39. schôdza

Ďalším vystupujúcim v rozprave... a teraz sa prihlásil pán Pročko s faktickou, nech sa páči.

Ja len krátko.
Ja som nepovedal, že sú zlé, alebo že tí rodičia vychovávajú zle. Ja som len povedal, pán Šmilňák, že tie kontroly sú dobré.
Ďakujem.

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Vašečka.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, pán minister, pani predsedníčka výboru, čiže pokračujem v tých svojich minútach, ktorých mám dohromady 30, teda mal som 20 v ústnej, pardon, v písomnej a desať teraz v ústnej. Za normálnych okolností by som mal tri a pol hodiny na toto.
V prvej časti v tej písomnej rozprave som nakoniec venoval necelé dve minútky povinnému predprimárnemu vzdelávaniu a dve minútky necelé domácemu vzdelávaniu, čiže de facto už len ako také faktické, lebo naviac som nemal čas. Takže dovolil by som sa venovať týmto dvom veciam, čiže povinnému predprimárnemu vzdelávaniu a domácemu vzdelávaniu.
Prečo týmto dvom veciam? Lebo hovoríme v prvom čítaní hlavne o filozofii zákona a toto sú podľa mňa také kľúčové filozofické veci. Inšpiroval ma trochu aj pán kolega Šmilňák, keď hovoril o tých kandidátoch učiteľoch, o tých trojročných učiteľoch po troch rokoch štúdia. A mne sa to spojilo aj s týmto, čo chcem povedať ja, že sú tu nejaké problémy, na ktorých sa v podstate asi zhodneme a chceme ich riešiť, napríklad nedostatok učiteľov alebo problémy so zaškolením tých marginalizovaných skupín, pre ktoré je to potom problém v ďalšom školskom štúdiu a v uplatnení na trhu práce. Ale je dosť podstatné, ako to chceme riešiť a aby sme naozaj nepoužili veci, ktoré tu boli niekoľkokrát pomenované ako komunistické alebo socialistické, alebo totalitné, alebo ešte iným slovom etatistické, to znamená, že štát proste sa k tomu postaví nejak tak paternalisticky a bude dávať niečo povinné alebo, naopak, niektoré veci, kde by si rodičia mohli slobodne vybrať, tak ich bude obmedzovať.
Začnem od konca, teda od tých učiteľov kandidátov, že náš problém je, že si nemôžme príliš vyberať alebo máme vôbec, ani nemáme tých, ktorí by sa hlásili do zamestnania na niektoré predmety, napríklad na matematiku, fyziku. No lebo ten status učiteľa a tá mzda a to hodnotenie, proste to na tom trhu nevypôsobí. Viete, jednotlivci sú jednotlivci, ale keď zoberiete štatisticky proste, tak sa vám tí ľudia nebudú trhať v takých počtoch, v akých potrebujete. No a my namiesto toho, aby sme to vyriešili, ja viem, že pán minister si nemôže povedať, koľko chce peňazí a dať od svojho stola plat učiteľom, teda určiť jeho výšku, ale to je dlhodobý problém, ale toto je problém, pretože keby bola dostatočná ponuka, tak dostatok kvalitných ľudí štatisticky a môžte si z nich vybrať a nemáte žiaden problém a nemusíte riešiť učiteľov kandidátov. Čiže toto je problém. Ja nehovorím, že ja naňho mám zázračné riešenie, alebo že vy ho nechcete takto vyriešiť, ale musíme sa pozrieť na to, čo sú skutočné problémy a nepoužívať pseudoriešenia. A mne sa zdá, že v tomto prípade je to pokus, ktorý nie je, že celé zle, ale ja súhlasím s tou argumentáciou, ktorá padla a ten princíp je, že riešime teda problémy, ktoré sú skutočné riešeniami, ktoré sú veľmi otázne a tie ktoré by boli skutočné, vlastne nevieme k nim prikročiť.
