Videokanál klubu

Vážená Národná rada, vážení členovia vlády, vážený pán poslanec Blaha, ja veľakrát som povedal, že nemá význam reagovať na vás, ale to, čo ste teraz povedali, to je veľmi krásna veta. Hovoríte, že nemáte rád bohatých ľudí. To znamená, že nemáte rád niektorých vašich kolegov? Členov vlády? Vy nerobíte; áno, hovorím o bohatých ľuďoch. Vy nerobíte rozdiel medzi tými, ktorí k tomu bohatstvu sa dostali špinavými prostriedkami? Lebo my robíme. Mne nevadí, ak niekto je bohatý. Ak niekto čestným spôsobom sa dostal k majetku. Mne vadí, ak napríklad Váhostav alebo pán Široký takýmto spôsobom dokonca používa aj vaše vymoženosti. Vymoženosti, ktoré dávate práve Váhostavu.
No dovoľte ale, aby som sa vrátil k tomu, kvôli čomu fakticky dnes tu rokujeme. Fakticky sa stretávame preto, aby sme zmiernili škodu spôsobenú nečinnosťou vládneho SMER-u. Už pred rokom sme zistili, že nezodpovedná činnosť niektorých firiem ohrozí samotnú existenciu dodávateľov. MOST – HÍD už vtedy navrhol ochranu malých dodávateľov v procese reštrukturalizácie. No samozrejme, vtedy ale nebola politická vôľa alebo, keď chcete, môžem povedať, nebol žiadny politický, ale ani verejný tlak ani na vládu, ani na politickú stranu SMER. Áno, pred rokom ešte platilo, a teraz budem citovať, "vyhraj voľby a môžeš všetko". Lenže odvtedy sa začal síce veľmi pomaly, ale stále pevnejšie a intenzívnejšie objavovať schránkový valec vládnej strany SMER. Dnes už pomaličky platí aj to, že čo ministerstvo, to schránka.
Kauza Váhostav, ktorej sa dnes venujeme, vojde do dejín ako školský príklad o tom, ako jeden človek, ktorý disponoval strategickými informáciami, po zmene režimu prišiel k enormnému majetku a vďaka tomuto majetku sa stal potencionálnym záujemcom o štátny majetok, ktorý ovláda za bagateľ. A potom v úlohe mecenáša opantal politikov dvoch generácií, a to HZDS a SMER. A on, ako sa ukazuje, skutočne môže všetko. Dokonca môže vytvárať ešte väčší zisk na úkor svojich dodávateľov.
Kauza Váhostav je kauzou SMER-u. Totiž pán Široký alebo, keď chcete, manažéri Váhostavu môžu robiť to, čo robia, lebo majú politické krytie. A keď chcete, znovu poviem tie dva prípady, ktoré jednoznačne to dokazujú. Práve za vás sa zmenil víťaz tendra v časti diaľnice Hubová – Ivachnová, a to v roku 2013 a, čudujme sa, tá zmena komu prospela? Samozrejme, Váhostavu. Alebo, keď chcete, môžme aj o tom hovoriť, že predsa v prospech Váhostavu, v prospech projektu PPP diaľnice, 75 kilometrov, sa sfalšovala výhodnosť, čísla sa sfalšovali na ministerstve pána Vážneho.
Pre mňa je najväčšou absurditou tvrdenie, že Váhostav musí dostávať ďalšie štátne zákazky, lebo potrebuje vyplatiť svojich veriteľov. To snáď nemyslíme vážne! Včera dokonca sme sa dozvedeli od pána generálneho riaditeľa Váhostavu, citujem, že aj zákazka garáži pod Bratislavským hradom je stratová. No prepáčte, čo to má znamenať? Ja byť živnostníkom a subdodávateľom, okamžite idem preč. Však aj tak nedostanem nič, možnože v lepšom prípade 15 % alebo možnože v lepšom prípade 40 percent. Prepáčte, ale toto je podvod. Podvod hodný trestného oznámenia.
Aj dnešné rokovanie, vážené kolegyne a kolegovia, sa nekoná v prvom rade o tom, ako pomôcť živnostníkom v drvičke Váhostavu. Ani úlohou predloženého zákona nie je primárne pomôcť živnostníkom. Áno, navrhuje sa, že namiesto 15 % by mali dostať 40 percent. S tým dokonca aj môžme súhlasiť, my sme kedysi navrhovali, kedysi vo februári, 50 percent. Len ste to odmietli. Ale nesúhlasíme s tým a nikdy nebudeme s tým súhlasiť, aby tí, ktorí to zapríčinili, majitelia alebo manažéri Váhostavu, neprispeli z vlastného majetku. Aby zbohatli tí, ktorí fakticky ožobračujú tých, ktorí tú prácu vykonali. S tým nikdy súhlasiť nebudeme.
