Videokanál klubu

Tak ešte raz, vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, vážení páni kolegovia, hneď na začiatku by som chcela zdôrazniť, prečo tento návrh zákona predkladáme. Je to snaha čiastkovými opatreniami pomôcť vrátiť obsah zákona k jeho pôvodnej filozofii, a to pomoci a kompenzáciám dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, tak ako hovorí samotný názov zákona.
Súčasné znenie zákona, ktoré má za úlohu pomáhať cez 14 druhov peňažných príspevkov na kompenzáciu, v skutočnosti svoje ustanovenia definuje; v skutočnosti cez svoje ustanovenia skôr definuje, ako nepomáhať a za akých podmienok nie je možné žiadať o príspevky obsiahnuté v zákone. Podstatné je pritom to, že zákon má podporiť sociálne začlenenie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní ľudskej dôstojnosti. A práve na základe toho osoby s ťažkým zdravotným postihnutím o tieto benefity žiadajú v nádeji, že svojou aktivitou si situáciu zlepšia. Opak je však pravdou. Okrem iného veľmi často dochádza k prehodnocovaniu oprávnenosti už priznaných benefitov a neraz dokonca k ich odňatiu.
Presne v takomto duchu často prebieha aj priznávanie, resp. odnímanie parkovacích preukazov. Máme tu nespočetne veľa príkladov, kedy sa to stalo. Keď som požiadala, aby ľudia zareagovali na tento problém, tak som dostala hneď v priebehu niekoľkých hodín niekoľko odpovedí. Posledne známy medializovaný prípad pána s amputovanou nohou, ktorý rovnako využíval výhodu parkovacieho preukazu niekoľko rokov. Keď si podal žiadosť na príspevok na benzín, ľudovo povedané, tak mu nielenže tento príspevok nepriznali, ale mu odňali aj už spomínaný parkovací preukaz. Paradox je, že v minulosti už dostal príspevok na auto.
Potom som tu našla prípad dieťaťa, ktoré má kombinované postihnutie a prejde zväčša len pár metrov. Keď požiadali príspevok na auto, rovnako prišli o parkovací preukaz. Tento parkovací preukaz využívali sedem rokov. Obidva tieto prípady majú spoločné to, že oň prišli, keď požiadali o iný príspevok. Ak by oň nepožiadali, pravdepodobne doteraz by využívali výhody parkovacieho preukazu.
Rovnako sa často ľudia stretávajú s tým, že úrady rozhodujú rozdielne, a to znamená niekedy, niekedy, keď to preženiem, by bolo výhodné sťahovať sa nielen za prácou, ale aj podľa toho, kde vaše zdravotné postihnutie bude mať pochopenie. Teda v ktorej, na ktorom úrade. Jednoducho neplatí rovnaký meter na všetkých zdravotne postihnutých.
Rovnako sa na mňa obrátila pani, ktorá mala takýto príbeh: Je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, s mierou funkčnej poruchy 70 %, je po piatich operáciách bedrového kĺbu, z toho trikrát endoprotéza, používa francúzske barle, má aj ďalšie diagnózy, ako zhubný nádor krčka maternice, zúžený močovod a inkontinenciu tretieho stupňa. Jej zdravotný stav sa nezlepšil, práve naopak, zhoršil sa. V roku 2001 jej bol schválený príspevok na kúpu auta, ktoré využíva dodnes, nemá ho však čím označiť, nakoľko parkovací preukaz nemá. Na prelome rokov 2012/2013 totiž z vážnych rodinných dôvodov nestihla výmenu parkovacieho preukazu, ktorý jej bol vydaný bez časového obmedzenia. To znamená natrvalo. Novú žiadosť si podala, nakoľko mala nález od neurológa, kde sa píše, že je odkázaná na individuálnu dopravu, ale túto žiadosť jej už trikrát zamietli. Pred rokom 2013 bola 20 rokov držiteľkou parkovacieho preukazu a teraz jej ho nechcú vymeniť. Zrazu nemá naň nárok, lebo parkovací preukaz sa vydáva len pri úplnej slepote alebo pri strate dolných končatín. A tak mi v tom liste pani píše, že či si má dať vypichnúť oči, alebo odrezať nohy, aby už konečne vyhovela úradníkom.
Človek sa v takýchto situáciách cíti naozaj nedôstojne. Bavíme sa predovšetkým o tých, ktorí sa nápravy dožadujú oprávnene, pretože majú vážne zdravotné problémy, len podmienky sú nastavené buď veľmi konkrétne a oni sa do nich nezmestia, alebo sa bavíme o tých, pre ktorých sa podmienky priznávania napr. parkovacích preukazov zmenili medzičasom. Ľahko sa menia rozhodnutia na papieri, ťažšie však nachádzajú takíto ľudia pochopenie v spoločnosti, keď sa z dlhoročného, v úvodzovkách, invalida – pretože toto slovo naozaj nemám rada – stáva zrazu zdravý človek. K takýmto kontroverzným rozhodnutiam by nemalo dochádzať a úrady by automaticky mali tieto prípady zachytávať a riešiť samostatne. Nedeje sa tak, úradníci sú príliš často zviazaní predpismi a prestávajú alebo sú nútení prestať používať zdravý rozum, lebo nič iné by často nebolo treba.
