Videokanál klubu

Ďakujem. Pán Budaj, otvorili ste ťažkú kategóriu. Ja ju nazývam obhajoba verejného záujmu a ako sa pri nej správať. Myslím si, že za obdobie, ktoré rátame od vášho vystúpenia v ´89. roku, máme niektoré svetlé a veľké množstvo takých tých tmavých príkladov alebo scenárov, čo by sa pri obhajobe verejného záujmu robiť malo a čo by sa nemalo.
A myslím si, že tak ako ste tak veľmi stručne a veľmi láskavo opísali kariérny postup ministra vnútra pri jeho kariére a pri jeho obhajobe verejného záujmu, je jasné, že nastal čas, kedy sa dostal na šikmú plochu, alebo inými slovami, kedy by mal zvážiť zotrvanie, aby obhajobe verejného záujmu nerobil hanbu. A ja dúfam, že minimálne ten apel spred leta, počas leta, aj na tejto schôdzi nezostane bez vypočutia.
Ďakujem.

Ďakujem, pán kolega Budaj. Ja som rád, že ste spomenuli práve to dôležité, čo tu tak málokrát odznieva, a to je to, že aj pán Kaliňák má v rukách alternatívy a že nakoniec je to v jeho rukách a že veci by nemuseli zájsť tak ďaleko. A toto je to, čo tu vidíme veľmi zriedka, že keď sa človek aj vyberie zlou cestou, tak akoby už sa nechce z nej vrátiť a radšej pôjde ďalej a ďalej, dúfajúc, že to nejako prerazí.
Tak som veľmi rád, že ste to spomenuli a že tu odznelo. Pretože myslím si, že toto je to, čo tu potrebujeme sa naučiť, vedieť si priznať chybu, vedieť sa z nej poučiť a konať nápravu.
Ďakujem.

Dámy, páni, človek si hovorí, čo ešte nebolo povedané. Čo nebolo povedané pri demonštráciách, čo nebolo povedané pri predošlých schôdzach, a preto budem trochu osobnejší, veriac, že pán minister Kaliňák sleduje našu rozpravu, myslím, že pozorne.
Ja som ho vnímal pred rokmi vskutku ako nádej postkomunistickej politiky, videl som ho ako mladého človeka, dokonca bývalého študenta a štrajkujúceho študenta z ´89. roku na Právnickej fakulte v domnienke, že on nemá dôvod preberať móresy komunistov alebo mečiarovcov. Zažil som ho, keď bol komunálny poslanec na meste, a mal som dojem, že si v mnohých veciach veľmi rozumieme. A teraz mám pocit, akoby som bol úplne v nejakom inom filme, v inom svete, v inom vesmíre.
Áno, vtedy bola vláda Ivety Radičovej a SMER na chvíľu uveril, že, alebo pochopil, že stromy nerastú do neba a že keď po prvej vláde, po ich prvej vláde, ktorú mali s HZDS a SNS, sa chovali arogantne a mali aféry a neboli to vždy len aféry ich koaličných spojencov, takže musia na svojej politike niečo zmeniť a byť otvorenejší tým hodnotám, o ktorých hovorí Európa. Žiaľ, ten nasledujúci vývoj, ten tajomný pád, dodnes nie veľmi presne popísaný, kedy možno naozaj vlastní spojenci a vlastní kolegovia zhodili moc pravice, ktorá zvláštnym spôsobom dávala šancu aj ľavici. Keby Radičovej vláda bola snáď trvala, bol by aj SMER urobil nejakú reflexiu, lenže onedlho boli naspäť. De facto vláda skupín, ktoré sa so SMER-om spojili alebo ktoré sa možnože aj naňho prilepili, tá vláda skupín sa ani poriadne neprerušila. Myslím tým oligarchické skupiny, ktoré sa po Slovensku mocú a hľadajú toho nositeľa, ktorý by ich posúval vždy k ziskom. Ani sa neprerušila nastálo.
Pamätáte si veľký zápas o generálneho prokurátora a už vtedy bolo veľmi jasné, že veľká časť politickej scény je tak podrobená záujmom SMER-u, že ešte aj pravica hľadá prokurátora, s ktorým by bol stotožnený aj Robert Fico. Iveta Radičová správne pochopila, že v tomto konflikte o generálneho prokurátora sa skrýva akési temné proroctvo, akési temné tajomstvo slovenskej politickej scény.
