Videokanál klubu

Dobrý deň, pán minister, dobrý deň, pani predsedajúca, milí kolegovia, kolegyne, dnes riešime peňažné príspevky za opatrovanie a ďalšie náležitosti, ktoré sú spojené so starostlivosťou o ľudí v domácom prostredí, a preto som si dovolila, s tým že pracujem 17 rokov v sociálnych službách, možno trošku porovnať a dať do pozornosti aj kompetentným, či by sme nehľadali nejaké také spoločné východisko z toho, lebo naozaj tie veci sa nám otvárajú ako také nožnice. A možno systém, ktorý je nastavený teraz, nie je dokonalý, ale zas možno v určitom čase, kedy bol tvorený, tak mal svoje opodstatnenie a možno sa treba pozrieť teraz na veci takým iným okom aj s tým, že nám starne obyvateľstvo a podobne.
Ja som vychádzala z Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, kde som si našla počet opatrovateľov, čiže priemerný počet opatrovateľov mesačne za rok 2015 v našom štáte, a to bolo 56 572. Títo ľudia sa starali o 58 139 opatrovaných, to znamená, nejde o malú čiastku. Ja si myslím, že v čase, kedy sa nastavovala legislatíva, bolo aj menej ľudí, o ktorých sa starali, hlavne v dôchodkovom veku, a preto možno tie anomálie, ktoré kolegyne pomenovávali, možno neboli tak vyhrotené, ako je to teraz. Peňažný príspevok pre týchto ľudí, ak sa stará fyzická osoba v produktívnom veku a opatruje jednu ťažko zdravotne postihnutú osobu, je 220 eur a 52 centov a ak opatruje dvoch alebo viacerých, tak je to 294 eur mesačne. Ak vlastne tí opatrovaní chodia do nejakého zariadenia, ktoré navštevujú viac ako 20 hodín týždenne, tak sa im čiastka adekvátne kráti. To znamená, u tých, ktorí opatrujú jednu osobu, tak je to 194, a dvoch a viacerých osôb je to 275 euro.
Možno problém, ktorý budem porovnávať, v rámci zariadení sociálnych služieb to aj trošku objasní, ale to, čo teraz ja vidím ako problém, je to, že deti nám dorástli. Dorástli nám do veku 30 rokov, 35 aj 40. Keďže aj ja samotná sa starám, teda poskytujeme v rámci zariadenia starostlivosť o zdravotne znevýhodnené deti a mládež, tak naozaj tí rodičia zostarli. Dostali sa do dôchodkového veku, ale o tie svoje deti, večné deti sa starajú už dlhú dobu a deti už majú 30, 35 aj 40 rokov. Samotné sa dostali do starobného dôchodku, ktorý je naozaj nízky. Mnohokrát je tak nízky, že chvalabohu, že sa stanovil minimálny dôchodok, že teda dostanú aspoň tú minimálnu hranicu dôchodku. To znamená ľudia, ktorí v minulosti sa starali o svoje deti, lebo boli malé, sa dostávajú do dôchodkového veku, kde sa niekedy nepočítalo z priemerného dôchodku, lebo niekedy sa ináč zarábalo, a v podstate majú nízke dôchodky a ešte ten príspevok peňažný sa im kráti.
Ja naozaj si myslím, že tu bude problém, v tejto časti nám nastane problém. Rodičia, ktorí sa starajú a dostali sa samotní do dôchodkového veku, sa starajú napríklad za 90 euro, lebo tak je stanovená opatera u fyzických osôb, ktoré už poberajú nejakú dôchodkovú dávku. To znamená, že má napríklad chlapca s Downovým syndrómom, ktorý má 40 rokov, mamička sa dostala do starobného dôchodku, má ten nízky dôchodok, ktorý sa jej upravil na minimálny a dostáva za tú opateru 90 euro. A z toho oni, pokiaľ nemajú otca, lebo stáva sa aj to, že ten ocko to nezvládne, že teda má takéto dieťa, a odchádza od tej rodiny, tak ostáva s týmto minimálnym dôchodkom a naozaj ten peňažný príspevok je 90 euro.
Nedajú sa robiť zázraky, a preto ja som rozmýšľala nad tým systémom, akým spôsobom by sme možno mohli o tom rozprávať, otvoriť tú otázku, pretože naozaj počet ľudí, ktorým dneska poskytujeme starostlivosť, je 58 139. Ak by sme ich všetkých mali zaradiť, lebo to nebude atraktívne, alebo naozaj, hovorím, dostanú sa do siete chudoby, tak by sme museli vytvoriť 1 453 zariadení. Prečo? Lebo ľudia, ktorí sú hodnotení peňažným príspevkom za opatrovanie, sa spravidla starajú o ľudí so stupňom odkázanosti IV a V a tí sa zaraďujú vlastne do domovov sociálnych služieb, pokiaľ ide o deti, do špecializovaných zariadení alebo aj zariadení pre seniorov. Tieto podľa zákona o sociálnych službách majú poskytovať sociálnu službu najviac 40 prijímateľom sociálnej služby v jednej budove. To znamená, naozaj narastal by nám počet žiadateľov o službu a v podstate vieme vždy, že najprirodzenejšie prostredie je prostredie doma, je to naozaj lacnejšie, to si treba akože na rovinu povedať.
V zariadení pre seniorov naozaj ten finančný príspevok je 320 euro, ktoré prispieva štát a aj tak pán minister vie, že ten tlak tých poskytovateľov je ešte vyšší, že im to nepostačuje a s tým vlastne chceme aj niečo robiť v rámci odkázanosti. Ale čo asi pani podpredsedníčka nespomenula, je ešte ďalšie, a to je odkázanosť, ktorú príslušný zriaďovateľ alebo ani nie zriaďovateľ, ale ten, kto má na starosti financovanie tej sociálnej služby prispieva. Čiže okrem tých 320, čo vravela, to môže byť ešte aj tá odkázanosť, a to buď piaty, alebo šiesty stupeň, ak ide o ťažký, čiže je to ďalší buď plus 320, plus 248, alebo 310 euro. Čiže naozaj je nespochybniteľné, že táto alternatíva, keď ich opatrujú doma, je lacnejšia.
Ale čo teraz v tom systéme, k čomu chcem dospieť. Ja som rozmýšľala nad tým, že by sme mohli urobiť príspevok za opatrovanie ako takú dvojzložkovú časť. A tá jedna by vychádzala z posudzovania odkázanosti, aby ten príspevok naozaj bol viazaný na to, aby sme vyvrátili vlastne tie všetky sťažnosti, kde sa háda ministerstvo potom s konkrétnou fyzickou osobou, či teda má alebo nemá nárok. Jednoducho by bol posúdený na určitý stupeň odkázanosti. Za tú odkázanosť by dostal finančné prostriedky, kde tá rodina by rozhodla, že či ho dá teda do sociálnej služby, alebo si ten príspevok v odkázanosti nechá pre seba. A ďalšie, to by bola nižšia časť, tá by mohla byť vlastne ten príspevok za opatrovanie.
Čiže zložila by som ho z dvoch častí, aby to bolo spravodlivejšie, aby naozaj tí, ktorí sú ležiaci alebo odkázaní na VI. stupeň, naozaj boli istým spôsobom finančne viac zvýhodnení, aby si ich naozaj tá rodina nechala doma, lebo to je naozaj mimoriadne náročné ich mať potom v zariadení sociálnych služieb. Napríklad teraz v zariadení pre seniorov sa nám objavujú seniori, ktorí majú duševné poruchy, tie zariadenia nemožno uzatvoriť a naozaj majú problém naskladať v zariadení pre seniorov tak personál, aby sa tomu starému človeku niečo nestalo, aby nevyskočil z okna, však posledné prípady ste počuli aj v Bratislave, potom riešime, kto je za to zodpovedný, aké systémové... Skôr naozaj motivovať tú dvojzložkovú časť príspevku za opatrovanie tých ľudí z domáceho prostredia, aby teda si ponechali toho človeka doma.
Dôležitý medzník v tomto systéme by skutočne muselo zohrávať posudzovanie, ktoré sme aj vlastne počuli vo vyhlásení vlády, že chceme sa pustiť do zjednotenia posudzovania odkázanosti, ktoré môže naozaj teda pán minister otvoriť, aby naozaj neboli zbytočné problémy v tom, že potom ťažko sa hľadá, kde je pravda, lebo úradníci na jednej strane a aj vaši, aj možno moji zamestnanci hovoria, že je to tak, možno tá fyzická osoba hovorí ináč a je ťažko nájsť nejaký konsenzus. A pritom naozaj ja by som sa pustila do zjednotenia posudzovania odkázanosti a potom by som urobila ten príspevok za opatrovanie viaczložkový. Tým pádom by sme možno vedeli sa vyhnúť tým anomáliám, ktoré sú, že naozaj dieťa so zdravotným znevýhodnením navštevuje základnú školu a tam sa mu kráti za to, že navštevuje povinnú školskú dochádzku, príspevok za opatrovanie, ale reálne tá mama naozaj sa o neho stará, ale keby to bolo nastavené tak, už máte ďalší problém, ktorý by ste nemuseli riešiť.
