Videokanál klubu
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Tak ešte raz, vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, vážení páni kolegovia, hneď na začiatku by som chcela zdôrazniť, prečo tento návrh zákona predkladáme. Je to snaha čiastkovými opatreniami pomôcť vrátiť obsah zákona k jeho pôvodnej filozofii, a to pomoci a kompenzáciám dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, tak ako hovorí samotný názov zákona.
Súčasné znenie zákona, ktoré má za úlohu pomáhať cez 14 druhov peňažných príspevkov na kompenzáciu, v skutočnosti svoje ustanovenia definuje; v skutočnosti cez svoje ustanovenia skôr definuje, ako nepomáhať a za akých podmienok nie je možné žiadať o príspevky obsiahnuté v zákone. Podstatné je pritom to, že zákon má podporiť sociálne začlenenie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní ľudskej dôstojnosti. A práve na základe toho osoby s ťažkým zdravotným postihnutím o tieto benefity žiadajú v nádeji, že svojou aktivitou si situáciu zlepšia. Opak je však pravdou. Okrem iného veľmi často dochádza k prehodnocovaniu oprávnenosti už priznaných benefitov a neraz dokonca k ich odňatiu.
Presne v takomto duchu často prebieha aj priznávanie, resp. odnímanie parkovacích preukazov. Máme tu nespočetne veľa príkladov, kedy sa to stalo. Keď som požiadala, aby ľudia zareagovali na tento problém, tak som dostala hneď v priebehu niekoľkých hodín niekoľko odpovedí. Posledne známy medializovaný prípad pána s amputovanou nohou, ktorý rovnako využíval výhodu parkovacieho preukazu niekoľko rokov. Keď si podal žiadosť na príspevok na benzín, ľudovo povedané, tak mu nielenže tento príspevok nepriznali, ale mu odňali aj už spomínaný parkovací preukaz. Paradox je, že v minulosti už dostal príspevok na auto.
Potom som tu našla prípad dieťaťa, ktoré má kombinované postihnutie a prejde zväčša len pár metrov. Keď požiadali príspevok na auto, rovnako prišli o parkovací preukaz. Tento parkovací preukaz využívali sedem rokov. Obidva tieto prípady majú spoločné to, že oň prišli, keď požiadali o iný príspevok. Ak by oň nepožiadali, pravdepodobne doteraz by využívali výhody parkovacieho preukazu.
Rovnako sa často ľudia stretávajú s tým, že úrady rozhodujú rozdielne, a to znamená niekedy, niekedy, keď to preženiem, by bolo výhodné sťahovať sa nielen za prácou, ale aj podľa toho, kde vaše zdravotné postihnutie bude mať pochopenie. Teda v ktorej, na ktorom úrade. Jednoducho neplatí rovnaký meter na všetkých zdravotne postihnutých.
Rovnako sa na mňa obrátila pani, ktorá mala takýto príbeh: Je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, s mierou funkčnej poruchy 70 %, je po piatich operáciách bedrového kĺbu, z toho trikrát endoprotéza, používa francúzske barle, má aj ďalšie diagnózy, ako zhubný nádor krčka maternice, zúžený močovod a inkontinenciu tretieho stupňa. Jej zdravotný stav sa nezlepšil, práve naopak, zhoršil sa. V roku 2001 jej bol schválený príspevok na kúpu auta, ktoré využíva dodnes, nemá ho však čím označiť, nakoľko parkovací preukaz nemá. Na prelome rokov 2012/2013 totiž z vážnych rodinných dôvodov nestihla výmenu parkovacieho preukazu, ktorý jej bol vydaný bez časového obmedzenia. To znamená natrvalo. Novú žiadosť si podala, nakoľko mala nález od neurológa, kde sa píše, že je odkázaná na individuálnu dopravu, ale túto žiadosť jej už trikrát zamietli. Pred rokom 2013 bola 20 rokov držiteľkou parkovacieho preukazu a teraz jej ho nechcú vymeniť. Zrazu nemá naň nárok, lebo parkovací preukaz sa vydáva len pri úplnej slepote alebo pri strate dolných končatín. A tak mi v tom liste pani píše, že či si má dať vypichnúť oči, alebo odrezať nohy, aby už konečne vyhovela úradníkom.
Človek sa v takýchto situáciách cíti naozaj nedôstojne. Bavíme sa predovšetkým o tých, ktorí sa nápravy dožadujú oprávnene, pretože majú vážne zdravotné problémy, len podmienky sú nastavené buď veľmi konkrétne a oni sa do nich nezmestia, alebo sa bavíme o tých, pre ktorých sa podmienky priznávania napr. parkovacích preukazov zmenili medzičasom. Ľahko sa menia rozhodnutia na papieri, ťažšie však nachádzajú takíto ľudia pochopenie v spoločnosti, keď sa z dlhoročného, v úvodzovkách, invalida – pretože toto slovo naozaj nemám rada – stáva zrazu zdravý človek. K takýmto kontroverzným rozhodnutiam by nemalo dochádzať a úrady by automaticky mali tieto prípady zachytávať a riešiť samostatne. Nedeje sa tak, úradníci sú príliš často zviazaní predpismi a prestávajú alebo sú nútení prestať používať zdravý rozum, lebo nič iné by často nebolo treba.
Téma parkovacích preukazov sa často objavuje aj na stole komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím. Zo 144 doručených podnetov v oblasti kompenzácií za rok 2016, a to už citujem z jej správy, za rok 2016 sa 19 podnetov týkalo parkovacieho preukazu, čo je asi 13 % zo všetkých podnetov, ktoré dostala. Nie je to malé číslo, si myslím. Keďže ani komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím nemala čas dôstojne odprezentovať celú svoju prácu na tejto pôde, dovoľte, aby som pár vecí z tejto správy citovala, teda, samozrejme, tých, ktoré sa týkajú parkovacích preukazov. S podnetmi sa na ňu obrátili osoby so zdravotným postihnutím, ktorí namietajú postup a rozhodovanie správnych orgánov vo veci nepriznania alebo odňatia parkovacích preukazov pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.
Pri napĺňaní základných ľudských práv je mobilita nevyhnutnou podmienkou integrácie osôb so zdravotným postihnutím do spoločnosti. Zaručuje, aby ľudia so zdravotným postihnutím mali prístup k fyzickému a sociálnemu prostrediu v rámci všetkých oblastí života spoločnosti. Zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím je pre osoby so zdravotným postihnutím jedným z ich základných ľudských práv a vyplýva aj z ustanovení čl. 9 Prístupnosť a čl. 20 Osobná mobilita Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Parkovací preukaz podľa § 17 zákona o peňažných príspevkoch uľahčuje osobám so zdravotným postihnutím prístupnosť k budovám, zariadeniam, školám, pracoviskám, obchodom a rôznym iným zariadeniam, ku ktorým má na rovnakom základe ako zdravý človek právo prístupu aj osoba so zdravotným postihnutím. Navyše, ak osoba so zdravotným postihnutím je držiteľom parkovacieho preukazu, je mobilnejšia a stáva sa nezávislejšou od pomoci druhej osoby (napr. má možnosť zaparkovať v blízkosti budov, do ktorých sa potrebuje dostať). Pri rozhodovaní o priznaní, resp. nepriznaní a odňatí parkovacieho preukazu je pre správne orgány kľúčovou otázkou odkázanosť osoby na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom.
Od začiatku výkonu funkcie komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím eviduje komisárka na základe doručených podnetov rozdiel v posudzovaní odkázanosti osôb na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom podľa skôr platného zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci a toho času platného a účinného zákona o peňažných príspevkoch. Podávatelia podnetov namietajú odňatie parkovacieho preukazu napriek tomu, že zdravotný stav sa u podávateľov podnetov nezmenil, resp. sa ich zdravotný stav zhoršil, no príslušné úrady práce, sociálnych vecí a rodiny konštatujú opačné závery. Ďalej v súvislosti s parkovacím preukazom namietajú fakt, že posudkoví lekári neberú do úvahy skutočný zdravotný stav a tým opakovane zamietajú žiadosť o vyhotovenie parkovacieho preukazu napriek odporúčaniam odborných lekárov. Aj pri tomto type správnych rozhodnutí sa stretáva s absenciou odôvodnenia záverov. Často sa objavuje strohé konštatovanie, že osoba so zdravotným postihnutím iba nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, bez vysporiadania sa s lekárskymi nálezmi, ktoré odôvodňujú danú odkázanosť. Špecifickými podnetmi v tejto oblasti sú namietané rozhodnutia správnych orgánov o odňatí parkovacích preukazov, ktoré boli podľa predchádzajúcich zákonov priznané natrvalo, teda bez časového obmedzenia.
Ďalším problémom, ku ktorému dochádza v konaniach vo veci odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, je konštatovanie správnych orgánov, že osoba v oblasti mobility odkázaná na sprievodcu nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je toto konštatovanie sporné. V rozsudku z roku 2014 súd vyslovil, že ak osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nie je schopná v oblasti mobility zvládnuť úkony bez pomoci inej fyzickej osoby, nemožno považovať vykonanie uvedených úkonov na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami, ktoré pomoc inej osoby nepotrebujú. Toľko zo správy komisárky.
