Videokanál klubu

Ďakujem. Ja by som na záver chcela povedať už len pár slov na túto tému. Ďakujem veľmi pekne svojim kolegyniam a verím, že nabudúce sa zapojíte viacerí z vás, lebo určite máte tie skúsenosti aj ostatní, aj keď nie, ako som povedala, asi osobné alebo možno nie až také závažné.
Jednu oblasť, ktorú som vôbec nespomenula a kvôli ktorej zážitky alebo teda príbehy, ktoré sa s ňou spájajú, by boli na ďalšiu hodinu, sú sociálne zariadenia, toalety. Zámerne som ju nespomenula, pretože naozaj to je veľmi komplikovaná téma a veľmi dôležitá, samozrejme, hneď, teda ako si to uvedomíme v súvislosti s nemocnicami a školami. Už tu hovorili aj, aj kolegyne, ktoré sa venujú asistentom na školách, že deti sa často nedostanú na záchod len preto, že ich tam nemá kto, nemá im kto pomôcť. To isté sa presne stáva v nemocniciach. Tie podmienky sú naozaj nedôstojné. Často vás odbijú s tým, že: čo by ste chceli? Že máte tam už nejako vydržať a oni na to nemajú kapacitu. A to nie je v zlom, oni na to naozaj nemajú kapacitu a často ani to technické vybavenie, ani personálne vybavenie, ako som spomínala.
Aj preto by som bola veľmi rada a teraz sa obraciam aj na kolegov z koalície, keby tento jednoduchý návrh zákona našiel podporu aj vo vašich radoch a začali ste uvažovať, že či toto nie je cesta... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Tak to vyzerá, z toho, čo si, kolegyňa, hovorila, takže vlastne ten, keď nemá niečo pána, tak sa možnože aj menej sleduje, ako sa plnia tie naše záväzky. A rovnako to, lebo to je aj naozajstným dôvodom, prečo sa rozhodla kolegyňa takúto novelu kompetenčnú vlastne priniesť do parlamentu, stanovením presných kompetencií alebo povinností bezbariérovosti na ministerstvo práce, na ministerstvo zdravotníctva a ministerstvo školstva, sa im teda možnože sťažuje situácia, týmto ministerstvám, ale konečne by mali tieto zariadenia aj pána, ktorý by dohliadal na tú skutočnú bezbariérovosť. Znova sa vrátim k tomu, že u nás je najväčším problémom pri bezbariérovosti dostatok odborníkov. Faktom je, že na školách, na vysokej škole je veľmi málo táto oblasť spomínaná, je veľmi málo aj hodín venovaných tejto oblasti, takže aj toto je problémom, ktorý sa týka priamo vzdelávania.
Takže ďakujem kolegyniam za všetky príspevky, ktoré poukázali na najväčšie problémy, ktoré v našej spoločnosti sú v súvislosti s bezbariérovosťou. Fakt veľa drobností, ktoré my považujeme za drobnosti, sú veľmi dôležité práve pre hendikepovaných ľudí. A je úplne iné, ak urobíme jednu nájazdovú rampu, ale neurobíme vodiaci pás pre nevidiacich. Že vtedy, jak keby tie opatrenia strácajú možno zmysel. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Tiež v prvom rade chcem poďakovať kolegyni, že teda otvorila túto problematiku. Možno len tak v skratke a tiež možno z vlastných skúseností chcem povedať, ako sme sa trápili, keď sme začali s našimi deťmi chodievať von z Domu sv. Anny, tak boli rôzne pohľady na nás. Ten svet bol ešte viac nepripravený, ako je teraz. Musím povedať, že je čo dorábať, ale na druhej strane ak si predstavím devätnásť rokov dozadu a ako tu bolo, tak zase nemôžeme povedať, že sa nič neurobilo, lebo myslím si, že záleží aj od ľudí, od takého logického a zdravého sedliackeho rozumu, kde vedia použiť tie peniaze tak, že naozaj ten prístup sa stáva bezbariérovým. Tiež to rozdelím možno do takých štyroch oblastí.