Tým, že ste zdvihli aj tú hranicu príjmu, si myslím, že ste urobili veľmi dobre, lebo naozaj niekedy tam išlo aj o euro dvadsať, kde napríklad dcéra sa chcela postarať o svoju mamu, ale ona mala vyšší dôchodok a už nemohla a mama na to dostala ešte rakovinu, čiže určite ešte ostane ležiaca a tak ďalej. Čiže ak by sme naozaj išli do viaczložkového, ale predchádzať by to naozaj muselo posudzovanie jednotné a ja určite, je tu aj pán minister zdravotníctva, ja už by som to vedela vlastne potom využiť aj na tú jednotnú lekársku, čo oni, v ich prípade napríklad ide o človeka, ktorý naozaj potrebuje lekárske vyšetrenie. Viete, jak to je, zase od vás budú pýtať peniaze mimoriadne na úkony v zariadeniach sociálnych služieb, ktoré sú zdravotnícke, a vy v podstate s tým; no a akým spôsobom, keď to má byť z verejných zdrojov? (Reakcia ministra.)
No a preto by som vlastne naozaj sa pustila v prvom rade systematicky do posudzovania, urobila finančný príspevok, ktorý by bol viaczložkový, no a tam by sme sa potom pozreli na tie jednotlivé prípady, ktoré hovorili aj kolegyne, ktoré ja, naozaj sú. Ako nemôžme sa tu tváriť, že nie sú, oni sú, tí ľudia sa cítia ukrivdene. Ja si myslím, že možno je to aj objektívne, že sa cítia ukrivdene, ale ako z toho von, som si dovolila dneska povedať a možno vás aj inšpirovať.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem.
Ja by som sa tiež chcela pridať či k pani poslankyni Nicholsonovej, alebo pani poslankyni Jurinovej, predovšetkým tomu, že naozaj tí opatrovatelia šetria peňažné prostriedky štátu. A, naopak, malo by sa stále počítať s tým, že aj z dôvodu deinštitucionalizácie je treba možno zvýšiť počet opatrovateľov tým, že sa nastavia adekvátne podmienky pre opatrovateľov a budú môcť vykonávať takúto činnosť pre svojich blízkych práve v domácom prostredí, čo je vlastne veľmi podstatné pre týchto ľudí.
Tiež by som chcela upozorniť na zákon o kompenzáciách ako taký a problémy spojené s priznávaním jednotlivých príspevkov, pretože mám pocit, že v sociálnych zákonoch, ako som už spomínala všeobecne, je problém ten, že mnohé veci sa administratívne riešia, až keď nastanú. To znamená, že tie rozhodnutia sa priznávajú neskoro, nie je dostatočný čas na ne reagovať, ako aj v prípade kompenzácií iného druhu, spomínala som tie opatrovateľské, kedy sa vystavujú rozhodnutia. Takisto mnohé iné príspevky na kompenzáciu. Človek sa ocitne zrazu bez príspevku z jedného dňa na druhý a nemá čas riešiť situáciu, nemá čas sa ani odvolať v tom čase, kedy nastane platnosť toho rozhodnutia. Takže áno, aj toto treba riešiť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
V tej chvíli, pani kolegyňa, ako ste začali hovoriť o výške príspevku, ma napadlo, že aj vo svojom vystúpení som zabudla dodať, že vlastne už na tejto schôdzi máme takisto pripravený návrh novely zákona o kompenzáciách, kde ideme nad rámec novely vládnej, a to tiež, že snažíme sa o to, aby opatrovatelia mali minimálne, minimálnu, čistý príjem vo výške minimálnej čistej mzdy, to znamená 355 eur. Aj toto je možnože spôsob, aj keď sme to nehali zavesené zatiaľ na percentuálnom vyjadrení cez výšku životného minima, ale aj toto je spôsob, ako opatrovateľom a ich rodinám pomôcť v ťažkej životnej situácii.
Ďakujem tiež kolegyni, že; pani podpredsedníčke, že poukázala opäť na to nespravodlivé posudzovanie pri otázke kompenzácií. Takisto máme veľa prípadov, ktoré poukazujú na to, že tie nespravodlivosti sa dejú, že jeden s rovnakou diagnózou s veľmi podobným postihnutím kompenzáciu nedostane, iný len preto, lebo možno sa vedel lepšie usmiať, krajšie usmiať, tú kompenzáciu dostane. Sú to prípady, s ktorými sa stretávame dennodenne. Sama som hovorila vo svojom vystúpení, že dokonca médiá sa toho začali chytať a to poukazuje na to, že celý zákon o kompenzáciách je nastavený naozaj veľmi neobjektívne.
Tak verím, že sa teda pochlapíte, pán minister, a veľmi skoro predložíte oveľa ambicióznejšiu a lepšiu, prepracovanejšiu novelu.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Tu by som sa možno pristavila, ako kolegyňa Silvia Shahzad hovorila o tom príspevku cez prázdniny. Pán minister, aj pri zákone o sociálnych službách som vás upozornila na ten nesúlad zákona o sociálnych službách a zákona o kompenzáciách, kde v jednom zákone sa hovorí o maximálne osemdesiatich hodinách, teda vcelku, že 80 hodín, kedy môžu navštevovať to zariadenie, a zas v zákone o sociálnych službách sa nachádza stať alebo odstavec, ktorý hovorí o dvadsiatich hodinách týždenne. Tam som len upozornila; naopak som to povedala. Tam som len upozornila na to, aby nenastala práve kvôli tomu, že v každom zákone je to popísané inak, aby nenastala kolízia pri vysvetľovaní si jednotlivých úradníkov, ako k tomu pristúpia. Jednoducho aj toto je možnože zlepšenie spôsobu objektívneho hodnotenia situácie v zariadeniach.
Ďakujem pekne.

Ďakujem.
Pani kolegyňa Jurinová hovorila o spravodlivejšom posudzovaní príspevku, a tak ja by som k tomuto mala ešte jednu pripomienku. Napríklad, nemyslíte si, pán minister, že by sa malo, mal automaticky príspevok, ktorý sa kráti z dôvodu dochádzania do školského zariadenia, vyplácať počas mesiacov júl a august v plnej výške automaticky? Pretože je v tomto prípade evidentné, že títo opatrovatelia sa starajú alebo teda že tie osoby odkázané na pomoc do toho zariadenia nedochádzajú, to znamená, že nie je tam splnená táto podmienka, že navštevujú zariadenie viac ako 20 hodín, a teda mali by, mali by ten príspevok dostávať.
Ešte by som chcela spomenúť to poistenie, o ktorom tu hovorila kolegyňa. Aj pani Vaľová povedala, že zdravotnú starostlivosť tí opatrovatelia zabezpečenú majú, že tam problém nie je. Ale problém je v prípade, ak už ďalej sa nemôžu starať o toho blízkeho príbuzného práve z dôvodu tých svojich zdravotných problémov a nemajú zabezpečený vlastný príjem, pretože neboli nemocensky poistení. A toto je problém. Takže preto tam je dôležité aj to nemocenské poistenie alebo poistenie v nezamestnanosti.
A tiež by som ešte chcela tiež zdôrazniť to, že tí opatrovatelia budú mať vyššie dôchodky, ale ten príjem potrebujú už teraz.

Ďakujem.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, tak aj ja by som si dovolila zopár slov k návrhu zákona, k novele zákona o kompenzáciách. Samozrejme, vítam to, že vláda sa rozhodla riešiť aspoň niektoré problémy skupiny osôb so zdravotným postihnutím aj formou úpravy zákona o kompenzáciách.
Také hlavné veci, ktoré sa riešia v tomto zákone, môžeme povedať, že sú tri: zvýšenie ochrany príjmu, zvýšenie opatrovateľského príspevku a odstránenie lehoty dvanásť rokov, kedy bola, ktorá bola určená preto, že tí opatrovatelia boli dôchodkovo poistení alebo boli poistencami štátu. Som veľmi rada, že k tomuto dochádza vo všetkých troch prípadoch, ktoré som vymenovala. A na druhej strane; zopakujem. Berem to ako pozitívum, to, čo vláda pripravila. Na druhej strane pozrime sa aj na tie nie dobré veci, ktoré stále nefungujú a ktorých sa zatiaľ táto vládna novela nijakým spôsobom nedotýka.
Pán minister, ešte jedna vec, na ktorú stále zabúdam, keď som s vami, aj som to už, neviem, niekde spomenula, stále nám vyčítate, že riešime nesprávnym spôsobom niektoré veci. Hej, teraz nechcem hovoriť o tej medializácii, ale poslala som vám list zhruba možnože už aj tri týždne budú, týkalo sa práve riešenia jednej matky, ktorá má dcéru ZŤP, ktorej bolo odobraté dieťa. Nedostala som doteraz odpoveď žiadnu. Tak vás prosím. (Reakcia ministra.) Ďakujem pekne. Ale aj toto možno poukazuje na to, že niektoré veci sa naozaj neriešia dostatočne rýchlo, lebo v tomto prípade ide o každý deň tej matky, ktorá prišla o svoje dieťa.
