Videokanál klubu

Myslím, že takéto prípady sa stávajú hlavne preto, že, že naozaj tí pracovníci na úradoch nemajú na tých ľudí čas a nevenujú sa im dostatočne. Presne toto je ukážka.
A neviem, či si si všimla, kolegyňa, že pán minister opäť za celý čas v rozprave nepovedal ani slovo, ako to býva zvykom u iných ministrov. Takže má poslednú príležitosť. Verím, že ju využije.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Budem stručná, ale nedá mi dnes pri zákone o kompenzáciách nepovedať aj, aj podnet, ktorý ma šokoval a ktorý som teda dostala ráno. Tiež je v súlade so zákonom, ale prehlbuje utrpenie ľudí.
Budem hovoriť o Štefanovi z Medzilaboriec, ktorý sa, ktorý 15 rokov opatroval svoju manželku s alzheimerom v domácom prostredí, ktorá zároveň je stomička, to znamená, že, že je, že má kolostómiu. A tiež má zlomenú chrbticu. Potom ako pán Štefan sa o ňu staral 15 rokov, šiel na dôchodok, a teda tým, že nevládal, tak mu navrhli na úrade práce, aby teda opatrovanie koncentroval na osobnú asistenciu, kde môže 4 hodiny vykonávať osobnú asistenciu ako jej príbuzný v domácom prostredí, a bude mať ešte nejakého iného asistenta, ktorý mu pomôže so starostlivosťou o tú jeho manželku. Preňho bolo neprijateľné aj z takého princípu, že bol, že pracoval aj v zdravotníckych službách, robil na RZP-čke, ju dať do nejakého domova, a preto teda naozaj si dal poradiť na úrade práce, a teda osobnú asistenciu požiadal.
Avšak keď žiadal tú osobnú asistenciu, tak mu povedali, že jednoducho on sa nemôže na žiadosť podpísať sám, musí to podpísať jeho manželka. A keďže v tom čase teda nemohla a aj ďalší úradníci ho prehovárali k tomu, aby teda ju pozbavil práv, pretože je to komplikované, nič im nechcú schvaľovať, pretože ona to nevie podpísať, on nechcel klamať, nechcel to podpisovať za ňu, chcel robiť veci v pravde, a tak teda podal návrh na súd, aby ju pozbavili práva a stal sa jej opatrovníkom.
Avšak nikto ho neupozornil na to, že osobnú asistenciu nemôže už vykonávať 4 hodiny denne ako opatrovník, a tým pádom vlastne mu vznikol nedoplatok, za 18 mesiacov musí uhradiť štátu 4 814 eur. Nemá žiadne peniaze z toho, že sa stará o svoju manželku. To znamená, úplne sa stará zadarmo o ňu. Má len svoju dôchodkovú dávku, ktorú si odrobil reálne, a teda ešte okrem toho musí štátu vrátiť 4 800 eur. Keďže volal vždy RZP-čku, lebo žena má epi záchvaty, a nikdy sa nevedelo, či ide o mozgovú príhodu, alebo teda o konkrétny epileptický záchvat, tak RZP-čka mu povedala, že nech ho nevolajú, že nech injekcie na epi záchvaty pichá on a nech teda mení aj kolonoskopické sáčky. Toto všetko sú zdravotnícke úkony. A teda keď pán požiadal na základe toho, že má splácať štátu 4 814, o asistentky, osobné asistentky dve, ktoré potom, ako na kolenách ich prosil, aby mu pomohli, tak jednoducho povedali, že tieto veci nebudú robiť. Tento človek sa tak či tak stará o svoju manželku. Robí úkony, ktoré ak sa skomplikujú, tak ešte sa dostane do basy a bude splácať štátu 4 814 eur za to, že si nechal poradiť, že má prejsť z opatrovania na osobnú asistenciu.
Je naozaj absurdnosťou, že ideme pomáhať domácej opatere a na to vlastne upozorňujem ja. Na jednej strane hovoríme, že návrh zákona, alebo teda novela zákona, s ktorou prichádza ministerstvo, je prelomová, je tá, ktorá kladie dôraz na opatrovateľov, na druhej strane dnes ráno dostávam podnet, ktorý je naozaj na hranici absurdity. Ide o človeka pokorného. Ktorý z vás chlapov, čo tu sedíte, by ste sa dokázali starať o svoju ženu, ktorá má alzheimer, ktorá nevie, akým spôsobom cez deň, čo si pamätá, čo si nepamätá, má zlomenú chrbticu, má teda kolonostómiu? A tento muž sa naozaj čestne o ňu staral 15 rokov. Teraz štátu musí vrátiť peniaze, nemá ani cent, pretože opatrovník, hoci je príbuzný, nemôže vykonávať osobnú asistenciu 4 hodiny denne. Táto novela to nerieši. Na toto som chcela upozorniť.
Jedna vec je zvýšiť príspevky, druhá vec je, ak sa nevyriešia veci, ktoré tak či tak v systéme fungujú, pretože osobnú asistenciu môže robiť príbuzný 4 hodiny denne, ale keď ten príbuzný je opatrovníkom, tak jednoducho musí vrátiť peniaze, a to 18 mesiacov spätne. Čo ten úrad práce robil, že to zistil 18 mesiacov spätne? Odkiaľ tí ľudia majú nabrať tie peniaze?
Takže jedna vec je to, druhá vec je skutočná prax a obmedzenia, ktoré nevyrieši ani táto novela zákona, preto hovorím, vždy hovorím o tom, že ten systém starostlivosti je potrebné nastaviť ináč, aby zbytočne tie komplikácie pri jednotlivých kompenzáciách nespôsobovali utrpenie práve tých, ktorí to myslia čestne a vážne so svojimi príbuznými.
Ďakujem za pozornosť.

Tak ja by som chcela ešte využiť tento krátky čas na to, aby som, aby som doplnila niekoľko informácií. Ešte si predsa len neodpustím jednu, jednu poznámku k výkazom.
Verím, že táto zmena nastala aj po tom, čo som včera vzor vyplneného výkazu, ktorý dnes majú aj na stole poslanci, dala do rúk riaditeľovi odboru integrácie osôb so zdravotným postihnutím, ktorý mi na to vtedy povedal, že a však by sa kontrolovalo len námatkovo, čiže mi vlastne buď potvrdil, že je to nezmysel, alebo, alebo to nemali vôbec premyslené. Takže aj preto som rada, že, že dnes sa tento návrh zmenil, resp. že dnes sa ten prístup k tomu zmenil.
Pevne verím, že veľkorysé zmeny, ktoré nastali po prvom čítaní, nebudú znamenať, že sa mnohé osoby k týmto príspevkom ani nedostanú, lebo sa sťaží ich priznávanie, to môže byť ďalší problém takéhoto štedrého rozdávania. Stále sa bavíme o ľuďoch so zdravotným postihnutím, ktorým príspevky, ktorí sú naozaj na tie príspevky odkázaní, ktorým majú pomáhať a ktorým majú uľahčiť, kompenzovať dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia. Vyvarujme sa preto krokom, ktoré by boli o šetrení na nesprávnych miestach.
V tejto chvíli by som chcela prečítať príbeh pani Márie, 46-ročnej mladej ženy, ktorá v dôsledku prechladnutia v kancelárii začala mať zdravotné problémy až natoľko, že od roku 2009 začala mať problémy s chôdzou až skončila na vozíku. Od roku 2010 žiada o príspevky na kompenzáciu. Najprv jej aj boli priznané, napríklad kompenzácia zvýšených výdavkov, osobná asistencia či parkovací preukaz, alebo preukaz ZŤP s mierou funkčnej poruchy 60%, no po pár mesiacoch jej začali tieto príspevky odnímať a miera funkčnej poruchy sa jej zmenila na 40%. Osobnú asistenciu, keďže tu o nej dnes veľa dnes rozprávame, jej najprv schválili v rozsahu 1 825 hodín ročne v roku 2010, no po 5 mesiacoch jej ju odňali, následne jej ju schválili až v roku 2013. V novom rozsahu jej ju schválili 2 030 hodín ročne. Odvolala sa, pretože mala pocit, že by mala mať nárok na vyplatenie od začiatku. Na základe toho sa jej znížil príspevok na osobnú asistenciu na 1 590 hodín ročne, znovu sa odvolala. Znížili jej ho na 1 351 hodín ročne. Dodnes asistenciu nevyužíva a prípad je na na Najvyššom súde.
