46. schôdza

...ďakujem, ale celej tej ekonomike, hej, svojím dlhopisom naordinoval teda, že nulové, nulový, nulovú daň, nulové poplatky, ale celej ekonomike minister financií naordinoval vyššie dane, nové dane, vyššie poplatky, vyššie pokuty, vyššie odvody. Ako nie je sa čo čudovať, že tá špirála sa s nami rúti proste do nejakého údolia smrti. Bohužiaľ toto je tá realita. Ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, sme tu preto, lebo ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti ukladá vláde povinnosť požiadať parlament o vyslovenie dôvery a keďže Slovenska sa nachádza v takom sankčnom pásme, ktorý predpokladá, že vláda tento krok urobí a uplynula už pred niekoľkými mesiacmi tá ochranná lehota 24 mesiacov od predchádzajúceho vyslovenia dôvery vláde a schvaľovania programového vyhlásenia, vláda napriek tomu nekoná. Napriek tomu, že ju k tomu vyzýva opozícia, napriek tomu, že ju na to upozorňuje Rada pre rozpočtovú zodpovednosť a najmä napriek tomu, že ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti úplne jasne vláde túto povinnosť stanovuje a keď jej tú povinnosť stanovuje, tak to znamená, že to má vláda urobiť bezodkladne, nie po troch mesiacoch, po pol roku alebo po dvoch rokoch alebo, alebo vôbec. Je možné teraz, že vláda, keď ju k tomu neprinúti Ústavný súd a podanie, ktoré urobili kolegovia z Progresívneho Slovenska, tak si to bude interpretovať tak, že, však možno stačí, keď po roku a pol od uplynutia tej lehoty, odkedy mala požiadať, požiada a kolegovia Kišš a Viskupič sa tu venovali najmä ekonomickým aspektom tohto problému. Ja by som sa na ten problém chcel pozrieť z ústavnoprávneho hľadiska, lebo nie je to len problém ekonomický. Samozrejme, že je to problém ekonomický, ale ekonomický problém je nezodpovedné hospodárenie súčasnej vlády a zvyšovanie zadlžovania a to, že ideme gréckou cestou a konsolidácia vedie nie k tomu, aby sa zadlženie znižovalo, ale to zadlženie vzhľadom na rozhadzovačnú politiku a neschopnosť reálnej konsolidácie narastá. O tom hovorili moji predrečníci, ja by som rád povedal o ústavných aspektoch tohto problému. Stretol som sa totiž s tým, že viacerí predstavitelia koalície, napríklad pán minister obrany Robert Kaliňák, argumentovali tým, že veď vláde predsa bola vyslovená dôvera tým, že sa hlasovalo o opozičnom návrhu na vyslovenie nedôvery vláde a parlament odmietol vysloviť nedôveru vláde, čím jej vlastne vyslovil dôveru a proti vysloveniu nedôvery vláde bolo, ja neviem, koľko, 78 alebo 79 poslancov, no tak to je vlastne vyslovenie dôvery, lebo keď sa odmietne vysloviť nedôvera, tak je to podľa pána ministra Kaliňáka, ktorý je právnikom, vyslovenie dôvery. No nie, nie je, nie je to to isté a rovnako som sa stretol aj s úvahami, neviem, či boli prezentované aj verejne alebo len v kuloároch, že, no možno by sa to dalo urobiť tak, aby sa učinilo zadosť tej požiadavke ústavného zákona, že nebude vláda žiadať o vyslovenie dôvery, ale iba spojí hlasovanie o nejakom bezproblémovom zákone, ktorý určite prejde s hlasovaním o dôvere vlády, že teda zabije dve muchy jednou ranou a ani toto by nezodpovedalo tomu, čo je napísané v ústavnom zákone o rozpočtovej zodpovednosti, pretože sú to tri rôzne inštitúty, tri rôzne postupy, tri rôzne ustanovenia ústavy, ktoré sú rôzne, nielen tým, ako sú napísané, ale aj čo je ich zmyslom, akým spôsobom sa o nich rokuje a aj to, že akou väčšinou to ktoré uznesenie Národná rada schvaľuje, lebo