Videokanál klubu

Tak ďakujem všetkým diskutujúcim.
A vrátil by som sa predovšetkým k vystúpeniu kolegu Poliačika, ktorý veľmi správne poukázal na isté protirečenie medzi bojom, ktorý predvádzajú náckovia vo vzťahu k slovenskej ústave, a drobnými postojmi, ktoré lemujú ich politické pôsobenie. Predpokladám, že by sa im páčilo, keby v ústave bolo napísané, že Židia nemôžu dostávať od prezidenta štátne vyznamenania, a bol by to iste nosný ústavný prvok. Samozrejme, dosť rušivý je aj výskyt pluralitnej demokracie a existencia viacerých politických strán. Lebo správny stavovský štát, ktorým bol slovenský štát, okrem iného bohumilého rozhodol hneď ešte pred svojím vznikom o zrušení všetkých politických strán okrem jedinej štátostrany - Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Podotýkam, že Hlinka bol mŕtvy a tá strana niesla ten názov dlhšie.
Len chcem teda poukázať na pozoruhodný vzťah toho, čo naši kolegovia milujú k ústavnosti a pluralitnej demokracii. Najlepšie, keby nebola žiadna iná strana okrem strany Kotleba - ĽSNS, lebo tak to predcvičil pravzor, ktorého uctievame.
Takže v tej ústavnosti je ten ťažký zápal pre jej uctievanie si a brutálne protidemokraticky a protiústavný náboj strany, ktorá to hovorí, taká, že platí len to staré z názvu filmu: "Pozri sa, kto hovorí."

Pán poslanec Osuský, spomenul si tri dôležité udalosti, ktoré v 20. storočí pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky formovali modernú a demokratickú slovenskú štátnosť: 28. október 1918, 29. august 1944 a 17. november 1989. Dva z týchto troch formujúcich bodov už máme medzi štátnymi sviatkami a je to dobré.
Ale teda chcel by som pripomenúť, že Slovenské národné povstanie bolo nielen vystúpením proti fašizmu, Slovenské národné povstanie bolo aj prihlásením sa k československej štátnosti a obnovením Československej republiky na povstaleckom území. Kto sa teda hlási k Slovenskému národnému povstaniu a 29. augustu, zároveň by sa mal hlásiť aj k 28. októbru.
A 17. november 1989 je prihlásením sa takisto k demokratickej tradícii prvej Československej republiky, ale zároveň ten 17. november sa aj priamo udial práve preto, že 17. novembra 1939 boli zavreté vysoké školy v okupovanom Česku a tie boli zavreté práve preto, lebo 28. októbra na výročie vzniku Československej republiky protestovali Česi a českí študenti proti okupácii. Takže hlásiť sa k 17. novembru zároveň znamená hlásiť sa k 28. októbru, ak by ste nevedeli.

Ďakujem, pán predsedajúci. Peter, jedna vec, ktorá je veľmi zaujímavá, je ten planúci vzťah slovenských fašistov k slovenskej ústave. To je niečo, čo ma neskutočne teda baví, že ľudia, ktorí sú živým popretím toho, na čom je ústava postavená, sa k nej idú teraz takýmto významným spôsobom hlásiť. Ľudia, ktorí nevedia, čo je liberálna demokracia, ktorí obhajujú slovenský fašistický štát, ktorí mali zrušenú stranu kvôli tomu, že presadzovali stavovský štát napríklad predtým, tak títo ľudia sa tu teraz idú hrdo biť do pŕs za 1. september Deň Ústavy Slovenskej republiky. Nie je vám to smiešne? Lebo mne je.
Ľudia, ktorí nevedia, čo sú to ľudské práva, ktorí rozdeľujú ľudí na základe príslušnosti k etnicite, rase alebo na základe ich sexuálnej orientácie, popierajú základy Ústavy Slovenskej republiky, pán Kotleba. Ľudia, ktorí by chceli ísť znárodňovať, ktorí by chceli brať ľuďom majetok, popierajú základy Ústavy Slovenskej republiky.
