Videokanál klubu

Pripomínam a zároveň pozývam členov výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, že sa stretneme dnes na zasadnutí hneď o 12. hodine v miestnosti č. 32. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani ministerka, začnem takou rečníckou otázkou na vás, pani Kuciaňová, napríklad. Viete, ako vyzerá kandidát na riaditeľa Národného bezpečnostného úradu pán Roman Konečný? Keby ste ho stretli na chodbe Národnej rady, vedeli by ste, že to je on, o ktorom budeme hlasovať, aby sa na sedem rokov stál riaditeľom Národného bezpečnostného úradu?
Ja som ho dovčera takisto nepoznal a takisto by som nevedel, ako pán Konečný vyzerá. A bolo mi to aj blbé, priznám sa na rovinu, pretože Národný bezpečnostný úrad nie je Rada Slovenského pozemkového fondu. Tam mi to až tak nevadí, že nepoznám presné tváre a životopisy tých ľudí, o ktorých budeme hlasovať, ale Národný bezpečnostný úrad rozhoduje naozaj o vážnych veciach, rozhoduje o tom napríklad, kto sa môže stať veľvyslancom, pretože aj na takúto funkciu potrebujete previerku Národného bezpečnostného úradu. Alebo rozhoduje o tom, ktoré firmy môžu podnikať s citlivými materiálmi, so zbraňami a tak ďalej, aj k tomu je potrebné mať previerku Národného bezpečnostného úradu.
Systém voľby je teda z môjho pohľadu absolútne zastaraný. Zákon hovorí iba to, že riaditeľom NBÚ sa môže stať človek, ktorý spĺňa podmienky podľa § 10; to je – zjednodušene – človek, ktorý môže disponovať previerkou Národného bezpečnostného úradu; a že na návrh vlády Slovenskej republiky volí tohto kandidáta Národná rada.
Kolegyne, kolegovia, tento systém voľby považujem naozaj za veľmi zastaraný. A nekonzistentný. Len nedávno tento parlament zmenil spôsob voľby policajného prezidenta, ktorý som síce kritizoval, lebo som tvrdil, že policajným prezidentom sa aj na základe tohto nového, akože transparentného spôsobu stane pán Lučanský, ale chválil som, že kandidáti musia prejsť verejným vypočutím na výbore pre obranu a bezpečnosť. Považujem to za dôležité a za prínos v rámci politickej súťaže, pretože vďaka verejnému vypočutiu si mohli občania vypočuť, predstaviť týchto kandidátov a urobiť si vlastný názor o tom, či sú kandidáti na policajného prezidenta dostatočne kompetentní na to, aby sa, aby boli vymenovaní do tejto funkcie.
Pri NBÚ takéto verejné vypočutie zákon nepozná a dokonca, ak je vôbec nejaké vypočutie, tak to vypočutie je tajné. Jediný priestor, kde poslanci Národnej rady majú možnosť stretnúť kandidáta na riaditeľa NBÚ pred voľbou, je výbor na kontrolu Národného bezpečnostného úradu, lenže rokovania tohto výboru sú tajné. Takže ak nejaký poslanec sa chce zúčastniť na rokovaní výboru a pozrieť si aspoň deň pred voľbou kandidáta na riaditeľa NBÚ, tak musí požiadať výbor, aby súhlasil s účasťou, a potom výbor musí hlasovaním odobriť účasť takéhoto poslanca na rokovaní výboru pre kontrolu NBÚ.
Zákon o ochrane utajovaných skutočností teda hovorí, voľte v Národnej rade riaditeľa NBÚ, ale nestarajte sa o to, koho vlastne volíte. Tento spôsob voľby ja teda naozaj považujem za zastaraný a aj v tejto oblasti by som privítal, keby či súčasná Národná rada, alebo tá budúca po voľbách v roku 2020 zmenila zákon o ochrane utajovaných skutočností tak, aby poslanci mali možnosť vypočuť si predstavy kandidáta na riaditeľa NBÚ, klásť mu otázky bez toho, aby sa museli doprosovať výboru na kontrolu NBÚ, aby sa na takomto vypočúvaní zúčastnili.

Tak príjemný podvečer, pani komisárka, pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne. Ja som teda v rámci aj nášho sociálneho výboru na niektoré veci pani komisárku upozornila, niektoré sme si prediskutovali. Ja sa preto budem venovať len takým oblastiam, ktoré teda ja považujem za významné. A teda každopádne po preštudovaní správy som, ktorú nám pani komisárka pre deti predložila, som sa dozvedela pár informácií, a teda viac-menej som, ma zaujali také, také tri oblasti, a to je teda monitoring detských domovov, reedukačných centier a domovov sociálnych služieb, a teda možno by som povedala aj riešenia ku koncu.
