46. schôdza

Ďakujem. Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre zdravotníctvo poslancovi Stachurovi.

Ďakujem pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, v prvom čítaní k návrhu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Jany Bittó Cigánikovej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 931). Vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený gestorským Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona (tlač 931). Návrh zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Návrh zákona obsahuje stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby Národná rada Slovenskej republiky po všeobecnej rozprave sa uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby výbory a gestorský výbor prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do začiatku rokovania schôdze Národnej rady Slovenskej republiky o tomto návrhu. Pán predseda, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pán poslanec. Otváram všeobecnú rozpravu. Konštatujem, že som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, kto sa chce prihlásiť do rozpravy ústne. Konštatujem, že sa nik nehlási do rozpravy ani ústne. O slovo požiadala ešte v rámci rozpravy pani navrhovateľka. Ako spravodajca sa hlási aj pán Stachura v rámci rozpravy ešte, ktorá je otvorená. Pani poslankyňa, v sále je zakázané nahrávať a fotiť, mimochodom. Nerobte to ako Tankó. Takže ešte raz. Urobíte jej zlú fotku, dobre? Takže v rámci v rozpravy o slovo požiadala pani navrhovateľka a pán spravodajca. Nech sa páči pani navrhovateľka.

Ďakujem pekne za slovo. Kolegovia, ten to návrh zákona som dávala v auguste minulého roka preto, lebo v lete minulého roka, teda neviem teraz, či to bol jún, júl, asi jún skôr, prišiel do parlamentu školský zákon a v druhom čítaní absolútne nečakane, absolútne nečakane prišiel pozmeňujúci návrh zákona, ktorý hovoril o tom, že ústavné zdravotnícke zariadenia sú povinné pustiť do svojich priestorov vlastne duchovných a keď to odmietnu, tak to majú pod pokutou 500 eur. S čím mám problém je absolútne nedefinované akých duchovných, akých cirkví, kam presne pustiť, za akých okolností a absolútne tam absentuje nejaká vôľa pacienta. A bavíme sa o ľuďoch, ktorí sú naozaj v zdravotníckych zariadeniach. Prestavte si, že niekde ležíte na lôžku, lebo pomoc nepotrebujú tí, ktorí sú hluční, ktorí sa vedia ohradiť, ktorí vedia povedať nie, atď. Pomoc potrebujú práve tí, ktorí možno ležia niekde na JIS, niekde na hadičkách a podobne, ktorí častokrát sú možno slabí aj s ohľadom na tú životnú situáciu, v ktorej sa nachádzajú a nerozumiem tomu, prečo by mali čeliť takým situáciám, ktoré nie každý chce. V prvom rade chcem ale povedať a to je vlastne asi to najdôležitejšie na tom. Prítomnosť duchovných v nemocniciach považujem ja osobne, Jana Bittó Cigániková, za nevyhnutnosť. Myslím to úplne vážne. Dnes som aj zdravotná sestra, ale aj ako človek predtým, ja nemám žiadny problém a nikdy som nemala s prítomnosťou duchovných na pracovisku. Bola som pri lôžkach ľudí, bola som pri deťoch a rodičoch, ktorí sú v životnej situácii a je to pre nich, že životne dôležitá vec. Hovorím to úplne úprimne, je to pre nich jednoducho niečo, čo môžem dokonca nazvať asi v tej ťažkej situácii nejakým druhom úľavy, aj keď neviem, či sa tá úplne hovoriť o úľave, ale v tom zmysle, že poskytnúť im toho duchovného a to, čo oni potrebujú za dôležité, ja nemám absolútne žiadny ľudský dôvod tomuto akokoľvek brániť a nerobila by som to ani keby čokoľvek sa dialo. To, čomu bránim je, že ľudia, ktorí si toto neprajú v rovnako ťažkej životnej situácii, sa môžu ocitnúť v situácii, keď budú vystavení niečomu, o čo nemajú záujem, čo nechcú. Ďalšia vec, ktorá mi na tom prekáža, napriek tomu, že teda o mne sa vie, že ja nie som veriaca, nemám tento dar viery, napriek tomu, ja