Videokanál klubu

Ďakujem za slovo. Uvedomujem si, že teraz budem hovoriť o niečom, do čoho sa len ťažko niekto z vás dokáže úplne vžiť, pretože si týmito situáciami nemusíte prechádzať. Buďte radi. Pokiaľ nemáte žiadne trvalé ťažké zdravotné postihnutie, mnohé veci si uvedomovať ani nikdy nebudete, aj keď budete takýchto ľudí okolo seba mať a tieto problémy vnímať.
Trvalé zdravotné postihnutie zmení prístup k životu. Buď sa snažíte prežiť, alebo to vzdáte. Poviem vám, dá sa s tým celkom slušne žiť, pokiaľ na to máte podmienky. A tu narážame na problém. Naša spoločnosť je k bariéram stále veľmi ľahostajná. Nestačí bezbariérovosť deklarovať len v zákone alebo v dohovore, treba k tomu tak aj pristupovať a to najlepšie bez zákona. Len vtedy to bude mať zmysel a len vtedy to splní účel.
Doterajšia pani ombudsmanka predložila za svoje obdobie niekoľko správ, kde monitorovala bariéry prevažne fyzického prostredia v budovách. Na pretrase sa ocitli úrady práce, školy, nemocnice aj policajné stanice. Ak máte pocit, že vo svojich správach preháňala, tak vás môžem ubezpečiť, že ani náhodou. Aj pri rozhovore so zamestnancami kancelárie som pochopila, že sa téme nielen venovali, ale hlavne ju aj pochopili a správne. Aj zo správy vidno, že zamestnanci kancelárie sa v konečnom dôsledku ocitli v pozícii odborníkov na bezbariérovosť, lebo, povedzme si pravdu, tu len málokto tuší, čo bezbariérovosť vlastne znamená a prečo ju máme akceptovať. No aj preto, aby nám nevznikli zbytočné náklady na sociálny systém a aby sa čo najviac ľudí mohlo zapojiť do spoločnosti a prispievať svojím dielom k spoločným hodnotám, aj preto treba bariéry odstraňovať. A dá sa to.
Aby ste si mohli mnohé situácie lepšie predstaviť, budem sa snažiť vám ich predstaviť na konkrétnych príkladoch. Keďže tento návrh zákona je namierený predovšetkým na zdravotnícke a školské zariadenia, budem sa venovať predovšetkým im.
Určite ste už mnohí museli absolvovať pobyt v nemocnici a aj niekoľko poslancov tu už párkrát muselo použiť napríklad barle. A možno vtedy ste si povedali, že, chvalabohu, že je to len nakrátko. Ja mám tých skúseností s hospitalizáciou možno ďaleko menej ako vy. Chvalabohu, hovorím si aj ja, ale nemám ich menej len preto, že som žiadny problém riešiť nemusela, ale hlavne preto, že do tých nemocníc sa človek na vozíku len veľmi ťažko dostane a len veľmi ťažko sa mu tam prežíva. Aby som nepreháňala, prežiť sa tá nemocnica síce dá, ale nič to nehovorí o dôstojných podmienkach. Aj preto, rovnako ako aj mnohí zdravotne postihnutí, aj ja odmietam pobyt v nemocnici a vyhýbam sa mu vždy, keď sa to len dá. V správach sa hovorí predovšetkým o fyzických bariérach a to ešte pred tým, ako vôbec nejaké trebárs vyšetrenia absolvujete, ale vôbec sa v správach nehovorilo o zdravotnej starostlivosti, aká sa vlastne ľuďom so zdravotným postihnutím dostáva. A pritom to je cieľom návštevy zdravotníckych zariadení, nielen sa do nich dostať. Pritom dostať sa do takýchto zariadení je niekedy takmer nemožné. Ak by sme riešili skutočnú zdravotnú starostlivosť, aká sa zdravotne postihnutým ľuďom dostáva, tá situácia by bola ešte zúfalejšia. A tak pekne po poriadku. Keď som sa pýtala ľudí, koľko zdravotníckych zariadení ľudia považujú za dostupné, tak, resp. za nedostupné, tak mi odpovedali, že nedostupné je celé Slovensko, 80 % Liptova a najmenšie číslo, ktoré som dostala, bolo trištvrte Slovenska. Asi taká je realita.
