Videokanál klubu

Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, vyjadrím sa za poslancov KDH k predloženému návrhu zákona o Slovenskej televízii a rozhlase.
Pomaly sa stáva už slovenským politickým folklórom, že každá nastupujúca vláda sa snaží dostať do područia média verejnej služby, pričom na to používa rôzne taktiky, ako to urobiť a dosadiť si do ich vedenia svojich ľudí. Boli sme už svedkami účelového, účelového zlučovania dvoch nezávislých inštitúcií, Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie do novej inštitúcie, ďalej použitia Rady RTVS, ktorá akoby na pokyn zrazu našla chybu v povinnosti generálnej riaditeľky, čo bolo dôvodom na jej odvolanie v parlamente. Ostatný raz zabránilo odvolaniu generálneho riaditeľa lobovaniu predsedu parlamentu, ktorý osobným intervenovaním na rokovaní Rady RTVS zabránil jeho odvolaniu.
Pristavím sa ešte pri zlučovaní Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu pred viac ako desaťročím. Videli sme tam, samozrejme, nejakú účelovosť, ale hlavným argumentom vtedy bolo to, čo sa tu už dnes spomínalo, bolo zachrániť tieto inštitúcie, najmä slovenskú... (technická porucha osemsekundového výpadku zvukového zariadenia) tie inštitúcie zlúčili, tak došlo, došlo k finančnému uzdraveniu novej spojenej inštitúcie. Na druhej strane si zase pamätáme, že kto vtedy sedel ako riaditeľ Slovenskej televízie a tento riaditeľ pochopiteľne mal, alebo by som to povedal, nieže mal, ale bol, bol kritizovaný zo strany vtedajších vládnych strán, často aj oprávnene, a musím povedať, že bol tam aj istý účelový krok, aby tento človek neriadil ďalej Slovenskú televíziu. Ako vieme, keď sa tieto inštitúcie zlúčili, tak nastúpil nový riaditeľ.
No a, no a dnes tu máme opäť podobný scenár hľadania spôsobu, ako odstrániť súčasne, súčasné vedenie RTVS. Niečo je tu však nové. Prvý raz v histórii Slovenskej republiky sa za týmto účelom dokonca ruší sama inštitúcia. To znamená, ideme ju zrušiť. Obeťou poľovačky na generálneho riaditeľa a vedenie RTVS sa tak stane fungujúca vo verejnosti dôveryhodná značka. Napriek tomu, že jej predchádzajúce politické garnitúry neboli schopné takmer dvadsať rokov zvýšiť príjem z koncesionárskych poplatkov a napokon im tento príjem, ktorý predstavoval symbol nezávislosti RTVS, zákonom zrušili, napriek tomu stále dokázala plniť rámec povinností, ktoré od nej zákon vyžadoval. Ba omnoho viac. Zastavím sa opäť pri tých koncesionárskych poplatkoch.
To, čo sa stalo, že sa tieto poplatky zrušili, nepokladám za príliš šťastný krok, pretože bol to skutočne spôsob financovania tejto inštitúcie nezávislý od, od vôle vlády, nezávislý od štátneho rozpočtu. Ako tie koncesionárske poplatky sú ozaj reliktom ešte zdedeným z minulého režimu a my sme nedokázali 30 rokov tento systém zmeniť. Nemyslím si, že bolo šťastné naviazať rozpočtovanie RTVS na nejaké percento hrubého domáceho produktu. Však videli sme to v závere minulého roka, keď stačilo jedno, zmeniť jedno jediné čísielko v tomto zákone a tým pádom sa RTVS dostala do úplne iného módu financovania. To znamená, že rozpočet jej bol skrátený. Vytvorili sme vlastne takýmto spôsobom aj nástroj pre ďalšie vlády, nielen pre túto, ale možno aj ďalšie vlády, akým spôsobom manipulovať s RTVS ako s verejnoprávnou inštitúciou tým, že jej, že ju budeme tlačiť, alebo že ju budeme finančne vydierať, dá sa povedať.
Spomeňme si, ako to bolo koncom minulého roka. Znížil sa, znížil sa rozpočet RTVS s tým, že sa znížilo toto jedno číslo, jedno jediné číslo, ale, ale, bola tam poznámka, že ak bude RTVS dobre, dobre spravovaná, tak tieto, tieto peniaze sa môžu zvýšiť. To znamená, ak nás budete počúvať, môžete dostať vyššie peniaze. Ak nás počúvať nebudete, tak ostane tento rozpočet skrátený.