Za čo sa tu teda bijete a prečo by sme 1. september nemohli vrátiť naspäť študentom a deťom, ktorí nastupujú do školy? Lebo tam patrí. Na Ústavu Slovenskej republiky môžme kľudne spomínať v rámci pamätného dňa, ale 1. septembra má byť deň, ktorý deti nastupujú naspäť do škôl. Máte medzi sebou pár bývalých, chvalabohu, učiteľov, možno práve tí by to mali vedieť najlepšie.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, za seba môžem povedať, že tu s takýmto návrhom nestojím prvýkrát a spolu s predkladateľmi si dovoľujem sľúbiť vám, že, ako hovoria starí Rimania: "Dum spiro, spero". (Kým dýcham, dúfam.) Vás ubezpečujem, že tu budem stáť znova a znova, keď nie ja, tak niekto z mojich kolegov, ktorí si myslia, že triáda rozhodujúcich udalostí 20. storočia, ktorá nás doviedla k vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993, bola práve tá, ktorá začala 28. októbrom 1918, pokračovala Slovenským národným povstaním a zavŕšila sa naším návratom k demokracii 17. novembra. Považujeme tieto tri míľniky za existenčne dôležité pre vznik demokratickej Slovenskej republiky.
Vo vystúpeniach v rozprave a vo faktických poznámkach zaznelo kdečo. Ja si, a ozaj ma k tomu nevedie koalično-opozičná dohoda, by som raz a navždy, aj keď viem, že to nebude nič platné, pretože tak ako streľbu do robotníkov a žobračenky vytiahnu boľševici a náckovia vždy, tak chcem povedať, že som bol svedkom toho vystúpenia kolegu Františka Šebeja pred mnohými rokmi, myslím, že to bolo presne pred 19 rokmi, keď hovoril vonkoncom nie o slovenskom znaku. Ale už aj vtedy, myslím, bol to poslanec Engliš, mal problémy s pochopením hovoreného slova, pretože František Šebej hovoril presne o tom znaku, ktorý používala Slovenská pospolitosť, t. j. o gardistickom dvojkríži.
V rámci dovzdelávania chcem upozorniť teda pani poslankyňu Grausovú, ktorá s tým vyšla, že ten gardistický dvojkríž sa líši od slovenského apoštolského dvojkríža rôznou dĺžkou najnižšieho ramena. Bolo by dobré vtĺcť si to do hlavy a nepripisovať odmietnutiu gardistického dvojkríža, zameniť ho za odmietnutie slovenského štátneho znaku. Všetci demokrati i v dobe komunizmu ctili slovenský znak.
Ja som vystavoval na 1. svetovej výstave olympijskej filatelie v Lausanne a vo svojom exponáte som mal na titulnom liste československú zástavu a slovenský znak, slovenský, dnešný slovenský znak. Zhodou okolností to zaujalo bývalého poslanca, ktorý tu jedno obdobie bol, volal sa Rydlo, a poslal mi ďakovný list, že videl na exponáte zo socialistického Československa slovenský znak. Áno, my sme odmietali ako slušní Slováci Husákovu živánsku pod Kriváňom a nie sme, teda Novotného, pardon, Novotného živánsku pod Kriváňom a jednou (správne "jedným") z takých bonmotov Husákových bolo na jar ´68, že by sa to malo zmeniť. No, samozrejme, nič sa nezmenilo a Husák normalizoval aj so živánskou pod Kriváňom. Toľko teda ten historický exkurz.
A ešte raz, František Šebej nemal nevoľnosť pri pohľade na slovenský znak, ale na to, čo zdobí vašu stranu. Toľkoto k tomuto bodu.