Poviete si, že to sú pocity. Ale presne takto pocitovo sa vyjadroval pred týždňom minister Kaliňák na moju otázku o bezbariérových parkoviskách. My totiž nemáme žiadne poriadne štatistiky a potom to takto vyzerá. Ľudia majú pocit, že sa robí dosť, že tých opatrení sa robí dosť, ale realita je niekde úplne inde. Keď sa bavíme napríklad o tých parkovacích miestach, ktoré som spomínala, pre zdravotne postihnutých sú aj tieto kľúčové. Či sú to školské zariadenia alebo sú to predovšetkým zdravotnícke zariadenia, kde majú ľudia s pohybom vážny problém. Skúste napríklad zaparkovať pred poliklinikou v Ružinove. Vyhradené miesta tam síce sú, ale sú na prelome chodníka a cesty, čiže človek s vozíkom sa tam dosť ťažko dostáva. To je ten lepší prípad. Ale druhá vec je, že mnohé parkoviská obsadzujú súkromné spoločnosti a tie teda vôbec nemajú záujem na tom, aby sa tam dostal každý človek, ktorý potrebuje, lebo je to zase všetko len o peniazoch. A tak napríklad vybaviť si parkovaciu kartu pred Ružinovom vám trvá dva týždne. Náhodné vyšetrenie a zaparkovanie na vozičkárskom mieste ani náhodou. Už aj samotné cesty a chodníky, ktoré pred nemocnicami sú a pred zdravotníckymi zariadeniami, svedčia o úrovni nášho zdravotníctva. Väčšinou sú to jedna diera za druhou.
Ale v poslednej dobe som si začala všímať jeden pomerne zaujímavý úkaz. Keďže predsa len tých bezbariérových riešení nám občas pribúda a napríklad také vstupné rampy a vchody už sa dosť často považujú za základné riešenie a teda niekde aj sú, začala som si všímať, ako ich ľudia využívajú. Keď som aj minule bola v jednej nemocnici, zistila som, že na tejto rampe bolo naozaj husto. Pretože do vchodu do nemocnice viedlo možno 20 – 25 schodov, a mnoho ľudí, ktorí naozaj majú ťažkosti s pohybom, ťažko chodili, mali barle, túto rampu, ktorá bola teda oveľa dlhšia, využívali a prešli radšej po nej. Jednoducho je to pohodlnejšie. Rovnako takúto vec som spozorovala aj na miestnom úrade, kde tá rampa bola osadená veľmi účinne a neprekážala v prostredí, bola, viedla najkratšou cestou k ďalším schodom a ľudia, aj zdraví ľudia si vybrali radšej cestu po rampe a nie po schodoch.
No stále máme dosť takých budov, a tu nehovorím len o nemocniciach, zdravotníckych zariadeniach, ale aj o školách, kde sa napríklad tieto rampy stavajú len k vedľajšiemu vchodu, sú na kľúč, sú nedostupné alebo ťažko dostupné a tým pádom často neplnia svoj účel. Takéto riešenia nie sú najšťastnejšie, lebo veľmi to predlžuje čas, ktorý človek potrebuje, a niekedy naozaj komplikuje život.
