Dobré ráno, ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážený pán minister, vážení kolegovia, neviem, či úplne dokončím, čo som začala, pretože prechádzam z Windowsu na Mac a tam kým nájdem to, čo som mala včera začaté, tak myslím, že môžem začať odznova (smiech). V každom prípade pokúsim sa len naozaj to, čo som včera hovorila, možno pätnásť zhrnúť do nejakých štyroch minút, aby bolo jasné, na čo nadväzujem, a aby malo nejakú logickú niť to, čo budem hovoriť nasledovne.
Ja som sa snažila vyhnúť tomu, aby som rozpravu začala takou tou zjednodušenou až banalizujúcou kritikou, že teda možno aj odpovedajúcou na tú najväčšiu otázku, ktorú, s ktorou sme častokrát my ako poslanci, poslankyne, ale možnože aj zástupcovia vlády, konfrontovaní, že či ten horalkový paragraf pomôže alebo nepomôže. A ja som teda nechcela začať takým tým pouhým vyšteknutím, že nie úplne pomôže, ale chcela som vám dať taký širší kontext, že čo všetko sa pokazilo a v čom je ten horalkový paragraf, resp. jeho vypustenie, eventuálne znovuzavedenie, len takým jedným zle zapätým gombíkom na košeli.
Včera som sa tu pokúšala vysvetliť takú tú komplexnosť trestného práva. Hovorila som o tzv. vitrínkových hodnotách, možno to tu ešte aj dnes spomeniem, preto len na objasnenie, čo to znamená v trestnom práve. A to je tá jeho zložitosť a to je tá jeho krása, musí dbať zákonodarca na to, aby bol zohľadnený záujem štátu na jednak potrestaní páchateľa, pretože porušil nielen teda nejaké práva a oprávnené záujmy poškodenej osoby, ale aj hodnoty, ktoré si štát ctí natoľko, že ich chráni najprísnejšími normami a sankcionuje najprísnejšími trestami, aké sú prípustné len v rámci trestného práva. Po druhé musí dbať na to teda, aby boli obhájené a zastúpené alebo nejakým spôsobom satisfikované aj oprávnené požiadavky poškodenej osoby. Koniec koncov v zmysle európskeho práva má právo na..., domáhať sa účinného vyšetrenia v danej veci. Má právo na nejaký typ satisfakcie minimálne, aj keby nešlo o náhradu škody, tak už len v tom zmysle, aby bol páchateľ spravodlivo potrestaný. No a tú tretiu vec, ktorú musí vziať zákonodarca na zreteľ, mimoriadne ťažkú v tom celom, je, že ak aj teda príde k tomu okamihu trestania, spravodlivého trestania, tak napriek tomu, že on nemôže, hej, že dva zuby za dva zuby, takýmto spôsobom uvažovať, lebo to by bola rovnováha, hej, to sa robí v občianskom konaní, že teda ak ste niečo ukradli, toľko musíte vrátiť. Tuná musí dať nejakou mierou prísnejší trest než to, čo tá osoba, osoba páchateľa spáchala, než tá ujma, ktorú spôsobila, ale musí sa pritom zastaviť na striktnej hranici limitovanej základnými ľudskými právami páchateľa. Čiže toto je tá obrovská alchýmia, ktorú každý pokus o trestnú reformu musí sprevádzať. Toto sú hodnoty, od ktorých sa nedá upustiť, s týmto neustále lavírujeme na lekárenských váhach.
Plus som teda ešte včera spomenula, že okrem toho, okrem týchto vitrínkových axióm, ktoré každý zákonodarca, ak sa púšťa do trestnej reformy, musí mať na pamäti, je viac než žiadúce, aby trestnej reforme predchádzala aj nejaká, nejaký rešerš alebo danie si na stôl všetkých možných dostupných dát, ktoré nám hovoria o určitom type kriminality, o jej pôvodcoch, možno aj nejakých good practices zo zahraničia, akým spôsobom sa, keď sme sa tu teda bavili tak dlho o restoratívnej justícii, ako sa s takýmto typom páchateľa dá následne pracovať, čo sa ukazuje ako neúčelné a tak ďalej a tak ďalej.