Čo sa týka, čo sa týka vlastne tých detských domovov, tak pani komisárka spomenula, že najväčší nedostatok vidí v zdravotnej starostlivosti. Ja to chcem potvrdiť už len z toho dôvodu, že v minulosti deti so zdravotným znevýhodnením boli umiestňované v domovoch sociálnych služieb, ale tie sa istým časom zrušili a tým pádom deti so zdravotným znevýhodnením boli rozptýlené do iných typov zariadenia, teda zariadení sociálnoprávnej ochrany, alebo teda, ak išlo o poruchy správania, tak viac-menej sa objavili v reedukačných centrách. A teda naozaj zdravotná starostlivosť tým pádom ako keby sa úplne stratila, čo sa týka dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou. Ja, naopak, myslím si, že dokumentácia o zdravotnom stave je veľmi dôležitá. A teda ja by som vôbec nevnímala tento bod ako niečo, na čo upozorňujete a nie je podstatné. Z mojej praxe je veľmi dôležité a vždy to hovorím našim zamestnancom, že je veľmi dôležité zaznamenávať každý zdravotný stav dieťaťa, lebo mnohokrát sme prišli na to, že čo je príčina toho, prečo to dieťa reaguje tak ako reaguje, a na základe práve dokumentácie sme vedeli vyanalyzovať práve príčinu, prečo sa stáva ten epizáchvat a vedeli sme na to adekvátne reagovať.
Preto si myslím, že je nevyhnutné, aby tá dokumentácia práve v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany a teda v detských domovoch bola práve preto, že sa tam nezabezpečuje 24-hodinová komplexná ošetrovateľská starostlivosť a teda akoby nemuseli viesť túto dokumentáciu. A de facto, de iure tie deti nielen nedostávajú komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť, ale dokonca ich zdravotný stav nie je vôbec evidovaný. Čiže naopak, tú chcem podporiť. Možno sa len opýtam, že teda či to napravili tie detské domovy, kde ste to teda pripomienkovali.
Ďalej musím povedať, že naozaj v rámci detských domovov máme takmer 5-tisíc detí, z toho takmer 800 máme deti so zdravotným znevýhodnením, čiže ide o veľké číslo. Ak si zoberieme, že je to 5-krát toľko, koľko nás je tu v sále, to znamená, že nejde o malý podiel počtu detí v detských domovoch. A preto je veľmi dôležité sa naozaj systémovo na to pozrieť. A ja potom poviem, aj kde vidím východiská práve pri riešení tohto stavu, lebo v podstate všetko, čo je osvojiteľné, je preč. Čiže de facto, de iure nám ostávajú neosvojené deti, ktoré majú nejaké zdravotné znevýhodnenie a sú teda štátne deti. A teda ja čo poznám aj profesionálne rodiny, aj pestúnov, v podstate vždy chodievajú sa radiť napríklad do našej DSS-ky ako postupovať, keď má dieťa poruchu správania, nepoznajú, ako naňho reagovať, alebo keď má dieťa autizmus alebo schizofréniu. Čiže vlastne tým ľuďom v podstate chýba, akým spôsobom majú pracovať s týmto dieťaťom. To je taká ďalšia veľká oblasť, že ak sme zrušili DSS-ká, musíme dať náhradné niečo, aby sme vlastne aj tých pestúnov a tých náhradných rodičov sprevádzali, ako sa starať vlastne o tie zdravotne znevýhodnené deti a tým pádom viaceré by sa mohli dostať do profesionálnych rodín.
Ja tak teraz vlastne spúšťam taký pilotný projekt cez službu včasnej intervencie, kde budeme poskytovať priamo v teréne v tých pestúnskych rodinách činnosť, ako majú robiť s konkrétnym dieťaťom, ktoré má zdravotné znevýhodnenie. Ukážeme, ako majú sanovať podnety, akým spôsobom s ním majú pracovať v domácom prostredí, aby si vlastne neubližovalo, a tak ďalej. Takže toto v podstate je podľa mňa cesta aj pre Slovensko.
No a čo sa týka, v reedukačných centrách, ja som teda bola úplne zhrozená z toho, k čomu ste vy dospeli, keď ste teda zmonitorovali tie zariadenia, pretože tým, že tam nechodievajú napríklad kurátori v stanovených lehotách a nemajú vlastne ani plán práce, tak neviem si ani predstaviť, čo reálne s tým dieťaťom robia. To znamená, že ono je tam ako keby len na ubytovanie, hej, ak toto chýba. Čiže to je vážna vec, pretože neviem si predstaviť zamestnanca sociálnych služieb alebo zariadenia sociálnoprávnej ochrany, že nemá pred sebou niečo na základe adaptačného procesu, kde je stanovený cieľ, čo chcem s tým dieťaťom urobiť.
Čiže je to závažné zistenie. A teda možno sa vás skôr pýtam, čo na to teda hovorilo ministerstvo, pretože by ste nemohli prejsť všetky zariadenia, a preto to môže byť... (Reakcia predkladateľky.) Prešli ste, hej? To znamená, môže, môže to byť systémový problém, kde musíme opäť do legislatívy tento, tento princíp zaviesť.
