Videokanál klubu

Ďakujem. Ja sa tiež chcem Ondrejovi poďakovať, že to v správe spomenul aj s pánom Šenkirikom tú kauzu z Bratislavskej župy, lebo to bola tá názorná ukážka, ako keď sa vyvinie dostatočný politický, ale aj verejný tlak, tak napriek nesúhlasu toho dotyčného, ktorý to spôsobil, a všetkým bolo jasné, že čo sa tam stalo, tak sa podarilo to, že tá kauza bola ukončená, a ten dotyčný odstúpil. Ja pevne verím, že niečo podobné sa podarí dosiahnuť aj teraz.
Ďakujem.

Ja ďakujem veľmi pekne, pán kolega, za tento príspevok, v ktorom, ktorý bol vypointovaný tak, že vlastne systémovým zlyhaním je zlyhanie celej tej pyramídy, ktorá ten systém zabezpečuje. Zlyhala nám kontrola, zlyhali metodické usmernenia, ale navrchu toho zlyhania je minister, ktorý toto všetko má usmerňovať, a to je jeho hlavnou úlohou. A niektorí sa pýtajú, prečo jedny deti hovoria to a druhé iné, miesto toho, aby sa pýtali, prečo sme svedkami toho, že kauza nabublala do takýchto obrovských rozmerov.
Ale ja odpoviem aj na tú otázku, že prečo hovoria jedny deti to a druhé hovoria iné. Pán spravodajca Burian rozprával o tom, že v zariadení Čistý deň, že ma vyhodili z okna alebo čosi podobné. Používa štvorminútové video miesto celého záznamu, ktorý mám ja, ktorý som si vyhotovila pre vlastné účely, ten záznam má 5 hodín. Ja som sa totiž na rozdiel od neho rozprávala s týmito deťmi aj osamote, keď neboli v tej miestnosti, keď sme stáli pred budovou a v pokoji sme sa rozprávali v hlúčiku asi 7 - 8 detí. Tieto deti vôbec netušili, čo žijú, oni vôbec nevedeli, že je nejaký iný svet, že ten svet môže byť lepší. Oni, im prichodilo úplne normálne, že to, čo tam žijú, že je v poriadku. Rozprávali, že je to úplne v pohode, keď majú 10 suchárov na 4 dni. Oni si nevedeli predstaviť iný svet. Oni si mysleli, že všade v inom zariadení behajú potkany, že idú do stodôl a pásť ovce.
Je to smutné, že sme toto im dopustili.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pred niekoľkými dňami sa tu v debate o amnestiách vynorila spomienka na Zlatou palmou z festivalu v Cannes v päťdesiatych rokoch, na ich začiatku, minulého storočia ocenený film japonského režiséra Akira Kurosawu Rašomon. Rašomon bol film, ktorý v zásade pojednáva o viacerých pravdách, to je to, o čom tak rád hovorí neomarxista Blaha, že pravdy sú rôzne. A taká by bola zrejme interpretácia tej kauzy s investorom a s ekonomickou námestníčkou divadla. Ale v skutočnosti, naopak, tak ako hovorí Natália Blahová, pravda je jedna. Aj tam bola jedna pravda. Zhodou okolností tiež poznám Rastislava Šenkirika a viem o ňom, že je to človek, ktorý neklame. A preto je zrejmé, kde z tých viacerých právd bola tá skutočná pravda.
Tu som vypočul si dnes vystúpenia ľudí, o ktorých, naopak, viem, že zvykovo klamú. Ergo niet dôvodu domnievať sa, že by neklamali v tomto prípade. A pokiaľ ide o to, ako sa chováme k svojim politickým súperom, jedna z takých metód je zľahčovať ich, toho sa dopustil pán premiér vo vzťahu k Natálii Blahovej, ktorú nepozná. No, všetky ženské poznať nemôže. Hlavnú štátnu radkyňu pre všetky polohy, samozrejme, pozná, možno aj potme, na omak. (Potlesk.)

Vážené kolegyne, kolegovia, chcel by som vám povedať tri veci.
Prvá. Zazneli tu dnes v noci rôzne príbehy, tak dovoľte, aby som vám jeden príbeh povedal aj ja. Bol raz jeden samosprávny kraj. Pod tým krajom bolo jedno divadlo a to divadlo sa malo rekonštruovať. Podarilo sa získať pomerne slušné finančné prostriedky na jeho rekonštrukciu, mala to byť pomerne veľká investícia a s tou investíciou sa, pochopiteľne, spájalo pomerne veľké verejné obstarávanie. A s tým pomerne veľkým verejným obstarávaním sa spájali pomerne veľké pochybnosti a otázky. A riešilo sa to verejné obstarávanie, stretávala sa skupina, kde boli zástupcovia úradu samosprávneho kraja, kde boli zástupcovia toho divadla, a zrazu prenikla na verejnosť informácia, že na stretnutí takejto pracovnej skupiny došlo k nejakému incidentu. A ten incident mal spočívať v tom, že vedúci alebo riaditeľ odboru investícií úradu samosprávneho kraja a zhodou okolností blízky spolupracovník toho župana toho samosprávneho kraja sa dostal do konfliktu s ekonomickou riaditeľkou toho divadla, ten konflikt bol najprv slovný a potom ten riaditeľ odboru fyzicky zaútočil na tú riaditeľku, ekonomickú riaditeľku divadla.