sa dlhé roky s mnohými duchovnými o tých témach, ktoré sú možno trošku kontroverzné, ja sa s nimi úprimne ľudsky bavím, najmä v tých nemocniciach. Dokonca mám medzi nimi priateľov, kde si ideme cez obed, cez prestávky ideme spoločne na kávu a vysvetľujem im svoje pohľady. Viem pochopiť všetky tieto veci. A aj od nich viem, ale čo ma prekvapilo, aj od zástupcov duchovej obce viem, že s týmto návrhom tak, ako bol predložený nesúhlasili preto, lebo ani oni si nepredstavujú, že to má byť absolútne bez podmienok, že akákoľvek cirkev, ani nie registrovaná, ani nie nejaká vymenovaná, ktokoľvek, kto si povie, že ja som duchovný hej, tuto nejaký ja neviem čo, Svedkovia Liehovovi, pozdravujem Gaba Žifčáka, si povie, že ja som duchovný, mám nejakých tých veriacich, ktorí vo mňa veria, tak ja sem môžem prísť a vy ma musíte pustiť, lebo inak 500 eur pokuta. A áno, budú situácie, keď mu to niektorí budú mať tú asertivitu a povedia: No určite, čo si blázon, nikam nejdeš, nepustím ťa a risknú to, ale my sme vytvorili priestor, kde nejaká sestra, možno tam práve nebude nejaké vedenie atď. v situácii, kde sa stará o šesť, desať, dvanásť pacientov a viac, tak ona je vlastne vystavená tomu, že sa musí doťahovať s niekým pri bráne, že či on je alebo nie je duchovný a z akej cirkvi a či ho pustiť a či ho nepustiť a či ho niekto volal. No pre mňa je toto šialené, že to vytvárame. Chcem zdôrazniť, že si myslím, že absolútne drvivá väčšina duchovných pôsobiacich nielen na Slovensku ale na svete sú ľudia s dobrým srdcom a ich cesta je dôležitá nielen pre nich, ale aj pre spoločnosť ako takú, dokonca aj pre mňa ako neveriaceho človeka, lebo robí to tú spoločnosť lepšou. Nie je to to a nikdy to nebolo z mojej strany o tomto. Práve preto, lebo to nejakým spôsobom tých duchovných poškodzuje takáto debata o prípadoch, ktoré môžu nastať. Pretože tak, ako sú medzi duchovnými a aj medzi nami, aj kdekoľvek v spoločnosti tí pozitívni a dobrí, tak samozrejme že sú tam aj ľudia, ktorí nie sú až tak pozitívni, nie sú až takí reprezentatívni a my máme prípady. Veď teraz nedávno bol odsúdený kňaz práve za sexuálne obťažovanie tu na Slovensku. To vôbec neznamená, že všetci sú takí, ani náhodou, ale úplne logicky, pokiaľ my vytvoríme takéto podmienky, tak aj ľudia, ktorí nemajú taký dobrý úmysel sa môžu pod záštitou nejakého duchovenstva dostať napríklad k ženám, napríklad k deťom, bez vedomia rodičov, lebo my sme sem dali taký zákon. Ešte raz, ja netvrdím, že sa to deje, ja tvrdím, že sme schválili zákon, kde sa to diať môže a žiadal len o to, aby ten prístup duchovných bol ďalej umožnený, ale pod podmienkou, že a teraz to je tá podstata toho zákona, tam je napísané jednoducho len to, že sa pridáva vlastne, že to má požiadať pacient. Ten, na ktorého sa v tom pôvodnom návrhu, zrýchlenom, schválenom absolútne zabúda, tam nie je uvedený ani slovíčkom. Takže môže o to požiadať ale nielen pacient, ale aj jeho blízka osoba, tá je presne, tú máme v zákonoch presne stanovenú, dokonca som tam pridala aj zdravotnícky pracovník preto, lebo som som a rozumiem tým argumentom, že čo keď je ten pacient naozaj už v takom štádiu v rámci svojho zdravotného stavu, že nevládze požiadať, ale tá rodina o ňom vie. Častokrát aj ja viem, my ako personál o tých našich pacientoch, my ich poznáme, my vieme, že toto sú pre nich dôležité témy, že majú takéto želanie, že tak žili celý život a vieme zavolať toho kňaza k nim. Tak nech majú možnosť, nech netreba čakať iba na príbuzného, ale pokiaľ sa tak všetci dohodnú, kľudne nech majú, akákoľvek blízka osoba, akýkoľvek zdravotnícky pracovník, mne ide o jednu jedinú vec, aby tam bola ručná brzda, aby jednoducho boli chránení aj tí duchovní, aj ten personál a najmä ten pacient, ktorý tomuto jednoducho vystavený nechce byť. My sme jednoducho sekulárny štát a nesmieme v