Spis pani Márie má už asi 600 strán. Celkovo má vyhratých 7 súdnych sporov, z toho 4 na Najvyššom súde, z čoho nepredpokladám, že si zdravotné postihnutie vymýšľa. Napríklad príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov na hygienu vyhrala dokonca dvakrát. Ani to však nestačí. Samozrejme, že žiada doplatiť aj za roky, kedy jej príspevok nebol vyplácaný. Lenže úrad práce, a teda ústredie, no neviem, či aj ministerstvo, ju neustále nútia podávať nové žiadosti, aby jej bol príspevok schválený len odo dňa podania žiadosti. Ten príbeh je naozaj veľmi dlhý, lebo to nie je len o osobnej asistencii, je to aj, je to aj príspevok na debarierizáciu, sú to, sú to aj tie ďalšie kompenzácie a nikto v tejto krajine nevie pani Márii pomôcť. Všade, kde sa obrátila, všade ju odkázali na ústredie práce a všetci vieme, ako ústredie práce funguje. Aspoň všetci, ktorí sme s ním mali skúsenosti. V podstate ja tiež vďaka tomu, aké boli moje skúsenosti s ústredím práce, som dnes na tomto mieste a dnes riešim tieto problémy za všetkých.
Preto verím, pán minister, že sa o tento prípad budete osobne zaujímať a raz a navždy ho ukončíte. Verím, že nájdete spôsob ako, a verím, že nájdete spoločnú dohodu s pani Máriou. Je fakt, že tento prípad je veľmi komplikovaný, a je možné, že počas dlhoročného pingpongu medzi pani Máriou a úradmi mohlo dôjsť k pochybeniam na oboch stranách, ale tu sa bavíme o 8 stratených rokoch ženy s podlomeným zdravím. Je úplne jasné, kto tu ťahá za kratší koniec - človek. Všetky inštitúcie toto prežijú, ale aj preto by som si želala, aby tu človek mal väčšiu hodnotu, ako má dnes. Všetko ostatné vrátane peňazí by malo byť nepodstatné. Ak majú úradníci pochybnosti o správnosti rozhodnutí, nech si volajú ďalších odborníkov, ale dostatočne zavčasu, nie až po premárnených rokoch, kedy už môžu byť aj finančné škody veľké.
Ja som vám sľúbila, pán minister, že vám dám ešte pár ďalších tipov, ktorým sa, ktoré problémy treba riešiť v blízkej dobe a ktorým sa môžte venovať, aby ste nepovedali, že, že zase len hovoríme do prázdna.
Je tu napríklad posudzovanie, posudzovanie kompenzácie, resp. odkázanosť na kompenzácie z hľadiska príjmov. Samozrejme, ideálne by bolo, keby sa úplne zrušili, ale keď nie, tak bolo by fajn, keby aspoň tí, ktorí majú príjem do dvojnásobku životného minima, čo je do 400 eur, mali nárok na 100 % príspevok, lebo sú to tí, tí s najnižším príspevkom, s najnižším príjmom.
Rovnako predkladám aj ja dnes pozmeňujúci návrh o tom, že tí zase, ktorí majú nad päťnásobok sumy životného minima príjem, to znamená, už to bolo spomenuté môže sa jednať o invalidný dôchodok plus o nejakú, o niečo vyššiu mzdu, ako je minimálna, prekračujú 1 000 eur a musia si všetko hradiť sami. Život takéhoto človeka je naozaj potom ťažký.
Rovnako tu bolo spomínané sociálne zabezpečenie. Opäť vyzývam, aby sme naozaj čo najskôr našli spôsob, ako bude vyriešené, pretože môže to pomôcť pri tej hodinovej sadzbe osobnej asistencii a je aj pri tom opatrovaní využiť situáciu s nemocenským poistením, s poistením v nezamestnanosti, resp. aby aj tieto osoby, ktoré vykonávajú tieto činnosti, mali nárok alebo boli nejakým spôsobom zabezpečené.
Už som tu spomínala obmedzenie príjmu pri opatrovaní. To je v tejto chvíli nastavené do dvojnásobku životného minima. Opäť je to 400 eur. To je v súčasnosti naozaj nízka suma. Tak treba to minimálne zvýšiť alebo odstrániť, alebo potom naozaj nastaviť príspevok na opatrovanie tak vysoko, aby si títo opatrovatelia nemuseli hľadať iné zdroje príjmu.
A v neposlednom rade vytvoriť sieť fungujúcich agentúr osobnej asistencie, pretože v zákone to síce máme, ale vôbec nejakým spôsobom sa to nerieši.
Ja by som na záver, pretože tu bolo veľa povedané o osobnej asistencii a opatrovaní len chcela pripomenúť rozdiel medzi nimi. Osobná asistencia - cieľom je predovšetkým viesť nezávislý život, opatrovanie - cieľom je zotrvanie v domácom prostredí.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Áno, to je práve problém, že môžu, hej, a tí rodičia musia dokazovať vlastne elementárne veci, že súčasťou diagnózy autizmus je práve tie poruchy správania, alebo to, že, že teda sú naozaj odkázaní na individuálnu prepravu. Záleží, od ktorej pobočky, teda ÚPSVAR-u, či im to schvália, alebo nie. Pravdou je, že ich presviedčajú, že teda nech to skúšajú s tými deťmi, ale keďže oni vedia, koho majú pred sebou, a majú reálne skúsenosti s tým, ako majú cestovať s takýmto dieťaťom, im, samozrejme, nepriznávajú, a preto som to chcela taxatívne. Že jednoducho je to súčasťou diagnózy, tak prečo títo ľudia sa majú trápiť? Je to naozaj komplexná a ťažká porucha a je potrebné, aby bolo taxatívne vymenované, že ide o diagnózu, ktorá má nárok na parkovací preukaz.
Čo sa týka týchto počtov, práve preto som vytiahla túto problematiku, lebo naozaj ja robím s tými ľuďmi 20 rokov, ale len posledných 7 rokov sa mi javí, že prichádza nám do systému viac a viac ľudí s autistickým spektrom, a my tiež nemáme ani za deti, ani teda za celkovo ako krajinu prístupnosť k týmto počtom, len viem to cez školský systém, a teda cez zariadenia, keď spolu komunikujeme. Nehovoriac o tom, že existujú asociácie, ktoré sa venujú autizmu, a teda títo rodičia sa naozaj domáhajú toho, aby sa autizmus stal stredobodom záujmu aj politikov, aj odborníkov.
Ďakujem.

Ďakujem, pani poslankyňa, za tvoje vystúpenie. Ja by som mala v podstate nejaké tri poznámky. Chcela by som ťa doplniť, že, spomínala si sociálne zabezpečenie opatrovateľov napríklad, že im chýba.
Ja len chcem pripomenúť, že si spomínala, že po úmrtí opatrovaného nemajú nárok na nemocenské, materské, oni ho nemajú nárok ani počas toho opatrovania. To nemocenské tam proste nie je zabezpečené vôbec.
Ďalšia vec je, že sa zmení, že v tomto návrhu zákona je, že, že už nebudú prichádzať opatrovatelia o opatrovateľský príspevok v prípade, že sa o neho starajú v nemocnici. Ale ja chcem pripomenúť, že, ak sa nemýlim teda, že je to len v prípade, ak s ním sú na tom pobyte v nemocnici, že ak ho sprevádzajú, ale ak sú doma a ak sa starajú o iných rodinných príslušníkov, o svoje iné deti, tak myslím, že tam sa po tých 30 dňoch ten príspevok bude stále krátiť.