Niektoré plány boli teda formálne. Predpokladám, že to bolo ako cez kopirák, nebol stanovený cieľ, to znamená, že reálne sa s tým dieťaťom, aj napriek tomu, že je v reedukačnom procese, reálne nepracuje, je to len čiarka. A to je tiež vážny problém v našich zariadeniach, takto fungujú. Kurátorka napríklad odmietla telefonovať so 14-ročným dieťaťom. To je neprijateľné práve, práve pri deťoch, ktoré majú diagnózy a na základe toho sa ocitli vlastne v tých reedukačných, keď ich ešte odmieta aj samotný kurátor.
Tu v podstate cez tie, je to viacero vecí, nebudem to všetko vymenovávať, ale ja to čítam tak, pani komisárka, že určite sú aj dobrí kurátori, ale sú aj kurátori, ktorí nedoťahujú veci. A tam si treba rozanalyzovať, či ide o problém, že majú veľa toho, alebo ide o problém, že jednoducho nie je dobre, dobrá, nastavená tá činnosť medzi espeočkou a medzi reedukačnými centrami. A či následne existuje... (Reakcia predkladateľky.) A ešte diagnostické. To znamená, tam podľa mňa je ten radikálny problém, ktorý je potrebné riešiť a je to naozaj systémový problém, ak by sme to preniesli do takej väčšej roviny.
Ja som vlastne pani ministerke aj školstva, ktorá tu predkladala zákon, hovorila, že je absolútne demotivujúce pre sociálneho pracovníka, sociálneho pedagóga pracovať v školskom prostredí, pretože nie sú zaradení ani podľa novelizácie teraz k odborným zamestnancom. Títo ľudia tam nechcú robiť a potom sa nečudujme, že nie je plán práce, že v podstate to nefunguje. To znamená, že naozaj problém treba vidieť aj medzirezortne. To znamená, ak prijme sa norma, kde sociálny pedagóg nebude odborným zamestnancom, nebude mať záujem pracovať v zariadení, ktoré patrí pod gesciu školstva, a vy si môžte písať správ, koľko chcete, ale jednoducho, keď toto tam nefunguje, alebo naopak, aj vieme, že to nefunguje a ešte prijmeme normu, kde to zabetónujeme, tak jednoznačne ten problém bude narastať.
Ja som opakovane dvakrát vystúpila pri predkladaní návrhu pri pani ministerke a ja som ju pekne prosila, aby naozaj, ako odborníka, ktorý robil v praxi, zvážila tieto veci a jednoducho zaimplementovala to do odmeňovania pedagogických zamestnancov. Lebo tým, že má v gescii proste takéto zariadenia, tak je to obrovský problém. Keďže sa to nestalo, tak ja vyzývam aj vás, aby ste zo svojej pozície teda naozaj upozorňovali, že týchto sociálnych pracovníkov a odborných zamestnancov budeme strácať práve v prostredí ministerstva školstva.
Čo sa týka domovov sociálnych služieb, tak tam okrem iného samozrejme chcem povedať, že celkovo si myslím, že tie zistenia, ktoré ste pomenovali a ktoré možno napíšete tak, tak ako ste to cítili, a keď to niekto číta, tak má pocit, že je to ako nezmyselné, čo tam píšete, napríklad nedodržiavanie práv dieťaťa na súkromie pri osobnej hygiene. Možno vyzerá, že je to úplne, že, že čo si vymýšľate. Ale je to obrovský problém, ak je dieťa prebaľované tak, že proste celá chodba naňho pozerá, alebo nemá zástenu, kde teda by nebolo nahé. Je to obrovský problém, kde, kde narastajú poruchy správania práve v dôsledku možno takých fyzických a nepodstatných vecí, ktoré my si nedokážeme vyhodnocovať tu v parlamente, pretože nie sme z praxe. Ja teda som, a preto hovorím na vašu obranu možno istým spôsobom, že je to správne poňaté. Je to veľmi dôležitá vec.
Nedodržiavanie práv dieťaťa, ktoré je odkázané na iný druh poskytovania starostlivosti. Viete dobre, ja opakovane na to hovorím, nemáme dobrú typológiu zariadení, treba ju prekopať. Prichádzajú nové diagnózy, prichádza nám iný počet detí, vidíme už ten pomer – nepomer ZŤP oproti deťom zdravým, čo sa týka štátnych detí. A teda naozaj je potrebné urobiť novú typológiu, nastaviť to nanovo aj s prognózami vývoja, ktoré očakávame v rámci, v rámci vývojových chorôb, ktoré sú na Slovensku a sú teda zaznamenané, a vieme sa na to pripraviť.
Možno, možno na konci by som to takto zhrnula. Čo by som čítala z vašej správy a čo by som ja určite zrealizovala, a to je, zaviedla by som tzv. centrá včasnej intervencie. Veľa tu hovorili kolegyne teda, aj o teda vzdelávaní inkluzívnom. Ale keďže sama vidíte, aj ja to vidím, že proste školstvo hovorí jednu vec, rezort práce si tvrdí svoju vec, ale v konečnom dôsledku nám ide o deti. Musíme to nastaviť nie cez službu včasnej intervencie, ktorá funguje v rámci sociálnych služieb, ale musíme urobiť centrá včasnej intervencie, ktoré by som dala pod ministerstvo školstva, a tam by sa riešili už aj osobní asistenti, aj celý ten servis vlastne od... (Reakcia predkladateľky.) Takže ale určite by to malo byť centrum včasnej intervencie.
