Videokanál klubu

Vážené dámy, vážení páni, milí kolegovia, ja budem len veľmi krátka a chcela by som povedať, že boj proti korupcii na Slovensku alebo za očistenie, za očistenie Slovenska od korupcie sa podobá takej plavbe na loďke, na deravej loďke na rozbúrenom mori. Zapcháte jednu dieru, máte tam ďalších desať dier.
Aj tieto majetkové priznania, o ktoré sa snažíme vlastne už počas druhého volebného obdobia, boli takým, jedným z takých, taká veľká snaha nášho hnutia zabrániť možnej, vytváraniu podhubia, podhubiu pre politickú korupciu, tak treba si uvedomiť, že je to, aj my si to uvedomujeme, keď predkladáme tento veľký zákon, že je to len jeden nástroj, že je to zapchanie len tej jednej diery. A také tri piliere boja proti korupcii sú jednak dobrá legislatíva, tam viete, že sme si dali spraviť ako Slovensko audit z OECD, aby preverili, ktoré opatrenia nám v legislatívnej oblasti ešte chýbajú. Jedným z nich sú napríklad tie majetkové priznania, ale ďalšie, ďalšie iniciatívy v legislatívnej oblasti sú napríklad hmotná zodpovednosť politikov alebo preukazovanie pôvodu majetku. Čiže toto nám ešte v legislatíve chýba, aby tá naša antikorupčná legislatíva skutočne nebola deravá.
Ale len legislatíva nestačí, druhé dva piliere sú personálne nominácie. Personálne nominácie, videli sme to pri rôznych kauzách, škandáloch, ľudia sú veľmi dôležití. Veľmi závisí od toho, ako to bude fungovať, či to bude fungovať, od toho, akých ľudí tam máte. Môžte mať tie isté zákony v dvoch rôznych krajinách, ale keď tam máte dosadených dobrých ľudí, tak to môže fungovať úplne ináč.
A žiaľ, videli sme to aj a teraz to vidíme na tejto poslednej kauze predraženej odmeny pre advokátsku kanceláriu pána Bžána. Vidíme, že jedno ministerstvo, ministerstvo hospodárstva a politickí nominanti, ktorí boli dosadení v štátnej firme MH Manažment, podpísali zmluvu, ktorá mala dosiahnuť až 77 miliónov eur. A potom tu máme druhé ministerstvo, ktoré operuje v tom istom legislatívnom prostredí. Máme tu ministerstvo financií, ktoré malo rovnako veľký spor, dokonca väčší spor a zložitejší, zložitejší spor aj obsahovo, aj výškou, výškou sporu, ktoré si najalo medzinárodnú právnickú, právnickú kanceláriu, renomovanú právnickú kanceláriu a zaplatil 3 milióny eur, ministerstvo pána Kažimíra. Čiže veľmi záleží na tom, akých ľudí tam máte. No a my hovoríme, že tí kľúčoví ľudia, je veľmi dôležité, ak chceme teda pohnúť s tou korupciou alebo nejako zabezpečiť vymáhanie spravodlivosti, špeciálny prokurátor, policajný prezident, dobrá polícia, dobré súdnictvo. Čiže personálne nominácie.
A posledným pilierom sú teda silné kontrolné inštitúcie. To znamená, že ako to volajú tých, anglosaský systém checks and balances, že to znamená, že áno, je tu nejaká exekutíva, vláda a potom treba mať veľmi silné kontrolné inštitúcie, ktoré vládu kontrolujú: Úrad pre verejné obstarávanie, Najvyšší kontrolný úrad, Protimonopolný úrad.
