Vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja asi prejdem rovno k veci. Budem sa baviť o prevažne dvoch témach, ktoré sa, samozrejme, týkajú – ako každý rok – zdravotne postihnutých.
Prvou veľkou témou, ktorú si doteraz stále nikto nevšíma, je neustále odstraňovanie bariér. Čítala som si správu aj Najvyššieho kontrolného úradu a jedinú zmienku som tam našla, že ocenili, že sa odstraňuje dostupnosť škôl. Ale, samozrejme, vieme, aká je realita. Mali sme tu správu ombudsmanky, ktorá veľmi výrazne kritizovala, ako to v našich školách vyzerá a ako vyzerajú inštitúcie z hľadiska bezbariérovosti, a za rok, myslím si, že k žiadnym nápravám nedošlo, ani náznak toho, že by sa niečo malo riešiť.
Slovenskú republiku zaväzuje dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ako aj sedem rokov platná stratégia Európskej únie ohľadom prístupnosti. Rovnako máme Národný program rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím a minulý týždeň bolo prijaté uznesenie na pôde Európskeho parlamentu k rýchlejšiemu riešeniu prístupnosti, len u nás sa nič nerobí. A keď hovorím, že nič, tak naozaj nič.
Máme Národný program rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím, ktorý ale akoby nemal rozpočet. Nie je tam, nemáme, neviem sa nikde dopátrať k tomu, koľko prostriedkov bolo k jednotlivým bodom vyčlenených. Možnože sú niekde skryté v rozpočte, len nikto mi nevie dať nejakú ucelenú informáciu. Napriek tomu, že máme hlavné kontaktné miesto, tam nič také neriešia. Ani jedno ministerstvo nepovažuje túto problematiku za tak závažnú, aby si nárokovalo vyčleniť finančné prostriedky na túto oblasť. Neexistuje u nás žiadny národný plán na debarierizáciu a ak sa nejaké finančné prostriedky objavili, tak sa objavili len na ministerstve školstva, kde bol, kde sme mali program na odstránenie stavebných bariér prostredníctvom rozvojových projektov, to bolo v sume 300-tisíc, ale v rozmenení na drobné to znamená, že maximálna suma projektu bolo 15-tisíc. To v žiadnom prípade nemôže byť nijaké ucelené riešenie debarierizácie žiadnej školy. To si môžu dovoliť urobiť maximálne nejakú nájazdovú rampu, zakúpiť možno jednu schodiskovú plošinu alebo urobiť možno nejakú bezbariérovú toaletu. Ale o skutočnom odstraňovaní, komplexnom odstraňovaní bariér, nemôže byť ani reč.
Dokumenty síce máme, plány síce sú, ale žiadne normy sa nedodržujú, nemáme tu žiadne sankcie, nemáme tu žiadne kontrolné mechanizmy. Napríklad novelizácia stavebného zákona už prišla na pretras, ukončila sa alebo teda oddialila sa, je zatiaľ v nedohľadne. Keď som sa na to pýtala, všetci sa spoliehajú len na to, že zase to raz príde, možno v roku 2019, ale ja nie som presvedčená o tom, že budeme, že dokážeme tam pretlačiť tie zmeny, ktoré naozaj potrebujeme na to, aby sme tú prístupnosť skutočne dosiahli. Ak máme nejaké plány na debarierizáciu, tak, alebo teda na zlepšenie prístupnosti všeobecne, keď sa nebavíme len o fyzickej prístupnosti, nemáme žiadne termíny, to pokračuje, to som tu hovorila aj pred rokom a platí to aj dnes. Stále sa presúvajú všetky, všetky body sa presúvajú z roka na rok, nič sa nerieši, naozaj nič, a výsledkom je, že ak sa tu postaví nejaká budova, ako je napríklad budova ministerstva zahraničných vecí alebo teda dostavba areálu, tak je úplne, ale že úplne bariérová. A ministerstvo má na svojej stránke informáciu, že nieže tú bezbariérovosť neriešili, oni ju riešili, ale oni si tam úplne s kľudným svedomím napíšu, že bezbariérovosť je vyriešená schodolezom.
Nehnevajte sa, ale žijeme v 21. storočí, to ste kde videli, že schodolez je bezbariérové riešenie?! Kto môže využiť schodolez? Chcela by som vidieť, koľkokrát tam na tej recepcii tento schodolez použili. Keď sa pozrieme k susedom do Českej republiky, tam majú vládny program už od roku 2005. Hovorila som to, myslím, že aj takto presne pred rokom. My sme sa zase nikam neposunuli.