Asi každý rozumie tomu, ak sa hovorí, že situácia rodín, ktoré majú človeka so zdravotne ťažkým postihom a ktorí sa o neho starajú, je vo veľkom prípade veľmi zlá. Množstvo rodín sa dostáva do stavu chudoby, sú ohrození chudobou a obzvlášť ak ide o rodiča, ktorý je samoživiteľom. Sami viete, že častokrát aj práve príchod zdravotne postihnutého člena domácnosti nezvládnu. Nemajú silu stále premáhať nepriazeň životného osudu a spôsobuje aj toto práve rozpad rodín. A teda tá situácia sa aj z tohto dôvodu častokrát zhoršuje. Preto si myslím, že je veľmi nutné zaoberať sa aj možno spravodlivejším posudzovaním. Hovorila o tom aj kolegyňa Silvia Shahzad. V tomto prípade mám na mysli samotné posudzovanie osôb so zdravotným postihnutím, ktoré možno nazvať aj šikanóznym, pretože viete, že existujú štyri spôsoby posudzovania, a budem veľmi očakávať veľkú zmenu zákona, ktorý bude naozaj komplexne riešiť aj tento spôsob šikany na občanoch.
Častokrát sa však stáva, že aj tie jednotlivé spôsoby posudzovania nie sú veľmi objektívne. Takže budem očakávať, akým spôsobom sa vláda vysporiada jednak s nejakým združeným posudzovaním, aj s tým, aby to posudzovanie samotné bolo čo najobjektívnejšie. Už dnes by som mohla spomenúť niekoľko prípadov, kedy z pohľadu nielen tých, ktorí žiadajú o posúdenie, ale aj z pohľadu ľudí, ktorí prípady poznajú, vnímajú tieto posudzovania za naozaj neobjektívne a poškodzujúce práve človeka alebo rodinu, ktorej by mali pomôcť.
Tu by som hneď pripomenula, že na začiatku predchádzajúceho volebného obdobia sme práve už s vami, pán minister, umožnili žiadať o preukaz ZŤP aj deťom do troch rokov. Je to nenárokovateľné, je to finančne nejako nenáročné, keďže sa jedná o deti do troch rokov, a už máme kopu informácií o tom, že ani tie preukazy ZŤP, možno ani to parkovanie pre invalidov alebo teda pre osoby ZŤP, ak majú dieťa do troch rokov, nie a nie dostať od úradov, ktoré majú toto oprávnenie. Takže aj z tohto dôvodu apelujem opäť na vás, aby ste sa touto otázkou posudzovania veľmi vážne zaoberali.
Ak by som prešla k samotnému zákonu, mňa osobne najviac v tejto chvíli potešilo práve zrušenie toho obmedzenia dvanásť rokov poistenia štátu, o ktorom sa už v podstate dva roky dozadu hovorilo. Možnože si pamätáte aj viacerí, kolegyne, kolegovia, náš výbor pre sociálne veci, na výbore pre sociálne veci sa zúčastnila skupina rodičov alebo teda boli to všetko matky, ktoré sa starajú o deti so zdravotným postihnutím, a tam nám vyjadrovali svoju beznádej, ako už naozaj nevládzu, a práve najväčší problém bol finančný problém. Báli sa toho, že už práve prichádza to obdobie, prichádza stále obdobie, kedy im tých 12 rokov poistenia končilo a boli veľmi otrasené, že vlastne akým spôsobom budú žiť v budúcnosti, akým spôsobom bude s nimi nakladané, keď prídu do dôchodkového veku. Takže veľmi kvitujem, že túto obmedzujúcu podmienku sa rozhodlo ministerstvo zrušiť. Škoda, že ju rušíte až teraz, pretože tie, proste už dva roky, takmer dva roky tieto matky mohli kľudnejšie spávať, bez strachu, že čo bude s nimi, keď dosiahnu dôchodkový vek. Ale, pánboh zaplať aj za to, že prichádzate s tým dnes. Len zopakujem. Už sme to tu mohli mať. Už sa o tom rozprávalo niekoľkokrát na výbore. Dokonca vaši poslanci to veľmi podporovali. Škoda, že sa čakalo. Niektoré veci sa podľa mňa môžete zamerať aj na urýchlenie.
Čo sa týka zvýšenia opatrovateľského. Opäť téma, ktorá rozviruje túto spoločnosť a nie je tu človeka, ktorý by povedal, že opatrovateľom netreba dvíhať príspevky. Je to super, aj keď sa mi to zdá veľmi málo ambiciózne. Áno, už som tu počula, že predsa len veľa financií to stojí, že musíte nájsť tie dostatočné zdroje. Preto ma zarazilo, keď som si čítala pri analýze vplyvov na rozpočet verejnej správy, že kapitola ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny nemá v rozpočte na roky 2017 až 2019 zabezpečené krytie týchto výdavkov. Navýšenie rozpočtu výdavkov kapitoly bude predmetom rokovaní v procese tvorby rozpočtu. Nemala som možnosť zúčastniť sa, pozrieť sa ešte teda, ako vyzerá rozpočet. Moja otázka je: Už sa to podarilo vyrokovať, že je to tam? Je to kryté. Dobre, ďakujem za odpoveď. Takže môžu sa tešiť všetci opatrovatelia, že tých sľubovaných takmer 30 miliónov na rok 2017 je krytých v rozpočte. Peniaze sú nájdené.
Táto zmena sa dotkne zhruba 33-tisíc poberateľov. Vieme, že minimálna suma navýšenia je 27 euro. Kolegyňa Shahzad tuná viackrát hovorila alebo dlhší čas sa venovala práve tomu, že aj keď sa zvyšuje ochrana príjmu, ešte stále považujem aj ja za veľmi nespravodlivé, že aj keď dôjde k navýšeniu v skutočnosti, vo väčšine prípadov nie k takému výbornému, ako by sme si priali. Ale každopádne ten princíp váh by bolo veľmi dobré prehodnotiť možnože na práve rôzne prípady, o ktorých hovorila aj kolegyňa Shahzad. Je podľa mňa naozaj veľmi nespravodlivé, ak systém, ktorý na jednej strane dáva príspevky na opatrovanie, na druhej strane nedovoľuje rodine vymaniť sa naozaj z tej najväčšej núdze.
Hovorila som na začiatku, že častokrát opatrovanie takéhoto člena rodiny vedie k zhoršeniu vzťahov v rodine až k rozpadom rodín. Proste touto situáciou sú postihnutí aj ďalší členovia rodiny, ako súrodenci, blízka rodina, ktorí sa snažia všemožne danej rodine pomáhať, ale vlastne všetko im to ide do mínusu zatiaľ.
Pri tejto príležitosti znova sa prekleniem do novely zákona, ktorá hovorí o daroch pre zdravotne postihnutých, a pripomeniem, že vlastne v rovnakom čase sme prišli s novelou jak vláda, tak aj my, už vlastne v našom poradí, v našom podaní už druhýkrát, na zrušenie toho chorého obmedzenia príjmov pre rodiny so zdravotným postihnutím. S vašimi úradníkmi sme si vlastne pred schôdzou aj prešli body, ktoré sú rozdielne, alebo teda akým spôsobom to riešite vo vládnej novele, akým spôsobom riešime zmenu započítavania darov v našej novele, a musím povedať, že je to naozaj veľmi podobné. Možnože jedine by som sa pristavila pri tej, pri obmedzení, teraz neviem paragraf, ale v písmenku, odstavci a), kde máte stanovenú výšku darov, pri ktorých sa neurčuje účel na 12-násobok životného minima. Beriem, že je výborné, že nezisťujete účel. Na druhej strane znova to spôsobí u tých, ktorí naozaj nezneužívajú takýto inštitút, starosť odkladania si všetkých, ja neviem, bločkov, náležitostí, aby ste vedeli posúdiť, koľko v skutočnosti naozaj ten človek získal.
Ja vám poviem takú vec, že naozaj veríte tomu, že tí ľudia, ktorí podporujú takéto rodiny, že by tie rodiny podporovali, aj keby vedeli, že sa im žije nad úroveň? Že by to bola forma, ktorú by dokázali práve tie rodiny s deťmi alebo s príbuznými ťažko zdravotne postihnutých vo veľkej miere zneužívať? Obávam sa, že toto je úplne zbytočné pravidlo, ktoré ste práve pri odstránení tohto opatrenia zaviedli. Myslím si, že aj bez toho, bez nutnosti preukazovania sumy alebo teda vyhodnocovania sumy 12-násobku životného minima, by to mohlo existovať, pokiaľ by bolo jasne preukázateľné, že tento príspevok alebo ten dar od ľudí, či fyzických, či právnických osôb, ide na účely zlepšenia zdravotného alebo sociálneho vylúčenia alebo stavu samotnej rodiny, ktorá tento príspevok dostáva.
