Videokanál klubu

Ďakujem pekne za reakciu. Otázka je skôr asi na pani ministerku, takže myslím, že bude pani ministerka reagovať.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, ono je to všetko vo finále o peniazoch až v poslednom rade, tak ja som si dovolil tiež sa prihlásiť a pár slov vlastne k tejto téme povedať. Ale viac-menej ja sa teda budem venovať akoby financiám. Myslím si, že Michal Luciak proste aj pani ministerka povedali tie ďalšie veci.
No, v prvom rade skúsme takú tú genézu. Koncesionárske poplatky. Koncesionárske poplatky sú jeden inštitút, ktorý je fakt z 20. storočia, ktorý je prekonaný, ktorý má svoje problémy, ktorý jednoducho je veľmi náročný na výber a koniec koncov ktorý je veľmi náročný aj na to, aby sa nejak valorizovali a teda vlastne plnili tú úlohu financovania tak, ako teda plynie čas a ako vlastne jednoducho je potrebné viac peňazí. Takže SaS-ka, my sme dlhodobo mali v programe a teda chceli sme zrušiť koncesionárske poplatky. To sa teda v decembri podarilo ako súčasť veľkej dohody o rozpočte a je to fajn. Jednoducho štát vyberá od občanov dane a z tých daní proste treba všetko komplet financovať, celý štát. Nieže potom sú ešte nejaké koncesionárske poplatky, potom zasa niekde inde ešte nejaký ďalší poplatok. Čiže to zrušenie koncesionárskych poplatkov je určité upratovanie vôbec v takých tých financiách a vôbec v zmysle. To, že sú krajiny, ktoré to ešte stále majú a možno ich nie je málo, no ono to trvá proste. Ale zároveň sú krajiny, ktoré už prešli na iné spôsoby a ten, ten vývoj je taký. Takže to, že sme zrušili koncesionárske poplatky, si myslím, je dobré, som rád, že to je. A áno, že to bolo v stave teda, najprv sa nedá, potom sa to za dva dni dá, to už je, bohužiaľ, takú dobu žijeme.
Čo sa týka, chcem, chcem zareagovať ale na slová pani, pani ministerky. Na konci roka sa teda pripravil zákon, ktorý rušil koncesionárske poplatky a ktorý teda nastavoval nejakú dočasnú formu financovania. On nič iné neriešil. Ja si len prosím, pani ministerka, to nebolo o tom, že bol ten zákon nedostatočný alebo že nebol dobrý. To bol zákon taký, ktorý sa teda v tom krátkom čase mal a vyriešil zrušenie koncesionárskych poplatkov a nastavenie nového financovania, aby to nebolo vo vzduchoprázdne. Ja som bol toho súčasťou a aj s pani ministerkou, aj s jej kolegami tam jasne bola dohoda, že toto je zákon, ktorý to ruší a dáva nejaký prechodný stav do doby, kým samotný rezort kultúry, lebo tak to má byť, to má byť rezortný zákon, nie zákon poslanecký, proste než prejde ten štandardný proces prípravy, pripomienkovania nového zákona o RTVS. A takisto sme aj vtedy hovorili, že áno, tá vízia je, aby to bolo naviazané na hrubý domáci produkt ako teda určité promile hrubého domáceho produktu. Čiže takáto dohoda bola vtedy, bola jasná, čiže tá debata o tom, že či ten zákon bol nedokonalý, alebo, alebo neplnil to, čo mal, ešte raz, to nebolo úlohou. Úlohou toho zákona bolo zrušiť koncesionárske poplatky a nastaviť cestu k novému zákonu, ktorý porieši všetko, čo je potrebné, nielen samotné financovanie, ale aj tie všetky ďalšie nadväznosti, ako tu tá diskusia prebieha. To som si len dovolil k tomuto, k tomuto povedať.