Často sa tiež vidí ako riešenie schodisková plošina. To je zvlášť, ja mám pocit hlavne u nás na Slovensku veľmi obľúbené riešenie, že kde sú schody, to zachráni schodisková plošina. Ale nie je to pravda, pretože môžem vám povedať iks príkladov schodiskových plošín, na ktoré som sa ani ja nedostala. Napriek tomu, že na to mám právo, napriek tomu, že je to pre mňa určené, len preto, že nespĺňajú nosnosť, len preto, že ich nevedia obsluhovať, len preto, že sú uzamknuté, len preto, že nejde elektrika, len preto, že prší a rôzne iné dôvody. A presne tieto schodiskové plošiny sú riešenia naozaj len v najkrajnejšom prípade, kedy naozaj už žiadne iné riešenie neexistuje. Lenže u nás sa dávajú schodiskové plošiny aj tam, kde sú pre samotných vozíčkarov nedostupné. Máme pocit, že máme problém vyriešený. A nemyslí sa tu potom na tie ostatné skupiny ľudí, ako sú mamičky s kočíkmi alebo teda rodičia s kočíkmi, ktorí tak isto sa chcú dostať, a tým tie schodiskové plošiny určené nie sú. Sú to možno seniori, ktorí tiež by sa radšej schodom vyhli. Pre nich určené nie sú. A tak je to určené len pre veľmi úzky okruh ľudí a tým pádom tieto riešenia sú veľmi drahé.
Keď sa vrátim ešte konkrétne k nemocniciam, tak aj v správe ombudsmanky sa hovorí, že človek so zdravotným postihnutím si nemôže zdravotnícke zariadenie vyberať podľa kvality poskytovaných služieb alebo blízkosti k jeho bydlisku alebo tam, kde sa zdržiava, ale musí si ich vyberať podľa dostupnosti. Pretože to číslo je naozaj nízke. Nielenže (rečníčka si odkašľala), pardon, má problém nejaké vhodné zdravotné zariadenie aj nájsť, ale má vôbec problém, aby mu niekto poradil. U nás neexistujú informácie o tom, ktoré zdravotnícke zariadenia dostupné sú, ktoré nie sú, kde zdravotnú starostlivosť dostanete a kde nie. A napriek tomu, že síce aj v interpelácii mi uviedli, že zdravotná starostlivosť je, každý má právo na túto zdravotnú starostlivosť a je dostupná pre všetkých, nie je to úplne pravda. A tak pacient so zdravotným postihnutím svoje úplne bežné zdravotné problémy často odkladá, keďže sa už do ambulancie nedostane alebo často je liečený na diaľku. A keď sa už do ambulancie dostane, tak nezriedka je privítaný otázkou: a čo my tu s vami? Je pravda, že kým v nemocniciach sú možno tie priestory stále ešte také, povedzme si, veľkolepejšie, hlavne v tých, v tých nemocniciach z minulosti a že po samotných chodbách možno nie je problém sa pohybovať, v bežných zdravotníckych zariadeniach ambulanciách je to už často problém. Ordinácie sú malé, chodby sú malé, čakárne sú malé a samozrejme nedostupné. A ako som už spomínala a budem to opakovať niekoľkokrát, hlavným cieľom každého pacienta nie je dostať sa do ambulancie, ale dostať adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Keď sa bavíme o tom, že čo vlastne dostupné nie je, tak často v tých ambulanciách nedostanete základné, naozaj základné vyšetrenie. Idete na možno prehliadku, pravidelnú zdravotnú prehliadku, kde každému zmerajú hmotnosť. Skúste sa opýtať vozičkára, koľkokrát ho vážili. Pravdepodobne vám povie, že, ako je to aj v mojom prípade, to sú vždycky len naozaj čísla, ktoré si ja práve vymyslím. Ak nehovoríme o tom, že niektoré, niektoré, niektoré vyšetrenia si vyslovene vyžadujú tie údaje na to, aby vám vedeli dať relevantné výsledky.
Naše ministerstvá sa často rady odvolávajú na národný program, Národný program rozvoja životných podmienok ľudí so zdravotným postihnutím, ktorý vlastne má riešiť alebo má implementovať Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. No aj tento národný program, ktorý práve možno rieši aj tú debarierizáciu a mal by riešiť, sa posúva len veľmi pomaly. Národný program totižto nemá pevne stanovené termíny a tie, ktoré tam, ak nejaké tam sú, aj sa, tak sa zvyčajne posúvajú a možno udávajú sa v päťročniciach. Takýmto tempom sa naozaj ďaleko nedostaneme.