Myslím si, že bolo by vhodné pouvažovať nie na, o návrate k tomu systému koncesionárskych poplatkoch taký, aký bol, ale nejakého, nejakého systému, kde by sa, kde by sa tí, čo sledujú Rozhlas a televíziu Slovenska, nejakým spôsobom skladali, skladali na to, ako financovať, ako financovať RTVS s tým, že by to bolo ne-zá-vis-lé. Nezávislé, opakujem, od štátneho rozpočtu. A myslím si, že táto, táto debata by bola veľmi vhodná. Nič také sa tu neotvára pri takej systémovej zmene, ako sa tu teraz predkladá. Nič také sa neotvára a my by sme veľmi radi do takejto diskusie vstúpili, ak by tu, ak by tu bola snaha, boli tu aj, aj niektoré už teraz výzvy, aby sa prípadne RTVS vrátila ku koncesionárskym poplatkom. Opakujem, my by sme do takejto diskusie veľmi radi vstúpili. Pretože ak má Rozhlas a televízia Slovenska ostať verejnoprávnou inštitúciou, nemôže byť striktne a strho naviazaná na financovanie zo štátneho rozpočtu. Ako vieme, mení sa to každý rok v závere roka.
Zákon predpisuje prevádzku šiestich programových služieb. RTVS ich má teraz pätnásť, to znamená viac ako dvojnásobok. Kritizovať jej obsahovú náplň na základe svojich osobných preferencií a vkusu je nezodpovedné a nízke a je to len ten najpodpásovejší spôsob hľadania dôvodov, ako niekomu dokázať, že je neschopný. Myslím teraz na stovky televíznych a rozhlasových profesionálov, ktorí napriek tomu, že tento politický marazmus si z RTVS robil, čo chcel, tak oni stále loď slovenskej verejnoprávnosti držali nad vodou, a to aj napriek účelovým krokom manažérov, ktorí v záujme riešiť ekonomické provizórium, v akom sú nútení existovať, poslali do externého prostredia väčšinu svojho produkčného zázemia a takmer zrušili svoju vlastnú výrobu. Mám teraz na mysli hlavne hranú pôvodnú tvorbu. Je len prirodzené, že reakciou na to bolo vytvorenie produkčných subjektov, medzi ktorými tak vznikla tvorivá súťaž a RTVS neostala stranou. Popri etablovaní Audiovizuálneho fondu vznikom inštitútu zmluvy so štátom sa alokovala slušná suma na naštartovanie filmového priemyslu, ktorého ovocie môžeme vidieť v počte filmových premiér, ktorých sme boli svedkami už len minulý rok. Toto číslo sa pohybuje niekde okolo tridsať produkcií, čo je, čo je rekordom za celé, celé uplynulé obdobie tohto po revolúcii v ´89. roku.
Je to teda niečo zlé? Zrušíme teraz podporu tejto tvorivej rivality, ktorá prináša ovocie a ideme opäť unifikovať slovenskú filmovú a televíznu tvorbu tak, že všetko vrátime späť pod krídla jednej inštitúcie? Aký to má zmysel? Jedine ideologický, lebo takáto cesta vyhovuje len tomu, kto chce tento kultúrny sektor využívať a zneužívať. Žiaľ, žiaľ, musím povedať, ale príčinou stavu verejnoprávnych médií na Slovensku nie sú tí, čo identitu RTVS tvoria svojou prácou, ale generácie politikov, pre ktorých sa verejnoprávne médium stalo fackovacím panákom, ktoré každé obdobie po voľbách v strese čaká, čo s ním bude. Zastavme to, prosím. Zastavme to. Skúsme byť generáciou politikov, ktorá s tým prestane, a poďme diskutovať o tom, čo sú verejnoprávne médiá, akú úlohu majú zohrávať v 21. storočí, či sú producentmi či vysielateľmi, v akom pomere, aký je podiel štátnej kultúrnej politiky, ak vôbec? Na jej obsahovom smerovaní v pomere k tvorivej nezávislosti, ktorá sa s odstupom času vždy zatiaľ ukázala pre verejnoprávne médiá prospešnejšia, ako politický diktát či zákulisné praktiky, ktorými si politici nárokujú na jej služby.