Strašné, nepredstaviteľné, vyvolalo to šok, vyvolalo to pohoršenie, poslanci boli zhrození, dožadovali sa, aby dotyčný riaditeľ odstúpil alebo aby ho župan odvolal. Je predsa neprípustné, aby vo vedúcej funkcii na úrade samosprávneho kraja bol človek, ktorý sa takýmto spôsobom správa ku ženám. To je niečo podobné, ako tu pred pár hodinami predviedol pán premiér, keď tuto pani poslankyňu Blahovú označoval za poslankyňu, ktorú ani nepozná, a jej vystúpenie označil za babské táraniny. Takto sa muž k žene nechová a rozhodne človek, ktorý takýmto spôsobom útočí na ženu, nehovoriac o fyzickom útoku, nemôže zastávať predsa vedúcu funkciu na úrade samosprávneho kraja. Premiérom zrejme môže byť, ale to je iný problém.
No. Ale nestalo sa, ten človek nebol odvolaný z funkcie a vyzeralo to, že sa to nechá nejako tak odhniť, že, že išiel niekde na maródku, neriešil sa, neriešil sa ten problém, ale poslanci sa dožadovali, aby sa s tým niečo robilo, lebo však nemôže to len tak ostať. No a potom zrazu ten incident mal niekoľko svedkov a zrazu sa situácia vyvinula tak, že väčšina tých svedkov zrazu hovorila, že ono to nebol až taký že fyzický útok, to bol len taký konflikt, a teda áno, vyzeralo to tak, ale nebolo to až také strašné. Ale bol tam jeden človek, ktorý hovoril, a bol to pracovník úradu, ktorý hovoril, že ale nie, nie, naozaj sa to stalo, ja som tam bol, však ja som zabránil tomu, aby ju, aby ju on fyzicky napadol. A teraz kto má pravdu? Má pravdu tých päť, šesť, sedem svedkov, ktorí tvrdia, že to nebolo až také zlé, alebo má pravdu ten jeden, ktorý trvá na tom, že sa to tak stalo, ako to bolo opísané? Robí to preto, lebo čo. Chce sa zviditeľniť, hoci zrejme vyzerá to, že môže prísť o prácu, alebo, alebo to môže byť tým, že tí piati-šiesti sa nechali dotlačiť, že však nejak to vyriešme a nedramatizujme to, však nebolo to také zlé?
No posuniem ten príbeh trochu ďalej. Ten príbeh nie je vymyslený. Ten príbeh sa naozaj stal. Stal sa v Bratislavskom samosprávnom kraji a ten jeden človek, ktorý, ktorý tvrdil, že k tomu útoku došlo, je človek, ktorého poznám, poznám ho roky, vážim si ho, považujem ho za slušného, čestného človeka, človeka s chrbtovou kosťou, človeka s morálnou integritou, človeka, u ktorého si neviem predstaviť, že by klamal, takže keď on hovorí, že sa ten útok stal, že k nemu prišlo, tak nieže si myslím, nieže som presvedčený, viem, že to tak bolo, lebo mu verím. A po tom, čo toto spravil a čo zrejme bude mať za následok, že už nebude ďalej pracovať na úrade samosprávneho kraja, si ho vážim ešte viac, ako som si ho vážil doteraz, lebo poukázal aj veľkú dávku občianskej statočnosti.
A teraz ako tento príbeh súvisí s kauzou Čistý deň. Nie je to iba nejaká analógia. Súvisí veľmi bezprostredne. Ten slušný, čestný a statočný človek, ktorý dokázal zotrvať na pravde, sa volá Rastislav Šenkirik. Ten istý Rastislav Šrenkirik, ktorý je jeden z dvoch členov akreditačnej komisie, ktorý odstúpili z členstva v akreditačnej komisii, keď pán minister neakceptoval odporúčanie akreditačnej komisie odobrať akreditáciu Čistému dňu. Čiže pre mňa je týmto, keby som nevedel o ničom inom, tak už len táto jediná vec mi stačí, aby som vedel, kde je pravda. Lebo aj Rasťo Šenkirik sa vyjadril, že on nemá sklon vidieť veci čierno-bielo a svet čierno-bielo, ale sú situácie, keď sa človek musí zachovať jednoznačne, pretože ide o princípy. Čistý deň bol preňho presne tento prípad.