Takže vlastne všetko, ktoré v novele, čo sa v novele nachádza, veľmi vítam zvlášť preto, lebo o tomto sa tu hovorí už niekoľko rokov. Som rada, že vláda konečne nabrala odvahu a prijala opatrenia, ktoré v malej miere zlepšia život. Len podotýkam, ja chcem veriť, že nezostanete len pri tomto. Celý zákon o kompenzáciách je nastavený veľmi, na jednej strane hovoríte aj vy, aj ľudia z ministerstva, že až príliš solidárne, ale na druhej strane vieme, že častokrát sa používajú tieto kompenzácie veľmi neobjektívne. Budem rada, ak sa nájde mechanizmus, ktorý pomôže zabezpečiť využívanie kompenzácií v čo najobjektívnejšej forme. Budem rada, ak nespravodlivosti, o ktorých sme sa možno v priebehu posledných dvoch mesiacoch dočítali v rôznych správach, v rôznych článkoch, sa už nebudú diať.
A možno posledné, čo by som chcela v tejto súvislosti povedať a vyzvať aj vládu, nebol by spôsob vytvárania, teraz sa to volá opatrovateľský príspevok, nebolo by lepšie, keby sa takýto príspevok už, keby nebol takýto príspevok príspevkom, ale by sme hľadali spôsob, ako vytvoriť z opatrovania skutočné zamestnanie? Skutočné zamestnanie aj pre blízkych, blízke osoby. Teda nielen pre, cez, nielen cez obce, samosprávy, tak ako je to dnes, skrátka 24-hodinová starostlivosť, podobne ako je to pri náhradnej starostlivosti o deti, môže vytvoriť nejaký podobný inštitút s tým, aby ľudia, ktorí sa 24 hodín starajú o svojich príbuzných, mali možnosť čerpať dovolenky, dovolenku. Teraz ale nemusíte mi odpovedať na to, že veď existuje už odľahčovacia služba, lebo vieme, že nie vždy funguje, nie všade funguje, že veľmi ťažká je tá dostupnosť k nej, ale proste aby mali, aby sa našla aj iná možnosť čerpania dovolenky a možno aj nemocenských dávok.
Tu by som možno opäť premostila k návrhu zákona, ktorý sme predkladali na minulú schôdzu, kde sme žiadali práve pre opatrovateľov aj osobných asistentov o zmenu v prístupe k dobrovoľnému poisteniu, kde vieme, že teraz sa môžu dobrovoľne pripoistiť ľudia len balíkom, celým balíkom. A práve v prípade osobných asistentov aj opatrovateľov by bolo veľmi potrebné a veľmi vhodné, aby sa dala možnosť vybrať si z tohto balíka poistenie, napríklad nemocenské poistenie, prípadne poistenie v nezamestnanosti. Takže otázka je, že či vláda aspoň bude zvažovať zmenu koncepcie alebo prístupu práve k opatrovateľom v tom, že by sa z daného príspevku stal pracovný pomer.
Keď sme sa o tom bavili s vašimi zamestnancami ministerstva, oponovali, že veď ale im sa aj tak príspevky na dôchodkové poistenie rátajú z priemernej mzdy. Áno, však ide naozaj o veľmi ťažkú prácu a berem, že toto je možnože to plus, ktoré by malo, malo vyvážiť to, že nemajú nárok na dovolenku, to, že nemajú nemocenské. Len toto je, toto všetko je pre nich hudba budúcnosti, ktorú beriem, ale predsa len dávam tú otázku, že tá zmena konceptu, že či by nebola aj v danej chvíli lepšia pre opatrovateľov, tým, že by sa nemuseli báť, že čo sa stane s nimi, tak ako sa to deje v týchto prípadoch, že ak im opatrovaný zomrie a oni budú vystavení tomu, že proste po tých iks rokoch, ktoré venovali službe najbližšiemu, sa nebudú vedieť hneď uplatniť. Oni sú vlastne vtedy postavení hneď na holičky a proste v tej ťažkej životnej situácii ešte musia riešiť aj to, že ani len to poistenie v nezamestnanosti nemali, a teda ani nárok na príspevok od štátu ako nezamestnaní.
To by bolo zhruba všetko, čo sa týka novely a možnože aj toho rámcovania, širšieho rámcovania toho, čo, čím sa vláda mohla zaoberať a zatiaľ nezaoberala. Ja stále verím, že toto je len prvý krok a budú nasledovať ďalšie kroky, ktoré reálne zvýšia nielen sumu príspevku na opatrovanie, ale zvýšia aj a zlepšia situáciu rodín, ktoré sa o ťažko zdravotne postihnutého, o ťažko zdravotne postihnutého starajú.
Ďakujem veľmi pekne.

Ja som teda nehovorila o tom, koľko ten príspevok sa zvyšuje teraz, takže nehovorila som ani o 200 eurách. Áno, viem, že 220 sa zvyšuje o 27 eur, ale to je maximálne hranica. A neverím tomu, že tých 34-tisíc, o ktorých hovoríte, alebo 33-tisíc, neviem, koľko ste to povedali teraz presne číslo, sú, predpokladám, opatrovatelia v produktívnom veku. To je to číslo, o ktorom ste hovorili. A nemyslím si, že sa im zvýši o tú maximálnu sumu. Áno, zvýši sa im príspevok, ale nezvýši sa im o maximálnu sumu. To znamená, že ak niekto presahuje ten príjem, tak sa im príspevok zvýši možno o pár eur. Lebo tá priemerná výška opatrovateľského príspevku za rok 2015 bola 172 eur. Takže nehovorte, že sa im zvýši o tých 27.
A čo sa týka tých mojich prieskumov, nebol to jeden človek, ktorý mi na to odpovedal. Bolo to 140 opatrovateľov. Myslím si, že to je slušné číslo, ktoré som získala možno za dva dni. Takže nespochybňujte, prosím vás, to, čo si myslia opatrovatelia. Nespochybňujte to, akým spôsobom naozaj je tento príspevok riešený. Bohužiaľ, je to problém, je to problém peňazí, áno, ja viem, ale ten problém majú hlavne tí ľudia, ktorí tie peniaze nemajú. Ja viem, že vás rozpočet nepustí. Je mi to úplne jasné. Ale naozaj treba ten systém nastaviť tak, aby si mohli, aby, keď ten príspevok je taký nízky, aby si mohli naozaj aspoň privyrobiť.
Ďakujem.

Vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia... (Rečníčka si odkašľala.) Pardon.
Hneď na začiatok by som vás, pán minister, chcela poprosiť, aby ste nič z toho, čo tu teraz budem hovoriť, brali osobne. Isto tušíte, že nebudem obhajovať vás, pretože – bez urážky – vy vyzeráte, že vám sa darí dobre. Budem obhajovať predovšetkým opatrovateľov, ktorí to šťastie nemajú a ktorí žijú zo dňa na deň len preto, že im osud priniesol do cesty oveľa viac prekážok.
Tento zákon, ktorý, ktorým sa momentálne zaoberáme, rieši niekoľko vecí, ale teda rieši predovšetkým opatrovateľov. Ak sa vyjadrím napríklad k darom, ktoré môžu získať osoby odkázané na pomoc, a teda spôsob alebo teda tieto dary, ktoré sa nebudú zahrňovať do príjmov pre tieto osoby, v tomto bode nastal istý posun, ktorý môže byť v prospech zdravotne postihnutých. Aj keď uvidíme, že čo ukáže prax, či to nebude opäť len na posudzovaní samotných úradníkov, ktorí občas nekonajú v prospech ľudí so zdravotným postihnutím.
Ja sa v mojom príspevku teda budem venovať predovšetkým opatrovateľom. Podľa mňa; ešte teda, aby som pripomenula, neviem, či na balkóne sú nejakí opatrovatelia, ale ak tu dnes nie sú, tak určite preto, že sa starajú o svojich príbuzných, lebo ich služba je 24-hodinová. Podľa mňa tento príjem, príjem opatrovateľov alebo teda príspevok, je jediný druh príjmu v tejto krajine, ktorý sa systematicky znižuje. Je to hlavne v dôsledku valorizácie dôchodkov. Ono sa to zdá, že je to možno len pár eur, ale tie sú pri takto nízko nastavených príspevkoch na opatrovanie veľmi podstatné. Ľudia o ne prichádzajú a takéto znižovanie má aj psychologický efekt. Asi len málokto z vás by chcel vykonávať prácu, kde sa odmena znižuje. Žiaľ, neobstojí tu argument, že príspevok vychádza zo zákona o rodine, a teda bol vytvorený pôvodne len pre rodinných príslušníkov, ktorým, v podstate je to ich povinnosť, aby sa o svojich blízkych starali.
Máme tuná sociálnu vládu. Naozaj sa táto vláda nevie postarať aj o týchto ľudí, nielen o osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ale aj o tých, ktorí sa o nich starajú, tak, aby dostali primeranú odmenu?
Ako tu už kolegyňa povedala, táto odmena je nastavená nízko. Je fajn, že sa ten príspevok zvyšuje, aj keď zvyšuje sa nie pre všetkých. Suma 27 eur, teda maximálna hranica tohto príspevku, nevypovedá o tom, koľko takýchto ľudí naozaj tento príspevok dostane. Totižto z asi 34-tisíc poberateľov opatrovateľského príspevku, teda ľudí v produktívnom veku, malo priemerný príspevok za rok 2015 vo výške 172 eur približne. To znamená, to nie je tých spomínaných 220, ktorá bola maximálna výška. Áno, viem, že zvyšuje sa aj tá ochranná hranica tohto príjmu z 1,4-násobku na 1,7-násobok, čo pre tých šťastnejších môže znamenať, že sa im zvýši príspevok aj o 60 eur. Spolu to vyzerá ako naozaj pekná suma, tých 90 eur, ale ten príspevok sa zvýši tým, ktorým sa ten príspevok doteraz skracoval. To znamená, že oni nedostávali maximálnu výšku príspevku, dostávali menšiu časť a teraz vďaka tomu, že sa tá ochranná hranica zvyšuje, ho možno dostávať budú.
