Videokanál klubu

Vážený pán predsedajúci, vážené poslanecké kolegyne, vážení poslaneckí kolegovia, v prvom rade chcem doceniť, že predkladatelia trestnej reformy vypočuli naše volanie po korekcii premlčacích lehôt a aktuálne predkladanou novelou aspoň niektoré z nich prinavracajú do pôvodného, teda ešte zatiaľ stále účinného znenia Trestného zákona. Nechcem ani ja teraz vyznieť nejak, nejak vyrývačne a vracať sa k tomu, ako ten proces má vyzerať, ako vyzerá a, a čo v ňom bolo zlé. Možno použijem iba slová klasika, ak teda vezmem na zreteľ, že, že akým spôsobom sa teda trestná reforma tvorila, ako sa mení, a ešte raz a potom trikrát koriguje, a to celé prv, než teda nadobudla účinnosť, no tak teda, áno, takto sa to nerobí, do psej matere, hej?
Najzásadnejšia reforma trestného práva sa naozaj nerobí štýlom, že odvolávam, čo som odvolal, sľubujem, čo som sľúbil. To sme tu dospelí ľudia, snáď tomu úplne všetci rozumieme.
Dovoľte mi však teda ilustrovať, ako veľmi vážne je, ak zákonodarca ide hýbať premlčacími lehotami, zároveň teda hýbe aj trestnými sadzbami, nevraviac teda, že ešte aj mení pravidlá, akými sa teda budú po novom ukladať sankcie, k tomu sa iba v krátkosti dostanem v závere. Aký to má dopad a budem to aj ilustrovať na úplne trochu inej téme, úplne inom type kriminality, než zaznelo teda z úst mojich kolegýň. Jednak, aby sme sa neopakovali, ale jednak aj preto, aby som zdôraznila, že tie lehoty, ako sú teda dnes v súčasnej verzii schválené, sa nedotýkajú iba, iba znásilnenia a neublížia teda iba preživším znásilnenie. Ale tam presne, ako to je teda aj v tom súčasnom návrhu, o ktorom dnes rokujeme, zmienené, len sa to týka prvej hlavy, druhej hlavy, je tam deviata hlava, ktorú som zabudla? Tretia hlava, čiže tam sú naozaj násilné, násilné delikty a budem to ilustrovať na konkrétnej vražde Daniela Tupého. Nie preto, že by som teda chcela vyťažiť z toho, že to je relatívne teda známa a ešte v pamäti mnohých zachovaná teda udalosť, ale preto, lebo to výnimočne dokonale ilustruje komplikovanosť situácie, ak sa hráme s premlčacími lehotami a neuvedomíme si, že tým, že ich zmeníme, nemeníme ten status len do budúcna, že ak teraz teda máme schválenú nejakú, nejakú dobu premlčacej lehoty, tak od teraz tá trestnosť skutku zaniká po vytýčenej dobe. Ono to má totižto vplyv aj do istej miery aj do minulosti, lebo môže to mať vplyv na posudzovanie priaznivosti tej, ktorej verzie časovej Trestného zákona. A toto je práve ten prípad, ktorý vám teda skúsim vysvetliť na, na vražde Daniela Tupého. Tento prípad teda, ak by sme teda ostali v tom režime, že máme schválenú tú verziu Trestného zákona, ktorá by teda mala nastúpiť s účinnosťou 15. marca, tak by sa vlastne premietol dokonca až cez tri časové verzie zákona. A práve v tej poslednej, teda tá, ktorá by mala nastúpiť 15. marca, ak by sme nemali dnes túto rozpravu a neschvaľovali túto úpravu, tak by bola vražda Daniela Tupého premlčaná.
A teraz vás skúsim previesť tou časovou líniou, aby ste videli tie, tie naozaj závažné efekty, aké môžu hrátky s premlčacími lehotami spôsobiť. Vražda Daniela Tupého sa stala v novembri v roku 2005. V tom čase už bol teda pripravený zákon, ktorý dnes platí, budem ho volať teraz že aktuálny, to je ten 300/2005, ale on ešte nebol účinný. Začal byť účinný až od roku 2006. To znamená, že v okamihu, kedy sa stala vražda Daniela Tupého, vzťahoval sa naňho ten zákon, ktorý platil v okamihu spáchania skutku. To bol zákon 140/1961.