A nebudem sa ďalej šíriť o tom, čo všetko zaznelo a na čo by som mohol a nemusel reagovať. Chcem len povedať jedno. Ja napríklad sa domnievam, a to je otázka ďalšej diskusie, že tak ako prichádzajú občania do tejto, slovami Janka Mičovského, sály zákonnosti a do parlamentu 1. septembra, by sem mohli veľmi dobre prichádzať 17. novembra, pretože v ten deň sa tento Šalgovičov dom zmenil na to, čo je dnes: zákonodarná sieň demokratickej Slovenskej republiky. Myslím si, že Deň otvorených dverí 17. novembra vynikajúco napĺňa to, že sme - akokoľvek kráčame cez kaluže, kamenie a tŕnie - na ceste k lepšej demokracii. Pevne verím, že sa k nej raz dopracujeme.
A preto si myslím, že urobiť z 1. septembra pamätný deň je úplne primerané a sláviť vznik republiky, a prosím vás, tá námietka, že vtedy je Silvester a Nový rok, no, tí, čo sa opijú natoľko, že si prvého nevedia spomenúť v januári, že vznikla ich republika, to je problém, ktorý ja nevyriešim, ani dátum. A všetci ostatní si ten vznik republiky slobodne pripomenúť môžme v tento deň.
Úplne na koniec, keďže som si tu vypočul ďalšiu obľúbenú, čože hoax, nehoráznosť o zavraždení Štefánika, tak na tému tohto človeka, ktorého si podobne ako Štefana Osuského berú mnohí do úst nehodní, by som povedal jeden jeho citát, ktorý možno nie je u náckov veľmi známy a iste ich neteší, ale poviem ho: "Neexistujú Česi, existujú len Slováci hovoriaci po česky. Neexistujú Slováci, existujú len Česi hovoriaci po slovensky." V tejto vete, samozrejme, alegoricky, Milan Rastislav Štefánik zhrnul spolupatričnosť našich národov tak, ako ju vnímal, tak, ako za ňu bojoval, a tak, ako sa 28. októbra naplnila.
Myslím si, že to bolo pri predchádzajúcom pokuse o tento zákon, oslava 28. októbra je oslavou všetkých tých, ktorí cedili krv, riskovali svoje životy a bojovali za vznik toho, čo otvorilo Slovensku bránu k jeho dnešnej štátnosti.
Nerobím si ilúzie, ale napriek tomu prosím o podporu tohto návrhu zákona.
Off records som sa bavil s ministrom kultúry, pánom ministrom Maďaričom a ten sa ma spýtal, že za čo to chceme meniť. Musím povedať, že v prípadnom druhom čítaní sme otvorení akejkoľvek inej alternatíve, ak sa okrem bojovníkov proti žobračenkám a za postrieľaných robotníkov bude zdať vhodné, iste sa dá zmeniť deň, ktorý by sme vymenili napríklad za 1. máj. Ale rozhodne sa domnievam, že tento zákon si zaslúži úvahu a blížiace sa 100. výročie československej štátnosti by si zaslúžilo, aby bol po mnohých rokoch tento návrh zákona prijatý.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pri úvode toho vystúpenia, pani poslankyňa Grausová, som mal pocit, že skutočne sa nad nami vznáša chmára nechápania textu a posolstva, pretože úvodná tiráda venovaná Benešovi vyvolávala dojem, že ideme prijať lex Beneš: "Edvard Beneš zasloužil se o stát." Nie, ten Beneš nie je témou tohto zákona. A, samozrejme, je veľmi pozoruhodné, ako mu s hlbokou neznalosťou historických faktov pripisujeme obrovskú moc zakázať bojovať proti boľševikom. Beneš v tom čase nemohol nič nikomu zakázať, maximálne pani Hane, aby sadila hriadky nakrivo. Nebol v pozícii zakazujúceho.
Na tému Štefan Osuský len toľko. To, ako miloval Štefan Osuský Tisov fašistický štát, bolo vidieť v tom, že bol prvý, ktorý v dejinách Československa na pôde vyslanectva vo Francúzsku začal organizovať odboj, ktorého cieľom - ktorý sa naplnil - bol vznik opätovne Československej republiky.