Ja som si urobila taký malý prieskum medzi opatrovateľmi a myslím, že odpovedalo mi celkom slušný počet opatrovateľov z celého Slovenska, rovnomerne rozložený, a pýtala som sa ich na aj niekoľko otázok, pýtala som sa ich na názor, pýtala som sa ich na skúsenosti a chcela som vedieť, ako to naozaj opatrovatelia vnímajú. Štatistika hovorí, že tu máme asi 22-tisíc opatrovateľov, ktorí poberajú nejaký druh dôchodkovej dávky. Títo ľudia, ktorí poberajú nejaký, napríklad starobný dôchodok alebo nejaký iný dôchodok, týmto sa ten príspevok kráti a kráti sa im v podstate na polovicu. Je absurdné, keď majú za starostlivosť o blízkeho aj takíto ľudia menší príspevok len preto, že sú poberateľmi inej dávky, ktorú získali z úplne iného dôvodu. Ak predsa starobný dôchodca odpracoval celý život alebo teda pracoval celý život a za to dostáva dôchodok, nemal by byť jeho príspevok krátený, pretože on vlastne pracuje, on si vlastne možno aj privyrába, takže ja sa vôbec nestotožňujem s tým, aby sa krátili príspevky z tohto titulu.
Ja rozumiem tomu, že možno máte pocit, že niektorí tieto príspevky zneužívajú a naozaj si prilepšujú rodinný rozpočet. Ale predsa to nemôže byť na úkor týchto ľudí a mal by byť vypracovaný taký systém, predovšetkým na úradoch, ktorý zneužívanie týchto príspevkov včas odhalia.
Väčšina týchto poberateľov sú, samozrejme, ženy, ktoré sa starajú o svojho rodinného príslušníka. V mojom prieskume som nenašla nikoho, kto sa stará o niekoho cudzieho. Opatrujú nielen deti teda, ale aj dospelých, ktorí už sú povedzme poberateľom invalidných dôchodkov, a tento pomer mi vyšiel zhruba 40 ku 60. Tretina odkázaných osôb, ktoré mi odpovedali na moje otázky, teda tretina opatrovateľov priznala, že teda navštevuje ich príbuzný zariadenie do 20 hodín. Niektorí by navštevovali zariadenie možno aj viac, ale rodinný rozpočet nepustí. Ak by mali krátený príspevok z tohto titulu, že musia chodiť; že teda chodia do zariadenia viac ako 20 hodín, jednoducho to už finančne nezvládajú. A tak aj títo ľudia, ktorí by chceli chodiť alebo teda osoby odkázané na pomoc, chceli by chodiť do rôznych zariadení, či už školských, alebo iných, viac ako 20 hodín, sú jednoducho finančnou situáciou v rodine odkázané alebo teda donútené od takejto možnosti upustiť.
Nad 20 hodín do zariadenia, z môjho prieskumu vyšlo, chodí asi 11 percent. V 80 percentách opatrovatelia nemajú iný druh príjmu a ani ho nikdy nemali. Jedným z dôvodov, prečo títo ľudia nepracujú; a musím povedať, že pani kolegyňa Vaľová mi nahrala tým, že povedala, že nie je to náhrada príjmu, ale je to len príspevok. Jedným z dôvodov, prečo teda nepracujú, môže byť napríklad poistenie, ktoré v prípade, akonáhle začnú pracovať a možno si privyrobia pár eur; čo, na čo mi ľudia povedali, že môžu si privyrobiť možno 30, možno 50, možno 100 eur, ale určite nie viac, nemajú potom hradené to poistenie, proste to poistenie im zaniká a vlastne hradí sa im len z toho príjmu. Ďalším dôvodom, prečo tento príjem nemajú, je napríklad, ak sa starajú o nezaopatrené deti, tak ten príspevok, ktorý je navyše, je to 50 eur, ktorý dostávajú, sa im takisto odníma. To znamená, oni sú už v mínuse 50 eur a musia si zarobiť viac ako 50 euro. Čo sa im v mnohých prípadoch nepodarí.
Ešte chcem podotknúť, že tí, ktorí poberajú maximálny príspevok teraz, tých 220 eur, tí dostanú ten príspevok zvýšený o 27 eur, ale nebudú ho mať zvýšený o viac, pretože tá hranica príjmu, tú pravdepodobne neprekročia ani potom, ak sa teda nezmenia podmienky v rodine.
Skúmala som aj to, že koľkým týmto opatrovateľom sa príspevok zvýšil za posledné obdobie a koľkým sa znížil, a teda hlavne dôvody. Z môjho prieskumu vyplynulo, že sa zvýšil deviatim percentám a zvýšil sa z dôvodu, že v minulosti im tento príspevok bol krátený. To znamená, buď nedostávali príspevok na to nezaopatrené dieťa, alebo teda v minulosti mali príjem, ktorý im ten príspevok znižoval, a teraz ho už nemajú, tak sa im príspevok zvýšil. Z tých, čo mi odpovedali, 57 % sa príspevok nemení. Mali ho proste po poslednom zvýšení stále ten istý. To je viac ako polovica. Je to preto, že sa starajú väčšinou o deti alebo potom ich blízki majú nízke dôchodky, a teda valorizácia sa ich nedotýka. 28 percentám sa príspevok znížil. Priemerne mi to vyšlo o 17 eur, z dôvodu valorizácie to bolo väčšinou okolo 7 eur, sa im znížil.
Chcela by som len pripomenúť, že do tohoto príjmu, na základe ktorých sa vypočítava príspevok na opatrovanie, sa bere aj napríklad príjem vysokoškolákov, pretože sú to nezaopatrené deti, a tí, ak získajú nejaké ďalšie alebo teda ak majú nejakú brigádu, ktorú, ktorou si chcú vylepšiť sami tú situáciu, tak nepomáhajú tým rodine, pretože príspevok sa im znižuje, príspevok na opatrovanie sa potom tým opatrovateľom znižuje.
Príspevok sa kráti aj v prípade výživného. To znamená, že ak je matka alebo možno aj otec, ak sa sami starajú o tohoto príbuzného a majú teda priznané výživné, nedostávajú v mnohých prípadoch ani príspevok na opatrovanie napriek tomu, že sa reálne o toho príbuzného starajú.
Ďalej som sa pýtala na to, že či mali niekedy možnosť získať príjem, a teda aj či niekedy boli nútení tento príjem odmietnuť. 33 % z nich mi odpovedalo, že áno, príjem odmietli a dôvody boli rôzne. Samozrejme, veľmi praktický dôvod je, že jednoducho nestíhajú pracovať popri tom, ako sa starajú o svojho blízkeho, že im to zaberá naozaj veľa času, že naozaj tá práca je náročná, alebo a potom ďalšie dôvody boli, že sa im to nedalo zladiť s ostatnými členmi rodiny. Pretože, samozrejme, pokiaľ pracujú a ak by museli niekam dochádzať, že ak to nie je, že pracujú z domu, tak sa o toho príbuzného musí niekto postarať.
Medzi ďalšími dôvodmi boli napríklad aj prílišná administratívna záťaž. Je to už to spomínané sociálne poistenie, lebo automaticky sa odhlasujete, znovu sa musíte vy niekde prihlasovať, musíte nahlasovať všetky tieto zmeny, ktoré sa v súvislosti s prácou dejú, čiže treba tam, treba pravidelne hlásiť na úrad práce príjem a skúma sa predovšetkým prekročenie hranice dvojnásobku životného minima. Dvojnásobok životného minima je strašne nízka hranica, do ktorej tieto rodiny príjem môžu mať. To znamená, že ak hovoríme o tom, že príspevok nie je náhrada príjmu, tak nemajú tieto rodiny veľa príležitostí na to, aby si ten svoj príjem vylepšili.
Musím vám povedať aj osobnú skúsenosť, keď som ja riešila na úrade práce svoje veci, tiež som stretla, stretla som sa so spôsobom, akým sa vybavujú títo ľudia. A teda keď sa prišla mladá žena, ktorá vyzerala, že má teda, sa stará o nejaké malé deti, prišla informovať, že potrebuje sa starať o svoju mamu, tak pracovníčka jej medzi dverami hneď povedala, že vlastne zárobok jej môže byť aj vo výške jedného eura, dvoch eur. Záleží to od príjmu. Čiže to bola prvá informácia, ktorú táto žena dostala.