tie väčšiny sú rôzne vo všetkých týchto troch prípadoch, čiže ešte raz, článok 114 Ústavy Slovenskej republiky hovorí o tom, že vláda je za výkon svojej funkcie zodpovedná Národnej rade Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky jej môže kedykoľvek vysloviť nedôveru. Nedôveru jej vyslovuje na návrh skupiny, najmenej 30 poslancov a obvykle to bývajú opoziční poslanci a obvykle sa taká schôdza má konať do siedmich dní od kedy o ňu požiadali. V prípade súčasnej vlády a súčasnej vládnej koalície sa taká schôdza konala až po mnohých mesiacoch, čo tiež bolo nerešpektovanie ústavy, ale teda postupuje sa týmto spôsobom. 30 poslancov a viac poslancov navrhne rokovať o nedôvere vlády a potom o tom rokuje parlament, čl. 114 ods. 2 hovorí o tom, že vláda môže kedykoľvek požiadať Národnú radu Slovenskej republiky o vyslovenie dôvery. To je iný inštitút a odsek 3 toho istého článku ústavy hovorí, že vláda môže spojiť hlasovanie o prijatí zákona alebo hlasovanie v inej veci s hlasovaním o dôvere vláde, čo je opäť iný inštitút a kým ten odsek jedna hovorí o návrhu opozície vysloviť nedôveru vláde, v tom druhom prípade vláda, aby si potvrdila, že má dostatočnú podporu v parlamente, môže požiadať Národnú radu o vyslovenie dôvery a v tom treťom prípade, keď chce si poistiť schválenie nejakej veci, tak ho môže spojiť s hlasovaním o dôvere, dôvere vláde. Nemožno tieto tri odseky, tieto tri rôzne inštitúty navzájom zamieňať a odlišuje sa ako som už avizoval aj väčšina, parlamentná väčšina, ktorou sa jednotlivé uznesenia schvaľujú. Na vyslovenie nedôvery vláde treba 76 poslancov, nadpolovičnú väčšinu všetkých poslancov Národnej rady. Na dôveru, na vyslovenie dôvery stačí nadpolovičná väčšina prítomných poslancov, čiže v situácií, keby bolo v parlamente prítomných a hlasovalo 76 poslancov, tak vám na dôveru stačí 39 hlasujúcich za, čiže z ústavného hľadiska na vyslovenie dôvery vám stačí menej poslancov ako na to, aby ste sa ubránili vysloveniu nedôvery na návrh opozície a keď sa spojí hlasovanie o nejakej veci s hlasovaním o dôvere, tak to zase závisí od toho aká väčšina je potrebná na schválenie tej veci. Ak ide o bežný zákon, tak stačí nadpolovičná väčšina prítomných poslancov, čiže teoreticky aj tých 39 poslancov. Ak ide o medzinárodnú zmluvu, tak na to, aby bola vyslovená dôvera vláde spôsobom, že sa schváli tá vec s ktorou je spojená, je potrebných 76 hlasov, nadpolovičná väčšina všetkých, ale vláda teoreticky môže spojiť napríklad hlasovanie o ústavnom zákone, o návrhu ústavného zákona s hlasovaním o dôvere a v takom prípade by na vyslovenie dôvery bolo potrebných 90 hlasov poslancov, lebo na schválenie ústavného zákona je potrebných 90 hlasov, takže teoreticky by sa mohlo stať, že 89 poslancov by hlasovalo za ústavný zákon a aj za dôveru vláde a tým že by neprešiel ten ústavný zákon, tak by nebola schválená dôvera vláde, čiže sú tam rôzne väčšiny, ale z hľadiska obrany vlády pred tým, že nebude mať dôveru parlamentu, tak v prípade, že sa hlasuje o návrhu na vyslovenie nedôvery, tak vláde stačí 75 poslancov, lebo opozícia musí získať 76 hlasov na, na to, aby bol schválený návrh na vyslovenie, vyslovenie nedôvery, ale v prípade dôvery, ak tu bude opozícia do nohy a bude tu 150 poslancov, tak vláda na dôveru potrebuje 76 hlasov, čiže o jeden viac ako ako v prípade návrhu na vyslovenie nedôvery a vláda má v tejto chvíli 79 alebo možno po včerajšku už iba 78 poslancov, neviem, ako sa bude