zákonoch vystavovať nejakú skupinu ľudí v absolútne ťažkých životných podmienkach tomu, aby oni boli vystavovaní situácii, že majú niečo odmietať, o niečom diskutovať, niekto sa k nim má vôbec dostať na oddelenie, kto tam nemá v tej intímnej situácii čo robiť, keď si ho sami nevyžiadali, opakujem, to je úplne iná vec. A toto presne ten môj návrh zákona samozrejme umožňuje. Takisto to umožňujem pre maloletých, kde dokonca nielen maloletý ale aj samozrejme zákonný zástupca a všetky osoby sú tam vymenované v podobnom postavení, dokonca aj také, ktoré majú v budúcnosti záujem sa starať a majú nejaké písomné povolenie, vyhlásenie, opäť, akýkoľvek zdravotnícky pracovník. Toto, čo hovorím úplne explicitne dokazuje, že nie je mojím cieľom preboha zabrániť vstupu duchovných do nemocníc, prečo by som to robila, veď to tým ľuďom pomáha, pomáha to nám, personálu, veď to je jedna akože dôležitá, ľudsky krásna vec v ťažkej situácii. Mojím cieľom je úplne reálne zabrániť tomu, aby bol tento zákon zneužitý. A som rada, že zatiaľ nebol, ale našou úlohou predsa nie je vytvárať možnosti, aby mohol byť. Čo je toto za návrh zákona, s ktorým nesúhlasili ani samotní predstavitelia duchovných. Nikto toto neodsúhlasil. Máme na tom kvázi zhodu a ministerstvo si to tu predloží, že no však akože k školskému zákonu v druhom čítaní. A úplná drzosť je, že vtedy, keď som teda na to upozornila, našla som to v zákone, tak minister zdravotníctva vyhlásil, že tak on teda vydá aspoň vykonávací predpis, kde presne určí, že má ísť o registrované cirkvi, za akých podmienok atď., ja som povedala dobre, aj to ma ukľudní, aj to mi stačí. Prosím vás, len urobte niečo, aby sa to nemohlo zneužiť, lebo ja úprimne ľudsky hovorím. Ja ani tak tie tradičné cirkvi nepodozrievam, lebo už sú tu roky, neviem o takých situáciách, žeby nejak zneužívali v tomto smere pacientov. Ja osobne mám tiež skúsenosť, že dochádzajú tí duchovní, keď ich tí pacienti požiadajú a nechodia niekde nasilu niečo vnucovať. V poriadku, ja sa iného bojím. Tie možno menej tradičné, nové cirkvi, alebo ako to nazvať, ktoré sú známe tým svojím kreatívnym získavaním hej nových nejakých nasledovníkov. A akože ja nerozumiem, prečo toto robíme ľuďom, prečo toto robíme tým duchovným, ktorí myslia svoju misiu úplne vážne, lebo potom sa samozrejme že hovorí o negatívnych príkladoch. Aj ja som tu nejaký spomínala. A tiež mi to nie je príjemné, lebo jednoducho sa to netýka všetkých. Čiže ešte raz, úprimne hovorím, minister mal možnosť zabrániť tomu, aby tento zákon vôbec, alebo táto zmena vôbec takto narýchlo prebehla. Neurobil to. Mal možnosť to zmeniť, neurobil to. Od júna doteraz, čo to je teraz, čo máme za mesiac, marec, doteraz nedal ani len nejaké upresnenie, ako to má vyzerať, koho sa to má týkať, za akých podmienok a teda je tu tento návrh zákona, ktorý všetko toto rieši. Ja vás úprimne prosím, či ste z opozície alebo z koalície, či ste konzervatívec alebo liberál
=====

Teraz čo máme za mesiac? Marec? Doteraz nedal ani len nejaké upresnenie, ako to má vyzerať, koho sa to má týkať, za akých podmienok a teda je tu tento návrh zákona, ktorý všetko toto rieši. Ja vás úprimne prosím, či ste z opozície alebo z koalície, či ste konzervatívec alebo liberál, akože naozaj vráťme právo tam, kde má byť a to je právo pacienta rozhodovať o svojej ceste. A vráťme aj tým duchovným tú pozíciu, ktorú majú mať a ktorú majú, že jednoducho majú mať prístup k tým pacientom, ktorí o nich majú záujme a nevystavujme ich takej situácii, že pri jednom zlom zneužití, pri jednom zlom príklade na to doplatia všetci tí, ktorí robia celý život častokrát naozaj jednu šľachetnú prácu a pomáhajú ľuďom v najťažších životných situáciách. Úprimne vás prosím o podporu tohto návrhu zákona, lebo evidentne cez vládu a ministra napriek sľubom sa nič neudialo. Ďakujem pekne.

