Videokanál klubu

Ďakujem za slovo. Chcem sa poďakovať kolegyni Jurinovej. Ja som ju sledovala ešte ako, ako človek z praxe, ktorý pracoval s obeťami domáceho násilia, so ženami a ich deťmi. My sme začali robiť s týmito obeťami ešte v čase, kedy laická, ale aj odborná verejnosť dokonca tento problém domáceho násilia vnímala okrajovo. A tak ja som sa výslovne tešila, keď som počula aj Eriku Jurinovú, aj Janku Šípošovú, že stále naozaj hovoria o službách, o legislatíve pre obete.
Ďakujem aj pani ministerke, že prišla s týmto zákonom. Naozaj sa tomu veľmi teším. Keď som si prečítala, že v podstate návrh zákona zavádza právo na poskytnutie odbornej pomoci, tak som sa skutočne tešila, lebo vidím za tým kopec ľudí, ktorí potrebujú takúto pomoc. Jednak legislatívu dobrú, a jednak ale aj prax. Takže aj de iure, aj de facto si tak nejak želám, aby sa to naplnilo, toto slovo a tento zákon, aby konečne na Slovensku naozaj fungoval taký komplexný systém pomoci obetiam, všetkým obetiam.
Takže ďakujem kolegyniam a ďakujem aj pani ministerke, že s týmto zákonom prišla.

Vážená pani predsedajúca, vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, ja by som povedala, že nastáva hviezdna chvíľa, lebo po piatich rokoch, čo tento parlament zasadá, tak neviem, koľkokrát sme apelovali na vládu, ktorá bola ešte bez ministerky Žitňanskej, aby sa vytvorila samostatná norma na ochranu obetí trestných činov. Musím konštatovať, že až za tejto vlády sme videli skutočne snahu vec pohnúť, a aj vidíme vlastne výsledok tejto snahy konečne po roku a pol, po roku a trištvrte, ako pani ministerka zasadla do kresla, tak reagovala veľmi promptne a zákon máme v parlamente.
V úvode poviem, že veľmi ústretovo prijímame túto normu, normu. Pozitívne ju vnímame. Má niektoré možno špecifiká, ktoré by si zaslúžili ešte dlhšie alebo hutnejšie rozdebatovať, ale každopádne bude, bude, verím, že prijatá, prijatý nejaký základ právny, ktorý sa bude môcť ďalej rozvíjať a ďalej špecifikovať.
Na túto tému sme aj zorganizovali aj množstvo odborných seminárov, konferencií, ktoré naozaj, bolo na nich cítiť, na týchto odborných podujatiach, že snaha nielen politická, ale naozaj vychádzala z reálnych potrieb obetí. Tak ako aj pani ministerka vo svojom úvodnom slove povedala, ochrana obetí je službou, ktorú štát, demokratický štát musí garantovať. S týmto sa veľmi stotožňujem. A len potvrdzujem jej slová, že ak to naozaj berieme, že je to službou, tak verím, že aj tie služby budú konečne mať garantované aj finančné zázemia na to, aby vôbec mohli tieto služby poskytovať. A teda organizácie, že budú mať garantované finančné zázemie na to, aby mohli služby vôbec poskytovať.
Našou snahou od začiatku bolo, aby vznikla samostatná právna norma, ktorá zahŕňa pre obete prístup k službám, financovanie služieb pre obete, vytvorenie teda funkčného systému financovania a poskytovania služieb pre..., a poskytovania služieb pre obete, odškodňovanie obetí a vzdelávanie všetkých, ktorí pomáhajú a pracujú s obeťami. To znamená polícia, prokuratúry, a teda aj tých pomáhajúcich organizácií, ktoré sa budú aktívne podieľať na službách podporujúcich obete.