No v prípade toho povinného predprimárneho vzdelávania čo riešime? Tá zaškolenosť všeobecne v populácii je pomerne slušná a vysoká, 76 % vo veku troch rokov nastupuje do škôlky z logického dôvodu, to sú veci ako materská a nástup do zamestnania a tak ďalej. To podľa mňa vôbec nie je malé číslo. Áno, sú niektoré komunity, kde táto zaškolenosť je malá, pretože im tam chýba motivácia. Možno ani nemajú možnosti. A ďalšia vec je, že potrebujú to kvôli tomu, aby sa napríklad naučili dobre vyučovací jazyk, čiže slovenský, ale k tomu sú zasa aj iné riešenia, napríklad jeden náš kolega v minulom volebnom období dosť často hovoril a apeloval na myšlienku, že vyučovať takého deti slovenčinu ako cudzí jazyk, pokiaľ sa ju nenaučia, pretože začať vyučovať v slovenčine a predpokladať, že oni vedia, tak no nevedia. Predpoklad je základom prúseru, hovorí neoficiálne heslo FBI. Takže je to problém, ktorý sa dá riešiť. Znova, toto je také zjednodušené riešenie, povinné predprimárne vzdelávanie najprv od štyroch, potom od troch už, a teda teraz v určitej diskusii také šalamúnske riešenie, že maturita. Ja chápem dobrú vôľu, chápem dobrú vôľu aj snahu to vyriešiť, ale už sme si to hovorili, bolo to spomenuté, proste filozoficky to nesedí. A ja si naozaj myslím, že v dnešnom svete si musíme dávať pozor na to, o aké rozmýšľanie, o akú filozofiu opierame tie naše riešenia. A toto je podľa mňa chybná filozofia, aj keď to môže byť lákavé, zjednodušíme si to, nemajú maturitu, no tak tam dostaneme väčšinu tých, ktorých tam chcem dostať. Ale viete, tá predstava, ahojte (reakcia z pléna), veď jasné, ale ja mám zapnutý mikrofón, no, že potrebujeme to naozaj vyriešiť, nie tak pseudo, ale skutočne, preto sa mi to nezdá. Ako som to zjednodušene povedal, je automaticky inštalatér horší otec ako jadrový fyzik, no cítime že nie, hej? Čiže je to lákavé riešenie, ale nie je to skutočné riešenie.
Tá druhá vec, ku ktorej sa chcem ešte dostať, zhruba tak na polovicu, aby mi to vyšlo, je domáce vzdelávanie. Ja si opäť myslím, že domáce vzdelávanie je filozofický základ, z ktorého sa školské odvádza. Áno, postupne v histórii, už veľmi dávno zaviedla sa povinná školská dochádza, aj keď v dnešnej dobe mnohí a v niektorých krajinách to tak už je, sa hovorí skôr o povinnom vzdelávaní ako o povinnej školskej dochádzke. A znova, hovoríme o veľmi, veľmi malých percentách, myslím, že keď som si to rátal, tak to vychádzalo asi 0,4 % z detí, ktoré sú školopovinné, že využívajú domáce vzdelávanie, čiže 99,5 % využíva nejakú formu štátnych alebo neštátnych škôl.