Vážená Národná rada, ale hlavne vážení poslanci SMER-u. Uvedomujete si, čo tu idete stvárať? Fakticky štát odkúpi pohľadávky dodávateľov za 40 %, ale reštrukturalizačný plán sa nemení. To znamená, že štát, teda vy občania prispejete 25 percentami majiteľom Váhostavu. Výsledok, samozrejme, bude veľké ticho okolo Váhostavu. Keby tam ostali malí dodávatelia ako veritelia, tí by kričali. Teraz tam bude štát alebo štát bude zastupovať teda jedna banka, Slovenská záručná, a bude ticho. Prečo by živila túto tému? Prečo by hovorila o tom, že vy ste niečo nezvládli? Dokonca poslanci opozície x-krát upozorňovali, že je problém, len vy ste nepočúvali. Práve preto chcem povedať, že poslanci MOST-u – HÍD odmietajú asistovať pri ochrane majiteľov Váhostavu.
Pán premiér dokonca vo víkendových reláciách hovoril o tom, že dokonca je možné rozmýšľať aj o zákone lex Váhostav. No ako vidíme, dnes namiesto zákonu lex Váhostav, tu máme zákon, ktorý môžme nazvať lex ochrana Širokého.
Kolegyne a kolegovia zo SMER-u, odporúčam, aby ste na začiatku tejto schôdze, aby ste sa pozerali do seba, aby ste si uvedomili, ako ste vy sami tým, že ste odmietali návrhy opozície, prispeli k ožobračeniu živnostníkov a dodávateľov Váhostavu. Či chcete alebo nie, Váhostav sa stal gorilou SMER-u a vašej vlády.
Dnes sme mohli počuť, ako niektorí dokonca aj cez víkend ako mantru opakujú to, že zákon bol prijatý v roku 2005. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii vstúpil do platnosti v januári 2006. Áno, to je pravda. Ale dúfam, že vám, ktorí tu sedíte, nemusím pripomenúť, že každý zákon fakticky sa mení v procese využívania toho zákona. Každý zákon potrebuje novely, niektoré dokonca za jeden rok viac noviel, lebo zistíme, že niektorí to obchádzajú. Za vás, za vašej vlády deväťkrát došlo k novelizácii tohto zákona. Takže nehovorte o tom, že ten zákon bol prijatý za zlého Dzurindu. Ten zákon ostal taký, lebo vy ste to odmietli, lebo vy ste chránili Váhostav a o Doprastave radšej už ani nebudem hovoriť. Opýtajte sa vlastných kolegov, kto stojí za Doprastavom.
My sme dokonca vo februári sa snažili upozorniť na tento problém, dali sme návrh zákona, ktorý hovoril o tom, že reštrukturalizácia môže prebehnúť len vtedy, ak aspoň 50 % dostanú tí, ktorí tú prácu tam skutočne odviedli. A mysleli sme si, že bude možnosť, že to pochopíte aj vy, dostane sa do druhého čítania a práve preto sme napísali list aj pánovi premiérovi, aby vláda tomuto zákonu dala skrátené legislatívne konanie, čo je podľa rokovacieho poriadku, samozrejme, možné. No ale čo sa stalo? Vy ste to odmietli, pán premiér si na to počkal a potom nám napísal list, že, bohužiaľ, už je to bezpredmetné. Prepáčte, ak aj teraz budete hovoriť hocikto z vás, ktorý vystúpi, že toto nie je vaše maslo na vašej hlave, tak neviem, potom kde, v ktorej krajine a dá sa povedať, kde žijete vôbec, či na zemeguli.
Takže, vážené dámy, vážení páni, chcem ešte raz pripomenúť jednu vec. Poslanci MOST-u – HÍD budú súhlasiť len s takým riešením, kde bude zakomponovaná aj osobná zodpovednosť majiteľov a manažérov firmy Váhostav. A nakoľko sme už dali viaceré návrhy, tak chcem vám pripomenúť aj to, že aj teraz máme konkrétny návrh, s ktorým potom, samozrejme, vystúpi pani poslankyňa Žitňanská, predpokladám, v druhom čítaní, a ten návrh hovorí o tom, ako riešiť tento problém odborne, a nie takýmto cynickým divadlom.
Takže ešte raz apelujem na vás, aby ste si premysleli, ako budete hlasovať a ako vôbec dovolíte, že aj v budúcnosti hocikto, ktorý takýmto spôsobom ožobračuje tých, ktorí skutočnú prácu odviedli, či takýmto spôsobom umožníte aj ďalším takéto konanie. 40 % stále nie je 100 % a ešte k tomu takým spôsobom, že z toho, čo má ostať v štátnej kase, z toho takýmto spôsobom vypustíte 25 %, čo nikdy nedostanete späť.
Takže, vážené panie poslankyne, páni poslanci, chcem ešte raz povedať, je to zodpovednosť Národnej rady, ako bude hlasovať, ako bude pomáhať tým, ktorí skutočne robia a nie len honobujú a, dá sa povedať, kradnú v prospech vlastného majetku. Toto je zodpovednosť nás a ja budem sledovať, ako budete hlasovať vy, a budeme hovoriť o zodpovednosti tých, ktorí potom nepodporia návrh alebo pozmeňujúci návrh, ktorý bude hovoriť jednoznačne o tom, že tí, ktorí to zapríčinili, musia byť zodpovední aj vlastným majetkom.
Ďakujem, že ste si ma vypočuli. (Potlesk).

