Videokanál klubu

Ja by som vám len dal do pozornosti možno stránku Mečiarove amnestie.sk, kde vidno, že koľkokrát tieto návrhy boli: rok 2002, 2005, 2006, 2008, 2011, 2014, 2016. Takže z toho si súdny človek urobí obraz aj o tom, že odkedy je strana SMER - SD na svete, že koľkokrát úprimne a naozaj sa snažila o zrušenie týchto Mečiarových amnestií. Viac k tomu nemám čo dodať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega, áno, tak ako si povedal, že najdôležitejšie je to, aký dávame vzor pre ďalšiu generáciu, ako tu vlastne my ukazujeme tie špičky, ako sa má tá demokracia chápať, ako ju máme uvádzať u nás na Slovensku do reálneho života. Žiaľ, to, čo povedal Braňo Škripek, budem ho stále opakovať. Na svojej prvej rozprave, keď vstúpil do Národnej rady, tak ja som sa ho pýtal, že, Braňo, povedz mi, čo tu tí politici vlastne robia, lebo ja niektorým veciam nechápem po nejakých troch rokoch, čo som tu, a Braňo Škripek mi to na prvej, v prvej rozprave, ktorú tu povedal, povedal: "Politici na Slovensku vykladajú obsah významu slov." A ja to budem stále opakovať: vykladáme obsah významu slov. Lebo v bežnom živote platí to slovo, ale v politike sa dá trikrát otočiť, štyrikrát vysvetliť a pätnásťkrát obhájiť.
A najhoršie na tomto je - a to budem opakovať stále -, na Slovensku sa dá kúpiť pravda. Dá sa kúpiť pravda a tí, kto ju, ktorí ju majú hľadať, tvrdia, že oni majú pravdu, a nepokúšajú sa tú pravdu nájsť, lebo pravda očisťuje a klamstvo zväzuje. A pokiaľ slovenská demokracia toto nepochopí a čelní predstavitelia, ktorí budú, a to je jedno, aká tu bude vláda: modrá, biela, fialová, hnedá, červená, pokiaľ toto nepochopia, že politik tu má prísť slúžiť a zastupuje 5,4 milióna národu slovenského, nie našich a vašich, všetci voliči, všetci občania Slovenska, každý poslanec má zastupovať a to je jedno, či mu dali hlasy, alebo nedali hlasy, pretože tieto zákony, ktoré tu prijímame a za zákonodarný zbor, slúžia všeckým občanom.
Takže, vážení, dúfam, že demokracia slovenská nepôjde do čiernej diery, ale pôjde k nejakému tomu slnku, ktoré bude hovoriť, že takto si predstavujem demokraciu tu v strednej Európe, na Slovensku.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia, chcel by som využiť tento záverečný deň na to, aby som skôr povedal úvahu, ktorá je širšia, nehovorí k litere zákona. Tam som sa navyjadroval a myslím, že litera zákona ani nie je to kľúčové, nakoniec na texte sme sa zhodli, podstatná bola tá povestná politiká vôľa, aby sme prekonali nechuť otvárať minulosť, aby sme prekonali nechuť nazvať veci pravým menom, keď už toľké roky sa nám darilo o nich nehovoriť, nevracať pocit zahanbenia, ktorý vo všetkých slušných ľuďoch toto obdobie zanechávalo.
Tézou môjho, verím, že nie dlhého príspevku, však ani dlhý nemôže byť, bude veta, že boj o zrušenie Mečiarových amnestií začal liečbu demokratického organizmu Slovenska. V tom roku od volieb tie naše bludné kruhy, ktoré celé roky opakovali tie isté schémy, tie isté vety, podľa ktorých, keď išlo o chyby alebo zločiny mocných, tak sa skutok nestal, lebo "náš človek", slovensky, v slovenčine, v politickej slovenčine to znamená človek, ktorý je chránený našou skupinou, náš človek musí byť v poriadku. Pred rokom sa začali tie bludné kruhy praskať a dá sa povedať, že rok medzi voľbami 2016 a súčasnou jarou 2017 zaznamenal vlastne prekvapivý zvrat.
