Príjemný deň. Pani komisárka, pán predsedajúci, kolegyňa, kolegyne, sme tu opäť v pléne po roku a teda opäť, ak sa pozrieme na spracovanú činnosť pani komisárky, musíme naozaj skonštatovať, že veľa vecí sa nepodarilo pohnúť v problematike pre zdravotne ťažko postihnutých. Veľa vecí sa dostalo von a zviditeľnilo sa, ale každopádne veľa trpiacich ľudí ostáva; ostáva doma, ostáva v nemocniciach, ostáva v sociálnych službách, a preto ja by som si...
Príjemný deň. Pani komisárka, pán predsedajúci, kolegyňa, kolegyne, sme tu opäť v pléne po roku a teda opäť, ak sa pozrieme na spracovanú činnosť pani komisárky, musíme naozaj skonštatovať, že veľa vecí sa nepodarilo pohnúť v problematike pre zdravotne ťažko postihnutých. Veľa vecí sa dostalo von a zviditeľnilo sa, ale každopádne veľa trpiacich ľudí ostáva; ostáva doma, ostáva v nemocniciach, ostáva v sociálnych službách, a preto ja by som si dovolila upozorniť teda a možno potvrdiť pár oblastí, na ktoré ste zamerali aj vašu pozornosť. A teda prišla táto správa, a teda ja som si uvedomila, že tak ako pri správe NKÚ, tak aj pri vašej správe, aj pri, aj pri správe komisárky pre ZŤP som si potvrdila tie skutočnosti, s ktorými som prichádzala do parlamentu, a teda minimálne som na nich upozorňovala, ale dnes je to čierne na bielom. Preto veľmi pekne chcem poďakovať, že sa, že sa nebojíte dať veci na papier a teda bojujete za tých, ktorí to potrebujú.
Začala by som možno nie, nie tým, čo, čo už moji kolegovia počuli, sociálnymi službami, lebo to už vlastne všade sa vychádza najavo, že to vôbec nefunguje v tomto štáte a celý ten systém starostlivosti o chronicky chorých nefunguje na Slovensku, pretože je potrebné prepojiť sociálnu, zdravotnú starostlivosť a keď si každý budeme hrať na svojom piesku, samozrejme, nedospejeme k tomu, k čomu chceme.
Ja by som začala zamestnanosťou. Ja som opakovane hovorila o tom, že aj zákon o sociálnom podnikaní mal priniesť príležitosti práve pre ľudí, ktorí sú invalidní, a teda vaša správa tiež prichádza s tým, že ľudia so zdravotným znevýhodnením majú problém získať si vhodnú pracovnú pozíciu alebo pozíciu zodpovedajúcu vzdelaniu. A teda ja chcem povedať jednu vec, že sociálne podnikanie nie je nastavené tak, aby sa urýchlilo práve zamestnávanie ľudí so zdravotným znevýhodnením, naopak, ide to veľmi pomaly a môžem to kľudne prirovnať aj k chráneným dielňam minulosti, kde nešlo o plošné nejaké navýšenie počtu ľudí, ktorí budú zamestnaní. Ale jedna skutočnosť je veľmi alarmujúca v našej krajine, že ľudia, ktorí sú posúdení na čiastočné invalidné dôchodky, si nemôžu nájsť prácu. Oni dostávajú okolo 90 eur, max 120 eur a oni si nedokážu zabezpečiť ďalší príjem z pracovnej činnosti a teda tým, že nie sú zamestnaní, naozaj žijú nieže na hranici chudoby, ale v chudobe. A to je obrovský problém skrz toho, že veľmi ľahko úrady práce, v podstate konštatujete to aj vy, dávajú súhlas na skončenie pracovného pomeru práve pre zdravotne ťažko postihnutých. Čiže na jednej strane nefunguje nám zákon o sociálnom podnikaní, na druhej strane, ak už nejaké pracovné miesta sú, je bežný postup úradu, že teda takéto pracovné miesta zruší. A tretí obrovský problém problematiky zamestnávania týchto ľudí spočíva aj v tom, že radšej si zaplatia peniaze, aby nemuseli vlastne mať určitý podiel ľudí, len aby ich nemuseli zamestnať.