Téma obetí trestných činov sa nám v podvedomí spája s trestným činom ako takým a verejnosť zaujíma okrem prípadov, keď sa zločin dotkne priamo ich, najmä kvôli fascinácii zločinom, resp. v súvislosti s páchateľmi, ich vypátraním a potrestaním. Asi preto máme celkom slušne rozpracovanú trestnú legislatívu, ktorá však vôbec nemyslí na obete a neberie do úvahy ich práva a potreby. Na túto situáciu reagovali spoločnosti Západnej Európy a Severnej Ameriky a zhruba od polovice 20. storočia budovali služby pre obete, ktoré boli zamerané predovšetkým na to, aby obetiam pomohli prekonať ťažké obdobie po tom, ako sa obeťami stali. Odrazom týchto skutočností bolo prijatie prvých dokumentov a deklarácií OSN, Rady Európy a Európskej únie.
V roku 2001 Európska únia prijala rámcové rozhodnutie o postavení obetí v trestnom konaní. Malo za cieľ podľa možností zmierniť negatívne vplyvy samotného trestného konania a dôrazu na to, že práva obetí majú byť chránené aspoň tak, ako práva páchateľov. Tomuto cieľu napomáhali služby pre obete zriaďované zväčša súkromnými alebo mimovládnymi subjektmi. V roku 2012 bola prijatá dôležitá smernica Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov. V tom čase som bola podpredsedníčkou Národnej rady, o príprave smernice som vedela a ihneď po jej schválení som sa zamerala na otázky súvisiace s jej implementáciou. Každoročne som sa okrem iného podieľala na organizovaní konferencií pri príležitosti Európskeho dňa obetí, okolo 22. februára, kde sme otázky obete a osobitne implementácie smernice preberali s renomovanými odborníkmi, zástupcami rezortov, akademickej obce, zástupcami justície, polície a ľuďmi poskytujúcimi pomoc obetiam.
Práve služby pre obete boli oblasťou, ktorá fungovala len vďaka osobnému nasadeniu a entuziazmu odborníkov a dobrovoľníkov. Bez systémovej podpory však takéto služby nemohli byť dostatočne rozvinuté, pripravené prijať všetkých, ktoré ich potrebujú. Smernica prijatá od roku 2012 ukladala členským štátom povinnosť ju implementovať do konca novembra 2015. Od začiatku sme ponúkali vtedajšiemu ministrovi spravodlivosti spoluprácu a dúfali sme v pružnejší postup, než akého sme sa dostali. Minister síce vtedy rozhodol o zriadení pracovnej skupiny na prípravu samostatného zákona, bolo to však už veľmi blízko pred koncom volebného obdobia. Pracovať sa začalo neskoro a práce neboli dostatočne intenzívne na to, aby mohol byť pôvodný zámer splnený. Ministerstvo spravodlivosti napokon predložilo do parlamentu zákon o anabolických látkach, počujete dobre, zákon o anabolických látkach, ktorým sa nepriamo novelizoval Trestný poriadok, do ktorého boli zaradené niektoré ustanovenia týkajúce sa postavenia obetí v trestnom konaní. Toto bolo prezentované ako čiastočná implementácia smernice. Treba povedať, že toto riešenie bolo naozaj veľmi nedostatočné a neriešiace potrebné veci. Až, ako som už spomenula, pani ministerka Žitňanská sa ujala tejto úlohy s plnou vážnosťou a zodpovednosťou. Oživila činnosť pracovnej skupiny a predložila návrh zákona o obetiach, ktorý máme dnes v prvom čítaní.
Slovenská republika síce dnes mešká s implementáciou smernice o dva roky, trúfam si však povedať, že dnes predložený zákon predstavuje maximum možného, a preto jeho prijatie plne podporujem a zároveň aj celý klub. Nechcem tým povedať, že zákon je dokonalý. To ale nie je nikdy nič. Niektoré veci sa budeme snažiť vylepšiť aj pozmeňujúcimi návrhmi, pričom budeme komunikovať s ministerstvom tak, aby prípadné návrhy boli zmysluplné a realizovateľné.