Rovnako súhlasím, že sa treba prispôsobovať novým problémom, ktoré v tomto smere pribúdajú, napríklad tí autisti, lebo je, je naozaj neprípustné, často sa stane, že aj títo rodičia musia navštevovať úrady, musia navštevovať nemocnice, chcú žiť spoločenským životom, majú autistov a majú naozaj veľký problém, ako s nimi vychádzať, kde, kde sú pre nich možnosti, a preto aj v tomto smere treba s nimi počítať.
Ďakujem.

Vymazať rámček!!!

Dobrý deň. Pán minister, pán predsedajúci, pani spravodajkyňa, kolegovia, kolegyne, dovoľte aj mne sa vyjadriť k návrhu zákona, ktorý je v druhom čítaní a na ktorý čakajú ľudia von, ktorí sa starajú o svojich príbuzných.
Musím povedať, že mojím prvým impulzom, prečo som išla do politiky, bolo tak prirodzene pomáhať ľuďom naďalej a z pozície poslankyne Národnej rady. Keďže sa tejto problematike venujem dlhodobo, bolo prirodzenou súčasťou, že sociálna oblasť sa stala mojou doménou, a teda venujem sa jej v rámci politiky.
Rada by som upozornila, že práve hnutie OĽANO od začiatku volebného obdobia kontinuálne prináša návrhy zákona, ktoré chcú zlepšiť život ľudí, ktorí opatrujú zdravotne ťažko postihnutých, ale zlepšiť konkrétne pohodlie ľudí, ktorí sú skúšaní životom trošku viac. Ako prví sme poskytli tomuto plénu schváliť návrh zákona, kde by opatrovateľský príspevok bol vo výške čistej minimálnej mzde. Dávali sme ho opakovane. Bolo to aj súčasťou nášho vstupu, teda do politiky, kde to bolo v zmluve so Slovenskom ako jeden z desiatich hlavných bodov. To sa podarilo vlastne dostať do novely zákona, ktorá sa momentálne diskutuje v pléne. Taktiež sme navrhovali zrušenie krátenia príspevku pre rodičov, ktorých deti majú vyučovací proces viac ako 20 hodín týždenne.
Tiež sme to v pléne predkladali opakovane a táto novela zákona a aj túto situáciu bude riešiť.
Tiež sme navrhovali, aby sa umožnilo opatrovateľom a osobným asistentom platiť si iba nemocenské poistenie, pretože ak sa ocitnú v situácii, kedy zomrie opatrovaný, alebo teda už neasistujú teda zdravotne ťažko postihnutej osobe, títo ľudia nemajú nárok na OČR-ku, nemajú nárok na materské, a teda sme to chceli riešiť v rámci zákona. To sa nám teda nepodarilo presadiť. Ale čo sa nám podarilo presadiť a ako prví sme podávali návrh zákona na zrušenie obmedzenej doby dôchodkového poistenia pre opatrovateľov, ktorý tiež ministerstvo prijalo za svoje, a teda ešte v minulej novele zákona o sociálnom poistení, teda to prijalo.
Ďalší zákon, ktorý sme predkladali, bol, aby sa opatrovateľom nekrátil opatrovateľský príspevok, ak je opatrovaný v nemocnici. To sa zavádza teraz. A tým pádom chcem povedať, že všetky naše doterajšie návrhy zákona strana, vládnúca strana SMER, a teda aj jej koaliční partneri prijali za svoje a stali sa súčasťou buď noviel predchádzajúcich, alebo teda konkrétne tejto novely. A preto som sa vyjadrila, že nemožno nepodporiť tento návrh zákona, pretože na jednej strane zvyšuje príspevky pre ľudí, ktorí opatrujú, a teda čím skôr ich budú mať zvýšené, tým menší bude tlak na pobytové služby, ktoré sú drahé. Na druhej strane by sme popierali vlastné princípy, s ktorými sme do politiky išli, a hlavne ja osobne.
Samozrejme, túto novelu vnímam, že nie som s ňou úplne stotožnená, a teda osobne si myslím, že obmedzenia zákona, ktoré sú v zákone o kompenzáciách, je možné nastaviť ináč, iným spôsobom a to, čo pridávame ako pozmeňujúce návrhy, alebo to, čo prijalo ministerstvo za svoje, je len vylepšovanie pohľadu, ktorý má vládna SME..., vládna strana SMER, a akceptujem to, ale bude potrebovať mnohé a mnohé zásahy do tohto zákona a stane sa z nej jedno veľké rešeto, ktoré naozaj môže vyznieť, že bude príliš drahé, a teda nebude dlhodobo udržateľné.
Na druhej strane chcem povedať k zvyšovaniu príspevkov, ktoré tento návrh zákona naozaj prináša, a myslím si, že naozaj kolega Erik Tomáš sa vložil do tejto problematiky. Bez rozdielu, že máme iný názor na politiku, je potrebné povedať, že podľa mňa sa naozaj dostal do, do, do tých problémov tých ľudí a zabojoval vo vlastnej strane za to, aby teda tieto veci presadil. Na druhej strane chcem vytknúť to, čo som vytýkala aj pri sociálnych službách, zvyšovanie príspevkov, teda za domácu opateru, sa nebude viazať taxatívne na minimálnu mzdu, čo, si myslím, že nie je správne, že necháme otvorené dvere k tomu, že koľko dá rozpočet, toľko dáme. A ak ten rozpočet nedá, tak jednoducho to nedáme, lebo povieme, že na to minister financií nemá. Ak by sme naozaj chceli zaviazať, že domáca opatera bude našou prioritou, tak sa nebojíme dať tam aj túto klauzulu, a teda naozaj sa rozhodneme ísť do toho naplno a začneme šetriť peniaze inde, aby sme teda nastavili domácu opateru tak, aby bola dlhodobo udržateľná a bola atraktívna pre opatrovanie členov domácností.
Čo mi však chýba v tejto novele zákona, je, že rodinní príslušníci, ktorí vykonávajú osobnú asistenciu, nebudú mať naďalej uhrádzané dôchodkové poistenie, čo sa mi javí ako nespravodlivé. Z rôznych dôvodov nemôžu sa 24 hodín starať o svojho opatrovaného, preto nevyužívajú nástroj príspevok za opatrovanie, ale využívajú nástroj osobnej asistencie a nemajú nárok na dôchodkové poistenie. Sú to tí istí rodinní príbuzní, ako keby opatrovali teda svojho príbuzného doma. Tiež chcem podotknúť, že osobná asistencia je teda nástrojom alebo formou, ktorá rieši domácu opateru. Lebo ten človek nevychádza z rodinného prostredia, len mu tam asistuje teda človek, ktorý nie je priamo príbuzným.
Čo mi ďalej vadí v tejto, v tomto návrhu, je, že osobná asistencia bude pre deti naďalej málo dostupná, a vieme, že sú obrovské problémy na jednej strane s vyučovacím procesom ako takým, a tam so zabezpečením osobných asistentov. Ale je to aj reálna, reálny život, ktorý prináša, keď matka dieťaťa so zdravotným postihnutím chce pracovať, a teda chce poberať osobnú asistenciu na dieťa, tam sú veľké problémy. Schvaľujú im veľmi nízke počty hodín a nikto túto asistenciu nechce robiť. Na druhej strane je to matka, ktorá po zdravotne ťažko postihnutom dieťati porodí zdravé dieťa a tam opäť ju tlačia k tomu, aby teda poberala príspevok za opatrovanie, a teda nežiadala o osobnú asistenciu. Problém v tom vidím, že ak má malé novorodeniatko, potrebuje sa celodenne starať o to dieťa a naozaj je potrebné, aby tá osobná asistencia bola teda schvaľovaná dieťaťu, ktoré sa narodilo pred, teda po zdravotne ťažko postihnutom dieťati, a to bude naďalej problém, pretože jedna vec je, že môžu schváliť, druhá možnosť je, že nechcú schvaľovať.