Takže brať jeho meno do huby nadarmo neuráža mňa ani jeho, lebo psí hlas do neba nedôjde, ale je to proste historická lož. A on leží v Pensylvánii veľmi spokojne. (Potlesk.)

Pani poslankyňa Grausová, až doteraz som si myslel, že hoaxy, konšpirácie a podobné nezmysly patria na internetové diskusie a na sociálne siete, ale teda vy ste potvrdením toho, že sa im veľmi darí v tomto volebnom období aj priamo v parlamente, čo je teda také smutné.
Povedali ste, že niekomu je na zvracanie zo slovenského znaku. Tak neviem, ako ste na to prišli. Mne momentálne na zvracanie je, ale zrejme za to môže nejaký vírus, nie slovenský znak, na ktorý sa pozerám.
A ak mi niečo v prenesenom slova je na zvracanie, tak z fašistickej ideológie, ktorú nám tu podsúvate a ktorú ste priniesli do parlamentu.
Hlásiť sa k prvej Československej republike znamená hlásiť sa k parlamentnej demokracii, hlásiť sa k slobodnej spoločnosti, hlásiť sa k demokracii, ktorá ostala demokraciou, aj keď všade naokolo nastupovali totalitné alebo prinajmenšom autoritatívne režimy. To je podstatný zmysel Československej republiky.
Nebyť prvej Československej republiky, tak by dnes zrejme žiadne samostatné Slovensko neexistovalo a neexistoval by zrejme ani ten váš obdivovaný slovenský štát vášho obdivovaného prezidenta Jozefa Tisa. Ale podstatné na prvej Československej republike je, že to bola demokratická krajina a ostala demokratickou krajinou skoro až do úplného konca.
A keď sa dnes hlásime k Československu, tak sa hlásime k demokracii. A v dnešnej dobe je to ešte viac dôležité ako kedykoľvek predtým.
Ďakujem.

Pani kolegyňa, na tieto eskapády a ukážky vašej osobnej aj kolektívnej malosti nemá význam, nejaký význam reagovať, pretože sú za mnou iní kolegovia, ktorí to určite urobia lepšie. Ale jednu vec vás chcem vyzvať.
Ospravedlňte sa pánovi poslancovi Osuskému. Takýmto spôsobom hanobiť česť a pamiatku významného slovenského dejateľa a zároveň jeho predka a rodinného príslušníka je nehodné, nehodné poslankyne Národnej rady. Ospravedlňte sa!

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No je pekné, pán kolega, že hovoríte o príjemnom počasí a o predĺženom víkende. Mám taký hmlistý pocit, že keby bolo podľa vášho, tak zas tak predĺžený nebude, lebo predpokladám, že by ste ako prvé zrušili 29. august, takže on by sa zas ten víkend primerane skrátil.
A pokiaľ ide o tie histórie o biede, exekúciách a žobračenkách, to ste museli skutočne prevziať z ideologických materiálov komunistického režimu. Dovolím si vás ubezpečiť, že celkom evidentne bola Československá republika v prvej desiatke najvyspelejších a najprosperujúcejších krajín sveta. To, samozrejme, že sa potom prepadla, je druhá vec. Ale taká bola tá hrozná, biedna, exekvovaná prvá republika. A to, že potom mohol vzniknúť slovenský štát s vlastnou inteligenciou, s vlastnými reprezentantmi v oblasti ekonomiky a tak ďalej, ako boli Karvaš, Zaťko a podobne, je zásluha tej zlej žobračenkovej prvej republiky. Len na tom sa dalo stavať, pretože prezident toho štátu bol taký slovenský patriot, že sa pri poslednom predprvosvetovojnovom sčítaní občanov Uhorska prihlásil za Maďara, na rozdiel od niektorých iných, napríklad od mojich predkov, ktorí sa vždy hlásili za Slovákov.