Čo sa týka služby včasnej intervencie, tú by som zaviedla ako v rámci sieťovania, aby každá VÚC-ka mala v dosahu službu včasnej intervencie a tým pádom vlastne, či už deti, ktoré sa následne majú dostať do reedukačiek alebo teda do iných zariadení sociálnoprávnej ochrany alebo teda zariadení sociálnych služieb, hneď podchytiť na začiatku. Tam by nám vypadla jedna kategória detí, ktorú by sme vlastne neťahali ďalej.
Každopádne je potrebné urobiť reformu v sociálno-zdravotnej starostlivosti pre chronicky choré deti. Ja som to už dnes spomínala. V podstate pri tých správach sa to opakuje. Opakovalo sa to aj pri NKÚ, bude sa to opakovať aj pri komisárke ZŤP. To znamená, že tieto veci sú systémovým problémom, a teda preto sa nezáväzne nachádzajú vo všetkých správach, ktoré v dnešný deň prichádzajú. Preto to musíme riešiť systémovo. To znamená, nastaviť novú reformu sociálno-zdravotnej starostlivosti o chronicky chorých. A čo sa týka, v reedukačných zariadeniach, ja by som ich dala pod ministerstvo práce a teda tam ich koordinovala.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne kolegyni Zimenovej za tento príspevok. A chcem sa vrátiť ešte trošku dozadu. Chcem vlastne povedať, že obidve kolegyne, aj Blahová Natália, aj kolegyňa Zuzana Zimenová, sa venujú v svojom, tejto téme veľmi intenzívne a podrobne. A preto si myslím, že ich príspevky sú relevantné a že absolútne nespochybňujem ich reakciu negatívnu na prácu pani komisárky.
Vo svojom vystúpení som povedala, že sa nedá porovnať správa z predminulého roka, za ktorú som ju kritizovala, s touto správou. Otázkou je, a to som aj povedala v rozprave, že nie sú dôležité čísla, teda kvantita, ale to, ako boli vyriešené a či boli vyriešené tieto prípady v prospech detí. A na to som sa aj postupne pýtala pani komisárky. Čiže ďakujem obidvom za ich príspevky, aj za všetky ich aktivity v prospech detí.

Ďakujem. Ďakujem pekne. Áno, tých, k tomuto podnetu poslednému, ktorým som vlastne vyzvala pani komisárku, aby sa mu venovala, určite patrí aj, aj ďalší, a to je katastrofa, doslova katastrofa v tom, čo sa teraz odhaľuje v sexuálnom zneužívaní detí. Som za, aby sa naozaj vytvorila možno nejaká komisia alebo nejaké, nejaké fórum, kde by určite patril aj výbor, aj pani komisárka, ale aj verejná ochrankyňa práv a ďalší, také široké spektrum. Lebo teda ak niekto môže najviac ublížiť dieťaťu, ako sa dá, tak je to práve, keď je dieťa sexuálne zneužívané. A sama som pracovala s takýmito rodinami a deťmi. Mnohé organizácie neziskové sa venujú takýmto deťom a viem, že aké to obrovské traumy naozaj si tieto deti nesú až do dospelého veku. A vidíme to, že v podstate v dospelom veku sa tieto obete aj zverejňujú.
Takže, pani komisárka, to bola aj na vás v podstate výzva, aby ste sa k tejto téme tiež vyjadrili a venovali jej pozornosť. (Reakcia z pléna.)

Ďakujem pekne, pani kolegyňa, za tvoje naozaj fundované vystúpenie. Je vidno, že sa tejto téme venuješ a že prikladáš dôležitosť každému jednému slovu aj z tejto správy.
Ja by som sa ťa chcel opýtať ako predsedníčky výboru pre ľudské práva, že či pani komisárka pre deti, či už na výbore alebo aj nejakou inou formou, sa venuje medializovaným kauzám v súvislosti s tým táborom, detským táborom ChaChaLand, lebo z každej strany sa valia informácie a svedectvá, ktoré hovoria o sexuálnom zneužívaní, alkoholizme a iných negatívnych javoch, ktoré sú spájané s dlhoročnou históriou tohto tábora. To sú, dá sa povedať, desiatky, možno až stovky poškodených detí, ktoré si tieto bolestné zážitky potom nesú počas celého života. Tak ja by som očakával aj od komisárky pre deti, aby zvolala možnože aj nejaký, ako keď je katastrofa, že mimoriadny tím, ktorý skenuje všetky médiá, zaoberá sa tými vecami, svedectvami, nejaké aktivity. A jednoducho zaujíma ma, že či bolo, nejaká zvýšená aktivita zo strany pani komisárky, alebo nebolo.
Ďakujem veľmi pekne za odpoveď.