Poslanec Stachura.

Vážené kolegyne, kolegovia, vážený predsedajúci, milá Janka, my sme už túto diskusiu mali a vedia si ju aj poslucháči, ktorí náhodou počúvajú teraz Národnú radu vypočuť aj v jednom podcaste, nebudem robiť reklamu. Ako začnem asi tak, že je to taký paradox tejto Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá veľmi zvláštnym spôsobom prijíma zákony a toto čo si spomínala je par excellence, krásny príklad toho, že do zákona o školstve, školského zákona v druhom čítaní sa zrazu ocitne nejaký prílepok, sa niečo tam prilepí a zrazu teraz o tom musíme diskutovať, zamestnávame Janku Bittó Cigánikovú, ktorá sa rozčertí celkom prirodzene, lebo však je tu akože ochrankyňa tých liberálnych práv a vlastne toto sú ale veci, ktorými vyrážame otvorené dvere. Vyrážame absolútne otvorené dvere, lebo tento prílepok, túto vec, ktorú vládni alebo koaliční poslanci priniesli do druhého čítania nikto nechcel. To, čo si aj ty povedala, to súhlasím, podpisujem. Rozprávali sme sa so zástupcami Konferencie biskupov Slovenska, rozprávali sme sa s duchovnými. Oni nežiadali, aby sme zmenili nejakým spôsobom. takýmto spôsobom zákon a naopak, presne a s tebou súhlasím, im takáto zmena ubližuje. A čo žiadali a o čo prosili, aby bol tento vykonávací predpis, ktorý by ďalej definoval a upravil niektoré veci, ktoré nie sú celkom jasné v tej dennej bežnej praxi v nemocnici. No a zase trošku musím si rypnúť aj do nášho pána ministra, nášho memorandového kráľa, ktorý proste robí memorandum pomaly s každým, tak jedno takéto memorandum podpísal aj teda s Konferenciou biskupov Slovenska. Dohodol sa, že teda bude tu zase nejaké memorandum o spolupráci a tak ďalej a výsledkom tejto spolupráce bolo, tak ako čo tak najrýchlejšie viem urobiť pre Konferenciu biskupov Slovenska, no tak dám nejaký prílepok, ktorý sa im môže páčiť, lebo však predsa hovorí o duchovnej službe a veď je to také celkom príjemné, aby sa tí duchovní mohli dostať do nemocníc. No, ale paradoxné je to, že nikto ho o takýto prílepok nežiadal a urobil to veľmi nešťastných spôsobom do školského zákona v druhom čítaní. Prečo to tak je a prečo vlastne aj Konferencia biskupov Slovenska a všetci ostatní nežiadali o takúto zmenu zákona? No preto, lebo v Slovenskej republike platí iný zákon, ešte z roku1991, zákon č. 308 o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností. To je široký, široký zákon, ktorý upravuje veľmi detailne rôzne veci a okrem iného, v § 9, má tri body a ten § 9 upravuje aj presne to, čo pán minister, náš memorandový kráľ sa snažil urobiť cez školský zákon, cez pozmeňovák v druhom čítaní. A hovorí a tu zacitujem, že bod 1: "poverené osoby sú tie, ktoré poverí registrovaná cirkev na Slovensku." Že to nie je hocikto, kto môže prísť a robiť duchovnú službu v nemocniciach. To musí byť poverená osoba, má právo vstupu do verejných zariadení, zdravotníckych zariadení, detských domovov a tak ďalej. Je tam