správať pán poslanec Ferenčák. Vláda má tú potrebnú väčšinu, ktorou by si vedela zabezpečiť, aby jej Národná rada schválila dôveru, vyslovila dôveru. Napriek tomu, to vláda nerobí. Nemyslím si, že by sa bála, že, že jej nebude vyslovená dôvera. Vláda si jednoducho myslí, že si to môže dovoliť, že si môže dovoliť kašľať na ústavu, kašľať na pravidlá, tak ako na ústavu, pravidlá, zákonnosť, práva opozície, kašle dlhodobo v tejto snemovni. Postupuje sa cez skrátené legislatívne konanie, na ktoré nie sú dôvody, schvaľujú sa prílepky, odkladajú sa návrhy na nedôveru vláde, vláda kašle na ústavu.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec Dostál, pripomenul si výrok Roberta Kaliňáka v súvislosti s požiadavkou vlády na vyslovenie dôvery v súvislosti so zákonom o dlhovej brzde. Robert Kaliňák vlastne povedal, že tým, že vláde nebola vyslovená nedôvera, znamená to, ako keby bola vláde vyslovená dôvera. Za takúto hlúposť by Roberta Kaliňáka vyhodili zo skúšky na právnickej fakulte. O tom som skalopevne presvedčený. Nemohol by si dovoliť povedať takúto hlúposť na skúške. Ak by takúto hlúposť povedal Robert Kaliňák na štátniciach, z tých štátnic by ho vyhodili. Ak by takúto hlúposť napísal do svojej diplomovej práce, Robert Kaliňák, tak by mu ju vrátili a musel by tú prácu prepísať. Ináč by nedostal titul na právnickej fakulte. Neverím tomu, že Robert Kaliňák nevie a potom si kladiem otázku, že prečo rozpráva takéto hlúposti, o ktorých musí vedieť, lebo on nemôže byť taký hlúpy. Proste nemôže a potom mi z toho vychádza jedine, že je to proste ďalší prejav arogancie moci, že jemu je to jedno. On to svojim voličom proste vie, že im to asi stačí a ako si povedal na záver svojho prejavu, proste kašle na to. Kašle na to. Je to, je to vrchol a naozaj radšej mlčať je zlato ako rozprávať takéto hlúposti.

Pán poslanec Grendel, ďakujem za reakciu a áno, myslím, že sa zhodujeme v tom, že pán minister obrany Kaliňák určite nie je hlúpy a určite vie, že ak parlament nevysloví nedôveru vláde, teda neschváli opozičný návrh na vyslovenie nedôvery vláde, nie je to to isté ako keď vláda požiada o vyslovenie dôvery a ten návrh je parlamentom schválený. Môže sa to zdať človeku, ktorý nikdy nečítal ústavu, že je to to isté a z politického hľadiska nakoniec je to veľmi podobné, lebo jedno aj druhé hlasovanie preukazuje, že vláda má stále v parlamente dostatočnú podporu, aby mohla pokračovať a jedno aj druhé hlasovanie, ak by dopadli v neprospech vlády, tak vedú k tomu, že tá vláda skončí, ale nie je to to isté z ústavno-právneho hľadiska a teda prinajmenšom právnici, absolventi právnickej fakulty, fakulty a teda, povedzme tí, čo nie sú hlúpi a teda pán Kaliňák určite nie je hlúpy, to vedia a keď tvrdia niečo iné, tak klamú a vedome zavádzajú a ten dôvod si pomenoval, pomenoval presne a teda vlastne aj ja som hovoril o ňom vo svojom vystúpení. No, je to arogancia. Je to prejav pocitu, že si to môžu dovoliť, že síce hovoria očividné nezmysly, že dá sa to, dá sa, môžu byť načapaní na hruškách a možno im prečítať tak z ústavy, ale oni si povedia, že oni si ústavu vykladajú takto a v zásade nemajú problém. Nemusia žiadať o dôveru, hoci musia. Ja teda dúfam, že Ústavný súd im to povie...

môžu byť načapaní na hruškách a možno im prečítať text Ústavy, ale oni si povedia, že oni si Ústavu vykladajú takto a v zásade nemajú problém, nemusia žiadať o dôveru, hoci musia. Ja teda dúfam, že Ústavný súd im to povie tiež.