Výrazným nedostatkom zákona teda je prepojenie príspevku na kúpu motorového vozidla a priznávanie parkovacieho preukazu. Obidve možnosti kompenzácie sa priznávajú na základe odkázanosti na individuálnu prepravu, ako už bolo spomenuté, a to je veľký problém. Akonáhle úrad prizná, že osoba je odkázaná na individuálnu prepravu, je možné toto kompenzovať aj parkovacím preukazom, aj príspevkom na kúpu osobného motorového vozidla. A pravdepodobne niekde tu je strach, že by museli prispievať na viac motorových vozidiel, ako by chceli, keďže ľuďom by vznikol nárok aj na príspevok na kúpu motorového vozidla. A tak sa radšej odkázanosť na individuálnu prepravu prisudzuje veľmi opatrne, aj keď všetkým nám je jasné, že na kúpu osobného motorového vozidla treba splniť aj ďalšie podmienky, ako je zamestnanie, dochádzanie do školy alebo iného zariadenia. Bolo by lepšie tieto dve kompenzácie však aj tak od seba oddeliť.
Priznanie parkovacieho preukazu úrad nič nestojí. Tým nechcem povedať, že ich majú vydávať hlava-nehlava. Môžu však jednoduchým a pomerne účinným spôsobom pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Skôr by sa v tomto prípade mali zamerať na to, ako zamedziť zneužívaniu používania parkovacieho preukazu, resp. falšovania parkovacieho preukazu. Lebo povedzme si úprimne, ešte stále tu máme ďalšie skupinky ľudí. Druhá je tá, ktorá sa k parkovaciemu preukazu dopracuje veľmi ľahko a rýchlo aj napriek tomu, že ho v podstate nepotrebuje, a tretia skupinka sú práve falšovatelia.
Je jasné, že úplne všetky situácie zákon riešiť nemôže. No cez sito sociálneho systému prepadáva veľmi veľa ľudí, ktorí pomoc skutočne potrebujú a nikto ich osud nerieši, tak ako by si zaslúžili. Aj preto podávame tento návrh zákona aj napriek tomu, že sa domnievam, že konkrétne táto časť by sa dala riešiť aj mimo legislatívy, musela by však byť na toto vôľa. Žiaľ, prax ukazuje, že úradníci majú zviazané ruky a vedia sa opierať len o paragrafy. Aj z tohto dôvodu sa snažíme tieto nelogické postupy úradov odstrániť legislatívne.
Cieľom návrhu zákona je zamedziť nárast prípadov, keď lekársky posudok vyhotovený za účelom vyhodnotenia žiadosti o poskytnutie kompenzácií má za následok odobratie parkovacieho preukazu napriek tomu, že dotknutá osoba má trvalé poškodenie zdravia. V prechodných ustanoveniach sa zakotvuje povinnosť novonavrhnuté postupy aplikovať už v začatých, avšak v právoplatne neskončených konaniach vo veciach kompenzácií, opatrovania preukazov alebo parkovacích preukazov. Ide o takzvanú nepravú retroaktivitu. Prechodné ustanovenia zároveň zavádzajú možnosť opakovaného posúdenia správnosti odňatia parkovacieho preukazu, čo znamená pre tých, ktorých som napríklad spomínala, opätovné posúdenie sa vykoná len na žiadosť osoby, ktorej bol odňatý parkovací preukaz, a to spôsobom a v lehotách vzťahujúcich sa na konanie o parkovacom preukaze.
Ešte na záver by som spomenula opačný problém. Zneužívanie parkovacích preukazov alebo neoprávnené používanie. Aj o tom sa už v médiách písalo dosť a neustále sa táto téma rozoberá. Zhodou okolností naposledy minulý týždeň. Ťažko sa zisťuje pravosť parkovacích preukazov, a teda aj policajti majú zviazané ruky. Preto by bolo treba riešiť aj túto časť. V ruke s tým však ide aj nepovolené parkovanie na vyhradených miestach pre osoby so zdravotným postihnutím, lebo už je v podstate jedno, že či parkujete na parkovacom mieste s falošným preukazom alebo neoprávnene, vždy ide o nejaký priestupok.
Minister Kaliňák, žiaľ, ani v tomto prípade nepoprel svoju schopnosť veci zľahčovať. Keď som sa ho na hodine otázok na, pýtala konkrétne na parkovacie miesta, nakoľko sa zneužívajú a či máme štatistiky, keď toto za problém už nepovažuje, a teda odpovedal mi v zmysle, však pred desiatimi rokmi to bolo veľmi veľa neoprávnených parkovaní, pred piatimi často a myslím, že teraz je to už stále, stále len občas vidieť. Takéto konštatovania, verte, nám nepomáhajú a skôr naznačujú, že si tu môže robiť kto chce, čo chce. A tak by sme privítali, keby sa skôr stanovili jasné pravidlá, tak aby nebolo výhodné porušovať ich, napríklad dostatočne vysoké pokuty.
A bavíme sa zároveň aj o rozpočte, ako ho teda napĺňať. Keďže návrh zákona nemá vplyv na rozpočet, tento môj návrh zákona, verím, že vám nebude robiť problém podporiť návrh zákona, ktorý si dáva za cieľ citlivo pristupovať k osobám so zdravotným postihnutím vo vzťahu k parkovacím preukazom.
Ďakujem pekne.
Rozpracované
Vystúpenia klubu
Vystúpenie v rozprave 7.12.2017 18:41 - 18:55 hod.
Lukáč JozefNávrh rozpočtu verejnej správy na rok 2018 kvantifikuje príjmy verejnej správy v sume 25 966 018 000 eur. Príjmy Sociálnej poisťovne uvádza v sume 7 424 880 000 eur. Už len z porovnania týchto dvoch čísel je zrejmé, že rozpočtu Sociálnej poisťovne treba venovať mimoriadnu pozornosť, lebo predstavuje viac ako štvrtinu celého rozpočtu verejnej správy.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje kvantifikácia...
Návrh rozpočtu verejnej správy na rok 2018 kvantifikuje príjmy verejnej správy v sume 25 966 018 000 eur. Príjmy Sociálnej poisťovne uvádza v sume 7 424 880 000 eur. Už len z porovnania týchto dvoch čísel je zrejmé, že rozpočtu Sociálnej poisťovne treba venovať mimoriadnu pozornosť, lebo predstavuje viac ako štvrtinu celého rozpočtu verejnej správy.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje kvantifikácia príjmov Sociálnej poisťovne, pretože časť jej príjmu je naviazaná na štátny rozpočet a bolo by nefér, ak by Sociálna poisťovňa z dôvodu podhodnotených príjmov z poistného, predovšetkým z príjmov od ekonomicky aktívneho obyvateľstva, pýtala od štátu viac, ako v skutočnosti potrebuje na vykrytie financovania poistných udalostí. Pri dobre odhadnutých vstupoch je kvantifikácia príjmov od ekonomicky aktívneho obyvateľstva triviálnou záležitosťou. Príjmy od tejto skupiny ľudí tvorí poistné a ako každé poistné je aj poistné na jednotlivé druhy sociálneho poistenia súčtom počtu poistencov priemerného vymeriavacieho základu nad poistné a sadzby poistného. Táto suma sa musí znížiť o neúspešnosť výberu poistného a chorobnosť poistného kmeňa. Poistné sa počas doby pracovnej neschopnosti neplatí.
Návrh rozpočtu Sociálnej poisťovne uvádza takmer všetky veličiny, na základe ktorých možno príjmy z poistného od ekonomicky aktívneho obyvateľstva kvantifikovať. Ide o to, ako reálne sú odhadnuté veličiny vstupujúce do odhadu príjmov, a tu mám isté pochybnosti a otázky. Rozpočet Sociálnej poisťovne dlhodobo odhaduje priemernú chorobnosť poistného kmeňa Sociálnej poisťovne na úrovni 3,5 percenta. To možno konfrontovať s mesačnými štatistikami chorobnosti, ktoré Sociálna poisťovňa sprístupňuje na svojom webovom sídle a ktoré potvrdzujú chorobnosť na projektovanej úrovni.
Čo je ale znepokojujúce, je územná diferenciácia chorobnosti. V Bratislavskom kraji bola priemerná chorobnosť v roku 2016 na úrovni 2,19, kým v Prešovskom kraji je viac ako 4,46. Ak začneme sledovať rozdiely na okresnej úrovni, je situácia ešte znepokojivejšia. V mesiaci február 2016, kedy bola vykazovaná najvyššia chorobnosť počas roka vo všetkých krajoch Slovenskej republiky, dosiahla chorobnosť v okrese Stará Ľubovňa 6,351 %, Čadca mala 5,49 a Sobrance dokonca cez 7 percent. To je alarmujúce a môže mať dôsledky na zamestnanosť, lebo neviem si predstaviť investora, ktorý sa bude tlačiť do regiónu, kde je chorobnosť obyvateľstva, kde chorobnosť pracovnej sily je viac ako 7 percent.
Z dostupných informácií je zrejmé, že Sociálna poisťovňa sa problémom územnej diferenciácie chorobnosti zaoberá, ukazuje to aj pokles maximálnej miery chorobnosti v priebehu rokov 2010 až 2017. V sledovanom období dosiahol maximálnu chorobnosť okres Stará Ľubovňa, kde vo februári 2012 bola zistená chorobnosť na úrovni 17,38 % a najnižšia chorobnosť vtedy bola v okrese Bratislava I, kde miera chorobnosti dosiahla 1,96 percenta. Od roku 2014 sa podarilo zraziť najvyššie miery chorobnosti pod 8 percent. Môžme teda hovoriť o výraznom posune, ale stále sú to veľké rozdiely medzi západom a východom štátu.