No a toto sú dve dimenzie, jednak teda tá axiomatická a jednak taká tá praktická, odborná, ktorá bola bez debaty a bezpochybne opomenutá pri prijímaní trestnej reformy, tak ako sme ju zažili v roku, teda počínajúc rokom 2023 v tých zimných mesiacoch až teda po rok 2024, myslím, že to bol 8. júl, kedy Ústavný súd teda priznal trestným kódexom účinnosť. No a v dôsledku toho, práve kvôli takto pripravovanej trestnej reforme, práve kvôli takto, hej, zvolenému prístupu, ja som to včera nazvala, že je to orný hák, sa vlastne na viacerých miestach začne prejavovať presne ten efekt, ktorý dnes môžme vidieť na vypustenom horalkovom paragrafe, že sa to v zásade v niektorom momente začne ukazovať ako chyba a je úplne jedno, možno politicky to nie je jedno, hej, na koho sa to zvalí, lebo momentálne sa to zvaľuje na opozíciu, ale vecne je jedno a teraz poprosím na chvíľku, ja si asi budem musieť odbehnúť po myš, pretože môj touchpad nefunguje, tak ak dovolíte...
Ospravedlňujem sa. No a ja som teda včerajšiu rozpravu zakončila tým, že pripomeniem pár takých konkrétnych príkladov aj ich dopadov, ako sa takýto prístup pri tvorbe legislatívy prejavil. A teraz budem musieť väčšinu z nich teda vypustiť, lebo si ich z hlavy nepamätám a ako som povedala, môj Mac ešte nie je úplne so mnou celkom synchronizovaný, ale môžem to ilustrovať teda na niekoľkých prípadoch, aspoň tie, čo si pamätám, ktoré ukazujú, že sa nie teda kampaňou opozície, ale napríklad oslabením účinkov alebo základných funkcií trestného práva vytvorilo právne prostredie, ktoré je doslova motivujúce pre páchateľov. A teraz nemyslím len páchateľov, ktorí kradnú v obchodoch. My sme to tak nazvali eufemicky, že horalkové krádeže, ako keby tu naozaj išlo o lentilky. Napokon, veď tí zlodeji kradnú aj drahú elektroniku, kradnú mobily aj teda, hej, drahšie veci do hodnoty 699 euro, čo je pre niekoho celkom možno aj mesačný príjem. No ale teda vrátim sa k tej motivácii, že to samotné prostredie, tak ako je nadstavené, my si môžme tu politicky prevaľovať vinu, že kto ako motivoval páchateľov. Faktom proste je, že tá sankčná politika, tak ako ju máme nadstavená, je momentálne motivujúca sama o sebe per se, či sa nám to páči alebo nie.
Skúsim teda jeden príklad, ktorý si tak trochu pamätám z hlavy. To bol prípad, počkajte, ja ho tu možnože aj mám, to bol prípad, ktorý sa týkal teda nie horalkovej kriminality, ale týkal sa, tam šlo o, myslím že, áno, išlo o daňový podvod. Tam teda len pripomínam, že sa zvýšila hranica trestnosti z 2 660 euro na 20-tisíc euro. Do sumy 20-tisíc euro to je iba správny delikt, hej? A mali sme teda prípad, kedy páchatelia fingovali podmienky na získanie, počkajte, áno, toto bol subvenčný podvod, tam sa snažili páchatelia fingovať podmienky na získanie dotácie na baliacu linku vo výške 120-tisíc eur, pričom teda vyšli s trestom päťtisíc eur preto, že sa použila touto vládou zavedená poľahčujúca okolnosť, že ak sa vyšetrovanie vedie príliš dlho, tak súd na to prihliadne. Teraz mi povedzte, hej, že byť teda v tej mentalite páchateľa alebo v tom jeho mentálnom nastavení, tak prečo by si nemohol povedať, že to neskúsi, hej? Je jedno, čo mu povie opozícia, proste je to nadstavené tak, hej, že jemu tam ten nízky peňažný trest, navyše ktorý aj keby mu hrozil, aj ktorý mu bol udelený, sa ani nezapisuje do registra trestov, hej? Čiže prečo by si to on nelajstol? Čiže toto je tá motivačná časť, ktorá páchateľov zvádza k tomu, že poďme to aspoň skúsiť.