Týka sa to napríklad definície a charakteristík služieb pre obete. Keďže nám záleží na tom, aby boli nastavené realisticky a prístupné naozaj každému, kto ich potrebuje. Považujem za nesprávne, že v texte zákona absentuje práve termín a definícia služieb pre obete, čo nie je pojem totožný s pojmom pomoci obetiam. Pritom služby obetiam sú kategóriou, ktorá je zaužívaná viac ako 50 rokov. A jednou z priorít tohto zákona malo byť práve zabezpečenie existencie služieb a zjednodušenie prístupu k nim.
Odškodňovanie je riešené síce len preklopením zákona o odškodňovaní obetí násilných trestných činov, čo berieme ako nedostatočné, ale verím, že aj na tomto sa bude ďalej pracovať. Keby sme išli do podrobností, tak samotný zákon o odškodňovaní by si už tiež zaslúžil novelizáciu. Ešte veľa roboty nás, resp. tých, ktorí budú zodpovední za uvedenie zákona do zmysluplného života, bude čakať po prijatí tejto prepotrebnej normy. Rozhodne nechcem, aby sme schválili pekný zákon, ktorý sa bude dobre čítať, zdokladujeme ním splnenú povinnosť implementácie, ale reálne nepomôže ľuďom.
Viem, že o toto isté ide aj pani ministerke Žitňanskej. Takže ešte raz jej chcem poďakovať za energiu, ktorú venovala príprave tohto zákona, a dúfam v ďalšiu aktívnu spoluprácu práve aj na zlepšení tohto zákona.
Na záver by som, alebo v úplnom závere by som si iba dovolila tiež pripomenúť, že prvýkrát sa dostala do slovenskej legislatívy definícia obetí ako taká. Alebo to slovo obeť, že sa zadefinovala a priamo odznieva v zákone, čo považujem za veľký, aj toto jedno, že sa tam dostalo toto slovo, považujem za veľmi dôležité. A rovnako zadefinovanie, konkrétne zadefinovanie práv obetí. Som veľmi rada, že odteraz sa už v našom právnom poriadku bude okrem ochrany tých, ktorí spôsobili niekomu zlo, dbať oveľa viac aj na ochranu tých, ktorí boli práve tým dlhým konaním postihnutí, teda obetiam.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Ja možno tak praktický pohľad na tie veci. Charita má málo peňazí. Pracujeme s opatrovateľmi, a keď k nám prišla pracovná zdravotná služba, tak možno záleží aj od toho, kto príde, ale viac-menej nás to stálo pomerne dosť peňazí. Ale na to, že naše opatrovateľky naozaj vykonávajú činnosti ťažké a že o pár rokov sa dostávajú samé do invalidity, to nikto vôbec nesledoval. Sledovali šatne, sledovali také formálne a fyzické prostredie, ale ako konkrétny výkon tých zamestnancov nie.
Čiže ja ak by som mala podporiť pracovnú zdravotnú službu, myslím si, že prakticky by to malo zohľadňovať tú náročnosť tých ľudí, ktorí naozaj fyzicky pracujú s tým daným človekom. Ale ak naozaj prídu, skontrolujú nám lekárničku, formality a zaplatíme nemálo peňazí, tak tie peniaze by som dala na konci mesiaca radšej opatrovateľke. Takže asi toľko.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, pani poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 o rokovacom poriadku som bola určená predsedníčkou Výboru Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 636. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 77 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne. Ja chcem poďakovať pánovi Blanárovi za konštruktívne vystúpenie a v podstate som rád, že súhlasil s tým, že primárny kontakt treba riešiť, chcem ešte podotknúť na to margo, že podľa dostupných údajov OECD aj hlavných lekárov VÚC až 60 % pacientov, ktorí vyhľadajú LSPP alebo urgentný príjem na Slovensku, tak urobí z toho dôvodu, že väčšina všeobecných lekárov je vo svojich ambulanciách len niekoľko hodín denne. A tuná som aj ja počul opakovane ten argument, že do 15.30 hod., ale, žiaľ, oni tam fyzicky sú do 12.00 hod., do 13.00 hod. v drvivej väčšine ambulancií, treba sa pozrieť na internet, tak toto naozaj funguje. Z tohto pohľadu vítam to, že pán minister tam zakomponoval tých 30 hodín, dal tam tú povinnosť, že musí to byť aspoň do 14.00 hod., ale je to podľa mňa málo ambiciózne, nakoľko súkromné centrá tu v Bratislave, už teraz majú skrátka ich všeobecní lekári ambulantné hodiny do 21.00 hod. večer.