Dámy a páni, spomeňte si na atmosféru pred rokom. Nevyzeralo to veľmi radostne. Tie voľby akoby nás doslova hodili do minulosti. Sama vládnuť už nevedela ani ľavica, ani pravica. Stalo sa to preto, preto nastala takáto situácia, lebo istú časť, istý segment poslaneckých miest v slovenskom parlamente obsadili politici s hitlerovskými fúzikmi skloňujúci boj za bielu rasu, boj proti Západu, proti príslušnosti Slovenska k Európskej únii, potom neskôr proti migrantom a tak ďalej. Nejaký poslanec prišiel nedlho po voľbách dokonca s revolverom. Verejnosť - a aj tu bola taká atmosféra určitého šoku a znepokojenia, patríme teda do Európy alebo sa čosi zmenilo, niečo v atmosfére verejnosti. (Odmlčanie sa rečníka.) Nie. Ja si myslím, že slovenská verejnosť sa nezmenila na fašistickú a že práve tá najnovšia časť toho roku, tá bližšia k súčasnosti a udalosti okolo amnestií dokazujú, že aj minuloročné voľby ukazovali stále ten istý syndróm. Nespokojnosť. Veľkú, ale naozaj už závažnú nespokojnosť, ktorú už neslobodno podceňovať. A ja aj túto chvíľu využijem na to, aby som koaličným poslancom poblahoželal k tomu, že v tomto prípade ju nepodceňovali a že v prípade amnestií sa rozhodli konať.
Už roky nás na Slovensku ponižovala a ponižuje aj v iných, aj mnoho iných vecí, veľa inej nenaplnenej historickej spravodlivosti. Ten občan, ktorý si tu odniesol na svojom chrbáte celé sociálne aj ekonomické náklady transformácie, naozaj po novembri očakával trochu iný stav. Očakával, že uvidí, že budú zločinci bývalého režimu, o ktorom sa začalo po novembri hlásať, a boli prijímané aj zákony, že je zločinný, že tí zločinci budú postavení pred súd, ale žiadni zločinci bývalého režimu zodpovednosť neniesli. Výkričníkom našej neschopnosti doslova bol najznámejší československý vlastizradca a hrobár Dubčekovej éry. Spomeňme si, že sídlime na Dubčekovom námestí, tento, toto ráno, keď začínajú prejednávať rušenie Mečiarových amnestií, stojíme práve tu a relatívne neďaleko od nás až skoro do dovŕšenia storočnice sa celej slovenskej verejnosti smial do očí Vasil Biľak, ktorý žil v aristokratickom zámočku, a ktorý teda nadobudol ešte aj v rozpore s pravidlami v najdrahšej bratislavskej štvrti, a prežil toho Dubčeka, ktorého, ktorého valcoval prostredníctvom ruských tankov po celé dvadsaťročie.
Dnešní mladí, keď sa pozerajú na náš, našu schopnosť vyrovnávať sa so zodpovednosťou za minulosť, tak sa musia čudovať, že tu sa vôbec oslavuje nejaký 17. november. Dubčekov tragický príbeh človeka, čo chcel dať politike ľudský, ľudskú tvár, a Biľakov judášsky triumf, jeho vyšklebená tvár, ktorý sa mu posmieval a nám všetkým, je obrazom našej bezradnosti. Bezradnosti a strachu vyrovnávať sa s minulosťou.