Ďakujem pekne. Návrh zákona, ktorý predkladám, teda zákona č. 578/2004 o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, jeho cieľom je vlastne spresnenie povinnosti poskytovateľa ústavnej zdravotnej starostlivosti umožniť osobe poverenej vykonávať duchovnú činnosť vstup do zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti a to tak, že túto povinnosť bude mať poskytovateľ iba vtedy, ak o ňu, o prítomnosť duchovného požiada pacient, jemu blízka osoba, zdravotný pracovník, resp. ak o to za maloletého požiada jeho zákonný zástupca, alebo ďalšie osoby v podobnom postavení. Návrh zákona nebude mať vplyv na rozpočet verejnej správy, na podnikateľské prostredie, nebude mať sociálne vplyvy, ani vplyv na informatizáciu spoločnosti. Návrh zákona taktiež nebude mať vplyv na služby verejnej správy pre občana, nemá vplyv na životné prostredie a nemá ani vplyvy na manželstvo, rodičovstvo a rodinu. Predkladaný návrh zákona je v súlade s Ústavou a všetkými zákonmi, medzinárodnými ustanoveniami a všetkým, s čím v súlade má byť. Ďakujem pekne a hlásim sa prvá do rozpravy, aby som zákon vysvetlila, ďakujem.

Ďakujem pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, v prvom čítaní k návrhu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Jany Bittó Cigánikovej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 931). Vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený gestorským Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona (tlač 931). Návrh zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Návrh zákona obsahuje stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby Národná rada Slovenskej republiky po všeobecnej rozprave sa uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby výbory a gestorský výbor prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do začiatku rokovania schôdze Národnej rady Slovenskej republiky o tomto návrhu. Pán predseda, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo. Kolegovia, ten to návrh zákona som dávala v auguste minulého roka preto, lebo v lete minulého roka, teda neviem teraz, či to bol jún, júl, asi jún skôr, prišiel do parlamentu školský zákon a v druhom čítaní absolútne nečakane, absolútne nečakane prišiel pozmeňujúci návrh zákona, ktorý hovoril o tom, že ústavné zdravotnícke zariadenia sú povinné pustiť do svojich priestorov vlastne duchovných a keď to odmietnu, tak to majú pod pokutou 500 eur. S čím mám problém je absolútne nedefinované akých duchovných, akých cirkví, kam presne pustiť, za akých okolností a absolútne tam absentuje nejaká vôľa pacienta. A bavíme sa o ľuďoch, ktorí sú naozaj v zdravotníckych zariadeniach. Prestavte si, že niekde ležíte na lôžku, lebo pomoc nepotrebujú tí, ktorí sú hluční, ktorí sa vedia ohradiť, ktorí vedia povedať nie, atď. Pomoc potrebujú práve tí, ktorí možno ležia niekde na JIS, niekde na hadičkách a podobne, ktorí častokrát sú možno slabí aj s ohľadom na tú životnú situáciu, v ktorej sa nachádzajú a nerozumiem tomu, prečo by mali čeliť takým situáciám, ktoré nie každý chce. V prvom rade chcem ale povedať a to je vlastne asi to najdôležitejšie na tom. Prítomnosť duchovných v nemocniciach považujem ja osobne, Jana Bittó Cigániková, za nevyhnutnosť. Myslím to úplne vážne. Dnes som aj zdravotná sestra, ale aj ako človek predtým, ja nemám žiadny problém a nikdy som nemala s prítomnosťou duchovných na pracovisku. Bola som pri lôžkach ľudí, bola som pri deťoch a rodičoch, ktorí sú v životnej situácii a je to pre nich, že životne dôležitá vec. Hovorím to úplne