Ďalšia vec je, že ak sa stará o zdravotne ťažko postihnutého člena jeho príbuzný, ktorý je poberateľom dôchodku, dostane polovičnú sumu, a teda len 184 eur, čo sa mi vidí opäť úplne nedobré nastavenie k trendu, ktorý čaká Slovensko. Na jednej strane dôchodková dávka vzniká vtedy, ak si za ňu, ak si ju odpracujete. To znamená, ak ste nepracovali a neboli ste poistencom štátu, vy nárok na dôchodkovú dávku nemáte. Nevidím dôvod, prečo títo ľudia majú mať krátenú, teda krátený opatrovateľský príspevok len preto, že sa starajú o svojho príbuzného v domácom prostredí. To, to chcela naznačiť pani Nicholsonová, keď hovorila, že je to diskriminácia, a teda naozaj zvažujeme podanie na Ústavný súd, pretože naozaj dôchodková dávka je vec, ktorú si ja zarobím tým, ako žijem, ako pracujem, a mám z nej v dôchodku žiť, a nemá sa vzťahovať na to, či ja teda opatrujem alebo neopatrujem človeka s ťažkým zdravotným postihnutím.
Ja osobne teda budem predkladať aj pozmeňujúce návrhy, ktoré sa budú týkať práve diagnózy autizmus. Autizmus sa lepšie začal diagnostikovať posledných 7 - 10 rokov a na základe toho prichádzajú aj problémy vo vzťahu ku kompenzačným pomôckam, ako aj posudzovania nároku na rôzne, na rôzne dávky a príspevky, ktoré vychádzajú práve z diagnózy autizmus. Autizmus chcem zaradiť medzi poruchy, na ktoré sa priznáva parkovací preukaz, lebo mnohokrát musia rodičia alebo príbuzní autistu zdôvodňovať, prečo je odkázaný na individuálnu prepravu, hoci sama pervazívna porucha vychádza z toho, že tento človek má zmyslové, má narušené zmyslové vnímanie, komunikáciu a sociálne začlenenie. To znamená, že v hromadnej doprave je úplne neprijateľné, alebo teda ja nepoznám autistu, ktorý dokáže cestovať hromadnou dopravou, a keď je, tak je to jeden z tisícocov, a by som povedala, že naozaj cestuje hromadnou dopravou, a tam môže ísť o nejakú atypickú formu autizmu, ktorá nie je priradená jednoznačne v diagnostickom procese, preto ju budem navrhovať, aby patrila medzi poruchy, kde sa automaticky priznáva parkovací preukaz, aby rodina nebojovala s úradníkmi, že teda naozaj má právo pervazívna porucha získať parkovací preukaz. Taktiež u autistov je to rovnako príspevok na opotrebovania šatstva, kde viacerí rodičia teda avizujú, že im nechcú schvaľovať, pretože naozaj dieťa dobre vyzerá aj pri posudkovej činnosti sa správa normálne a nechcú im veriť, že tieto deti majú obsedantné správanie, majú rôzne formy porúch správania, kde si napríklad častokrát pri, pri záchvatoch zúrivosti trhajú šaty. A naozaj častokrát to opotrebovanie šatstva je reálne súčasťou života rodiny, kde sa nachádza autista.
Ďalej chcem zaradiť medzi poruchy psychického vývoja Aspergerov syndróm. Dnes tam je autizmus, ale ako my hovoríme v praxi, Asperger je naozaj taký čistý autista, kde má naozaj opäť prejavy, ktoré súvisia s poruchami psychického vývoja, a z toho dôvodu, ak by bol Aspergerov syndróm zaradený, jednoznačne nemusia tí rodičia obchádzať rôznymi inými argumentami, prečo im majú tú alebo henktorú kompenzačnú pomôcku priznať, lebo teda nie je napísané v posudku autista, ale je napísaný Aspergerov syndróm.
Chcem tiež, aby sa autizmus rozlišoval podobne ako schizofrénia, kde delíme na ľahkú, strednú a ťažkú poruchu. Takže naozaj navrhujem zmeniť percentil miery funkčnej poruchy pri zdravotnom postihnutí a poruchách psychického vývoja detí, poruchy hyperkinetické, poruchy správania a tak ďalej, pervarzívnych vývinových poruchách, napr. autizmus, a to na 10 - 30 pri miernej poruche, doteraz to bolo 10 - 20, 40 - 50 pri strednej poruche, teraz to bolo 30 - 40 a 60 - 80 % pri ťažkej poruche, doteraz to bolo 50 - 80.
Ľudia, ktorí nezažili autistu, si nevedia ani predstaviť, ako sa pracuje s autistami. Keď som začala pracovať so zdravotne ťažko postihnutými deťmi, tak som mala za to, že najhoršou poruchou sú detské mozgové obrny so spastickou formou a fakt už nič horšie sa nám nemôže stať ako toto. Keď posledných päť rokov začalo pribúdať detí s autizmom alebo Aspergerovým syndrómom, my sme sa venovali skôr nízko funkčným, nie vysoko funkčným, vysoko funkční majú nadpriemerný intelekt alebo majú intelekt v norme, tak naozaj sme zistili, že potrebujeme neúmerne veľa personálu na to, aby sme ich zvládli.
Minulý týždeň sa mi to potvrdilo vlastne v jednom podnete z Košíc, kde bol autista vylúčený z domova sociálnych služieb na týždennú formu, pretože personál potreboval zabezpečiť pri iných diagnózach takú starostlivosť o toho autistu, že on ubližoval sám sebe, ale aj ostatným, pretože nemal dostatočne sanované prostredie. S jedným autistom pracujú dvaja až traja ľudia. To znamená, ak ho máte na týždennej forme alebo ho máte v domácom prostredí, je neskutočné, že títo ľudia nie sú zaradení podľa miery funkčnej poruchy automaticky do tých závažnejších psychicky vývinových porúch.
Preto teda môj návrh zákona nie je, len aby som niečo dávala, ale je to reálny a ťažký život rodičov alebo príbuzných, ktorí majú dieťa s autizmom, alebo teda porúch autistického spektra, alebo teda konkrétne Aspergerov syndróm.
Je potrebné povedať, že je pravdou, že táto diagnóza v minulosti nebola diagnóza, ktorá sa často spomínala ako pri odborníkoch, tak aj pri rodičoch, a teda u odborníkov ako takých. Ja teda som mala prvú skúsenosť s dieťaťom, ktoré prišlo do zariadenia a mala atypickú formu autizmu, prišla ako 12-ročná a nikto jej tento autizmus nechcel potvrdiť. Dnes má táto mladá dáma 26 rokov a má potvrdený autizmus. Znamená to, že aj doba sa posúva, diagnostické prostriedky sa posúvajú a my sa musíme posúvať v rámci sociálnej pomoci, štátnych dávok a kompenzácií aj k tomu, že sa nám objavujú nové poruchy, nové psychické poruchy, duševné poruchy, ktoré sa stávajú hlavnou diagnózou pre uznanie invalidity ako takej.
Ja by som určite chcela povzbudiť všetkých kolegov v rámci pléna, aby naozaj zvážili môj pozmeňujúci návrh, ktorý je, vychádza z praxe, je z reálneho života, a ja som prísna aj na zdravotne ťažko postihnutých, aj na ich rodičov, ak vidím, že uhýňajú teda z toho, čomu by sa mali venovať, alebo je tam príliš ochranárska výchova. Ale skutočne autizmus, Aspergerov syndróm je naozaj veľmi zložitá a komplexná diagnóza a je potrebné, aby sme jej venovali dostatočnú pozornosť aj v rámci legislatívnych procesov. Ja teda už prečítam návrh zákona, pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Soni Gaborčákovej.
Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, sa mení a dopĺňa sa takto:
1. V čl. I sa za doterajší bod 88 vkladá nový bod 89, ktorý znie:
„89. V prílohe č. 3 časti IV Duševné poruchy a poruchy správania bod 1. znie:
1. Poruchy psychického vývoja detí (poruchy hyperkinetické, poruchy správania atď.), pervazívne vývinové poruchy (napr. autizmus)
a) mierna porucha 10 - 30
b) stredná porucha 40 - 50
c) ťažká porucha 60 - 80
d) komplexná porucha (napr. Aspergerov syndróm) 90 -100.“
Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
2. V čl. I sa za doterajší bod 88 vkladá nový bod 89, ktorý znie:
89. V prílohe č. 3 časti IV Duševné poruchy a poruchy správania sa v poznámke k bodu 1 slová „(napr. autizmus)“ nahrádzajú slovami „(napr. autizmus alebo Aspergerov syndróm)“.
Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
3. Čl. I sa za bod 92 vkladajú nové body 93 až 95, ktoré znejú:
93. V nadpise prílohy č. 7 sa za slová „v dôsledku ťažkých porúch mobility“ vkladajú slová „a iných porúch“.
94. V prílohe č. 7 bode I. úvodnej vete sa za slová „v dôsledku ťažkých porúch mobility“ vkladajú slová „a iných porúch“.
95. V prílohe č. 7 sa bod I. dopĺňa písmenom f), ktoré znie:
„f) pervazívne vývojové poruchy (napr. autizmus alebo Aspergerov syndróm).“
Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
4. V čl. I doterajšieho bodu 95 v prílohe č. 8 sa slová „vrátane pervazívnych vývinových porúch stredne ťažkého alebo ťažkého stupňa“ nahrádzajú slovami „vrátane pervazívnych vývinových porúch stredne ťažkého alebo ťažkého stupňa (napr. autizmus alebo Aspergerov syndróm)“.
Ďakujem, skončila som.

Mne ešte nedá, pán poslanec Tomáš, pripomenúť, že ste na začiatku na okrúhlom stole priznali, že ste o týchto problémoch dovtedy vôbec netušili. A oceňujem, že ste sa v tom už čiastočne zorientovali aj podľa tých slov, ktoré ste teraz povedali, a že dnes už naozaj často opakujete, že nechceme byť len predmetom charity, lebo naozaj je to tak.
Ale mrzí ma, že opäť útočíte aj na pani Nicholsonovú, že je to len o politike, pretože myslím si, že sme tu politici všetci, a tak ako ona vnáša politiku do týchto problémov, tak ju vnášate aj vy, a tak ju vnášame úplne prirodzene všetci. A osobne si myslím, že aj pani Nicholsonová je zorientovaná v tejto téme, takže v tomto prípade by som ju chcela obhajovať.
Ďakujem.

Pán poslanec Tomáš, ja naozaj musím oceniť, že, že na to stretnutie za tým okrúhlym stolom ste prišli, pretože áno, musíme všetci priznať, že keby ste tam vy neboli, tak jednoducho ten tlak by sme asi vyvinuli, by nám trvalo oveľa dlhšie, keby sme, keby sme sa k tomuto stavu dopracovali. A aj preto som za túto podobu vďačná a aj preto sme vám tento návrh zákona včera podporili. Ale naozaj dúfam, že, že sa v tomto boji bude pokračovať aj ďalej a že pán minister naozaj sám prejaví iniciatívu a bude niektoré tie témy otvárať.
Ja ešte o niektorých veciach budem určite hovoriť aj v ústnej rozprave.

Vážený pán minister, vážení kolegovia, ja by som v prvom rade chcela poďakovať všetkým vám, ktorí ste dnes podporili procedurálny návrh, aby rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky a jej výborov o bodoch, ktoré sa týkajú nepočujúcich osôb, boli tlmočené do posunkového jazyka. Dnes sme to, žiaľ, ešte nestihli, ale verím, že odteraz to už bude pravidlom a budú nás nasledovať aj iné inštitúcie. Tí poslanci, ktorí hlasovanie, teda ktorí hlasovali inak, majú už o chvíľku možnosť hlasovať pre ďalšie dobré návrhy v prospech ľudí so zdravotným postihnutím.
A ešte by som chcela poprosiť, ak je to možné, možno aspoň dodatočne by Národná rada mohla zabezpečiť pretlmočnenie, pretlmočenie tejto diskusie do posunkového jazyka.
No a teraz sa už vyjadrím k tomuto návrhu zákona. Dnes svoj príspevok určite začnem ocenením a poďakovaním, že ste dodržali slovo a prišli ste na výbor s avizovanými zmenami, a teda boli tam aj, aby som bola teda úprimná, boli tam aj zmeny, ktoré som nečakala, ktorým ste ma, ktorými ste ma milo prekvapili. Pán minister tie zmeny všetky vymenoval, ja by som ich rada zopakovala, ale budem musieť trošku šetriť časom, keďže sú tu iné obmedzenia, a tak vás nemôžem chváliť asi tak dlho.
Oceňujem, že sa prvýkrát podarilo zrušiť príjmové limity, a dúfam, že sa v tomto trende bude pokračovať. Myslím si, že je to cesta, ako ušetriť kapacity úradníkov na zmysluplnejšiu prácu, a to venovať ju spravodlivejšiemu posudzovaniu nárokov na kompenzačné príspevky. Je tu ešte stále dosť ľudí, ktoré celé, ktorí celé mesiace bojujú za spravodlivosť a nemôžu sa jej domôcť. Zmeny v osobnej asistencii, ktoré rušia príjmové limity, konečne pomôžu osobám so zdravotným postihnutím dostať sa aspoň v tomto prípade zo začarovaného kruhu, kedy so zamestnaním prichádzala úplne logicky zvýšená potreba na osobných asistentov, ale príjem, ktorý im mal zvyšovať životnú úroveň, museli investovať nelogicky do osobných asistentov. V tejto chvíli musím povedať, že, samozrejme, som v konflikte záujmov, keďže sa ma táto téma týka.
Ja verím, že sa vám to čiastočne vráti tým, že oveľa viac ľudí so zdravotne postihnutím sa začne zapájať do pracovného procesu, že sa im podarí začleniť sa do spoločnosti a už sa nebudú musieť báť, že sa od príspevku na osobnú asistenciu odstrihnú, a už nebudú musieť kalkulovať, ktorá hranica je pre nich tá únosná. Môžem vám povedať, že najväčší nezmysel je, ak vám príjem, ktorý máte dnes, ovplyvňuje život v nasledujúcom roku bez ohľadu na to, ako sa vaša situácia zmení. Málokto totiž myslí na to, čo sa udeje v budúcnosti, je naozaj veľmi ťažké predvídať, ktorým smerom sa bude váš život uberať. Zdravotné postihnutie predsa len oveľa častejšie prináša výkyvy. Obzvlášť nezmyselné to bolo pri osobnej asistencii. Príspevok na tento účel sa krátil, hoci, ako som už minule spomínala, toto nebol príspevok, ktorý zlepšoval finančnú situáciu, a osobná asistencia nezlepšuje finančnú situáciu samotného užívateľa. Je to príspevok pre osobného asistenta. V plnom rozsahu. Za jeho odpracovanú činnosť. V prípade krátenia si osobného asistenta musel užívateľ osobnej asistencie dotovať z vlastných zdrojov.