Ďakujem pekne. Ja sa, samozrejme, podrobne vyjadrím v rozprave, ale dvakrát to tu už odznelo, tak chcem na to reagovať. Povedali ste, pán minister, správne, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii tu máme bezmála 10 rokov. A ja k tomu musím povedať, vládu Roberta Fica tu už máme tiež bezmála 10 rokov a bola to aj vláda Roberta Fica, ktorá za tých bezmála 10 rokov deväťkrát novelizovala zákon o konkurze a reštrukturalizácii. A musím povedať, že to, že nám krachujú stavebné firmy a idú do reštrukturalizácie, vieme zhruba také dva roky a že v tomto pléne padlo veľa návrhov novely zákona o konkurze a reštrukturalizácii cielených práve na riešenie tejto situácie, o ktorej práve teraz hovoríme. Všetky boli zamietnuté, prosím, nech sa páči, ale vy prichádzate dnes, 15 dní pred schválením reštrukturalizačného plánu vo Váhostave.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Nakoľko som bol oslovený, tak musím reagovať na to, čo hovorí pán kolega. To, že rezidentský systém bol zavedený, to je fajn, to je pravda. Ale to, či to funguje, alebo nie, o tom môžeme rozprávať asi za päť rokov, keď to budeme vyhodnocovať. To kvôli tomu hovorím, lebo v susedných krajinách, kde to už oveľa dlhšie funguje, teraz prišli na to, že hoci to formálne funguje, ale žiadny efekt neprináša práve kvôli tomu, lebo aj v tých susedných krajinách k tomu neboli pridelené tie peniaze. Dokedy prvý kontakt nebude lepšie ohodnotený finančne, do tej doby žiadny rezidentský nebude môcť fungovať. A, viete, ešte raz, vyhodnotiť to budeme môcť, či funguje, alebo nie, za päť rokov. Ale, bohužiaľ, keď to takto bude pokračovať, tak za desať rokov nebude mať nás kto môcť liečiť v prvom kontakte, a pritom vieme dobre, že prvý kontakt je najlacnejším článkom zdravotníctva.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážený pán minister, dobre sa počúvajú tie pozitíva, čo ste vymenovali, ale na druhej strane musím si priznať, že väčšina z nich je len placebo. A preto niekoľko, keď dovolíte, aj vymenujem, že čo všetko sa nepodarilo vyriešiť vašej vláde. Samozrejme, za to nie ste zodpovedný len osobne vy.
V prvom rade vaša vláda sľúbila, že zastaví zadlžovanie nemocníc. Nepodarilo sa to.
Za druhé, spomínali ste rezidentský program, čo je pozitívum, jednoznačne, ale musíme povedať, že keď nebudú k tomu pridružené aj peniaze, tak je to nanič, že nebude to fungovať, takisto ako to nefunguje v okolitých štátoch. A, bohužiaľ, práve váš minister, minister vašej vlády zobral z rozpočtu zdravotníctva 150 mil. eur, čo by sme mohli použiť oveľa lepšie ako populisticky, ako sa to stalo.
Po tretie, vaša vláda sľubovala sestričkám istoty. Kde sú tie istoty?
A po štvrté. Vieme dobre, že v zdravotníctve za posledných desať rokov je oveľa, oveľa viac peňazí, ale pritom ani len zdravotnícki pracovníci a, bohužiaľ, hlavne ani pacienti to nepociťujú. Prečo to je? A pravdepodobne skôr o tom je táto schôdza a nie ani o vašej osobe.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda, za slovo. Kolegyne, kolegovia, ani neviem, či som chcela vystúpiť, vlastne som nechcela, ale asi predsa len treba.
Neplatenie faktúr je problém. Spôsobuje druhotnú platobnú neschopnosť. Všetci sme pobúrení reštrukturalizáciou spoločností Doprastav a VÁHOSTAV. A viacerí sme predložili rôzne návrhy s tým súvisiace, aj sme si ich navzájom podporili, koniec koncov aj my sme podporili aj vašu novelu zákona o konkurze a reštrukturalizácii, aj novelu Trestného zákona.
Ale trend, kedy v predháňaní sa inovatívnych nápadov, ako upozorniť v rámci konkurencie politických strán a prúdov, ktorého spoločným charakteristickým rysom je pokus o riešenie následkov, ale nie podstaty, nás v konečnom dôsledku podľa mojej mienky odkláňa od toho, aby sa hľadali riešenia na podstatu problému a viedla sa solídna politická a verejná diskusia o podstate problému.
Podstata problému je, že plaťák dostanete o dva mesiace, o tri mesiace, o pol roka zo súdu a potom, keď dáte návrh na exekúciu, tak vymôžete tie peniaze o pol roka, o rok alebo neviem kedy, pretože tam už tie peniaze nie sú.
Podstata problému je v tom, kde v pokoji justície za posledné tri roky sa nepokročilo ani o chlp v efektívnosti systému, a všetky projekty, ktoré k tomu smerovať mali, meškajú a my to obchádzame, pretože minister spravodlivosti je vlastne celkom sympatický minister a ťažko sa s ním vedie súboj.