Chcem sa spýtať pána teda riaditeľa, čím sa dajú vysvetliť vysoké regionálne rozdiely v chorobnosti zamestnancov a aké opatrenia bude realizovať Sociálna poisťovňa pre ďalšie znižovanie chorobnosti. V tejto súvislosti považujem za vhodné otvoriť do budúcna možno aj otázku revízie osobného rozsahu nemocenského poistenia. Pri vysokej miere nezamestnanosti je nebezpečné, aby pracujúci dôchodcovia neboli povinne sociálne poistení, pretože by predstavovali lacnejšiu pracovnú silu ako osoby v produktívnom veku a vytláčali by z trhu práce mladšie kohorty obyvateľstva.
Dnes je ale situácia iná, na trhu práce je nedostatok pracovných síl a zotrvanie dôchodcov v zárobkovej činnosti sa môže hodiť, ono v podstate to vyhovuje. Na druhej strane sa domnievam, že títo zamestnanci vykazujú vyššiu chorobnosť a možno prispievajú k miere chorobnosti viac ako ostatní zamestnanci. Ale je to len hypotéza, ktorú treba overiť a následne prijať legislatívne opatrenia.
Považujem v danej situácii za nerozumné súčasné nastavenie nároku dôchodcov na nemocenské po zániku nemocenského poistenia. V platnom právnom stave je možné, aby sa poberateľ starobného dôchodku zamestnal napríklad na dva týždne a následne rok poberal nemocenské. Nie je žiaden dôvod poskytovať dôchodcom po zániku poistenia zamestnania nemocenské v súbehu so starobným dôchodkom, pretože nemocenské poistenie je určené na zabezpečenie príjmu počas dočasnej pracovnej neschopnosti a dôchodca má príjem zabezpečený. V Českej republike sa nemocenské po zániku pracovného pomeru, teda aj nemocenské poistenie nevypláca, ak fyzická osoba má nárok na starobný dôchodok, a tak by to malo byť aj u nás. To nie je o diskriminácii dôchodcov v prístupe k dávkam nemocenského poistenia. To je o tom, že táto vlastnosť nemocenského poistenia dôchodcov nie je všeobecne známa osobám s nízkym vzdelaním a určite nie je známa. Skúste sa opýtať teda vo svojom okolí pracujúcich dôchodcov, čo o nárokoch na výplatu nemocenského po skončení pracovného pomeru vedia. Veľa nie, ale vo verejnej správe je to známy fakt. Preto je tu možné špekulovať, či sa nekupčí s týmito informáciami.
Druhou takou oblasťou je, v mnohých dokumentoch a správach Sociálna poisťovňa uvádza, že dosahuje výbornú úroveň výberu poistného a dlhšiu dobu sa jej hodnota uvádza nad 99 percent. Rozpočet na rok 2018 predpokladá percento úspešnosti na hodnote 99,45. S týmto údajom by som zaobchádzal veľmi opatrne. Konštrukcia miery úspešnosti výberu poistného má svoju genézu, pretože ide o ukazovateľ, ktorý výrazne ovplyvňuje príjmy od ekonomicky aktívneho obyvateľstva a je minimálne slušné, aby verejnosť bola oboznámená, ako je vlastne miera úspešnosti výberu poistného definovaná. Väčšina z nás má predstavu, že ide o pomer poistného, ktoré sa od poistencov vybralo, a poistného, ktoré sa podľa zákona 461/2003 o sociálnom poistení malo vybrať. Lenže nie je to celkom tak.
Medzi rokmi 2004 až 2011 sa používali tri definície miery úspešnosti. Do roku 2006 sa používala miera úspešnosti ako pomer vybraté poistné a základné poistné, pričom pod zákonným poistným chápeme poistné, ktoré je, ktorého platiteľ poistného – zamestnávateľ alebo SZČO – je povinný odvádzať do Sociálnej poisťovne podľa zákona o sociálnom poistení. V tomto období sa dosahovala miera úspešnosti medzi 95 až 96 percent. Treba zdôrazniť, že úspešnosť tohto výberu poistného sa vzťahovala výlučne na poistné platené v bežnom roku. S takýmto ukazovateľom miery úspešnosti bolo možné ľahko ukontrolovať návrh rozpočtu Sociálnej poisťovne, zistiť, aké rezervy si vytvára, a asi aj preto sa začali vymýšľať konštrukcie, ktoré túto kontrolu výrazne obmedzujú.
Od roku 2007 sa začali používať dva ukazovatele miery úspešnosti výberu poistného. Používala sa pôvodná definícia miery úspešnosti a ako druhý ukazovateľ sa zaviedla tzv. celková miera úspešnosti výberu poistného definovaná ako pomer vybrané poistné plus vybrané dlžné poistné lomené zákonné poistné. Celková miera úspešnosti mohla presiahnuť 100 %, ale ide o veľmi zle definovaný ukazovateľ, lebo nič nehovorí o tom, ako sa v bežnom roku vybralo poistné a ako sa menili pohľadávky na poistnom, na dlžnom poistnom z predchádzajúcich rokov. V tomto období miera úspešnosti dosahovala hodnoty medzi 94 až 96,25 percenta. Celková úspešnosť dosiahla maximum v roku 2008, síce hodnotu 99,3.
Od roku 2011 sa prestala používať táto metodika úspešnosti a miera celkovej úspešnosti, zaviedla sa nová, ktorú by sme nazvali, že ukazovateľ úspešnosti výberu poistného. Ono je to stanovený, je stanovený ako pomer uhradeného predpísaného poistného a príspevkov na SDS a pokút, penále a ich predpisu. A to, a čo to je, sa nedá z definície zistiť a uvediem vám prečo. V dvoch rokoch, síce 2011 a 2015, dosiahla miera úspešnosti nad 100 percent. Sociálna poisťovňa nemôže vybrať viac poistného, ako predpísala. A nech bude čitateľný akýkoľvek príjem z poistného, pohľadávok alebo príjem zo sankcie v menovateli, je ich predpis, tak miera úspešnosti výberu poistného nemôže prekročiť 100 percent. Pretože príjem nad rámec predpisu je pre Sociálnu poisťovňu povinná poisťovňa podľa § 405 Občianskeho zákona vrátiť platiteľovi, teda Sociálna poisťovňa to musí vrátiť. Otázka znie, z čoho vznikla miera úspešnosti nad 100 %.
Tu sa môžeme len domnievať, že sa deje nasledovné. Dlžné poistné pohľadávky na poistnom delí Sociálna poisťovňa na predpísané a nepredpísané, takto ich uvádza v každej správe o hospodárení Sociálnej poisťovne. Za rok 2016 sú uvedené na strane 5. To má svoju logiku, lebo na niektoré štátne subjekty sa nedá uvaliť exekúcia a tu nemá predpisovanie dlžného poistného zmysel. Lebo ak nemôžete siahnuť dlžníkovi na majetok, tak niet nástroja na vymoženie dlhu. Ale medzi nepredpísanými poistnými je aj dlžné poistné iných platiteľov poistného, ktorým Sociálna poisťovňa nepredpísala dlžné poistné z kapacitných alebo nejakých iných dôvodov, a pokiaľ sa toto poistné zaplatí, tak môže úspešnosť výberu poistného presiahnuť 100 percent. Čitateľ sa v tomto zlomku zvýši, ale menovateľ nie. Používaná miera úspešnosti výberu poistného má nízku výpovednú hodnotu, pri rovnakom výbere poistného, pokút a penále a v rovnakom výbere dlžného poistného môže úspešnosť výberu poistného nadobúdať rôzne hodnoty. Jej hodnotu ovplyvňuje percento zaplateného nepredpísaného poistného, aj keď nechcem špekulovať o tom, či táto vlastnosť miery úspešnosti výberu je využívaná alebo nie, faktom ostáva, že podiel nepredpísaného poistného na celkovom dlžnom poistnom narastá. V roku 2010 tvorilo 4 % z celkového dlžného poistného, v roku 2016 je to už 15,70 percenta.
Čiže závery, závery do tejto exkurzie dejín teda Sociálnej poisťovne: Nemá zmysel porovnávať miery úspešnosti výberu poistného za roky 2007 až 2011. Od roku 2011 ide len o úplne odlišné konštrukcie a metodiky. V súčasnosti používaná miera má len v podstate propagandistický charakter a nemožno z nej odvádzať závery o výbere poistného z bežného roka ani o vymáhaní pohľadávok na poistnom. Zverejňovaná miera úspešnosti je nekontrolovateľná, lebo Sociálna poisťovňa prestala zverejňovať vo svojich správach o hospodárení informácie, na základe ktorých bola miera úspešnosti určená. Pokiaľ sa nedá zverejnený údaj overiť, tak nemá zmysel o ňom hovoriť. V konečnom dôsledku pochybnosti o jeho vierohodnosti môžu znevážiť prácu zamestnancov Sociálnej poisťovne. Úlohou nás ako opozície je kontrolovať vládu a vláda by kontrolu nemala hatiť utajovaním skutočností rozhodujúcich pre posudzovanie jej činnosti. Preto je žiaduce, aby návrh rozpočtu Sociálnej poisťovne obsahoval údaje o miere úspešnosti výberu zákonného poistného v rozpočtovanom roku.