Aj v tejto chvíli vám musím, pán minister, pripomenúť nezmysel, ktorý ste tu v pléne v záverečnom slove povedali. Vtedy sa vám zdalo, že pri sadzbe 2,82 eur na hodinu a pri 10-hodinovej šichte je to dobrý zárobok. Však 846 eur vyzerá na prvý pohľad naozaj dosť. Zabudli ste však poznamenať, že to bolo za 30 dní, a aj to je pre bežného smrteľníka, ktorý má aj iný, vlastný život, veľmi ťažko predstaviteľné. Už o pár minút neskôr ste nemali problém prísť s návrhom na zvýšenie sadzby. Preto si myslím, pán minister, že niekedy je lepšie ostať ticho alebo aspoň uznať, že pravdu môžeme mať aj my. Bolo by to férovejšie.
Keď sme pri odmenách, treba pripomenúť, že minule tu nebola spomenutá ešte jedna vec, ktorá je v súvislosti s vami, pán minister, a s aktivitami strany SMER v poslednej dobe veľmi aktuálna. Presadili ste príplatky za víkendy a nočné smeny, ale asistentov sa ani tieto zmeny nedotýkajú. Aj preto je správne výrazne zvýšiť príspevok na osobnú asistenciu a aj preto ani nové nastavenie nemusí byť dostačujúce. Výška odmeny, ktorú navrhli organizácie, a ktorým, a s ktorou ste prišli nakoniec aj vy, tiež tento fakt nezahŕňa. Pritom osoby so zdravotným postihnutím, ktoré pomoc potrebujú veľa hodín denne, ju potrebujú často aj cez víkendy a v noci. Nehovoriac o tých, ktorí sú na pomoc odkázaní 24 hodín denne, 7 dní v týždni. A nemusí to automaticky znamenať, že musia využívať iba opatrovanie. Aj osoba odkázaná na pomoc 24 hodín denne má právo využívať služby osobných asistentov, keď to vyplýva zo spôsobu života, ktorý vedie. Mnohí, hoci na lôžku, sú veľmi aktívni. Svedčí to o ich sile a odhodlanosti bojovať s osudom a je preto našou, a teda aj vašou povinnosťou práve takýmto ľuďom pomáhať, a nie im klásť polená pod nohy. Na tejto schôdzi ešte o týchto ľuďoch určite budem hovoriť. Aj preto dúfam, že tak ako hovoríte o minimálnej mzde, ktorá onedlho prekročí 500 eur, budete hovoriť aj o osobnej asistencii, ktorá, dúfam, že čoskoro prekročí 5 eur na hodinu.
Mylná je často interpretácia hovorcov ministerstva či ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, že človek, ktorému sa zdravotný stav zhoršuje, nemá právo na osobnú asistenciu. Bohužiaľ, aj takéto tvrdenia neraz zástupcovia týchto inštitúcií vypustili z úst. Je to v rozpore s Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím a filozofiou nezávislého života. A rovnako je to v rozpore so zdravým rozumom. Takéto výroky budem dávať na prešetrenie minimálne komisárke pre osoby so zdravotným postihnutím, lebo mám pocit, že si ani oni, ani vy často neuvedomujete, čo hovoríte a ako negatívne ovplyvňujete postoj k ľuďom so zdravotným postihnutím. Preto treba na to neustále upozorňovať.
V diskusiách o tomto zákone sa vyskytla tiež poznámka, konkrétne od pána poslanca Tomáša, som rada, že tu sedí, že ľudia so zdravotným postihnutím majú často osobné vzťahy s asistentom, preto by to nepovažoval za prácu. Aby som to uviedla na pravú mieru. Môže sa stať, že si človek na túto, že si človeka na túto činnosť naozaj vyberáme z okruhu ľudí, ktorých poznáme. Tým zvlášť, ak bývame na dedine, kde každý každého pozná, kde je ťažké nájsť iného človeka. Ale aj tento vzťah by mal byť vybudovaný predovšetkým na profesionalite, profesionalite v zmysle, že k svojej práci pristupujeme ako ku každej inej práci. Ak pán Tomáš bude tvrdiť, že to nie je práca, budeme mať stále rovnaký problém, a to nedostatok asistentov, pretože my sa snažíme ľudí získavať tým, že to práca je. V prvom rade je to totiž zodpovednosť a je to plus, ak je tento vzťah postavený aj na osobnej dôvere. Nielen pre osobu so zdravotným postihnutím, ale aj pre rodinu je často náročné zmieriť sa so zásahom cudzej osoby do súkromia. Je to, žiaľ, nevyhnutné a z vlastnej skúsenosti musím dodať, že často oslobodzujúce. Správny osobný asistent sa nezamýšľa nad zmyslom vašich rozhodnutí, nesnaží sa presviedčať vás o správnom smerovaní, ale v prvom rade by mal počúvať a plniť želania, a tak vám pomáhal napĺňať filozofiu nezávislého života. Toto dokáže zvyčajne lepšie cudzia osoba ako rodinný príslušník, lebo je takto od začiatku vedený.
Osobná asistencia je však stále neznámy pojem. Čo je neznáme, z toho majú ľudia strach, a preto niekedy rodina a niekedy aj samotní zdravotne postihnutí sa bránia nadväzovať vzťahy s cudzími ľuďmi. A napríklad v tomto by mali byť nápomocné práve agentúry osobnej asistencie, ktoré na jednej strane pomáhajú, resp. mali by pomáhať hľadať osobných asistentov, na druhej strane by mali pomáhať zvládať rôzne situácie, ktoré vznikajú medzi asistentom a užívateľom. Niekedy sú to napr. prílišné očakávania na jednej či druhej strane, inokedy to môže byť nesprávne chápanie asistencie, opäť na oboch stranách. Rovnako by mali vykrývať neočakávané výpadky asistentov z hodiny na hodinu a v neposlednom rade by mali pomáhať nastavovať systém, pretože sú v priamom kontakte s praxou a poznajú obe strany mince. Nič z toho sa prakticky nedeje. Činnosť agentúr je síce v zákone od začiatku zakotvená, ale agentúry budete hľadať márne. Na fungovanie nevedia získať ani cent.
Teraz by som sa chcela vyjadriť pár slovami aj k spomínaným výkazom, o ktorých sa tu už toľko bavíme, a ja som rada, že sa v konečnom dôsledku týmto tlakom podarilo presadiť, že sa nevydávame cestou pôvodných výkazov s uvádzaním hodín, a teda s uvádzaním odpracovaného času. Tento problém výkazov o osobnej asistencii vôbec nie je problém užívateľov osobnej asistencie. Ja som už niekoľkokrát spomínala, že problém by mohol nastať naozaj na úradoch. Pán minister sa tomu síce bráni, ale naozaj si myslím, že je to tak. A nezastupujem tu, on to sa tak položartom včera nad tým pozastavil, že hájim záujmy zamestnancov úradov práce. Nie je to tak, ja hájim záujmy ľudí so zdravotným postihnutím, pretože my potrebujeme pracovníkov úradov práce na to, aby správne posudzovali príspevky a správne pomáhali k začleneniu do spoločnosti ľudí so zdravotným postihnutím.
Navrhovaná podoba zákona naozaj, a teda navrhovaná podoba výkazov predstavovala podľa nás neúmernú záťaž úradníkov. Zvýšilo by to naozaj byrokraciu, ja som vám dokonca dala na stôl výkaz, ako by vyzeral v reálnej podobne, pretože si myslím, že, že často, často sa s nejakým návrhom príde, ale nikto sa nezamyslí, ako to bude vyzerať v praxi. My sme si ten, ten výkaz vypracovali, my sme si ho vyplnili a naozaj som zistila, že ak je tam uvedené v stĺpci odpracované hodiny počet len a nie je uvedené, či hodín, minút alebo, v akom údaje sa majú uvádzať, tak to reálne bude problém.