A teraz si povedzme, že čo znamenal tento zákon pre páchateľa. Z hľadiska premlčateľnosti dosť zásadnú vec. Pretože tento zákon mal vraždu zaradenú medzi nepremlčateľnými trestnými činmi. Ak tu teda dnes už párkrát zaznelo, že to volanie po, po nepremlčateľnosti niektorého typu delikvencie, tak progresívni sme už boli, hej?
My sme to tu už naozaj raz mali. V 1961 naozaj existovala kategória nepremlčateľných trestných činov. Zároveň však tento Trestný zákon teraz z toho 1961 pre páchateľa vraždy znamenal, že by mu hrozil trest odňatia slobody na 10 až 15 rokov. Toto skúsme na chvíľku udržať v pamäti, lebo je to náročné. O pár mesiacov neskôr, teda od januára 2006 začal byť účinný teda novo-pripravený komplet rekodifikovaný Trestný zákon, ktorý máme teda dodnes, to je ten 300/2005. A povedzme si, čo ten znamenal pre páchateľa? Pre páchateľa znamenal kratšiu premlčaciu dobu, skrátil ju teda na 20 rokov, už to nebola vražda, nepremlčateľný trestný čin, ale zároveň ustanovil dlhšiu trestnú sadzbu, hej? Bolo to, teda spodná hranica bola 15 až, až 20 rokov. A teraz my ako zákonodarcovia by sme mali mať "dunstu" o tom, aká priaznivá úprava, hej, je pri takýchto dvoch zákonoch, ktorá by sa mala použiť na vraždu Daniela Tupého. Vie to tu niekto? Nie je to ľahké a nepýtam sa to ako kvízovú otázku. Hej? Ani nedajbože s úmyslom tu niekoho skúšať, lebo naozaj to je to, to, to je, to je to, hej, to sú tie zrady Trestného práva, ak robíme novely Trestného zákona na kolene a šijeme horúcou ihlou. Že my musíme myslieť presne aj na to, čo bude znamenať priaznivejšia úprava pre páchateľa. No tak, aby som nebola dlžná tú odpoveď v tomto prípade teda, ak by sme rozhodovali medzi dvomi zákonmi zo ´61 a 2005, by sa vražda Daniela Tupého ku dnešnému dňu spravovala a spravuje starým Trestným zákonom. A viete prečo? Pretože pokiaľ ide o premlčateľnosť, tam nezískava páchateľ žiaden benefit. Podľa súčasného by tá premlčateľnosť, keď som spomenula, že trvá 20 rokov, uplynula až v roku 2025. Spomenula som, že bo zavraždený v roku 2005, plus päť rokov teda premlčacia lehota podľa súčasného Trestného zákona, takže vyprší v roku 2025. Zároveň podľa zákona zo ´61 je krytý teda tento trestný čin nepremlčateľnosťou. Čiže tu nezískava páchateľ žiaden benefit. Kde ale získava, je trestná sadzba. Starý Trestný zákon totiž dával 10 až 15 rokov trestu odňatia slobody. Súčasný dáva prísnejší 15 až 20.
Preto by sa šlo podľa starej trestnej úpravy, až teda ku dnešnému dňu. Zvlášť teda, ak to budeme vzťahovať na aktuálne obvineného Puškára, ktorý ak sa nemýlim, je obvinený od roku 2023.
No teraz si povedzme, čo sa stalo a čo by sa stalo, ak by sme teda pristúpili na to, že od marca začne platiť to znenie Trestného zákona, v akom bolo schválené bez tejto novely, ktorú teda dnes prejednávame.
Viete, čo by sa stalo? Páchateľ, ktorý bol eš... ktorý je ešte dnes, hej, v režime trestného práva, ktorý ho vlastne teda môže potrestať trestnom odňatia slobody minimálne na 15 rokov, je v režime zákona, ktorý nepremlčuje trestnú sadzbu, teda nepremlčuje trest, nepremlčuje vraždu, sa o dva týždne stane štyri roky premlčaný trestný čin a páchateľ bez trestu. Rozumiete tej akože diskrepancii, tomu rozdielu, ktorý nastal akože takýmto pu... takýmto úplne že lusknutím prstom, že streľme tam takúto premlčaciu dobu. Hej, že to má takýto katastrofálny dôsledok.