Otázka, s akou mierou úspešnosti výberu poistného bežného roka počíta návrh rozpočtu Sociálnej poisťovne, môžme odôvodniť od takejto úvahy. Spočítajme sumu poistného pri 100-percentnom výbere poistného, čo sme aj urobili, následne sa rovná kvantifikovaný príjem od zamestnancov v návrhu rozpočtu a ten zodpovedá miere úspešnosti 95,2 %, u SZČO je dokonca 87,73. A výber poistného SZČO sa zhoršuje. To hovoria čísla, ktoré zverejnila Sociálna poisťovňa vo svojich rozpočtoch, nepoužil som žiadne iné zdroje. Teda buď platí, že Sociálna poisťovňa má vyššiu úspešnosť výberu, ale má záujem ťahať peniaze od štátu, alebo kamufluje úspešnosť výberu poistného. Obidva prípady sú viac ako zlé.
V podstate by som potom poprosil pána riaditeľa, aby vysvetlil, s akou mierou úspešnosti výberu poistného za bežný rok od ekonomicky aktívneho obyvateľstva bol zostavený rozpočet, lebo s úspešnosťou 99,4 to nebolo. Ak by bol rozpočet zo strany odhadovanej miery úspešnosti výberu bežného poistného vo výške 95,16, tak je koniec úspechom aj so zvyšovaním výberu poistného, lebo sme tam, kde sme boli za čias, keď tu bola vláda toľko kritizovanej Ivety Radičovej.
Ďakujem. (Potlesk.)
Vystúpenie v rozprave 7.12.2017 17:43 - 18:00 hod.
Sopko MiroslavDá sa povedať, že ak si dobre pamätám na hodiny na vysokej škole ekonómie, kde nás dosť často cepovali, jednu dobrú poučku pána docenta Keretu, ktorý nám vysvetľoval, že ako sa tvorí zisk. Zisk je súčtom, resp. rozdielom ceny a nákladov, pričom stále uvádzal to na konkrétnych príkladoch, ako to prebieha vtedy v tých 90. rokoch v slovenskom podnikateľskom prostredí. Rozumné je stále sa pozerať na náklady, ktoré do čohosi vkladáme, nie zvyšovať cenu.
Myslím si, že je dôležité z tohto miesta aj vyhlásiť, že ak máme hovoriť o výrazných investíciách do vzdelávania, je mimoriadne dôležité vždy zároveň jedným dychom hovoriť aj o efektívnosti už v súčasnosti vynakladaných finančných prostriedkov. Veď napokon, ako som už spomínal, Inštitút vzdelávacej politiky tohto roku vypracoval pomerne rozsiahlu revíziu s konkrétnymi opatreniami, identifikovanými opatreniami, kde ho napočítal úsporu 88 mil. eur. Išlo konkrétne o lokácie, z ktorých by sa dala čerpať alebo z ktorých by sa dali pripraviť potom na alokáciu, čiže potrebné investície do ďalších oblastí, táto úspora by vychádzala z prijatých opatrení na podporu racionalizácie siete základných škôl.
Ale tu ma zaráža jedna vec, že stále, a tak to je naozaj aj vnímané v prostredí škôl, v regionálnom školstve, stále sa hovorí len o základných školách. Prečo nie aj stredných školách, keď hovoríme o potrebe racionalizácie siete?
Ďalej zrušenie možností získavania kreditov na kreditový príplatok, kde nám vznikol efekt, kedy sme potrebovali zabezpečovať ďalšie kontinuálne vzdelávanie pedagogických pracovníkov a na základe toho nám vznikol systém, že naozaj ľudia kredity naháňajú. Ale ľudia sa správajú trhovo. Vedia, že investíciou do konkrétneho druhu vzdelávania sa im dvihne plat. A to vychádza práve z tej výšky celkového, celkovej mzdy, ktorá tam je, to znamená, tá nízkosť mzdy evokuje hľadať spôsoby, akými nachádzať cesty, aby došlo k navýšeniu platu.
A ďalším, tretím opatrením je prijať opatrenie na zvýšenie podielu bakalárskych študentov, ktorí nepokračujú v magisterskom štúdiu. Čo ma ale zarazilo v revízii, je, pri vypočítavaní všetkých možných zdrojov, je, kde sa tam uvádza, podľa ich prepočtov 300 mil. ide do vzdelávania z iných zdrojov, najmä zo strany rodičov a rôznych iných ciest. Či je to školné, stravné, rôzne druhy poplatkov a tak ďalej. To sú všetko vážne veci. A čo sa týka investícií, alokácií, do čoho by to malo byť, samozrejme, zvýšenie priemerných platov pedagogických odborných zamestnancov, resp. vysokoškolských učiteľov a zvýšenie platov pedagógov, ktorí začínajú.
Niekto by to mohol správne poznamenať, že, a už sme sa to o tom bavili aj včera, či toto je práve, konkrétne myslím, že pán poslanec Jurzyca to spomínal, či toto je práve ten spôsob, ako dvihnúť kvalitu výchovy a vzdelávania. Ja mám na to svoj určitý názor, ktorý ale teraz nemám veľmi v krátkosti času kedy rozvinúť, ale cestou k tomuto sú školy, riaditelia a systém nastavený tým spôsobom, že samotné školy pracujú na zvyšovaní svojej kvality cez vzdelávacie audity s otvoreným trhom vzdelávania pre učiteľov a s týmito procesmi vieme dosiahnuť podstatne lepšie výsledky, ako sústreďovať sa len na určitú vekovú kategóriu.
Ale čo je dôležitejšie, je, keď som tak si prečítal aj hodnotenie návrhu rozpočtu verejnej správy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, citujem zo strany 47, revízie výdavkov konkrétne v oblastiach životného prostredia, sociálnej oblasti a školstva "síce identifikovali opatrenia s potenciálnymi rozpočtovými vplyvmi a zvýšili transparentnosť poskytnutím detailnejších informácií, z návrhu rozpočtu a príslušných dokumentov však nie je jasné, ktoré z nich sú zapracované v príjmoch a výdavkoch rozpočtu". To nie je lichotivé hodnotenie.
Ale spomínali sa tu aj mzdy. Rovnako v tomto hodnotení na strane 63 sa uvádza: "Nezvyšovanie miezd v čase relatívne rýchlo očakávaného rastu miezd v súkromnom sektore (priemerný rast o 5 % ročne v rokoch 2018 až 2020) by mohlo mať negatívne efekty na kvalitu zamestnancov vo verejnej správe." Tak ako to je teda potom? Uspokojíme sa s tým, že momentálne máme tam na celý rok 2018 nulu, s tým, že sme splnili plán o pár mesiacov skôr, keď vidíme, že; a už som to spomínal, zase sa opakujem, už som to spomínal; máme ešte ľudí, ktorí sú ochotní na úkor svojich rodín, voľného času pracovať v čo najlepšej miere pre naše deti. A týmto ľuďom dochádza už energia, postupne nám odchádzajú. To je nezvratný fakt.
V odpovedi Rady pre rozpočtovú zodpovednosť ministerstva financií bola veľmi zaujímavá tabuľka, ktorá ukazovala, aký je plán postupných, postupného zvyšovania. Na rok 2018, ako už bolo spomínané, je to tá nula, ale máme tam zaujímavé čísla pri pedagogických zamestnancoch regionálneho školstva na rok 2019 71 mil. 800-tisíc a na rok 2020 147 mil. 900-tisíc. Takže budeme čakať miesto toho, aby sme naozaj ľuďom umožnili už zarábať skôr zaslúžené peniaze, pretože to je o zaslúženej mzde a to je vec, ktorú si máme uvedomovať všetci.
Ale tieto všetky veci by mali byť zhrnuté aj pod dosť podstatnú otázku, ktorú som už naznačil a teraz ju ešte spresním, pretože pán minister aj včera uviedol, že na oblasť vzdelávania v rozpočte verejnej správy máme vyčleniť 3,5 mld. eur, ak si to spočítame s ministerstvom školstva, kde máme 1 363 929 249 a s ministerstvom vnútra, kde je pre kód programu OD5 Výchova a vzdelávanie 1 165 418 063 eur, čo je len rozdiel nejakých, skoro necelých 200 mil., či nie dôležitá aj otázka, aby sme, aby sme naozaj rozmýšľali aj na eventualitou a vrátili sa k modelu mať školstvo pod jednou strechou.
Ale čas mi plynie, tak mi dovoľte veľmi krátko uviesť, predtým než ich prečítam, tri pozmeňujúce návrhy. V krátkosti ich uvediem. Prvý sa bude týkať návrhu na zvýšenie výdavkov v kapitole č. 20 v podprograme, teda ministerstva školstva v podprograme 02601 Šport pre všetkých, školský univerzitný šport o sumu vyše 500-tisíc. Druhý sa bude týkať pozmeňujúceho návrhu... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Skúste tie pozmeňujúce návrhy, pán poslanec.
Sopko, Miroslav, poslanec NR SR
No dobre, no dobre. Keď nemôžem prečítať, potom odôvodnenie. Takže prečítam prvý pozmeňujúci návrh.
Pozmeňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Sopka k vládnemu návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2018 (tlač 700).