vydefinované, že kam. To znamená, že má právo, to nato máme už zákon, že majú právo vstúpiť a samozrejme tak sa to aj deje v súčasnosti. Druhý bod hovorí, že cirkvi sa dohodnú so, a toto je zaujímavé, cirkvi sa dohodnú so zariadeniami na pravidlách vstupu. To hovorí bod 2. To znamená, sú určité interné predpisy, kde si poskytovateľ, povedzme nemocnica dohodne s kňazmi, akým spôsobom, kedy budú zavolaní, ako sa dostanú do zariadenia a tak ďalej. A ja som presvedčený o tom, že to funguje dobre a nikdy to nie je tak, že to ide mimo vôľu pacienta, že by niekto teda prišiel tak len dobrovoľne a robil proste tam nejaké čoro-moro. Proste to je vždy na základe žiadosti od pacienta a príbuzných, že si žiadajú, aby k danému pacientovi prišla duchovná osoba. No a ešte je tam bod 3, ktorý hovorí, že a to je tiež veľmi dôležité, každý má právo najmä v prípade ohrozenia života a zdravia teda, a to čo si spomínala aj ty na intenzívkach, na poskytnutie duchovnej služby podľa vlastnej voľby. To znamená, aj tu je zadefinované, že podľa vlastnej voľby. To neexistuje, žeby k tebe privolali duchovného bez toho, aby si ty s tým súhlasila. No nie, lebo je to tu zadefinované v zákone 308/1991. Čiže my tu máme jasný zákon, ktorý jasne definuje, načo majú ľudia právo, že majú právo na duchovnú službu, že duchovní môžu prísť do nemocnice, že sa musí nemocnica s duchovnými dohodnúť, ako to bude prebiehať. Čiže my tu máme vytvorený normálny funkčný zákon, ale pán memorandový kráľ sa rozhodol, že proste ešte potrebuje niečo urobiť, nejakú takú kudrlinku, pomôcť akože, aby sa zalíškal. No tak ako prišiel a dal takýto prílepok, ktorý paradoxne nikomu nepomáha a skôr škodí. No a na tento prílepok si začala reagovať ty, že teda pozor pozor, keď tak, ale to musí byť na vôľu pacienta, ale tu ti hovorím, že vykopávaš tie otvorené dvere, pretože už je to zadefinované v inom zákone. Čiže z môjho pohľadu tento bod sme mohli kľudne preskočiť. Ja by som ti navrhoval, aby si ho stiahla, pretože nedáva žiaden zmysel z môjho pohľadu, preto Kresťanskodemokratické hnutie za to hlasovať nemôže, úplne prirodzene. Ale nehnevám sa teda prirodzene na teba, hnevám sa skôr na zákonodarcu, že prichádza s takýmito prílepkami, ktoré naozaj nepomáhajú. A ešte poslednú vec k tomu poviem, ministerstvo zdravotníctva to, čo malo urobiť a čo si aj ty spomínala, že malo prísť s tou vyhláškou, nejakou podzákonnou normou, tak napísala taký pamflet. Ministerstvo napísalo pamflet na A4 list, kde to sú čisté frázy. Tam proste nič to, čo žiadali aj tí duchovní nie je, hej. Tam nie sú tie detaily, ktoré mali byť, ale je to napísaná nejaká ako, aby sa proste odháklo, že áno, urobili sme nejakú vyhlášku. Čiže mrzí ma to, je to, toto je pekný príklad, ako robíme zákony na Slovensku, hej, že niektoré veci sú už zadefinované, ale urobíme ešte jednu alebo druhú revíziu, aby sme to nejako ešte pokrútili a potom sa z toho už nevyzná nikto. Ďakujem.