Môžem vám povedať príklad z minulosti, keď takéto výkazy boli. Na výkaze bolo uvedených celkovo, že aj bolo odpracovaných 83 a pol hodiny, bolo napísaných 83, čiarka, 5 a úradníčka vrátila tento výkaz s odôvodnením, že nevie v takejto podobe výkaz zapísať do systému, napriek tomu, že počet bol správny, pretože ona vie zapísať len 83 hodín 30 minút. Toto by boli reálne situácie, ktoré by sa stávali aj dnes, pretože výkaz nebol ošetrený dostatočne. To, či napíšete 0,5 hod. alebo 30 min., je pre nás, čo si myslíme, že je to to isté, jasné, ale pre tých pracovníkov na úrade, ktorí idú presne podľa predpisov, je to naozaj katastrofa. Na základe tohoto by museli žiadať o opravu výkazu a reálne sa to, sa to dialo, odďaľovalo sa vyplácanie príspevkov, takže aj som naozaj rada, že sa tento krok z návrhu zákona vypustil a že, že sa tie výkazy ponechávajú v pôvodnej podobe.
Chcem ešte pripomenúť, že v súvislosti s nastavenými zmenami, ktoré sú v podobe pevnej sumy, prichádza aj tak ďalší administratívny problém. Pracovníčky budú musieť či osobnú asistenciu, alebo opatrovanie meniť každoročne rozhodnutia všetkým poberajúcim, pretože ich budú musieť informovať o novej sume. Pri osobných asistentoch je to pre 20-tisíc, teda pri, je to necelých 10-tisíc užívateľov, ale to znamená, že, aspoň na ministerstve to tak tvrdia, že majú 20-tisíc zmlúv uzatvorených o osobnej asistencii, to znamená, že najprv budú musieť uzatvoriť nových 20-tisíc zmlúv užívatelia s osobnými asistentmi a následne aj úrady práce budú musieť vydať nové rozhodnutia o novej sadzbe. Rovnako je to aj pri opatrovaní, 55-tisíc užívateľov alebo poberateľov príspevku na opatrovanie budú musieť vydávať nové rozhodnutia. Čiže to je, a to bude každoročne práca navyše, je to úplný nezmysel, úplne nesystémové, a pritom tá valorizácia tam nejaká nastavená bola. Úrady práce to síce robili obdobne a ja dlho upozorňujem na to, že tento proces sa mal nastaviť tak a zjednodušiť, aby, aby nemuseli túto činnosť robiť a aby naozaj to bolo nastavené v zmysle tých valorizácií, ako to doteraz bolo aj v tých rozhodnutiach, ale, žiaľ, nestalo sa tak.
Toto boli zmeny, ktoré sa týkajú osobnej asistencie, teda zvýšenie sadzby a odstránenie limitov, a teda tie výkazy, a potom tu máme zmenu, ktorá, ktorá sa týka, zmeny, ktoré sa týkajú opatrovania. Ja chcem pripomenúť, že zrušenie krátenia príspevku na opatrovanie, ak dieťa navštevuje školské zariadenia viac ako 20 hodín týždenne, po tejto zmene sa volá už naozaj dlho. Ešte v MPK ste tento krok obhajovali so slovami, že považujeme za správne krátenie peňažného príspevku v prípade, že opatrovaná osoba v rozsahu viac ako 20 hodín týždenne navštevuje školské zariadenie. Navrhnuté bolo, zavedené do zákona vzhľadom na požiadavku osôb, ktoré nenavštevovali školské zariadenie alebo ambulantnú formu sociálnej služby. Je to škoda, že táto zmena prichádza až tak neskoro. Zákon platí 10 rokov, pritom návrh na túto zmenu tu bol minimálne v roku 2014, čo som si našla, a od roku 2016 v súčasnom zložení parlamentu sme túto zmenu navrhovali v rôznych podobách niekoľkokrát.
Všetky zmeny sa majú diať ako investícia do budúcnosti, do dieťaťa so zdravotným postihnutím, do dospelej osoby so zdravotným postihnutím, do rodiny, kde je člen so zdravotným postihnutím. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny má skúmať možnosti, ktoré môžu pomôcť rýchlejšie začleniť sa do spoločnosti, a, naopak, nemalo by stavať prekážky k sociálnej inklúzii a už vôbec nie dávať na výber v situácii, ktorá je aj tak ťažko riešiteľná, a to v zmysle dávať na jednu misku váh peniaze, ako to bolo v tomto prípade, keď sú všetky formy pomoci podhodnotené, a na druhú stranu misky váh vzdelanie, čo je naozaj kruté.
Rovnako ako kruté bolo doterajšie zdôvodnenie, že niekto to tak chcel. V iných prípadoch má ministerstvo problém počúvať hlas ulice a hlas rodín, neviem prečo v tomto prípade to považovali za dôležitý argument. Desať rokov sa tento stav akceptoval. Podobne je to aj so zvýšením príspevku na opatrovanie, ak ide o nezaopatrené dieťa. Prečo tento príspevok majú dostávať len tí, ktorí sú pasívni? Prečo aj rodiny, kde sa opatrovateľ snaží privyrobiť si pár eur, by nemal mať nárok na zvýšený príspevok pre svoje dieťa? Kedy budete chápať aj tento rozmer príspevku? Stále hovoríte, že ide len o príspevok, nie je to plnohodnotná, plnohodnotná odmena. Kedy sa odstránia nezmyselné kritériá?
Prejdime aj k ďalším formám kompenzácií. Okrem toho, že si pracujúci človek s ťažkým zdravotným postihnutím musel šetriť na doplatky pre asistentov, musí si ešte stále šetriť aj na veľmi drahé pomôcky, na ktoré dostáva menší príspevok alebo vôbec žiadny v závislosti od toho, koľko zarába. Medzi takéto pomôcky patria napr. príspevky na mechanický či elektrický vozík, príspevok na auto, príspevok na zdvíhacie zariadenie, príspevok na výcvik vodiaceho psa, vodiaceho asistenčného psa alebo signálneho psa. Ale je to aj príspevok na úpravu bytu, domu a garáže. Toto sú jednorazové príspevky, ale finančne náročnejšie. Každého, kto si hľadá zamestnanie, nadšenie pre prácu rýchlo prejde, keď zistí, koľko musí doplácať. Pri poberaní invalidného dôchodku a mierne vyššej mzde, ako je minimálna, stačí, že treba kúpiť jednu finančne náročnejšiu pomôcku, a tieto osoby sú na tom finančne na niekoľko rokov horšie ako nepracujúci ľudia so zdravotným postihnutím.
Potom sú tu príspevky opakované a na prvý pohľad nie príliš vysoké, ale keď je niekto z dôvodu svojho zdravotného postihnutia odkázaný na viaceré, je to výrazný zásah do rozpočtu.
Tu máme príspevok napr. na kompenzáciu zvýšených výdavkov, ľudovo povedané, príspevok na benzín, diétne stravovanie či príspevok na hygienu a ošatenie. Poviete si, že aj zdravý človek si platí benzín do práce, ale pre človeka so zdravotným postihnutím, ktorý si auto nedokáže šoférovať sám, to väčšinou znamená dvojnásobný počet jázd. Niekto ho musí do práce doviezť a po skončení ho príde zase zobrať. Auto sa otáča dvakrát. Často je to tak so všetkým. Na pracovnú činnosť osobného asistenta použiť, na pracovnú činnosť človek so zdravotným postihnutím osobného asistenta používať nemôže, čiže v práci s ním zostať nemôže.
Ostanú však nedoriešené mnohé ďalšie problémy, ktoré ste prisľúbili tiež riešiť. Verím, že diskusiu otvoríte hneď po prijatí týchto zmien.