V zákone o štátnej službe je ďalšia taká, mala by to byť kvázi, nezávislý orgán, rada. Čiže a tieto nezávislé inštitúcie by mali kontrolovať výkon tej moci a prípadne korigovať rôzne nedostatky. Žiaľ, vidíme, že aj v týchto kontrolných inštitúciách, videli sme to na poslednom verejnom vypočutí, si sprivatizovala vláda a neni to dobré, neni to dobré ani pre samotnú vládu, pretože potom nemá spätnú väzbu o tom, ako spravuje krajinu. Na tieto posledné dve na, ani na personálne nominácie, ani na silné kontrolné inštitúcie my ako opozícia nemáme žiadny dosah. My nemôžeme nominovať ľudí, lebo nám ich neodhlasujete, na kontrolné inštitúcie nemáme dosah, môžeme len poukazovať, môžeme hovoriť o zisteniach kontrolného úradu, môžeme hovoriť o odporúčaniach, ktoré dáva Najvyšší kontrolný úrad, ktoré dáva ÚVO, ale nemáme na to dosah.
Ako poslanci čo môžeme robiť? No môžeme navrhovať legislatívu. Toto je taká naša podaná ruka, návrh, ktorý, ako povedal môj kolega Gábor Grendel, áno, sme takí povzbudení slovami predsedu národnej vlády, rady, preto sme predložili tento zákon opätovne a práve teraz a očakávame teda, že majetkové priznania, majetkové priznania naši kolegovia podporia. A myslím si, že je to aj veľmi dôležité aj pre občanov, aby si vedeli skontrolovať svojich politikov, aby vedeli, či sa náhodou v politike neobohacujú, aby vedeli, kde nadobudli majetok, akým, ako im ten majetok rastie počas výkonu funkcie, lebo nemôže sa stať, nechcem byť zbytočne útočná, ale nemôže sa stať, že politik vo funkcii ministra zarába mimo svojej funkcie, ja neviem, 400-tisíc eur, hovorí, ako dobre investuje a potom sa zistí, že nakoniec je to z obchodovania s daňovým podvodníkom pánom Bašternákom. Takže takéto veci by sa nemali stávať a tie transparentné majetkové priznania by výrazne pomohli aj k tomu, aby to vnímanie korupcie u občanov bolo menšie.
Takže bola by som veľmi rada, keby ste naše návrhy podporili a oceňujem aj snahu, vlastne trošku ma mrzelo, že bola sľúbená, vytvorenie pracovnej skupiny od začiatku volebného obdobia, ktorá sa mala tejto téme venovať, asi kolega Poliačik bude o tom hovoriť. Nakoniec sa tá skupina, v podstate už sme 19 mesiacov po voľbách, tá skupina sa pomaličky rozbieha až teraz. Uvidíme, ako bude smerovať, akým spôsobom pôjde. Ale teda myslím, že táto naša novela spoločne s kolegom Beblavým, že je to taký najkomplexnejší návrh, ktorý zatiaľ bol do parlamentu predložený. A myslím, že žiadne diery, čo sa týka tejto jednej oblasti, by už nemali byť.
Ďakujem veľmi pekne.

Aj ja som chcela presne povedať, že (povedané s úsmevom) nielenže súhlasím, ale ja by som to dokonca lepšie nepovedala, ako to povedal on.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. "Do politiky som prišiel z chalupy a do chalupy som sa vrátil." Vladimír Mečiar v novom filme pani Nvotovej z roku 2017. Neviem, z akej chalupy prišiel Vladimír Mečiar, ale všetci vieme, do akej sa vrátil a všetci vieme, čo o tejto chalupe hovorí jeho majetkové priznanie. V súvislosti s vilou Elektra v Trenčianskych Tepliciach majetkové priznanie pána Mečiara o žiadnej chalupe nehovorí, označuje túto vilu ako rodinný dom. Ide teda o chalupu, ktorej rekonštrukcia stála 40 miliónov korún, čiže vyše milión eur len rekonštrukcia, a to ešte nehovoríme o kúpnej cene a už vôbec nehovoríme o nábytku, umeleckých dielach, šperkoch, prípadne iných hnuteľných veciach, ktoré užíva majiteľ tejto chalupy. Dnes sa dá rodinný kúpiť napríklad v Osadnom alebo v Ubli za 14-tisíc eur. Z pohľadu majetkových priznaní je to to isté, ako Mečiarova Elektra, je to rodinný dom. Ak niekto býva v skromne zariadenom rodinnom dome v Ubli, vo svojom majetkovom priznaní má uvedené to isté, čo iný verejný funkcionár, ktorý má v dome napríklad zbierku obrazov od Martina Benku alebo šperky značky Cartier.