Čiže čo sa týka teraz financovania, samozrejme, tie koncesionárske poplatky, áno, bolo to dlhé roky 4,64 eura. Navyše tam vlastne niežeby sa zvyšovali, lebo však ono to je politicky citlivé, ale práve naopak, robili sa tam ešte ďalšie zľavy, takže ten výpadok bol ešte vyšší. A presne tak to bolo. Ak niekto hovorí, že televízia bola nezávislá tým, že mala koncesionárske poplatky, no nebola, pretože tá miera dofinancovávania potom tými rôznymi ďalšími financiami zo štátu bola postupným, plynúcim časom stále vyššia so všetkými negatívami, ktoré to prinášalo, že teda ten riaditeľ RTVS musí vlastne o ne prosiť a robiť a nerobiť všetko možné a nemožné, aby tie peniaze dostal. Takže z tohto sa dostávame preč, pretože naviazané na nominálny hrubý domáci produkt automaticky zabezpečuje to, že vlastne medziročne sa bude tá suma valorizovať, bude vyššia, pretože jednoducho tak to je. Ten hrubý domáci produkt sa zvyšuje. Dokonca aj keď ekonomika nerastie, tak on sa nominálne zvyšuje. Takže toto zafixovanie je niečo, čo vyrieši vlastne ten problém, ktorý tu bol. Ja si myslím, že jedna z vecí, ktorá zostane teda po tomto volebnom období, je vlastne táto zmena a myslím si, že to bude skutočne fajn. Môže a malo by to pomôcť rozvoju, rozvoju slovenskej televízie.
Plus ešte ďalšia vec je, a to tiež nie je zanedbateľné, tie koncesionárske poplatky nielenže teda boli ako množstvom financií nedostatočné, ale aj ten výber bol extrémne administratívne náročný. Len samotná televízia, ja teraz si nepamätám presne tú sumu, ale fakt veľa peňazí dávala do samotného výberu, do vymáhania, do vôbec celej tej agendy koncesionárskych poplatkov. Aj toto sú veci, ktoré zmiznú. Jednoducho tie peniaze, ktoré to stálo, sa budú dať využiť zmysluplnejšie. To je ďalšie plus. Potom aj z pohľadu podnikateľskej obce; asi viete, že tie koncesionárske poplatky platili aj firmy, dokonca relatívne hodne administratívne náročné, závislé od množstva zamestnancov, keď sa počet zamestnancov menil, trebalo dávať informáciu. Čiže aj toto je niečo, že to zjednoduší fungovanie, fungovanie podnikateľského sektora, toto zrušenie. Takže fakt, ono to má skutočne samé, samé výhody.
A teraz tá úloha je a to už je skutočne úloha rezortu a ja verím, že to je a bude urobené čo najlepšie, aby ten nový zákon o financovaní RTVS bol teda zmysluplný so všetkými tými parametrami, ktoré sú, ktoré sú potrebné, vrátane teda nejakej kontroly. Toľko asi k tomu.
Ako som povedal, tá dohoda o financovaní ako časti hrubého domáceho produktu tu bola. Takisto, už to avizoval kolega, my sme súhlasili a boli sme za tých 0,17, za tú sumu, ktorá teda skutočne už zabezpečí aj zmysluplný rozvoj. Takže my si za tým stojíme a aj to je tou odpoveďou vlastne, že ten zákon jednoducho nebol zlý alebo čokoľvek, proste to bol prechodný zákon a smerovali sme k tomuto. Dnes to máme na stole po absolvovaní procesu prípravy a výroby zákona, tak ako bol, a teda máme ho tu dnes v prvom čítaní. Takže za nás podpora. Ja veľmi pekne ďakujem, len toto som potreboval si ujasniť, aby, aby to tu zaznelo.
Ďakujem pekne.

Ak dovolíte, ja by som chcel zareagovať na dve vecné poznámky k tomuto návrhu. Konštrukcia nezávislosti RTVS môže mať viacero prvkov. Jeden z nich je ten tzv. navrhovaný automat, to znamená do konca januára nasledujúceho alebo teda príslušného roka príspevok, respektíve transfer zo štátneho rozpočtu na účet RTVS v schválenej, zákonom stanovenej výške bez možnosti toto ovplyvňovať. To je prvá vec.
Druhá vec je, pokiaľ by sme boli schopní nájsť na tom zhodu, či by výška podielu hrubého domáceho produktu na financovaní mohla byť chránená aj ústavou.