Druhá vec. Možno by som to nemal robiť, ale musím sa priznať k niečomu. Musím sa priznať k tomu, že som naivný. Som naivný preto, lebo keď som sa dozvedel o kauze Čistý deň, tak som si hovoril, že tak toto im nemôže prejsť. Viem, že kauzy sa bežne dejú a málokedy majú nejaké dopady, veľmi často veci vyšumia a dokonca, aj keď sú veľmi závažné kauzy, tak niekedy nemajú žiadne dôsledky. Tiež ma to síce prekvapilo, ale vyzerá to, že pán minister Kaliňák ustál kauzu Bašternák, ale to je také, že jednak asi pán Kaliňák je veľmi dôležitý pre SMER, chápem, veľa vie, má vplyv, jednak, jednak kradne sa stále, ak tam, hentam, a kto z bežných ľudí rozumie tomu, že čo sú to podvody s DPH, čo sú to vratky z DPH, to, to naozaj, keď človek nie je, nie je ekonóm alebo podnikateľ, alebo teda kriminalista, ktorý to vyšetruje, tak tomu celkom nerozumie, ale toto je také že rukolapné. Sexuálne zneužívanie dievčat, bitie a šikanovanie detí, toto sa predsa nikomu nemôže len tak prepiecť. Som si hovoril, že tak budú sa chvíľu brániť a potom, potom ich hodia niekde cez palubu a povedia, že inak sa nedalo, možno ich zahoja nejakým iným spôsobom, ale toto nebude môcť nikto dlhšie ako pár dní obhajovať. Evidentne som sa mýlil. A tiež patrím k tým, ktorí nerozumejú, prečo, prečo tak urputne ministerstvo, teraz už aj celá vláda, celá vládna koalícia bráni Čistý deň. A to teda nepatrím k tým, ktorí podozrievajú pána ministra, že tam jazdil a nebodaj tam niečo, niečo robil. Ja si to naozaj nemyslím, len nerozumiem, nerozumiem prečo. A možno je to naozaj iba moja naivita.
Tretia vec. Čistý deň, kauza Čistého dňa je tak trošku symbolická pre nové časy. Kedysi za Mečiara sa tu kradlo takým spôsobom, že na hulváta. Také, že to bolo do očí bijúce. Privatizoval sa nejaký podnik, dali sme to kamarátom za pätinovú cenu, na to, aby tú cenu mohol kamarát zaplatiť, tak mu požičala štátom vlastnená banka, dostal to na splátky, ani nesplatil všetky splátky, medzičasom podnik vytuneloval a bolo. Tak to bolo také jednoznačné, vulgárne.
Teraz je tiež množstvo subjektov pricucnutých na štátny cecok, ale deje sa to oveľa sofistikovanejším spôsobom, verejné obstarávania, diaľnice, informatizácia, eurofondy. Ale čo je taký fenomén, ktorý som si uvedomil až celkom nedávno, je, že tuto sa kšefty a kšefty so štátom robia aj z vecí, ktoré sa tvária, že sú nejaké vznešené, ušľachtilé, a človeka by ani nenapadlo, že z takých vecí sa vôbec dajú robiť kšefty, že sa niekto nebude hanbiť z vecí ako detský domov, z vecí ako resocializačné stredisko alebo malé vodné elektrárne. Pozrite si poslednú správu verejnej ochrankyne práv. A teda na jednej strane môžeme byť radi, že to tu už nie je také vulgárne ako za Mečiara, ktorého amnestie sme práve teraz zrušili, a na druhej strane mám pochybnosť, že či je to o toľko lepšie len zato, že sa to teraz robí v rukavičkách, a dokonca sa pri tom tvárime, alebo teda tí, čo to robia, tvária, že ešte robia nejakú ušľachtilú vec, že pomáhajú tým nešťastným deťom. A v skutočnosti je to kšeft.
Záver. Ak sa stane, že v nejakom resocializačnom stredisku alebo v inom zariadení podobného typu sa udejú veci podobné, ako sa udiali, alebo máme vážne podozrenie, že sa udiali v Čistom dni, je to dôvod zlikvidovať to zariadenie, odobrať mu akreditáciu, rozprášiť ho. Samé osebe asi nie, lebo predpokladám, že k podobným veciam, asi aj k šikane, asi aj k nejakým sexuálnym stykom, ktoré sú porušovaním zákona dochádza aj inde, tam, kde sú, kde sú, kde sú mladí ľudia. A je to problém, samozrejme, nechcem to bagatelizovať, ale najvážnejší problém na tom je, keď sa to nerieši, keď sa to bagatelizuje, keď sa to nechá tak. Keď sa tvárime, že sa nič nedeje.
Čiže dôvod odobrať akreditáciu Čistému dňu nebol v tom, že sa tam stala jedna, druhá, tretia vec, dôvod odobrať akreditáciu Čistému dňu je, že sa tam tie veci diali systematicky, dlhodobo a že sa, že sa zamietli, že sa zamietli pod koberec, že, že nebola vôľa ich riešiť.