Zákon o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov bol prijatý pred trinástimi rokmi. Za tú dobu sa nahromadilo viacero nedostatkov alebo nedokonalostí, spomeniem len niektoré, ktoré sa snažíme zmeniť alebo vylepšiť v tejto novele. Napríklad zjednotenie formuláru pre všetkých verejných funkcionárov. Ako možno viete, tí, ktorí zastávate rôzne verejné funkcie, dnes sa podávajú alebo dnes podávajú rôzni verejní funkcionári rôzne formuláre, ale pre zjednodušenie verejnej kontroly bude jednoduchšie, ak všetci budú mať rovnaké tieto formuláre.
Po druhé. Uvedenie ceny hnuteľných vecí a priznanie darov nad 5-tisíc eur. Dnes stačí napísať do majetkového priznania, že vlastníte umelecké diela, ale už nikto nerieši, v akej hodnote.
Po tretie. Zverejnenie užívaných hnuteľných vecí a nehnuteľností. To pre prípady, kedy vznikajú pochybnosti ohľadne napríklad nájmu a skutočnej trhovej ceny. Hovorím teraz tento príklad bez toho, aby som niekoho zbytočne dráždil a menoval.
Po ďalšie. Zverejnenie majetkových priznaní komunálnych politikov na internete. Keďže verejnými prostriedkami hospodária aj mestá aj obce, je úplne logické, aby primátori a starostovia a prípadne aj komunálni poslanci mali zverejnené svoje majetkové priznania na internete. V bratislavskom mestskom zastupiteľstve, už som to tu spomínal niekoľkokrát, bojujeme s takou tou absurditou už tretí rok, a síce, tam sa majetkové priznania odovzdajú v podateľni, pracovníčka vám podá potvrdenie, opečiatkované, že prevzala obálku a tá sa potom zamkne do plechovej skrine a už nikto nerieši, či v tej obálke je kus toaletného papiera alebo majetkové priznanie v zmysle zákona. Takže aj túto anomáliu odstraňuje táto novela.
A po ďalšie. Zaradenie nových funkcionárov do zoznamu tých, ktorí majú odovzdať majetkové priznanie, pretože od roku 2004 niektoré funkcie zanikli, nové pribudli, prípadne sa ukázala potreba verejnej kontroly funkcionárov, o ktorých sa v roku 2004 nepočítalo, že by mohli mať problémy s preukazovaním svojho majetku. Takto teda rozširujeme okruh napríklad o policajného prezidenta, špeciálneho prokurátora, šéfa finančného riaditeľstva, funkcionárov Sociálnej poisťovne, Všeobecnej zdravotnej poisťovne, ÚRSO, Slovenského pozemkového fondu, ale aj členov vedenia rôznych spoločností, kde má štát majetkovú účasť.
Toto všetko, ale aj ďalšie niektoré čisto technické opravy nájdete v našej novele tohto zákona. Samozrejme prirodzenou reakciou môže byť, že načo to vôbec robíte, potrebujete 90 hlasov, je to zbytočné a tak ďalej.
Lenže je tu jedna okolnosť, ktorú už spomínal kolega Miro Beblavý. Je tu okolnosť, ktorá nám dodala sebavedomie k predloženiu tohto návrhu a pomôžem si teraz presným citátom z augusta tohto roka: "Ak má vláda naozaj taký záujem o boj proti korupcii, musí ísť sama príkladom. Pre žiadneho ministra ani verejného činiteľa nemôže byť problém podrobne zdokladovať celý svoj majetok. Pre každého, kto je v politike, vo vláde či na rôznych štátnych postoch, musí byť samozrejmé, že vie zdokladovať každé jedno euro alebo kúpu nehnuteľnosti či drahého auta, šperku."