Ale podstata problému je, že v 21. storočí na Slovensku, keď vám niekto dĺži faktúru, tak do 30 dní máte mať, skrátka, právoplatný vykonateľný titul a do 30 dní to musí byť stiahnuté z účtu, lebo aj tá exekúcia v týchto prípadoch musí fungovať. A tam je jadro problému, pretože keď toto bude fungovať, tak sa aj zvýši platobná disciplína.
A sústreďme sa, prosím, na podstatu problému, pretože zahlcujeme diskusiu inováciami, ktoré nás skutočne neprivedú k cieľu. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, kolega poslanec predseda výboru pre ľudské práva možno vystupuje menej často v tomto pléne, ale vždy keď vystúpi, tak to skoro je sviatok, najmä na tému ochrany ľudských práv. A skoro sa cítim hendikepovaná, že musím po tebe vystupovať, Rudo, pretože na tvoj kultivovaný prejav na túto tému nemám. V každom prípade ale cítim potrebu vystúpiť, pretože som si prečítala správu ombudsmanky za predchádzajúci rok so záujmom, so záujmom preto, pretože za posledné roky, odkedy máme vo funkcii pani doktorku Dubovcovú, tak správy, ktoré sú predkladané parlamentu, odkryjú vždy nejaké nové skutočnosti, ktorými sa dozvedáme o povahe vlastne našej spoločnosti, pretože povahu našej spoločnosti určuje, samozrejme, aj vzťah spoločnosti ako takej, ale aj jej politických elít, pretože to súvisí, k tým najzraniteľnejším skupinám. A o tomto je aj táto správa verejnej ochrankyne práv.
Ja keď som si prečítala túto správu, tak ma napadli tri také politické súvislosti, ktoré ako keby mi vystupovali z tej správy na povrch.
Tá jedna politická súvislosť tu bola v rôznej miere ako keby už spomenutá, a síce, dva alebo tri roky sa viedla diskusia nad stratégiou ľudských práv pomerne emotívna. A ako správne povedal aj kolega Rudolf Chmel, nakoniec s takou opatrnosťou a potichu bola na vláde schválená, ale kvôli politickým nákladom ako keby zároveň aj nepredložená ďalej. A tá téma ako keby sa v tejto diskusii sústredila naozaj len na jednu oblasť ľudských práv. Tie emócie boli vyšpičkované v súvislosti s referendom. Ale práve táto správa verejnej ochrankyne práv nás upozorňuje na to, čo všetko sú základné ľudské práva a slobody, že verejný diskurz v akej takej podobe sa viedol na jeden úzky segment, a pritom v našej spoločnosti sú opomínané základné ľudské práva a slobody širokých skupín obyvateľov, naozaj tých zraniteľných, ako sú deti, ako sú seniori. A prechádza to bez nejakej hlbšej verejnej diskusie, bez systémových riešení a bez toho, že by sme sa naozaj vážne touto témou zaoberali.
Takže prvé, čo si treba uvedomiť, je, že keď hovoríme o základných ľudských právach a slobodách, o čom všetkom vlastne hovoríme a aký široký je ten katalóg základných ľudských práv a slobôd, a že možno si niekedy ani neuvedomujeme, že ide o základné ľudské práva a slobody, pretože ide v skutočnosti o prirodzenú ľudskosť a dôstojnosť človeka, ktorá by nám mala byť samozrejmá bez toho, aby sme museli mať to zakatalogizované v katalógu základných ľudských práv a slobôd.
Druhá politická súvislosť, ktorá pre mňa vyplynula na povrch z tejto správy, bol viditeľný rozdiel v prístupe k činnosti ombudsmanky na úrovni inštitúcií verejnej správy, na tej nižšej úrovni, a na úrovni politických inštitúcií, teda vlády a parlamentu. Odznelo tu už v pléne, že kancelária pracovala celkovo s 3 631 podaniami, ale v správe sa možno dočítať aj to, že orgány verejnej správy na tej nižšej úrovni celkom rešpektujú Úrad verejnej ochrankyne práv, pretože, citujem zo správy, v roku 2014 z 270 porušení, na ktoré úrad ombudsmanky upozornil jednotlivé inštitúcie verejnej správy, v zásade skoro vo všetkých bolo vyhovené, len 18 je takých prípadov, kde nedošlo k riešeniu alebo k náprave, čo je veľmi solídny stav, hej, keď z 270 upozornení len 18 nebolo náležitým spôsobom vybavených, tak by sme si mohli povedať, fajn, niečo funguje v tejto krajine.
Ale na druhej strane keď si pozrieme ten katalóg opatrení, ktoré navrhovala verejná ochrankyňa práv tomuto parlamentu a vláde, tak z toho nie je vykonané prakticky vôbec nič. Ja sa k niektorým tým bodom vrátim. A pritom to je to najdôležitejšie, pretože to sú tie systémové opatrenia, ktoré buď treba urobiť vo fungovaní inštitúcií ako takých, a to musí urobiť vláda a príslušný minister, alebo si vyžadujú zmenu právnej úpravy, a to zase musí urobiť vláda alebo tento parlament. To znamená, ak na tej nižšej úrovni verejnej správy rešpekt Úrad verejného ochrancu práv má, na úrovni politickej čelí buď politickému osočovaniu, alebo nezáujmu v tom lepšom prípade, musím povedať.