A to isté platí aj o pánu ministrovi Richterovi, že sa vyskytne zariadenie typu Čistý deň, kde sa dejú hrôzostrašné veci, môže sa to stať a nie je to priama zodpovednosť ministra, nie je to jeho priamo riadená organizácia, keď prídeme na to, že sa niečo také stalo, tak hneď musí minister prevziať politickú zodpovednosť a odstupovať. Ale problém je, ako sa k tomu pán minister postavil. Ako to bagatelizoval a ako to obhajoval. Keby to bol riešil, tak dnes spíme a pomaly vstávame na ďalšiu schôdzu alebo na dokončenie, dokončenie tej predchádzajúcej schôdze alebo už by sme ju dokončili, lebo by sme nemali mimoriadnu schôdzu, lebo nikto by neodvolával len tak z plezíru pána ministra Richtera. Ale pán minister Richter kauzu Čistého dňa bagatelizoval, Čistý deň obhajoval a tým pádom prevzal zodpovednosť za to, čo sa tam deje, a vyvodením zodpovednosti je vysloviť nedôveru ministrovi Richterovi.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem obidvom. Ja mám takú nádej, túžbu možno, že keď toto opadne, tak tým výsledkom bude veľmi ťažké svedomie, minimálne ľudí, ktorí už keď si povedia, že tak keď sme to dovŕzali doteraz, tak skúsme spraviť niečo, aby sme to nevŕzali ďalej.
Ja neviem, ako dopadne to, Čistý deň samotný, neviem, akým spôsobom dopadne táto vláda, neviem, akým spôsobom to dopadne celé, ale dúfam, že tá diskusia, ktorá tu je, že tie príbehy, ktoré zrazu sa dostali na povrch, ktoré nie sú nenormálne, oni sú, bohužiaľ, príliš bežné, že pre ľudí, ktorí si mysleli, že toto neexistujú, tieto veci, tak budú dostatočne silnou motiváciou, aby vyčlenili naozaj dostatočne veľa peňazí, ľudí a energie na to, aby sa s drogovou politikou, čo sa týka prevencie a riešenia týchto vecí, začalo niečo diať.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Avizoval som to už predtým... Takto. Keď vypukla kauza Čistý deň, tak mi to prišlo síce veľmi reálne, lebo, lebo to bolo niečo, o čom som počúval medzi ľuďmi, ktorí sa venujú jednak drogovej politike, a jednak týraným, týraným deťom na Slovensku, už aj predtým, ale napriek tomu mi to prišlo ako zlý sen.
Keď som zistil, kto vedie Čistý deň, tak keď bolo to stretnutie na ľudskoprávnom výbore a Peter Tománek tam sedel, tak si hovorím, ja túto tvár odniekiaľ poznám. A pred tými dvadsiatimi rokmi som sedával pred dverami Petra Tománka na schodoch, chodil okolo mňa, presne viem, v akom prostredí vyrástol, jeho sestra bola moja veľmi dobrá kamarátka, dlhé, dlhé roky, jeden z mojich najbližších ľudí, napriek tomu som s ním nikdy neprehodil jediné slovo, len som videl, ako vchádza do toho bytu a vychádza z neho zase von, a len som počúval tie, tie storky a potom niekto povedal: "Peter sa z toho dostal a pomáha ostatným." A to bola posledná vec, čo som počul, a potom som ho videl na tom výbore. A vtedy som si povedal, že ku kauze Čistý deň nepoviem nič, lebo jednoducho som neveril tomu, že takéto niečo je možné.
Dnes prvú vec, ktorú chcem povedať, a chcem to povedať za nás všetkých, chcem to povedať tým deťom a tým rodičom, ktorí vyjadrujú podporu Čistému dňu, a chcem to povedať aj tým, ktorí napísali všetky tie listy o tých, o tých ohavných spôsoboch jednania, ktoré čítala Natália Blahová, aj jedným, aj druhým, aj všetkým terénnym pracovníkom, ktorí, ktorí robia grassroot prácu po celom Slovensku za mizerné peniaze, častokrát dokonca za žiadne. Chcem to povedať sociálnym pracovníkom, chcem to povedať ľuďom, ktorí dvadsať rokov sa snažia búchať na každé možné dvere, aby sa v oblasti prevencie drogovej kriminality a drogovej politiky na Slovensku niečo stalo, všetkým týmto ľuďom chcem povedať prepáčte. Za nás všetkých.
Je mi veľmi ťažko, musím povedať, pretože s tými príbehmi, o ktorých hovorila Natália, a s tými príbehmi, ktoré súvisia s touto kauzou sa mi vynárajú desivé obrazy. Vynorí sa mi obraz veľmi blízkej, veľmi blízkej osoby, o ktorej by každý povedal, že je ideál poslušnej dcéry, športovkyňa, veľmi poslušná dcérenka dobrých a slušných rodičov. Jeden z mojich najbližších ľudí v živote chodil a kradol mi peniaze, lebo svoju závislosť vtedy nezvládal. A, a keď o týchto príbehoch niekto povie, jak môžete veriť nejakým feťákom, tak ako to povedal dneska pán poslanec Blaha, tak mám chuť mu jednu vyťať. Lebo nemá dunst, nemá tušenie, čím prechádzajú títo ľudia.
Nevie, čo to je, keď dievča, ktoré je od 6-7 rokov znásilňované svojím vlastným otcom, už nevie, akým iným spôsobom prežiť na tejto planéte, len tak, že si začne pichať heroín, lebo nevie ustáť tú bolesť, ktorú má zo sklamania zo svojho vlastného otca.