Zaujala ma pritom poznámka kolegu Šmilňáka, ktorý hovoril, že v istom zmysle je to prevencia, môže to byť prevencia, pred tým, aby tí, ktorí nebudú môcť ísť na neštátnu školu, teda na súkromnú alebo cirkevnú, neskĺzli k domácemu vzdelávaniu, ale skončili to, čo sa zdá z pohľadu ministerstva, a nemyslím to len osobne pána ministra, ale myslím tým celý ansámbl, žiaduce, a to je teda, aby skončili v štátnej škole. Ale znova, ja si myslím, že to je mylný predpoklad. Ak sú nejaké problémy pri domácom vzdelávaní a sú, samozrejme, takisto sú ako pri štátnych formách, ale ja si myslím, že tie možnosti tam už dnes sú, riaditeľ má možnosť žiadať prezenčné preskúšanie. Teraz vlastne ale vy zoberte možnosť, že by mohla byť aj tá dištančná forma a sťažuje sa to tak školám ako aj tým rodičom. Zvlášť keď je tam taká nízka časť toho normatívu, čo je pre štát lacné, ale ak pridávate povinnosti a nepridávate prostriedky, no tak zhoršujete celú tú situáciu. Znova, si nemyslím, že to je riešenie, ktoré zlepší kvalitu domáceho vzdelávania, skôr to odradí ľudí, aby do toho domáceho vzdelávania išli a je to otázka, je to cieľ, to je cieľ, odradiť ľudí od domáceho vzdelávania? Lebo predpokladám, a tak je to, myslím, prezentované, že cieľom je skvalitniť domáce vzdelávanie. Ale my vám tu hovoríme, že je tu dosť veľa takých bodov, ktoré naznačujú, že to neskvalitní, ale vyženie to tie deti do tých škôl. Veľmi často, vyjadrím sa k tomu, lebo sa to často hovorí, je taký argument, že takým deťom chýba socializácia. Môže sa to stať. Takisto ale sú deti, ktoré sú izolované napriek tomu, že chodia do škôl a zažívajú tam napríklad rôzne veľmi negatívne javy ako napríklad šikanu. Ale ja, čo poznám rodičov, ktorí ponúkajú svojim deťom domáce vzdelávanie, sú ľudia, ktorí často, nie vždy, ale často, sú to viacdetné rodiny a takmer vždy sú to ľudia, ktorí sa dávajú dohromady s inými rodinami, v ktorých prebieha domáce vzdelávanie a tá socializácia je tam na dobrej úrovni. Ja si myslím, že pri deťoch, či už trojročných, štvorročných, v predškolskom veku, alebo pri deťoch na prvom stupni, je často dôležitejšie, aby ste tie deti ochránili pred patologickými javmi, ako je šikana, alebo ako je nedostatočná inklúzia napríklad pri deťoch autistoch a tak ďalej, kde tá rodina naozaj našla spôsob a vie to zvládnuť a to dieťa sa cíti komfortne a to domáce vzdelávanie je cesta pre nich. Takže je lepšie, aby sme to dieťa chránili, než ho za každú cenu vždy sa snažili tlačiť do tej inštitucionalizovanej formy, do štátnej školy, lebo to nevyrieši ten problém.
Čiže zhrniem to, myslím si, že sa zhodneme na problémoch, ktoré sú, ale nezhodneme sa na riešeniach, a preto si myslím, že bude dobré, že máme, prišla mi teraz pozvánka na výbor, bude okrúhly stôl na budúcu stredu, výborne, teším sa, veľmi dobrý krok a takisto, že bude druhé čítanie, bude riadny výbor, myslím, že nejakého 13. októbra, takže máme na čom popracovať a hľadať dobré skutočné riešenia.
Ďakujem.

Ďakujem, pán poslanec.
Trochu sa mi nechce veriť, ale vraj máme na balkóne deti z Revúcej, tak ich pozdravujem. (Potlesk.) Tak aj pozdravte Revúcu, dobre?
Pokračujeme v rozprave.
Keď pôjdete okolo, tak ja vybehnem, dobre, tu. (Reakcia z pléna.) Aj pán Pročko chce, dobre?
Pán poslanec Šmilňák.

Pán kolega, spomenul si problém s nedostatkom učiteľov a s tým, ako sa s tým snaží vysporiadať pán minister.
Ja chcem povedať ešte jednu vec, o ktorej neviete všetci, ale na výbore sociálnom sme mali správu o stave alebo o sociálnej situácii občanov na Slovensku za rok 2024. A okrem iného, tam z tej správy vyplynulo, že zo Slovenska odchádza ročne za posledné dva, tri roky štyri a pol tisíc mladých ľudí, štyri a pol tisíc mladých ľudí. Ďalej tam vyplýva z tej správy, že sa rodí každý rok o niekoľko tisíc detí menej. Naposledy to bolo 46 240, tuším, keď sa nemýlim, plus-mínus nejaké drobné. Sme sa dostali pod číslo 50-tisíc, čo je hrôzostrašné preto, lebo Slovensko postupne vymiera a prichádza o kvalitných ľudí.