Keď sa bavíme napríklad o nepočujúcich, rovnako ma zarazila informácia z národného programu, resp. z tých záverečných odporúčaní, alebo, resp. keď sa bavíme o vyhodnocovaní tohto národného programu, tak bolo uvedené v tejto správe, že lekári a sestry vždy uplatňujú špeciálny prístup v komunikácii. Zdravotnícky personál pristupuje k pacientovi s postihnutím empaticky, hovorí pomalšie s výraznou artikuláciou, aby im pacient videl do tváre. Takýto prístup postačuje, je tam uvedené, nakoľko hluchonemí, nepočujúci a nedoslýchaví majú dobrú schopnosť odčítavania z pier. A ja myslím, že aj toto je trošku tiež na zváženie, lebo vieme predsa, že každý má problém vôbec vysloviť, aký problém má, a nieto ešte nepočujúci. A aby nedošlo k dezinformáciám, potrebuje predsa len špecifickú formu komunikácie, na čo by mali aj tie zdravotnícke zariadenia byť pripravené a tak isto by mali vedieť odporúčať, kde takýto človek takúto špeciálnu starostlivosť dostane.
Často riešime problémy tak, že sa tvárime, že nie sú. Potom máme tu veľmi špeciálnu skupinu, a to sa týka tak zdravotníckych zariadení, ako aj škôl, ktoré sídlia v historických budovách. A tak sa často stretávame s tým, že kvôli pamiatkarom ich debariérizovať nevieme. Toto, táto výhovorka je na Slovensku veľmi populárna. Áno, priznajme si, že ani za iných okolností by sme s tým veľa neurobili. Pretože školy, mnohé školy nie sú, nie sú historické pamiatky, a napriek tomu sa nedebariérizujú. Nemocnice v historických budovách by za takýchto okolností naozaj byť nemali, ak toto má byť dôvod. Veď prioritou zdravotníctva, a opäť sa vraciam k tomu, čo som už dvakrát povedala, by mal byť človek a jeho zdravie a nie záchrana a ochrana kultúrnej pamiatky. I keď je prinajmenšom zvláštne, že v zahraničí môžeme vidieť historické budovy, ktoré veľmi ohľaduplne debariérizované sú.
Keď sa bavíme o, napríklad o technickom vybavení nemocníc, to je takisto veľmi zúfalé. Len ťažko nájdete, už aj keď možno nájdete pár bezbariérových izieb, ich bezbariérovosť je však tiež otázna. Nebýva samozrejmosťou, aby sme našli v nemocniciach polohovacie postele, o zdvíhakoch často vôbec nepočuli, madlá na chodbách, bez problémov zapratané lavičkami a rôznymi inými doplnkami. A keď sa bavíme aj o tých bezbariérových izbách, tak ich počet nie je ani zďaleka dostačujúci.
Keď som spomínala alebo teda myslím, že mi tu, aj minule tu pani kolegyňa Vaľová vyčítala, že čo by sme chceli, čo ja by som chcela, aby boli všetky školy debariérizované, že samospráva na to nemá peniaze, tak ja by som sa chcela opýtať, že ako sú na tom tie nové budovy, ktoré by už debariérizované byť mali. Moja skúsenosť, bohužiaľ, je taká, že ani pri týchto sa nedodržujú všetky zásady a aj pri týchto budovách sa úplne pokojne vyhláška o požiadavkách na technické vybavenie ignoruje. A tak by som bola veľmi rada, keby aspoň na tieto budovy boli prísne kritériá. A to sa bavíme naozaj aj o tých školách a nemocniciach.
Keď som hovorila o technickom vybavení nemocníc, tak musím spomenúť aj personálne vybavenie. Len máloktorý personál vie u nás narábať naozaj so zdravotne postihnutými ľuďmi a manipulovať s nevládnym človekom. Je to, je to naozaj nedôstojné niekedy, akým spôsobom sa k týmto ľuďom správajú. A to nehovorím, že, že je to len vina personálu samotného, to je už chyba systému. Pretože oni naozaj nemajú tie informácie. Keď nepôjdem rovno do nemocníc, ale môžem vám povedať rovno osobné skúsenosti z letiska, kde to, čo bežne robí asistenčná služba vo svete, u nás robí záchranná služba. A oni netušia, ako majú narábať s človekom, a pokiaľ vy to neviete a pokiaľ vy im to neviete pretlmočiť, tak s vami naozaj narábajú nedôstojne a narábajú s vami naozaj iba ako s vecou.