Verejnoprávne médium má byť médium verejnej služby a nie služby politikom. V tejto súvislosti si neodpustím doplniť, že médium verejnej služby nemôže byť ani služobníkom rôznych ideológií, napríklad progresívno-liberálnej, ktoré sa pod rúškom redakčnej nezávislosti často dostávajú do obsahovej skladby programov. Áno, sú to aj médiá a v markantnom podiele, ktoré slúžia na prezentovanie názorov, čo zatiaľ nemajú oporu v národnej legislatíve a ktorým sa národná legislatíva či zmýšľanie väčšinového diváka skôr bráni. Avšak európsky trend, v ktorom badať naopak podporu týchto ideologických trendov, ako by si hľadal nové možnosti, ako ovplyvňovať z európskej úrovne úroveň národnú za použitia aj ľudí vo verejnoprávnych médiách. Je to porušovaním a obchádzaním princípu subsidiarity, ktorý si KDH bráni ako jeden zo základných pilierov nášho členstva v európskom spoločenstve a s takýmto vytváraním programov, ktoré sú v rozpore napríklad s ústavnými princípmi v kultúrnych otázkach, máme problém.
A je úlohou manažérov a nastavenia kontrolných mechanizmov na úrovni Rady RTVS či neskôr Rady pre mediálne služby, aby takémuto deformovaniu verejnoprávnosti zabránili. Poďme to riešiť legislatívne, kompetenčne. Sme pripravení na takúto diskusiu. Nevytvárajme však niečo, čo však urobí z verejnoprávneho média už nie skrytého, ale otvoreným, otvorením propagátora a ideológie vládnej moci. Ani jeden progresívno-liberálny smer, ani nacionalisticko-populistický úlet, ktorými chce verejný priestor naplniť súčasná moc, nie sú pre verejnoprávne médium riešením. A preto predložený zákon o Slovenskej televízii a rozhlase môžeme aj po skrátenom medzirezortnom pripomienkovom konaní označiť ako účelový. Jeho jediným účelom je opäť odvolať súčasného generálneho riaditeľa a vedenie RTVS a rozpustiť súčasnú Radu RTVS.
Ja na tú Radu RTVS chodím. Bol som tam niekoľkokrát, dnes sa tam chystám opäť. A vnímam Radu RTVS ako, ako inštitúciu, ktorá má v rukách právomoci, aby vedela sledovať, či sa RTVS správa skutočne verejnoprávne. Ako sú na to možnosti, ale opakujem, ak niekto cíti potrebu, že potrebujeme kontrolný mechanizmus nad RTVS posilniť, poďme sa o tom rozprávať. Poďme znovelizovať súčasný zákon, ale neklaďme na stôl úplne nový zákon, ktorý účelovo zruší túto inštitúciu, aby ju nahradil novou.
Väčšina paragrafových znení nového zákona, môžeme pokojne hovoriť až o deväťdesiatich piatich percentách, kopíruje súčasný zákon o Rozhlase a televízii Slovenska a preto je nepochopiteľné a absurdné, že sa ide rušiť fungujúca inštitúcia, a to len preto, že súčasná vláda si chce do vedenia dosadiť svojich ľudí. Svojich ľudí, je to tak.
Programová rada, ktorá v prvom návrhu tohto zákona pripomínala cenzorský orgán, sa mení na deväťčlennú etickú komisiu so zástupcami rôznych oblastí spoločenského života. No je otázne, či práve toto jej zloženie je obrazom spektra spoločnosti, ktorý má objektívne dohliadať na verejnoprávnosť vysielania a či to nebude zase len cenzorský orgán, ale pod iným názvom. Z podmienok možností odvolania generálneho riaditeľa vypadlo jeho odvolanie bez udania dôvodu na, teda v porovnaní s tým prvým návrhom, no spôsob, ako bude vytvorená nová Rada STVR, to je tá nová inštitúcia, tak sa bude volať, a jednotlivé okolnosti, za ktorých bude možné generálneho riaditeľa odvolať, napovedajú, že zbaviť sa nepohodlného štatutára nebude problém. Stačí napríklad, ak rada dvakrát neschváli predložený programový koncept alebo rozpočet. A dohodnúť sa na takomto postupe medzi členmi rady bude jednoduché, lebo všetkých členov si zvolí vládna moc. Štyroch členov z deviatich nominuje v rade, do rady ministerstvo kultúry, z toho jedného na návrh ministerstva financií a päť členov Národná rada Slovenskej republiky, v ktorej bude mať pochopiteľne väčšinu vládna moc. Väčšia nezávislosť či vyššia transparentnosť, ktorá sa má dosiahnuť tým, že generálneho riaditeľa bude voliť rada a už nie parlament, sú len prázdne reči. Rada je čisto politický, opakujem, čisto politický orgán, aj keď sa v zákone hovorí o odborných oblastiach, ktoré majú členovia rady zastupovať. Spájať ich totiž bude rovnaká politická príslušnosť či dokonca poslušnosť.