Vládny návrh o štátnom rozpočte na rok 2018 sa mení takto:
1. V prílohe č. 3 v kapitole Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky sa suma výdavkov celkom "1 363 929 249" nahrádza sumou "1 364 429 249" a suma výdavkov spolu bez prostriedkov podľa § 17 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. a prostriedkov z rozpočtu Európskej únie "1 323 612 026 eur" nahrádza sumou "1 324 112 026".
V prílohe č. 3 v kapitole Všeobecná pokladničná správa suma výdavkov spolu "3 056 033 817" sa nahrádza sumou "3 055 533 817" a suma výdavkov spolu bez prostriedkov podľa § 17 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. a prostriedkov z rozpočtu Európskej únie "3 056 033 817" sa nahrádza sumou "3 055 533 817".
2. V prílohe č. 4 v kapitole 20 - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky sa suma výdavkov spolu za kapitolu "1 363 929 249" nahrádza sumou "1 364 429 249", suma výdavkov na program 026 Národný program rozvoja športu v Slovenskej republike (kód a názov programu) "125 082 210" sa nahrádza sumou "125 582 210" a suma výdavkov na podprogram 02601 Šport pre všetkých, školský a univerzitný šport "1 410 000" sa nahrádza sumou "1 910 000".
V prílohe č. 4 v kapitole 48 - Všeobecná pokladničná správa sa suma výdavkov spolu za kapitolu "3 056 033 817" nahrádza sumou "3 055 533 817" a suma výdavkov na program 06Q Ochrana základných práv a slobôd "1 493 749" sa nahrádza sumou "993 749".
To bol prvý pozmeňujúci návrh. Odôvodnenie neprečítam.
Druhý pozmeňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Sopka k vládnemu návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2018.
Vládny návrh o štátnom rozpočte na rok 2018 sa mení takto:
1. V prílohe č. 3 v kapitole Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky sa suma výdavkov celkom "1 363 929 249" nahrádza sumou "1 364 429 249" a suma výdavkov spolu bez prostriedkov podľa § 17 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. a prostriedkov z rozpočtu Európskej únie "1 323 612 026" sa nahrádza sumou "1 324 112 026".
V prílohe č. 3 v kapitole Všeobecná pokladničná správa sa suma výdavkov spolu "3 056 033 817" nahrádza sumou "3 055 533 817" a suma výdavkov spolu bez prostriedkov podľa § 17 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. a prostriedkov z rozpočtu Európskej únie "3 056 033 817" sa nahrádza sumou "3 055 533 817".
2. V prílohe č. 4 v kapitole 20 - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR sa suma výdavkov spolu za kapitolu "1 363 929 249" nahrádza sumou "1 364 429 249", suma výdavkov na program 078 Národný program výchovy, vzdelávania a mládeže "556 724 424" sa nahrádza sumou "557 224 424" a suma výdavkov na podprogram 07818 Podpora detí a mládeže "3 497 708" sa nahrádza sumou "3 997 708".
V prílohe č. 4 v kapitole 48 - Všeobecná pokladničná správa sa suma výdavkov spolu za kapitolu "3 056 033 817" nahrádza sumou "3 055 533 817" a suma výdavkov na program 06Q Ochrana základných práv a slobôd "1 493 749" sa nahrádza sumou "993 749".
Tretí pozmeňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Eriky Jurinovej, Jozefa Viskupiča a Miroslava Sopka k vládnemu návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2018. Ten je najkratší.
Vládny návrh zákona o štátnom rozpočte na rok 2018 sa mení takto:
1. V prílohe č. 4 v kapitole č. 10 - Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky sa suma výdavkov v eurách na program OD3 Štátna politika k Slovákom žijúcim v zahraničí "1 668 587" nahrádza sumou "1 978 671".
2. V prílohe č. 4 v kapitole č. 10 - Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky sa suma výdavkov v eurách na program 05T0A Rozvojová spolupráca Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky "7 214 843" nahrádza sumou "6 904 759" a suma výdavkov v eurách na program 05T0A02 Rozvojová spolupráca Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitosti Slovenskej republiky "7 214 843" sa nahrádza sumou "6 904 759".
Ďakujem za pozornosť.
Vystúpenie 7.12.2017 16:39 - 16:40 hod.
Shahzad SilviaV každom prípade verím, že tento náš návrh zákona podporíte. Ďakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 7.12.2017 16:36 - 16:38 hod.
Gaborčáková SoňaČo sa týka kvalifikačných predpokladov, ktoré spomínala pani Bašistová, tak musím povedať, že veľmi málo lekárov spĺňa kvalifikáciu ako atestácia v odbore posudkového lekárstva. To znamená, že je problém aj nielen so starnutím tých lekárov, ale aj s tou atestáciou. Mnohokrát to vykonávajú lekári s inou atestáciou ako v odbore posudkového lekárstva. Určite vnímam, že na Slovensku chýba efektívny systém testovania zbytkových schopností a tomu by sme sa do budúcnosti určite mali venovať a tak by sme predišli vlastne nejakým nekalým praktikám, keď si niekto vyberá preukazy a podobne.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 7.12.2017 16:35 - 16:36 hod.
Shahzad SilviaČo sa týka tých individuálnych pochybení, práve preto, že je tu podľa mňa strašne veľa takých prípadov individuálnych pochybení, treba hľadať príčinu. A práve preto my prichádzame s touto zmenou a s týmto návrhom zákona, lebo máme pocit, že úrady sa často, alebo nielen úrady, aj ústredia, ministerstvo práce sa často vyhovárajú len na individuálne pochybenia a hádžu to na plecia jednotlivých úradníkov, ale tí v podstate konajú len v medziach zákona a tie podmienky sú nastavené často tak prísne, tak jednoznačne, že ani oni nemajú veľmi na výber. Tak práve preto si myslíme, že tento návrh zákona je oprávnený.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 7.12.2017 16:29 - 16:30 hod.
Gaborčáková SoňaPani kolegyňa, chcem ti poďakovať za to, že otváraš tieto témy, ktoré trápia ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ale príčiny aj parkovacích preukazov sú také rôzne a kľúčové je vlastne posudkový systém, ktorý je zle nastavený vo vzťahu ku kompenzáciám ťažkého zdravotného postihnutia. Ak by bol nastavený ináč, tak aj tých problémov by sme mali vo vzťahu napr. ku konkrétnemu problému, ktorý si ty vravela, oveľa menej alebo...
Pani kolegyňa, chcem ti poďakovať za to, že otváraš tieto témy, ktoré trápia ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ale príčiny aj parkovacích preukazov sú také rôzne a kľúčové je vlastne posudkový systém, ktorý je zle nastavený vo vzťahu ku kompenzáciám ťažkého zdravotného postihnutia. Ak by bol nastavený ináč, tak aj tých problémov by sme mali vo vzťahu napr. ku konkrétnemu problému, ktorý si ty vravela, oveľa menej alebo len zriedka.
A druhá, druhá taká príčina tých parkovacích preukazov je, že posudzovanie odkázanosti na individuálnu prepravu nemá jasnú metodiku a z toho vlastne vychádza aj množstvo subjektívnych názorov práve na posudzovanie toho, či človek má alebo nemá nárok na parkovací preukaz a či opätovne keď predkladá posudzovanie alebo žiada o nejakú kompenzáciu, tak sa mu priznáva alebo nepriznáva. Čiže je to komplex, ktorý je potrebné riešiť systémovo. Ale som rada, že práve túto problematiku sa snažíš riešiť aspoň z pozície opozičnej poslankyne a bojuješ za tých, ktorí to potrebujú.
Ďakujem.
Súčasné znenie zákona, ktoré má za úlohu pomáhať cez 14 druhov peňažných...
Súčasné znenie zákona, ktoré má za úlohu pomáhať cez 14 druhov peňažných príspevkov na kompenzáciu, v skutočnosti svoje ustanovenia definuje; v skutočnosti cez svoje ustanovenia skôr definuje, ako nepomáhať a za akých podmienok nie je možné žiadať o príspevky obsiahnuté v zákone. Podstatné je pritom to, že zákon má podporiť sociálne začlenenie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní ľudskej dôstojnosti. A práve na základe toho osoby s ťažkým zdravotným postihnutím o tieto benefity žiadajú v nádeji, že svojou aktivitou si situáciu zlepšia. Opak je však pravdou. Okrem iného veľmi často dochádza k prehodnocovaniu oprávnenosti už priznaných benefitov a neraz dokonca k ich odňatiu.
Presne v takomto duchu často prebieha aj priznávanie, resp. odnímanie parkovacích preukazov. Máme tu nespočetne veľa príkladov, kedy sa to stalo. Keď som požiadala, aby ľudia zareagovali na tento problém, tak som dostala hneď v priebehu niekoľkých hodín niekoľko odpovedí. Posledne známy medializovaný prípad pána s amputovanou nohou, ktorý rovnako využíval výhodu parkovacieho preukazu niekoľko rokov. Keď si podal žiadosť na príspevok na benzín, ľudovo povedané, tak mu nielenže tento príspevok nepriznali, ale mu odňali aj už spomínaný parkovací preukaz. Paradox je, že v minulosti už dostal príspevok na auto.