Takisto aj tie, a to som teda načala už na konci svojej rozpravy, tie zásady ukladania trestov. Ono nie je pravda, že veď my sme pri napríklad tomto type trestných činov, o ktorých sa teda bavíme a ktoré tento predkladaný novelizačný návrh rieši, nejak nemenili sadzby a neviem čo, no ale menili sme zásady ukladania trestov tak, že viete, niekedy bolo v tej praxi tak zaužívané, že obhajca musel vlastne kvázi presvedčiť, prečo by nemal byť, hej, teda ten sudca dať trest odňatia slobody. Dneska je to naopak. Dneska sudca, hej, musí vlastne povysvetľovať do aleluja prečo napriek tomu, že teda lex ratio ho k tomu doslova núti, aby použil všetky možné iné tresty, a teda sudca sa napriek tomu, hej, dopracoval k rozhodnutiu, že uloží trest odňatia slobody. Takže tá paradigma je úplne opačná, hej, že niekedy sa ten trest odňatia slobody, nechcem povedať, že dával automaticky, aj vtedy sme tu mali alternatívne tresty, ale pri určitom type takýchto, hej, škôd a takýchto typov deliktov bolo v praxi proste, hej, ani myslím že odsúdeniahodné, že dávali trest odňatia slobody. No a teraz je to tak, že vlastne ten sudca je s tým, ako sú naformulované, a ja vám to tu aj odcitujem, zásady ukladania trestov, doslova tak akože poštuchnutý zákonodarcom k tomu, len aby, preboha, neuložil trest odňatia slobody, hej? Tam, kde postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne, nesmie byť páchateľovi uložená sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie. Páchateľovi najmä nesmie byť uložená, a teraz počúvajte, páchateľovi najmä nesmie byť uložená sankcia spojená s ujmou na osobnej slobode páchateľa, ak možno účel sankcie dosiahnuť uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej slobode. To znamená, že my sme tu dali vlastne sudcovi odkaz, že pokiaľ je to ako len možné, hej, vyhnite sa trestu odňatia slobody. Čiže aj keby mohol byť, a budeme sa tváriť teda, že sme teraz na akademickej pôde a abstrahujem od všetkých politických dôvodov, ktoré zákonodarcu viedli k takejto, hej, takto nastavenému pravidlu, tak ani, hej, v takej tej čisto akademickej rovine by sme nemali pristúpiť na to, že všetky možné tresty poďme, len teda aby sme sa vyhli trestu odňatia slobody, pretože tým pádom zaniká ako keby ten Damoklov meč, hej, že ten páchateľ si jednoducho povie, že však kým by vlastne prišlo k tomu, že ja by som naozaj išiel natvrdo sedieť, tak mi dajú, hej, šesť možných iných ľahších a znesiteľnejších trestov. Už aj to, a znovu to súvisí so zásadami trestu, so zásadami ukladania sankcií, súvisí to, že ako sme my vyšponovali tú kategóriu trestných činov, kedy už teda sudca obligatórne, hej, musí dať trest odňatia slobody. Včera som to tu, dnes tiež znovu spomínala, to tu aj myslím, že to je na tejto schôdzi zaradené, predkladám návrh, aby sa teda minimálne v tejto časti táto vec odstránila, aby bolo možné, že sudca uloží, teda uloží trest domáceho väzenia aj páchateľovi takého trestného činu, za ktorý by inak teda hrozil desaťročný trest odňatia slobody. Lebo to už sú potom naozaj, to už sa tu nebavíme o majetkovej delikvencii, horalkových zákonoch, tu sa bavíme o závažnej, brutálnej, násilnej, častokrát s následnom smrti, kriminalite. A my ak teda v duchu filozofie teda nastavenej sankčnej politiky pristupujeme na to, že môžeš toto všetko robiť, aj tak ešte je stále v hre, že skončíš len s náramkom, tak potom mi príde o to väčšmi nepoctivé a nekorektné, že ak sa páchatelia, byť si vedomí teda toho, že reálne im ani v takto vážnej trestnej činnosti nemusí hroziť trest odňatia slobody, mi príde maximálne nezodpovedné hovoriť, že tak ak sa toho aj dopustia, je to preto, lebo Bihariová im v pléne povedala, že môžete vyjsť len s náramkom. No nie. Problém nie je v tom, že Bihariová im to tu povedala. Ten problém je v tom, že zákonodarca to tak umožnil, hej? Čiže a obdobne to v obdobnej logike to platí aj pri tých horalkových zákonoch. Nie je chyba tých, čo na to upozornili, aj keby teda ozaj povedali slovo, že kradnúť sa oplatí, problém je v tom, že je to nastavené tak, že sa to oplatí. Chápete? Že tuto je ten problém. Áno, vlastne to sa týka trestov, hej, ale máme tu teda aj mnohé tie iné inštitúty, ktoré absolútne preklopili sankčnú politiku, trestnú politiku štátu v prospech páchateľa.