úprimne, je to pre nich jednoducho niečo, čo môžem dokonca nazvať asi v tej ťažkej situácii nejakým druhom úľavy, aj keď neviem, či sa tá úplne hovoriť o úľave, ale v tom zmysle, že poskytnúť im toho duchovného a to, čo oni potrebujú za dôležité, ja nemám absolútne žiadny ľudský dôvod tomuto akokoľvek brániť a nerobila by som to ani keby čokoľvek sa dialo. To, čomu bránim je, že ľudia, ktorí si toto neprajú v rovnako ťažkej životnej situácii, sa môžu ocitnúť v situácii, keď budú vystavení niečomu, o čo nemajú záujem, čo nechcú. Ďalšia vec, ktorá mi na tom prekáža, napriek tomu, že teda o mne sa vie, že ja nie som veriaca, nemám tento dar viery, napriek tomu, ja sa dlhé roky s mnohými duchovnými o tých témach, ktoré sú možno trošku kontroverzné, ja sa s nimi úprimne ľudsky bavím, najmä v tých nemocniciach. Dokonca mám medzi nimi priateľov, kde si ideme cez obed, cez prestávky ideme spoločne na kávu a vysvetľujem im svoje pohľady. Viem pochopiť všetky tieto veci. A aj od nich viem, ale čo ma prekvapilo, aj od zástupcov duchovej obce viem, že s týmto návrhom tak, ako bol predložený nesúhlasili preto, lebo ani oni si nepredstavujú, že to má byť absolútne bez podmienok, že akákoľvek cirkev, ani nie registrovaná, ani nie nejaká vymenovaná, ktokoľvek, kto si povie, že ja som duchovný hej, tuto nejaký ja neviem čo, Svedkovia Liehovovi, pozdravujem Gaba Žifčáka, si povie, že ja som duchovný, mám nejakých tých veriacich, ktorí vo mňa veria, tak ja sem môžem prísť a vy ma musíte pustiť, lebo inak 500 eur pokuta. A áno, budú situácie, keď mu to niektorí budú mať tú asertivitu a povedia: No určite, čo si blázon, nikam nejdeš, nepustím ťa a risknú to, ale my sme vytvorili priestor, kde nejaká sestra, možno tam práve nebude nejaké vedenie atď. v situácii, kde sa stará o šesť, desať, dvanásť pacientov a viac, tak ona je vlastne vystavená tomu, že sa musí doťahovať s niekým pri bráne, že či on je alebo nie je duchovný a z akej cirkvi a či ho pustiť a či ho nepustiť a či ho niekto volal. No pre mňa je toto šialené, že to vytvárame. Chcem zdôrazniť, že si myslím, že absolútne drvivá väčšina duchovných pôsobiacich nielen na Slovensku ale na svete sú ľudia s dobrým srdcom a ich cesta je dôležitá nielen pre nich, ale aj pre spoločnosť ako takú, dokonca aj pre mňa ako neveriaceho človeka, lebo robí to tú spoločnosť lepšou. Nie je to to a nikdy to nebolo z mojej strany o tomto. Práve preto, lebo to nejakým spôsobom tých duchovných poškodzuje takáto debata o prípadoch, ktoré môžu nastať. Pretože tak, ako sú medzi duchovnými a aj medzi nami, aj kdekoľvek v spoločnosti tí pozitívni a dobrí, tak samozrejme že sú tam aj ľudia, ktorí nie sú až tak pozitívni, nie sú až takí reprezentatívni a my máme prípady. Veď teraz nedávno bol odsúdený kňaz práve za sexuálne obťažovanie tu na Slovensku. To vôbec neznamená, že všetci sú takí, ani náhodou, ale úplne logicky, pokiaľ my vytvoríme takéto podmienky, tak aj ľudia, ktorí nemajú taký dobrý úmysel sa môžu pod záštitou nejakého duchovenstva dostať napríklad k ženám, napríklad k deťom, bez vedomia rodičov, lebo my sme sem dali taký zákon. Ešte raz, ja netvrdím, že sa to deje, ja tvrdím, že sme schválili zákon, kde sa to diať môže a žiadal len o to, aby ten prístup duchovných bol ďalej umožnený, ale pod podmienkou, že a teraz to je tá podstata toho zákona, tam je napísané jednoducho len to, že sa pridáva vlastne, že to má požiadať pacient. Ten, na ktorého sa v tom pôvodnom návrhu, zrýchlenom, schválenom absolútne zabúda, tam nie je uvedený ani slovíčkom. Takže