Vážený pán predseda, vážená pani komisárka, vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte mi vystúpiť aj k tejto správe, ktorej výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny bol gestorským výborom. Musím povedať, že oproti správe z minulého, za rok 2017, táto správa naozaj už vykazovala množstvo práce alebo veľa práce, jednoducho oveľa vyšší nárast podnetov a ich riešení, ako to bolo v roku 2017. Išlo o 1 566 podnetov, čo bolo s predchádzajúcim rokom 2017 nárast skoro o 500. Dôležité samozrejme je, ako boli tieto podnety vyriešené. Predpokladám, že často pri, práve pri problémoch detí a rodín neexistuje nejaký deadline 31. december, ale že teda kontinuálne mnohé prechádzajú do ďalších rokov.
Už som to pri verejnej ochrankyni práv spomenula, že je veľmi dôležité, aby všetky tieto inštitúty a inštitúcie spolupracovali. A pani verejná ochrankyňa práv spomenula vo svojej správe, že je veľmi prekvapená, že práve aj pri prípadoch a problémoch detí vstupujú od samého začiatku, od samého začiatku do procesu orgány sociálnoprávnej ochrany detí, takže sú tam odborníci, ktorí majú zabezpečovať najlepší záujem dieťaťa, a predsa, predsa dieťa z týchto procesov a z týchto prípadov vychádza ako veľmi zranené. Takže je určite čo robiť. Ako hovorím, v porovnaní s tou predchádzajúcou správou a činnosťou to, to sa nedá v podstate ani porovnať. Je tu oveľa viacej činností a oveľa viacej riešení podnetov.
Ja by som sa rada vo svojej rozprave zamerala zvlášť na práva detí na život a na zdravotnú starostlivosť, pretože v roku 2018 sme vo výbore viackrát preberali intenzívne napríklad riešenie situácie súvisiacej s epidemickými výskytom syfilisu v Trebišove. Bolo to viacej stretnutí. Samotný výbor pýtal od rôznych inštitúcií správy. Na výbore boli tieto správy prednesené. Takže niečo k tomuto, k tomuto problému viem. Je tak na pováženie, že mali by sme si uvedomiť, že regionálny úrad verejného zdravotníctva vo svojej správe písal a informoval o tom, že toto už je tretia epidémia výskytu tohto ochorenia syfilisu v okrese Trebišov. Prvá vlna epidémie bola v roku 2002 až 2006. Druhá vlna začala v roku 2010 a tretia vlna v roku 2016. To je jednoducho neskutočne dlhý, dlhý problém. Ku 30. 5. minulého roku bolo spolu hlásených 164 nových ochorení v roku 2018. A podľa veku sa to jednalo od 0 do 16 rokov detí, až 19 % detí bolo, bolo z tohto, z tohto počtu nových ochorení. A vo veku 15- až 17-ročných to bolo 23 % z počtu týchto nových ochorení. Takže skutočne je tu vztýčený prst a obrovský, obrovská teda pozornosť sa tomuto problému, je potrebné venovať. Ale čo si zase uvedomujem, že koľko inštitúcií v tomto podnete alebo v tomto probléme už zasahuje? Však ja neviem, či sme nemali pozvaných, myslím si, že aspoň ôsmich zástupcov rôznych inštitútov. Venujete sa tomu vy, ako komisárka, a ďalší a ďalší, a problém je stále veľký.
Myslím si, že, a to tak súvisí, všetky tie správy, ako tu vystupujeme, ako zhovárame sa o týchto správach, tak musím povedať, že pred chvíľou sme hovorili ku správe Najvyššieho kontrolného úradu, ktorý pri iných oblastiach, pri iných témach definuje, že absolútne neexistuje kontinuita medzi ministerstvom, obcami, mestami, samosprávnymi, regionálnymi samosprávami. A ja tu zase takisto v tomto prípade ochrany zdravia maloletých vidím, že asi takisto neexistuje žiadna kontinuita. Je množstvo odporúčaní, množstvo záverov zo všetkých tých správ, ktoré som si dnes opätovne prečítala, každý dáva rôzne riešenia, ale otázkou je, že či vieme spolu pracovať tak, aby problém, ktorý sa tu na Slovensku v okrese Trebišov vedie od roku 2002, aby sme ho naozaj eliminovali na nulu, no na najnižšiu možnú mieru, až, až najlepšie na nulu. Že každý si síce robí robotu, a ja nespochybňujem, že by ju nerobil dobre, ale je dôležité, aby sa spolupracovalo a vzájomne komunikovalo. Ale to je tá choroba slovenská úplne vo všetkom, taká medzirezortná, medziinštitucionálna komunikácia.
Takže ja opýtala by som sa vás určite aj na to, aby ste možno povedali k tomuto prípadu vážnemu, že, že či ďalej nejako kontrolujete alebo či budete ďalej vstupovať do tých jednaní a komunikácií s ostatnými inštitúciami.