Pokiaľ by toto dobre fungovalo, tak vám garantujem, že LSPP by pomaly stratilo na význame, a preto stále hovorím, že, že my ako keby sme neriešili ten dôvod, ten naozaj problém všeobecných lekárov, ktorý tu je a bude a bude ešte väčší, a snažili sa to plátať nejakým vylepšeným alebo racionalizovaným spôsobom služieb LSPP a hovorím si, to by naozaj chcelo oveľa vážnejšie prekopať tieto veci a tiež si nechám viaceré argumenty ešte potom na výbor.

Ďakujem za slovo. Ja by som chcel na vystúpenie poslanca Blanára ohľadom nedostatku špecialistov. Tým, že došlo k zvýšeniu platov lekárov v nemocniciach, ktorí teda majú garantované platy, a tie platy sú už dneska na takej, dá sa povedať, slušnej úrovni, tak došlo k takej situácii, že ešte donedávna bol záujem o..., hlavne u špecialistov ísť do súkromnej, do súkromnej ambulancie. Dneska toto prestáva byť zaujímavé, pretože súkromníci majú určité limity, nadlimity nie sú, nie sú dostatočne platené a nie je záujem mladých lekárov z nemocníc odchádzať do súkromného sektora, pretože má tam riziko, musí sa starať o seba, o zdravotnú sestru, daňové priznania, proste celú túto agendu musí viesť, a pritom sa zdá, že zarobí možno menej ako v tej nemocnici, kde má v podstate o všetko postarané, a on sa stará len o tú svoju medicínsku stránku. Takže toto začína byť skutočným problémom a bude asi aj problém týchto špecialistov z tých nemocníc dostať. Možnože to bude dobré a že nejaký presun potom do tých, do toho, do toho sektora nemocničného sa bude diať.
Tam by som ešte chcel upozorniť na jednu vec, súkromní lekári a hlavne špecialisti, nemusia sa zúčastňovať tých ústavných pohotovostných služieb na tých oddeleniach, hoci cez deň sú v sieti, berú od poisťovne platby, ale v tých nočných službách nemusia, do tých nočných služieb, do tých nemocníc nemusia chodiť. Ja si myslím, že toto by tiež bola určitá cesta, pretože tí lekári nemocniční sú potom neúmerne zaťažení, a myslím, že by mali ďaleko menej služieb, keby aj títo špecialisti sa museli zúčastňovať na tých službách. Minimálne v tých, v tých... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani predsedajúca, pán minister, milé kolegyne, kolegovia, zdravotníctvo je naozaj rezort, ktorý sa bytostne dotýka každého jedného z nás, a treba povedať, že všetci sme s veľkou nádejou vzhliadali aj na nášho pána ministra, keď nastupoval do úradu, pretože si uvedomujeme, že tento rezort a celkovo systém nášho zdravotníctva v našej krajine je žalostne neefektívny, a na druhej strane máme aj veľmi zlé ukazovatele v zmysle odvrátiteľných úmrtností, dĺžky dožitia v plnom zdraví a sú to naozaj alarmujúce správy a ukazovatele.