môže o to požiadať ale nielen pacient, ale aj jeho blízka osoba, tá je presne, tú máme v zákonoch presne stanovenú, dokonca som tam pridala aj zdravotnícky pracovník preto, lebo som som a rozumiem tým argumentom, že čo keď je ten pacient naozaj už v takom štádiu v rámci svojho zdravotného stavu, že nevládze požiadať, ale tá rodina o ňom vie. Častokrát aj ja viem, my ako personál o tých našich pacientoch, my ich poznáme, my vieme, že toto sú pre nich dôležité témy, že majú takéto želanie, že tak žili celý život a vieme zavolať toho kňaza k nim. Tak nech majú možnosť, nech netreba čakať iba na príbuzného, ale pokiaľ sa tak všetci dohodnú, kľudne nech majú, akákoľvek blízka osoba, akýkoľvek zdravotnícky pracovník, mne ide o jednu jedinú vec, aby tam bola ručná brzda, aby jednoducho boli chránení aj tí duchovní, aj ten personál a najmä ten pacient, ktorý tomuto jednoducho vystavený nechce byť. My sme jednoducho sekulárny štát a nesmieme v zákonoch vystavovať nejakú skupinu ľudí v absolútne ťažkých životných podmienkach tomu, aby oni boli vystavovaní situácii, že majú niečo odmietať, o niečom diskutovať, niekto sa k nim má vôbec dostať na oddelenie, kto tam nemá v tej intímnej situácii čo robiť, keď si ho sami nevyžiadali, opakujem, to je úplne iná vec. A toto presne ten môj návrh zákona samozrejme umožňuje. Takisto to umožňujem pre maloletých, kde dokonca nielen maloletý ale aj samozrejme zákonný zástupca a všetky osoby sú tam vymenované v podobnom postavení, dokonca aj také, ktoré majú v budúcnosti záujem sa starať a majú nejaké písomné povolenie, vyhlásenie, opäť, akýkoľvek zdravotnícky pracovník. Toto, čo hovorím úplne explicitne dokazuje, že nie je mojím cieľom preboha zabrániť vstupu duchovných do nemocníc, prečo by som to robila, veď to tým ľuďom pomáha, pomáha to nám, personálu, veď to je jedna akože dôležitá, ľudsky krásna vec v ťažkej situácii. Mojím cieľom je úplne reálne zabrániť tomu, aby bol tento zákon zneužitý. A som rada, že zatiaľ nebol, ale našou úlohou predsa nie je vytvárať možnosti, aby mohol byť. Čo je toto za návrh zákona, s ktorým nesúhlasili ani samotní predstavitelia duchovných. Nikto toto neodsúhlasil. Máme na tom kvázi zhodu a ministerstvo si to tu predloží, že no však akože k školskému zákonu v druhom čítaní. A úplná drzosť je, že vtedy, keď som teda na to upozornila, našla som to v zákone, tak minister zdravotníctva vyhlásil, že tak on teda vydá aspoň vykonávací predpis, kde presne určí, že má ísť o registrované cirkvi, za akých podmienok atď., ja som povedala dobre, aj to ma ukľudní, aj to mi stačí. Prosím vás, len urobte niečo, aby sa to nemohlo zneužiť, lebo ja úprimne ľudsky hovorím. Ja ani tak tie tradičné cirkvi nepodozrievam, lebo už sú tu roky, neviem o takých situáciách, žeby nejak zneužívali v tomto smere pacientov. Ja osobne mám tiež skúsenosť, že dochádzajú tí duchovní, keď ich tí pacienti požiadajú a nechodia niekde nasilu niečo vnucovať. V poriadku, ja sa iného bojím. Tie možno menej tradičné, nové cirkvi, alebo ako to nazvať, ktoré sú známe tým svojím kreatívnym získavaním hej nových nejakých nasledovníkov. A akože ja nerozumiem, prečo toto robíme ľuďom, prečo toto robíme tým duchovným, ktorí myslia svoju misiu úplne vážne, lebo potom sa samozrejme že hovorí o negatívnych príkladoch. Aj ja som tu nejaký spomínala. A tiež mi to nie je príjemné, lebo jednoducho sa to netýka všetkých. Čiže ešte raz, úprimne hovorím, minister mal možnosť zabrániť tomu, aby tento zákon vôbec, alebo táto zmena vôbec takto narýchlo prebehla. Neurobil to. Mal možnosť to zmeniť, neurobil to. Od júna doteraz, čo to je teraz, čo máme za mesiac, marec, doteraz nedal ani len nejaké upresnenie, ako to má vyzerať, koho sa to má týkať, za akých podmienok a teda je tu tento návrh zákona, ktorý všetko toto rieši. Ja vás úprimne prosím, či ste z opozície alebo z koalície, či ste konzervatívec alebo liberál