Téma parkovacích preukazov sa často objavuje aj na stole komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím. Zo 144 doručených podnetov v oblasti kompenzácií za rok 2016, a to už citujem z jej správy, za rok 2016 sa 19 podnetov týkalo parkovacieho preukazu, čo je asi 13 % zo všetkých podnetov, ktoré dostala. Nie je to malé číslo, si myslím. Keďže ani komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím nemala čas dôstojne odprezentovať celú svoju prácu na tejto pôde, dovoľte, aby som pár vecí z tejto správy citovala, teda, samozrejme, tých, ktoré sa týkajú parkovacích preukazov. S podnetmi sa na ňu obrátili osoby so zdravotným postihnutím, ktorí namietajú postup a rozhodovanie správnych orgánov vo veci nepriznania alebo odňatia parkovacích preukazov pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.
Pri napĺňaní základných ľudských práv je mobilita nevyhnutnou podmienkou integrácie osôb so zdravotným postihnutím do spoločnosti. Zaručuje, aby ľudia so zdravotným postihnutím mali prístup k fyzickému a sociálnemu prostrediu v rámci všetkých oblastí života spoločnosti. Zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím je pre osoby so zdravotným postihnutím jedným z ich základných ľudských práv a vyplýva aj z ustanovení čl. 9 Prístupnosť a čl. 20 Osobná mobilita Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Parkovací preukaz podľa § 17 zákona o peňažných príspevkoch uľahčuje osobám so zdravotným postihnutím prístupnosť k budovám, zariadeniam, školám, pracoviskám, obchodom a rôznym iným zariadeniam, ku ktorým má na rovnakom základe ako zdravý človek právo prístupu aj osoba so zdravotným postihnutím. Navyše, ak osoba so zdravotným postihnutím je držiteľom parkovacieho preukazu, je mobilnejšia a stáva sa nezávislejšou od pomoci druhej osoby (napr. má možnosť zaparkovať v blízkosti budov, do ktorých sa potrebuje dostať). Pri rozhodovaní o priznaní, resp. nepriznaní a odňatí parkovacieho preukazu je pre správne orgány kľúčovou otázkou odkázanosť osoby na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom.
Od začiatku výkonu funkcie komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím eviduje komisárka na základe doručených podnetov rozdiel v posudzovaní odkázanosti osôb na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom podľa skôr platného zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci a toho času platného a účinného zákona o peňažných príspevkoch. Podávatelia podnetov namietajú odňatie parkovacieho preukazu napriek tomu, že zdravotný stav sa u podávateľov podnetov nezmenil, resp. sa ich zdravotný stav zhoršil, no príslušné úrady práce, sociálnych vecí a rodiny konštatujú opačné závery. Ďalej v súvislosti s parkovacím preukazom namietajú fakt, že posudkoví lekári neberú do úvahy skutočný zdravotný stav a tým opakovane zamietajú žiadosť o vyhotovenie parkovacieho preukazu napriek odporúčaniam odborných lekárov. Aj pri tomto type správnych rozhodnutí sa stretáva s absenciou odôvodnenia záverov. Často sa objavuje strohé konštatovanie, že osoba so zdravotným postihnutím iba nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, bez vysporiadania sa s lekárskymi nálezmi, ktoré odôvodňujú danú odkázanosť. Špecifickými podnetmi v tejto oblasti sú namietané rozhodnutia správnych orgánov o odňatí parkovacích preukazov, ktoré boli podľa predchádzajúcich zákonov priznané natrvalo, teda bez časového obmedzenia.
Ďalším problémom, ku ktorému dochádza v konaniach vo veci odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, je konštatovanie správnych orgánov, že osoba v oblasti mobility odkázaná na sprievodcu nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je toto konštatovanie sporné. V rozsudku z roku 2014 súd vyslovil, že ak osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nie je schopná v oblasti mobility zvládnuť úkony bez pomoci inej fyzickej osoby, nemožno považovať vykonanie uvedených úkonov na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami, ktoré pomoc inej osoby nepotrebujú. Toľko zo správy komisárky.