A ten, tá tretia vec, ktorá by mala zabezpečiť väčšiu nezávislosť od aktuálnej akejkoľvek, a to chcem zdôrazniť, akejkoľvek aktuálnej politickej moci, by mohlo byť – a to chcem odpovedať pani Laššákovej a pánovi Ďuricovi – spôsob kontroly. Samozrejme, že RTVS by v prípade, tak ako som o tom hovoril, naďalej bola kontrolovaná Najvyšším kontrolným úradom aj ministerstvom financií. Akurát úrad vládneho auditu, tak ako je to v prípade Vojenského spravodajstva alebo SIS, by financovanie RTVS nekontroloval, ale naďalej by kontrola Najvyššieho kontrolného úradu a ministerstva financií zostala zachovaná. Ale práve pre ten pocit alebo skutočnosť, že akákoľvek politická moc by mohla využívať, nebodaj zneužívať tento mechanizmus kontroly financovania, zdôrazňujem, navrhujem, aby sme zvážili aj túto možnosť vyňať RTVS spomedzi ostatných orgánov, ktoré sa nachádzajú v priestore orgánov verejnej moci, a boli by kontro... bola by kontrolovaná iba NKÚ a ministerstvom financií, tak ako... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, ja by som si dovolil v mene poslaneckého klubu strany Sloboda a Solidarita krátko vystúpiť k tomuto návrhu zákona.
Myslím si, že všetci vnímame a chápeme, ako k tomuto návrhu vlastne prišlo, prečo koncom minulého roka prišiel návrh na zrušenie koncesionárskych poplatkov, a teda aj vznikla situácia, z ktorej vyplynula nevyhnutnosť navrhnúť nový model financovania nášho verejnoprávneho média, Rozhlasu a televízie Slovenska.
Myslím si, že v tejto súvislosti sa objavuje aj vo verejnom diskurze niekoľko informácií, ktoré nechcem povedať, že sú nepravdivé, ale majú tendenciu, majú tendenciu navrávať, že spôsob financovania, s ktorým prichádza ministerstvo kultúry, respektíve vláda, je akoby akýsi netypický model financovania. V skutočnosti podľa informácií European Broadcasting Union, Európskej vysielacej únie, vo väčšine krajín tohto, tejto únie je v skutočnosti spôsob financovania akýmsi odštepom, ak to môžem takto nazvať, zo štátneho rozpočtu alebo teda priamo zo štátneho rozpočtu, väčšinový model financovania, kvantitatívne, početne.
Zároveň platí, a to treba aj v tejto diskusii priznať, že miera prostriedkov, ktoré plynú do verejnoprávnych médií od štátu, respektíve jeho občanov, naďalej najväčšiu časť v priestore, ktorý obsahuje, teda krajín, ktoré sú súčasťou Európskej vysielacej únie, stále plnia tie tzv. koncesionárske poplatky, ale je, je to situácia, ktorá vyplýva z toho, že najväčšie krajiny, to znamená Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko, s výnimkou Španielska, naďalej fungujú na princípe tzv. koncesionárskych poplatkov. Alebo Francúzsko, ospravedlňujem sa. Možnože medzitým došlo k zmene, ospravedlňujem sa. Krajiny Beneluxu, Dánsko, Nórsko, Island, španielska verejnoprávna televízia je financovaná v zásade rovnakým spôsobom, ako je navrhnutý zákon z dielne ministerstva kultúry. To je prvá vec, ktorú by som chcel zdôrazniť.
Tá druhá, že pani ministerka vo svojom vystúpení sa zopárkrát opierala o princípy vlastne financovania verejnoprávnych médií, ktoré znovu v tejto aprílovej správe Európskej vysielacej únie sú pomenované veľmi presne. Sú pomenované veľmi presne aj preto, že ony spolu súvisia. To prvé a kľúčové kritérium alebo teda princíp financovania je, že má byť predvídateľné a má byť primerané. Zároveň má byť, samozrejme, zákonné a spravodlivé, z toho vyplýva, že tento typ financovania by mal posilňovať nezávislosť verejnoprávnych, verejnoprávnych médií.
A mne sa na základe tohto návrhu javí, že spôsob, ktorý, v prípade, že tento návrh, samozrejme, bude schválený, volíme, umožňuje predvídať štatutárovi Rozhlasu a televízie Slovenska rozpočty na niekoľko rokov dopredu alebo minimálne na rok vopred spôsobom, ktorý mu umožňuje nielen investovať do niekoľkých alebo niektorých investičných aktivít, ktoré vieme, že dlhé roky nemohol uskutočňovať alebo RTVS nemohla uskutočniť alebo len vo veľmi obmedzenom rozsahu, ale zároveň by mohol napĺňať, začať napĺňať aj to, čo je vlastne predmetom a hlavnou úlohou RTVS, a to znamená vstupovať do koprodukcií, ktoré dnes vo veľmi obmedzenom rozsahu mohlo robiť alebo nemohlo robiť, a do väčších spoločných aktivít aj s inými inštitúciami, ktoré by mu mohli umožniť napĺňať poslanie RTVS.