Čo myslíte kolegovia, kto povedal tieto slová? Povedala ich Veronika Remišová? Tvrdí Veronika Remišová, že pre žiadneho ministra či verejného činiteľa nemôže byť problém podrobne preukázať pôvod svojho majetku? Nepovedala. Povedal to Igor Matovič? Sú to jeho slová, podľa ktorých je samozrejmosťou zdokladovať každé jedno euro v prípade verejných funkcionárov? Nepovedal to Igor Matovič. Ako to už kolega Miro Beblavý spomínal, sú to slová predsedu Národnej rady Andreja Danka. A nebýva to často, ale som presvedčený o tom, že aj Igor Matovič, aj Veronika Remišová s Andrejom Dankom plne súhlasia v tomto. Som presvedčený, že by to povedali rovnakými slovami. A keďže je to tak, verím, že tento návrh získal podporu minimálne od pána predsedu Národnej rady a jeho poslancov, v opačnom prípade by totiž nastala situácia, že by sme museli smutne skonštatovať, že to boli len slová, slová, slová.
Ďakujem pekne za slovo.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov predkladá skupina poslancov za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Cieľom návrhu je sfunkčniť túto právnu normu, zohľadniť viaceré odporúčania mimovládnych organizácií na zlepšenie tohto zákona a prihliadnuť na obsah niektorých doterajších legislatívnych aktivít, ktorých cieľom bolo odstránenie nedostatkov týchto, tejto novely, teda tejto normy. Viac k tomu poviem potom v rozprave. Toľko zatiaľ na úvod.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Súhlasím s vami v jednej veci, že mali by. Toto je kľúčové - mali by. Ale čo, keď to nerobia?
A ďalšia vec, tých 30 minút je dokopy pre všetkých. Čiže nebola by to hodina otázok, ale iba polhodina otázok. A ako som spomínal aj pri mojej osobnej skúsenosti, de facto som sa stal hovorcom týchto ľudí, pretože som využil svoje právo ako poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, že môžem vystúpiť. To chceme tým ľuďom dať najavo to, že musia si zavolať poslanca národnej, alebo musia sa obrátiť na poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, aby prišiel položiť otázku miesto nich? Kam sme to potom dospeli? No možnože som tu teraz nemal to povedať, pretože niekoho môže teraz napadnúť, ajhľa, opozícia by začala chodiť po zastupiteľstvách. Žeby sme im zobrali aj toto právo vystúpiť? Nie. My sme tu pre tých ľudí a pri rozumnom nastavení kritérií to môže iba prospieť veci a nie naopak.
Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážený pán predkladateľ, ctené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte aj mne, aby som sa vyjadril k tomuto návrhu zákona a v prvom rade sa s vami podelil o moju osobnú skúsenosť o tom, čo sa môže stať, ak sa niekto rozhodne, že hlas občana by nemal na zastupiteľstve zaznieť. Konkrétne sa jedná o august tohto roka, kedy som sa osobne zúčastnil mestského zastupiteľstva v Michalovciach, keďže som sa dopočul, že na predchádzajúcom zastupiteľstve napriek snahe občanov a hlásení sa o slovo, aby sa mohli vyjadriť k jednotlivým bodom, ktoré boli preberané, im to nebolo umožnené.