Keď v Srbsku zavraždila mafia, alebo nevieme dodnes kto, nádejného mladého premiéra pred rokmi, pamätám si, že na pohrebe ktorýsi z politických funkcionárov tamojšej demokratickej strany povedal také vety, budem ich teraz parafrázovať len voľne, asi v tom duchu, že, priatelia, stojíme nad hrobom nášho vlastného premiéra a nalejme si čistého vína, že sme skriminalizovaná krajina.
V dobách, ktoré opisujem za vlády Ivety Radičovej, kedy som videl pána ministra Kaliňáka napríklad v polemikách s tretím sektorom, s takou Zuzanou Wienk, a videl som, že je jeden z mála ľudí SMER-u, ktorý dokáže aj trochu počúvať a dokáže hovoriť s týmito ľuďmi normálnou rečou bez zastrašovania, bez nejakého povyšovania, bol jedným z nádejí a ako minister vnútra mohol práve urobiť veľmi veľa pre to, aby jedného dňa sme aj my nepovedali, priatelia, povedzme si úprimne, my sme skriminalizovaná krajina. Skriminalizovaná politika, lebo nie je nič strašnejšie. Veď kriminalizácia a chuť niečo ukradnúť alebo urobiť nejakú ľavotu sú vlastné ľudstvu, či je biele, žlté, modré, zelené, je vlastné všetkým národom a celý um demokracie a um všetkých tých ľudí, ktorí sa snažia zariadiť na svete slušné pomery, smeruje k tomu, aby sa zatlačili tieto tendencie tam, kam patria, mimo slušné prostredie a aby zavládol právny štát, aby neprišlo ku kriminalizácii práve tých zložiek, ktoré kriminalizácii brániť majú, a to je práve polícia, to je práve prokuratúra, to je práve Špeciálna prokuratúra. A, samozrejme, sú tu aj politické strany, ktoré sú jadrom moci. Roky sa tu skloňuje termín štandardné politické strany a nikto z nás by si neprial nič viac, keby ten termín sa naplnil jeho skutočnému obsahu.
Ale čo ak je pravda, že tzv. štandardné politické strany už dávnejšie vytvorili dômyselný model vzájomného krytia a vzájomnej spolupráce na tunelovaní štátu? Čo ak je pravda to všetko, čo tu odznieva aj v prípade Bašternák, ktorého mal už pred rokmi vyšetrovať úrad, ktorého hlavou je pán minister Kaliňák?
Ten film sa zrazu odvíja úplne inak. Pán minister Kaliňák si neprišiel vypočuť ani túto schôdzu sem priamo fyzicky, čo mimochodom tiež by patrilo k tej európskej kultúre, v ktorej som ho videl ako jej obyvateľa a normálneho človeka pred tými pár rokmi. Ja ho, samozrejme, nemám ani najmenšie šance pochopiť alebo nejak spoznať, čo sa stalo, že z tohoto politika, ktorý mohol byť nádejným človekom, ktorý mení bývalú postkomunistickú politiku na skutočne ľavicovú, na skutočne užitočnú pre ľudí, že sa stal človek, ktorý dnes aj podľa vyjadrení viacerých jeho koaličných poslancov sa drží vo funkcii napriek tomu, že tam má konflikt záujmov.
A to by sme mohli citovať naozaj viacero vyjadrení koaličných poslancov, koaličných politikov. Jedni hovoria, že je to záujem strany a že Kaliňák odstúpi v januári. Tak či tak ten príbeh má iba on v rukách. Ten príbeh týchto dvoch filmov, jedného Kaliňáka, ktorý ako mladý človek vstúpil do ľavicovej strany s vierou zrejme, že to bude vždy strana demokratická, nebude to kriminálne prostredie, ktoré by krylo zlodejov. Potom ako minister viacnásobný a dnes ako človek, ktorý nemá chuť alebo vôľu počúvať kritiku opozície, keď je reč na mimoriadnej schôdzi o jeho možnom odvolaní.
Jasné, jasné, ak si osvojil naplno aroganciu moci, ktorá je taká typická pre postkomunistov, lebo oni akúsi pokoru moci vlastne nikdy neprijali. Tá im pripadala ako slabosť. Arogancia moci má dať najavo, že rozmliaždi svojich protivníkov, poodvoláva ich z parlamentu, zastraší ich, dá im pokuty, niečo s nimi urobí. Iba vtedy v mafii nadobudnete rešpekt.