A ďalším problémom, ktorý sme preberali aj na zasadnutí výboru, boli podnety vo veciach úmrtí detí pre zanedbanie zdravotnej starostlivosti a otvorený list matiek detí adresovaný predsedovi vlády. Vy sa v správe aj tohto problému dotýkate. Dostali sme tento podnet na výbor od verejnej ochrankyne práv. Som rada, že ste sa mu tiež venovali. No takisto mám takú nádej, že keď do toho vstúpia viaceré inštitúcie, tak určitý tlak tu bol vyvinutý aj spolu s médiami. Otázkou je, či naozaj to budú konkrétne kroky, aby sa takéto situácie nestávali a prijatie viacerých evidentne legislatívnych návrhov, alebo či to zase zostane len na papieri. Aj k tomu by som sa chcela nejak vás spýtať, že ako to vidíte ďalej, tieto dva vážne prípady.
A tiež taká moja otázka vedie aj k tomu, že videla som množstvo prekrývajúcich podnetov v správe verejnej ochrankyne práv a vašej, že tiež sa pýtam na spoluprácu, či je intenzívna, či spolu riešite niektoré tieto podnety. A nenašla som v správe vašej informáciu o kontrole činnosti Najvyšším kontrolným úradom a prijaté odporúčanie. V podstate vidím zo správy Najvyššieho kontrolného úradu, že neboli zistené nedostatky pri čerpaní alebo pri mzdových a mzdových a povinných odvodov. Ale teda náš Najvyšší kontrolný úrad upozornil, že bol, zistili nesprávny postup pri obstaraní účtovníckych služieb a služieb mzdovej a pokladničnej agendy. Ostatné nejaké vážnejšie pochybenia nezistil, tak by som sa chcela spýtať, že aké ste opatrenia prijali aj na základe tejto kontroly Najvyššieho kontrolného úradu.
A také posledné, taká moja nová iniciatíva, a to som vám už, pani komisárka, tak naozaj myslím to pozitívne a v dobrom hovorila už aj na výbore, v tomto roku, v tomto roku taký podnet teda už aj z tohto miesta chcem dať vám do tohto roku na ochranu zdravia maloletých a mladistvých dievčat. Národné centrum zdravotníckych informácií v apríli tohto roku zverejnilo informáciu o celkovom počte umelých potratov a keď som si detailne skúmala túto prácu, tak som zistila, že významne sa zvýšil počet umelých potratov u dievčat od 15 do 19 rokov. On sa zvýšil aj pri dievčatách do 14 rokov, teda úplne maloleté dievčatá, ale významne, až skoro o 100 sa zvýšil v skupine vekovej od 15 do 19. Mám teda, myslím si, že ide o veľký nárast, nakoľko sa tam počty umelých potratov pohybujú radovo len v stovkách a skoro o sto bol zvýšený, a myslím si, že je to teda aj obavy o zdravie mladistvých maloletých, mladistvých a maloletých dievčat. Tak to vám dávam tak do pozornosti, že aby ste sa aj tomuto problému venovali. Ja som už interpelovala aj ministerku zdravotníctva v tejto oblasti.
Ďakujem pekne, to je všetko.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ďakujem, že si jednotlivé oblasti rozobral tejto správy. A ja by som sa chcel tiež poďakovať, že v tejto správe sme našli aj náš rezort pôdohospodárstva, hlavne živočíšnu výrobu, ktorú tam veľmi zaujímavo a zaujímavo, v úvodzovkách teda, bola spomenutá. A je to inšpiratívny materiál možnože pre budúce vlády a budúcich ministrov. Chcem veriť, že raz sa dožijeme toho, že na Slovensku nebude fungovať všecko akože funguje, pretože veľa vecí nefunguje, a táto správa ukazuje tým prstom, že, pozrite, tu treba, tu treba, tu treba ukončiť a začať robiť tak, ako nás naši rodičia a starí rodičia učili, že zdravý gazdovský rozum musí zvíťaziť nad kadejakými inými skutočnosťami v živote. Ďakujem veľmi pekne.

Čakal som, že keď sa obzriem, či tu bude sedem statočných, ale je tu ďaleko viac, najmenej deväť.
Dámy a páni, naša rozprava o jednej z najdôležitejších správ, pretože NKÚ je kontrolór moci, kontrolór aj samosprávy, kontrolór mnohých inštitúcií, táto správa sa chýli ku koncu a ja by som chcel najprv sa dotknúť tej konštrukcie.
NKÚ, napriek tomu, že veľmi rešpektujem správy v ostatných rokoch, odkedy je toto volebné obdobie, predsa len treba popravde povedať, že NKÚ je vytvorená v partokratickom systéme. Čiže predsedov volí parlament, ktorý, parlamentná väčšina zároveň volí vládu a inštitúcie, šéfov inštitúcií, čiže de facto je to jasná, jasný konflikt záujmov. Predseda NKÚ musí byť naozaj poctivý úradník a odvážny muž alebo žena, aby si plnil túto úlohu a išiel aj proti záujmom tých, ktorí ho tam menovali.