A keď si pozrieme tie opatrenia, ktoré boli navrhované, tak mnohé z tých opatrení sú výsostne nepolitické. A ja len niektoré vymenujem. Napríklad z predchádzajúcich rokov upozornila ombudsmanka na disproporciu právnej úpravy, ktorá sa týka nároku na vdovský a vdovecký dôchodok. Je to výslovne nepolitická záležitosť. Pred dvomi rokmi to môj kolega zo strany MOST – HÍD navrhoval. Bolo to navrhované opakovane. Dnes po dvoch rokoch to máme prvýkrát na stole zo strany SMER. Čiže vyslovene sa s tým pracuje ako s predvolebnou agendou, pretože prečo by to inak SMER neurobil pred dvomi rokmi? Ale potom sú tu opatrenia, ktoré vyžadujú systémové zmeny, napríklad systémové zmeny, ktoré by bolo treba urobiť, pokiaľ ide o podporu terénnej sociálnej práce, pokiaľ ide o odbory sociálnoprávnej ochrany. Sú tu navrhované vážne opatrenia, ktoré systémovo treba urobiť v celej oblasti vzdelávania, bola už o tom reč, vzdelávania detí, ktoré pochádzajú naozaj zo znevýhodneného prostredia. V tejto správe tohtoročnej máme opatrenia, ktoré požadujú urobiť systémové zmeny, pokiaľ ide o sociálne služby vo vzťahu k seniorom, ale aj keď nielen vo vzťahu k seniorom. A to nespomínam také prierezové alebo vážne oblasti, ako je, povedzme, opakovane zdokumentované množstvo prieťahov v súdnych konaniach, čo je koniec koncov tiež základné právo na prístup k spravodlivosti, ktoré vyžaduje vlastne prekopať ten rezort, manažment rezortu spravodlivosti, a to naozaj nemôže urobiť ombudsman, to vyžaduje systémové opatrenia, ale politické moci pod kuratelou vládnej strany sa tým nezaoberajú.
A ešte jeden moment alebo tretia politická súvislosť vyplynula na povrch aj z tejto správy, aj keď nielen z tejto správy, ale aj z predchádzajúcich správ, že som si naplno uvedomila, že aj keď sme na poli otvorenosti inštitúcií v mnohých smeroch urobili isté pokroky, máme jednu oblasť tej štátnej sféry, v ktorej za dlhé roky nebolo urobené zhola nič. A to je oblasť polície a prokuratúry. Najuzavretejší systém v tejto krajine je oblasť polície a prokuratúry. Keď už trošku vidíme do súdnictva, pretože vidíme súdne rozhodnutia a aj súdy musia rôzne informácie zverejňovať, tak brány polície a prokuratúry, tie sú úplne ale úplne zatvorené. Bol to asi jeden z najväčších politicky vnímaných prípadov, osobitná správa, ktorá sa týkala zásahu polície v Moldave, boli navrhnuté verejnou ochrankyňou práv systémové opatrenia. Z tých systémových opatrení sa v zásade nerealizovalo vôbec nič. A treba povedať, že ministerstvo vnútra čo len odmieta diskutovať na túto tému, napríklad aby inšpekcia dostala nezávislú pozíciu a dostali sme sa z tohto začarovaného kruhu von.
Čiže tri politické súvislosti sú zrejmé. A podľa mojej mienky treba na to upozorniť a treba upozorniť aj na to, že v tejto krajine nikdy nebola väčšia príležitosť, ako systémovo riešiť niektoré oblasti fungovania verejnej správy tak, aby bola na prospech a fungovala na prospech ochrany práve tých zraniteľnejších ako v situácii, keď máme vládu jednej strany, ktorá sa hrdí dôvetkom, že je to vláda sociálnej demokracie. Nikdy nebola taká šanca robiť systémové opatrenia, aby tí zraniteľní naozaj boli podvihnutí na tú úroveň, kde podvihnutí majú byť. Žiaľ, nestalo sa tak. A možno preto je každá správa verejnej ochrankyne práv tak odmietavo braná zo strany poslancov za stranu SMER, pretože úplne vecne a bez emócií upozorňuje na to najslabšie miesto slovenskej sociálnej demokracie. Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, ctené pani poslankyne, páni poslanci, vážená pani verejná ochrankyňa práv, som naozaj veľmi rád, že môžeme na pôde tejto snemovne reflektovať správu verejného ochrancu práv za rok 2014. Hoci ide o ojedinelý prípad, keď sa agenda ľudských práv dostáva do pozornosti pléna Národnej rady Slovenskej republiky a nebodaj i do pozornosti širšej verejnosti, nemali by sme ho vnímať len ako jednorazovú záležitosť, ktorou si formálne splníme povinnosť, ktorú nám ukladá zákon, totiž raz do roka si vypočuť správu verejného ochrancu práv. Parlament je predsa to najpravejšie miesto, kde by mal diskurz o ľudských právach byť takpovediac permanentný. Zatiaľ sme boli skôr svedkami toho, že pri ojedinelých pokusoch dostať túto tému do tejto rokovacej sály došlo k ich zablokovaniu, ak nie rovno k umlčaniu s maximálnym odkazom vybaviť ju v komornom prostredí výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Porušovanie ľudských práv sa zdalo byť zjavne málo na to, aby sa ním zapodievala táto snemovňa. A pritom nazdávam sa, práve parlament by mal verejného ochrancu práv podporovať, ba chrániť, nie ostrakizovať. Diskriminácia rasová, etnická, rodová, náboženská, svetonázorová, rovnosť zaobchádzania, ochrana detí, seniorov, zdravotne postihnutých, ľudí s inou sexuálnou orientáciou, mnoho ďalších marginalizovaných skupín a jednotlivcov, ako vidno aj z predkladanej správy, akoby tú fiktívnu väčšinu nezaujímala. A politici tomuto ľahostajnému postoju k slabším, zraniteľnejším, ktorí sa zväčša nie svojou vinou dostali do tejto pozície, často vychádzajú v ústrety. My sme tu však hádam aj pre týchto našich občanov, ktorí, keby sa to zrátalo, možno tvoria aj väčšinu obyvateľstva. Vlády sú, chvalabohu, pominuteľné, ale čo už nie je chvályhodné, je, že nie vždy si ctia ľudské práva, aj keď formálne sme sa pripodpísali pod vzorové ľudskoprávne zmluvy a dokumenty. Dobre je, že sa aj zásluhou verejného ochrancu práv stav ľudských práv transparentne monitoruje a dodržiavanie ľudských práv tak podlieha verejnej kontrole. Inštitút ombudsmana je z toho hľadiska kľúčový. Dozerá na deformácie, svojvôľu verejnej moci voči občanom aj skupinám. Viditeľne na to poukázala ombudsmanka vo svojej mimoriadnej správe z leta roku 2013, ktorú však zobral na vedomie iba výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. A jej návrhy na opatrenia sa doteraz zväčša nerealizovali.
Návrhy a odporúčania verejnej ochrankyne práv sú aj teraz súčasťou predkladanej správy, zrejme aby bolo jasné, čo tento parlament, ale najmä dotknuté orgány ignorujú. A nejde len o neprimeraný policajný zásah v jednej rómskej osade, ktorý tak vzrušil ministra vnútra, že obvinil ombudsmanku z politizovania, alebo o neprimerané zaraďovanie rómskych detí do špeciálnych škôl, teda o priame hazardovanie s budúcnosťou tejto krajiny. Je preto povinnosťou verejného ochrancu práv žiadať od príslušných orgánov, aby prijali konkrétne opatrenia a nápravu, a nie ich ignorovali. Obete svojvôle verejnej moci totiž nemajú veľa možností na svoju obranu, zväčša nedisponujú povedomím svojich práv, preto je pre ne obranný hlas ombudsmanky taký dôležitý, a často je aj to poslednou možnosťou dovolať sa spravodlivosti.
Nedá mi pri tejto príležitosti nespomenúť, že legislatívne Slovenská republika ukotvila inštitút verejného ochrancu práv ako posledná z krajín Vyšehradskej štvorky. Bola to jedna z naplnených predvstupových podmienok nášho členstva v Európskej únii. Inštitucionalizovanie ľudskoprávnej agendy dobudovaním jedného z dôležitých pilierov novovznikajúceho demokratického štátu bolo nepochybne dôležitou udalosťou v chápaní ľudských práv. Podobne ako Slovenské stredisko pre ľudské práva či Centrum právnej pomoci, tak aj verejný ochranca je obhajcom občanov Slovenskej republiky, ktorí sa nedovolali spravodlivosti zo strany štátnych úradov. Čiže je to inštitút, ktorý je z podstaty protipólom štátneho aparátu v prípade, ak tento nefunguje tak, ako mu to zákon ukladá. Dokladom toho je aj táto správa verejnej ochrankyne práv, ktorú dnes v pléne predkladá.