Táto alternatíva, že by sa ľavica menila na takúto politiku, takúto násilnú a drastickú politiku, akú predstavovalo HZDS, táto alternatíva je hrozivá. Práve od Roberta Kaliňáka som sa stále nádejal, že on bude bariérou pred takouto zmenou. Preto veľmi ľutujem, že to nedokázal symbolizovať, že stále zostáva tým Kaliňákom, ktorý nechcel mečiarizmus ani obnoviť a ani ho vidieť v budúcnosti, že nedokázal prekonať nejakú zášť a neprišiel si sem sadnúť a vypočuť si tie stanoviská, resp. na ne reagovať. Naopak, skutočne mňa neženie žiadna zášť voči Robertovi Kaliňákovi. Naďalej si myslím, že sú pred ním akékoľvek alternatívy. Je to len v jeho rukách, ako sa postaví k demokracii, k právnemu štátu alebo, naopak, k zastrašovaniu akýchkoľvek kritikov, o ktoré sa niektorí ľudia aj v tomto volebnom období pokúšajú a budú aj naďalej pokúšať. Je to len v jeho rukách.
My v tejto chvíli, žiaľ, nemôžme nič iné vidieť, iba konflikt záujmov, ktorý má minister vnútra, ktorý má vyšetrovať kauzy, ktoré súvisia s nehnuteľnosťou, v ktorej býva samotný jeho premiér a ďalší členovia tejto politickej skupiny. Vonkoncom si nemyslím, že veci museli dôjsť tak ďaleko. Je tu príklad iných politikov, ktorí nepripustili konflikt záujmov alebo nepripustili, aby im v politike diktovali takéto pokútne okolnosti, ako je kauza Bašternák.
Je tu teraz príklad, samozrejme, a iste ho spomenuli aj iní rečníci, môjho kolegu Dana Lipšica. Myslím, že keby pán minister zvážil takúto cestu, že by pred ním boli ešte mnohé dvere otvorené. Je to mladý muž. V každom prípade ale by som si veľmi prial, aby najmä zvážil cestu demokratickú, aby počúval kritiku, aby jej čelil s kľudom a bez hysterických vystúpení a aby prinášal argumenty a nie umlčiavanie alebo zastrašovanie opozície. Zatiaľ ale jeho mlčanie a jeho nevysvetlenie a jeho nepochopenie toho, že je v konflikte záujmov, ho stavia do kontinuity politiky, ktorú podľa mojej mienky, ktorou on sám kedysi pohŕdal a ktorú odmietal. Čiže kontinuity politiky bývalého režimu a mečiarizmu.
Strážme sa toho, aby sme sa k takýmto politikám naozaj vrátili. To je hlavné posolstvo, ktoré by pre generáciu politikov, do ktorej patrí aj pán Kaliňák, malo byť kľúčové.
Ďakujem za pozornosť.

Pán predsedajúci, ďakujem. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, je to veľmi ťažké vystúpiť v takejto atmosfére, kedy aj dneska pán premiér vyjadril, že teda kolegovia z opozície, z koalície tu vôbec nebudú. Máme za sebou leto. Pred letom sme veľmi aktívne žili touto kauzou a dá sa povedať, že v lete tým žili mnohí ľudia. A ja celý deň dnes nad tým rozmýšľam, spomínam na každý pondelok, jako sme chodili na protesty, a myslím na tých ľudí, ktorí tam chodili, aby vyjadrili svoj názor.
Evidentne tu máme dva pohľady. Pán premiér dneska prezentoval, ako táto krajina šľape, ako v tejto krajine nie je žiadny problém, čo sa sťažujeme, o čom tu vlastne hovoríme, je to bezpredmetné, je zbytočné takúto schôdzu mať. Ale potom je tu určitá skupina ľudí, a nie malá, a to sú tiež občania našej krajiny, ktorí majú na to úplne iný pohľad. My tu dnes reprezentujeme ich hlas, hovoríme o tom, ale my tu nehovoríme svoj názor. To neni, že my tu hovoríme svoj názor. Kolegovia, ktorí tu vystupujú a prednášajú fakty, a bolo tu toho povedaného naozaj veľa, to neni len to, že by oni chceli vyjadriť svoj pohľad. To sú ľudia, ktorí jednak dlho pôsobia medzi ľuďmi, sú to ľudia, ktorí v kampani veľa ľudí stretlo, a sú to ľudia, ktorí stretávali tých ľudí celé leto, pretože sme tam medzi ľuďmi boli.