Výrazným nedostatkom zákona teda je prepojenie príspevku na kúpu motorového vozidla a priznávanie parkovacieho preukazu. Obidve možnosti kompenzácie sa priznávajú na základe odkázanosti na individuálnu prepravu, ako už bolo spomenuté, a to je veľký problém. Akonáhle úrad prizná, že osoba je odkázaná na individuálnu prepravu, je možné toto kompenzovať aj parkovacím preukazom, aj príspevkom na kúpu osobného motorového vozidla. A pravdepodobne niekde tu je strach, že by museli prispievať na viac motorových vozidiel, ako by chceli, keďže ľuďom by vznikol nárok aj na príspevok na kúpu motorového vozidla. A tak sa radšej odkázanosť na individuálnu prepravu prisudzuje veľmi opatrne, aj keď všetkým nám je jasné, že na kúpu osobného motorového vozidla treba splniť aj ďalšie podmienky, ako je zamestnanie, dochádzanie do školy alebo iného zariadenia. Bolo by lepšie tieto dve kompenzácie však aj tak od seba oddeliť.
Priznanie parkovacieho preukazu úrad nič nestojí. Tým nechcem povedať, že ich majú vydávať hlava-nehlava. Môžu však jednoduchým a pomerne účinným spôsobom pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Skôr by sa v tomto prípade mali zamerať na to, ako zamedziť zneužívaniu používania parkovacieho preukazu, resp. falšovania parkovacieho preukazu. Lebo povedzme si úprimne, ešte stále tu máme ďalšie skupinky ľudí. Druhá je tá, ktorá sa k parkovaciemu preukazu dopracuje veľmi ľahko a rýchlo aj napriek tomu, že ho v podstate nepotrebuje, a tretia skupinka sú práve falšovatelia.
Je jasné, že úplne všetky situácie zákon riešiť nemôže. No cez sito sociálneho systému prepadáva veľmi veľa ľudí, ktorí pomoc skutočne potrebujú a nikto ich osud nerieši, tak ako by si zaslúžili. Aj preto podávame tento návrh zákona aj napriek tomu, že sa domnievam, že konkrétne táto časť by sa dala riešiť aj mimo legislatívy, musela by však byť na toto vôľa. Žiaľ, prax ukazuje, že úradníci majú zviazané ruky a vedia sa opierať len o paragrafy. Aj z tohto dôvodu sa snažíme tieto nelogické postupy úradov odstrániť legislatívne.
Cieľom návrhu zákona je zamedziť nárast prípadov, keď lekársky posudok vyhotovený za účelom vyhodnotenia žiadosti o poskytnutie kompenzácií má za následok odobratie parkovacieho preukazu napriek tomu, že dotknutá osoba má trvalé poškodenie zdravia. V prechodných ustanoveniach sa zakotvuje povinnosť novonavrhnuté postupy aplikovať už v začatých, avšak v právoplatne neskončených konaniach vo veciach kompenzácií, opatrovania preukazov alebo parkovacích preukazov. Ide o takzvanú nepravú retroaktivitu. Prechodné ustanovenia zároveň zavádzajú možnosť opakovaného posúdenia správnosti odňatia parkovacieho preukazu, čo znamená pre tých, ktorých som napríklad spomínala, opätovné posúdenie sa vykoná len na žiadosť osoby, ktorej bol odňatý parkovací preukaz, a to spôsobom a v lehotách vzťahujúcich sa na konanie o parkovacom preukaze.
Ešte na záver by som spomenula opačný problém. Zneužívanie parkovacích preukazov alebo neoprávnené používanie. Aj o tom sa už v médiách písalo dosť a neustále sa táto téma rozoberá. Zhodou okolností naposledy minulý týždeň. Ťažko sa zisťuje pravosť parkovacích preukazov, a teda aj policajti majú zviazané ruky. Preto by bolo treba riešiť aj túto časť. V ruke s tým však ide aj nepovolené parkovanie na vyhradených miestach pre osoby so zdravotným postihnutím, lebo už je v podstate jedno, že či parkujete na parkovacom mieste s falošným preukazom alebo neoprávnene, vždy ide o nejaký priestupok.
Minister Kaliňák, žiaľ, ani v tomto prípade nepoprel svoju schopnosť veci zľahčovať. Keď som sa ho na hodine otázok na, pýtala konkrétne na parkovacie miesta, nakoľko sa zneužívajú a či máme štatistiky, keď toto za problém už nepovažuje, a teda odpovedal mi v zmysle, však pred desiatimi rokmi to bolo veľmi veľa neoprávnených parkovaní, pred piatimi často a myslím, že teraz je to už stále, stále len občas vidieť. Takéto konštatovania, verte, nám nepomáhajú a skôr naznačujú, že si tu môže robiť kto chce, čo chce. A tak by sme privítali, keby sa skôr stanovili jasné pravidlá, tak aby nebolo výhodné porušovať ich, napríklad dostatočne vysoké pokuty.
A bavíme sa zároveň aj o rozpočte, ako ho teda napĺňať. Keďže návrh zákona nemá vplyv na rozpočet, tento môj návrh zákona, verím, že vám nebude robiť problém podporiť návrh zákona, ktorý si dáva za cieľ citlivo pristupovať k osobám so zdravotným postihnutím vo vzťahu k parkovacím preukazom.
Ďakujem pekne.