Pán predseda, veľmi pekne ďakujem za slovo. No bavíme sa teda o zdôvodnení výšky hrubého dlhu a návrhu opatrení na jeho zníženie. Ja teda len doplním, že ale to je za rok 2021, hej? Nie čo by sme čakali, že budeme zdôvodňovať rok 2022, ale až teraz prišlo z vlády zdôvodnenie na rok 2021. Fungovať by to malo za normálnych okolností a ak by boli rešpektované všetky pravidlá ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, tak cca v apríli pri jarnej notifikácii sú známe už výsledky, už výsledky vlastne hospodárenia za predchádzajúci rok, takže tento materiál sme mali mať na výbore a teda, samozrejme, aj v pléne v apríli, prípadne, povedzme, že v máji ale minulého roka. To znamená, že to je asi tá prvá správa k tomu, ako sa aktuálna vláda vlastne o tie verejné financie stará a teda už keď sme v situácii, v akej sme, že sme nad všetkými pásmami výšky hrubého dlhu, to znamená v najhoršej situácii, aká môže byť, a teda vláde vyplýva takúto informáciu dodať, tak ju dodáva o takmer rok neskôr, ako by sa patrilo. To je moja prvá výhrada.
A druhá výhrada je tá, že ten samotný materiál sa volá ´zdôvodnenie výšky hrubého dlhu´, to sa teda, povedzme, stalo, síce o rok neskôr, ale teda áno, to zdôvodnenie sme tam videli, no ale druhá časť toho materiálu sa volá, a ešte teda to ešte dôležitejšie je, že ´návrh opatrení na jeho zníženie´. Takže nieže tie opatrenia že rok meškajú, ale ako aj pán minister, ktorému sa ospravedlňujem, že vlastne jemu idem teraz teda frflať, ale zastupuje, zastupuje pána ministra financií, teda zhodou okolností ešte navyše pána povereného premiéra, aby to teda nebolo, nebolo úplne jednoduché. Takže jednoducho nieže tie ´návrh opatrení´ že mešká, ale on tam jednoducho nie je. Tie slová, ktoré tu padli, že teda ten návrh opatrení bude niekedy teda po jarnej tohtoročnej notifikácii, že potom teda niečo bude pripravené. Jednoducho meškať rok a proste nepriniesť, nepriniesť tie opatrenia je minimálne ako ozaj že, nejak to slušne povedať, no jednoducho nestará sa vláda o to, aby tie naše verejné financie nejak vyzerali.
No ale poďme, poďme konkrétne. Na konci roka 2021, lebo o tom sa bavíme, sa hrubý dlh dostal na 62,3 % hrubého domáceho produktu, čo je, samozrejme, najvyššia výška hrubého dlhu v histórii Slovenska a navyše teda relatívne rýchlo rastie. Čo to znamená? Znamená to, samozrejme, že sme nad všetkými pásmami dlhovej brzdy, teda toho zákona o ústavnej zodpovednosti, ktorý hovorí, že ako by ten náš dlh mal vyzerať. Pre tento rok v podstate platí, že by sme mali byť pod 45 % hrubého domáceho produktu. Vtedy sme teda v tom úplne bezpečnom pásme, potom je tam päť pásiem nejakých už opatrení a to najvyššie pásmo má výšku 55 %. No my sme teda s prehľadom nad 60. To je, samozrejme, veľmi zlá informácia. V podstate ekonomika, malá, otvorená, tak ako je Slovensko, zvláda povedzme relatívne bezpečne dlh do 60 % hrubého domáceho produktu, čiže my sme na tej hranici, kedy ešte to máme vo vlastných rukách, ale teda už to smerovanie je veľmi-veľmi nepríjemné. Toto treba vlastne jasne povedať už ku koncu roka 2021. Keďže, samozrejme, sme v roku 2023, tak ja poviem aj ten ďalší vývoj.