Určite vám ešte pár tipov dám. Som rada, že sa do tejto diskusie prihlásil aj pán poslanec Tomáš. Jeho, alebo teda aj váš úmysel o tom, že to naozaj s ľuďmi so zdravotným postihnutím myslíte vážne, môže byť takto uveriteľnejší. Lebo naozaj veľakrát, už to tu spomínala pani Nicholsonová, kritizujete či naše hnutie OĽANO, alebo aj ďalších, že sa priživujeme na témach, priživujeme na témach a robíme tlačovky, ale všimnite si, čo robíte vy, úplne to isté. Kto tu zorganizoval a koľko tlačoviek na tému zdravotne postihnutým? Nie OĽANO, ale SMER - SD. Prečo poslanci SMER-u s týmito návrhmi neprišli už do MPK, veď tieto požiadavky boli známe už dávno predtým? Koľkokrát vystúpili v rozprave poslanci SMER-u v prvom čítaní a sypali si popol na hlavu, že, že prichádzajú len s pozmeňovákmi, keď je problém pomenovaný už dávno? A prečo, pán minister, nemáte problém v prvom čítaní obhajovať až do poslednej chvíle návrh, ktorý však vzápätí zmeníte? Nie ste náhodou v pozícii bábky, že v konečnom dôsledku o ničom neviete a o ničom nerozhodujete? Ešte si všetci pamätáme, že takto podobne sa do návrhu dostala aj úprava k jednorazovým príspevkom, ktoré už nebude nutné po smrti ťažko zdravotne postihnutej osoby vracať v dedičskom konaní. Ak by sme mali čakať na vaše rozhodnutia, pán minister, asi by sme sa nikam neposunuli.
Musím povedať, že na moje pripomienky v MPK ministerstvo vôbec nereagovalo do dnešného dňa ani zaslaním žiadneho všeobecného vyjadrenia. Vyplýva mi z toho len, že rola poslanca je v tomto smere úplne bezvýznamná. A to som sa snažila vstúpiť do procesu dostatočne zavčasu.
Je mi ľúto, že aj dobré nápady a návrhy, ktoré by mohli občanom účinne pomáhať, sa strácajú na bojisku politikárčenia. Tak je to napríklad aj s návrhom na príspevok na osobné motorové vozidlo s automatickou prevodovkou pre osoby, ktoré ešte nemajú vodičské oprávnenie.
Ako skončí tento návrh? Ja ho tu a teraz predkladám. Snažila som sa otvoriť diskusiu, rokovala som to o tomto, o tomto návrhu, dostala som prísľub, že budete pracovať na tomto návrhu. Dodnes neviem, v akom je to štádiu. Pre istotu vám ho tu predkladám.
Jedná sa o to, aby mladý človek, ktorý, ktorý si chce urobiť vodičské oprávnenie a zároveň získať motorové vozidlo, získať príspevok na kúpu osobného motorového vozidla a jeho úpravu, môže dostať tento príspevok ešte pred získaním vodičského oprávnenia, pretože tu ide o auto s automatickou prevodovkou, a..., lebo zatiaľ je podmienka taká, že musí mať najprv vodičské oprávnenie. Je to, žiaľ, začarovaný kruh. Verím pán minister, že tento môj návrh zákona, teda tento pozmeňujúci návrh podporíte.
Je tu ešte jedna nezanedbateľná vec, ktorú som v podstate, na základe ktorej som dnes iniciovala ten môj procedurálny návrh, resp. na základe ktorej som, som dala ten procedurálny návrh, že mnohí sa tvária, ako chcú ľuďom so zdravotným postihnutím pomáhať, ale keď prídeme do praxe, zrazu na to zabúdame. Keď som pred časom, keď sa riešil zákon pre nepočujúcich, zákon o posunkovej reči, nikomu ani len nenapadlo, že na výbore by mohol byť práve tlmočník do posunkovej reči. Ani nikomu to nenapadlo, ani, ani v pléne. Rovnako, teraz keď sa riešia kompenzácie, často sú tu ľudia na vozíkoch, ktorí sa potrebujú dostať rovnako na výbor. Tie priestory sú naozaj obmedzené, ja chápem, že Národná rada priestory nemá, ale myslím si, že sa dá robiť, urobiť krok, že sa ten výbor zorganizuje niekde inde, pre mňa za mňa aj v pléne Národnej rady. A preto som dnes dala ten procedurálny návrh, a preto som naozaj vďačná, že sa našlo dosť poslancov a že tento návrh prešiel, lebo takto sa dokazuje skutočná pomoc.
My nechceme donekonečna prosiť, a, žiaľ, musela som to urobiť ja, bola by som oveľa radšej, keby to urobil niekto z vás, my by sme boli oveľa vďačnejší, keby sa tá pomoc ponúkala sama.
Budem tu čítať ešte procedurálny, pozmeňujúci návrh, pardon. A tak v tejto chvíli by som chcela prečítať už len aspoň záver, že oceňujem ešte raz naozaj, že sa našla vôľa a niekoľko úprav pre ľudí so zdravotným postihnutím sa urobilo. Naozaj je ich veľa finančných. No netreba zabúdať, že mnohé úpravy sú len finančné, a nie systémové. To každoročné opakovanie, že sa musí, musí to schvaľovať nariadením vlády, že sa to musí schvaľovať nariadením vlády, je naozaj zbytočné. Oblasť zdravotne postihnutých je finančne veľmi podvyživená. Z tohto pohľadu preto odporúčam aj našim poslancom hlasovať za tento návrh zákona. Ale pre nesystémovosť príspevkov, a pán Tomáš to včera povedal, že politika sa má robiť systematicky, sa vôbec nebudem čudovať kolegom, ak sa pri hlasovaní zdržia. A ja teraz ešte prečítam môj pozmeňujúci a doplňujúci návrh.
Pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Silvie Shahzad k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o..., dopĺňa sa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (tlač 946).
Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov sa mení a dopĺňa takto:
1. V čl. I sa za doterajší bod 38 vkladá nový bod 39, ktorý znie:
„V § 34 ods. 6 sa za prvú vetu vkladá nová druhá veta, ktorá znie:
Peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytnúť aj pred získaním vodičského oprávnenia podľa osobitného predpisu, ak preukáže, že sa prihlásila na vodičský kurz podľa osobitného predpisu.“
Poznámky pod čiarou k odkazom 38a) a 38b) znejú:
„38a) Zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
38b) § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 93/2005 Z. z. o autoškolách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“
Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
2. V čl. I sa za doterajší bod 38 vkladá nový bod 39, ktorý znie:
V § 34 ods. 7 druhej vete sa slová „ak má fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím oprávnenie na vedenie osobného motorového vozidla“ nahrádzajú slovami „ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím preukáže, že sa prihlásila na vodičský kurz podľa osobitného predpisu“.
3. V čl. I sa za doterajší bod 40 vkladá nový bod 41, ktorý znie:
„V § 34 ods. 16 sa na konci pripája táto veta:
Fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorej sa poskytol peňažný príspevok na základe preukázania, že sa prihlásila na vodičský kurz podľa osobitného predpisu, je povinná vrátiť peňažný príspevok, ak do 12 kalendárnych mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o priznaní peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla nezíska vodičské oprávnenie podľa osobitného predpisu.“
Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
V čl. I sa za doterajší bod 50 vkladá nový bod 51, ktorý znie:
„V § 38 sa vypúšťa odsek 17.“
Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
5. V čl. I sa za doterajší bod 92 vkladajú nové body 93 až 95, ktoré znejú:
Príloha č. 10 vrátane nadpisu znie... Teraz je tu taká komplikovaná tabuľka, takže neviem, že či vám ju mám čítať, ale znamená to, že výška príspevku sa bude priznávať aj na päťnásobok sumy životného minima. Rovnako sa to týka aj skutočností na určenie výšky peňažného príspevku na kúpu pomôcky, ktorou je pes so špeciálnym výcvikom. Rovnako sa to týka skutočnosti na určenie výšky peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla a na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou, to je príloha č. 13.
A doterajšie body sa následne prečíslujú.
A potom je tu ešte bod 6, ktorý tu vlastne už odznel, a to sú spomínané výkazy.
V čl. I sa vypúšťa doterajší bod 94.
Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
Chcem poprosiť o hlasovanie o bodoch 1 až 3 spolu a potom o každom ďalšom bode zvlášť.
Ďakujem pekne.