Z tohto pohľadu mňa veľmi potešilo, že dostávame teraz do Národnej rady jeden zo zákonov, ja by som si dovolil povedať z môjho pohľadu, je to druhý zákon, ktorý naozaj občania reálne pocítia, keď nadobudne platnosť. Avšak tiež treba na druhej strane povedať, že čo vlastne pocítia, pretože na jednej strane tento zákon sa snaží kvázi vylepšovať dlhodobo nefunkčný systém, na ktorý sa sťažovali, ale treba povedať, najmä všeobecní lekári, ktorí častokrát za almužny alebo absolútne zadarmo pracovali na tzv. LSPP, teda týchto lekárskych staniciach prvej pomoci.
Na druhej strane treba povedať, že prinesie geografickú, zhoršenie geografickej dostupnosti v niektorých prípadoch, a pokiaľ nie časovej, tak a naozaj tí pacienti, ktorí sa ocitnú v nejakej vážnej situácii, ktorú budú pociťovať, že musia riešiť, budú podľa všetkého volať záchranky. A teda, a to mám zistené aj z poisťovní, návrh tohto zákonu, ono ani neprinesie reálnu úsporu poisťovniam, naopak, podľa všetkého tento zákon poisťovne ešte trošku viac zaťaží, čo by však, samozrejme, nevadilo, pokiaľ by prinieslo skutočnú kvalitu. A o tej kvalite, či bude kvalitnejšia alebo lepšia, sa dá polemizovať. Súhlasím a to je nakoniec aj priestor na diskusiu.
Ja by som sa však v tejto situácii chcel trošku povenovať, by som povedal k tomu jadru toho problému, ktorý vznikal alebo, alebo bol neriešený práve aj pri týchto lekárskych službách prvej pomoci. A je to v podstate inštitút, ktorý všeobecným lekárom kvázi umožňoval napĺňať ich poslanie, keďže oni by mali byť lekári, ktorí sú "rodinnými lekármi" každého jedného z nás. To znamená, keď máme nejakú potrebu alebo nejakú zdravotnú ťažkosť, tak v podstate ideme k tomuto svoju lekárovi. No a keď tento lekár, samozrejme, nemohol byť 24 hodín k dispozícii, tak potreboval, aby nejakým spôsobom niekto túto pohotovosť zaňho zabezpečoval. A doteraz to teda fungovalo tak, že títo lekári rotovali a slúžili v tých hodinách, kedy oni sami nevykonávali ambulancie. Pragmatika tohto je veľmi jednoduchá, pretože naši všeobecní lekári sú kapitovaní, to znamená, že dostávajú za každého jedného z nás nejakú mesačnú paušálnu platbu, či k nemu ideme, alebo nejdeme, čo ako keby hovorilo o tom, že naozaj je to lekár, ktorý nejakým spôsobom nám vykonáva tú základnú, primárnu starostlivosť a má nám byť k dispozícii. Teraz sa, samozrejme, mnohým z nich uľaví. A ten dôvod je jednoduchý. Totiž my máme vážny problém v primárnom kontakte a budeme ho mať. Tu všetci, ktorí sa tejto problematike trošku venujú, vedia, naši všeobecní lekári sú prestarnutí. Myslím, že ich všeobecne alebo stredný vek sa môže pohybovať okolo 58 rokov, 30 % z nich má viac ako 60 rokov, a treba povedať, že mnohí z nich majú vážne zdravotné ťažkosti. A z tohto pohľadu naozaj ten systém služieb už bol neudržateľný. A je to v podstate prvý vážny výkričník, že nám tu niečo nefunguje.