A toto je vec, ktorá tu dnes leží na stole, a nemôžme, resp. áno, pán premiér môže povedať, že, viete čo, ja to vidím takto a je jedno, že tie státisíce občanov, ktorí si myslíte niečo iné, proste máte smolu. Neviem. Osobne si nemyslím, že toto je stanovisko, ktoré by premiér mal odkázať svojmu ľudu, ktorému vládne. A myslím si, že aj správanie pána ministra Kaliňáka, on je ministrom vnútra opäť celej krajiny. A my sa tu môžme skúšať hrať na opozíciu a koalíciu, ale takto otázka nestojí. Ani my ju tak nestaviame. O to viac, ako fakt ťažko sa hľadajú myšlienky, ako to vyjadriť, pretože nechcem tu hovoriť nejaké, chcem vám to tak povedať od srdca, pretože to je to, prečo som prišiel aj do parlamentu, prečo som prišiel aj do politiky. A je to, ja osobne to považujem za veľmi neprofesionálne, a to je smutné, že v dnešnej dobe politické správanie zašlo tak ďaleko, že pohŕdanie názorom druhej skupiny ľudí, ktorá zdanlivo môže vyzerať, že nie je väčšina, sa považuje za politicky správne. Osobne si myslím, že normálne by sme to nazvali ako ignorácia, a myslím si, že pri týchto výrazoch aj potrebujeme ostať.
Ja už len to, že sám pán minister sa tu dnes nenachádza a už tu bolo povedané dosť, nebudem hovoriť pánovi ministrovi, ale chcel by som možno tak povedať z tohto miesta, že verím, že táto krajina bude mať, bude mať vládu, ktorá sa bude zaujímať o dobro všetkých občanov. Verím, že aj dnes v parlamente sedia ľudia, ktorí to myslia úprimne s touto krajinou, a ja verím tomu a prajem tejto krajine, aby takíto ľudia čoskoro došli k moci, aby už skončila táto éra, kedy ľudia budú si musieť dávať pozor, resp. si musia dávať pozor na to, čo povedia, lebo môžu byť za to perzekvovaní.
Tento čas, je potrebné, aby skončil, aby prišlo na Slovensko čas, kedy sa tu budeme naozaj cítiť slobodne, kedy tu bude prajnosť, kedy tu bude transparentnosť, keď to tak poviem, vo veciach, kedy naozaj nebude sa tu nič zakrývať. Kedy tu nebude úmysel viesť túto krajinu pre vlastné obohatenie alebo pre vlastné benefity, ale kedy ľuďom primárne bude záležať na dobre všetkých ľudí.
Áno, možno si povieme, že sú také ideály, ale toto sú ideály, v ktoré dúfa každý občan. Každý občan. A práve tí najmenší, tí, ktorí majú najmenej prostriedkov, tí, ktorí možno si povedia, že nemajú na to, aby túto krajinu viedli, očakávajú, že takíto ľudia vo vláde budú.
A ja práve chcem tento príhovor využiť na to, že to chcem popriať našej krajine, pretože verím tomu, že toto tu budeme mať. A aj taký odkaz nás z opozície ľuďom, ktorí sú dnes vo vláde, že hoci dnes tu nie ste, nepočúvate, ignorujete to, my to nevzdáme. My to nevzdáme a chceme a budeme pracovať na tom, aby táto krajina bola vedená ľuďmi, ktorí ju vedia spravovať.
A ja to zámerne opakujem, aby to tu zaznelo a aby aj tento parlament bol miestom, kde nebudeme dotlačení do takej politickej kultúry, ako hovoríme, že tu je. Pretože myslím si, že veľa sa tu hovorí o tom, aké sú tu vyostrené vzťahy. Áno, to je následok. Ale keď chceme hovoriť o príčine, tak to sa ťažko počúva. A tú príčinu musíme hľadať v histórii a vo vývoji, ktorý tu bol. A dnes, áno, toto je vrchol ľadovca. Toto je vrchol ľadovca, na ktorom sa nachádzame, a tie naše reakcie, ako mňa to naozaj úprimne až prekvapuje, že si hovorím, že ako je možné, že takto tá opozícia šalie. A nikto, akoby tu chýbalo zamyslenie sa. A prečo vlastne šalejú? Čím to je, že šalejú, že už musia ísť do takýchto extrémnych prejavov, keď to tak poviem. No preto, že... (Reakcia z pléna.) Ďakujem, pán Hrnko.