Aj toto by sa práve preto malo zlepšiť, tie možnosti, aké sú, tých je už neskutočne veľa. Každú chvíľku sa dajú úplne bežne pozrieť videá, akým spôsobom manipulovať s nevládnym človekom. Aj s takým, ktorý vám nevie povedať, či ho niečo bolí alebo nebolí. Jednoducho, jednoducho tie spôsoby sú v dnešnej dobe naozaj veľmi sofistikované.
Keď som spomínala tie, tie príklady, ako sa robia úpravy v dnešnej dobe, nedá mi nespomenúť, že aj v nových priestoroch som natrafila na prístup, kde síce bola hneď vo vestibule bezbariérová toaleta, ale bola plná vozíkov. A keď som sa bola opýtať, že prečo, tak mi povedali, že nie je problém, že oni mi to vypracú, ale že tie vozíky, sa pri stavbe budovy nerátalo s tým, že tam tie vozíky niekde pri vstupe musia byť. A že nemali ich kam dať a že to je jediný priestor, ktorý našli, bezbariérovú toaletu, kde ich proste musia umiestniť. A ja im hovorím, že, že ale to je čo za prístup? Veď ten človek, ktorý je na vozíku, potrebuje možno oveľa rýchlejšie dostať, mať voľný tento priestor a nie ešte si prosiť, aby mu to niekto prišiel uvoľniť. A navyše sa mi to zdá tak isto nedôstojné, pretože ktorý z vás príde na informácie povedať, že ide na toaletu. Rovnako, v rovnakom duchu bolo, je aj, sú aj vodiace línie pre nevidiacich, s ktorými sa síce počíta a od vchodu krásne sú, vedú k jej informačnému okienku, problém však je, že toto informačné okienko je asi trvalo zavreté a informácie sa podávajú úplne na inom mieste. Ako to ten nevidiaci má vedieť?
Takže takéto my máme riešenia, že aj tie, ktoré, s ktorými sa ráta a s ktorými tá budova ráta, tak ich nevieme využívať. A tak keď sa bavíme naozaj o tých nemocniciach a zdravotníckych zariadeniach, sú nočnou morou každej osoby so zdravotným postihnutím a väčšinou osoby, ktoré sú odkázané na pomoc, si žiadajú pomoc sprevádzajúcej osoby. Aj preto treba rátať aj s takouto možnosťou, aby mohol či rodinný príslušník alebo niekto blízky alebo osobný asistent doprevádzať takúto osobu a mal aj tento dôstojné podmienky v zdravotníckom zariadení. To sme už hovorili k inému návrhu zákona, že my si naozaj už nosíme aj tento personál so sebou, pretože, a to tak bolo vždy a zatiaľ sa na tom asi meniť nič nebude, či sa to ministrovi práce páči alebo nie. Jednoducho tie podmienky tam nemáme. Ja viem, že lusknutím prsta sa bezbariérovosť zabezpečiť nedá. Ale nahovárať si, že bezbariérové riešenia sú drahé, je, nie je správne. Drahé je existovať v bariérových.
Toto som sa venovala teraz nemocniciam. Teraz sa budem chvíľku venovať školám, už o čosi menej. Školská dochádza je pre naše deti povinná, pre všetky. Nikoho nemožno od tejto povinnosti oslobodiť, to hovorí školský zákon. Ani deti so zdravotným postihnutím, ktoré v rámci vzdelávania narážajú na jeden problém za druhým. Paradoxom je, že najväčším problémom, najväčší problém nie sú, nie sú problémy vyplývajúce z ich nevzdelávateľnosti, ale problémom väčšinou sú bariéry. Aj v týchto inštitúciách sa nedá hovoriť o slobodnom výbere. Neustále sa prispôsobujeme možnostiam a na prvom mieste sa vždy sleduje prístupnosť, fyzická prístupnosť, keď hovoríme o ľuďoch s telesným postihnutím, a až potom riešime záujem dieťaťa.