To sú tri veľké problémy, ktoré sa neriešia desaťročie. Desaťročie. My vždy nájdeme nejakú bublinu, napríklad, ja neviem, zneužívali sa sociálne podniky, buch, zrušili sme sociálne podniky, chránené dielne sa nevidelo, zrušili sme chránené dielne. Ale tým, že naozaj udržateľnosť dôchodkového systému na Slovensku bude naozaj odkázaná na produktívne obyvateľstvo a vieme rodné, rodné listy už teraz, že jednoducho bude problém vôbec zabezpečiť dôchodok pre tých, ktorí budú mať nárok na dôchodok a nieto ešte invalidné dôchodky zvyšovať. Ak nenájdeme priestor, ako sfunkčniť zamestnávanie ľudí s čiastočným, s čiastočnou invaliditou, bude to obrovský problém a bude narastať počet chudobných, ktorí sú zároveň aj ťažko zdravotne postihnutí, a toto bude hlavná cieľová skupina, ktorej sa vy alebo neskôr ďalší komisár bude veľmi pravidelne dotýkať.
Čiže naozaj zamestnanosť je obrovský problém, ktorý nie je riešený v rámci Európy, patríme na posledné miesta v zamestnávaní ľudí so zdravotným znevýhodnením, a teda okrem iného aj tvrdosť zákona o sociálnom poistení, ktorý povie, že musia mať toľko a toľko rokov odrobených, dokonca ich dáva do takej nevýhodnej pozície, že dokonca im nevzniká ani nárok na invalidný dôchodok. Oni si to nemajú kde odpracovať, to znamená, hovoríme o tom, že je obrovský problém so zamestnávaním. Na druhej strane na základe toho, že im nevytvárame priestor zamestnávať ich teda v tomto štáte, tak im ani neschválime pre tvrdosť zákona čiastočný invalidný dôchodok. Ďalší obrovský systémový problém našej krajiny.
Čo sa týka kompenzácií, tak poukazujete na rôznorodosť výkonu posudkovej činnosti. Pani komisárka, vieme obidve, je potrebné nanovo prekopať posudkový systém, musí ísť o jednotný posudkový systém, ktorý bude platiť všade rovnako, a teda chcem povedať, že aspoň 30 % s tých podnetov by bolo vyriešených práve tým, že by tá posudková činnosť bola jednotná.
Čo sa týka zrušenia príspevku na opatrovanie v prípade fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, odkázanie na opatrovanie, ktoré sa poskytuje ambulantná služba v rozsahu viac ako 20 hodín týždenne, je absurdné. Lebo tých ľudí, ak teda zrušia na nich príspevok na opatrovanie, tak následne ich vytláčame práve do pobytových služieb a tam, výsledky ste povedali, po prvé, nemáme kapacity, po druhé, nemáme kvalitu, zatiaľ nemáme ani kontrolu kvality. To znamená, že ak prijmeme tento postup, že my im budeme rušiť príspevky na opatrovanie v domácom prostredí, pretože navštevujú ambulantnú službu nad štyri hodiny denne, zabezpečíme, páni poslanci, že týchto ľudí budeme tlačiť do pobytových služieb.
Ďalšia vec je nepriznávanie peňažného príspevku na opatrovanie pre deti s diabetes. Samozrejme, zvykli sme si na to, že tak ako Aspergerov syndróm, tak aj diabetes, aj ďalšie, ďalšie teda diagnózy, ktoré navonok a fyzicky vyzerajú, že tí ľudia sú v poriadku, sa v našom posudkovom systéme akoby hodnotili, že v podstate nepotrebujú kompenzácie. Práve z tohto dôvodu vám narastá počet ľudí, ktorí opätovne, opätovne sa im nepriznáva peňažný príspevok na opatrovanie. Je to niekde v hlavách. Je to v hlavách a myslím si, že naozaj je potrebné vzhľadom na tú jednotnú posudkovú činnosť prijímať aj opatrenia, kde naozaj vstúpime do debaty o medzinárodnej klasifikácii chorôb, ako je to v iných štátoch, a nebudeme mať pochybenia týkajúce sa priznávania kompenzačných príspevkov. To je ďalších 40 %, trúfnem si povedať, z tohto, čo vám predložili ako sťažnosti alebo teda podnety.