Prvá oblasť je školstvo. Tiež musím povedať, keďže realizujeme službu včasnej intervencie, ktorá sa poskytuje pre rodinu, kde sa narodilo dieťatko so zdravotným znevýhodnením do 7. roku veku života, ľudia a teda rodičia majú problém s integráciou detí. Keď chcú ísť na základnú školu, tak v prvom rade si nevyberajú školu, ktorá možno je lepšia alebo dostupnejšia pri ich bydlisku, ale kvôli tomu, že teda či je alebo nie je bezbariérový prístup. Musím povedať, že naozaj tie školy majú veľmi obmedzenú dostupnosť. A čím je vlastne mestečko možno menšie, tým je to horšie.
A chcem sa naozaj podeliť aj so skúsenosťou, kde na jednej strane sú schodolezy v tých školách, na druhej strane nemaj certifikát na to, aby fungovali, a tým pádom naozaj tie deti sú len v jednej časti budovy, budove a teda aj v jednej triede. A ako si hovorila, kolegyňa, vlastne sú tam niekoľko rokov a mnohokrát je paradoxom to, že sa nedostanú takmer nikdy do úplne iných častí tej školy, ktorú navštevujú deväť rokov. Takže toto je naozaj realita, ktorá je, a s tým by sme mali určite niečo v rámci školstva robiť. Lebo pokiaľ sa hlásime k možnostiam integrácie detí so zdravotným znevýhodnením, či už bol návrh pre hluchonemé deti, ale aj pre iné hendikepované deti, v prvom rade je základné a kľúčové mať bezbariérový prístup. Ak teda, ak toto nie je zabezpečené, tie deti sú odkázané vzdelávať sa v špeciálnom školstve. Možno niekedy stačia úplne lacné záležitosti, ako sú lyžiny, len ich je potrené správne dať na tie schody a pýtať sa tých ľudí, ktorí sú hendikepovaní, akým spôsobom im o pomôže. A nie montovať schodolezy, ktoré v konečnom dôsledku nejdú. A na základe toho vlastne to dieťa nemôže byť integrované do konkrétnej školy. Niekedy to nie je naozaj o peniazoch, ale o zdravom sedliackom rozume a o tom, aby sme sa radili s ľuďmi, ktorí celý život si nesú ten svoj kríž na chrbte, alebo teda s ich rodinnými príslušníkmi.
Je pravdou, že tá bezbariérová škola slúži aj zdravým deťom, a to hlavne, ak majú nejakú, získaný, nejakú chorobu z úrazu. Môj syn si dvakrát minulého roku zlomil tú istú nohu a naozaj som zistila, že polroka nemohol chodiť na obedy. V podstate deti ho vyčlenili, lebo tým, že nebol s nimi v kontakte, tak postupne chodili na krúžky, chodili na obedy spolu a môj syn vlastne bol tak pomimo a nakoniec úplne ho dali nabok, až pokiaľ teda naozaj tú nohu nerozchodil. A to bol len rok. A čo, čo tie deti, ktoré naozaj celý život sú pripútané na ten vozík? A preto, možno len taký základný prístup, aby sa dostali k obedu a spoločne obedovali aj s inými deťmi, je veľmi dôležité, lebo dostávajú sa do centra diania.
Druhá oblasť je kultúra. Ja som vlastne prednášala na jednom seminári bezbariérovosť v prístupnosti múzeí a hradov. Napísala som takú príručku, ako sa majú vlastne správať k ľuďom s autizmom a s mentálnym postihnutím, ak teda prichádzajú do ich priestorov. A samotní tí kasteláni mi vraveli, že je to naozaj niečo praktické a že mnohokrát nevedeli, akým spôsobom urobiť prednášku, ako sa kontaktovať s tými ľuďmi. A možno ten strach mal za dôsledok, že teda tie vstupy pre týchto ľudí tak často nerobievali. Takže naozaj možno zase nie drahá záležitosť, možno skúsenosti praktikov, ktoré sa spíšu, dajú sa do nejakej príručky, a pomôže to ľuďom, ktorí teda robia v jednotlivých profesiách.