Pretože nikto tu nehovorí o tom, resp. my sa snažíme hovoriť o tom, aké extrémne správanie sa deje aj práve prostredníctvom pána ministra Kaliňáka. Veď my tu poukazujeme na tie fakty a hovoríme, toto nie je normálne.
A ja si nechcem zvyknúť na to, že v našej krajine sa vždycky všetko zametie pod koberec. A sú tu mnohí ľudia v tejto krajine, ktorí si na to nechcú zvyknúť. A sú tu mnohí ľudia, ktorí si nechcú zvyknúť na to, že akonáhle správy o ničom nehovoria, tak to neexistuje. Pretože my nechceme žiť v ilúzii.
A ja ďakujem vám, kolegovia z opozície, že tu, že, že aj vy bojujete za to, aby naozaj prišiel čas, kedy budeme pristupovať k tejto krajine zodpovedne a transparentne a nielen robiť nejaké Potemkinove dediny. Niečo, nejaké pozlátko, ktoré navonok vyzerá veľmi fajn, ale robíme to len tak navonok.
Takže možno len taký odkaz na záver aj v mene tých ľudí, ktorí chodili na tie námestia, ktorí očakávali a túžili, že to bude mať nejaké vyvrcholenie, a my veríme, že to bude mať pokračovanie, že to týmto neskončí, pretože túžime po tom, aby tu tá zmena prišla, o ktorej hovoríme, a budeme trpezlivo pracovať a čakať na to, aby sa to stalo. A budeme hľadať spôsoby, aby tu prišla spravodlivosť do tejto krajiny.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. Chcel by som povedať, že málokedy sa mne stáva pri týchto číselných a ekonomických debatách, že reagujem priamo na teba, pán poslanec Mihál, ale teraz mi nedá jeden fakt. Ja som tie čísla aj potrebu tých systémových zmien počúval s pokorou a čo najviac som sa snažil odniesť preto, aby sme boli takpovediac poučení. Len už pri druhom poslancovi sa stala nasledovná vec, ja tomu teda nerozumiem. Často sme tu obviňovaní my z nejakého neslušného správania alebo z cirkusu. Tak pri vystúpení Veroniky Remišovej tu prebehne sálou minister Kaliňák, ziape na ňu celý čas a pri tvojom vystúpení príde pán poslanec Hrnko, z ničoho nič sa postaví, zoberie obrázok a začne rozprávať niečo o Pochode za život. Toto je, toto je nejaká slušnosť?! Veď minimálne, keď niekto rozpráva, tak teda v pokore počúvam, sedím, snažím sa pripraviť nejakú argumentačnú faktickú poznámku, a nie že priamo počas vystúpenia prídem ku kecpultu, chytím obrázok a pustím nejaké všeobecné múdro, ktoré je len dobré na to, aby si bol vyprovokovaný. Ak mi niekto povie, že dvaja provokatéri, ktorí z vládnej koalície prebehli touto sálou, nie sú provokatéri, podľa mňa klame.
Čiže, nie, nevyprovokujete nás, my sme tu nikdy sa nesprávali neslušne a robili cirkus. Dnes to niektorí poslanci natočili na videá a jednoznačne to dajú ako dôkaz, kto tu dnes provokoval. Provokovali pán Hrnko a pán Kaliňák.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne mojim dvom kolegom.
Poznámka pána Kaliňáka nebola ani faktická, ani k veci, ani taká, aká mala byť, takže tá ani nestojí za reč.