Tiež treba povedať, že podobný problém majú, žiaľ, aj okolité krajiny s tým, že, žiaľ, v našom zdravotnom systéme tých posledných dvadsať rokov, a teraz v úvodzovkách, sa vylepšoval systém tým spôsobom, že sa kvázi dehonestovali títo všeobecní lekári, kým všade inde vo svete týmto lekárom pribúdali kompetencie, títo lekári dostávali kompetencie tak, aby mohli veľa chorôb liečiť v počiatočných štádiách a pri chronických ochoreniach správne manažovať pacienta. U nás tomu, žiaľ, tak nie je a stávajú sa z nich častokrát dispečeri, ktorí skrátka, pacient príde k lekárovi a ten mu častokrát vypíše výmenný lístok a pošle ho niekde inde. Následkom toho je potom to, že u nás na Slovensku máme viac ako 11 návštev priemerných za rok, čo v priemere vo vyspelej Európe je 6.
Takže vidíme, že vlastne nám tu niečo nefunguje. Na základe toho nám nefunguje aj, alebo nefungovalo LSPP, no a teraz tento návrh síce rieši nejaké veci, ale ja to pri všetkej úcte chcem povedať, že mne to pripadá ako taká záplata na roztrhané nohavice. My naozaj tu potrebujeme riešiť gro toho problému a to gro toho problému je práve v tomto primárnom kontakte u týchto lekárov, ktorí sa o nás majú starať, majú byť naši rodinní lekári. Chcem povedať, že rezidenčný program tento problém nevyrieši. Keď si niekto myslí, že rezidenčný program, ktorý sme tu nabehli, že nám vyrieši tento problém, podľa mňa sa hlboko mýli. Tuná naozaj treba hĺbkovú reformu v zmysle tých kompetencií, o ktorých som hovoril, nastaviť nové pravidlá aj vôbec celkovo, ako sa ambulancie momentálne teraz prehadzujú zo starších na nových. To, že máme teraz v Poprade a v okolí kvázi vyslovenú mafiu, ktorá tieto ambulancie skupuje, nasadzuje tam ukrajinských lekárov za smiešne peniaze a na základe toho potom ona nejakým spôsobom ušetrí a vlastne blokuje častokrát našich lekárov, pretože oni môžu mať nejakého, nejakého garanta, ktorý garantuje im tú ambulanciu, a títo lekári častokrát vôbec nemajú ani naše vzdelanie.
Takže, žiaľ, je toto vážny problém, ktorý treba riešiť, a ja by som chcel povedať, že, že z tohto pohľadu je to určité sklamanie, že táto koncepcia tuná už nebola dávno vypracovaná, a keď boli ponúknuté nejaké riešenia, nie sú podľa mňa dostatočné a aj tento zákon má z tohto pohľadu možno len dočasný nejakým spôsobom riešenie a hovorím, podľa mňa štandardný pacient, ako aj my, snáď sa nám v noci nestane niečo, že budeme musieť volať záchranku, pretože tých pár percent, ktoré, aj s kolegom Suchánkom súhlasím, že ktorí vyhľadávajú aj niekedy, niekedy túto pomoc práve v tých inkriminovaných hodinách, v tých nočných hodinách. Je to naozaj jeden-dvaja pacienti za noc, čo, čo bol zhruba priemer na týchto staniciach. Ale, žiaľ, práve títo pacienti môžu byť vážni pacienti, keďže vlastne s týmto stavom idú k lekárovi o druhej, o tretej v noci. Takže toto určite nám tento systém nepomôže riešiť. Hovorím, budú sa volať asi záchranky a tým pádom, tým pádom títo pacienti budú prevážaní na urgentné príjmy našich nemocníc.