Samotná Národná rada sa tento týždeň chválila tým, aká je bezbariérová. No nie je! V žiadnom prípade Národná rada bezbariérová nie je, pretože to, že sa nainštaluje niekde schodisková plošina, neznamená, že ja ju viem použiť. Ja sa napríklad v tejto chvíli nedostanem z tejto sály, takže o čom to je, tá bezbariérovosť?
Keď si zoberieme ďalšiu vec, napríklad v súvislosti s predsedníctvom sa rekonštruovali cesty vlani vo veľkom, nerekonštruovali sa žiadne chodníky. Ak sa rekonštruujú, rekonštruujú sa niektoré prechody, ale nerekonštruujú sa kompletné trasy napríklad. Čiže vy sa síce dostanete na jednej strane, na druhej strane nič. Spôsobuje to obrovské problémy vôbec, ako sa presúvať po bežných cestách, po bežných chodníkoch, lebo naozaj takéto riešenia nie sú komplexné. A napríklad pozerala som si kapitálové výdavky, kde všade asi by sa mohlo investovať do stavieb, nenašla som tam nič relevantné, samozrejme, a je mi to ľúto, pretože rovnako tak sme sa tiež len pred pár dňami dozvedeli, že napríklad ministerstvo vnútra nemá ani na opravu svojich výťahov. Ja som bola napríklad na jednej policajnej stanici, kde mala som si tuto ísť robiť diplomatický pas a nevedela som sa dostať na pracovisko, pretože bolo na prvom poschodí a povedali mi, že výťah tam už nefunguje rok. Tak to kde žijeme?
Síce som povedala, že môžeme pochváliť aspoň ministerstvo školstva za to, že aspoň nejaké prostriedky tam boli, aspoň tých 300-tisíc, ale kto rozhoduje o týchto peniazoch? Keď sa schvaľujú projekty, na to som sa špeciálne pýtala, či v komisii, ktorá tie projekty na debarierizáciu schvaľuje, či v nej sedia nejakí odborníci na stavebné úpravy. Samozrejme, sú to len všetko odborníci na vzdelávanie. Rovnako tak projekty podávajú samotné školy, ktoré robia väčšinou možno riaditelia, učitelia, to tak isto nie sú odborníci na debarierizáciu. Oni to riešia len naozaj takým možno veľmi svojským spôsobom každý, pretože nikto nevie vlastne, akým spôsobom a čo majú robiť. Takto sa debarierizácia robiť nedá.
Ja by som veľmi chcela, aby sme už konečne našli nejaké, nejaký spôsob, alebo aby sa konečne chytila nejaká inštitúcia toho, že tá debarierizácia sa bude posúvať a bude si toto ministerstvo, momentálne sme na ministerstve práce možno, ktoré zastrešuje zdravotne postihnutých, bude si žiadať na takýto účel aj finančné prostriedky. Zatiaľ nemáme nič.
Ani tento štátny rozpočet, ktorý tu dnes máme, do života osôb so zdravotným postihnutím nič zásadné neprinesie. A tak sa pýtam, pán minister; neviem, či ma počúva pán minister (reakcia ministra); kedy vyčleníte aj na debarierizáciu aspoň jeden milión konečne. Pretože je to naozaj smutné, že sa tu bavíme len o smiešnych peniazoch. A nebavme sa len, ja som tu napríklad navrhovala tento rok alebo predkladala som návrh zákona, ktorý riešil napríklad byty spôsobom, aby to nezaťažovalo štátny rozpočet, pretože tu naozaj ľudia so zdravotným postihnutím nemajú ani kde bývať. Podpora, ktorá sa poskytuje zo štátneho fondu rozvoja bývania, je tiež len pre pár osôb, je to zamerané len naozaj na podporu, je to na súkromné vlastníctvo, ale kde sú nájomné byty, kde sú mestské byty, kde je proste možnosť bývať dôstojným spôsobom? Taká tu neexistuje.
Keď si zoberieme samotný Národný program rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím, je tam množstvo bodov, kde tie finančné prostriedky by naozaj bolo potrebné mať. Bez toho sa jednoducho nič riešiť nedá. Miesto toho môžem tu spomenúť nejaký ďalší bod, ktorý sa síce netýka debarierizácie, ale týka sa podpory rozvíjania služieb špeciálnych pedagógov a predovšetkým podpory zdrojových centier špeciálnopedagogických poradenstiev. Momentálne sa hovorí o tom, aby sa ušetrilo 2,6 milióna, že sa bude krátiť koeficient. To naozaj všetku zodpovednosť treba hádzať na tie rodiny, naozaj si všetko musia hradiť z vlastných vreciek? Naozaj sa nenájdu takéto smiešne prostriedky z pohľadu štátneho rozpočtu na to, aby sa podporovali aspoň, aj keď sú to súkromné centrá, ale sú to veľmi dôležité inštitúcie, ktoré pomáhajú rodinám neostať na kraji spoločnosti a my sa tu bavíme o tom, že ich fungovanie má byť ohrozené? Tak na čo máme tento národný program, keď ani tie jednotlivé body, ktoré tam v ňom sú, sa nenapĺňajú?