Prišiel som tam a sledoval som pozorne celé rokovanie, videl som na vlastné oči a počul na vlastné uši, keď sa občania znova snažili prihlásiť o slovo a následné hlasovanie dopadlo tak, že im toto slovo nebolo udelené. Dokonca ani v poslednom bode Rôzne, kedy, ako sa hovorí dokonca, nádej ešte žije, a naozaj ich tam bolo viac, tých zdvihnutých rúk, ktoré sa snažili vystúpiť ku konkrétnym problémom a konkrétnym veciam, ktoré sa preberali. Napriek tomu záverečné hlasovanie bolo také, že ani v bode Rôzne títo občania nemohli vystúpiť.
Tak som sa prihlásil o slovo ja. Snažil som sa vysvetliť pánom poslancom, že je mimoriadne dôležité častokrát potlačiť v sebe to, že obávame sa hlasnej kritiky, pretože keď sme sa rozhodli ísť do verejnej služby, tak musíme jednoducho určitú mieru kritiky znášať. Apeloval som na nich a pýtal som sa ich, či v minulosti zaznamenali na zastupiteľstve nejaké hlasné prejavy nespokojnosti, nejaké narúšanie poriadku, a nakoniec keďže oni neumožnili opýtať sa občanov ku konkrétnym problémom, som tie otázky položil ja v dvoch prípadoch. Konkrétne išlo o stanoviská, ktoré sa, ktoré reagovali na predchádzajúce stanoviská mesta a boli v nich konkrétne, v jednom z nich aj konkrétne návrhy, ako by sa situácia dala zlepšiť.
Odpoveďou mi bolo, že v demokracii je to tak. Majú svoje právo umožniť vystúpiť, respektíve neumožniť vystúpiť. A tiež hovorili o tom, že keď majú občania problém, majú prísť za nimi, prípadne ísť na komisie, ale tu pred kamerami, tu si nikto žiadnu reklamu robiť nebude. A ja sa pýtam spolu s vami, kam sme to dospeli? Prečo chceme dať občanom najavo, že sa bojíme počúvať ich hlas, že sa bojíme si vypočuť aj kritické pripomienky?
Aby som na to zareagoval aj nejakým príkladom, zoberme si aj my poslanci v Národnej rade, máme predsa svoju hodinu otázok, kedy sa môžeme vlády opýtať, prečo chceme ľuďom, ktorí nás volia, sú našimi voličmi, ktorí nám dávajú svoju dôveru, odmietnuť možnosť sa vyjadrovať. Takže tento konkrétny návrh zákona reaguje na situácie, ktoré sa reálne dejú. Mne potom písali ľudia, že toto nebolo len v tomto meste, že sa to stáva aj v iných mestách, aj v obciach. Tento nešvár, ktorý tu začína rásť, že nechceme počúvať ľudí, je veľmi nebezpečný, najmä ak naozaj nie sú zaznamenané prípady v konkrétnej samospráve, že to nebolo zneužité na to, aby tam niekto robil cirkus, ale naozaj chce položiť otázku a predložiť tie návrhy.
Dôkazom toho je aj to, že potom v následnej odpovedi na moje vystúpenie sa dotyčná osoba dozvedela odpoveď a bola pozvaná, že keď má konkrétne návrhy, nech príde, ale toto mohla predsa položiť vo svojom vystúpení a dať aj ona sama. Tak skade je potom ten strach, sa pýtam. Odkiaľ sa to berie? Prestávame sa počúvať. Hľadáme za všetkým aj to, čo tam nie je.
Podľa mňa je mimoriadne dôležité, aby aktívni občania sa zapájali a mali túto možnosť vystúpiť, mali možnosť otvorene sa opýtať svojich zástupcov a preto podporujem tento návrh zákona. A verím tomu, že pri pevnom nastavení pravidiel, kedy sa vyčlení priestor, tak ako už v niektorých mestách to je nastavené, môžeme zlepšovať úroveň demokracie na Slovensku a nie si ju ohýbať podľa svojho strachu. Prestaňme sa báť, keď nám by niekto chcel v prenesenom slova zmysle naložiť. Ľudia, ktorých ženie úprimný záujem o veci verejné, majú mať možnosť sa vyjadriť. Urobme ústretový krok, dajme aj to tak pevne do zákona a povzbuďme tých, ktorí sa nevzdali, tí, ktorí ešte veria, že dá sa meniť, že sa dá s touto spoločnosťou ísť dopredu, dajme im takýto signál, že občan neostáva za dverami a je na prvom mieste. A to môžete urobiť tým, že podporíte tento návrh zákona.