Tretia oblasť je zdravotníctvo. Ja potvrdzujem aj, aj zo skúseností rodičov, ktorí majú u nás zverené deti, že problémom sú hlavne ambulancie, také základné, ako je zubár alebo obvodný lekár. Mnohokrát viem, že aj naši klienti museli ísť niekoľko desiatok kilometrov do iného mesta, hoci sme okresné mesto, lebo v podstate zubár nebol v priestoroch, ktoré sú bezbariérové, a vlastne naši klienti sa nemali ako ošetriť. Problém je, že mnohokrát v tých, ktoré boli uspôsobené, ich zase uspávali, čo tiež nie je dobré, lebo sa ubíja, mozgové bunky a oni veci potom často zabúdajú. Takže naozaj možno taká základná vec, ako je vyšetrenie u zubára, môže spôsobiť, ak potrebujete mať len preventívne prehliadky alebo potrebujete ošetriť zub a oni vás dávajú vždy do narkózy, to, že tie deti idú mentálne opäť dozadu.
Takže potvrdzujem, tie ambulancie sú problém. Myslím si, že aj na to by sa malo pozrieť zdravotníctvo, pretože gynekológ, zubár a praktický lekár sú lekári, ktorí naozaj pravidelne poskytujú zdravotnú starostlivosť, nie je to niečo ojedinelé. A, samozrejme, hovorím aj o iných špecialistoch. Ale títo sú alfa a omega, kde aj my potrebujeme častejšie tú starostlivosť ako u iných lekároch.
Takou osobitnou skupinou sú onkologické ambulancie, kde ten človek je v treťom alebo štvrtom štádiu onkologického ochorenia a teda je prepustený z liečby, chodí buď na onkoliečbu, a ak je to v nejakých priestoroch, kde teda dostupnosť je bariérová, je problém, že ten človek je krehký, je ako blato a ešte ho musia ťahať do nejakých vyšších a bariérových priestorov. A ten človek sám v sebe prežíva jednu bolesť toho utrpenia z tej onkologickej choroby a druhú, ako ho musíte manipulovať, aby ste ho dostali na vyššie poschodie. Takže naozaj mali by sme aj zvážiť, že ak máme nejaké špecializované ambulancie, kde máme krehkých pacientov, kde máme trpiacich ľudí, aby sme prispôsobovali aj tú zdravotnícku starostlivosť práve v prospech takýchto ľudí.
Štvrtú oblasť, sú obce a mestá, a to sú obrubníky vysoké a bariérové WC verejné. Takže toto asi toľko.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Ja, Veronika, práve nadviažem tiež na to vzdelávanie, pretože všetky tieto oblasti sú veľmi prepojené. Uvedomujem si, že v mnohých prípadoch bariér nie je len ignorancia ľudí, ale je to predovšetkým nevedomosť. A tá nevedomosť sa práve dá riešiť, práve tým vzdelávaním v tomto smere. A to predovšetkým napríklad vzdelávaním odborníkov, či stavbárov, či projektantov, architektov. Ja som mala minulý týždeň stretnutie s jedným architektom, ktorý pôsobí u nás na Slovensku, ale deväť rokov pôsobil v Kanade. A práve prvé, čo mi povedal, bolo, že tam architekti, ktorí študujú, musia absolvovať jeden deň na vozíku, aby sa vedeli vžiť do situácie, aby vedeli, akým spôsobom sa otvárajú dvere na vozíku, aby vedeli vôbec, akým spôsobom na tom vozíku fungovať. Až potom môžu pochopiť celý zmysel toho navrhovania pre ľudí so zdravotným postihnutím.

Ďakujem pekne. Zo začiatku si, Veronika, upriamila pozornosť na to vzdelávanie. Ja by som možnože pripomenula, pochádzam z Oravy a je tam naozaj veľa mladých ľudí, ktorí majú hendikep, s ktorým musia žiť. A spomínam si na pár rozhovorov s rodičmi týchto detí, ako vlastne si nevedia rady, že čo majú vlastne robiť. Je jedna špeciálna stredná škola na Orave, takže tam majú možnosť dávať svoje deti. Ale šikovnejšie deti majú problém na normálnu zdravotnú školu sa dostať. Viem o jednej vozíčkarke za niekoľko rokov, ktorá vyštudovala strednú obchodnú školu, ale iní rodičia, proste, nevedia, že naozaj musia veľa kilometrov, sto kilometrov dieťa svoje voziť, aby sa vlastne nejak dobralo k nejakému vzdelaniu. Že je to fakt hanbou.