Ďalšou vecou je funkčné obdobie členov novej rady. Ak v súčasnom zákone poznáme presný mechanizmus, rôzne dĺžky funkčných období jednotlivých jej členov, a to za účelom, aby sa po ich výmenách zachovala kontinuita fungovania rady, nový zákon tento postup nestanovuje. A tak budú všetci členovia rady zvolení na jedno šesťročné funkčné obdobie, ktoré keď sa skončí, môže po ich odchode ochromiť fungovanie inštitúcie ako takej, lebo zákon nestanovuje žiadne mechanizmy, ktorými by sa zabezpečila kontinuita jej fungovania.
Kolegyne, kolegovia, takýchto, nazvem to, logistických nejasností či technikálií je v zákone oveľa viac. Stačí si pozrieť napríklad prechodné ustanovenia. Je teda jasné, že zákon bol šitý takpovediac horúcou ihlou a nič na tomto fakte nezmení, že jeho predkladatelia sa slovne nezakrývajú jeho údajnou komparáciou s nedávno prijatým Európskym aktom o slobode médií. Ozaj to opakujem, je šitý horúcou ihlou. Ja to, ja to pri rôznych príležitostiach stále rozprávam. Zákony sa robia do zlého počasia. Aj keby som chcel uveriť v dobrý úmysel a ja sa stále, stále snažím v každom konaní človeka hľadať nejaký dobrý úmysel, tak nestačí to, pretože, pretože ktokoľvek príde, akákoľvek vláda bude mať, bude mať pred sebou práve tento zákon a bude môcť tento zákon využívať. To znamená, akákoľvek vláda, akákoľvek.
Účelovosť tohto zákona s cieľom zbaviť sa súčasného vedenia a nahradiť ho svojimi ľuďmi, z tohto zákona takpovediac kričí. A obávam sa, že účelové zrušenie inštitúcie verejnoprávneho média budú naši vládni predstavitelia ťažko vysvetľovať na európskej úrovni, ku ktorej opakovane, opakovane deklarujú svoju príslušnosť.
Predkladatelia stále hovoria o zvýšení vlastnej produkcie novej STVR. Operuje sa hodnotovými, hodnotnými programami národného charakteru a súčasné vedenie je kritizované za life-stylové programy o varení a podobne. No sám predkladaný zákon však bude nútiť nové vedenie ku komercionalizácii programu. Prečo? Lebo percento reklamy, ktorú môžeme na jednom okruhu vidieť, sa desaťnásobne zvyšuje. Z pol desatiny, z pol percenta na 5 % vysielacieho času. Kto sa pohybuje v reklamnom sektore, vie, že bonita jednotlivých časových pásiem vysielania reklamy sa zhodnocuje diváckym záujmom o programy, ktoré sú pred či po ňom vysielané. To znamená, viac reklamy si že bude žiadať nové formáty, a to sú formáty, ktoré sú bežné pre komerčné televízie. Viac reklamy bude znamenať odklon, odklon od verejnoprávnosti tejto inštitúcie. V podstate budeme mať na, na Slovensku ďalšiu komerčnú inštitúciu, ktorá bude síce sa správať ako komerčná, ale v podstate bude počúvať politickú moc.
K týmto, k tomuto nárastu reklamy upozorňujem na jednu dôležitú vec, ktorá tu ešte nezaznela. Tento krok hneď po tom, teda to teraz hovorím o tom návrhu zvýšenia podielu na 5 %, vyvolal odpor Asociácie televíznych vysielateľov Slovenska. Tí v stanovisku upozornili na to, že podmienkou ich platenia 2 % svojich príjmov reklamy do Audiovizuálneho fondu, z ktorého sa potom podporuje slovenská filmová tvorba na Slovensku bolo, že príjmy reklamy verejnoprávnej televízie budú, sa budú pohybovať vo výške maximálne pol percenta. To znamená tam, kde sme dnes. Desaťnásobné zvýšenie príjmov z reklamy v novom zákone je takým flagrantným porušením dohody medzi štátom a súkromnými vysielateľmi a zároveň deformovaním rovnováhy na televíznom trhu, že už teraz štátna televízia bude oproti súkromným vysielateľom nepomerne zvýhodnená.