Potom som tu našla prípad dieťaťa, ktoré má kombinované postihnutie a prejde zväčša len pár metrov. Keď požiadali príspevok na auto, rovnako prišli o parkovací preukaz. Tento parkovací preukaz využívali sedem rokov. Obidva tieto prípady majú spoločné to, že oň prišli, keď požiadali o iný príspevok. Ak by oň nepožiadali, pravdepodobne doteraz by využívali výhody parkovacieho preukazu.
Rovnako sa často ľudia stretávajú s tým, že úrady rozhodujú rozdielne, a to znamená niekedy, niekedy, keď to preženiem, by bolo výhodné sťahovať sa nielen za prácou, ale aj podľa toho, kde vaše zdravotné postihnutie bude mať pochopenie. Teda v ktorej, na ktorom úrade. Jednoducho neplatí rovnaký meter na všetkých zdravotne postihnutých.
Rovnako sa na mňa obrátila pani, ktorá mala takýto príbeh: Je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, s mierou funkčnej poruchy 70 %, je po piatich operáciách bedrového kĺbu, z toho trikrát endoprotéza, používa francúzske barle, má aj ďalšie diagnózy, ako zhubný nádor krčka maternice, zúžený močovod a inkontinenciu tretieho stupňa. Jej zdravotný stav sa nezlepšil, práve naopak, zhoršil sa. V roku 2001 jej bol schválený príspevok na kúpu auta, ktoré využíva dodnes, nemá ho však čím označiť, nakoľko parkovací preukaz nemá. Na prelome rokov 2012/2013 totiž z vážnych rodinných dôvodov nestihla výmenu parkovacieho preukazu, ktorý jej bol vydaný bez časového obmedzenia. To znamená natrvalo. Novú žiadosť si podala, nakoľko mala nález od neurológa, kde sa píše, že je odkázaná na individuálnu dopravu, ale túto žiadosť jej už trikrát zamietli. Pred rokom 2013 bola 20 rokov držiteľkou parkovacieho preukazu a teraz jej ho nechcú vymeniť. Zrazu nemá naň nárok, lebo parkovací preukaz sa vydáva len pri úplnej slepote alebo pri strate dolných končatín. A tak mi v tom liste pani píše, že či si má dať vypichnúť oči, alebo odrezať nohy, aby už konečne vyhovela úradníkom.
Človek sa v takýchto situáciách cíti naozaj nedôstojne. Bavíme sa predovšetkým o tých, ktorí sa nápravy dožadujú oprávnene, pretože majú vážne zdravotné problémy, len podmienky sú nastavené buď veľmi konkrétne a oni sa do nich nezmestia, alebo sa bavíme o tých, pre ktorých sa podmienky priznávania napr. parkovacích preukazov zmenili medzičasom. Ľahko sa menia rozhodnutia na papieri, ťažšie však nachádzajú takíto ľudia pochopenie v spoločnosti, keď sa z dlhoročného, v úvodzovkách, invalida – pretože toto slovo naozaj nemám rada – stáva zrazu zdravý človek. K takýmto kontroverzným rozhodnutiam by nemalo dochádzať a úrady by automaticky mali tieto prípady zachytávať a riešiť samostatne. Nedeje sa tak, úradníci sú príliš často zviazaní predpismi a prestávajú alebo sú nútení prestať používať zdravý rozum, lebo nič iné by často nebolo treba.
Téma parkovacích preukazov sa často objavuje aj na stole komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím. Zo 144 doručených podnetov v oblasti kompenzácií za rok 2016, a to už citujem z jej správy, za rok 2016 sa 19 podnetov týkalo parkovacieho preukazu, čo je asi 13 % zo všetkých podnetov, ktoré dostala. Nie je to malé číslo, si myslím. Keďže ani komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím nemala čas dôstojne odprezentovať celú svoju prácu na tejto pôde, dovoľte, aby som pár vecí z tejto správy citovala, teda, samozrejme, tých, ktoré sa týkajú parkovacích preukazov. S podnetmi sa na ňu obrátili osoby so zdravotným postihnutím, ktorí namietajú postup a rozhodovanie správnych orgánov vo veci nepriznania alebo odňatia parkovacích preukazov pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.
Pri napĺňaní základných ľudských práv je mobilita nevyhnutnou podmienkou integrácie osôb so zdravotným postihnutím do spoločnosti. Zaručuje, aby ľudia so zdravotným postihnutím mali prístup k fyzickému a sociálnemu prostrediu v rámci všetkých oblastí života spoločnosti. Zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím je pre osoby so zdravotným postihnutím jedným z ich základných ľudských práv a vyplýva aj z ustanovení čl. 9 Prístupnosť a čl. 20 Osobná mobilita Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Parkovací preukaz podľa § 17 zákona o peňažných príspevkoch uľahčuje osobám so zdravotným postihnutím prístupnosť k budovám, zariadeniam, školám, pracoviskám, obchodom a rôznym iným zariadeniam, ku ktorým má na rovnakom základe ako zdravý človek právo prístupu aj osoba so zdravotným postihnutím. Navyše, ak osoba so zdravotným postihnutím je držiteľom parkovacieho preukazu, je mobilnejšia a stáva sa nezávislejšou od pomoci druhej osoby (napr. má možnosť zaparkovať v blízkosti budov, do ktorých sa potrebuje dostať). Pri rozhodovaní o priznaní, resp. nepriznaní a odňatí parkovacieho preukazu je pre správne orgány kľúčovou otázkou odkázanosť osoby na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom.
Od začiatku výkonu funkcie komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím eviduje komisárka na základe doručených podnetov rozdiel v posudzovaní odkázanosti osôb na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom podľa skôr platného zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci a toho času platného a účinného zákona o peňažných príspevkoch. Podávatelia podnetov namietajú odňatie parkovacieho preukazu napriek tomu, že zdravotný stav sa u podávateľov podnetov nezmenil, resp. sa ich zdravotný stav zhoršil, no príslušné úrady práce, sociálnych vecí a rodiny konštatujú opačné závery. Ďalej v súvislosti s parkovacím preukazom namietajú fakt, že posudkoví lekári neberú do úvahy skutočný zdravotný stav a tým opakovane zamietajú žiadosť o vyhotovenie parkovacieho preukazu napriek odporúčaniam odborných lekárov. Aj pri tomto type správnych rozhodnutí sa stretáva s absenciou odôvodnenia záverov. Často sa objavuje strohé konštatovanie, že osoba so zdravotným postihnutím iba nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, bez vysporiadania sa s lekárskymi nálezmi, ktoré odôvodňujú danú odkázanosť. Špecifickými podnetmi v tejto oblasti sú namietané rozhodnutia správnych orgánov o odňatí parkovacích preukazov, ktoré boli podľa predchádzajúcich zákonov priznané natrvalo, teda bez časového obmedzenia.
Ďalším problémom, ku ktorému dochádza v konaniach vo veci odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, je konštatovanie správnych orgánov, že osoba v oblasti mobility odkázaná na sprievodcu nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je toto konštatovanie sporné. V rozsudku z roku 2014 súd vyslovil, že ak osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nie je schopná v oblasti mobility zvládnuť úkony bez pomoci inej fyzickej osoby, nemožno považovať vykonanie uvedených úkonov na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami, ktoré pomoc inej osoby nepotrebujú. Toľko zo správy komisárky.
Výrazným nedostatkom zákona teda je prepojenie príspevku na kúpu motorového vozidla a priznávanie parkovacieho preukazu. Obidve možnosti kompenzácie sa priznávajú na základe odkázanosti na individuálnu prepravu, ako už bolo spomenuté, a to je veľký problém. Akonáhle úrad prizná, že osoba je odkázaná na individuálnu prepravu, je možné toto kompenzovať aj parkovacím preukazom, aj príspevkom na kúpu osobného motorového vozidla. A pravdepodobne niekde tu je strach, že by museli prispievať na viac motorových vozidiel, ako by chceli, keďže ľuďom by vznikol nárok aj na príspevok na kúpu motorového vozidla. A tak sa radšej odkázanosť na individuálnu prepravu prisudzuje veľmi opatrne, aj keď všetkým nám je jasné, že na kúpu osobného motorového vozidla treba splniť aj ďalšie podmienky, ako je zamestnanie, dochádzanie do školy alebo iného zariadenia. Bolo by lepšie tieto dve kompenzácie však aj tak od seba oddeliť.
Priznanie parkovacieho preukazu úrad nič nestojí. Tým nechcem povedať, že ich majú vydávať hlava-nehlava. Môžu však jednoduchým a pomerne účinným spôsobom pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Skôr by sa v tomto prípade mali zamerať na to, ako zamedziť zneužívaniu používania parkovacieho preukazu, resp. falšovania parkovacieho preukazu. Lebo povedzme si úprimne, ešte stále tu máme ďalšie skupinky ľudí. Druhá je tá, ktorá sa k parkovaciemu preukazu dopracuje veľmi ľahko a rýchlo aj napriek tomu, že ho v podstate nepotrebuje, a tretia skupinka sú práve falšovatelia.
Je jasné, že úplne všetky situácie zákon riešiť nemôže. No cez sito sociálneho systému prepadáva veľmi veľa ľudí, ktorí pomoc skutočne potrebujú a nikto ich osud nerieši, tak ako by si zaslúžili. Aj preto podávame tento návrh zákona aj napriek tomu, že sa domnievam, že konkrétne táto časť by sa dala riešiť aj mimo legislatívy, musela by však byť na toto vôľa. Žiaľ, prax ukazuje, že úradníci majú zviazané ruky a vedia sa opierať len o paragrafy. Aj z tohto dôvodu sa snažíme tieto nelogické postupy úradov odstrániť legislatívne.