Tretia vec, ktorú by som chcel povedať. Áno, je pravda, že návrh ministerstva kultúry počítal s tým, že, že ten podiel z hrubého domáceho produktu automatického každoročného financovania RTVS by bol na úrovni 0,17 %, napokon vláda schválila, že je to 0,15, a ja chcem za poslanecký klub SaS, tak ako to avizovala pani ministerka, avizovať vopred, že buď na výbore, alebo v pléne aj podľa, samozrejme, dohody s ostatnými politickými stranami a poslancami sa pokúsime tento podiel navýšiť na 0,17 % HDP práve preto, aby každoročné fungovanie Rozhlasu a televízie Slovenska bolo, bolo lepšie, než je dnes, pretože ten, tá suma prostriedkov, ktorá zodpovedá 0,15 %, v zásade, teraz nechcem skresľovať, ale v zásade pokrýva nevyhnutné náklady RTVS na jej fungovanie a drobné investičné aktivity.
Štvrtá vec, ktorú by som chcel zdôrazniť, bol by som rád, škoda, že sa to nestalo, aby sme sa v súvislosti s týmto návrhom rozprávali aj o inom návrhu, ktorý je predložený do Národnej rady na túto schôdzu, je to návrh pána poslanca Vetráka, ktorý hovorí v zásade o ústavnej ochrane, o ústavnej ochrane financovania RTVS. Predpokladám, že znovu sa k tejto téme vrátime v momente, keď budeme prerokúvať tento poslanecký návrh zákona, a je to ďalší prvok, ktorý by mohol posilniť nezávislosť RTVS a jej financovania v momente, pokiaľ by ústavou alebo ústavným zákonom bolo garantované, že ten podiel 0,15 %, tak ako je navrhnutý dnes v zákone, respektíve v onom návrhu zákona, bol predmetom ústavnej ochrany. To by spolu s automatickým financovaním, možnosťou bez ohľadu na to, či to v tom zákone je, alebo nie je napísané, súdnej ochrany toho automatu financovania RTVS stále si mohla RTVS uplatniť, respektíve jej štatutár voči štátu. A takisto by som bol rád, pokiaľ by sme boli schopní nájsť zhodu v tom, kto vlastne má mať kontrolnú právomoc voči RTVS.
Vieme, že existujú v priestore orgánov verejnej správy tri inštitúcie – Najvyšší kontrolný úrad, Vojenské spravodajstvo a Slovenská informačná služba, voči ktorým môže kontrolnú právomoc vykonávať len Najvyšší kontrolný úrad, respektíve ministerstvo financií. Úrad vládneho auditu je vyňatý z tohto, z tohto súboru inštitúcií, ktoré môžu voči iným vykonávať kontrolu. A mne sa zdá, ale rozumiem, že to má byť predmetom diskusie, napokon bolo to aj predmetom medzirezortného pripomienkového konania, aby sme zvážili, či rovnaký model, ako sa uplatňuje voči Vojenskému spravodajstvu alebo Slovenskej informačnej službe, by nebolo vhodné práve pre posilnenie nezávislosti RTVS uplatniť aj voči RTVS. Pre mňa osobne to má jeden dôležitý rozmer, a to je, že možnože to nie je zapísané explicitne v hlavných úlohách RTVS, ale ja ju vnímam ako inštitúciu, verejnoprávnu inštitúciu, ktorá je v skutočnosti súčasťou bezpečnostnej architektúry tejto krajiny, pretože si plní poslania, ktoré, alebo mala by si plniť poslania, ktoré nemožno nikomu inému prikázať, nikomu inému vziať, a práve RTVS by mala byť podľa mňa tým, kto v kritických situáciách v súvislosti s bezpečnosťou tejto krajiny si má plniť svoju úlohu, musí si ju plniť, videli sme to nedávno pri, vo februári minulého roka, a preto sa aj prihováram za to, aby sme rovnako ako v prípade SIS alebo Vojenského spravodajstva zvážili možnosť, kto bude mať možnosť kontrolovať financovanie Rozhlasu a televízie Slovenska.