Budem zvedavý, akú protireakciu to vyvolá zo strany súkromných vysielateľov a ako sa to odrazí na podpore Audiovizuálneho fondu. Ak totiž súkromní vysielatelia prestanú do fondu prispievať, výrazne to ochromí slovenskú pôvodnú tvorbu, ktorú chceli vládni mocipáni pôvodne podporiť. Zároveň sa to dotkne aj výroby ich programov, pretože pre súkromné televízie je reklama jediným zdrojom príjmu. Na rozdiel od štátnej STVR, ktorá bude v základe dotovaná zo štátneho rozpočtu. Je to jedným slovom nefér a obávam sa, že to môže vyvolať medzi súkromným sektorom a štátnou STVR napätie, aké tu doteraz ani nebolo. A že sa okrem diváka rozpúta boj, kto z koho.
Zvýšenie podielu reklamy sa určite dotkne aj obsahuje STVR, ako som už spomínal, ktorá ich bude, ktorá ich kvalitu bude musieť prispôsobiť komerčnej úspešnosti, aby sa, aby k obrazovkám prilákala čo najviac divákov, a čo zadávateľom, o čo zadávateľom reklamy pochopiteľne ide, a teda prilákať ich k obrazovkám čo najviac. To sa sotva dokáže, to sa sotva dokáže verejnoprávnymi typmi programov, kde nemôže ísť o komerčný úspech, ale o hodnotu a kvalitu. Nehovoriac o tom, že pokojný tok vysielania bude oproti pôvodnému stavu desaťnásobne viac narúšaný reklamnými blokmi, čo ráz vysielania STVR priblíži ku komerčným televíziám. Desaťnásobne viac budete vidieť, ak sa naplní tých 5 %, prerušovanie programov RTVS reklamnými blokmi, ako to je v súčasnosti.
Priznám sa, že mne už dnes prekáža, koľko je reklamy v RTVS, sú televízie, televízie vo svete, ktoré majú zákaz vôbec prijímať peniaze z inzercie, a spôsobuje to nielen, nielen, nielen nepohodu pri sledovaní televízie, ale napríklad aj inú vec. Ja nehovorím, že v RTVS nie sú problémy, sú. Sú problémy a treba ich riešiť. Aj som povedal na akú, na akej pôde treba riešiť tie problémy, na Rade RTVS. Ale spomeniem len jednu vec. Mňa, ja sledujem RTVS, som sledovateľom programov tejto inštitúcie, ale neskutočne ma privádza do, do rozhorčenia každý večer, keď si, keď si dopozerám správy RTVS a teraz prichádza reklamný blok a za tým reklamným blokom prichádza športové vysielanie. Ja nikdy neviem, kedy presne sa ten šport začne. Prečo ja musím pozerať na reklamy, aby som sa dočkal vysielania športu? Keď sa pozriete do Českej televízie, tam sú striktné termíny. To znamená, každá relácia má jasný začiatok svojho vysielania. Myslím relácia pravidelná. V RTVS to dnes nesledujeme. Aj to poviem generálnemu riaditeľovi. Jednoducho vy ste nútení pozerať na reklamný blok, aby ste sa dočkali nejakej relácie a nikdy neviete, že kedy sa ten reklamný blok skončí. Ak sa percento reklamy zdvihne na desaťnásobok, takýchto, takýchto situácií bude stále viac a viac.
To znamená, že my budeme pozerať viac reklamy. Reklama má svoj, má svoj význam, aby som zase nehovoril o tom, že, že reklama je nejaké, nejaký neprijateľný, neprijateľný spôsob prezentovania, ja neviem, služieb a tovarov, má svoj význam, len ak hovoríme o verejnoprávnej inštitúcii, nemôžeme stavať jej financovanie na reklame. Nedá sa to. Je to, je to danajský dar, je to danajský dar pre túto novú inštitúciu, pretože skĺzne, skĺzne do komerčných formátov, ktoré mňa osobne, keď to môžem povedať, dosť vyrušujú, ak ich vidím na, na pôde RTVS. RTVS má byť inštitúcia, ktorá má vysielať relácie alebo programy, ktoré komerčné televízie nikdy nebudú vysielať, pretože sa im to neoplatí. Ale práve preto je RTVS financovaná zo štátneho rozpočtu, aby takéto programy prinášala.