Cieľom návrhu zákona je zamedziť nárast prípadov, keď lekársky posudok vyhotovený za účelom vyhodnotenia žiadosti o poskytnutie kompenzácií má za následok odobratie parkovacieho preukazu napriek tomu, že dotknutá osoba má trvalé poškodenie zdravia. V prechodných ustanoveniach sa zakotvuje povinnosť novonavrhnuté postupy aplikovať už v začatých, avšak v právoplatne neskončených konaniach vo veciach kompenzácií, opatrovania preukazov alebo parkovacích preukazov. Ide o takzvanú nepravú retroaktivitu. Prechodné ustanovenia zároveň zavádzajú možnosť opakovaného posúdenia správnosti odňatia parkovacieho preukazu, čo znamená pre tých, ktorých som napríklad spomínala, opätovné posúdenie sa vykoná len na žiadosť osoby, ktorej bol odňatý parkovací preukaz, a to spôsobom a v lehotách vzťahujúcich sa na konanie o parkovacom preukaze.
Ešte na záver by som spomenula opačný problém. Zneužívanie parkovacích preukazov alebo neoprávnené používanie. Aj o tom sa už v médiách písalo dosť a neustále sa táto téma rozoberá. Zhodou okolností naposledy minulý týždeň. Ťažko sa zisťuje pravosť parkovacích preukazov, a teda aj policajti majú zviazané ruky. Preto by bolo treba riešiť aj túto časť. V ruke s tým však ide aj nepovolené parkovanie na vyhradených miestach pre osoby so zdravotným postihnutím, lebo už je v podstate jedno, že či parkujete na parkovacom mieste s falošným preukazom alebo neoprávnene, vždy ide o nejaký priestupok.
Minister Kaliňák, žiaľ, ani v tomto prípade nepoprel svoju schopnosť veci zľahčovať. Keď som sa ho na hodine otázok na, pýtala konkrétne na parkovacie miesta, nakoľko sa zneužívajú a či máme štatistiky, keď toto za problém už nepovažuje, a teda odpovedal mi v zmysle, však pred desiatimi rokmi to bolo veľmi veľa neoprávnených parkovaní, pred piatimi často a myslím, že teraz je to už stále, stále len občas vidieť. Takéto konštatovania, verte, nám nepomáhajú a skôr naznačujú, že si tu môže robiť kto chce, čo chce. A tak by sme privítali, keby sa skôr stanovili jasné pravidlá, tak aby nebolo výhodné porušovať ich, napríklad dostatočne vysoké pokuty.
A bavíme sa zároveň aj o rozpočte, ako ho teda napĺňať. Keďže návrh zákona nemá vplyv na rozpočet, tento môj návrh zákona, verím, že vám nebude robiť problém podporiť návrh zákona, ktorý si dáva za cieľ citlivo pristupovať k osobám so zdravotným postihnutím vo vzťahu k parkovacím preukazom.
Ďakujem pekne.
Podpora štátu pri sociálnom začlenení osôb s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti podľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého...
Podpora štátu pri sociálnom začlenení osôb s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti podľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia spočíva okrem iného aj v poskytnutí jednorazových alebo opakovaných peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, respektíve na opatrovanie, preukazu ťažko zdravotne postihnutého, na uplatnenie rôznych zliav a výhod, parkovacieho preukazu, na uplatnenie výhod vyplývajúcich zo zákona o cestnej premávke alebo na oslobodenie od úhrady za diaľničnú známku. Uvedené formy podpory štátu sa osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytnú na základe jej žiadosti a záverov posudkovej činnosti príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.
Bohužiaľ, praktické skúsenosti osôb s ťažkým zdravotným postihnutím poukazujú na pomerne častý jav, keď v dôsledku žiadosti o ďalší benefit podľa zákona o kompenzáciách dochádza k prehodnocovaniu oprávnenosti už priznaných benefitov a neraz dokonca k ich odňatiu, a to aj v prípade osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorých zdravotný stav je chronický s trvalým poškodením. Najviac takýchto prípadov sa týka odobratia parkovacieho preukazu. Dôvodom je spravidla nezohľadnenie starších lekárskych nálezov konštatujúcich trvalosť zdravotného postihnutia, jeho nemennosť a nemožnosť jeho zlepšenia ani ďalšou liečbou, keďže podľa § 11 ods. 8 zákona o kompenzáciách nie je povinnosťou, ale len oprávnením posudkového lekára zohľadňovať takéto staršie lekárske nálezy.
Cieľom návrhu zákona je teda, aby nedochádzalo k opätovnému posudzovaniu zdravotného stavu u osôb, ktorých zdravotný stav je chronický s trvalým poškodením, miera funkčnej poruchy je definitívna a od ďalšej liečby nemožno očakávať zlepšenie, a to najmä vo vzťahu k parkovacím preukazom, ale aby sa v ich prípade povinne zohľadňoval lekársky nález starší ako 6 mesiacov s prihliadnutím na platné výnimky (napr. novšia zdravotná dokumentácia nezohľadnená v staršom lekárskom náleze).
Návrh zákona má výrazne pozitívne sociálne vplyvy a to pri zachovaní neutrálneho vplyvu na rozpočet verejnej správy. Návrh zákona teda nemá vplyv na podnikateľské prostredie, životné prostredie ani na informatizáciu spoločnosti.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, s právom Európskej únie, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Vystúpenie v rozprave 7.12.2017 15:51 - 16:01 hod.
Fecko MartinAko ste povedali? Že keď prídete k nám na východ, do vašich rodných končín, tak vidíte to zaburinenie tej krajiny. A ja s...
Ako ste povedali? Že keď prídete k nám na východ, do vašich rodných končín, tak vidíte to zaburinenie tej krajiny. A ja s vami to plne zdieľam, že taká je slovenská krajina momentálne, ale budem citovať z rozpočtu ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, ktoré píše: "Celkovo je možné konštatovať, že limit výdavkov štátneho rozpočtu nášho ministerstva je už niekoľko rokov poddimenzovaný, čo spôsobuje, samozrejme, problémy rezortu pri plnení úloh v oblasti kontrolnej, skúšobnej, inšpekčnej činnosti, veterinárnej ochrany a prevencie voči nákazám, v oblasti fytosanitárnej ochrany, v oblasti usporiadania vlastníckych vzťahov k pôde, v oblasti administrácie žiadostí o vyplácanie platieb v rámci pôdohospodárstva a regionálneho rozvoja, v oblasti správy lesného hospodárstva, vyhotovovania lesných hospodárskych plánov, koordinácia vedecko-výskumnej základne alebo pri vysporiadaní nezrovnalostí vo vzťahu k projektom EÚ." Koniec citácie.
Takže prakticky aj ministerka už niekoľko rokov pociťuje tento, by som povedal, že nekontrolovateľný stav, že vlastne v teréne nemáme ľudí, ktorí by kontrolovali. A je to aj moja výtka, ktorú som aj na našom výbore, keď sa tento rozpočet nášho rezortu prejednával, tak som vytýkal pani ministerke, že nech sa nehnevá, ale pri počte ľudí, ktorých máme či už v štátnej veterinárnej správe, kde je 980 ľudí, v Ústrednom kontrolnom a skúšobnom ústave poľnohospodárskom, kde je 562 ľudí, v Pôdohospodárskej platobnej agentúre, kde je 620 zamestnancov, a v plemenárskej inšpekcii, kde máme trinástich zamestnancov, a ešte k tomu 602-členný aparát ministerstva, to znamená celkove 2 777 pracovníkov v týchto organizáciách, aby sme naplánovali výber pokút na 20-tisíc, tak to ja hovorím, že to je o ničom, pretože pán Kažimír, á, pán Kažimír, pardon, pán minister vnútra pán Kaliňák sa pred niekoľkými rokmi chválil, koľko jeho policajti vyberú, a vtedy, keď si dobre pamätám, bolo to číslo 57 miliónov. Viete, ako neskutočné číslo.
Ja sa pýtam, keby tí naši kontrolóri, však my máme predsa pozemkový odbor, ten, čo som sa teraz pýtal na hodine otázok pani ministerky, nech mi povie, cez pána ministra, že ako sú oni stimulovaní finančne, tam je tá ochrana pôdneho fondu. Vyslovene referenti, ktorí majú to v náplni práce, aby denne chodili do terénu a dávali po-ku-ty. Keď, samozrejme, dajte výstrahu, no, proste upozornenie a následne pokuty. Ale ja sa pýtam, pán minister, a to je asi taká možnože otázka na všetky rezorty, to je jedno, či sme poľnohospodári, alebo či sme iní, keď má v hrubom tento štátny zamestnanec 700 euro, v hrubom, myslíte si, že on uvalí pokutu 800, 1 500, 2 000 euro? Neuvalí. On sa zlomí. On sa v tom teréne zlomí. Len my keď chceme dodržiavať zákony a permanentne aby ten pracovník cítil podporu štátu, tak ju musí cítiť aj v tom, že je zaplatený primerane, lebo, žiaľ, nemáme takýchto občanov, ktorých by sme nezlomili, to musím konštatovať zo svojej dvadsaťročnej praxe, kde máte veľký problém, aby tá pokuta vôbec išla. A to je jedno, či sme v rezorte životného, proste je to jedno.