Niekoľkoročný nekončiaci rozhodovací proces o žiadostiach na poskytnutie príspevkov na kompenzácie, to je jeden kolotoč. To je jeden nekonečný príbeh pre ľudí, ktorí sa nevedia vymaniť a ktorých chce štát uštvať, aby sa neodvolávali, pretože to trvá veľmi dlho a tým pádom plno ľudí medzitým buď zomrie, alebo v podstate nemajú silu, lebo už ochorie aj ďalší člen domácnosti a v konečnom dôsledku tam nejakým takým samospádom tí ľudia nedotiahnu ten svoj nárok do konca. To je úplne jedna katastrofa. To je zase systémový problém.
Posudzovanie nákladov potrebných na odstraňovanie architektonických bariér, to ste vlastne krásne príkladom tu povedali, v podstate akoby sme ani nepozerali na to, že to je nejaký primárny problém, celé Slovensko na to pozerá, keď tam dá jeden schodolez, že je vyriešená bezbariérovosť a hotovo. Neexistuje. Mnohé sú nefunkčné, do mnohých vôbec nemôžte dať ani teda človeka, ktorý má zdravotné znevýhodnenie, mnohokrát ani rozmery proste nesedia na vozíky a tak ďalej a tak ďalej.
Nevhodné výroky zamestnancov úradov práce voči žiadateľom o peňažné príspevky, kde sa vyjadrujú vopred, že ani si nedávajte žiadosť, veď vy na to nemáte nárok. Tí ľudia sú strašne sklamaní, majú veľké utrpenie v domácom prostredí a keď dostanú od kompetentnej osoby ešte takúto informáciu, tak je to obrovská hanba pre Slovensko, že takto postupujeme.
Veľká agenda je vlastne poradenstvo, ktoré ste poskytovali klientom a to už v rôznych formách, a teda je namieste a aj som aj na poslednej hodine otázok kládla pánovi ministrovi Richterovi otázku, či si myslí, že je dostatočné poradenstvo pre ľudí so zdravotným postihnutím na Slovensku a či je efektívne a či majú teda úradníci čas a priestor takto poskytovať. Nebola som vyžrebovaná, ale budem sa domáhať teda odpovede, či to podľa neho je dostačujúce, pretože vo všetkých správach, ktoré predkladajú komisárky alebo ombudsmanka, všade vlastne sa na vás obracajú ľudia, lebo potrebujú poradenstvo. To znamená, ne-fun-gu-je poradenský systém na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny. Toto je vlastne len hlas kričajúci na púšti.
Čo sa týka, čo sa týka napríklad zneužívania seniorov, tak opakovane vlastne hovoríte, že teda je to obrovský problém a teda stojí to v centre vášho záujmu. My sme absolvovali spoločne už niekoľko konferencií, kde sme teda naozaj počuli aj v rámci diskusií spätnú väzbu, kde to nie je náš výmysel, deje sa to naprieč Slovenskom a deje sa to buď za zatvorenými domami; zatvorenými dverami v domácom prostredí, to si treba povedať na rovinu, že aj v rodinnom prostredí, kde sa nachádza senior, ktorý je ťažko zdravotne postihnutý, je odkázaný na pomoc, sa tak, tak kumuluje napätie, lebo sa nedokážu oňho postarať, až to vyústi k nejakému týraniu alebo zanedbávaniu starostlivosti.