Druhá stránka tej politickej konštrukcie je, že správy NKÚ odznievajú iba v tejto sále a to za takej rozpravy, akú vidíte. Diskutovali de facto iba predstavitelia opozície. Nediskutovali tak, že by chrlili nadávky na vládu. Tá správa je vypracovaná nezávislou inštitúciou, ktorá, chvalabohu, hoci vznikla v takomto parlamentnom prostredí, predsa len si táto inštitúcia plní svoje, svoje úlohy. Musím povedať, že je to bezpochyby aj zásluhou jej predsedu, pretože pamätáme si aj iné časy, kedy, kedy sa išlo viac po srsti tým, ktorí vládnu.
To, že parlament dodnes nezriadil výbor pre NKÚ, kde by sa tieto správy detailne preberali, kde by sa prijímali uznesenia a kde by sa prípadne aj adresovali podania na, na orgány, ktoré sú k tomu príslušné, či už teda trestného stíhania alebo ďalšie orgány, toto považujem za zlyhanie doterajšieho obdobia. NKÚ pracuje, možno sa nemusí každému zdať, že kontroluje presne to, čo by si sám prial, ale pracuje, ale jeho správy odznievajú v poloprázdnej sále za nezáujmu poslancov a najmä za nezáujmu tých, ktorí riadia štát, čiže vládnej koalície. No česť tým – raz, dva, tri, štyrom poslancom? – piatim, ktorí načúvajú aspoň tieto argumenty, ale to je naozaj málo. Mali by tu predovšetkým byť ministri, o ktorých rezortoch sa pomerne detailne správa zmieňuje. Či to je životné prostredie, zdravotníctvo, doprava. Tá správa má svoje priority, ktoré si stanovila, myslím, to bolo v marci minulého roku na konferencii, a išla za týmito prioritami.
Ja musím povedať, že viem si predstaviť, keby NKÚ mala väčšie kapacity, že by ma veľmi zaujímala, aj ďalšie témy. Čo s Gabčíkovom? Bol som sa tam pozrieť a vidíme všetci, že tam budú obrovské výdaje. Budeme mať naozaj taký rytmus, že vždy to niekto sprivatizuje, zakomaltuje dno, pokazí vráta, poničí všetko a potom to vráti štátu, za drahé peniaze sa to reprivatizuje v prospech štátu a štát zaplatí stovky miliónov eur, aby potom rozmýšľal, komu to zase obnovené a znovu v kondícii odovzdá?
Potom je tu už spomínané, diaľnice. Máme tu kauzu Višňové, to je naozaj vážna kauza. Máme tu vážnu kauzu Mochoviec. Máme tu otázku efektivity našej účasti v tomto podniku a nakoniec aj také, v úvodzovkách, menšie radosti, ako sú Rázsochy, kde ministri predvádzali pred celou verejnosťou, že ani za svet nevedia, či sa to naozaj musí zo statických alebo iných technických dôvodov zbúrať. Preto aj chvíľami tvrdili, že nie. Stámiliónová investícia, ktorá sa teraz za obrovské peniaze začína búrať, aby sa znovu stavala.
Vskutku, dámy a páni, NKÚ potrebuje výsledky, ktoré prevezmú jeho zistenia. Potrebuje väčšiu kapacitu, pretože najmä, ak sa blížia voľby, tak vidíme, že rozhadzovanie peňazí už nepozná žiadne medze.
Čiže ešte raz oceňujem správu o plnení a neplnení napríklad elektronizácie zdravotníctva, kde konštatujete nefunkčnosť. Zostali sme štátom, kde pri operácii kolena ste, si musíte zabezpečiť informatizáciu cez príbuzných. Najlepšie by bolo, keby vám namaľovali to koleno, ale možno aj to by si pomýlili. Čiže aj tá, táto aféra, veľmi zahanbujúca, lebo to naozaj vyzerá ako z nejakého Kocúrkova, a pritom išlo o telo a zdravie, možno aj o život človeka, ktorý podstúpil ťažkú operáciu omylom na zdravom kolene. Toto, ak sa stane u nás, a pritom vláda má podpredsedu pre informatizáciu, tak nečudo, že NKÚ konštatuje, že s informatizáciou zdravotníctva niečo nie je v poriadku.
Oceňujem, že sa predseda NKÚ a celé NKÚ nedali opiť rožkom iluzívneho projektového rozpočtovania. Naozaj to projektové rozpočtovanie zostáva formálnosťou a tak ako upozorňuje aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, naša, naše hospodárenie s tými dobrými príjmami, ktoré teraz máme, je žalostné.