Dnes to je nepremlčateľná vražda, teda pre konkrétneho páchateľa Puškára alebo teda obvineného, aby som bola korektná, s hrozbou minimálne 10 rokov trestu odňatia slobody. V marci sa z takéhoto proste ponímania jeho skutku stane takmer štyri roky premlčaný, teda závažný, závažný, násilný delikt a páchateľ bude potrestaný presne nula, hej, teda akýmkoľvek vôbec žiadnym trestným, žiadnou trestnou sankciou. Hej, že to len by sme si teda povedali, že, že ako veľmi dôležité je a s akou chirurgickou presnosťou musíme narábať s takýmito inštitútmi. Platí to pre trestné sadzby, platí to pre premlčanie a platí, platí to aj pre pravidlá ukladania druhu sankcií.
Ak si to teda zhrnieme, viete, tak ten starý trestný zákon z toho 1961 umožňoval síce kratší trest odňatia slobody, ale zároveň teda garantoval nepremlčateľnosť vraždy. Súčasný Trestný zákon 300/2005 síce teda mal kratšiu premlčaciu lehotu, ale zas mal prísnejší trest. A čo vám v tomto smere prináša teda tá schválená, schválená reforma? Že sa v prípade teda ekonomických trestných činov zníži sadzba, všeobecne sa teda znižujú premlčacie lehoty a je tam veľmi sofistikovaný prvok, ktorý si treba všímať v úvodných častiach Trestného zákona vo všeobecnej časti, navyše je to tak dobre roztrúsené, že sa v tom ani andel nevyzná, a to sú tie pravidlá ukladania trestov, ktoré zaväzujú sudcu k tomu, aby v tých ktorých prípadoch preferenčne zvážil uložiť miernejší trest.
Čiže my sme zmiešali všetky proste ingrediencie, ktoré na konci dňa majú pomôcť páchateľovi. Ja takto teda osobne účel trestného práva, prepáčte, nechápem, nerozumiem.
Ono sa často hovorí, alebo argumentuje tým, že veď čo už vyšetríme, hej, po 15 rokoch, ako keby sme, pre lásku božiu, stále mali k dispozícii iba policajných psov a boli sme odkázaní na to teda, či budú držať čuchovú stopu. Hej? Práve aj vražda Daniela Tupého je výborným ilustrátorom aj toho, že sa môžu po toľkých rokoch teda objaviť ľudia, lebo aj ten samotný obvinený Puškár tvrdí, že on ešte teda, hej, vie o iných ľuďoch, ktorí sú do toho zapletení a ktorí môžu byť teda skutočnými páchateľmi. Ktorí teda môžu vtiahnuť osoby podozrivé alebo teda povedzme aj, hej, keď bude mať OČTK za to, aj obvinené, ktoré by neboli vtiahnuté po toľkých rokoch do prípadu, nebyť toho, že stále plynie tá premlčacia doba na 20 rokov, kedy teda sa podarilo polícií v rámci tejto lehoty obviniť konkrétneho páchateľa a on môže pomôcť odokryť celý ten rozsah trestnej činnosti. K tomu by sme sa nikdy nedostali.
Inak toto je veľmi časté aj v tých prípadoch znásilnenia, keď sa mnohí teda rozčarúvajú nad tým, že no čo už teda tu akože na 10 rokov budeme čo skúmať, čo hľadať, čo detekovať. Ono je to totižto často tak, že sa žena proste povedzme, počúvala som konkrétne taký podcast, zverí s tým čo, čo zažila teda v minulosti a následne to posmelí iné ženy, ktoré povedzme s daným učiteľom, lekárom mali tú istú skúsenosť. A vy máte po desiatich rokoch dokonale vyskladaný prípad, ktorý vám proste potvrdzuje trinásť svedeckých výpovedí.
Čiže naozaj tu nerobme, hej, z toho, z toho, z tej procesnej stránky premlčateľnosti prekážku, lebo toto tam nehrá rolu. To koniec koncov myslím, že tu mám, by som aj vytiahla nejaký citát pána docenta Pelca z Karlovej univerzity, ktorý presne hovorí, že procesné aspekty premlčania sú nakoniec úplne sekundárne. O tie tam fakt nejde. To sú teda tie vyšetrovacie, ak to mám tak ľudovejšie povedať.
Spomenula som teda, že, že ten galimatiáš spôsobujú aj premlčacie doby, premlčacie lehoty, ak s nimi takto všelijako šibrinkujeme, ale, samozrejme, rovnakú rolu, kardinálnu rolu hrajú trestné sadzby.