Ďakujem.

Na pani Vaľovú by som chcel reagovať láskavo, hoci ona tu už predvádza, čo počúvam druhý rok, naozaj ľúte nepriateľstvo k participatívnej demokracii a spoluúčasti občanov na riadení obcí a miest. Chce to zrejme svoj čas. Ja verím, že od svojich, svojho odmietania spoluúčasti občianstva na samospráve jedného dňa upustíte a je to váš príbeh. Alebo sa u vás v obci nájde človek, ktorý vám to vytmaví.
Pána Hrnku by bolo zábavné komentovať naozaj, pretože, preto aj riadenie spoločnosti, pán Hrnko, to je z celkom inej éry. A naozaj o riadenie spoločnosti ja nemám záujem. A ak vy si ho plánujete, tak úplne márne. To skončilo po 17. novembri.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pani Remišová, ktorá je na zahraničnej ceste, čo s tým mohla z tej Paríži asi urobiť pri týchto manévroch? Ale nie o tom, samozrejme, je môj príspevok.
Chcem poďakovať kolegovi Žarnayovi, že sa ocitol tuná znovu ten návrh. Mal som tú česť navrhnúť a presadiť tzv. hodinu otázok v zastupiteľstve hlavného mesta Bratislavy. A chcem podať veľmi stručné svedectvo, ktoré by vás mohlo, kolegovia z koalície, povzbudiť k tomu, aby ste podporili tento zákon, tú novelizáciu.
Boli totiž hlasy, ktoré hovorili, že proste tu v Bratislave je aj hromada všelijakých tulákov, tak ak dovolíme tým ľuďom takúto hodinu otázok, tak sa nám tam dostanú títo bezdomovci, opilci, výtržníci. Ani raz sa takáto situácia nestala. Každé zastupiteľstvo vie tomu zabrániť. (Reakcie z pléna.) Poprosím zjednajte poriadok. (Zaznievanie gongu.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, poprosím vás, zaujmite svoje miesto a páni poslanci a panie poslankyne o kľud v sále.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Pobite sa vonku.

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Poprosím o kľud v sále. Pán poslanec. (Reakcie z pléna.)

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Môžem pokračovať, pán predsedajúci?

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Nech sa páči.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem za láskavú pozornosť. Druhé hlasy boli, že veď nikto nebude chodiť, aj tak je to viac-menej bezzubé, tým vyjadrením nič nezmení, ľudia na to prídu a nebudú tam chodiť. Ani tieto kuvičie hlasy sa nesplnili. V Bratislave hodina otázok je pravidelne navštevovaná, je občanmi veľmi uznávaná a cenia si to. Príspevok každý má trojminútový. Je to krutý termín povedať niečo za tri minúty, ale keď človek chce, tak aj za tri minúty naozaj povie.
Tretie hlasy boli, že to bude politicky zneužívané, že tam povedzme bude primátor posielať svojich, svojich sluhov a budú ho tam chváliť, alebo naopak, opozícia proti primátorovi tam bude posielať svojich ľudí a tí budú primátora haniť. Nie, viac-menej sa nestalo ani jedno ani druhé.