Občania Slovenskej republiky sú nespokojní nie iba pre okatú neschopnosť vyrovnať sa s nespravodlivosťou, ale musím sa zmieniť aj o sociálnych nožniciach. Nebudem o tom hovoriť, nechcem o tom hovoriť dlho, ale nemožno sa čudovať, že človeka práce alebo živnostníka, alebo podnikateľa zahanbuje, ak vidí, že u nás najbohatší zbohatli politickými cestami, nie talentom, vytrvalosťou a schopnosťami. Naša spoločnosť má elity. Nie na všetky ale dokážeme byť hrdí. Proti situácii bolo, takto zložitej a takto dlhodobej, bolo naozaj donkichotské postaviť práve zrušenie Mečiarových amnestií, ktoré vyvolávalo aj právny spor, ale bolo jednoznačne špičkou ľadovca, ako som to tu už neraz do otravnosti opakoval, špičkou ľadovca, ktorému všetci rozumeli. Bola, bola jasná obeť, bol tam zabitý človek, unesený syn prezidenta, bola tam medzinárodná blamáž. Bol to nie najstrašnejší moment 90. rokov, ale ten moment, ktorý nás pichal a bolel. Preto hovorím, že nie najstrašnejší, lebo to, tá bolesť a škoda sa týkala niekoľkých rodín, netýkala sa celej spoločnosti. Tu sa v 90. rokoch urobili aj zločiny, ktoré sa týkali naozaj každého jedného z nás, ale tento jeden sa dal, sa dal označiť za špičku ľadovca, a ak sa nám ho podarí spoločne zlomiť, začíname hovoriť o tom, že občania by mohli obnoviť vieru v tento stánok, v Národnú radu Slovenskej republiky, mohli by si znovu spomenúť, že stojí na Námestí Alexandra Dubčeka, ktorý niesol v sebe nádej na politiku, ktorá má ľudskú tvár, na politiku, ktorá má v sebe aj spravodlivosť, a kde vznikajú elity v štáte, za ktoré sa nemusíme hanbiť.
Veľa sa tu na tomto mieste hovorí aj o zneužívaní moci alebo o korupcii. Ja som veľmi rád, že v poslednej dobe je to naozaj celospoločenská téma. A potom sú tí druhí, tí zase hovoria, je tu nebezpečie extrémizmu. V skutočnosti je to stále ten istý syndróm, o ktorom... Nerád to vyslovujem, ale ohrozuje nás kriminalizácia verejného života. A ona môže mať podobu tolerancie k extrémizmu, môže mať aj podobu únosu alebo zatiaľ nevyjasneného úmrtia poslanca Gauliedera, ktorý žil v komunálnych pomeroch kdesi na Slovensku. Môže mať podobu rozkrádania majetku, ktorý nás v Európe dostáva v rebríčkoch korupcie na tie najhoršie miesta. To všetko je kriminalizácia verejného života. Príšerné slovo, priznať si takýto termín, ale som presvedčený, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že to, čo sme videli, a to, čo teraz odsudzujeme rušením amnestií, Mečiarových amnestií, čo sa udialo dávno, dávno pred 20 rokmi, vtedy bolo ako zlo uzavreté v kabinete moci, v kabinetoch moci niekoľkých strán, niekoľkých mocipánov, no ale tým, že nebolo potrestané, ako s každým zlom, ktoré nie je potrestané, sa rozširovalo a, prirodzene, metastázovalo do spoločnosti. A obávam sa, že dnes ľudí, ktorí za majetok sú schopní spáchať zločiny, manipulácie, podvody, už nie je iba hŕstka, ktoré, ktorých by opísal film Únos. Taký film... (Ruch v sále.) Poprosím, pán predsedajúci, napomeňte kolegu, ktorý má prejav o chvíľu a cvičí si teraz svoje prvé vety. (Odmlčanie sa rečníka.) Ďakujem.