Z mojej strany všetko. Ja, samozrejme, nechcem predikovať, ako toto hlasovanie skončí, ale chcel by som všetkých kolegov a kolegyne poprosiť, keby sme mohli zvážiť, reálne zvážiť prínosy tohto zákona voči nezávislosti, automatickému financovaniu RTVS. Poslanecký klub SaS určite za tento návrh hlasovať bude a tak ako som avizoval, v druhom čítaní sa pokúsime ešte drobnými úpravami, pozmeňujúcimi návrhmi buď vo výbore, alebo v pléne tento návrh vylepšiť, posilňujúc princípy, ktoré sú v tomto návrhu zákona zakotvené.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Vážená pani ministerka, pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený výborom pre kultúru a médiá k uvedenému návrhu zákona.
Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona, ktorý spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet a výbor pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30, gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem veľmi pekne, skončil som, prosím, otvorte rozpravu. Ďakujem.

Musím povedať, že teda rozsiahle pozmeňujúce návrhy čítané v pléne nie sú teda úplne optimálne z hľadiska legislatívneho procesu, ale v tomto prípade by som chcel oceniť alebo povedať, že má to aj nejaké pozitíva, že človek začne počúvať, ako pán poslanec číta pozmeňujúci návrh, odskočí si do jedálne, stihne sa naobedovať a potom stihne dať ešte aj faktickú poznámku, takže má to aj svoje výhody.
A k tomu, čo hovoril pán poslanec Milan Vetrák, ja tiež som sa chcel k tomu vyjadriť, lebo toto je jedna z vecí, na ktorú som upozorňoval, že ak by to bolo nastavené tak bezbreho, ako to bolo v tom pôvodnom návrhu, že môže sa odchýliť od územného plánu a nebolo tam povedané že o koľko, tak v podstate, dal by si niekto, že územný plán hovorí, že tam má byť šesť poschodí maximálne a niekto by dal 34-poschodovú budovu, a ak sa to obmedzí na 20 %, tak rozhodne je to zmena k lepšiemu. Netvrdím tým, že toto je vec, kvôli ktorej podporím návrh zákona alebo ten pozmeňovák, ale v porovnaní, v porovnaní s tou predchádzajúcou verziou je toto, je toto určite lepšie.
Neviem v tejto chvíli posúdiť, že nakoľko to bude fungovať, nakoľko to môže, môžu tam vyvstávať problémy, lebo keď sa, keď sa robí územný plán, tak sa zvažujú všetky aspekty a z nejakého dôvodu sa tam tie regulatívy dávajú také, aké sú, tak či bude v poriadku, ak sa to bude odchyľovať o 20 %, nie som si istý, že áno, ale určite to bude menší problém, ako keby tam žiadna hranica nebola.

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem pekne kolegom aj za pripomienky.
Ja si myslím, pán kolega Faič, veď v tomto sa aj inak že zhod... my zhodneme, proste úloha štátu je ochraňovať konkurenciu. To je presne tá úloha štátu, súhlasím, hej. Áno, len teda momentálne sa bavíme o cenovej regulácií, hej? A toto, toto je tá nezhoda, že ja si myslím, že toto nie je ochraňovanie konkurencie, to je práve opačne. To, to, to bráni, aby sa tá konkurencia rozšírila. Toto je ten, akoby ten filozofický asi, asi rozdiel. A ešte raz, ak tie ceny sú vyššie, a teda je tam vyššia realizovaná marža, zisk alebo už akokoľvek to nazveme, tak to je vlastne to, čo pomkne niekoho, aby na ten trh prišiel, hej? Aby, aby proste vznikli, vznikli nové, nové predajne alebo teda nové siete.
No, čo sa týka ku kolegovi Karahutovi. Jaro, jasné, predávať pod nákupnú cenu, proste to, to je zasa, to je zase len legitímny nástroj proste na ochraňovanie konkurencie, pretože presne tak, akože tak ako si povedal, veľký, silný hráč by takto vedel zlikvidovať všetkých malých a zrazu vytvorí monopol. Čiže áno, ešte raz, proste úloha štátu je ochraňovať konkurenciu, to, to sa zhodneme. Len teda musíme hľadať, a to sa tu celý deň bavíme, tie správne prostriedky, že ako, ako vlastne tej, tej veci pomôcť. No, toľko.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo.
No, pol dňa sa tu bavíme teda o v podstate regulácii. To je to hlavné slovo z toho celého, už akokoľvek to zoberieme. A ja teraz pri tomto vystúpení týmto začnem.