=====

Teraz čo máme za mesiac? Marec? Doteraz nedal ani len nejaké upresnenie, ako to má vyzerať, koho sa to má týkať, za akých podmienok a teda je tu tento návrh zákona, ktorý všetko toto rieši. Ja vás úprimne prosím, či ste z opozície alebo z koalície, či ste konzervatívec alebo liberál, akože naozaj vráťme právo tam, kde má byť a to je právo pacienta rozhodovať o svojej ceste. A vráťme aj tým duchovným tú pozíciu, ktorú majú mať a ktorú majú, že jednoducho majú mať prístup k tým pacientom, ktorí o nich majú záujme a nevystavujme ich takej situácii, že pri jednom zlom zneužití, pri jednom zlom príklade na to doplatia všetci tí, ktorí robia celý život častokrát naozaj jednu šľachetnú prácu a pomáhajú ľuďom v najťažších životných situáciách. Úprimne vás prosím o podporu tohto návrhu zákona, lebo evidentne cez vládu a ministra napriek sľubom sa nič neudialo. Ďakujem pekne.

Vážené kolegyne, kolegovia, vážený predsedajúci, milá Janka, my sme už túto diskusiu mali a vedia si ju aj poslucháči, ktorí náhodou počúvajú teraz Národnú radu vypočuť aj v jednom podcaste, nebudem robiť reklamu. Ako začnem asi tak, že je to taký paradox tejto Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá veľmi zvláštnym spôsobom prijíma zákony a toto čo si spomínala je par excellence, krásny príklad toho, že do zákona o školstve, školského zákona v druhom čítaní sa zrazu ocitne nejaký prílepok, sa niečo tam prilepí a zrazu teraz o tom musíme diskutovať, zamestnávame Janku Bittó Cigánikovú, ktorá sa rozčertí celkom prirodzene, lebo však je tu akože ochrankyňa tých liberálnych práv a vlastne toto sú ale veci, ktorými vyrážame otvorené dvere. Vyrážame absolútne otvorené dvere, lebo tento prílepok, túto vec, ktorú vládni alebo koaliční poslanci priniesli do druhého čítania nikto nechcel. To, čo si aj ty povedala, to súhlasím, podpisujem. Rozprávali sme sa so zástupcami Konferencie biskupov Slovenska, rozprávali sme sa s duchovnými. Oni nežiadali, aby sme zmenili nejakým spôsobom. takýmto spôsobom zákon a naopak, presne a s tebou súhlasím, im takáto zmena ubližuje. A čo žiadali a o čo prosili, aby bol tento vykonávací predpis, ktorý by ďalej definoval a upravil niektoré veci, ktoré nie sú celkom jasné v tej dennej bežnej praxi v nemocnici. No a zase trošku musím si rypnúť aj do nášho pána ministra, nášho memorandového kráľa, ktorý proste robí memorandum pomaly s každým, tak jedno takéto memorandum podpísal aj teda s Konferenciou biskupov Slovenska. Dohodol sa, že teda bude tu zase nejaké memorandum o spolupráci a tak ďalej a výsledkom tejto spolupráce bolo, tak ako čo tak najrýchlejšie viem urobiť pre Konferenciu biskupov Slovenska, no tak dám nejaký prílepok, ktorý sa im môže páčiť, lebo však predsa hovorí o duchovnej službe a veď je to také celkom príjemné, aby sa tí duchovní mohli dostať do nemocníc. No, ale paradoxné je to, že nikto ho o takýto prílepok nežiadal a urobil to veľmi nešťastných spôsobom do školského zákona v druhom čítaní. Prečo to tak je a prečo vlastne aj Konferencia biskupov Slovenska a všetci ostatní nežiadali o takúto zmenu zákona? No preto, lebo v Slovenskej republike platí iný zákon, ešte z roku1991, zákon č. 308 