Tieto metastázy sú symptómom našej spoločnosti, oni sú dôvodom, prečo ľudia nemajú pocit právnej istoty, bezpečia. Bol som na tom pohrebe Gauliederovom. Naozaj dajme to bokom, ja to nechcem vôbec politizovať a trpezlivo čakám na výsledok, ale jedno vám poviem. Skoro... Bol tam veľký dav so strašne veľa kvetmi, ale cítil som v ovzduší strach. Tí ľudia sa báli. V tej Galante, neviem, či niekto teraz zdvihne, dvihne hlavu proti mocipánom alebo mafii, ktorá tam kdesi drieme. A tí ľudia, nad nimi visel, visel otáznik. Stojí za to u nás postaviť sa za právo a spravodlivosť? Tam bola truhla a tí ľudia potichu okolo, keď skončil obrad, potichu stáli a stíšeným hlasom rozprávali. A v tých rozhovoroch, v útržkoch bola táto otázka. Tá otázka tu je už dávno a dnes na ňu budete odpovedať aj vy, lebo ak posuniete zrušenie amnestií, tak nejednému človeku vnesiete nádej, že stojí za to postaviť sa za právo a spravodlivosť. Ak to neurobíme, nielenže posilníme znechutenie, prípadne extrémizmus, ale predovšetkým to najjednoduchšie riešenie, ktoré leží pred mladou generáciou. Tá sa zoberie a pôjde do krajín, kde také niečo by nebolo možné, ako je únos prezidentovho syna alebo vražda svedka samotnými politikmi, ktorí si potom udelia amnestiu.
Chcel som byť taký bezočivý a obťažovať vás s týmto širším pohľadom, pretože rušenie amnestií, a myslím, že každý z vás si to uvedomuje, ale predsa však som na záver toho maratónu dlhoročného chcel pripomenúť, že tá špička ľadovca je úžasným úspechom, akokoľvek je to malý krok. Je to krok, ktorý znovu v ľuďoch vracia nádej, že Slovensko sa dokáže vysporadúvať, pozrieť do zrkadla, nazvať veci pravými menami a že postupne prekonávame tú obrovskú traumu, kedy Slovensko v 90. rokoch skoro na všetky javy malo dvojaký jazyk. Malo, spoločnosť bola hlboko rozdelená a to, čo jedni považovali za hrdinstvo, druhí považovali za sprisahanie proti štátu. To, čo jedni označovali za demokraciu, druhí, druhí nazývali karpatskou demokraciou. Zrušenie Mečiarových amnestií nás posúva k národu, k politickému národu, ktorý hovorí jedným jazykom a učí sa nazývať veci vo svojom štáte otvorene a pravdivo.
Ďakujem všetkým, ktorí doteraz podporovali tento proces, aj tým, ktorí sa ho rozhodli podporiť teraz, a, samozrejme, aj predkladateľom, ktorí, ktorí majú tú česť, že urobia finále, finále tohoto zápasu.
Ďakujem, dámy a páni. (Potlesk.)

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predsedajúci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca. Návrh ústavného zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. A chcem vás požiadať, aby ste otvorili všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo. Ja by som teda chcela vyzvať aj opozičných, aj koaličných poslancov, aby tento návrh podporili. Aj z hľadiska toho, že pán premiér vyhlásil vojnu proti korupcii. Povedal, že, v prejave v Paríži, že korupcia je rakovinou našej spoločnosti. Musíme posilňovať dôveru, dôveru v inštitúcie, je to jedna z najväčších výziev pre našu spoločnosť. Sám povedal, že je to v programovom vyhlásení, že sa bude za to osobne zasadzovať. Takže myslím si, že tento návrh je v súlade s programovým vyhlásením vlády, so súčasnými prioritami pána premiéra, a teda by som žiadala aj o podporu koaličných poslancov. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Kolegyne, kolegovia, nebude to objavením Honolulu ani Ameriky, čo poviem, keď skonštatujem, že mestá a obce hospodária s miliónovými majetkami, rozhodujú o zákazkách v objeme niekoľko miliónov eur, ale komunálni politici, ktorí rozhodujú o týchto zákazkách, nie sú vystavení prakticky žiadnej účinnej verejnej kontrole.