Viete, myslieť si, že štát dokáže niečo efektívne zaregulovať a odkontrolovať a od, od... ja neviem, odsúhlasiť a zabezpečiť, to je chiméra. To je chiméra pri pár konkrétnych, hovorím, energetických veciach. A už vôbec je to chiméra pri potravinách. Pretože viete, my si myslíme, že teraz tu máme všetky schopnosti napísať zákon a všetky schopnosti teda byť akoby šikovnejší než tie reťazce. Vo finále, viete, ony majú vždy viac motivácie a vždy schopnejších ľudí, právnikov aj viacej motivácie, ako sa, už sa opakujem, aby jednoducho našli tú cestu, ako sa tomu vyhnúť, hej?
A teraz bavme sa teda o tom, že áno, ide, ideme regulovať a zákon teda dáva tie možnosti rôzne, áno. Môže sa buď stanoviť cena naplocho, môže sa stanoviť maximálna marža. Proste, jednoducho to ministerstvo financií ako cenový orgán dávame, dáva mu ten zákon teda nejaké možnosti, hej? Ale vo finále vždy to znamená, že tá cena je nejak zastropovaná. No a teraz sa poďme baviť o tom. Dobre, aké sú možnosti? Čo vlastne ten reťazec vie urobiť?
No tak dobre, keď bude vedieť, že cena takéhoto produktu je táto konkrétna suma, no prvé, čo každého napadne, tak veď znížim kvalitu. Pozor, toto vie mať dokonca až zdravotné následky. Všetci vieme, že to tak funguje. To je, o tom je častokrát tá cenová vojna, že je tam menej, menej obsahu, niečoho viacej, proste niečoho lacnejšieho. Čiže toto je jeden problém, toto môže nastať. Prosím, toto vie byť vážny problém
Ďalšia vec, tiež už to bolo spomínané. No ak niekomu stanovíte cenu konkrétneho tovaru, jak že tam tá tabuľka je, tak jednoducho vytvorí to nedostatok. To máme na to ix reálnych príkladov z rôznych krajín z minulosti aj zo súčasnosti a tie dôvody sú povedzme že zasa viaceré. Prvá vec je, no ten tovar sa jednoducho vykúpi. Má teda dobrú cenu, kto stihne, si ju kú... si ho kúpi, ostatní si ho už nekúpia. No a ten dôvod zasa, že prečo, pretože ten podnikateľ, ak na tom nemá zaujímavý, proste buďto maržu, alebo teda, nedajbože, môže aj prerábať, lebo tak to bolo napr. v Maďarsku, jednoducho ani ho nebude produkovať. Proste prečo by ho produkoval? Alebo ak mu zákon prikáže, aby ho mal, tak ho do nejakej miery bude mať. Ale výsledok je ten, že sa k tomu tovaru zákazníci za tú dotovanú alebo regulovanú, alebo stropovanú cenu, akokoľvek to nazveme, sa proste k nemu nedostanú. To je ďalší možný problém.
No potom, keď sa zasa, na tabuľku sa stanoví či už suma, alebo teda marža, rozpätie, akokoľvek, tak my pozerajme na tie malé obchody, ktoré z princípu majú väčšinou vyššie nákupné ceny a, samozrejme, teda majú ich aj vyššie predajné, aby im to celé vychádzalo, a toto je to najväčšie riziko. Presne tieto veci, takéto regulácie vo finále vždy viacej ublížia tým menším, slabším. Tí veľkí sa vždy prispôsobia. Ak majú raz tie reťazce proste veľký, veľký podiel na trhu, jednoducho ony nájdu tú cestu, prispôsobia sa. Ale poškodíte tým, už to bolo spomínané, slovenskej sieti alebo slovenským sieťam, ktorým to spôsobí vyšší problém. A už neviem si predstaviť, že zasa sa tá tabuľka spraví, že teda pre veľký obchod takáto cena, pre menší vyššia. Toto spôsobí vždy problém malým. Ono to so všetkými reguláciami vo finále, ja viem, že sú prijímané v dobrom úmysle, ja, ja pánovi kolegovi Takáčovi verím proste ten úmysel, už som to povedal dneska viackrát, rieši problém, ktorý existuje a snaží sa ho riešiť, hej? Dobre. Ale realita je tá, že všetky tie regulácie vo finále ublížia tým najslabším. A to je presný opak, čo potrebujeme.