Ďalší obrovský problém zneužívania a teda týrania seniorov by sme dali do kategórie inštitucionálnej, a to teda sociálnych služieb, na ktoré ste teda poukázali. Ďalšia obrovská množina je zdravotná starostlivosť, a teda poskytovanie práve ľuďom chronicky chorým zdravotnú starostlivosť v rámci Slovenska, kde už každý ich berie, že buď nech dožijú, alebo na to nemajú nárok, však im sa zdravie nepolepší. Čiže to je ďalšia obrovská inštitucionálna, inštitucionálne týranie, kde v podstate ten človek nemá kam ísť. Teraz momentálne riešime s kolegyňou Červeňákovou taký problém, kde človek má 70-ročný rakovinu prostaty a proste už ho v onkologickom ústave nemôžu držať a idú ho posúvať niekde inde a nijaká nemocnica ho nechce zobrať. Možno má pred sebou tri mesiace života, možno štyri mesiace života, proste nemáme, nemáme proste kde ho umiestniť, máme obrovský problém. Takže naozaj skrz toho prichádza veľa utrpenia pre tých ľudí a tí ľudia sa trápia a volajú nám, aby sme im zabezpečili normálnu vec, proste je z onkologického ústavu prepustený a potrebuje ísť na interné, hej, alebo na nejaké doliečovanie, ale v podstate nemá kde.
Ďalší obrovský problém podľa môjho názoru je teda aj zdravotníctvo, a to je zo súhrnu vašich zistení nespokojnosť podávateľov podnetov s poskytnutou zdravotnou starostlivosťou, to znamená, ja som hovorila len o tom, že nemajú kam ísť, ale tu je problém aj s tým, ako im poskytujú tú zdravotnú starostlivosť.
Potom je nedostatočná informácia o poskytovaní zdravotnej starostlivosti v inom členskom štáte Európskej únie. Áno, potvrdzujem zo svojej praxe, že hlavne deti, ktoré majú byť zoperované do troch rokov a kde sú ťažké spazmy a je možné, že napríklad niektoré, áno, nebudú chodiť, ale aspoň budú chodiť pokolenačky, ak by boli zoperované, a väčšinou sa to robí v zahraničí, tak jednoducho by teda mali lepšiu kvalitu života, ako keď budú len ako dosky, hej, povedzme si na rovinu. Aj toto sa deje, že v podstate nemajú informácie, ak majú informácie a idú sa, idú na tú operáciu so svojím dieťaťom, mnohokrát im zdravotná poisťovňa nepreplatí ten pobyt, pretože prepláca len tomu dieťaťu, oni zbierajú peniaze alebo vrchnáčiky, aby teda to dieťa mohlo byť zoperované.
Ja som ešte počas pána Druckera hovorila o tom, že jednoducho je tu obrovský problém s tým, že musíme si pomenovať, či v zdravotníctve nemáme personál, nemáme operačné sály alebo v čom je problém, že takéto operácie nerobíme. Ak povieme, že to ani nebudeme robiť, lebo ich je niekoľko desiatok a neoplatí sa nám to, musíme si pomenovať, toto a toto zaplatíme. Ak toto neurobíme, tie vaše podniky a zistenia sa budú prehlbovať, pretože detičky naozaj sú viac-menej operované do troch rokov veku života, kde sa dá ešte niečo zlepšiť na ich budúcej invalidite, tak by som to povedala.
Problém je so schvaľovaním kúpeľnej starostlivosti, zdravotníckych pomôcok, to nám vlastne na tých, na tých debatách hovoria aj seniori, že majú obrovský problém, ale to máme aj my ľudia, ak vás zoperujú na bedrový kĺb, tak máte problém sa dostať na liečenie, pokiaľ sa tam dostanete, ten bedrový kĺb je už tak stuhnutý, že jednoducho už ostanete ako čiastočne invalidný celý život, hej, po tej operácii. Čiže to sú veci, ktoré tlačia ľudí do chronickej invalidity a vy to potom spätne dostávate cez tie zistenia ako podnety.