Ja len toľko aj v podstate čas ma už asi veľmi ďalej nepustí, ale v každom prípade, pán minister, ďakujeme za vašu prácu, za snahu, toto je, bolo veľmi kvalitne oddiskutované so všetkými možnými zainteresovanými. Nám sa to častokrát niekedy ľahko takto povie od tohto rečníckeho pultu, ale vy viete všetky tie tlaky, z ktorých strán sú, a čo sa dá a čo sa nedá kvázi ustáť. Plne vám rozumiem. V každom prípade tá kritika moja naozaj zostáva v tom, že, že SMER nám tu posledné roky neponúkol dobrú koncepciu a to vedenie zdravotníctva bolo, žiaľ, z môjho pohľadu nedostatočné, zlé a momentálne teraz nám mnohé veci, nebojím sa to povedať, aj vy ste to niekedy povedali, že kolabujú.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ja len veľmi krátko v rozprave chcem vystúpiť a chcem sa pána ministra spýtať na jeden moment, ozaj len veľmi krátko, ale zdá sa mi ten moment dosť dôležitý.
V zákone je povedané, že ambulantné hodiny všeobecného lekára budú v počte 30 ordinačných hodín v týždni a minimálne dvakrát do týždňa musia tieto ordinačné hodiny do 14.00 hod. To znamená, že z piatich dní v týždni dvakrát bude mať ten praktický lekár alebo všeobecný lekár svoju ambulanciu otvorenú od 7.00 hod. alebo od 8.00 hod. do 14.00 hod. a trikrát pravdepodobne menej ako do 14.00 hod., skôr teda do 13.00 hod.
A ja sa chcem spýtať, keďže tá lekárska služba, tá LSPP-čka bude otvorená od 16.00 hod. do 23.00 hod., vzniká tam okno, kde pacient nebude mať dostupnú zdravotnú starostlivosť medzi tou 13.00 hod. až 14.00 hod. až do 16.00 hod. Toto okno, ja viem, aj dneska je to tak, obvodní lekári väčšinou končia okolo 12.00-13.00 hod., o 14.00 hod. tam už určite nikoho nenájdete. A aj dneska je to problém a tento problém bude pokračovať. (Ruch v sále.) Určite aj technicky môže byť problém to zrealizovať, pretože v tých miestnostiach alebo v tých miestach, kde tie LSPP-čky pôsobia, väčšinou tam nejaká ambulancia beží. Ale obyčajne tá ambulancia nebeží, alebo nejaký lekár tam ordinuje, obyčajne nie je dlhšie ako do 14.30-15.00 hod.
Takže ja by som navrhoval, aby sa toto okno nejakým spôsobom vyriešilo. Určite niekde tam od tej 23.00 hod. do rána je tiež okno, bude ho zastupovať urgentný príjem, ale v takomto prípade tí, hovoríme o tom 1 %, ale medzi, medzi nejakou 12.00 hod. alebo 13.00 hod. a 16.00 hod. to nebude asi 1 %. To bude určite viacej ľudí, ktorí majú problém. A v tomto okne je problém vyriešiť, vyriešiť nejaký zdravotný problém aj akútny. Takže chcel by som na to upriamiť pozornosť a zamyslieť sa nad tým, či by sa nedokázalo nájsť riešenie, aby sme toto ľuďom umožnili.
Ďakujem.

Úplne s vami súhlasím, že nieto peniaze v rámci zdravotnej poisťovne. A teda pán minister navrhuje práve, že to bude z peňazí navýšenia poistencov štátu, ale my vieme, že máme aj iné problémy, ktoré ste pomenovali. A preto ja hovorím, že nevyrieši to len nejaký budget, ale celková reforma tejto starostlivosti, na ktorej teda ja už minimálne rok pracujem. Ďakujem.

Dobrý večer. Kolegovia, kolegyne, pani predsedajúca, pán minister, ja by som sa chcela pozastaviť v časti preplácania ošetrovateľských úkonov v zariadeniach sociálnych služieb v rámci novely, ktorú predkladá pán minister. Možno, aby som priblížila situáciu, tak v súčasnosti je to v zariadeniach sociálnych služieb, ktoré poskytujú služby seniorom a zdravotne znevýhodneným deťom, tak, že v podstate ošetrovateľská starostlivosť sa z dôvodu, že zdravotné poisťovne neuhrádzajú ošetrovateľskú starostlivosť, neposkytuje ani v kvalite, ani teda primerane tomu, čo by bolo potrebné, v dôsledku čoho sú mnohé predčasné úmrtia seniorov a tiež ich destabilizácia a opakované hospitalizácie pri jednej a tej istej diagnóze.