Samozrejme, máme za sebou rok výraznej inflácie, kde teda aj príjmy štátu, ale v tomto prípade aj hrubý domáci produkt, ten nominálny, bol, samozrejme, nafukovaný a zväčšovaný vlastne tou infláciou. To znamená, nominálne to číslo je väčšie, takže keď sa pozrieme na vývoj hrubého dlhu v roku 2022, lebo to môže byť tá prvá výhrada, že on v ´21. na konci bol 62,3, teraz on klesol. Áno, posuňme sa o rok. Ku koncu minulého roka, ešte nie je známe úplne definitívne číslo, ale ten dlh bude niekde na úrovni možno 58,5, no povedzme, že do 59 %. Čiže klesol. Áno, prosím, skutočne reálne klesol, ale je to matematika, je to efekt menovateľa, lebo sa teda tie existujúce dlhy porovnávajú s veľmi inflačne nafúknutým hrubým domácim produktom. Nie je to žiadna známka toho, že sa krajine podarilo svoj dlh zastabilizovať alebo že sa nám, nedajbože, podarilo urobiť štrukturálne opatrenia na jeho zníženie, ktoré by teda prinášali svoj efekt aj v budúcnosti. Nič z toho sa nám nepodarilo, teda treba toto vnímať, že inflácia krátkodobo pomohla zastabilizovať slovenský verejný dlh v tom jeho hrubom vyjadrení, ale táto situácia sa opakovať nebude a ak neurobí Slovensko žiadne opatrenia, ten dlh postupne začne zasa rásť a začne rásť, ak nebudú opatrenia, do veľmi zásadných výšok. Samotná správa hovorí o tom, že do roku 2040, ak neurobíme žiadne opatrenia, ten dlh presiahne 100 % hrubého domáceho produktu, čo je definitívne problém už potom teda fakt veľkých rozmerov.
Takže takáto, takáto je situácia a teda zároveň, že prečo sa to už nebude zlepšovať. No preto, že to pozitívne z tej inflácie pre štát, nie pre ľudí, pre štát, že tie príjmy nominálne rastú, toto vlastne už končí, tempo rastu príjmov sa bude výrazne znižovať, ale naopak, tá inflácia sa už preliala do tej výdavkovej časti, to znamená, štát platí viacej, valorizované mzdy, drahšie tovary, drahšie služby, drahšie investície. To znamená, že tlak na výdavkovej strane bude stále vyšší a aj to tempo rastu výdavkov bude vyššie. A toto sú vlastne všetky tie veľmi smutné a veľmi, veľmi problémové ingrediencie, ktoré budú zasahovať naše verejné financie v najbližšom období.
Ako samotná správa hovorí, pokiaľ štát neurobí konkrétne a jasné stabilizačné opatrenia, tak ten dlh bude rásť. No zároveň ale, už sa opakujem, tá správa žiadne opatrenia neprináša.
Tak, takže v podstate toto je asi tá informácia, ktorú nám správa doniesla, a, bohužiaľ, a teraz možno sa vrátim k rokovaniu na výbore, kde teda sme mali o problém ešte viac, pretože tam teda neprišiel dokonca ani minister (povedané so smiechom) zahraničných vecí. Tam prišiel, akoby v úvodzovkách, len šéf Inštitútu finančnej politiky. (Reakcia z pléna.) Takže mali sme tam proste šéfa, šéfa teda (povedané so smiechom) Inštitútu finančnej politiky, ktorý v podstate, áno, sám povedal, že máme, máme zásadné problémy.