Konkrétnym príkladom dokumentu je porušovanie práv občanov v rôznych oblastiach, na rozličných úrovniach. Spolu to za rok 2014 bolo vyše 3 600 podaní, pričom vybavených bolo vyše 90 %. Ďalšie stovky podaní mimo kompetencie verejného ochrancu práv sa zamestnanci kancelárie snažili usmerniť a takto poradiť poškodeným. Pre porovnanie, v Čechách je to vyše 6 000 podaní pri asi trojnásobnom personálnom obsadení kancelárie ombudsmanky. Je preto nepochopiteľné, že takto fungujúcej a efektívnej inštitúcii v službách občana hádžeme pod nohy polená, predovšetkým nedostatočným rozpočtom, ktorý nedovolí kancelárii ombudsmanky vykonávať svoju činnosť tak, ako by si to vyžadovalo množstvo jej agendy. Naposledy vcelku s úsmevom vzala sťahovanie kancelárie do nových priestorov za pomoci väzňov, keďže finančné prostriedky jej nedovolili objednať sťahovaciu firmu. Ale to by nebol, samozrejme, ešte ten najhorší prípad. Je preto ťažko pochopiteľné, že štát, vláda aj časť parlamentu často chápu ombudsmanku ako verejného nepriateľa, ktorý akoby naschvál odhaľuje slabé či problematické miesta nášho právneho systému. Bohužiaľ, ešte stále nevieme prijať kritiku, respektíve poukazovanie na naše slabé miesta, nevieme sa z toho poučiť, vyvodiť bez emócií, racionálne patričné konzekvencie. Jej pomenovanie problému, poukázanie na nedostatky, chyby, prechmaty pri ochrane slabých, zraniteľných je mnohými politikmi, koaličnými najmä, často vnímané ako spomínané údajné politizovanie, ako by bolo nejakou zbytočnou záťažou akceptovať fakt, že tieto prípady občianskych krívd treba riešiť. Nie je predsa možné donekonečna vnímať verejnú ochrankyňu práv ako opozíciu voči vládnucej strane. Táto verejná ochrankyňa práv už neraz deklarovala snahu byť nápomocná pri riešení jednotlivých prípadov. Zo strany ostatných inštitúcií verejnej správy sa jej však nedostáva takej súčinnosti, akú by ako ústavný činiteľ mala mať. Ide napríklad o prípady, keď spoluprácu odmietajú súdy napriek tomu, že ide o verejný záujem pomôcť obetiam. Ak by za verejnou ochrankyňou práv bola podpora zo strany parlamentu, v mnohých aspektoch by jej to výkon práce nepochybne nielen uľahčilo, ale najmä zefektívnilo. Tak je to napokon vo všetkých vyspelých demokraciách.
Správa, tak ako to už uviedla pani verejná ochrankyňa práv, poukazuje na prípady porušovania ľudských a občianskych práv rozdelených tematicky podľa jednotlivých článkov Ústavy Slovenskej republiky. Veď jej tretinu, tú najdôležitejšiu, napokon tvoria ľudské práva, vybrané podania dokumentujú porušovanie práv, ktoré sú garantované ústavou, Na rozdiel od Správy o implementácii Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov v Slovenskej republike, ktorá sa síce nesie v mimoriadne zhovievavom tóne pri reflektovaní menšinovej problematiky, ombudsmanka uvádza ako pars pro toto ako časť za celok jeden z charakteristických, ale modelových príkladov porušovania práva na materinský jazyk, keď bolo odmietnuté vydanie dvojjazyčného formulára občanovi patriacemu k národnostnej menšine. Ďalej sa v správe uvádzajú porušenia práv zdravotne postihnutých občanov, prípad z mestskej časti Ružinov či neustále chýbajúci bezbariérový prístup do budov a vnútri verejných budov, porušenia práv detí. Uvidíme, ako práve v tejto citlivej agende pomôže chystaný zámer prijať zákon o Komisárovi pre deti, tak aj o Komisárovi pre práva osôb so zdravotným postihnutím. Práve v prípade porušovania práv detí poukazuje verejná ochrankyňa práv na časté porušovanie v oblasti vzdelávania. Deti pochádzajúce zo sociálne znevýhodneného prostredia sú neustále zaraďované do špeciálnych základných škôl, čo je v rozpore s deklarovaným cieľom vytvárania inkluzívneho školstva na Slovensku. Mediálne známy je taktiež neudržateľný stav v reedukačných centrách, v ktorých ombudsmanka dosiahla nápravu aspoň v navýšení finančného normatívu na stravu pre deti umiestnené v týchto centrách.
Z mimoriadnej správy, ktorú prerokoval náš výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny a ktorú vládni poslanci odmietli prerokovať v pléne, neboli naplnené doposiaľ temer žiadne opatrenia, niektoré z nich sa čiastkovo majú riešiť v priebehu roka, a to aj napriek tomu, že ide o opatrenia ako vdovské dôchodky, bezplatné užívanie učebných pomôcok pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia aj mimo vyučovacích hodín, garantovanie dostatočného počtu asistentov učiteľov či ustanovenie nezávislého externého mechanizmu voči policajnej činnosti, ak tie nepreskúmava prokuratúra, teda o opatrenia, ktoré naozaj nemajú žiadnu stranícku konotáciu. Mali by ležať na srdci každej vláde, ale zvlášť tej, ktorá sa deklaruje ako sociálnodemokratická.
Správa verejnej ochrankyne práv obsahuje závažné porušenia ľudských práv a slobôd, kritické zistenia poukazujúce na nečinnosť relevantných orgánov. Vymenúva rad konkrétnych prípadov, ktoré sa v Slovenskej republike v tejto oblasti dejú.
Na najbližšej schôdzi nás možno čaká prerokovanie novely kompetenčného zákona, ktorá ľudskoprávnu agendu presunie na ministerstvo spravodlivosti. Dovolím si tvrdiť, že aj fakt, že táto exekutívne neukotvená agenda je v priebehu troch rokov dislokovaná už na tretie miesto, čo svedčí veľavravne o stave občianskych a ľudských práv na Slovensku, ale aj o tom, aké miesto má od začiatku táto agenda v hierarchii vládnej strany.
