Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, keďže už v debate o tejto nehoráznej novele zaznelo všetko, niet takmer čo dodať, napriek tomu si dovolím využiť niekoľko minút na to, aby som pripomenul, že napriek názoru, ktorý tu pred chvíľou zaznel, že či toto potrebujú občania, tak ja – nerobiac si ilúzie o stave pamäti národa a občanov – si myslím, že funkčný Ústav pamäti národa potrebujú. Samozrejme, vždy budú i ľudia, ako pán učiteľ Mizík, ktorým slušná pamäť národa bude vadiť.
Ako červená niť sa osudmi prípravy prijatia a teraz pokusu o kastráciu tohto zákona tiahne súboj ľudí, ktorí chcú zachovať pamäť národa, a tých druhých. Keď tento zákon prešiel Národnou radou v roku 2002, tak sa proti nemu postavil prezident republiky, bývalý krajský tajomník Komunistickej strany Slovenska Rudolf Schuster. Bol to, a člen ústredného výboru z tohto titulu, samozrejme. A celkom prirodzene sa proti nemu postavil, pretože bolo akosi v protirečení kontrolovanie a sťažovanie prístupu na levočskú púť a potom neskoršie padanie na kolená v chrámoch božích. Lebo toto všetko robila tá istá osoba. A tak zvetoval zákon o vzniku Ústavu pamäti národa primerane svojmu osobnému postoju.
Potom ten zákon prešiel prelomením veta prezidenta Schustera a tí, ktorí ho prelomili, zostali navždy zaznamenaní nielen v historických análoch parlamentu, ale aj v análoch Ústavu pamäti národa. Sú tam zaznamenaní rovnako aj tí, ktorí prelomenie veta nepodporili. I o tých je ten zoznam hlasujúcich svedectvom.
Teraz tu máme iný zákon, ktorý chce smerovať pamäť národa, máme opäť predkladateľov, ktorí skutočne, a to nie je hádam nejaká konšpirácia, nie sú z tých, ktorí celé noci nespali, aby nepredložili túto novelu. Nemyslím si to ani o kolegyni Janíkovej, ani o kolegyni Šimkovičovej, nemyslím si, že toto bola ich nosná starosť. Ale ako to tu zaznelo, nepochybne sú takí v tomto zastupiteľskom zbore, ktorí si prajú, aby ten zákon a ten ústav fungoval – a teraz to poviem slovami Vladimíra Mečiara – inak a lepšie.
Teraz na rozdiel od jeho predchodcov máme prezidenta, ktorý nie je Rudolfom Schusterom ani Ivanom Gašparovičom. A na rozdiel od toho prezidenta, ktorý bránil vzniku tohto zákona, tento bráni tento zákon. Vďakabohu! Bráni ho racionálnymi argumentmi, ktoré tu opakovane zazneli a o ktorých sa nebudem šíriť. Ani ako prodekan, ani ako prorektor univerzity som nikdy neprišiel na veľkolepú myšlienku, že takýto kolos a takú dôležitú inštitúciu má riadiť kolektívny orgán. Už som povedal ten príklad, že ani pri zákroku na otvorenom mozgu, na otvorenej lebke neradí grémium zúčastnených hlavnému operatérovi, ako má viesť rez.
Toto, čo sa deje, presne ako povedal kolega Dostál, bol najprv neuveriteľne bulovský a trapný pokus, nie ani slama z čižiem, hnoj na topánkach, v prechodných ustanoveniach zlikvidovať občana Krajňáka. Ako takýto suterén sa už ozaj dá hodnotiť len v pásme Mečiarových amnestií. Chvalabohu, právnička Edit Pfundtner za prvé cúvla spod tejto hanby a za druhé pozmeňovacím návrhom tento hnoj odstránila. Pravdupovediac, možnože hrudy hnoja sú preč, ale tá stopa tam je, tie topánky sa nelesknú.
Chcem teda povedať, že tak ako si dejiny zapamätali tých, ktorí hlasovali za vznik toho zákona, a tých, čo zaň nehlasovali, tak si budú pamätať i tých, ktorí teraz budú hlasovať na jeho začiatku konca. Ja neustále verím, že raz sa nájde v krajine taká vôľa občanov, ktorá sem zvolí zostavu, ktorá zruší, ak ešte nejakí budú žiť, výsluhové dôchodky eštebákov a ktorá aspoň mierne pomôže ich obetiam. Tento stav tu teraz už roky nemáme. A verím takisto, že príde deň, aj keď to možno nebude na sté výročie, že si spomenieme, kde sme prvýkrát vykročili k demokracii, a že zákon o Ústave pamäti národa nám pripomína to, kedy, ako sme z tej cesty zišli, čo sme pri tom povyvádzali a čoho sa máme v budúcnosti vystríhať.
Takže to, čo hovorím, nie je vyhrážanie. Je tiež možné, že ja tu už nebudem, čo nie je nič než veľmi pravdepodobné, ale verím, že tu budú iní, ktorí vrátia veci na miesto, kde majú byť, ktorí budú podporovať Ústav pamäti národa, ktorý nevydáva pamäti Karola Sidora alebo ktorého historici sa neorientujú týmto smerom, pričom podotýkam ešte raz, že pamäti Karola Sidora sú nepochybne, zaručene zaujímavé čítanie. On sám bol zaujímavý človek. Ale pripusťme, že ani český Ústav pre výskum totalitných režimov nevydáva pamäti Lubomíra Štrougala, i keď to bol z tej biľakovskej bandy blbov jeden človek, ktorému to myslelo a pálilo. A je takisto možno pre mnohých zaujímavé prečítať si, keby boli objektívne, pamäti generála Lorenca, pretože i to bol bystrý človek. Ale nevydávajú ich inštitúcie zamerané na zločiny režimov, ktorý reprezentovali. Teda Gaukov inštitút nepochybne nevydáva pamäti Alberta Speera. A keby bol Rudolf Hess nejaké napísal, tiež ich asi nebude mať v edičnom pláne.
Inými slovami, Ústav pamäti národa nemá byť hniezdom obhajcov totalitného hnedého slovenského štátu a červeného komunistického Československa. A som hlboko presvedčený, že príde deň, keď Ústav pamäti národa sa vráti k svojmu prameňu, vráti sa k Jánovi Langošovi a k jeho duchu tohto ústavu. Reštitúcia pravidiel hry fungovania Ústavu pamäti národa bude dôležitou úlohou napriek tomu, že sú tu ale takí, ktorí si myslia, že toto sa občanov netýka.
Občanov sa možno zdanlivo fungovanie tohto ústavu netýka, ale bude sa ich raz týkať prípadný návrat ktorejkoľvek totality. A ak tu zaznie na adresu Eriky Jurinovej či Ondreja Dostála arogantná sprostosť, ak tu hovorí marxistický historik o tom, že ona hovorí "voloviny", pričom jeho právna kvalifikácia je presne taká ako moja, dermatovenerológa, obidvaja sme rovnakí právnici, akurát ja mu nenadávam a nemyslím si, že z titulu čohokoľvek nemôže na pôde parlamentu zaznieť názor. A verím, že raz sa zdravý rozum vráti. Ďakujem prezidentovi, pretože on ho ukázal.