A napríklad také školy špecifického zamerania, ako keď už sa bavíme napríklad o stredných školách, ktoré, akými sú napríklad umelecké školy, práve tieto by mali byť všetky dostupné, lebo tých nie je zas až tak veľa, a žiak, študent, dieťa so zdravotným postihnutím nemá potom šancu na týchto školách študovať.
Je fajn, že sa školy prispôsobujú, často urýchlene aspoň tým, že sa prispôsobí trieda, že sa hľadá nejaké riešenie a že proste už pre konkrétneho študenta. Lenže väčšinou sa v tomto riešení nepokračuje. Skončí to tým, že žiak ostane a s ním aj celá trieda počas celého štúdia v jednej triede napriek tomu, že všetci ostatní sa niekde presúvajú a ďalšie kroky sa nepodnikajú. A tak nemala by sa robiť ústretovosť len voči jednotlivcom, ale malo by sa hľadať také riešenie, ktoré vyhovuje viacerým, a mala by sa sprístupňovať celá škola, pretože to nie je len, len o samotnom vyučovacom procese, to je aj o návšteve a to je aj o školskej jedálni, to je aj o telocvični, to je aj o knižnici, to je o školskom klube, to je o rôznych iných formách, kde sa to dieťa dostane počas školského vyučovania. Ak dieťa nemôže chodiť spolu s ostatnými spolužiakmi na obed, do družiny, vyčleňuje sa z kolektívu. A ak dieťa musí všade chodiť s nejakými prekážkami, vždy musí hľadať iné cestičky a sprevádza ho neustále rodič alebo nejaká dospelá osoba, rovnako ho to oddeľuje od tých ostatných spolužiakov.
Dohovor nás viaže nielen k fyzickej prístupnosti, ale aj na poskytovanie rôznych foriem živej asistencie a sprostredkovania vrátane sprievodcov, predčítateľov a profesionálnych tlmočníkov posunkového jazyka. Všetci však vieme, aká je situácia. Nie je dostatok finančných prostriedkov ani na asistentov. Táto požiadavka nie je nárokovateľná. A možno aj toto mne, práve tento problém, ktorý sa nám tu vynára s asistentami učiteľa, o ktorom sa dosť veľa hovorí v poslednej dobe, ukazuje jednu vec, že ukazuje, koľko asistentov už začína byť potreba, koľko ich už máme. To sú čísla, ktoré sú k dispozícii, a to sú čísla aj teda v eurách, teda náklady, ktoré si títo asistenti vyžadujú. A tu sa ukazuje, že pokiaľ tie informácie máme, tak možno sa s tým dá aj nejakým spôsobom kalkulovať. Kdežto keď tie údaje nemáme a keď nemáme počty, koľko detí kde je, koľko detí chce ísť do školy, koľko detí by chcelo študovať na rôznych formách škôl, tak sa nedajú robiť ani opatrenia.
Ak si ani zriaďovatelia neuvedomujú dostatočne, prečo by mali žiakov a študentov so zdravotným postihnutím prijímať, treba im to neustále pripomínať, pretože toto práve kritizovala ombudsmanka vo svojich správach, že jednoducho školy samotné nepovažujú toto za kľúčový problém. Žiakov so zdravotným postihnutím nemajú, lebo nemajú podmienky, ale ani ich mať nikdy nebudú, ani si to nekladú za priority.
Tu sa v mnohom presunuli kompetencie na samosprávy alebo na vyššie územné celky, ale málo sa dozerá na to, akým spôsobom sa tieto kompetencie napĺňajú. A už vôbec sa nesleduje, ako to vplýva napríklad na celkové začleňovanie zdravotne postihnutých detí v školskom systéme, aké majú možnosti.