Nedobrovoľné hospitalizácie, umiestnenie do sieťových postelí, kde sme to už dávno zrušili, nevieme alternatívu, budú vám hovoriť, že oni si ubližujú, že to nie je možné. Všetko je možné, len musíme hľadať spôsoby ako na to. Ja napríklad päť rokov som bola pod supervíziou Švajčiarov a viem, že práve s týmto problémom sa dá krásne zápasiť a aj vyhrať ho, takže určite si treba nájsť inšpiráciu aj v zahraničí. Ak to nevieme, nemôžme o tom hovoriť, že sa nedá, ale treba ísť priamo tými konkrétnymi metódami na to, aby sme naozaj mi-ni-ma-li-zo-va-li tieto priestory, v konečnom dôsledku sa to nemusí robiť len v sieti, ale aj v rôznych takých protizáchvatových miestnostiach, ktoré úplne inač vyzerajú aj sú veľmi bezpečné pre konkrétneho človeka, ktorý si ubližuje.
Ďalšie problémy sú poplatky v zdravotníctve a následne aj tak neadekvátna pomoc. To je už len preto, že vôbec aby sa dostali na nejaké vyšetrenie, ktoré potrebujú. Ja som teraz mala podnet v podstate od pani jednej, ktorá hovorila, že musí uhradiť kožnej lekárke za ZŤP dcéru teda finančný prostriedok, lebo pani doktorka nemá zmluvu s poisťovňou a teda, bohužiaľ, to dievča má cysty pod očami, a teda nemôže sa dostať ani k lekárovi, takže je to úplne akože absurdné, aby sme my základnú starostlivosť, je, musí pozrieť ten kožný lekár a povedať, že tam je cysta a teda dať to na papier a ona sa môže ísť operovať do Prešova, aby teda to, čo má normálne fungovať, fungovalo. Hej? A to v podstate vy potom dostanete tie, ako také ďalšie následne, kde už tí ľudia sa nevedia kam obrátiť, tak sa obrátia k vám.
Veľká časť problémov je práve v sociálnych službách. Je to, je to teda téma, ktorej sa dlhodobo venujem. Myslím si, že, a poviem pravdu, keď ja som prišla pracovať do sociálnych služieb, tiež stačilo však len niečo. Veď nemáme peniaze, len stačí to, hej, a vyhovárať sa na tie peniaze. Ale nie je to, nie je to ani správne. A ja som vždy hovorila o tom, že ak to nevieme robiť, ak z toho klient nemá mať prospech, nerobme to vôbec. Áno?
Takže naozaj, ja už som povedala štyri body, ktoré potrebujú reformu, a to je teda: Príspevok musí ísť za človekom, ten si bude hovoriť, či chce byť zaňho opatrovaný v domácom prostredí súkromnou osobou, opatrovateľkou ako cudzím, cudzou osobou, alebo teda peniaze pôjdu do zariadení sociálnych služieb. Je potrebná reforma sociálno-zdravotnej starostlivosti, kde bude spoločný prienik práve pre chronicky chorých ľudí. Každopádne je potrebné pripraviť novú typológiu sociálnych služieb vzhľadom na demografický vývoj, diagnózy a teda nové veci, ktoré teda absolútne nefungujú na Slovensku. Čiže treba urobiť úplne novú reformu poskytovania starostlivosti o ľudí ako takých a dať príležitosť aj aktívnym seniorom. Ja som za to, aby sme začali viac robiť s aktivitou seniorov, aby sa nám do stupňa odkázanosti dostali čo najneskôr. A teda pripravujem, pripravujem jednu časť, ktorá bude práve podporovať aktívneho seniora, lebo na Slovensku je to tak, že keď dáte príspevok, tak všetci sú chorí, starí, chronickí, a teda naopak, my potrebujeme vybudovať nové Slovensko, ktoré bude riešiť tých, ktorí potrebujú starostlivosť, a tam investujeme aj viac peňazí, lebo pôjde o ľudí, ktorí to potrebujú, ale musíme investovať aj do aktivity a prevencie práve, práve tejto cieľovej skupiny.