S kolegom Dostálom alebo s Jánom Budajom sme poslancami bratislavského mestského zastupiteľstva a tam to funguje presne tak, ako to tu bolo opísané. Máme povinnosť odovzdať majetkové priznanie, to je v poriadku, ale napríklad na rozdiel od Národnej rady, kde dávame súhlas na zverejnenie s našimi majetkovými priznaniami, tak v Bratislavskom mestskom zastupiteľstve, teda v hlavnom meste, ktoré by malo byť lídrom v transparentnosti medzi mestami a obcami, tam na obálku, zalepenú, vyslovene píšeme slovo "Neotvárať" s výkričníkom. A takto odovzdaná obálka sa podáva do podateľne, kde vám dajú potvrdenie, že ste odovzdali majetkové priznanie, hoci nikto nevie, či v tej obálke je naozaj vaše majetkové priznanie, kus figového listu alebo toaletného papiera. Ale vy máte potvrdenie, že ste odovzdali majetkové priznanie, ktoré sa potom zavrie do trezoru, a nikto nemá právo toto majetkové priznanie vybrať z toho trezoru. Len v prípade, že príde nejaký kvalifikovaný podnet na nejaké konkrétne podozrenie. V tomto volebnom období sme zhruba v strede, čo sa týka komunálneho mandátu, v tomto volebnom období sme ani jedno takéto podozrenie zatiaľ neriešili.
Konkrétne v Bratislave napríklad ideme tento rok rozhodnúť o novej parkovacej politike. Mesto chce obstarať správcu tejto politiky za niekoľko miliónov eur. Alebo máme rozhodnúť o novom dodávateľovi verejného osvetlenia, čo je sedemmiliónová zákazka ročne. To je rozhodne viac, ako je zodpovednosť a kompetencia napríklad nás opozičných poslancov, ktorí tu často, žiaľ, o ničom nerozhodujeme, pretože naše návrhy sú hodené do koša. Jednoducho tým, že nemáme väčšinu, tak drvivá väčšina našich návrhov neprechádza. Napriek tomu sme vystavení verejnej kontrole, a to je v poriadku, ale ako poslanci mestského zastupiteľstva takejto kontrole vystavení nie sme. Samozrejme, žiadne majetkové priznania, ani tie naše v Národnej rade, nie sú dokonalé. Pretože nemajú reálnu výpovednú hodnotu o tom, aké auto vlastníme, aký byt vlastníme, v akej výške máme hypotekárne úvery alebo pôžičky. Čiže nie sú tie majetkové priznania dokonalé, ale sú aspoň akýmsi kompasom pre médiá, pre mimovládne organizácie, ktoré sa transparentnosťou verejného sektora zaoberajú. Ale komunálni politici nie sú vystavení ani takémuto protikorupčnému minimu.
Preto si myslím, že je potrebné tento minimálny tlak vyvinúť. A pokiaľ sa bude dať, samozrejme, ísť ešte ďalej. Ale zamietnuť tento návrh zákona, to si naozaj proste neviem, neviem si predstaviť žiaden racionálny dôvod, prečo za takýto návrh niekto nezahlasuje.
Takže ak dovolíte aj z tohto miesta ako jeden z predkladateľov vás chcem požiadať o podporu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem kolegovi Ondrejovi Dostálovi. Áno, je pravda, že v súčasnosti majetkové priznania, alebo takto, že neprimerane sa trestajú formálne chyby v majetkových priznaniach a skutočne dôležité veci, ako napríklad podiely v právnických osobách, pôžičky vo firmách a tak ďalej, v tých majetkových priznaniach ani nefigurujú. Tak isto vieme, že ako niektorí obchádzajú politici majetkové priznania, že celý majetok je napísaný na nejakú firmu, takže v podstate oni nevlastnia nič, ani žiadny dom, nič nemajú a bývajú v podstate v dome, ktoré vlastní ich firma, ako jeden bývalý poslanec Národnej rady. Takže majetkové priznania by mali byť nástrojom na kontrolu politikov a verejných funkcionárov, aby skutočne sme vedeli, či, či svoju funkciu nezneužívajú na osobný prospech.

Ďakujem za slovo. Myslím si, že ako predkladatelia nemáme problém diskutovať o tom, či tisícky obecných poslancov majú alebo nemajú zverejňovať svoje majetkové priznania. Veľmi radi túto tému otvoríme v druhom čítaní, keďže predpokladám, že tento zákon, ako drvivá väčšina opozičných návrhov, sa do druhého čítania dostane a tam ho potom môžeme vylepšiť.