Táto problematika nastala z pohľadu chyby ministerstva práce vtedy, keď sa zavádzali nové typy sociálnych služieb a teda dala sa možnosť poskytovať ošetrovateľskú starostlivosť, ale preplácalo sa iba 9 úkonov, ktoré teda boli viac-menej našité skôr na imobilného pacienta, to znamená, na klienta zariadenia sociálnych služieb, ktorý bol na vozíku. Avšak časom skutočne prichádzame k tomu, že na zariadenie sociálnych služieb prechádza plno ľudí, ktorí potrebujú ošetrovateľskú starostlivosť a ktorí sa následne často presúvajú práve do nemocníc v rámci akútnej starostlivosti.
Touto novelou pán minister chce zaviesť 10-tisíc miest, ktoré... (Reakcia navrhovateľa.) Hej? Dobre, už dohovorím. A teda tam chcem povedať, že z vášho pohľadu, čo sa týka tohto spôsobu, bol problém aj v tom, že Všeobecná zdravotná poisťovňa v rámci revíznej sestry neuznávala ani dokonca ošetrovateľské úkony, ktoré boli poskytované v rámci ADOS-ov v tých zariadeniach sociálnych služieb iba preto, že sestra bola zamestnaná v ADOS-e, ale poskytovala ošetrovateľskú starostlivosť teda klientom zariadenia sociálnych služieb. Čiže poisťovňa, ak chcela, tak za tých zlých podmienok uhrádzala teda tých 9 úkonov, ale na druhej strane samotný, teda revízna sestra neakceptovala to, že existoval status zdravotníckeho zariadenia, v tomto prípade ADOS-u, a napriek tomu vlastne tie ošetrovateľské úkony v tých zariadeniach nefungovali. To znamená, že aj na túto anomáliu z vašej strany, lebo druhá vec je ministerstvo práce, ktoré pochybilo v systéme, tak by sa bolo potrebné pozrieť, keďže naozaj mám za to, že plno vecí z tej praxe sa neaplikuje práve pri vašich návrhoch zákona, kedy vieme, že potrebujeme zmeniť veci, ale nerobíme ich nejako koncepčne.
Z druhej strany chcem upozorniť, že máme aj zdravotne ťažko postihnuté deti, veľká časť, sa nám darí štátnych detí, takzvaných štátnych detí umiestňovať v náhradnej starostlivosti, ale čo sa nám stáva teraz v detských domovoch, že sa nám ocitli, veľa detí, ktoré teda potrebujú ošetrovateľskú starostlivosť, a ide o kombinované postihnutia. A aj teda tam, nehovoriac o seniorských zariadeniach, ale aj na to musíme myslieť, že do počtov, ktoré predpokladáte, nebudeme rátať len prognózy vývoja seniorov, ale aj týchto detí. Väčšinou sa osvojujú deti zdravé a deti choré tým, že ministerstvo práce teda zrušilo zariadenia pre deti, tak sa nám dostali do detských domovov a tam, keďže sa neposkytuje ošetrovateľská starostlivosť, tak sú trpené a mnohokrát, častokrát sú v hospicoch a tam ostávajú aj dlhší čas, aj keď sa nepreplácajú tie zdravotnícke úkony, len preto, lebo ich nemajú kam umiestniť. A tie deti ležia medzi deťmi, ktoré umierajú. Takže naozaj je potrebné, aby sme aj tento aspekt v rámci novely zákona zapracovali do koncepcie, lebo na to máte páky vy, a to treba skutočne zohľadňovať.
Ďakujem, že som sa mohla vyjadriť aj tak.