Pravdepodobne budeme v najbližšom čase taktiež prerokovávať zákony o spomínanom Komisárovi pre deti a Komisárovi pre zdravotne postihnutých. Podľa dosiaľ uverejneného návrhu by mali mať dokonca väčšiu právomoc na zahraničnej úrovni ako súčasná verejná ochrankyňa práv. Domnievam sa preto, že by v tejto súvislosti stálo za zváženie rozmýšľať aj o posilnení kompetencií verejného ochrancu práv.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, napriek tomu, že pohľad na uplatňovanie ľudských práv, a teda na ľudskú dôstojnosť je rozdielny, čo je dané aj ideologickými limitmi politických strán, ale aj ostatných sociálnych skupín vrátane cirkví, sa istej odlišnosti v ich vnímaní asi nemožno zbaviť, ibaže polarizácia, ktorá tak brutálne kulminovala pri poslednom referende, fakticky len pri jednom segmente širokej ľudskoprávnej problematiky, akýkoľvek vecný diskurz v zárodku zablokovala. Aj preto sa taký dôležitý dokument ako spomínaná Stratégia ochrany a podpory ľudských práv nestal predmetom verejného diskurzu. Ak to porovnám so situáciu v Českej republike, kde sú predmetom verejného diskurzu tak verejné vrátane adopcie detí homosexuálnymi pármi aj zahraničnopolitické súvislosti ľudských práv, tak musím konštatovať naše výrazné zaostávanie. O kultúre smrti, mimochodom, som však v tom českom diskurze nezaznamenal žiadnu zmienku.
Nie je isto žiadnym paradoxom, že najbližším kooperujúcim partnerom ombudsmanky sú aktivisti z prostredia občianskej spoločnosti, pričom, naopak, najmenej kooperujúci sú politici, ktorí nechcú meniť pomery a riadia sa skôr strachom z volebných preferencií. Čomu inému koniec koncov možno pripísať odklad vládneho prejednávania Stratégie na ochranu a podporu ľudských práv až po referende než tomuto ničím nepodloženému strachu? Občan sa však, našťastie, ukázal byť zase raz múdrejší ako jeho volení reprezentanti. Kiež by mu to vydržalo.
Inak, neprezradím žiadne tajomstvo, ak spomeniem, že v euroamerickom civilizačnom priestore má starostlivosť o zraniteľných, hendikepovaných, marginalizovaných, deti, seniorov a ďalších sociálne vylúčených vo svojom rezorte skôr liberálna ľavica. Takisto má ľudskú dôstojnosť ako fundament ľudských práv, lebo, ako hovorí prvá veta 1. článku Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948, všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti i právach, dodajme, tak v jarovnickej osade, ako v exkluzívnej bratislavskej privátnej pôrodnici. Bolo by dobré, keby sme si to pripomínali nielen na Svetový deň ľudských práv. Predložená správa verejnej ochrankyne práv je, nazdávam sa, dobrou príležitosťou na to, aby sme sa zamysleli nad tým, čo robíme pre to, aby sme dôsledne napĺňali nielen citovanú prvú vetu 1. článku Všeobecnej deklarácie ľudských práv, deklaráciu celú aj ďalšie dokumenty, ktorých sme signatármi, hoci často formálnymi. Je teda táto správa aj príležitosťou na to, aby sme sa zamysleli najmä nad tým, čo by sme mali urobiť, aby ľudia nielen sa rodili slobodní a rovní v dôstojnosti a právach, ale najmä aby v rovnosti dôstojnosti i práv mohli aj žiť. Ďakujem vám. (Potlesk.)

Pán podpredseda, ďakujem za slovo. Pán poslanec Mikloško, ja si myslím, že to bola z vašej strany veľmi zle pochopená správa. Právnici kancelárie ombudsmanky riešili približne 3 430 prípadov a, samozrejme, len niektoré z nich sú vytiahnuté a spomenuté v tejto správe.
Vy hovoríte o zbytočnostiach napríklad v Dunajskej Strede na matrike, lebo že to nie je systémové. Práve to je chyba systému. My sme to zaregistrovali, vtedy, keď ešte tam, samozrejme, splnomocnenec vlády pre menšiny bol, tak sa to snažil riešiť aj cez ministerstvo vnútra. To znamená, že chýba systém. A správa pani ombudsmanky práve ukazuje na to, že pokiaľ systém nebude vyriešený, tak ad hoc riešenia fakticky neodstránia tú chybu, s ktorou sa stretáva.
No a, prepáčte, ohľadne referenda ja si myslím, že patrí sloboda prejavu aj pani ombudsmanke. A nemusí sa to páčiť ani vám, ani niektorým iným, ale sloboda prejavu je tiež základné právo, ktoré sme si vydobyli po roku 1989. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1420. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh napĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30. apríla 2015 a gestorský výbor do 4. mája 2015 po prerokovaní návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Skončil som, prosím vás, otvorte rozpravu, pani predsedajúca.

Ďakujem za slovo. Pán predseda, tiež chcem pripomenúť členom výboru na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ, že máme dneska rokovanie výboru teraz o 12.00 hodine. Ďakujem pekne. Budeme tuto na výbore pre obranu a bezpečnosť.