A aj preto je tu tento návrh zákona. Tento návrh zákona vôbec nie je zložitý, má len určiť zodpovednosť a resp. zodpovednú inštitúciu, ktorá práve takéto veci bude sledovať a nejakým spôsobom nad nimi dohliadať, aby sa potom na základe nich dali robiť opatrenia.
Rovnako pri školách máme aj iné zariadenia, ako sú napríklad internáty. Na jednej strane sa škola debariérizuje, ale pokiaľ je internátna a nie sú debariérizované internáty, znovu ju môžu navštevovať len zdravotne postihnutí z okolia. A takto by sme mohli pokračovať.
Školy v prírode. Nakoľko sú debariérizované? Lebo aj toto je o selekcii, ak dieťa nemôže sa zúčastniť školského výletu, ak nemôže ísť spolu so svojimi spolužiakmi na niekoľkodňový pobyt v škole prírode, lyžiarsky zájazd, čokoľvek, tak ostáva niekde na okraji.
A ja osobne, aj tak, ako to bolo spomenuté v správach ombudsmanky, som sa stretla s tvrdeniami na školách, keď som sa zúčastňovala monitoringu na vysokých školách, že tvrdili, že pokiaľ budú mať študenta so zdravotným postihnutím, nie je problém, podmienky prispôsobia. Ale neprispôsobia, to nie je v silách žiadnej školy zrazu prispôsobiť všetky podmienky. Oni ich prispôsobia len pre tých mobilnejších, keď sa bavíme o telesnom postihnutí, alebo ich prispôsobia pre tie ľahšie formy zdravotného postihnutia, ale neprispôsobia ich pre tie ťažšie formy. A toto je problém, toto treba riešiť úplne na inej úrovni a dlhodobo. V praxi sa preto stáva, že ak aj či už na strednú alebo vysokú školu nastúpi študent so zdravotným postihnutím, často svoje štúdium predčasne ukončuje, lebo tam na to nemá podmienky. A toto nie je chyba študenta, ale je to chyba systému.
Ak sme sa bavili o školách a pamiatkach, tak pre mňa bolo zarážajúce, že som naozaj našla na škole, jednej vysokej škole, majú usmernenie, že jednoducho historický charakter budovy neumožňuje zaistiť osobe so zdravotným poistením, pardon, postihnutím neumožňuje zaistiť počas prijímacieho konania podmienky také, aby tam mohla byť, neumožňuje štúdium. A to znamená, že sa škola jednoducho prispôsobovať nebude. Neviem, či toto je potrebné zakotvovať do nejakých usmernení.
Ďalšou formou vzdelávania je napríklad celoživotné vzdelávanie. Mnohí sa vzdelávame v profesiách a s tým mám takisto osobné skúsenosti. Keď som proste, nebolo možné si nájsť jediný, nevedela som nájsť, našla som možno jednu jedinú jazykovú školu v Bratislave, ktorá bola bezbariérová. Kde som sa ja mohla rozhodovať o cene alebo o spôsobe výučby? Nemala som na výber, mala som len jednu jedinú školu.
Takisto sú to mnohé semináre, mnohé školenia, ktoré mnohí zamestnanci absolvujú, ale zdravotne postihnutý človek sa musí uspokojiť iba s upravenou kanceláriou, lebo jednoducho s týmto sa neráta.
Keď sa bavíme o školách, tak školy sú často volebné miestnosti a sú to často nedostupné volebné miestnosti. To znamená, tu človek nielenže nemôže voliť a je odkázaný na prenosnú urnu, ale nemôže byť ani členom volebnej komisie. Aj na toto sa zabúda, že tu nejde len o základné právo, ktoré má, a teda to odvoliť, ale rovnako by sa mohol zúčastniť na ďalšom priebehu volieb ako člen volebnej komisie. A to sa týka aj nemocníc a škôl. V mnohých školách by mohli byť zamestnaní ľudia so zdravotným postihnutím. S týmto sa takisto nepočíta a berú sa len ako žiaci, pacienti a podobne. Takisto tu môže byť mnoho rodičov so zdravotným postihnutím a takisto si chcú skontrolovať svoje dieťa, ako sa mu darí, pretože mnoho rodičov sa ocitne na vozíku po úraze, v dôsledku choroby a už ďalej akoby nemali nárok dozerať na svoje dieťa.