Dobre. Záverečným slovom alebo v rámci rozpravy? Môžete aj v záverečnom slove to zhrnúť. (Reakcia navrhovateľky.) Nie, veď máte na to právo, nech sa páči, ešte v rámci rozpravy o slovo požiadala ešte raz.

Teraz ďakujem pekne. Nebudem to naťahovať, ospravedlňujem sa kolegom, ale ja len chcem nejakým spôsobom reagovať na Peťa Stachuru. Nedá mi to, sľubujem, že keď to nebude potrebné, tak potom nebude treba ani záverečné slovo, ale v rámci tej diskusie musí zaznieť. Veď ja, my sme mali myslím si ten rozhovor, čo sme mali naozaj korektný a pekný. Ja si myslím, že s Peťom máme ja korektný vzťah napriek tomu, že žijeme v iných duchovných svetoch alebo ty žiješ aj v tom duchovnom a ja teda nie a tiež to niekedy považujem za ujmu. Rada by som, ale proste ma moje nejaké racionálne zmýšľanie až tak nepustí. Jedno ako, toto nie je o tebe Peťo, ani o mne. Ty hovoríš o tom, že existuje zákon o cirkvách, náboženstve, neviem čom, náboženských spoločnostiach, lenže zdravotnícke zariadenia sa neriadia a nečítajú si zákony o cirkvách, oni si čítajú zdravotnícke zákona. A keď je raz v zdravotníckom zákone napísané, že vy moji zlatí musíte pustiť každého, kto o sebe povie, že je duchovný, inak dostaneme pokutu 500 eur, tak jednoducho akože, to som povedala aj na začiatku, veď ja netvrdím, že sa to stane vždy a zakaždým a že to ide niekto robiť teraz, ale ja hovorím, že sme vytvorili situáciu. Ja robím Peťo na Slovensku, na tých oddeleniach. Ja robím sestru zdravotnú. Ja ti hovorím, že keď tam stojíme a prichádzajú tam tí ľudia, tak jednoducho tam nie je priestor vytvárať takúto právnu neistotu. Keď existuje ten zákon, o ktorom hovoríš, čo potvrdzujem, teda to neni, že či áno alebo nie, tak ja potom úprimne vám nerozumiem KDH, že prečo nemôžte za toto zahlasovať. Veď vám zostane ten vstup do nemocníc. Však zahlasujte za to alebo inak to poviem, ja mám pocit, že to je kvôli tomu, že ja hnusný liberál, nie v zlom, ale akože chápem, že veriaci ma vnímajú negatívne, bohužiaľ, ale je to tak niekedy, tak vy ako ich zástupcovia, že nemôžte si dovoliť hlasovať za zákon Bittó Cigánikovej, lebo by boli používané skratky a možno aj vaši oponenti by to proti vám zneužívali, nie raz sme to zažili, hej. Tomuto by som akože rozumela. Na druhej strane ja som za vami prišla osobne Peťo, musíš potvrdiť. A prosila som vás, nech vy dáte návrh zákona, ktorý toto bude robiť práve preto, aby som vás nedostala do tejto situácie. A áno, tak áno, vy ste povedali vy nie ste zákonodarci, ale ste poslanci. Ste tu nato, aby ste niečo predkladali, tak mne to príde také alibistické, že my nepredložíme, za tvoj nezahlasuje, ale akože lebo vlastne je všetko v poriadku. A ja tvrdím, že teda všetko v poriadku nie je, dala som tu presne argumenty. Ty hovoríš o právach veriacich, ktoré ja potvrdzujem a chápem ťa, lenže ty nechápeš mňa, lebo práva majú aj neveriaci. A ja si nemyslím, že ty si ten alebo niekto z normálnych registrovaných cirkví, z duchovných, ktorí myslia svoju misiu naozaj že v drvivej väčšine vážne, že by išiel vnucovať. Ja tvrdím, že v každej časti spoločnosti sú nejakí extrémisti, nejaké jednotlivé osoby, ktorým tento zákon otvára dvere a ja ich chcem zavrieť. To je celé. A nakoniec aj ty potvrdzuješ, že pokiaľ by sa