My, opačne, potrebujeme, aby pribudli aj tie menšie siete, pribudli menšie obchody, prišla nejaká nová zahraničná sieť. A toto, toto je ten problém, že tým zafixovaním cien zasa, akýmkoľvek spôsobom proste sa práve zafixuje aj ten stav, v ktorom je málo konkurencie, proste prečo by sem prišla firma na trh alebo nová sieť, keď sú proste tie ceny zafixované? V tomto, v tejto situácii, keď tie marže, áno, majú vysoké ceny, sú vysoké, to je to, čo ich môže nalákať, aby sem prišli, a tam je tá úloha štátu, aby im pomohli sem, aby prišli, aby proste vytvorili podmienky, aby vedeli prísť čo najskôr.
No. A potom ďalšia vec, viete, tie, tie firmy dokážu robiť fakt akože vážne zložité veci. Fakt si myslíme, že keď my im stanovíme, že, ja neviem, môžu mať maržu 25 % na maslo, hej, že kúpiť, predať, viete, čo spravia? Spravia si nejakú odbytovú firmu, odbytovú sieť, akokoľvek to nazvú a budú si to prekupovať. Normálne to kúpia za cenu od dodávateľa a jednoducho vlastne predajú to akoby samy sebe. Nájdu cestu, ako sa vyhnúť tým kontrolórom zo Slovenskej obchodnej inšpekcie. Nájdu cestu, ako to obísť. Proste vo finále aj ich to bude stáť nejaké náklady, čo si, samozrejme, vo finále zasa prenesú do nejakých cien, hej? A vytvorí sa kopa byrokracie a tá hmla bude ešte väčšia. Takže toto, toto je vážna vec.
Čiže pre toto, aj pre toto je tým naším vlastne, hovorím, náš filozofický pohľad je, že tá cenová regulácia má byť ozaj len na miestach, kde, kde teda patrí, monopoly, oligopoly, aby som že nehovoril, že vôbec nikde, ale proste určite, určite tuto nie.
No a keď sa, keď sa vrátim teda ešte k tým samotným, k samotnej, k samotným dokladom, hej, že musia teda viesť a uchovať evidenciu o cenách tovaru, v podstate už som to hovoril, ale poviem to ešte raz. Samozrejme, oni to majú. Je to úplne automatické. Normálne majú skladové hospodárstvo, účtovníctvo, čiže tieto informácie majú. Ale ten princíp toho kilečka, princíp toho, že sa im uľahčilo, bolo vlastne to, že keďže to nemusia viesť, ergo umožniť dať nahliadnuť, tak vlastne odpadá táto kontrola. A to sa ešte raz bavíme vlastne o cenovej kontrole v trhovej ekonomike pri potravinárskych výrobkoch, hej? Tam, kde jednoducho tým najefektívnejším kontrolórom je v podstate ten zákazník, ten spotrebiteľ. Akože toto tak, ako má občan tejto krajiny moc nad nami, že nás tu každé štyri roky vymení, tak jednoducho občan spotrebiteľ má dennú moc nad tým, že on rozhoduje, ktorý obchodník zarobí, ktorý nezarobí, ktorý prežije, ktorý neprežije. To je tá najväčšia moc toho spotrebiteľa. A toto by sme mali my všetci hovoriť občanom, možno každý svojim voličom, že, ľudia, vy máte ten kľúč od tých, od tých nižších cien, vy si musíte povedať, že jednoducho do tohto obchodu nepôjdete, a ten bude mať problém.
Zároveň ale potom ešte treba vnímať aj to, že viete, tu máme aj siete, zasa nebudem menovať, aby som nerobil reklamu, proste ten, ten high end, kde tí, kde tie firmy dokážu, skutočne je ich, ich obchodná politika je dobré služby, vysoká kvalita, ja neviem čo všetko, parkovisko s kvetinami a jednoducho majú tú klientelu, ktorá tam príde a kúpi si, vie si to kúpiť aj za tú vyššiu cenu. Im normálne pokazíte vlastne zasa ich model a zasa to je len nejaké okliešťovanie konkurencie. Čiže toto fakt sú veľmi-veľmi problémové veci, ktoré, a ja tu budem opakovať stále, rozumiem tomu, že dneska máme tie ceny vysoké, rozumiem tomu, že je to, samozrejme, pre časť občanov zásadný problém, rozumiem, že sa to snažíme riešiť, ale to, čo sa snažím dnes povedať, je, že toto, čo tu máme predložené, to, bohužiaľ, nieže nevyrieši, ale vytvorí ešte kopu ďalších problémov, ktorým sme momentálne nemuseli čeliť a asi, asi teda by sme sa možno mali spolu zamyslieť všetci nad niečím teda iným, čo by vedelo, vedelo pomôcť. Ja si myslím napríklad, proste ten pohľad na to znižovanie odvodov v potravinárstve, že to je, to je možno, možno správnejší pohľad.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Paťo, asi mi už zdrhneš, ale nevadí, poviem aspoň pár slov. Fakt nerozumiem tomu sústredenému boju celého pléna za reguláciu. Tá totiž konzervuje dnešný stav. A ten stav fakt je, že tá konkurencia je nižšia, ako by mala byť, z toho sú tie ceny veľké. No, Paťo hovorí, že reťazce vyžierajú krajinu. No, ja len poviem, že inak okrem toho aj platia dane a tým pádom proste túto krajinu aj zabezpečujú, aby fungovala. Proste nemali by sme takto dehonestujúco rozprávať, hej? Môžme debatovať, ale takto asi nie.