A rovnako tu hovorím o stredných školách, ako je ťažko zaradiť ťažko zdravotne postihnutého človeka na strednú školu. A človek by si myslel, že škôlky alebo prvý stupeň, druhý stupeň základných škôl, že by mal byť už samozrejmé, no vôbec nie. Ako integrácia ľudí so zdravotným problémom je na Slovensku veľkým problémom. Hovorím špeciálne o Orave, lebo tam viem, ako tie maminy dobre že v slzách nie sú, že čo budú robiť so svojím dieťaťom, však ono chce chodiť do školy, ono sa chce socializovať a kde, ako sa majú domôcť, aby ich riaditelia naozaj prijali. Ďakujem.

Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, milá kolegyňa Silvia. Ja by som sa v prvom rade na úvod chcela poďakovať mojej kolegyni Shahzad, že túto tému bezbariérovosti a začleňovania zdravotne postihnutých ľudí prináša medzi nás, že za ňu tak bojuje. A nebojuje len za seba, ale bojuje za všetkých ľudí, ktorí nejaké zdravotné postihnutie majú. A nie je to ľahké, nie je to ľahké ísť s kožou na trh. Nie je to ľahké hovoriť o slabostiach, o tom, čo chýba, o tom, ako potrebujem pomoc, o tom, čo by spoločnosť mohla pre tých ľudí urobiť. Takže veľmi si to cením a ja som veľmi rada, že ju, práve ju ako poslankyňu máme medzi sebou v našom hnutí.
Na Slovensku žije v súčasnosti približne 470-tisíc osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, čo predstavuj 9 % z celej populácie. A sme v roku 2016, hovoríme si, že sme vyspelá demokratická spoločnosť, kde sa snažíme vytvárať rovnaké šance pre druhých, a nemôžeme si myslieť, že týchto ľudí pozatvárame do nejakého segregovaného prostredia, do nejakých špeciálnych škôl, do, že skrátka týchto ľudí necháme zatvorených doma a nech si žijú v tom svojom, v tom svojom svete. Dnešná spoločnosť im musí vytvoriť také podmienky, aby pre nich nebol problém sa pohybovať, nebol problém sa začleniť plnohodnotne do spoločnosti. My keď sme hovorili o podpore zdravotne postihnutých, tak mali sme také štyri najdôležitejšie oblasti.
V prvom rade sme si povedali, že považujeme za veľmi dôležitú podporu rodín s deťmi so zdravotným postihnutím, začleňovanie osôb so zdravotným postihnutím do pracovaného života, nastavenie systému dlhodobej starostlivosti o ľudí odkázaných na pomoc iných osôb a prístupnosť fyzického prostredia dopravy, informácie a komunikácie. Moja kolegyňa, pani poslankyňa Shahzad rieši vo svojom návrhu práve tú poslednú z oblastí - prístupnosť fyzického prostredia dopravy, informácie a komunikácie. To, čo riešime v tomto zákone, je taký malý výsek z obrovského problému, ktorý tu v súčasnosti máme. A ona veľmi krásne popísala ten problém. Len v tom našom malom mikrosvete v rámci Národnej rady, s akými problémami sa stretávala, len keď prišla do Národnej rady, ktorá by mala byť v prvom rade nejakou ukážkou otvorenosti a bezbariérovosti.