niečo takéto odohralo, tak to poškodí reálne teda aj tých duchovných, aj tie cirkvi, ale napriek tomu KDH sa jednoducho vyhovára na ministra, ktorý aj ty hovoríš, že je v tomto neschopný. Nespravil to dobre, nedodržal sľub ani ten čo dal mne, ani ten čo sa teda dohodli v tom memorande. A jednoducho aj tak to nijako nezmeníme a necháme ten zlý stav. Ja nerozumiem tomu prečo. Kľudne ten návrh zákona stiahnem, ak mi teraz deklaruješ verejne, že KDH to opraví. Kľudne to opravte spôsobom, že tak ako to je, tak tam dajte, že vstup duchovných podľa zákona ten, o ktorom si hovoril. A bude to za mňa v poriadku. Ja keby som to vedela, napíšem to takto. Urobila som najlepšie, čo som vedela. Je tam napísané pre mňa, ja sa na to pozerám ako zdravotník, je tam napísané vstup duchovného na žiadosť pacienta a rozširujem ešte ten zákon, ktorý ty hovoríš, lebo myslím aj na situáciu, pretože to zažívam, keď ten pacient nie je pri vedomí, je v ťažkej situácii, takže kľudne nielen na žiadosť pacienta, jeho zákonného zástupcu alebo jeho rodinného blízkeho. Ja to rozširujem v tomto návrhu a hovorím, akéhokoľvek zdravotníckeho pracovníka. To je veľké akože akýkoľvek zdravotnícky pracovník, pretože to poznám a viem, že na tých oddeleniach robia ľudia, ktorí nebudú k svojim pacientom akože im robiť zle a púšťať tam ľudí, ktorí tam nemajú čo robiť. A pre mňa či je to sestra, lekár alebo je to praktická sestra, nejaký sanitár, pre mňa kľudne nech on zavolá toho pacienta, toho duchovného, lebo ja som teraz doštudovala, tri roky som chodila na prax po všetkých oddeleniach, čo tu máme, ktoré existujú. To je súčasť tej výučby. V štandarde to beží tak, že my máme na nástenke alebo teda niekde v interných materiáloch, najčastejšie na nástenke, číslo na duchovného a keď vieme, že je to pre pacienta dôležité, my ako sestry pri vstupnom pohovore, pri príjme máme otázku na to, či má duchovné potreby pacient. A keď je to teda tá situácia dôležitá, každého sa na to pýtame, tak my voláme personál, toho duchovného a to aj chcem, aby tak ďalej bolo. A áno, doteraz to tak bolo, ale hovorím, že tento zákon umožňuje pustiť aj cudzích, aj tých, ktorí sa budú hrať na niečo, čo nie sú. A ty vystavuješ tých zdravotníkov tomu, aby argumentovali nejakým exotom, nejakým iným zákonom, pritom ten exot má v ruke tento zákon, ktorý jasne hovorí, že musia ich pustiť pod pokutou 500 eur. To, že je v rozpore s iným zákon, my si to tu môžme porozprávať, ale rozprávaj to tej sestre, ktorá tam má na starosti šesť detí na hrane života a smrti, aby ona sa takto doťahovala. Prečo toto, prečo toto vytvárame a prečo práve KDH, ktoré má do tejto témy čo hovoriť a tiež nesúhlasí s tým spôsobom ani s tým znením, prečo ste vy niečo s tým neurobili? A keď už ste neurobili, prečo nepomôžete mne s tým niečo urobiť? Alebo ešte raz, otváram vám dvere, tak mi tu teraz pri mikrofóne povedz, že KDH to vyrieši, akokoľvek, obmedzí to a ja poviem, dobre, sťahujem. Aby ste vy neboli v tej politickej situácii, lebo o toto mi nejde. Mne ide o tých pacientov. Ďakujem pekne, za mňa všetko.

Ďakujem. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce sa vyjadriť pani navrhovateľka ešte? Žiada si slovo k rozprave pán spravodajca? Môžte sľúbiť, môžte sľúbiť. Nech sa páči.