Ako som povedala, teda ten vzťah medzi starým a novým Trestným zákonom bol aspoň natoľko vyvážený, že jeden bol teda, hej, prísnejší čo do trestov, mal kratšiu premlčaciu dobu, iný bol, teda vo vzťahu k vražde dal kratší trest, ale zase garantoval nepremlčateľnosť vraždy. Tento to celé proste preklápa v prospech, v prospech páchateľa. Lenže a k tomu sa dostávam k tej tretej ingrediencii, a to je to ukladanie druhu trestov, ktorý teda tento súčasne schválený, od 15. marca účinný zákon prinesie, a to bez ohľadu na túto novelu, ktorú dneska schválime, je, že viete, poviem to tak hyperbolicky, že aj keby sme mali ustanovené, že premlčacia doba uplynie, alebo bude trvať na veky vekov a trest odňatia slobody bude sto rokov, ak máte vo všeobecných ustanoveniach napísané, že v prípade, že horná hranica sto rokov, súd musí preferenčne zvážiť trest, ktorý neobmedzuje slobodu, no tak mi povedzte, čo je to za spravodlivosť. Tak, tak je to úplne jedno, čo tam máte v tých sadzbách a je úplne jedno, ako máte seknutú premlčaciu lehotu, lebo vás v úvodných častiach Trestný zákon, konkrétne teda súdnu moc, nabáda, nechcem použiť rovno slovo povinnosť, ale teda hej, ustanovuje vám tie mantinely, že máte pri trestných činoch, konkrétne teda, aby som to z tej hyperbolizovanej roviny sto rokov preniesla do konkrétnej roviny, hovorí teda súčasne schválený platný, ešte nie účinný Trestný zákon, teda to je tá, aby som to nejak, snáď sa pán minister, neviem, je tu(?), neurazí, budem to teda nazývať, že, že novela pána, pána Suska, nech to rozlišujeme.
Tak... som počula, že niekto na mňa hovorí. (Rečníčka komunikovala s publikom.) Tak tam sa proste, hej, v tých ustanoveniach, ktoré menia politiku ukladania trestov, hovorí, že ak trestný čin nemá hornú hranicu ustanovenú trestu odňatia slobody nad osem rokov, tak súd vlastne nie je, hej, sa vôbec akože povinný zaoberať tým, či by mal byť páchateľ vystavený trestu odňatia slobody.
Lenže, dámy a páni, horná hranica osem a viac rokov sú násilné trestné činy, to sú, to sú neni, že, ja neviem, hej, niekto robil neplechu na, ja neviem, lyžiarskom zájazde. To sú povedzme, to sú, povedzme vražda novorodeného dieťaťa matkou, kde je štyri až osem rokov, to je usmrtenie dvoch a viacerých osôb hrubým porušením, pardon, tam je desať rokov. Ale máme, máme zabitie podľa § 148, teda takisto, ak ide o ublíženie na zdraví, dokonca tam je aj na chránenej, chránenej osobe, nedovolené prerušenie tehotenstva bez súhlasu tehotnej ženy, je tam dokonca, aha aj pri tých ekonomických, hej, že asi neviem, či si to uvedomili, lúpež je taký špeciálny, špeciálny trestný čin, ktorý spája aj útok voči osobnej slobode, aj, aj voči majetku, tam takisto teda nemusí byť, hej, obligatórne uložený trest odňatia slobody. A čo je ešte väčšia, teda akože, hej, na pováženie, že nasleduje ďalšie pravidlo ukladanie trestov, ktoré hovorí, že ak je horná hranica desať rokov, už nie osem rokov, ale do desať rokov, tak súd má zvážiť, či teda by nebolo predsa len vhodnejšie uložiť trest domáceho väzenia. Viete, čo sú to trestné činy, viete, čo sú to zločiny s hornou hranicou desať rokov? Viete, o čom sa bavíme? A že to sú fakt neni akože piškvorky. To sú, to sú naozaj, to je, to sú, to sú veci, ako je, ako je nedovolené odoberanie orgánov, ako je zabitie, proste napitý vodič, ktorý zrazí mamičku aj s kočiarom na, na, na tomtok, na chodníku. To sú, to sú, neviem, či ma niekto dopĺňa? (Rečníčka sa spýtala publika.) Aj dôchodcu, samozrejme, pravdaže, pravdaže, a to som tým nechcela nejak rozlíšiť, len som chcela chránenú osobu podľa, podľa zákona spomenúť.