A ja som spomenul, aj v rozprave som spomenul, situáciu pedagógov a ty si to zase povedal, že to je absolútne nevábne, čo sa tu deje. A tie riešenia, ktoré predstavuje zatiaľ pán minister, má to asi ťažké, ale ten s tým učiteľom kandidátom, to nie je šťastné riešenie. To hovorím z pedagogickej praxe, my veľmi potrebujeme zlepšiť kvalitu prípravy pedagógov, ale toto nie je riešenie. Toto je hodenie niekoho, kto ešte nevie dobre plávať do pomerne rozbúrenej vody a nebude to fungovať. A ako vravím, ešte väčší problém, za väčší problém momentálne považujem odliv tých najšikovnejších mladých mozgov, ktorí zo Slovenska odchádzajú a pri takom obrovskom balíku, ktorý tu predstavuje pán minister, tam toho veľa pre týchto ľudí nie. Takže toto vnímam ešte ako väčší problém.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Pán poslanec Vašečka.

Pán kolega, ďakujem za reakciu.
Úprimne, ja to nemám rád, ako do niekoho tak biť, ako my tu teraz. Pán minister tu tak sedí a počúva nás a niektoré veci nie sú príjemné, keby som sedel na jeho mieste, ako asi by som úplne sa v tom nekochal. Ale myslím, že to robíme všeobecne na tej úrovni školstva aj tuto, nie je nás tu zopár, nie je to nejaká populistická téma, na ktorej by sa tu teda vyřádili nejakí populisti, že naozaj sa snažíme hovoriť, áno, každý zo svojej strany, áno, my ako opozícia viac-menej sa snažíme poukázať na nedostatky, na chyby. Ale nemyslím si, že je v tom zlomyseľnosť z jednej alebo druhej strany, nemyslím si, že je v tom zlomyseľnosť zo strany ministra a ministerstva, že by tu teraz chceli priniesť zlé riešenia, alebo zlomyseľnosť z našej strany, že za každú cenu chceme nájsť chybu, lebo to je v podstate ľahké nájsť chybu na niečom tak komplexnom a niečom tak živom ako je školstvo, nájdete pomerne ľahko, hej, vždycky nájdete. Ale myslím si, že tento oponentský proces je veľmi dôležitý a že takéto veci, ktoré sa potom dotýkajú veľkého spektra najmä teda detí, ale rodičov, zamestnancov a tak ďalej, učiteľov, tak je dôležité podrobiť takémuto komplexnému oponentskému procesu, aby keď to už tu prijmeme, aby to stálo za to. Myslím, že niečo sa už urobilo v tom MPK. Na začiatku rozpravy, úplne na začiatku doobeda, zaznelo od Janka Horeckého, že tak, ako to išlo do MPK, tak že to bol najhorší zákon od roku 1989 týkajúci sa školstva. No tak dobre, bol to taký opozičný výrok, ale v tom MPK sa už niečo upravilo a verím, že po týchto diskusiách sa zas niečo opraví aj do druhého čítania a, možno nebudeme mať všetci tak, ako to chceme a možno sa nezhodneme, ale určite sa to zlepší.
Ďakujem.

Ďakujem. Pokračujeme v rozprave. Poslanec Horecký, pripraví sa poslankyňa Gažovičová.

Ďakujem za slovo.
Vážený pán minister, kolegovia, kolegyne, naviažem na svoje prvé vystúpenie za klub, kedy som vám vlastne zhrnul tie dopady takýchto masívnych zmien. Poukázali sme, hovorili sme aj o nejakých tých kľúčových zmenách, ktoré nie sú len pracné na zapracovanie do všetkých tých dokumentov, poriadkov, ktoré zamestnajú od rána do večera ten chudobný manažment na školách, a tak im zabránia v tej hlavnej činnosti. No chcem teda teraz nadviazať, aby ste videli, akú to má faktografiu za týmto. Pripomínam, že v máji 2023 sme naozaj urobili, nadväzovalo to na desaťročia práce predtým, veľký reformný krok a považoval som ho vtedy za úplne že hraničný, čo sa týka síl absorpčnej schopnosti škôl. Bolo to tak na hrane, že sa rozhodovalo o tom v mnohých zborovniach, na mnohých konferenciách, valných zhromaždeniach stavovských organizácií. Dlho trvalo, kým pristúpili Združenie základných škôl Slovenska k tomuto, že áno. Dlho trvalo, kým všetky organizácie povedali áno a išli sme všetci školáci do toho.