Takže trošku to pokrivkáva aj s predĺženým víkendom, aj hroznou biedou a útlakom, ktorého sa Slovákom v tom štáte dostalo.

Pán Krajniak, spomínali ste tie energetické monopoly a ich prehnané zisky. Tam ide hlavne o tie distribučné spoločnosti. Sám ste na to upozornili, sú to regulované subjekty. Takže z môjho pohľadu tam ide hlavne o nesprávne nastavenie tej regulácie. Dobre vieme, kto na tom regulačnom úrade doteraz pôsobil, bol to pán Holienčík, ktorý podliehal nejakému vplyvu pána Fica. Dneska je to pán Jahnátek, ktorý v podstate ten SMER má vytetovaný na čele. Takže tu je tá prapríčina všetkých týchto problémov, ktoré sa potom pretavujú do tých cien energií. V minulosti sa o to pokúsil a napokon aj riešil túto situáciu pán Kažimír tzv. osobitným odvodom, ktorý je dneska zase predĺžený o ďalšie 4 roky, dokonca v dvojnásobnej výške. Ale z môjho pohľadu je to iba také vytĺkanie klinu klinom, čiže nie nejaké systémové riešenie. To znamená, že dneska tu máme nesprávnu reguláciu a ideme ju opravovať osobitným odvodom, alebo prípadne týmto vaším zákonom.
Ja by som radšej bol zato, aby naozaj tá regulácia bola transparentná, otvorená a systémová, aby keď sa bavíme o prirodzených monopoloch, ktoré nemajú na svojom vymedzenom území prirodzenú konkurenciu, tak aby sme vedeli, čo vstupuje do tej regulácie, aby naozaj zverejnili každý jeden cent, čo si uplatnili v rámci tej ceny. No a potom samozrejme s tým súvisí aj reálne nezávislý regulačný úrad, ktorý by to vedel zodpovedne posúdiť, nie tak, ako to máme dneska.
Ďakujem.

Ostali sme tu už v takej komornejšej atmosfére, tak dovolím si povedať niečo možno k tomu počiatku toho zákona. Tento zákon, chcem sa priznať, je lobistickým zákonom. Lobistom bola moja dcéra a asi desať detí, ktoré som videl práve v tej lesnej škôlke, ktoré naozaj boli šťastné, boli zdravé, a tou odmenou a tou protihodnotou, ktorú za predloženie tohto zákona od nich očakávam, nie je nič viac ako ten jeden úsmev.
Ja nemám taký dar reči ako Martin predo mnou a veľmi ma mrzí, že som si nedokázal tak obhájiť tento zákon, ako to povedal on. Veľmi sa mi páčili niektoré tie pasáže, s ktorými prišiel. Hlavne tá myšlienka o tom medzikroku na tej časovej osi k niečomu veľkému. Ja si myslím, že tento zákon, ak ho posunieme do druhého čítania, čo by sme určite mohli, tak určite by to mohlo napomôcť aj k nejakým ďalším zmenám, ktorými by sme mohli ten školský zákon postupne vylepšiť.
Ďakujem aj veľmi pekne pánovi Sopkovi, ktorý tak isto hovoril o možných opravách, vylepšeniach tohto zákona v druhom čítaní.
Veľmi pekne ďakujem pani Zimenovej, za tú otvorenú kritiku. Aj keď ten zákon nie je pripravený, ja veľmi rád do budúcnosti jej poskytnem minimálne tie moje motívy, lebo tie naozaj vedomosti, ja som ten energetik a rodič, ale minimálne jej môžem povedať o tých mojich motívoch, ktoré ma k podpísaniu sa a k predloženiu tohto zákona viedli. Budem veľmi rád, ak každý jeden, každý kritik, ktorý aj dneska, vystúpil dneska v rozprave, ak priloží rovnako tú ruku k dielu. Ja tú svoju takto verejne ponúkam a budem vďačný, ak tento zákon podporíte.
Ďakujem veľmi pekne.