A to ešte teraz rozmýšľam, že kebyže sa presunieme do ešte procesného, hej, práva, že tam je toho ešte viacej. Ja som si vypichla len tie niektoré, ktoré sa týkajú teda toho, čo je v Trestnom zákone, ale áno, patria sem aj tie inštitúty, ktoré sa výraznou, teda tým, že sa novelizovali, tak sa výraznou mierou ich aplikácia preklopila tak, že viac pomáhajú osobe páchateľa. Čiže jednak sú to trestné sadzby, jednak sú to hranice škody, jednak je to teda charakter zločin-prečin, kedy viaceré skutky po novom sú len teda prečinom, čo znamená, nielenže sú rýchlejšie premlčateľné, ale tam potom sú veľmi dôležité aj tie aspekty procesu, hej, že ktorý OČTK, ktorý poverený príslušník ich bude riešiť. Lebo ich bude riešiť, ako som včera povedala, bude ich riešiť poverený príslušník na obvode.
A tu sa dostávame k ďalšiemu bodu, ktorý teda hovorí v prospech nekoncepčnosti tej pripravovanej reformy, že my sme jednoducho nepomysleli, alebo pomysleli a bolo to zákonodarcovi jedno, že my tu nemáme na to kapacity, personálne kapacity na to, aby ak prevalíme určitý typ dovtedy trestného konania do priestupkového, teda do priestupkovej roviny, tak tie priestupkové orgány nebudú mať kapacitu, aby sa s tým vysporiadali. Zároveň to bude platiť aj na osoby poškodené, byť si vedomé, že toto bude len priestupok, tak to ani nebudú ohlasovať. Presne jak to tu, neviem, či to tu niekto spomenul, myslím, že to bol profesor Čentéš, toto hovoril, nie, tu v tomto pléne, že aký zmysel má pre obchodníka, aby nahlasoval po ikstýkrát krádež, ja neviem, hej, nejakej elektroniky pod sumu 700 euro, keď jemu ten zamestnanec musí z prevádzky odísť na teda policajnú stanicu, tam to spísať, vedieť, že sa aj tak nikto nevypátra, vediac aj tak, že tá satisfakcia, ktorá by prišla, nevykompenzuje tú spôsobenú ujmu a ten zamestnávateľ, tá firma vlastne nemá pol dňa, alebo koľko to bude trvať, toho zamestnanca, hej? Čiže ešte viacej prerobí, ešte viacej stratí.
A spolu s týmto je tu teda ešte ďalší rozmer, že ako sa s takýmto typom drobnej kriminality, ak aj teda odídem od roviny priestupkovej, ale prejdem do tej roviny prečinovej, budú vysporiadavať poverení príslušníci. Oni tým takisto budú zahltení a si povedia, že no týmto sa tu ja mám zapodievať, hej, že z pohľadu toho možno čo robili dovtedy, že sú zamorení proste v úvodzovkách bagateľnou kriminalitou, nemajú na to kapacitu, ten trestný čin je ťažko objasniteľný, sú personálne poddimenzovaní, a on si povie, že tuto ja teraz akože mám ísť, hej, riešiť za 701 euro, hej, každú hodinu niečo. Tak sa vám na to proste vykašle. A v súhrne to, čo sa stane, hej, je, že neohlasujú potom ani poškodené osoby pri priestupkoch, neohlasujú poškodené osoby pri prečinoch. Je veľmi teda, hej, naivné domnievať sa, že akou veľkou intenzitou a nasadením to riešia OČTK.
A dostávame sa k jednému najhoršiemu fenoménu v trestnom práve, to je latencia, že nám sa brutálne zvýši latencia. To znamená, že my zrazu stratíme prehľad, čo sa reálne v tom ktorom type kriminality deje, pretože štatistiky, medzi štatistikou a realitou sa brutálne roztvoria nožnice, hej? Čiže štatistiky budú vykazovať niečo úplne iné, v zásade priaznivejšie než to, čo sa reálne deje v sociálnej realite. To trestné právo už nielen teda že stratilo odstrašujúci efekt, ale už nemá ani takú tú regulatívnu funkciu, lebo každé právo vždy teda reaguje na to, čo sa stane v objektívnej realite, tak právo proste nasadí určitý typ nástrojov na to, aby to uregulovalo. No v tomto prípade, keď sa bude zákonodarca riadiť štatistikami, no tak si povie, však nemáme čo veľmi regulovať, hej, však všetko v podstate je tak ako v znesiteľných normách, tak nepotrebujeme my prijímať nejaké iné úpravy v trestnom práve.