V podstate ja nie som nadšená z toho, že odbor dohľadu a kontroly nad sociálnymi službami bude len v gescii ministerstva práce. Ja osobne si viem úplne predstaviť, aby ten tím bol vyskladaný z ministerstva, z komisárky pre deti, a teda z vášho úradu. A teda tá objektivita kvality poskytovanej služby aj tá supervízia zároveň, ktorú aj teraz už v podstate robíte, len, len, no, si ju nepomenujete, by som to tak povedala, tak toto dokážu urobiť ako váš úrad, tak aj mal by robiť úrad komisárky pre deti, aj teda ministerstvo. Nemyslím si, že najsprávnejšie riešenie je to dať ministerstvu, ale vždy to bude politický nominant a či už by tam bol niekto z nás, tak vždy by sa snažil obhajovať veci, že je to správne. A preto si myslím, že ten odbor by mal byť teda zložený z viacerých strán, a teda aj z komisárky, z vášho úradu, aj z ministerstva. A to by hovorili o tom, že sme nadstranícki, padne, komu padne a poďme riešiť systémové veci tak, ako v našom štáte je potrebné riešiť systémové veci, lebo nielen problematika zdravotne postihnutých, ale zlyháva nám aj rodinná politika a teda politika zamestnanosti, kde východ krajiny úplne ináč funguje, odstrihnutý od priemyslu.
Čiže naozaj tých problémov je veľké množstvo, ale každopádne to, čo teda ste dali podľa jednotlivých oblastí, s tým sa stotožňujem. Hovorím, že naozaj potrebujeme zmeny. Ja, čo sa týka vlastne týrania, ja som navrhla vlastne seniorskú linku, aby bola dotovaná zo strany štátu, pretože fórum na pomoc seniorom robí obrovskú, obrovskú službu štátu, a teda ak by sa registrovali ako sociálna služba, tak jednoznačne je možné prispieť na túto službu. A je tak nevyhnutná, pretože ľudia skôr nahlásia zneužívanie seniorov v domácom prostredí im ako nejakej polícii alebo, ja neviem, nejakému obecnému úradu. Čiže ak chceme chytiť problém za vlasy, tak ho musíme chytiť za vlasy. A to je naozaj nestranne od toho, že teda má to byť pod nejakou inštitúciou. Opäť je to, je to status, ktorý im prináleží.
Ďalšiu vec chcem povedať vzhľadom na to, čo ste hovorili, že nemajú finančné prostriedky, majú chabé oblečenie. Jednoznačne naozaj máme aj v domácom prostredí niečo do 5-tisíc ľudí, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi a ktorí by potrebovali minimálne zabezpečiť teplé jedlo denne, aby teda nechradli a teda nedostávali sa nám opakovane do hospitalizácií. Čiže tam som navrhovala, že práve tí, ktorí to potrebujú, ten obed nedostávajú. Takže som navrhovala, aby išla táto pomoc, a to by v podstate mohlo udržať aj tých chudobnejších práve v tom prostredí.
Navrhovala som aj oddeliť štátnu, štátny príspevok na bývanie ako osobitnú štátnu dávku, kde by to umožnilo človeku, seniorovi alebo zdravotne ťažko postihnutému žiť v osobitnom priestore. Za pomoci toho príspevku by si vedel zaplatiť nájom a tým pádom by sme ich neposúvali práve do tých pobytových služieb. Ide o systém pomoci, kde som navrhovala pre deti v školách, aby sa im nekrátil príspevok za opatrovanie. Tam to vládni poslanci zobrali, a teda minister Richter to zobral za svoje. Ale to, že je dieťa v ambulantných službách, to už za svoje nezobrali. To som tiež navrhovala. Navrhovala som aj teda, aby nemali problém autisti, Aspergerov syndróm s tým, aby dostali kompenzáciu na pomôcku, ktorú potrebujú. Neprešlo to. Čiže tých vecí, ak by sme si to vyskladali, len ktoré ja som v tomto volebnom období ponúkala a zostavili by sme ako spôsob riešenia, myslím si, že veľa tých vašich podnetov by sme, veľa tým podnetom by sme mohli predísť.
Čiže ja veľmi pekne vám ďakujem. Teším sa na ďalšiu spoluprácu. Myslím si, že vám ide o vec a mne ide tiež o vec, nejde mi o politiku. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