Je tu, ďalší bod je možno zamestnávanie, chránené pracoviská, nie je tam, nie je možné vôbec vybudovať chránené pracovisko, pretože sú všetky viazané možno na vlastníctvo.
Ďalej tu máme ďalší veľký problém, problém, no. Najvyšší kontrolný úrad sa vyjadril rovnako pozitívne o zvýšení výdavkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a to v zmysle, že sa zvýšil príspevok na opatrovanie. Áno, kompenzácie sa zvýšili len v tomto smere. Lenže kompenzácie, to sú aj ďalšie finančné príspevky. Okrem toho, že sa zvýšil príspevok na opatrovanie, a okrem toho, že je sľúbené, že sa bude zvyšovať naďalej, bude sa zvyšovať napríklad až od septembra, ak máme správnu informáciu. Prečo je to práve september, prečo to nie je už skôr a prečo sa to robí v etapách, prečo tí ľudia nemôžu dostať tú výšku minimálnej mzdy už oveľa skôr? Je predsa jasné, že v podstate za tie roky, kedy sa tento príspevok na opatrovanie nehýbal vôbec a odvíjal sa od valorizácií napríklad dôchodkov, mnohým sa tie príspevky na opatrovanie znižovali, to znamená, že finančné prostriedky sa tam šetrili v podstate na príspevku na opatrovanie. Rovnako sa znížil počet poberateľov príspevku na opatrovanie. Toto sú prostriedky, ktoré sa tam ušetrili, a napriek tomu, že to vyzerá pekne, že sa to teraz všetko navýšilo, ale za tie roky sa na opatrovateľoch určite aj niečo ušetrilo.
Ďalšie príspevky na kompenzáciu, tie sa nezvyšovali a zjavne sa ani neplánujú zvyšovať, napríklad príspevok na osobnú asistenciu. Ten sa momentálne dostáva do štádia, kedy bude na úrovni minimálnej hodinovej mzdy. Za túto sumu to už robiť nebude naozaj nikto. Nie je to zamestnanecký pomer, to znamená, je tam problém zase s tými odvodmi a za 2,78, kedy minimálna mzda na hodinu bude 2,76, je táto činnosť naozaj v ohrození. Pritom ešte keď sa naposledy zvyšoval tento príspevok, tak sa konečne sa zvýšil na takú prijateľnú úroveň v tom čase, predtým znovu dlhé roky v útlme, dlho sme na to tlačili, kým sa príspevok zvýšil. Teraz sa deje úplne to isté, nemáme žiadne systémové opatrenie, žiadnu naviazanosť na nejaký, na niečo iné, ako je životné minimum, pretože životné minimum sa nezvyšuje a vďaka tomu aj príspevok na osobnú asistenciu ostáva stále na rovnakej úrovni. A tak sa dostávame do problémov všetci, ktorí sme na tento príspevok na osobnú asistenciu odkázaní. Jednoducho môžete nám dávať peniaze, keď nemáme osobných asistentov, nemáme ich komu dávať.
Ešte asi posledná vec, ktorej by som sa dotkla, je financovanie sociálnej inklúzie a kedy mnoho vecí sa financuje alebo teda aj rovnako sa financujú mnohé veci stále zo štrukturálnych fondov. Vo veľkej miere mnoho nástrojov, mnoho opatrení sa financuje zo štrukturálnych fondov. Akým spôsobom sa bude toto financovať po skončení týchto možností, kedy už nebudeme mať, nebudeme mať príspevky z Európskej únie, kedy už nebudeme mať žiadne zdroje, kde bude ministerstvo a kde budú ministerstvá hľadať zdroje na takéto krytie, či sú to aktívne opatrenia trhu práce alebo podobne? Toto všetko sa bude zase riešiť na poslednú chvíľu.
A napríklad, tak isto v správe NKÚ sa písalo, že je tam nedostatočné financovanie detských domovov, a to napríklad znamená to, že niektoré finančné príspevky – ako napríklad na mzdy – sa zvyšujú, ale stopnú sa finančné príspevky na prevádzkovú réžiu. Ale pokiaľ sa bavíme o takejto starostlivosti, kde je nutná aj nejaká réžia, tak jednoducho bez toho, aby sa zvýšili komplexne všetky finančné zdroje alebo teda podpora všetkých finančných zdrojov, to nejde. A takýmto spôsobom fungujú aj ostatné segmenty.
Ďakujem pekne za pozornosť.