Nevie, čo to znamená dívať sa na vlastného dobrého kamaráta, ktorý mal 80-90 kíl, športovec, ako po týždňoch a mesiacoch na pervitíne stojí pred výkladom a vytláča si posledné do krvi rozškrábané ďubáky na tvári, päťdesiatkilový, lebo sa mu zdá, že má niečo na tvári a ten pervitín ho núti to z tej tváre vyčistiť.
Keď zažijete toto, keď pri niektorých ľuďoch už dnes môžete ísť iba na hrob, tak správa ako tá o Čistom dni vami otrasie, lebo zrazu všetky tie tváre a tie osudy máte pred sebou. Vidíte tých, ktorí sa z toho dostali a dnes pomáhajú iným a dávajú im svetlo v živote, ale vidíte aj tých, ktorí so zničeným zdravím a rozlámanými telami sú stále v nemocniciach a kadejakých zariadeniach a, a snažia sa prežiť.
Týmto ľuďom chcem povedať za nás všetkých, že ma veľmi mrzí, že to nedokážeme zvládať kultivovanejšie, že aj keď tento štát vyčlenil peniaze a ľudí a energiu, tak sa stále nájde niekto, kto z tých peňazí dokáže niečo zobrať bokom len preto, že má málo, že ľudia, ktorí naozaj vedia, ako by sa tieto situácie dali riešiť, sa nedostávajú k slovu, a že to, kvôli čomu búchame mnohí na Slovensku do stola už minimálne od roku 2010, a to je vybudovanie tej tzv. harm reduction stratégie, stratégia, ktorá bude znižovať ujmu na všetkých úrovniach, sme sa stále nedostali ani len k tomu, aby z toho bola aspoň veta-dve v programovom vyhlásením akejkoľvek vlády. Je našou zodpovednosťou poučiť sa z minulosti a konať tak, aby tí, ktorí sú odkázaní na pomoc štátu, neboli vystavovaní ďalšiemu trýzneniu, ďalšiemu utrpeniu.
A keď som dnes počúval tie sofistikované spôsoby trestov, vôbec nemám dojem, že tí ľudia, tí vychovávatelia a tí, ktorí v tej hierarchii idú hore, že oni by boli tí zlí. Spomeňte si, prosím, na Stanfordský experiment. V Stanfordskom experimente rozdelili skupinu vysokoškolských študentov zdravých, rozumných ľudí na dve polovice. Z polovice urobili bacharov a z polovice urobili väzňov. Po šiestich dňoch bolo násilie páchané na "hraných väzňoch" tak neznesiteľné, že musel byť tento experiment prerušený. Je vnútornou vlastnosťou takmer každej ľudskej bytosti schopnosť ublížiť, týrať, dokonca zabiť.
A preto v zariadeniach, ako je Čistý deň, nemôžme replikovať Stanfordské experimenty. Nemôžme nechávať vytvárať nejaké samonosné štruktúry ľuďmi, ktorí nezvládajú sami seba. Ak kontrolné mechanizmy na tento typ zariadení majú skúmať, či sú dodržiavané pravidlá, tak musia najprv ovládať, čo to vlastne človek je, čoho je schopný a ako reaguje v núdzových a stresových situáciách. Pretože ak to necháme len tak niekde hniť a stúpa tam tlak, tak aj z ľudí, ktorí mohli mať na začiatku úprimný záujem a snahu pomáhať, sa môžu stať tyrani a potencionálni vrahovia. A rovnako ako v Stanfordskom experimente, keď sa spätne pýtali tých študentov, čo ste si mysleli, tak sa im zdalo, že boli v nejakom zvláštnom opojení, v nejakom zvláštnom, inom stave mysle, tak aj v zariadeniach typu Čistý deň, ak nie je zvládaná sociálna interakcia v tak ťažkom prostredí, tak na konci môžu byť obeťami aj tyrani, aj tí týraní. A len preto, že sme nevenovali dostatok pozornosti tomu, ako nastaviť ich pravidlá, ako sa majú medzi sebou správať, a definícii toho, koho vlastne majú medzi sebou.
Nie, nehnevajte sa, keď dneska pán Petrák povedal, že nejakí sme precitlivelí, veď týmto si prešiel predsa každý chalan na vojne, to snáď nemôžme myslieť vážne. Predseda školského výboru! Predstavte si situáciu toho 14-,15-, 16-ročného decka, ktoré v prípade, že má seriózny problém s drogami, tak za ním je nejaký ťažký príbeh. Je story. To nie je feťák z roztopaše. Návyk na ťažkú drogu, či už je to heroín, alebo pervitín, je vo väčšine prípadov kompenzáciou nejakej citovej a sociálnej ujmy.