Toto presne isté som zažila analogicky pri trestných činoch extrémizmu, kde, prosím pekne, my sme mali v roku 2000 možno, nech neklamem, 2009, 2010 sme mali že nápad trestného činu spáchaného online že v počte nula, hej? A to už bol rok, kedy sme my mali úplný boom s facebookovými skupinami, kde to bolo úplné eldorádo, a tým pádom, samozrejme, že keď sme mali na to príslušnú, hej, pracovnú skupinu na ministerstve vnútra, tak tí policajti ináč hovorili, že čo vy vlastne po nás chcete, hej, vy mimovládky, čo máme vlastne robiť, však tu máme nula, hej? Až potom teda, keď sa to presunulo na špecializované OČTK, sa zrazu zistilo, že no tak my tu máme sakra veľký problém s extrémistickou kriminalitou páchanou online, pretože na to teda, hej, začali byť špecializované kapacity, zdvihol sa nápad a aj tá latencia sa vlastne znížila. A tuná vlastne cez viaceré tie typy kriminality my ideme presne tým pôvodným, tou pôvodnou cestou, kedy sa znovu budeme tváriť, že nič sa také strašné nedeje, ak sa náhodou deje, tak to je nejaký mediálny ošiaľ, prípadne tu niekto urobil kampaň. Budeme tu presne, jak sme to mali nedávno tuto tlačovky pani Maškarovej, viesť súboj o štatistiky, že teda či nám to klesá, či nám to stúpa, a či niekto hysterizuje. A ostaneme úplne, úplne odtrhnutí od toho, čo tých ľudí naozaj trápi, s akými naozaj deliktami sa potýkajú a kde by mal teda zákonodarca rýchlo zatiahnuť ručnú brzdu.
Ešte posledná vec, čo tam je také, ale rozmýšľam, že či to možno nenechám pre druhé čítanie, lebo sú tam aj také viaceré praktické veci, že však sme sa o tom chvíľku včera s pánom ministrom bavili, že viete, toto je úprava, ktorá by mala byť v súbehu s pripravovaným priestupkovým zákonom, lebo oni spolu na seba nadväzujú. A my sa tu teda dostávame do situácie, kedy tento, trestná novela začne platiť hneď po schválení, pričom teda rieši priestupkovú recidívu, ale priestupkový zákon v tej verzii, ktorý už má byť kompatibilný s touto verziou, začne platiť v máji, hej? A tam sa práve upravujú aj tie drobné obecné služby, kde tiež to teda vytvára kopec otázok, že kto ich bude kontrolovať, kto ich bude manažovať, na koho finančné plecia to padne. Ale teda v dobrej viere predpokladám, že to sa snáď ešte nejak vycibrí.
Tu len teda dávam do pozornosti, že proste pripravenosť na úpravu trestného práva nie je zrovna silnou stránkou tejto vlády a iba ilustračne teda uvádzam aj to, že sú nesynchronizované dva právne predpisy, ktoré majú spolu súvisieť, ale bude medzi nimi, ak dobre rátam, neviem, päťmesačná lehota, kedy jeden už bude teda Trestný zákon účinný a priestupkový zákon bude teda ešte len v procese.
Zatiaľ teda ďakujem. Ospravedlňujem sa, že som nepriniesla všetky tie sľúbené prípady tak, ako som vám už včera sľúbila, ale myslím, že aj z toho, čo som stihla a povedala, je zrejmé, že problém toho celého nie sú momentálne len horalky. Problém je nekoncepčnosť, tak ako bol celý Trestný zákon, trestný poriadok pripravovaný, bez akých základných predpokladov bol pripravovaný a najmä teda že on naozaj vytvoril to právne prostredie, v ktorom sa byť kriminálnik oplatí. A to nie preto, lebo to niekto povedal, ale preto, lebo tak sú proste nastavené pravidlá trestania.
Ďakujem.