Takže ďakujem vám veľmi pekne a ja pevne verím, že koaliční poslanci si vstúpia do svedomia a konečne tu začnú zavádzať novú politickú kultúru, po ktorej všetci voláme a ktorej takým symbolom sa stal Daniel Lipšic.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Veronika, počúval som s úžasom a nechce sa mi veriť, že niečo takéto je možné. Ale keďže som už stratil ilúzie, tak verím, že to tak je. A som veľmi rád, že si to tu takto verejne povedala, a dúfam, že si to prečíta, alebo teda vypočuje čo najviacej ľudí, pretože to sú ozaj veľmi dôležité veci, veľmi závažné fakty, a myslím, že jedny z najzávažnejších, aké tu doteraz na túto tému odzneli. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslancovia, pokračujeme v schôdzi, ktorú svojvoľne a bez akéhokoľvek právneho základu prerušil predseda parlamentu Andrej Danko. Andrej Danko a Robert Kaliňák zdieľajú jednu spoločnú slabosť, a síce lásku k totalite. Obaja si spravili zo svojej funkcie, z verejnej funkcie, svoje mocnárstvo, kde si chcú proti všetkým pravidlám a zákonom presadzovať svoje mocenské chúťky a ambície.
Doteraz sme hovorili väčšinou iba o tom, ako pán Kaliňák obchodoval s pánom Bašternákom, ako obhajoval platbu 12 mil. eur v hotovosti, o jeho dobe kešu, ale nehovorili sme o tom, aký je vlastne Robert Kaliňák minister vnútra.
Robert Fico na obhajobu pána Kaliňáka v zásade povedal len jednu vec a povedal toto: "Kaliňák je historicky najlepší minister vnútra, akého Slovensko malo." Pozrime sa však teraz na to, ako vyzerá ministerstvo vnútra za ministrovania Roberta Kaliňáka. Túto tému načal na minulej schôdzi Daniel Lipšic a ja budem pokračovať citáciou jedného z mnohých mailov a listov, ktoré dostávame od samotných policajtov.
A ten policajt píše: "Dovoľte mi, aby som vás informoval o dianí v slovenskej polícii po voľbách v roku 2012, keď sa vrátil do ministerského kresla pán Kaliňák. Po svojom nástupe odvolal policajného prezidenta a takmer všetkých krajských riaditeľov, samozrejme, bez uvedenia dôvodu. Vymenoval si potom svojich a tí robili čistky ďalej. Nemuselo by byť na tom nič neobvyklé, ak sa však postupuje podľa odbornosti, praxe a nejakých konkrétnych dôvodov, čo však za Kaliňáka neplatilo. Policajti sú platení z verených financií a pánu Kaliňákovi bolo jedno, koľko táto čistka bude stáť štát. A veru stála a stojí dodnes. Veľa policajtov v produktívnom veku za takýchto nedôstojných podmienok muselo odísť alebo pracovať, avšak chceli tam ostať, avšak pracovať bez poníženia. Naopak, Kaliňák zobral späť tých, čo boli v minulosti k nemu lojálni. Vo svojich súkromných firmách by spomínaný pán takúto čistku nikdy neurobil, neposadil by na stoličku niekoho len preto, že kamoš a splní mu každé želanie. Avšak čo? Zo štátneho krv netečie.
Polícia je dlhodobo napadnutá rakovinou a vyliečiť to bude ťažké. Podstata je, že pán Kaliňák rakovinu nelieči, ale naopak, mal dosť času na to, aby niečo s tým urobil. Jeho však viac zaujíma biznis a potrebuje keš, lebo si uvedomuje, že raz bude tomuto koniec a už také možnosti nebudú. Radšej na pozícii neschopný blbec, ale poslušný, ktorý zadá nezmyselné úlohy, aby sa nestihlo urobiť to, čo je podstatné, ako človek, čo chce vidieť, počuť, riešiť skutočný zločin. Preto nemôže rakovinou napadnutá polícia nič vyšetriť, pretože keď sa nejaká, v úvodzovkách, bunka v Policajnom zbore zobudí, alebo zotaví, okamžite ju zožerú staré metastázy." Toľko list policajta.
Ďalší policajti nám hovoria o tom, ako to je o situácii a kariérnom postupe na ministerstve vnútra. O tom, ako sa funkcie nezískavajú za "pomáhať a chrániť občanov", ale za vernosť alebo služby ministrovi Kaliňákovi. A teraz tu budem dokumentovať na niektorých konkrétnych príkladoch.