Pokuta proste, musí si byť istý ten, kto dal pokutu, že on nebude musieť byť odkázaný na iného ako na ten štát, keď už je štátny zamestnanec. A keď tam má ešte nejakú definitívu, čo sme svojho času chceli, aby proste ten rast tam bol aj odborný, aj finančný, že budeme vedieť, tak myslím, že tak by to malo nejako, do týchto končín by sme sa mali zamerať. Takže ja som to vytýkal pani ministerke, že tie finančné pokuty vo výške 20-tisíc je na takýto objem ľudí veľmi a veľmi málo. Takže to je k tomu.
A ďalšie, čo je v našom rozpočte pre ministerstvo pôdohospodárstva, čo ma trošku tiež zarazilo a budeme to stále omieľať, a je to náhrada v rámci sústavy Natura 2000. To sú tie obmedzenia v hospodárení na poľnohospodárskej aj lesnej pôde, kde tí vlastníci si žiadajú, aby dostali nejakú náhradu. Tam, bojím sa, že budeme ťahať stále za kratší koniec, pokiaľ to vlastníctvo nebude na strane štátu. A preto hneď to napojím na ďalší rezort, ktorým je ministerstvo životného prostredia a jeho rozpočet.
Pán minister, dúfam, že budete aj vy ústretový v budúcich rokoch, lebo teraz som prvýkrát videl kolónku, kde sa hovorí výkup pozemkov z titulu predkupného práva v tých chránených územiach, čo ja to hovorím už piaty alebo siedmy rok, že pokiaľ chceš niečo chrániť, tak či sa to bude chrániť, rozhoduje vlastník pozemku. Nikto iný. A preto tých 200-tisíc tiež kvitujem, hoci je to kvapka v mori, za ne nekúpite desiatky ani stovky hektárov, ale áno, mali by sme kupovať hlavne tie perly, to sú tie najprísnejšie chránené územia, ktoré sú štvorky a päťky. A tých pätiek, viete, koľko máme? Plus-mínus 100-tisíc hektárov, 100-tisíc hektárov je v takejto kategórii. Takže chcem veriť, že v budúcnosti budeme navyšovať rozpočet aj v tejto oblasti, aby sme skúpili tieto pozemky pre štát, respektíve pre organizáciu, ktorá má v náplni práce ochranu prírody, nie likvidáciu tejto ochrany prírody.
Takže toto je ďalší taký bod, ktorý chcem akože vyzdvihnúť, že áno, začíname sa prebúdzať, Maďari sa už prebudili pred desiatimi rokmi a majú niekoľko desiatok tisíc hektárov skúpených na ochranu prírody a krajiny. Takže to je ďalší taký môj bod.
A ešte by som chcel upozorniť na úrad geodézie a kartografie, pán minister, lebo ten je tiež, myslím si, že jeden z tých dôležitých inštitúcií v štátnej správe, ktorá by mala robiť aj tú kontrolnú úlohu. A predstavte si, že ja by som bol tiež rozčúlený, ako bola pani riaditeľka na našom výbore, keď hovorila, že na základe čoho musia robiť tie korekcie a musia vrátiť určité finančné prostriedky, je to vedené v jej správe, áno, ktoré tam boli. Ale to odôvodnenie, ktoré povedala, tak potom mi to vysvetlite, keď viete okolo toho niečo, že, to odôvodnenie tam bolo tak napísané, že mohlo to mať vplyv na verejné obstarávanie. Že určitá situácia mohla mať vplyv na verejné obstarávanie. Tak buď povie, že mala alebo nemala, nieže mohla, viete ako (povedané s pobavením), lebo keď mohla, tak to mohlo byť aj tak, aj tak, hej? Takže ja byť na jej mieste, tak isto sa rozčuľujem a poviem, no nehnevajte sa, buď áno, alebo nie, nieže mohla a možnože, ale áno, nie. O tom by mali byť sankcie, že buď som porušil, alebo neporušil, ale nie že mohlo to mať.
Takže keby sa dalo aj toto nejakým spôsobom preveriť, či takto, neviem, akú máte kompetenciu, samozrejme, nie som kontrolný orgán, ale dávam na vedomie, že nie, takto myslím, že by sme nemali pristupovať k veciam v prípade tých korekcií a sankcií, lebo toto je u mňa... Hovoria, keď idete na súd, tak vám povie, že nepreskúmateľné. Je to nepreskúmateľné, keď takto sa niekto vyjadrí a je potom problém. Takže to musí byť jednoznačne: Áno je áno, nie je nie.
Takže toľko asi z mojej strany, ale na koniec ešte musím predsa len zacitovať jednu, pán minister, z tej európskej, z doporučení tej Európskej komisie, Európsky parlament čo hovorí. A hovorí, že vyzýva členské krajiny, Európsky parlament vyzýva členské krajiny, aby v záujme zachovania poľnohospodárskeho modelu založeného na rodinných poľnohospodárskych podnikoch, čo sme hovorili aj v prvom čítaní, na celom území EÚ zamerali svoju politiku v oblasti využívania pôdy tak, aby využívala dostupné nástroje, ako sú systémy zdaňovania, systémy pomoci a finančné prostriedky Spoločnej poľnohospodárskej politiky. To znamená, aby sme aj iné možnosti, nie iba priame platby, možnože umožnili tým našim poľnohospodárom, aby mohli čerpať, či už výhodnejšie úvery, či menšie zdanenie. Veľká debata je o dani z pôdy, živelného prostriedku, však aj to asi viete, že sa to často otvára, takže proste dajme šancu tým našim poľnohospodárom, aby sa to mohlo nejako rozvinúť.
A ešte by som chcel apelovať na jednu vec, pán minister, že pokiaľ je nejaký rozbitý objekt poľnohospodársky na bývalých štátnych majetkoch a družstvách a nejaký miestny nadšenec, aj súkromne hospodáriaci roľník začínajúci, mám také štyri prípady, chce tú budovu, lebo vidí, ako tam chátra, chce ju vziať a je to v nejakej exekúcii a neviem kde všade možno, je to cez kadejakých správcov konkurzných podstát, čo tam na tom sedia ako žaba na prameni, a nemôže sa k tomu dostať, tak dajme pomocnú ruku, lebo on chce to opraviť, ten súkromne hospodáriaci roľník, pretože vidí, že tá jeho, tá obec chátra a on chce proste vziať možnože a časť tej obce urobiť tak, aby to zveľadil ako správny hospodár, ako to má byť. Takže bol by som veľmi rád, keby sme aj tu podali pomocnú ruku, keď sa bude dať zo strany štátu, aby takéto objekty išli prednostne týmto záujemcom v danej obci, či už sú to súkromne hospodáriaci roľníci, alebo nejaké združenie, alebo čo tam je, pretože tým pádom tie budovy tam stoja, len chátrajú a nemá kto sa o ne postarať. Takže myslím, že to je vítaná aktivita a mohli by sme predísť ďalším veľkým nejakým, či už nejakým petíciám, sťažnostiam a všetkým možným.
Dobre, takže ďakujem veľmi pekne, držím palce a žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 7.12.2017 15:39 - 15:41 hod.
Heger EduardJa by som, teda jednak si hovoril o tej hodnote za peniaze, čo sa tu veľa rozpráva, ja by som túto príležitosť využil ešte na ďalšiu otázku na pána ministra, keď teda bude na záver reagovať. A tak ako sme hovorili, proste rozpočet, ktorý tu schválime, je určitým spôsobom záväzný a chcel by som tam teda doplniť tú otázku ohľadom tých rezerv, že ako sa, pán minister, pozeráte na to, že vlastne v tých rezervách sú pomerne...
Ja by som, teda jednak si hovoril o tej hodnote za peniaze, čo sa tu veľa rozpráva, ja by som túto príležitosť využil ešte na ďalšiu otázku na pána ministra, keď teda bude na záver reagovať. A tak ako sme hovorili, proste rozpočet, ktorý tu schválime, je určitým spôsobom záväzný a chcel by som tam teda doplniť tú otázku ohľadom tých rezerv, že ako sa, pán minister, pozeráte na to, že vlastne v tých rezervách sú pomerne vysoké finančné prostriedky, ktoré sa potom nejakým spôsobom prelievajú späť do tých jednotlivých kapitol. A zaujímal by ma váš názor ako ministra financií, ako správcu, ktorý zodpovedá za ten rozpočet, že vlastne či to nespôsobuje to, že tí ministri potom nemajú takú disciplínu v narozpočtovaní tých jednotlivých kapitol, tak, aby si minuli to, čo si narozpočtovali, aby sa nespoliehali na to, že dostanú niečo viac, lebo práve to, že tie rezervy sú pomerne vysoké, tak im môže dávať takú nejakú záchrannú brzdu, že keď im to nevychádza alebo na niečo potrebujú, že sa na to vždy ešte niekde niečo nájde a vy to máte tak odložené bokom. Že či teda nemáte pocit, že toto nabúrava možno aj tú mentalitu samotných ministrov v tom, že nemajú takú, také úsilie hospodáriť možno zodpovedne, vyjsť z toho, čo majú, a žiadať vás potom počas roka o ďalšie peniaze. Tak by ma zaujímalo, že ako teda sa vy na to pozeráte.
Ďakujem.