Čo sa týka prístupnosti, tak ako už kolegyňa povedala, tak ide o, nielen o odstraňovanie architektonických bariér, ale aj vytváranie informačných systémov, prístupových formátov pre osoby so zdravotných postihnutím, zabezpečenie tlmočenia do posunkového jazyka a univerzálny dizajn, ktorý by vyhovoval aj osobám so zdravotným postihnutím. Čiže navrhovať výrobky, zariadenia, služby a programy tak, aby ich mohli využívať v najväčšej možnej miere všetci ľudia bez nevyhnutnosti ďalších dodatočných úprav. Čiže podľa prístupu tzv. univerzálneho dizajnu. My si naozaj myslíme, že dáme tam jednu rampu a tým sme problém postihnutých ľudí vyriešili, že však máme tam rampu, dostanú sa, fajn. Ale ako upozornila kolegyňa Shahzad, na to, aby oni mohli plnohodnotne fungovať v našej spoločnosti, treba vytvoriť celý systém tzv. univerzálneho dizajnu.
Ja som zažila sama na sebe, áno, keď som mala barle a mala som aj operácie kolena, a vtedy som zistila, aké veľmi ťažké je pohybovať sa, a to som mala len malé a dočasné postihnutie, a zistila som, že aké veľmi ťažké je pohybovať sa po uliciach, po obrubníkoch, po úradoch. Niekde nebol výťah, napríklad na, miestna časť Bratislava – Staré Mesto nemá v budove výťah. Človek, ktorý má barle, a niekedy tie stránky a starí ľudia musia vyjsť na II. poschodie, tak ťažko, horko sa dostane, aby niečo vybavil. Obrubníky som spomínala, a to nielen pre ľudí na vozíčkoch alebo s barlami, ale aj pre starých ľudí, pre matky s kočíkmi. Organizovala, takí občianski aktivisti organizovali ukážku s vozíčkami, že ako prekonávať prekážky na ulici. Tak si každý z nás mohol vyskúšať vozíček. A ja vám poviem, že ja som sa teda nedostala ani na zástavku električky. Nedokázala som na tom vozíčku ani zísť z obrubníka, ani vyjsť na obrubník. Jednak všade bol ten obrubník a o nastúpení do električky ani nehovoriac. Takže skutočne tá, tie možnosti, ktoré zdravotne postihnutí ľudia majú, sú veľmi obmedzené a my sa tvárime akoby si oni mali pomôcť sami.
Takže ešte raz. Veľmi pekne ďakujem. Vítam tento návrh. Podporujeme ho. A ešte raz ďakujeme, že túto problematiku moja kolegyňa Shahzad prináša medzi nás a bojuje za týchto ľudí. Lebo bez toho, ak tu budeme mať skupinu občanov, ktorá sa nebude cítiť v našej spoločnosti dobre, nebude mať vytvorené podmienky na to, aby sa mohla plnohodnotne zapájať do života, do pracovného života, do vzdelávania, tak sa nemôžeme volať vyspelou a civilizovanou spoločnosťou.
Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem, Anka, že si spomenula aj chránené pracoviská. Ja som ich zámerne neuvádzala a zámerne som sa zamerala len na tie školy a nemocnice, lebo inak by som tu asi hovorila ešte do večera. Ale je pravda, že chránené pracoviská napriek tomu alebo respektíve práve preto, že sú určené predovšetkým ľuďom so zdravotným postihnutím a ich uplatnenie sa, tak by mali vytvárať tieto podmienky aj čo sa týka bezbariérovosti, a napriek tomu ich podľa mňa nevytvárajú. Pretože aj na toto som sa pýtala na ústredí práce a povedali my, že žiadne štatistiky o tom, koľko sa, koľko finančných prostriedkov sa vynakladá na debarierizáciu chránených pracovísk, nemajú. A zdá sa mi to logické, pretože viem, že na debarierizáciu sa zvyčajne príspevky neposkytujú.