Napokon by som ešte pár zmienok povedal k dvom témam, ktoré, ktoré mi mimoriadne ležia na srdci. Jednou je samospráva. NKÚ robilo nejaké skúmania, ale samospráva to je obrovský kolos, a treba povedať, že bez jej reformy nikdy NKÚ nemôže postihnúť podozrenia z plytvania a nehospodárnosti alebo rovno rozkrádania verejného majetku. Kolega Dostál hovoril, že on nepobadal ani ambíciu. Nie. Boli tu kedysi reči. Priznajme to aj pánovi Kaliňákovi, aj pánovi Ficovi, sľubovali prednedávnom, relatívne prednedávnom redukciu počtu VÚC, redukciu vôbec celého systému samosprávy. Ale politické ohľady, zrejme vychádzajúce najmä z ich vnútrostraníckych tlakov, alebo neodvaha, to už nech posúdi niekto iný, nakoniec urobili z týchto plánov zdrap papiera. Nič sa nezredukovalo, Slovensko má jednu z najdrahších a najrozsiahlejších správ svojho štátu pravdepodobne na svete. Ak si zoberiete, samospráv máme toľko, ako máme, počkajte, o tisícku viac než Poľsko. Poľsko má 2-tisíc. Štyridsaťmiliónové Poľsko, päť a polmiliónové Slovensko. U nás 3-tisíc, tam 2-tisíc. Áno, takto vyzerá krajina, ktorá aj v 20-člennej alebo 30-člennej obci si trúfa financovať osobitnú samosprávu. Poľská ministerka vnútra, ktorá to mala na starosti, mi povedala: okej, nech sa dohodnú, 6-tisíc a my im pošleme poľskú zástavu štátnu a dáme im, dáme im štatút.
Takisto som rád, že... Čiže, aby som to uzavrel, samospráva stojí pred zásadnou rekonštrukciou, na ktorú si táto koalícia netrúfla, obrala nás tak o dlhé roky, lebo vládne Robert Fico už naozaj viac než dekádu, kedy bola, už na začiatku jeho nástupu k moci bola reforma samosprávy viac než nevyhnutná, viac než nevyhnutná. A to hovorím aj ako komunálny poslanec Bratislavy, ktorá sa teraz doslova zvíja v kŕčoch, že či má peniaze, ktoré jej, ktoré jej súčasný systém, daňový systém nedopraje, dokonca ani systém prideľovania podielových daní. Pretože, preto jej ktosi veľmi čudne pobabral sčítanie obyvateľstva, tak Bratislava sa doslova zvíja v kŕčoch, že koho oberieme o tie chýbajúce groše, či majiteľov áut alebo, alebo zvýšime dane za byty. Pritom ale Bratislava je už veľmi drahé mesto a ak to pôjde takto ďalej, tak budú z nej ľudia odchádzať do iných miest, ktoré sú aj krajšie, aj majú lepšiu infraštruktúru, aj sú tam väčšie platy.
Ja som veľmi rád, že sa do Bratislavy, že do Bratislavy prichádzajú ľudia z rôznych regiónov Slovenska, lebo toto je naše hlavné mesto, potrebujeme ho dobudovať, potrebujem tu mať bázu našich mozgov, našich schopných ľudí, bez toho, že by som sa, preboha, chcel dotýkať, aby podobné bázy boli aj v ostatných krajoch. Ale toto je hlavné mesto, to je naša matička Bratislava, tak jak majú Češi matičku Prahu. Ale v momente, keď začnú naši mladí utekať ďalej, ak toto bude už len medzistanica, tak to bude začiatok konca.
Napokon sa ešte zmienim o tom, že formalizmus vlády v prístupe k záväzkom Agendy 2030, ktorý podčiarkla správa NKÚ, je veľmi znepokojivý a skutočne onedlho bude už len 10 rokov... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Pán poslanec, čas. Ďakujem.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne. Onedlho bude už len 10 rokov do naplnenia tejto správy, čo už bude vlastne nereálne ju naplniť.
Ďakujem.

Je dôležité, že pani poslankyňa je svedkyňa ťažkostí, ktoré sprevádzajú žiadateľov o eurofondy, a že je takýmto svedkom, svedkyňou už dlhé roky.
My všetci vieme, že vlastne potiaže pri čerpaní eurofondov a tá tajomne komplikovaná administratíva len sčasti pochádza z oficiálnych dôvodov. My vieme, že takáto tajomne zložitá administratíva sa pohodlne týka aj stavebného povolenia, výnosu o územnom rozhodnutí, prípadne nejakej investičnej stavby, že sa jednoducho týka mnohých aktivít, z ktorých môžu úradníci ťažiť korupciu, úplatky. Toto je aj dôvod, prečo Slovensko zlyháva. Tak presne, ako keď minulé leto sa koalícia pohádala, takisto išlo o záujmy. Preto strácame eurofondy, preto meškáme, preto máme také nízke plnenie. Pretože aj iné štáty Európskej únie majú administratívne bariéry z Bruselu, ale zdá sa, že tie si vedia poradiť s týmito problémami lepšie.
Je veľmi dôležité, aby štát dbal na dodržiavaní práva. A toto je slovenská rana bolesti, toto je, toto je naša choroba. My, tu sú iba reči o silnom štáte. Ale akýže silný štát, keď nevie vymôcť dodržiavanie práva, keď sa ho nebojí ani malý úradník, ktorý si zašmodrchá v nejakom eurofonde svoje kšeftíky a svoje záujmy? To je slabosť štátu, lenivosť vlády a alibizmus mocných, ktorí sa starajú o svoje záujmy a nechávajú bokom záujmy tých ostatných radových občanov.