o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností. To je široký, široký zákon, ktorý upravuje veľmi detailne rôzne veci a okrem iného, v § 9, má tri body a ten § 9 upravuje aj presne to, čo pán minister, náš memorandový kráľ sa snažil urobiť cez školský zákon, cez pozmeňovák v druhom čítaní. A hovorí a tu zacitujem, že bod 1: "poverené osoby sú tie, ktoré poverí registrovaná cirkev na Slovensku." Že to nie je hocikto, kto môže prísť a robiť duchovnú službu v nemocniciach. To musí byť poverená osoba, má právo vstupu do verejných zariadení, zdravotníckych zariadení, detských domovov a tak ďalej. Je tam vydefinované, že kam. To znamená, že má právo, to nato máme už zákon, že majú právo vstúpiť a samozrejme tak sa to aj deje v súčasnosti. Druhý bod hovorí, že cirkvi sa dohodnú so, a toto je zaujímavé, cirkvi sa dohodnú so zariadeniami na pravidlách vstupu. To hovorí bod 2. To znamená, sú určité interné predpisy, kde si poskytovateľ, povedzme nemocnica dohodne s kňazmi, akým spôsobom, kedy budú zavolaní, ako sa dostanú do zariadenia a tak ďalej. A ja som presvedčený o tom, že to funguje dobre a nikdy to nie je tak, že to ide mimo vôľu pacienta, že by niekto teda prišiel tak len dobrovoľne a robil proste tam nejaké čoro-moro. Proste to je vždy na základe žiadosti od pacienta a príbuzných, že si žiadajú, aby k danému pacientovi prišla duchovná osoba. No a ešte je tam bod 3, ktorý hovorí, že a to je tiež veľmi dôležité, každý má právo najmä v prípade ohrozenia života a zdravia teda, a to čo si spomínala aj ty na intenzívkach, na poskytnutie duchovnej služby podľa vlastnej voľby. To znamená, aj tu je zadefinované, že podľa vlastnej voľby. To neexistuje, žeby k tebe privolali duchovného bez toho, aby si ty s tým súhlasila. No nie, lebo je to tu zadefinované v zákone 308/1991. Čiže my tu máme jasný zákon, ktorý jasne definuje, načo majú ľudia právo, že majú právo na duchovnú službu, že duchovní môžu prísť do nemocnice, že sa musí nemocnica s duchovnými dohodnúť, ako to bude prebiehať. Čiže my tu máme vytvorený normálny funkčný zákon, ale pán memorandový kráľ sa rozhodol, že proste ešte potrebuje niečo urobiť, nejakú takú kudrlinku, pomôcť akože, aby sa zalíškal. No tak ako prišiel a dal takýto prílepok, ktorý paradoxne nikomu nepomáha a skôr škodí. No a na tento prílepok si začala reagovať ty, že teda pozor pozor, keď tak, ale to musí byť na vôľu pacienta, ale tu ti hovorím, že vykopávaš tie otvorené dvere, pretože už je to zadefinované v inom zákone. Čiže z môjho pohľadu tento bod sme mohli kľudne preskočiť. Ja by som ti navrhoval, aby si ho stiahla, pretože nedáva žiaden zmysel z môjho pohľadu, preto Kresťanskodemokratické hnutie za to hlasovať nemôže, úplne prirodzene. Ale nehnevám sa teda prirodzene na teba, hnevám sa skôr na zákonodarcu, že prichádza s takýmito prílepkami, ktoré naozaj nepomáhajú. A ešte poslednú vec k tomu poviem, ministerstvo zdravotníctva to, čo malo urobiť a čo si aj ty spomínala, že malo prísť s tou vyhláškou, nejakou podzákonnou normou, tak napísala taký pamflet. Ministerstvo napísalo pamflet na A4 list, kde to sú čisté frázy. Tam proste nič to, čo žiadali aj tí duchovní nie je, hej. Tam nie sú tie detaily, ktoré mali byť, ale je to napísaná nejaká ako, aby sa proste odháklo, že áno, urobili sme nejakú vyhlášku. Čiže mrzí ma to, je to, toto je pekný príklad, ako robíme zákony na Slovensku, hej, že niektoré veci sú už zadefinované, ale urobíme ešte jednu alebo druhú revíziu, aby sme to nejako ešte pokrútili a potom sa z toho už nevyzná nikto. Ďakujem.