Chcem ešte poznamenať, že naozaj čo je dobré pre, pre nás so zdravotným postihnutím, to je dobré pre všetkých. A aj preto treba, treba naozaj urobiť všetky možné opatrenia na to, aby sa to prostredie trošku skultúrňovalo. A ako som hovorila aj vo svojej reči, nemusí to byť len formou zákonov a sankcií, treba si hlavne uvedomiť, že to je naozaj plus pre každého. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja skončím tam, kde si ty, Anka, teda začnem tam, kde si ty skončila. Mám obavu, že u nás sa každý bojí zodpovednosti. A práve aj týmto zákonom alebo touto novelou sa dáva zodpovednosť za bezbariérovosť naozaj ministerstvám školstva a zdravotníctva. Hej, je to veľké bremeno, je to veľké sústo možno pre ministerstvá, ale tak ako som povedala už v predchádzajúcom vstupe, že treba ísť krok po kroku. Hovorila si alebo teda z toho, čo si hovorila, mi vyplynulo, že chýba nám možno citlivosť na niektoré, na niektoré momenty, no, ktoré sú dôležité, a na niektoré drobnosti, ktoré sú dôležité pre zdravotne postihnutých. Pre nás sú to drobnosti, ale pre nich sú to naozaj životne dôležité rôzne potreby.
Druhá vec je, že nám častokrát na tých stavebných úradoch, ktoré schvaľujú aj práve tú bezbariérovosť alebo úpravy bezbariérové alebo teda dohliadajú na to, aby každá budova, nová budova bola bezbariérová, aspoň teda tá verejná budova bola bezbariérová, tak nám chýbajú už školení ľudia, ktorí takisto v dobrej vôli a v dobrej viere odsúhlasia projekt, však má to bezbariérové prvky, ale v skutočnosti, keď sa tá budova postaví, tak zistíme, že ani po tej akože bezbariérovej budove sa nemôžu pohybovať ľudia s rôznymi zdravotnými hendikepmi. A práve aj toto bolo dôvodom ľudí, ktorí keď sa pripravoval ten stavebný zákon, ľudí, ktorí sa zaoberali bezbariérovosťou, veľmi tuho upozorňovali na kontrolný mechanizmus, že ten, ten nie je nastavený nijakým spôsobom. Hľadali sa spôsoby, ako by sa tá kontrola mohla robiť, ako by sa mohla prevádzať, ale koniec koncov vždy to skončilo na tom, že však my nemáme dostatok ľudí, ktorí by vedeli efektívne zho... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Moja reč nebude dlhá, skôr, skôr chcem hovoriť o vlastnej skúsenosti. Na chránených pracoviskách, ktoré sme zriadili v našej neziskovej organizácii, pracuje 50 % invalidov. Jedným z nich je aj Janko, mladý muž, 30-ročný muž, ktorý je na invalidnom vozíku a je zdravotne postihnutý od narodenia, veľmi ťažko zdravotne postihnutý od narodenia. Napriek tomu bolo možné ho integrovať, naozaj nepripravili sme alebo nevytvorili sme pracovné miesto preto, aby sa tam hral, ako som raz počula z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny o chránených dielňach, ale naozaj toto pracovné miesto môže kedykoľvek obsadiť ktokoľvek z nás jednoducho zdravých ľudí. To znamená, že takýto človek, takýto zamestnanec je tam potrebný. Mám teda bohaté skúsenosti s takýmito ľuďmi, dokonca aj z rodiny.
Keď sme tohoto Janka zamestnávali, tak si pamätám, že keď podpisoval pracovnú zmluvu, tak mal slzy v očiach, pretože napriek tomu, že vyštudoval strednú školu a veľmi sa úfal, že bude pracovať, tak napriek tomu akosi kdesi v srdci tomu neveril. Takže bol dojatý. Pracuje v chránenej dielni už 4 či 5 rokov.
Ale chcem povedať, že ja som bola presvedčená ako zdravý človek, ja som bola presvedčená, že tie bariéry sú odstránené, a hneď sa ukázalo pri vstupe do našej kancelárie, do sídla organizácie neziskovej, som povedala, máme bezbariérový prístup, Janko, keď prídeš, tam je bezbariérový prístup. Ja som si naozaj neuvedomila, ja som si ho nikdy neuvedomila za tie roky, ten jeden jediný malý schodíček. Taký nízky, nebol vysoký a ja som si ho nikdy neuvedomila. Takže je to pravda. A to isté sa stalo ešte, aj keď sme ho aj zamestnávali v tom turistickom informačnom centre, ktoré je v rámci cukrárne, v rámci toho chráneného pracoviska, tak úplne rovnako som hovorila, že tam je bezbariérový prístup. A opäť tam bol jeden malilinký prah, malý schodíček. V nových budovách, v nových budovách nedávno postavených.