Keď ste boli na operácii bedrového kĺbu niekto z vás, tak ste s vysokou pravdepodobnosťou dostávali morfín v dávkach, ktorý, ktorý, ktoré sú na ulici nemysliteľné, v tak vysokých a čistých. A stali sa z vás závisláci? Nestali. Lebo máte milujúcu rodinu, máte niekoho, kto vám dokáže naplniť vnútorný priestor duševný. Ale ľudia, ktorí skúšajú heroín, pervitín na uliciach, ten vnútorný duševný priestor majú prázdny a snažia ho niečím, niečím ho zaplniť, snažia sa niečím ho zaplniť. A ak sa im to nepodarí, tak buď sú prinútení k tomu, že im má niekto pomôcť cez súd, alebo ich tam v dobrej viere dajú rodičia. A takíto 16-, 17-, 18-, 14-ročný chlapec alebo dievča takto skúšané životom sa dostane do prostredia, kde si má zapamätať, čo šéf ústavu alebo Čistého dňa chce na raňajky? Kde mu niekto bude rozprávať, aké on je nič, ako nič neznamená? Ako nemá slovo, ako nemá názor a čo sa z neho stane, ak nebude poslúchať? Kde musí drepovať, klikovať a len poslúchať? Týmto mu zaplníme ten vnútorný priestor niečím iným, než nedôverou a nenávisťou?
Ak nemáme vnútorné anténky nastavené na to, že tu je niečo zlé, ak dokonca máme takto zriadené všetky ostatné ustanovizne, čo ja dúfam, že nemáme, tak potom je veľmi dobrý dôvod odvolávať ministra sociálnych vecí. Lebo od momentu, keď sa prvé drogy objavili v tomto štáte, tento štát zlyhal. A ak starostlivosť, sociálna starostlivosť o chorých ľudí, lebo závislosť na akejkoľvek droge je choroba, bola tak dlho podceňovaná, nenastavovaná finančne, odborne a personálne nevyživená, tak politicky zodpovedný je minister. To hovorím bez krvavých očí, to hovorím bez vulgarizácie, to hovorím ako fakt.
A nejde teraz o to, kto čo vytiahne, kto komu čo napísal, ide o to, že aj na základe tejto diskusie sú tam vonku zlomené duše. Ja som mojim kamarátom pomôcť nemohol, lebo som nevedel ako. Moje mesto v tej, v tom, v tom čase v zásade ovládala mafia. Tam nefungovalo nič. V Mečiarových 90. rokoch Považská Bystrica bola eldorádom kriminálnych živlov. Ak sme sa z toho nevedeli vtedy poučiť a toto sa deje na Slovensku dodnes, tak niečo zásadne zlyhalo.
Ak vy, pán minister, ste za to zodpovedný, tak už nemôžte ďalej sedieť na vašej stoličke, prepáčte. (Potlesk.)

Viete, ale zákon hovorí o akreditačnej komisii. Nehovorí o žiadnej ad hoc komisii, ktorá má robiť nejaká odborné poradenstvo pánu ministrovi. Nič mu, samozrejme, nebráni, aby si takúto pracovnú komisiu vytvoril, avšak odporúčanie komisie je záväzné pre ministra, nie odporúčanie poradnej komisie, na základe ktorej je potom, alebo bolo potom rozhodované.

Možno nám o chvíľočku začne svitať. Neviem, v tejto miestnosti to asi nespozorujeme. Takže prajem dobré skoré ráno. Pán predseda, aj pán podpredseda, vážení kolegovia, kolegyne, pán minister, chcem sa aj vám prihovoriť, ale aj pánu premiérovi, pretože toto, o čom sa tu hovorí, nie sú babské reči, toto sú fakty. A ja aj pri faktoch chcem zostať. Tak ako som si ich naštudovala, a tak ako si aj myslím, že sú to dôvody, za ktoré by ste, pán minister, nemali už zastávať svoju funkciu ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.
Vaše ministerstvo nezrušilo rozhodnutím akreditáciu udelenú neziskovej organizácii Čistý deň. Toto rozhodnutie považujem za rozhodnutie v rozpore so zákonom a najmä v rozpore s morálkou. Akreditačná komisia svojím rozhodnutím navrhla odobrať zariadeniu akreditáciu. Bolo to na základe závažných kontrolných zistení vašich orgánov, na základe výpovede bývalých klientov zariadenia, ktoré ich v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že navrhli svojím rozhodnutím, akreditačná komisia, aby bolo, akreditácia odobratá. Tých dôvodov bolo viacej. A išlo o vecné porušenia, nie o posudzovanie trestnoprávneho konania. Ale práve tie vecné porušenia vytvárali priestor na podmienky na nezákonné konanie.
O aké porušenia išlo? Napríklad Čistý deň uvádza ako jednu zo svojich služieb psychoterapiu. No v tom čase, ako ju ponúkal, nedisponoval odborníkom na túto pozíciu a zariadenia službu vykonávalo neoprávnene. Dnes sa dozvedáme, že aj ten odborník, ktorý ju poskytoval, ktohovie, či vôbec aj dodatočne ju poskytovať mohol. Lebo to, čo tu dnes odznelo v skorých ranných hodinách, sú témy, ktoré by ministerstvo malo čím skôr preveriť a okamžite konať, ak sa ukážu, že sú pravdivé. Ďalej chýbali individuálne resocializačné plány, ako aj plán supervízie. To, že boli pochybenia aj v personálnej politike tohto zariadenia, pochybenia v evidencii na Sociálnej poisťovni, to je pri tom všetkom detail. I keď i ten samotný, táto skutočnosť by mala postačovať odobratiu akreditácie.