Priatelia, ešte načriem k inému príkladu, ktorý by vás mohol povzbudiť k pozitívnemu hlasovaniu. Keď sa v roku 1968, mimochodom 28. októbra, čo by mal byť tiež, čo by sme tiež mali pri diskusii o 28. októbri vždy brať v úvahu, keď vznikla Československá federácia, mimochodom Slovenská republika hoci s prívlastkom socialistická vlastne odvtedy začala úradovať a mali sme Úrad vlády a mali sme, mali sme politické inštitúcie, keď začala úradovať, tak sa prijala federálna ústava a v tej ústave bola tiež, bolo tiež sľúbené Slovákom celé množstvo kompetencií. Ale po príchode Sovietov bol záujem centralizovať moc, aby sa to proste nekomplikovalo a tak sa tie kompetencie nikdy neuplatnili, teda až do 90. rokov, keď okolo nich, ako si mnohí pamätáte, bola kompetenčná vojna alebo teda také spory kompetenčné.
Jednoducho komunisti urobili občanom Slovenska takú kulehu, že federáciu mali v ústave, ale nemali ju vlastne v živote. Slovenskí politici po mnohých stránkach toto urobili slovenským občanom po vzniku Slovenskej republiky. Presne takúto kulehu. My máme silné reči o samospráve v ústave, ale v skutočnosti, keď sa pozrieme na tie možnosti občana samo spravovať svoj štát, tak zistíme, že kopa vecí sa vlastne vôbec nedá a napríklad sa stáva, že poslanci sa rozhodnú a občiansky hlas štyri roky nepustia na svoje rokovanie.
Nemusím hovoriť, že to spôsobuje apatiu, že ľudia nemajú pocit, že sa môžu spolu zúčastňovať na riadení vecí verejných. Demokracia, v ktorej sa raz za štyri roky spustí mlynček hlasovací a to je tým, akože sklapla klec a končí a už láskavo nás nechajte vládnuť, lebo, lebo vyhrajte si voľby, ako tu kedysi povedal jeden neúspešný politik, tak takýto model demokracie je už všade na svete na posmech. Skutočná demokracia je taká, kde tí, ktorí dostali dôveru, sa uchádzajú o neustály kontakt a o vzťah s voličmi a ktorí naozaj umožnia participatívnu demokraciu, spoluúčasť občanov na riadení vecí verejných celé tie štyri roky.
Našou formou v samospráve Bratislavy je táto možnosť, aby občan na každom jednom zastupiteľstve mal právo prísť a klásť prípadné otázky, povedať svoj názor bez obmedzenia, okrem toho časového, ktorý, do ktorého sa napokon musíme vtesnať aj my poslanci.
Chcem veľmi odporučiť, aby sme sa nechovali tak, ako by stačilo, že samospráva je verbálne v ústave a aby sme každým krokom umožňovali, aby samosprávnosť miest a obcí sa stala každodennou realitou, aby ľudia sa naučili, že demokracia, to je to, čo mám rovno za dverami. Tam to vidím, stačí vyjsť a keď mám nejaký názor alebo požiadavku, alebo návrh, tak vždy nájdem u svojich volených zástupcov dvere otvorené.
Ak to ešte oni sami nepochopili, tak je treba, aby Národná rada takúto možnosť občanom garantovala.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením určil za spravodajcu k návrhu zákona o obecnom zriadení, tlač 711. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 24. novembra a v gestorskom výbore do 27. novembra 2017.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo. No, pán Dostál, čo vám mám na to povedať? Po pravde, keby sme sa na to pozreli z ktoréhokoľvek uhla pohľadu, nepovedal by som, že ľudia sa vyjadrujú k čomusi, čo to vôbec nepoznajú. Skôr si myslím, že je to o tom, že určité neriešenie vecí vybudovalo v nich takú skepsu, ktorá prerastá až do postoja, ktorý nevidí žiadne východisko. Snažme sa my tu všetci, ktorí chceme nachádzať riešenia a nech sú pre nás aj príkladom, že nikdy neskĺzneme do toho, že sa nám niekedy bude zdať, že nie je východisko, že tak, ako to je, je to v poriadku, že sa s tým nedá nič robiť, že sa skrátka nedá. Je to na nás. Vidíme, ako to môže dopadnúť. Ďakujem.