Každý šiesty človek má zdravotné postihnutie. Na svete. Na Slovensku štatistiky asi nemáme, ako mnoho iných ďalších, máme len štatistiky o poberateľoch invalidných dôchodkov. S tým, že každý šiesty človek má zdravotné postihnutie, ide o najväčšiu minoritu. Aj preto jej treba venovať náležitú pozornosť. Treba vytvárať také podmienky, aby sa všetci ľudia mohli zapájať v čo najväčšej miere do bežného života a neboli odkázaní len na sociálnu pomoc a štátne dávky. A to sa dá len prostredníctvom vytvárania prostredia pre všetkých.
Čím viac dát sa snažím získať o zdravotne postihnutých v tejto krajine, tým viac zisťujem, prečo tak pomaly napredujeme. My ich jednoducho nemáme. A keď nemáme štatistiky, nemáme ani problém.
A platí to aj o školách a nemocniciach. Máme štatistiky, koľko je nemocníc, máme ich, napríklad všeobecných nemocníc 64, špecializovaných 43, kúpeľov máme napríklad 21, všetkých škôl máme okolo 6 600, vysokých škôl 32, ale nemáme čísla, koľko z nich je naozaj bezbariérových. Ak nemáme údaje, koľko takýchto škôl a nemocníc alebo zdravotníckych zariadení máme a kde sa nachádzajú, nevieme riešiť mnohé situácie.
A práve preto veľmi som, veľmi privítala odporúčanie pani ombudsmanky, ktorá navrhuje zaviesť kompetencie pre ministerstvo školstva a ministerstvo zdravotníctva, aby nad touto situáciou v školách a v zdravotníckych zariadeniach dozerali. Keď som sa zaujímala aj o to, ako je napĺňaný Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím a keď som sa pýtala na hlavnom kontaktnom mieste, ktoré je na ministerstve práce, zistila som, že ich aktivity sú nedostatočné. Žiaľ, my máme aj sekundárne kontaktné miesta na každom jednom ministerstve, ktoré sú určené na implementáciu Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ale tieto sekundárne miesta sú často iba formálne. A napriek tomu, že som niekoľkokrát žiadala, aby si aktualizovali aj zoznam pracovísk, ktoré na stránke ministerstvo práce má, neviem, či tak doteraz urobili, a ja mám úplne iné kontakty po niektorých prípadoch, ako majú oni.
Aj preto navrhujeme, aby práve toto kontaktné miesto, ktoré zrejme by malo nejakú funkciu mať, ale niektoré o tých svojich funkciách ani nevedia, navrhujeme, aby práve tieto kontaktné miesta mali v zodpovednosti alebo mali možnosť dozerať na túto kompetenciu či už z ministerstva školstva alebo ministerstva zdravotníctva.
No a na záver už by som povedala len, len niekoľko slov. Mnohí volajú po zmene stavebného zákona. Stavebný zákon sa už aj otvoril pred niekoľkými rokmi a tento proces sa zastavil, odložil sa, predpokladám, myslím, že na rok 2019, ale táto zmena je tak zložitá a tých, tých navrhovaných zmien je tak veľa, že je veľmi ťažké tento stavebný zákon uchopiť. Aj preto asi treba začať s nejakými jednoduchšími krokmi, a to zaoberať sa tým, ako fungujú vyhlášky, ako fungujú rôzne usmernenia, výnosy na ministerstvách aj v tomto smere, aj čo sa týka odstraňovania bariér, a systematicky zisťovať, aká je realita a čo sa dá vlastne, ktoré kroky sa reálne dajú urobiť. V opačnom prípade nám tu ešte stále bude vznikať veľa bariér aj v nových budovách. Toto odporúčanie ombudsmanky na zmenu kompetenčného zákona je naozaj veľmi jednoduché a môže byť veľmi určité.
Ďakujem.