Najlepšou ilustráciou klientelizmu a kamarátkšeftov sú posty policajných pridelencov. Policajný pridelenec je niečo ako diplomatická pozícia. Plat policajného pridelenca je vyšší ako plat policajného prezidenta, skladá sa z domácej a zahraničnej zložky, a policajný pridelenec má mnoho príplatkov za hodnosť, údržbu, za riadenie vozidla, prídavok za výsluhu rokov a tak ďalej atď. Tento plat sa môže vyšplhať až na 9-tisíc eur, čo je porovnateľné, ak nie vyššie ako plat veľvyslanca. Na posty policajných pridelencov do zahraničia by mali ísť teda šikovní, bezúhonní a jazykovo dobre vybavení pracovníci, aby nám, samozrejme, v zahraničí nerobili hanbu. Pozrime sa na to, aká je skutočnosť.
Minister vnútra sa údajne nechal počuť, že tieto posty sú výlučne za odmenu. Nerobia sa na ne konkurzy. A letmý pohľad na mená policajných pridelencov, ktorí sú v súčasnosti vyslaní do zahraničia, nám napovie, že skutočne ide o ľudí, ktorí si to "zaslúžili". A teraz konkrétne.
Na poste policajného pridelenca v Belehrade je Henrich Forai. To meno je vám určite známe, áno, je to brat Marcela Foraia, bývalého riaditeľa Všeobecnej zdravotnej poisťovne, ktorý podpísal slávne zmluvy s tetou Ankou.
Na poste policajného pridelenca vo Veľkej Británii je pani Andrea Stromčeková, asi aj toto meno je vám povedomé. Áno, je to sestra štátneho tajomníka pána Viktora Stromčeka, ktorý je zodpovedný za plánovaný obchvat Bratislavy, ktorý pôvodne počítal s miliardovým predražením. V prípade pani Stromčekovej, ktorá ešte pred pár rokmi vybavovala personálne záležitosti na Prezídiu Policajného zboru, ide skutočne o taký kariérny postup, o akom bežný policajný dôstojník nemôže ani len snívať.
Policajným pridelencom v Moskve sa stal pán František Posluch, človek, ktorý bol v minulosti vyšetrovaný v kauze podozrenia zo zneužitia právomoci verejného činiteľa. Uniknuté policajné záznamy z tohto prípadu sú ďalším príkladom, akým zvláštnym spôsobom sa dá riadiť polícia, keď ide o záujem niektorého nášho človeka.
Na novovytvorenom poste policajného pridelenca pre Čiernu Horu v Podgorici je bývalý policajný viceprezident Michal Kopčík. Asi aj jeho meno vám je povedomé, o ňom sa totiž v nedávnom článku v Trende písalo toto, citujem: "Stíhaný Milan Chovanec do najmenších podrobností porozprával, ako prevádzkoval svoju fabriku na výrobu vratiek DPH. Fungovala dlhé roky preto, lebo mu potrebné krytie poskytovali traja ľudia: Stanislav Kubánek, regionálny šéf SMER-u - SD v Prešove, Jozef Buček, štátny tajomník na ministerstve vnútra, a policajný viceprezident Michal Kopčík."
Môžeme si klásť otázku, načo máme na Balkáne až troch policajných pridelencov? Jedného v Záhrebe, druhého v Belehrade a tretieho v Podgorici. Špeciálne vyhadzovať 100-tisíc eur ročne na policajného pridelenca v Čierne Hore, v štáte, ktorý má len o trochu viac obyvateľov ako Bratislava, mi príde úplne absurdné. V Českej republike, ktorá má dvakrát toľko obyvateľov ako Slovensko, stačí na celý Balkán jeden jediný pridelenec.
A takto by som mohla pokračovať ďalej. Ozývajú sa nám policajti, ktorí sú znechutení, frustrovaní, majú toho plné zuby a ostávajú v Policajnom zbore len preto, že ich drží viera v zmysluplnosť ich poslania a v to, že sa raz pomery zmenia. Ak je toto najlepší minister vnútra, akého kedy malo Slovensko, tak ďakujem pekne.
Vizitkou dobrého ministra je transparentné ministerstvo, motivovaní policajti, ktorí sú vo výkone svojich služobných povinností slobodní, a policajti, ktorým nikto nediktuje, kto je náš človek, kto je nedotknuteľný a kto je len obyčajný občan. (Reakcia z pléna.)
Pán Kaliňák, vy síce... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
(Reakcie z pléna.) Poprosím kľud v rokovacej sále, poprosím kľud, nevykrikujte tu. (Ďalšie reakcie z pléna.)