No ako z toho von, aby som len nepopisoval, čo všetko sa nám nedarí, ale čo krajina potrebuje. No v prvom rade si ešte povedzme tento rok. Tohtoročný rozpočet máme vyše osem miliárd deficitu, je to asi 6,5 % hrubého domáceho produktu. Je to jeden z najvyšších, ak nie úplne najvyšších deficitov vo všetkých krajinách Európskej únie. Aj toto by ešte bolo v poriadku, keby tie, tých osem chýbajúcich miliárd teda bolo použitých na investície, bolo použitých na zvyšovanie konkurencieschopnosti, na zvyšovanie produktivity, prípadne povedzme na fakt že dlhodobé ciele, na zvyšovanie vzdelanosti, vylepšovanie proste akýchkoľvek inštitúcií vzdelávacích, ktoré by nám teda v budúcnosti priniesli, priniesli nejaké to ovocie, alebo povedzme na podporu priemyslu 4.0, to znamená toho, toho nového konkurencieschopného priemyslu. Takže nie, nič z toho sa nedeje. Áno, čiastočne tieto peniaze idú teda do sanovania energetických kríz, do nejakej miery aj to je potrebné, ale treba zasa mať na pamäti, že to je situácia, ktorá sa nemôže opakovať. My nie sme schopní dlhodobo takto obrovské peniaze používať na, na sanovanie napríklad teda energetických, vysokých energetických cien. Zúfalo nám chýba schopnosť robiť také tie, alebo vláde chýba také tie zložitejšie opatrenia, ktoré teda vylepšujú krajinu, zlepšujú konkurencieschopnosť, dávajú vyššiu slobodu ekonomike, ktoré by zvyšovali atraktivitu Slovenska pre či už domáce, ale aj zahraničné investície. Toto všetko chýba. A do toho nám, samozrejme, chýba aj to, že veľmi slabo čerpáme aj tie peniaze, ktoré sú dostupné, či už eurofondy, ale takisto aj, aj plán obnovy. Toto sú všetko veci, ktoré môžu pomôcť Slovensku, ale nestane sa to samé.
Bohužiaľ, a to je úplne symptomatické, že bývalý minister financií dokáže takto (rečník lúskol prstami), za chvíľku to budeme mať na rokovaní, proste priniesť návrh zákona, ktorý teda každého chce odmeniť za účasť vo voľbách 500 eurami, čo inak, ak by všetci išli voliť, je 2,2 miliardy eur, ale kľudne to môže byť, povedzme, 1,7 miliardy úplne iste, ak by sa to stalo. A to je tá, tá vôbec absurdnosť tej situácie, že keď si tú správu prečítate, tak približne takú sumu by malo Slovensko ušetriť najbližšie dva roky, aby sme sa dostali na nejakú znesiteľnú líniu vlastne toho vývoja verejných financií, tak namiesto toho tam také opatrenia nemáme, ale teda to, že by sme to ešte zhoršili o takmer dve miliardy behom jedného dňa, tak to tu, samozrejme, budeme mať a to, to nám tu bude predkladať práve bývalý minister financií. Ešte keby to predložil ktokoľvek ako, ako zblúdilú myšlienku, ale nie minister financií.
To, a potom ešte, a to už som trošku osobný, a tým ale skončím, a potom ten istý minister financií, bývalý, rozpráva o tom, že on teda, samozrejme, ak tak, ako hovorí každému, že však môže byť výdavok, keď si k nemu nájdete zdroj, tak napohľad našiel zdroje, už tu budeme mať za chvíľku zasa solidárny príspevok z ruskej ropy pre ďalší rok, dobre, do nejakej miery má, dáva zmysel, ale už v samotnom nariadení je písané, že tieto financie majú byť použité na konkrétne, konkrétnu pomoc, konkrétne veci v súvislosti, samozrejme, s krízou. No akože podporovať účasť vo voľbách týmto smerom nie je medzi teda akoby povolenými použitiami, ale to je akoby len časť problému. Druhá časť problému, ktorú by si nikdy nemal minister financií dovoliť, je, že povedal, hm, takže pre budúci rok to možno prinesie, alebo teda pre tento rok to prinesie 400 miliónov, no ešte potrebuje také štyri roky a bude mať tú sumu, ale to nie je rozpočtové krytie, keď to miniete 1,7 miliardy v roku 2023 a finančné krytie do roku ´27 sa vám podarí získať. To je niečo, čo by nemalo zaznievať. A je jedno, či to zaznelo na tlačovke, v médiách alebo tuná v sále, proste takéto niečo by jeden minister financií nemal z úst vypustiť.
No prečo som išiel takto kúsok od témy? Pretože toto celé dokresľuje tú našu situáciu s verejnými financiami a tú cestu, na ktorú sa, bohužiaľ, takto riadené Slovensko vybralo, a, prosím, kolegovia, majme toto na pamäti a skúsme s tým možno aj spoločne niečo robiť.
Ďakujem pekne za pozornosť.