Pán minister, akreditačnú komisiu zriaďujete vy. Zriaďuje ju minister ako poradný orgán na posudzovanie žiadosti žiadateľa o akreditáciu, o predlženie akreditácie a na posudzovanie zrušenia tejto akreditácie.
Pán poslanec Kéry, už vám to asi viacerí povedali, ale aj ja to tu mám poznačené, chcem aj ja to zopakovať, že ak akreditačná komisia ako odborný poradný orgán ministerstva odporúča ministerstvu zrušenie akreditácie, je nedôvodné polemizovať o zákonitosti odňatia tejto akreditácie. Dôvodnosť takéhoto odporúčania akreditačnej komisie spočíva v odbornom posúdení spôsobilosti zariadenia a na takéto odporúčanie má akreditačná komisia výhradnú právomoc zo zákona.
Chcem vám pripomenúť, že dôvody na odňatie akreditácie zariadeniu nie sú nijako viazané na konania orgánov činných v trestnom konaní. Dôvody sú viazané na to, či opatrenia sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately, ktoré zariadenie vykonáva, sú vedené s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa, v súlade s jeho právami a právom chránenými záujmami a či majú priaznivý vplyv na jeho psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin. Predmetné skutočnosti zisťuje ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny svojou kontrolnou činnosťou. A práve tieto kontrolné zistenia predkladá uvedenej akreditačnej komisii, ktorá na jej základe vydáva odporúčania, napr. aj za zrušenie akreditácie. A práve na základe týchto kritérií, ktoré som vymenovala, akreditačná komisia odporúčala akreditáciu zariadeniu Čistý deň zrušiť. Na akreditáciu neexistuje právny nárok v prípade, ak je odborná komisia toho názoru, že zariadenie nespĺňa podmienky akreditácie.
Pán minister, pýtam sa vás, čo vás núti držať ochrannú ruku nad týmto zariadením? Je už dosť zlé, že sa vôbec preveruje nejaká trestná činnosť v zariadení, ktoré sa má venovať resocializácii mladých ľudí, a to trestné stíhanie za obludné skutky. Viete o tom, že v rámci šetrenia bolo vyhovené požiadavke niektorých klientov, aby nekomunikovali s prokurátorkami jednotlivo? Ale že aby sa rozhovor viedol s celou skupinou v tom čase, v ktorej v zariadení klienti boli, a s požiadavkou, aby pri rozhovore boli prítomní aj pracovníci zariadenia? A pritom účelom pohovorov bolo zistiť aktuálny stav zákonnosti v zariadení, stupeň starostlivosti a spokojnosti klientov s poskytovanou starostlivosťou, prípadné podozrenia z týrania, šikany alebo iného trestného činu. A to všetko malo byť povedané za prítomnosti tých, ktorí to mali robiť.
Pán minister, vy sám ste sa vtiahli do tejto situácie a obhajujete neobhájiteľné tak ako aj niektorí vaši kolegovia. Nazývať klientov resocializačného zariadenia, mladých ľudí, ktorí sú v tomto zariadení chránenými a zverenými osobami, nazývať ich hanlivo narkomanmi, mladých ľudí, ktorí sa dostali do ťažkostí a potrebujú pomoc, mladých ľudí, ktorí majú byť po liečbe z drogovej závislivosti, a v tomto zariadení by mali byť už preliečení a tu im má byť poskytnutá psychologická pomoc, aby sa vedeli včleniť do spoločnosti. Ale tu sa niektorí páni z koalície vyjadrujú ponižujúco a pohŕdavo, čo považujem za veľmi smutné.
Odobratie akreditácie sa nijako neviaže na preukázanie trestnoprávneho konania. Už len samotné prebiehanie tohto trestného stíhania, pán minister, by malo byť pre vás červeným signálom na aktívne konanie, pretože také konanie ako sex na rozlúčku so zverenou osobou mal byť definitívnou bodkou za rozhodnutím odobrať akreditáciu. Naviac k tomu sankcie, ktoré sú nazvané ako averzívne intervencie, obsah týchto sankcií, ktoré sú v príkrom rozpore s medzinárodnými dohovormi, platnou legislatívou, a je zrejmé, že spôsobom činnosti, spôsobom vykonávania opatrení, metód, techník a postupov, na ktoré bola udelená akreditácia, bol ohrozený priaznivý psychicky vývin, sociálny vývin, život a aj zdravie ľudí, mladých ľudí, ktorí v tomto zariadení žijú.