Takže naozaj sa naši spoluobčania, ľudia okolo nás, ktorí sú zdravotne znevýhodnení, stretávajú s bariérami. A ja som si všimla, teda vlastne v tej dôvodovej správe, aj ty si kolegyňa, Silvia, hovorila o tom, že nielen si máme všímať bezbariérovosť, vidíte, ako sama som povedala, že som bola slepá na bezbariérovosť, ale aj prístupnosť, čo je vlastne informačná a komunikačná prístupnosť. Tak toto už je pre naše oči, uši asi už úplne neviditeľné, keďže nie sme ako zdraví vlastne vnímať ani nejaké malé schodíky.
Zaujalo ma vlastne aj zo správ Kancelárie verejného ochrancu, že z 24 skúmaných škôl len 9, len 9 malo prístup, ktorý by vyhovoval invalidom, zdravotne znevýhodneným, a v správe o bezbariérovosti v nemocniciach sa potvrdilo z roku 2016, že sú síce bezbariérové, ale prístupnosť zlyháva. A to je práve to, čo si je potrebné nám začať naozaj veľmi vážne všímať. A dôležité je pre nás si aj uvedomiť to, že naši spoluobčania so zdravotným postihnutím si napríklad lekára vyberajú nie podľa odbornosti, ale podľa absencie fyzických bariér.
Našou motiváciou zamestnávať invalidov bolo, aby sme k nim nepristupovali len na prístupe charity, ale aby sme im dávali rovnaké šance, rovnaké možnosti, rovnaký prístup. Toľko tu rozprávame o rovnosti šancí, ale voči zdravotne znevýhodneným stále pokrivkávame.
No a čo by som nakoniec chcela povedať, že áno, sú tu medzi nami ľudia od narodenia zdravotne znevýhodnení, ale nešťastie naozaj nechodí po horách, ale po ľuďoch, takže v takejto situácii sa môžeme kedykoľvek ocitnúť aj my. A preto pamätajme aj pri hlasovaní o tomto návrhu zákona, že je potrebné počúvať, vnímať. A my ako poslanci sme povinní prijímať také zákony, aby sme dali rovnosť šancí a rovnosť príležitostí všetkým občanom Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Tiež som presvedčená o tom, že zmeny treba robiť postupnými krokmi a práve ak by sa podarilo schváliť takúto úpravu, ktorú máme v predkladanej novele, to znamená, že dať kompetencie ministerstvu zdravotníctva a školstva, tak je to znova krôčik dopredu. Je naozaj nemysliteľné, aby v dnešnom svete nebola možná zdravotná dostupnosť, nebola dostupná zdravotná starostlivosť alebo vzdelávanie naozaj pre všetkých. Je to smutný príklad Slovenska.
A ešte, ak si hovorila o stavebnom zákone. Sama viem, keď sa minulé volebné obdobie zdalo, že bude prijatá, tak bude prijatý nový stavebný zákon. Hneď ako teda prišiel do parlamentu, sme sa začali zaujímať o bezbariérovosť v tomto stavebnom zákone, mali sme pripravené, s pomocou akademikov, samozrejme, niektoré ustanovenia, ktoré by bolo potrebné zmeniť. A čo ma najviac trápi, tak ministerstvo dopravy nebolo ochotné akceptovať zmeny, ktoré by naozaj výrazne vedeli zlepšiť možno potom budúcnosť niektorých budov práve vplyvom stavebného zákona.
Takže ďakujem pekne za všetky príklady, ktoré si, Silvia, uviedla a je to znakom malosti, že ešte v dnešných časoch nie sme schopní a ochotní akceptovať prítomnosť zdravotne postihnutých ľudí a boria sa naozaj s niesmiernymi problémami, ktoré im znepríjemňujú život a priam znemožňujú. Znemožňujú vzdelanie a zdravotnú starostlivosť častokrát, čo všetci máme ako niečo úplne bežné aj samozrejmé. Ďakujem pekne.