Prečo dlho váhali? Nebolo to len preto, že sa učiteľom nechce meniť spôsob, mnohí nevedia ľahko zmeniť spôsob toho, ako vzdelávajú deti a tie staré vzdelávacie cesty jednoducho nefungujú a sú nepoužiteľné. Je to aj preto, že to skutočne vyžadovalo obrovskú mieru práce od týchto ľudí. Rok na to prišla takzvaná Nežná revolúcia v školstve, všelijaké ďalšie zmeny, ktoré priniesli, také menšie.
A teraz máme rok 2025, ďalšia zmena masívna, masívne zmeny. A ja som vám, pán minister, aj ostatní kolegovia, vlastne demonštroval, čo to všetko znamená, keď niekto aj v dobrej viere urobí nejakú zmenu textácie v zákone, aký to má dopad na tie státisíce detí, desaťtisíce učiteľov a na manažmenty škôl. Tak pričom hneď na začiatku poviem, že sú zmeny, ktoré sú potrebné, sú zmeny, ktoré v školstve musíme urobiť, aby to školstvo fungovalo lepšie a na tie sa treba sústrediť a nájsť spôsoby, ako to urobiť. Ale pripomínam, že dva roky dozadu sme mali, na hranici schopnosti absorpčnej systému a školy, urobené zmeny. A my im potrebujeme pomáhať. To bolo len dva roky dozadu. Fínsko, Estónsko, často sa spomínajú tieto krajiny, tam sa tie reformy robili, samozrejme, 20 rokov. My nemôžeme po dvoch rokoch takouto, prepáčte mi to, nezmyselnou záťažou zmien si strieľať do kolena.
A teraz sa dotknem pár konkrétnych príkladov, o ktorých tu už viackrát bola reč, veď ich komunikujeme od mája, niektoré od júna a júla. Viete, tie materské školy a to povinné predprimárne vzdelávanie to nie je len technická zmena, technické opatrenie alebo v dobrej vôli snaha vytiahnuť deti z generačnej chudoby. Hovoril som to aj na tej odbornej tlačovke, aj na konferenciách, trojročné dieťa nezmení situáciu v osade. Tam treba pracovať s rodičmi, tak ako o tom hovorí nobelista Heckman, ako o tom hovoria skúsenosti Family Nurse Partnership, organizácie, ktorá 30 rokov úspešne robí s 390 000 rodinami.
Tak naozaj vládna novela, ktorá ruší právny nárok, o ktorý sme dva roky bojovali dozadu so samosprávami a presadili ho, ktorý sa implementoval do dokumentácie samospráv, zriaďovateľov škôl, tak teraz to proste len tak škrtneme a nahradíme to povinným predprimárnym vzdelávaním pre všetky deti od troch rokov. Tak ako už bolo aj povedané, tak len stručne, že áno, rodič môže požiadať, keď má maturitu, o to, aby to dieťa bolo vzdelávané doma, má to však dva háčiky.
Prvý háčik je, že, nuž, maturita nerobí z rodiča, samozrejme, dobrého rodiča. Nikde na strednej škole nedostanete maturitu z rodičovstva a štatutár tej materskej školy, do ktorej to dieťa môže byť proti vôli rodiča zaradené, starosta, ten tú maturitu mať nemusí, to je úplne absurdné. Druhý háčik je, že kmeňová materská škola určí dieťaťu, ktoré doma v súrodeneckej grupe, v rodičovskom prostredí, termín vo februári, časový rozsah kedy má prísť medzi 20 detí, ktoré sú tam spolu od septembra, ktoré nemá tie návyky, ktoré majú iné deti a má táto škôlka odmerať, či ten rodič dobre narába, vzdeláva svoje trojročné dieťa. A napokon pani riaditeľka tej škôlky rozhodne, či to dieťa musí nastúpiť vzápätí do škôlky, alebo o tom rozhodne rodič. A to je civilizačná zmena, to je proste civilizačná zmena, kedy my si myslíme, že to vieme lepšie, vieme to lepšie ako tí rodičia, na ktorých sa dívame a kde naozaj dokážeme ukázať prstom - toto robia zle, toto by bolo lepšie. Ale, priatelia, toto si nikto z vás nedovolí urobiť vo svojich rodinách, to si nedovolia starí rodičia voči svojim vlastným deťom, lebo máme generačnú skúsenosť, doslova vedecké poznanie, že to už nie je rola starého rodiča, aby riadil rodinu svojich detí, ako vychovávajú oni svoje deti. A vari to je úloha štátu?