Ďalším dôvodom je aj nenaplnenie kritérií požiadaviek odbornej spôsobilosti, nedostatočné opatrenia voči prístupu klientov k nebezpečným chemickým látkam a drogám. A to až tak, že jeden z maloletých klientov musel byť hospitalizovaný pre otravu liekmi. Dôkazy o tom, že dochádzalo aj k protizákonnému konaniu, obsahuje aj mimoriadna správa verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu základných práv a slobôd detí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Vážení kolegovia, tu hovoríme o vyvodení politickej zodpovednosti ministra Richtera z nevyvodenia patričných krokov voči organizácii, ktorá získala akreditáciu z ministerstva na to, aby poskytovala bezpečné zázemie a psychologickú oporu mladým a mladistvým ľuďom v ťažkých situáciách.
Pán Blaha tu nie je, ale chcem mu povedať – aj jemu, aj pani Vaľovej –, že zľahčovanie sexuálneho styku s chránenou osobou je obludné a už len toto by malo stačiť na odstúpenie, a nie na obranu tohto zariadenia. Minister bolo dlhodobo informovaný o tom, že v zariadení boli opakovane porušené zákony, a ani teraz po prevalení sa množstva informácií ďalších nekoná a drží ochrannú ruku nad týmto zariadením. Doteraz nie je známy prípad, že by ministerstvo neakceptovalo odporúčanie akreditačnej komisie. Prečo práve pri tomto zariadení a pri tak závažných pochybeniach, ktoré sú jednoznačne preukázané a zadokumentované, robí precedens?
Vážení kolegovia, súhlasím s tým, že nie sme tu súdny tribunál a ani polícia. A práve preto si myslím, že pán minister by mal prevziať politickú zodpovednosť za tento stav a sám odstúpiť. Nečakať na to, že bude odvolávaný.
Pán minister, vy ste vinovatý z toho, že sa celá kauza pretriasa na verejnosti. Vy ste vinovatý a zodpovedný za to, že dievčatá z tohto zariadenia sú ohrozované medializáciou. Nesiete politickú zodpovednosť za rezort, za prešľapy, o ktorých hovorili aj moji predrečníci z opozície. Prosím vás, odstúpte sám!
Ďakujem pekne za slovo. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Ja len krátko v túto neskorú nočnú, skorú rannú hodinu. Samozrejme, ja nemám také zaujímavé informácie ako kolega Krajniak ani nemám také jednoznačné názory ako pán premiér, ale mám jedno povšimnutie, ktoré trochu hovorí o tom, že prečo takáto situácia u nás môže vzniknúť. A to hovorím aj v súvislosti s tým, že bolo tu opakovane povedané, že ak niekto má nejaké informácie, ktoré sú relevantné pre orgány činné v trestnom konaní, že nech ich podá, nech podá, tu hovorí kolega Číž opakovane, že nech sa podávajú trestné oznámenia. Že či ste podali trestné oznámenia.
No, samozrejme, trestné oznámenia boli podané vtedy, keď kolegyňa Blahová napísala ten blog, ktorý prečítalo takmer 700-tisíc ľudí, pretože trestné oznámenie sa, sa nepodáva len na prokuratúre, pretože, alebo na polícii, pretože orgány takzvane činné v trestnom konaní majú povinnosť konať na základe informácií, ktoré sa dozvedia z akéhokoľvek zdroja, nielen z nejakého formálneho trestného oznámenia. A tu sme pri podstate problému.
Samozrejme, orgány, ktoré by mali byť činné v trestnom konaní, by mali konať, ale oni nekonajú. A čo je zarážajúce, že doteraz sme si zvykli, že nekonajú pri rozkrádaní, pri podvodoch, pri ožobračovaní tejto krajiny, ale že nekonajú aj v takejto špinavosti, to je zarážajúce. Pán generálny prokurátor keď nastúpil, povedal, že jeho prioritou bude domáce násilie. A tieto zverstvá, ktoré sa tu diali, ktoré sú dôvodom pre odvolávanie ministra Richtera, to nie je domáce násilie? Čo to je? Koho generálny prokurátor chráni? Koho chráni Kaliňákova polícia a prečo? To vám za toto stojí? Je to úplne trápne.
Teda skončím, skončím len tým, že ak niekto tvrdí, že dôvod prečo nebude hlasovať za odvolanie ministra Richtera, pretože nie sú jasné informácie, hovorí to s tým, že sa vyhovára na niečo, čo vie, že u nás nefunguje, to znamená orgány činné v trestnom konaní, ktoré by v každej riadne spravovanej, slušnej krajine už dávno museli zasiahnuť, už dávno by nejakí ľudia museli odísť v putách, boli by, boli by v kolúznej väzbe, tak aby nemohli ovplyvňovať svedkov, a všetkým by bolo jasné, že kde je pravda. Takto, keďže táto vláda, táto vládna garnitúra, táto koalícia ovláda všetky orgány činné v trestnom konaní bez výnimky, my síce vieme, kde je pravda, ale vy sa vyhovárate, že neviete, a na tomto základe nám budete tvrdiť veľmi jemne, slušne a odborne, že neviete, kde je pravda, a teda že ministra Richtera nebudete odvolávať, nebudete za to hlasovať. Je to patetické.
Ďakujem.