V tejto súvislosti musím povedať, že znie až absurdne, že presne táto, v tomto duchu je v zákone aj jedno ustanovenie, ktoré hovorí o tom, že ak príjem alebo ak výška peňažného príspevku za opatrovanie nie je najmenej 3 eurá 32, čo teda zákon pripúšťa, že môže byť až v takejto zúfalej výške, tak sa vyplatí v mesiaci, v ktorom suma peňažného príspevku takúto sumu dosiahne. Myslím si, že je nedôstojné, ak opatrovatelia, ktorí vykonávajú naozaj všetky činnosti ako aj iní opatrovatelia, dostávajú takto zúfalé nízke príspevky len vďaka tomu, že majú nejaký príjem v rodine, ktorý vôbec nenahrádza príjem toho opatrovateľa. Opatrovateľ sa vzdáva svojho príjmu preto a svojej, nielen príjmu, ale aj svojej kariéry často preto, aby sa obetoval pre svojho blízkeho.
Musím ďalej povedať, že je tu stále aj veľká skupina ľudí, ktorí majú opatrovateľský príspevok vo výške 0 eur. A znovu narážame na fakt, ktorý sa odvíja od zisťovaniu príjmu v rodine. Mňa osobne dosť zaráža aj spôsob, akým sa vôbec tieto príspevky niekedy odnímajú, pretože, ako vieme, príspevky sa viažu na životné minimum, tie sa zisťujú podľa životného minima, ktoré sa schvaľuje k 1. júlu, a vlastne od tohoto obdobia, čiže od 1. júla dochádza k zmene. Lenže keď nastane zmena 1. júla, úrady na to nevedia ani zareagovať včas. Majú vydať rozhodnutie, ktoré má platiť vlastne od 1. júla, ale môžu to robiť reálne až niekedy v júli, v auguste, podľa mňa nezriedka sa stáva, to sa týka všeobecne kompenzácií, že sa tieto rozhodnutia robia v septembri aj októbri. Ale príspevok sa znižuje od 1. júla. Väčšinou teda hovoríme o znížení. To znamená, že pre mnohých môže byť šok, keď zrazu zistia, že im neprišli peniaze, a potom zisťujú prečo. Títo ľudia naozaj niekedy nevedia odhadnúť, že či ten ich príjem už presiahol tú hranicu, kedy sa im ten príspevok odníma, a preto tú informáciu by potrebovali dostať včas.
Čo sa týka administratívnej záťaže, musím ešte podotknúť ďalšiu vec, ktorou sa opäť nikto nezaoberá a je tu už niekoľko rokov. Ak opatrovateľ sa stará o nezaopatrené dieťa a z tohto nezaopatreného dieťaťa sa stáva zaopatrené, to znamená, že je mu priznaný invalidný dôchodok, tento opatrovateľ prestáva byť poistencom štátu a teraz pozor, v tej chvíli sa stáva poistencom štátu. Toto mi príde ako úplný nezmysel hlavne z toho dôvodu, že v praxi to znamená, že tým, že prestáva byť poistencom štátu, tak sa automaticky preruší poistenie, ale nové poistenie vzniká, až keď si to ten opatrovateľ nahlási. To mi príde strašne absurdné a ja úplne chápem, že tomu tí ľudia nerozumejú, pretože podľa mňa tomu nerozumie nikto z vás. A tak sa stáva, že mnohí opatrovatelia prišli o niekoľko rokov dôchodkového poistenia len preto, že neboli od tohoto momentu nahlásení na Sociálnej poisťovni. Žiaľ, opatrovateľ naozaj nemá šancu zistiť, že nie je poistencom štátu, že nemal zabezpečené vôbec poistenie, ak ho na to niekto neupozorní. Pre neho sa podmienky, žiadne podmienky v podstate nemenia, ak teda nie je mu priznaný nový, nová výška príspevku opatrovateľského alebo niečo v tomto duchu.
Čiže ja si myslím, že treba riešiť omnoho viacej vecí, čo sa týka opatrovateľských príspevkov ako len výšku príspevku. Tam je strašne veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú výšku opatrovateľského príspevku a ktoré ovplyvňujú to, akým spôsobom je tento príspevok priznávaný. Zdá sa mi v mnohých prípadoch, že tento príspevok, ani nemyslím si, že je to len zdanie, myslím si, že je to fakt, že príspevok na opatrovanie je jeden z najzložitejších príspevkov v zákone o kompenzáciách, a myslím si tiež, že je nielen jeden z najkomplikovanejších, ale aj jeden z najnespravodlivejších príspevkov. Opatrovateľský príspevok totižto vôbec nerieši to, o koho sa staráte, koľko času alebo teda koľko námahy, možno koľko činností musíte pri tom vykonávať, ale rieši vyslovene len finančnú situáciu v rodine. A je veľký rozdiel, či sa staráte o človeka, ktorý je napríklad na umelej pľúcnej ventilácii, alebo či sa staráte o človeka, ktorý pár krokov prejde.
Musím povedať, že ja som neni až tak zasvätená do opatrovateľských príspevkov ako napríklad možno tí, ktorí ich priznávajú a ktorí sa s nimi dennodenne zaoberajú, a každý deň nachádzam nejaké úskalia tohto príspevku. Ja by som chcela zdôrazniť, že pri každom zo sociálnych zákonov by sa v prvom rade malo myslieť na tých, ktorí hľadajú východisko z núdze, to sú teda v tomto prípade zdravotne postihnutí a ich rodiny, pretože sú v nepriaznivej životnej situácii, a až potom by sa malo hľadieť na tých, ktorí systém zneužívajú. Bohužiaľ, v našich zákonoch to často býva opačne.
A ja teda len dúfam, pán minister, že; ja viem, že je to predovšetkým v tomto prípade o peniazoch, lebo tí, tá hranica toho príjmu pre tých opatrovateľov je naozaj strašne nízka a naozaj sú zväzovaní zo všetkých možných strán; že sa ešte budete snažiť a hľadať spôsob, ako by bol ten váš rozpočet pre tieto skupiny ľudí navýšený. V mnohých prípadoch je to totižto len hra čísel, ktorá vás nepustí, ale potom, žiaľ, je strašný problém, ako môžu títo ľudia existovať.
Ja by som chcela na záver povedať už len toľko, že nielen ľudia so zdravotným postihnutím, pre ktorých vlastne je ten príspevok určený a ktorí vlastne ho, alebo teda opatrovatelia ho dostávajú v dôsledku toho zdravotného postihnutia blízkeho človeka , ale aj tí samotní opatrovatelia sa v tomto prípade veľmi ľahko dostávajú do siete chudoby a tým, že nemajú čas riešiť seba, že sa nestarajú, že neriešia svoje zdravotné problémy a že nemajú možnosť žiť dôstojne z takýchto príspevkov, tak sa takisto môžu v blízkej dobe stať poberateľmi sociálnych dávok, možno rovnakých, možno invalidných dôchodkov, možno iných príspevkov a narastie vám počet tých, ktorí budú sociálnu pomoc potrebovať. Aj preto by sa malo naozaj veľmi dôsledne zvážiť, či takýto príspevok a jeho výška je dostatočná.
Ďakujem.

Ja teda budem reagovať na pani Vaľovú.
Pani Vaľová, ja som rada, že sme konečne našli spoločnú reč, lebo ja som hovorila presne o tomto, čo ste vy teraz povedali, že tie, ja som hovorila len o zariadeniach, ktoré takúto činnosť vykonávajú a naozaj robia presne takú tú, také tie tvorivé aktivity, rozvíjajú schopnosti. A všetko toto naozaj robia počas celého dňa a to, že či tam príde klient na štyri hodiny ráno alebo poobede, alebo proste v akomkoľvek čase, kedy mu to vyhovuje, to už je druhá vec.
A hovorila som tiež o tom, že tie zariadenia, ktoré sú a vznikali a prečo ich je tak veľa, lebo naozaj si našli spôsob alebo teda zistili, že je veľmi jednoduché to zariadenie otvoriť, keďže mu stačí fungovať jeden deň v mesiaci. A to ale zase neni chyba zase tých ľudí, takto to bolo v zákone uvedené a ten zákon, žiaľ, nebol dokonalý. Takže v podstate ministerstvo umožnilo tým ľuďom takto fungovať, ale nemôže zase trestať tých, ktorí naozaj tú činnosť poctivo vykonávali. Takže o tom sme sa bavili a o tom som ja celý čas rozprávala, ak to teda nebolo jasné.
Takže ja si, ja naozaj chcem, aby tie stacionáre, ktoré pomáhajú tým ľuďom a ktoré socializujú tých ľudí, fungovali aj naďalej a aby sa zavreli tie zariadenia, ktoré naozaj neplnia tento účel.
Ďakujem.

Pán minister, pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ja by som sa na začiatku chcela vyjadriť k tým zariadeniam starostlivosti o deti do troch rokov v zmysle tej bezbariérovosti, ku ktorej som sa nevyjadrila vo faktických poznámkach, tie, ktoré hovoril pán Mihál. Napriek tomu, že ja by som, samozrejme, uvítala, keby sme už konečne mali všetky budovy bezbariérové a všetky zariadenia bezbariérové, teda hlavne tie inštitúcie, či už školské zariadenia, alebo teda úrady, napriek tomu tu vidím jeden malý problém.