A teraz niektoré z tých vecí, ktoré naozaj zabíjajú papierovaním život v škole. Mám naozaj minimum času takže školsky, heslovite. Školský vzdelávací program po novom má obsahovať napríklad aj taký bod, že stratégia digitálnej transformácie vzdelávania. Toto si teraz každá škola musí dať do ŠKVP. No ja by som toto rád videl najskôr na štátnej úrovni ako koncepciu, funkčný plán a metodickú pomoc pre tie školy, nie aby oni teoretizovali, ale nech to robia. Školský vzdelávací program po novom znovu musí obsahovať aj učebné osnovy. Robíme čihi-hota, čihi-hota, robíme bláznov z tých ľudí v škole, pretože len dva roky dozadu sme prijali to, že ak sa školský vzdelávací program v nejakom predmete, v nejakom ročníku nerozširuje o pridané hodiny z dotácie voľnej, ale ide presne podľa štátneho vzdelávacieho programu, tak môže tá škola povedať, že vzdelávacie štandardy štátneho vzdelávacieho programu sú učebnými osnovami tohto predmetu. Teraz to musia rozpracovať, budú zase znovu písať, robiť tréning copy-paste, tak ako sme to robili v roku 2008, keď prišla víkendová reforma pána ministra Mikolaja. Prepáčte, takto budujeme potemkinove dediny. Viem, o čom hovorím, pretože som to leto 2008 strávil s pár bláznivými kolegyňami, nech mi to odpustia dámy, kedy sme bez dovolenky písali školský vzdelávací program, lebo v júni vyšiel štátny a v septembri všetky školy museli ísť podľa nového. A väčšina z tých učiteľov to naozaj robila metódou, poviem to po slovensky, copy-paste. Áno? Tak takto si ja vzdelávanie v školách nepredstavujem.
No bola reč aj o tom individuálnom vzdelávaní. Tam len prudká poznámka, nejde len o to, že na to nemajú peniaze, nejde len o to, že to je 200 kilometrov ďaleko. Prosím vás, zdravý rozum do hrsti, ktorá zamestnankyňa základnej školy vie prísť a zobrať zodpovednosť na tú školu za to, že potvrdí, že to dieťa tam má podmienky pre ochranu zdravia a života zabezpečené? Prosím vás, čítali ste niekedy BOZP? Toto nikdy nemôžete takto postaviť a takto fungovať. Neprajem nikomu, aby sa tam stal nejaký úraz v tej domácnosti.
Veľký problém je duševné zdravie, samozrejme, a patosociálne javy, ktorým sme svedkami, to ako sa nám deti dostávajú do epidémie depresie a duševných ťažkostí. No tak, čo sme našli v zákone? Našli sme, už o tom bola reč, že boli zlúčené stupne odbornej činnosti v centrách poradenstva a prevencie tretieho, štvrtého stupňa. No zároveň je tam takáto vec, predstavte si, že regionálny úrad školskej správy určí jednu štátnu poradňu v kraji, ktorá bude metodicky riadiť všetky ostatné poradne v tomto kraji. No teraz vedzte, že drvivá väčšina štátnych poradní vykonáva prevenciu najmä na stupni tri, poradenstvo, odbornú činnosti na stupni tri a tie súkromné, ktorých je 50 % takmer, 46, tak ony vykonávajú najmä štvorku, päťku. To znamená, metodicky ich bude riadiť niekto, kto nemá odbornú spôsobilosť, to je hlúposť.
No kontroverzní pedagogickí kandidáti. Dobrý nápad bol ťažisko bakalárskeho štúdia, vysoká škola, ťažisko ďalšieho štúdia na školách. Je z toho pokazený dobrý nápad. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)