No, každopádne tak namiesto tohto vyhrážania má štát robiť všetko pre zvýšenie konkurencie. A ja to poviem teda slovami Patricka Linharta, aby teda tie reťazce namiesto vyžierania tejto krajiny sa žrali konkurenčne medzi sebou a z toho profitoval zákazník. A som inak rád, že Paťo spomenul aj teda slovenskú sieť, lebo toto je tá cesta, čo keď sa pozreme do všetkých ostatných krajín okolitých, prečo sú tam tie ceny nižšie, lebo je tam kopu takýchto menších či už predajní, alebo menších sietí, ktoré robia tú konkurenciu, ktoré vedia fungovať s nižšími maržami, ktoré jednoducho nedovolia tým reťazcom dať si akokoľvek vysoké ceny. Toto je tá cesta, tu by sme sa mali zamerať.
A teraz ale fakt, kolegovia, spýtajme sa sami seba, kedy sme naposledy prijali nejaký zákon, ktorý by zjednodušoval vstup do odvetvia, ktorý by im odbúraval povinnosti rôzne, aj možno hygienické, aj čo ja viem aké všetky, aby si jednoducho viacero takých ľudí ako Paťo povedalo, že a ja založím vlastnú sieť a budem tu konkurovať tým zahraničným reťazcom.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo.
Kolega Jaro Karahuta, ďakujem veľmi pekne za vystúpenie. Ja len znova oceňujem, že fakt že sme všetci vo vecnej rovine a takto diskutujeme. No, ale čo sa týka, čo si ma aj oslovil, no, samozrejme, toto je o tej základnej filozofickej otázke, že či teda má štát ergo ministerstvo financií vstupovať do cenovej regulácie, alebo nie. My hovoríme, že nie, že to robí viacej škôd ako úžitku. A rešpektujem aj názor, že teda si myslí, si myslia kolegovia, že je to opačne.
No, ale čo sa týka, čo sa týka toho samotného, samotného... tej evidencie, evidencie a kalkulácií, hej? Takto, samozrejme, že to všetci majú. Veď to sú proste, majú skladové hospodárstvo, majú, majú účtovníctvo, čiže túto evidenciu všetci majú. To kilečko nebolo o tom, že oni ju nebudú viesť. To bez toho sa nedá fungovať so skladmi. To bolo o tom, že ju nemusia mať. To znamená, nebude sa to kontrolovať. Tá, tá úloha toho kilečka bola zrušiť túto byrokraciu tejto kontroly, kde teda ten náš filozofický názor je, že to nič neprináša, akurát to stojí zdroje. To malo potom, samozrejme, aj následok, že v Slovenskej obchodnej inšpekcii bolo 150 takýchto kontrolórov, už ich bolo len 100, 50 ľudí bolo preradených a robili inú, zmysluplnejšiu prácu. Čiže toto bol ten zmysel kilečka, hej? Čiže, samozrejme, že ten podnik povie, že to má, tú evidenciu, a teda keď mu to zákon prikáže, tak ju ukáže, hej? To, prosím, len aby sme sa rozumeli. Čiže to je o tom, že my sme hovorili, že toto zrovna nie je potrebné. Tá cenová regulácia a cenová kontrola a vstupovanie do nej proste nie je v trhovej ekonomike úloha štátu. Takto prosím.
Potom bližšie poviem ešte v rozprave. A ešte raz ďakujem Jarovi za vystúpenie.