A ten problém je ten, že bezbariérovosť sa u nás nerieši systematicky a my nemáme, my nemáme žiadnu inštitúciu, ktorá sa tomu venuje a potom to tak aj vyzerá. Ja vám môžem hovoriť každý deň, s čím sa stretávam a čo akým spôsobom je, v úvodzovkách, bezbariérové. Z toho dôvodu si myslím, že prikazovať takýmto zariadeniam, aby debarierizovali svoje už existujúce zariadenia, ktoré vlastne ani s tým dopredu nepočítali, že takúto podmienku budú musieť spĺňať, je trošku, trošku obmedzujúce a je to niečo, ako, aj to, a to je jedno, že či sú to, či sú to zariadenia, ktoré sú ako podnikateľské subjekty, či sú to nejaké eseročky alebo fyzické osoby podnikajúce, alebo či sú to nejaké neziskové organizácie, všetkým to spôsobí problém. A jednoducho pri zakladaní takéhoto zariadenia, keď s tým raz nepočítali, tak ani tie priestory také nehľadali.
Druhá vec je, že keby sa aj chceli presťahovať a keby chceli si nájsť nejaké priestory, môžem vám povedať, ja každý deň prosím, či už kolegov, alebo akékoľvek aj inštitúcie, aj neraz som bola na školeniach, vždy prosím všetkých, hľadajte bezbariérové priestory. Myslíte si, že nejaké nájdu? Nenájdu. Preto ja by som, teda ešte okrem toho, že, alebo teda, kde vidím ten problém, prečo tie bezbariérové objekty vôbec nemáme, je ten, že my nemáme odborníkov. My nemáme odborníkov na bezbariérovosť, my nemáme odborníkov, my nemáme dostatočný počet projektantov a my nemáme kontrolné mechanizmy, ktoré by toto hodnotili. Takže ja vôbec netuším, akým spôsobom sa budú hodnotiť potom tieto zariadenia z pohľadu bezbariérovosti a kto ich bude hodnotiť, keď skúsenosť je taká, že pri akýchkoľvek objektoch po kolaudácii sa zabudne na akúkoľvek bezbariérovosť a ona sa jednoducho zruší, pokiaľ sa dá.
Preto vás možno, pán minister, vyzývam tak trochu, že hľadajte možno cestu spolupráce s ďalšími ministerstvami, ako tej bezbariérovosti pomôcť. A preto možno by sa mi zdalo rozumnejšie, keby aj tá účinnosť alebo keby ten termín, kedy už naozaj musia byť debarierizované aj tie jasle, aby bol reálny. Lebo obávam sa, že zas nám tu vznikne plno pseudobezbariérových zariadení.
Ešte by som chcela povedať, že tá bezbariérovosť, čo sa týka týchto zariadení, je asi najmenej potrebná, že určite by bolo, určite sú dôležitejšie budovy, inštitúcie, ktoré tú bezbariérovosť potrebujú. Ale aj tak musím pripomenúť, že ona tá bezbariérovosť sa nerobí len kvôli deťom. Tie deti naozaj tam veľmi, s tým dieťaťom si poradíte, aj keď je ešte maličké, áno. Ale, samozrejme, je to aj kvôli rodičom.
Čiže áno, ja určite som za to, ale hlavne tlačme na tie nové, novovznikajúce zariadenia, aby tie už spĺňali požiadavky, ale aby ich naozaj spĺňali a aby ich aj dodržiavali. Samozrejme, môže sa stať, že aj zamestnanec je s nejakým zdravotným postihnutím a takisto môže pracovať. Čiže áno, myslíme aj na túto skupinu ľudí a myslíme aj na tieto možnosti. Takže toľko asi k tej, tejto bezbariérovosti.
No a ďalej by som sa chcela venovať denným stacionárom. Denné stacionáre sú jednou z foriem deinštitucionalizácie, ktoré majú za cieľ, majú podporovať komunitnú starostlivosť. Zámerom deinštitucionalizácie je vytvorenie a zabezpečenie podmienok pre nezávislý a slobodný život všetkých občanov odkázaných na pomoc spoločnosti v prirodzenom sociálnom prostredí komunity. Denný stacionár plní niekoľko úloh. Snaží sa o zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopností fyzickej osoby viesť samostatný život a na podporu jej začlenenia do spoločnosti. Zabezpečuje nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby. Hlavne chráni pred sociálnym vylúčením fyzickej osoby a rodiny, lebo často je to jediná možnosť, kam sa títo ľudia dostanú.
Ako je uvedené aj na stránke ministerstva, Slovenská republika sa pripojila k celosvetovému trendu systematického odstraňovania dôsledkov modelu inštitucionálnej izolácie a segregácie ľudí už v roku 2011. Teraz po piatich rokoch sme prišli na to, že nám pribúda zariadení denných stacionárov, a tak to treba zastaviť. Napriek tomu, že zoznamy čakateľov na umiestnenie do takýchto zariadení sú, ja vám môžem povedať, pani Vaľová, že mne, ja poznám zariadenia, navštívila som tie zariadenia, ktoré mi hovoria, že prijali by aj viacej tých ľudí a tí ľudia chcú ísť do tých zariadení, ale nemajú kam. Ich činnosť si môžte ísť kľudne pozrieť, ja vám dám aj kľudne kontakty.
Ako už kolegyňa povedala, v súčasnosti, ak teda mám dobrú informáciu, by malo byť registrovaných 320 verejných aj neverejných poskytovateľov takýchto služieb, teda denných stacionárov, z čoho 52 je verejných. A ako tu už bolo povedané, medzi tými jednotlivými krajmi je veľký rozdiel v počte. Kým v Trenčianskom kraji ich je sedem, v Prešovskom kraji až 155. Ale z toho mne osobne vyplýva, že chyba nebude v zákone, ale chyba bude niekde inde. Chyba bude pri posudzovaní a pri otváraní tých zariadení.
Znova sa hovorí stále len o zneužívaní a tieto pravidlá sú namierené proti zneužívaniu. Ja sa pýtam: Koľko zariadení, ktoré by mali zneužívať takéto, teda tento zákon, zákon o sociálnych službách, koľko takýchto zariadení ste, pán minister, zavreli? Myslím si, že znovu budú na to doplácať tie zariadenia, tak ako už povedala kolegyňa, ktoré chcú robiť poctivo sociálne služby.
Ale dotkla by som sa niektorých tých navrhovaných zmien. V niektorých sa budem trošku opakovať, ale nebudem to moc naťahovať. Je to ten stupeň odkázanosti fyzickej osoby, ktorý teraz už môže byť v denných stacionároch len od stupňa dva, teda tri, pardon. V dôvodovej správe je uvedené, že nie je možné pri stupni dva vykonávať činnosti, ako plánovať, viesť a hodnotiť za účasti prijímateľa sociálnej služby individuálny plán, ktorého súčasťou je aj program sociálnej rehabilitácie. Ja teda vítam, že priamo v zákone som našla, že takýmto ľuďom, ktorí teda už nebudú môcť využívať denné stacionáre, je, musí byť, samozrejme, bezodkladne doručené oznámenie o tom, že nebudú môcť využívať takéto zariadenie a že im bude poskytnuté základné sociálne poradenstvo o možnostiach poskytovania inej sociálnej služby, ako je napríklad denné centrum, domáca opatrovateľská služba. Ja sa len obávam, ako to už z praxe poznáme, že či túto informáciu nedostanú na poslednú chvíľu, lebo bežne sa stáva, že rozhodnutie príde tri dni pred skončením povedzme tejto služby. A teda, že či dostanú naozaj nejaké relevantné informácie o tom, kam a akým spôsobom, kde sa môžu uchádzať o nejakú inú službu.
Vzhľadom k individuálnym podmienkam a potrebám odkázanej osoby však nie je vždy vhodné poskytovanie inej sociálnej služby. Napríklad tá opatrovateľská služba spomínaná. A preto možno by mal zostať variant s tým denným stacionárom. Ja stále pripomínam, my sa nebavíme o zariadeniach, ktoré zneužívajú služby. Ja chápem, že to je problém. My nikto nechceme, aby sme tu mali zariadenia, ktoré sa proste priživujú na akýchkoľvek službách. Chcem tiež pripomenúť, že aj ten človek, ktorý potom nebude mať inú možnosť, môže vďaka tejto izolácii skončiť v nejakom úplne inom stupni odkázanosti len preto, že sa doslova zblázni doma.
Ďalším problémom, a teda z tých, to mám spätnú väzbu z denných stacionárov, je uzatváranie zmluvy s prijímateľom sociálnej služby na dobu alebo teda na čas minimálne 80 hodín mesačne, keď to zjednodušíme. Teda môžu aj, samozrejme, menej, ale v tom prípade nedostanú príspevok na tohto klienta, a teda pre tých klientov bude povinné, aby v tom zariadení trávili tak veľa času, ako sa len dá.