A predstavme si, aký zmätok vznikne, keď budeme mať financovanie novej inštitúcie, ja neviem, možno pomaly vo vyrovnanom pomere z príjmov zo štátneho rozpočtu a príjmov z reklamy. A vžime sa do roly podnikateľov, ktorí vlastnia komerčné televízie a ktoré, ktorí majú právo podnikať a nech podnikajú, a vžime sa do ich pozície, ako budú potom hľadieť na túto inštitúciu. V podstate tomuto sa hovorí nekalé podnikanie, nekalá konkurencia. To znamená, že keď jeden subjekt na trhu dostáva nejakú štátnu dotáciu a ostatní nedostávajú, jednoducho títo ostatní sú znevýhodnení. A ak, ak dostáva takýto subjekt štátnu dotáciu, musí to byť úplne jasné, na čo je tá dotácia, a to je tá verejnoprávnosť. Tak prosím vás, nepoďme si zabíjať verejnoprávnosť tým, že budeme nútiť vedenie televízie a rozhlasu, aby nakupovalo desaťnásobné balíky a aby, aby ponúkal desaťnásobné, desaťnásobný priestor väčší pre inzerciu.
Ešte sa vrátim k tomu, k tým piatim percentám. Zákon chce na jednej strane viac verejnoprávnosti, na druhej strane tlačí nevídaným spôsobom inštitúcie do komercie. To je úplne absurdné. A tento fakt, tento fakt nebol uvedený v pôvodnom znení zákona, a teda ho nikto v medzirezortnom pripomienkovom konaní nemohol kritizovať. Bol tam vpašovaný. Svedčí to buď o veľkom amaterizme tvorcov zákona alebo o obrovskej svojvôli a pocite nadriadenosti, ktorá dáva súčasnej vládnej garnitúre pocit, že si môžu robiť, čo chcú. Nie, nemôžu. My urobíme všetko pre to, aby sa takéto niečo nenaplnilo.
Toto, čo som spomenul, je krok od verejnoprávneho rázu programu smerom k ešte väčšej komercionalizácii, ktorá má nahradiť výpadky príjmov spôsobených, ako som spomínal, nezodpovedným konaním aj predchádzajúcej vládnej garnitúry, ktorá tým, že nezmyselne a bez odbornej diskusie zrušila koncesionárske poplatky a de facto urobila verejnoprávny rozhlas a televíziu závislým na štátnom rozpočte, urobila z nej štátnu inštitúciu a tak nahrala do karát zámerom súčasnej vlády, ktorá tak môže argumentovať vyšším finančným dohľadom nad spravovaním verejných zdrojov. Opäť sa vraciam k tým koncesionárskym poplatkom, nebol to šťastný krok. Ak, ak teda sa od nich malo ustúpiť, rozumiem aj predkladateľom, čo tým sledovali, aby nikto neplatil za to, že za, za službu, ktorú vlastne nevyužíva. Lebo ako viete, tie koncesionárske poplatky sa platili od toho, že kto má, ja neviem, pripojenie na elektrinu a sú ľudia, sú ľudia, ktorí dnes vôbec nesledujú televíziu a sú ľudia, ktorí nesledujú verejnoprávnu televíziu. Áno, je to problém, bol to problém, ale tak treba vymyslieť iný model. Opakujem, model, ktorý bude vnášať do Rozhlasu a televízie Slovenska, bude vnášať nezávislý príjem, príjem nezávislý od štátneho rozpočtu.
Takže v skutočnosti ide o mocenské ovládnutie verejnoprávnych médií, o nič iné nejde. Odmietam preto účelovú deštrukciu a rušenie súčasnej inštitúcie Rozhlasu a televízie Slovenska len z týchto nízkych, nízkych mocenských dôvodov, a preto odmietam aj predložený zákon o Slovenskej televízii a rozhlase, rozhlase ako celok. Ak chceme nejaké zmeny k lepšiemu, a určite je čo zlepšovať, tak sa poďme odborne rozprávať o novelizovaní súčasného zákona. To by však zmeny vo vedení začali platiť až od budúceho funkčného obdobia, čo vládnemu, vládnemu valcu, môžem tak povedať, vôbec nevyhovuje. Oni chcú, aby sme toho, oni chcú, ako sme toho svedkami u väčšiny zákonov, všetko a hneď, hlava-nehlava, inštitúcia-neinštitúcia.
Pri tomto, pri tomto s poslancami KDH nebudete môcť počítať. (Potlesk.)