Remišová, Veronika, poslankyňa NR SR
Pán Kaliňák, vy síce vo verejnej funkcii z roka na rok bohatnete, no Slovensko a polícia upadá. Choďte si robiť svoj biznis a podnikať mimo politiky a nechajte ministerstvo niekomu, kto naozaj chce pomáhať a chrániť všetkých ľudí, nielen toho jedného "nášho" človeka. (Reakcie z pléna.)
Pán Kaliňák, keď sa chcete vyjadriť, je tu pultík, z ktorého môžte...

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Poprosím vás... Pán minister, poprosím vás.

Remišová, Veronika, poslankyňa NR SR
... vstúpiť do rozpravy a môžte rozprávať, nech sa páči. Ale ja viem, že pán Fico vám všetkým odporučil, aby ste opustili túto sálu a aby ste tu nezotrvávali, takže pravdepodobne nevystúpite, ale keď chcete niečo povedať, tak láskavo to príďte povedať všetkým občanom, na to tu máme tento pultík, nech sa páči.
Ďakujem pekne a týmto som aj skončila. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, ďakujem, že si vstúpila, myslím, že do svedomia aj možnože teraz tu neprítomných poslancov, aby si trošku urobili tam ten, tú inventúru, ako je to v ich svedomí. Tak ako si povedala, stopercentne súhlasím, že v každom z nás je dobro a robenie dobra pre druhého, len u niekoho sa to prejavuje okamžite, u niekoho je to zadupané niečím iným a mnohí cez to vlastné ego to dobro už ani nevidia a nechcú vidieť. Ale možnože až na smrteľnej posteli zistia, že ako sa veľmi hlboko mýlili.
Áno, v socializme bolo okrem toho hesla, že ak neokrádaš štát, okrádaš vlastnú rodinu, bolo aj to zlo, že prakticky štát povedal občanom, zabudnite rozmýšľať, ja sa o vás postarám, všetko bude oukej, len vy buďte, ako sa hovorí, teraz hovoríme, že tie poslušné ovce, ktoré budete niečím kŕmené. A to je ten veľký problém, že prakticky naši ľudia už ako keby prestali vtedy veriť, sa niečo dá, 27 rokov na to, vyzerá, že nestačí, aby sme to znovu naštartovali, že poďte, že nie ten šéf, ktorý je tam hore najmúdrejší, pretože aj ty si taký istý múdry ako on, len ty nedostaneš šancu, lebo nemáš správne tričko. A to je ten veľký problém.
A vieš čo, ja som zistil, že prakticky teraz ja pozerám, aj včera som bol v teréne, že naši ľudia sa nevedia úprimne tešiť, lebo nemajú sa z čoho tešiť. A teraz neberiem tých horných 10-tisíc, ktorí si tento štát tu rozobrali, ktorí robia rôzne žúrky a neviem čo všecko možné, ale beriem ten ostatný ľud, ktorý proste tu je a on nemá dôvod na to, aby sa tešil a to ma teda veľmi akože štve.
Ján Pavol II., toho času už svätý, povedal, "demokracia bez hodnôt sa zmení na totalitu". A to mi niečo pripomína. To je naše Slovensko.
Ďakujem pekne za tvoje vystúpenie.

Ďakujem. Je skutočne škoda, že tento tvoj apel, v mnohých významoch apel, si vypočulo tak málo poslancov a tak málo poslankýň hlavne z koalície. A mne voľne napadla taká disneyovka, nedávno som ju vedel, volala sa, že Tumorow land alebo Krajina budúcnosti, kde dievčatko sa pýta svojho apatizovaného otca také prirovnanie o vlkoch. Že ak sa vlk, ktorý reprezentuje neprávosť, nespravodlivosť, apatiu a zlé vlastnosti, pobije s vlkom, ktorý reprezentuje nádej, spravodlivosť, kto vyhrá. A dievčatko odpovedalo otcovi, svojmu apatickému otcovi, že no ten, koho viacej kŕmiš.
Čiže ja som veľmi rád, že si s týmto apelom prišla a že práve ten vlk, ktorý reprezentuje a má reprezentovať spravodlivosť a to, aby bola rovnosť pred zákonom a aby hlavne apatia odišla, je aj týmto typom prejavu kŕmený omnoho viacej. A máme silného nepriateľa, ale dúfam, že bude jasné aj po tomto type prejavu, a to, čo sme robili aj celé leto, že nakoniec ten druhý vlk, ktorý reprezentuje spravodlivosť, vyhrá.
Ďakujem.