Ja v tomto nesúhlasím s vami, pani Vaľová, lebo vy ste povedali, že tam majú tráviť celý deň. Ale tie zariadenia sú určené aj pre tých, vy ste hovorili o tých relaxačných a že keď tam trávia celý deň, tak tam proste musia mať tie oddychové miestnosti. Ale tie zariadenia sú aj o tom, že sú tam ľudia, ktorí tam prídu na pár hodín a prídu tam na pár hodín preto, že jednoducho sú unavení, nevládzu, majú rôzne zdravotné obmedzenia a jednoducho im stačí tam byť pár hodín v takomto zariadení a 80 hodín je pre nich naozaj likvidačné. Navyše, tie zariadenia, ktoré som ja navštívila; ja vám ich hneď poviem, nebojte sa; navštevujú; sú na východe. Tie zariadenia, ktoré som navštívila, do týchto zariadení prichádzajú tí klienti aj desiatky kilometrov a naozaj im sa často stáva, že do dobrých zariadení sa klienti zvážajú nejakým spôsobom alebo proste ich dovážajú. A aj zhodou okolností teraz pred chvíľkou som čítala informáciu, že mamička vozí do, ja neviem, bolo to možno školské zariadenie alebo iné, ale tridsať kilometrov. A to je proste bežná situácia a to sa týka aj denných stacionárov.
Tieto, keď sa bavíme, vy stále chcete počuť odo mňa, že kde som bola. Ja som naozaj bola na východe, v Lučenci, v Rimavskej Sobote alebo teda tam v tých končinách. Možno že to neni ani východ úplný. To sú miesta, kde; alebo teda musíme brať do úvahy aj tie regionálne rozdiely. A tam, pokiaľ je tam klient, ktorý má zdravotné postihnutie alebo respektíve rodina sa stará o takúto osobu, takúto osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, väčšinou sú aj v ťažkej finančnej situácii, nemajú prácu, sú na opatrovateľských príspevkoch, sú na invalidných dôchodkoch, čiže oni si reálne nemajú z čoho platiť veľmi takéto služby a zvlášť ešte, keď musia dochádzať. Tak tie príspevky nemôžu byť nastavené ani nejak veľmi vysoko, respektíve tie úhrady, ktoré si oni musia platiť.
Ďalším problémom v týchto stacionároch... Problémom, no. Nechcem to nazvať úplne ako problém, lebo však je to, samozrejme, vítané, že tí pracovníci, ktorí, alebo tí zamestnanci, ktorí tam sú a pracujú s ľuďmi povedzme s mentálnym postihnutím, majú odborné vzdelanie, to je len plus a, samozrejme, sa to víta. Ale on, samozrejme, každý takýto zamestnanec má tak isto nejaké nároky a tieto počty a tá odborná zdatnosť tých zamestnancov tak isto môže byť v tomto prípade likvidačná, lebo zákon nijakým spôsobom nepočíta s tým, že sa bude príspevok pri takejto povinnosti zvyšovať.
O priestorových nárokoch tu už bolo povedané a ja by som preto vám chcela predstaviť ešte v rýchlosti len jeden konkrétny príklad denného stacionára. Ide o stacionár, ktorý má zhruba 30 klientov a tí klienti majú nasledujúce stupne odkázanosti: stupeň II dvaja klienti, stupeň III sedem klientov, stupeň IV šesť klientov, stupeň V jeden klient, stupeň VI štrnásť klientov. To znamená, takmer polovica je s najvyšším stupňom odkázanosti. Súčasný počet tohto zariadenia; súčasný počet zamestnancov tohto zariadenia je sedem zamestnancov, pričom sú tam tri celé úväzky. Z toho jeden bol hradený z národného projektu na deväť mesiacov v súčasnosti. A potom sú tam ďalšie štyri úväzky, ktoré sú na polovičný úväzok. Už pri takomto zložení im bude chýbať jeden úväzok. Majú, samozrejme, problém; s tým, že tie úväzky majú aj vďaka tomu, že majú aj chránené pracovisko. Už teraz majú problém, že z čoho budú platiť toho jedného zamestnanca, ktorý bol hradený z národného projektu. Čiže už ten jeden človek je teraz otázka a teraz, samozrejme, plus navyše ďalšieho človeka by mali zamestnať. Z toho dôvodu im môže vychádzať jedine to, že znížia kapacitu zariadenia. Samozrejme, povedali mi, že okrem toho, že teda, nieže chceli znížiť kapacitu zariadenia, ale chceli kapacitu zariadenia zvýšiť a snažili sa o to ešte za starých podmienok, lebo majú ďalších šesť klientov, ktorí čakajú do zariadenia. To sa im nepodarilo a teraz, zdá sa, budú musieť ešte niektorých aj uvoľniť okrem teda stupňa odkázanosti II, ktorý, tí dvaja klienti, ktorí tam sú, žiaľ, tam už chodiť nebudú môcť.
Novela zákona; teraz ešte pokračujem stále v tomto príklade; hovorí o povinnom počte hodín, teda koľko má klient stráviť v zariadení. Doteraz boli tie obmedzenia naozaj veľmi benevolentné. Bolo tam, v zákone bolo uvedené, že stačí prakticky jeden deň v mesiaci alebo jedenkrát za 30 dní, aby bol v zariadení a už vznikol nárok. Tak to si myslím, že to nie je problém tých zariadení, že to takto bolo nastavené. Ale, samozrejme, je to problém inde. Teraz sa to posunulo zase do úplne iného extrému.
V tomto zariadení napríklad bolo, chodia klienti do tohto zariadenia na štyri až šesť hodín denne, niektorí dva-tri dni v týždni na osem hodín. Niektorí menej, ako im to vyhovuje. Samozrejme, treba tam rátať s tým, že môžu byť chorí, je tam nejaké chrípkové obdobie alebo sa napríklad necítia dobre v lete, a teda vynechávajú, samozrejme, a radšej sa izolujú doma. A z týchto 30 klientov požiadavku 80 hodín v mesiaci spĺňa asi desať. Ostatní sú na menej hodín, ale u každého je to viac ako 40 hodín. Takúto mám spätnú väzbu z jedného konkrétneho zariadenia. Priznám sa, že keď som v tom zariadení bola, to zariadenie pôsobí v dvoch domoch, je tam, ja si myslím, že priestorovo je naozaj, tie podmienky musia spĺňať, lebo je tam, vyzerá, že tam je, teda ako úplne z laického pohľadu nie je to, ako to býva u nás zvykom alebo ako to možno spomínala pani kolegyňa, že niekde v reštaurácii si zriadia nejaký kút. Tak tu to vyzerá, že je miesta dosť, ale napriek tomu je vidno, že to zariadenie žije skromne, pretože na prevádzku už im veľa peňazí nezostáva a musia si hľadať neustále sponzorov, musia si riešiť všetko svojpomocne a musia hľadať rôzne iné alternatívy na to, aby vôbec mohli fungovať. Nehovoriac o vybavení, že keď tam prídete, tak sú vďační, ak im niekto daruje nábytok, lebo proste na to už jednoducho im neostávajú peniaze. A naozaj z tohto pohľadu sa im ťažko funguje.
Ako mi povedala pani riaditeľka tohto zariadenia, je naozaj pre nich problém, aby im zvyšovali tie platby, ktoré si musia za službu hradiť, lebo sú to ľudia, ktorí naozaj, matka sa tam stará, väčšinou sú to teda neúplné rodiny. Alebo teda nieže väčšinou, často sú to neúplné rodiny, matka sa stará o toho syna alebo dcéru a potom otec býva nezamestnaný, keďže je to tak, ako je, a preto sa teraz pýtajú, že čo vlastne majú robiť. Akým spôsobom majú ďalej, akým spôsobom majú ďalej fungovať a kde hľadať zdroje na fungovanie takéhoto zariadenia?
Pani Vaľová, ja by som vás poprosila, trošku menej to komentujte, lebo vás počujem.
A tak asi znovu ostane týmto, týmto; možno zamestnanci majú riešenie. Pôjdu a zoberú sa a pôjdu do Rakúska robiť opatrovateľov, ako to už býva zvykom, a zariadenie zanikne aj v tomto prípade.
A tak ja vás prosím zvážiť niektoré tie podmienky, možno čo sa týka tých hodín pre jedného prijímateľa, aby tie podmienky neboli také likvidačné. A tiež vás prosím, aby ste sa viac začali zaujímať naozaj o tie zariadenia, ktoré fungujú, aby ste sa pýtali, aby ste si naozaj hľadali tie. Veď máte zamestnancov, ktorí, ako hovoríte, tam idú nechať dušu, tak nech vám dávajú spätnú väzbu o tom, ktoré zariadenia sú naozaj fungujúce, ktoré si myslia, že sú fungujúce. Navštevujte ich, pýtajte sa ich a potom budete vedieť, že či tie podmienky, ktoré ste nastavili, sú správne alebo to treba nastaviť nejako inak.
Možno riešením by bolo v tomto prípade aj zaviesť rozdielnu sumu pri rozličnom stupni odkázanosti, pretože je rozdiel, či sa staráte o niekoho alebo či máte v zariadení niekoho, kto má naozaj ťažké zdravotné postihnutie, a teda zaberie čas možno jedného zamestnanca celého, alebo či ten človek reálne dokáže fungovať aj s tými šiestimi zamestnancami. Čiže aj toto je, aj toto by mohol byť kľúč, čím vyšší stupeň odkázanosti, tým vyšší príspevok na toho klienta.
To je z mojej strany všetko. Ďakujem pekne.