Čiže naozaj že tam sú, tam sú skutky, ktoré poškodzujú život a zdravie. Ak tu doteraz počúvame, že účelom tejto, tejto novely je, aby bol prísnejšie chránený život a zdravie, tak presne tak to v duchu tých ustanovení, o ktorých hovorím, ktoré teda ukladajú nové pravidlá trestania, nie je, hej? Rovnako neplatí, že táto novela je inšpirovaná nejakými pokrokovými krajinami. Nie je to tak a je úplne jedno, koľkokrát to bude minister vnútra opakovať, pretože naozaj Maďarsko, Rakúsko, Nemecko majú dokonca v prípade vraždy s vopred uváženou pohnútkou, teda úkladnou vraždou takisto nepremlčateľnú, hej, úkladnú vraždu napríklad, o tom, ako je to v Nemecku inak som tu už hovorila v predošlej rozprave. Rovnako neplatí tá argumentácia, že sa, dokonca teda je to výrok, ktorý som zachytila v médiách, pán minister ma môže opraviť, ak nie je korektný, som zachytila teda, že sa, že sa pán minister spravodlivosti vyjadril, že veď ale účelom nemá byť trestať teda páchateľa, ale, a čo má byť účelom trestného práva, pre Krista Pána, hej?
Veď to, veď to nie je etický kódex v jedálni pre študentov, ako sa majú správať pri stolovaní, to sa nevolá trestné právo preto, aby netrestalo, ale preto, aby trestalo, hej? My nemôžeme, my nemôžeme proste rezignovať na, na to, že má mať aj odstrašujúcu funkciu. Áno, rozumiem tomu trendu, že nechceme teda ísť tou cestou toho tvrdého väzenstva, ktoré na konci dňa naozaj neprináša prevýchovu, ale to je úplne iná téma, to je koncepcia väzenstva, o ktorej sa bavme a tu vlastne to nikto doteraz nerieši, ani nám neprišla povedať, ako by to malo byť inak, hej?
Tu sa bavíme úplne inej téme. My neriešime, ako funguje trest odňatia slobody a aké má dopady na behaviorálne správanie odsúdeného, a teda osoby po výkone tohto trestu. My sa tu bavíme o ustanovení trestných sadzieb a o tom, že páchateľ by mal byť potrestaný menej citeľne.
No tak potom, tak robme to v občianskom právnom konaní, tak nech zaplatí škodu, prípadne nejaký ten trest v rovine úrokov alebo penále a vybavené. Zrušme trestné právo, trestné právo musí ukladať citeľnú sankciu, ono musí sa tomu štát, musí v zmysle teda využívania trestného práva ako ultima ratio dať páchateľovi najavo, že využije najtvrdšie svoje nástroje na to, aby ho buď potrestal, lebo to je sankčný mechanizmus. Trestné právo je sankčný mechanizmus, áno, čiže ukladá sankcie, alebo ho teda potrestá za spáchaný trestný čin, vyvodil trestnoprávnu zodpovednosť, čin, zodpovednosť, áno? Toto je tá rola, ktorú tu štát plní, alebo vo vzťahu k ostatným odstrašil páchateľov od páchania tejto trestnej činnosti, a práve tým zabezpečuje ten preventívny účel.
Keď hovoríme, že nechceme trestať páchateľov, no najlepšie to budeme robiť tým, že sa budú báť to páchať, hej? Ak vedia, že im hrozí sankcia, pre ktorú sa im neoplatí spáchať trestný čin, no tak to je tá najracionálnejšia cesta, ako im v tom, ako im v tom brániť. A nie že budeme hovoriť, že my im dáme peňažný trest, a teda budú dostatočne potrestaní a tými istými ústami zároveň hovoríme, že ujma na ekonomických právach nemôže byť trestaná prísnejšie než ujma na živote. No a keď tú ujmu spôsobuje trest, tak to otáčame, hej, už to tak zrazu neplatí.
No tak buď ujma spôsobujúca teda zásah do majetkových práv bolí človeka bez ohľadu na to, či je spôsobený páchateľom, alebo sankciou zo strany štátu, hej, alebo to tak nie je. Tak si to treba akože rozmyslieť, je to veľmi nekonzistentná argumentácia.
Čiže zhrnúc to, vyriešili sme síce a, chvalabohu, chvalabohu, za to, vyriešili sme jeden toxický prvok, zároveň platí, žiaľbohu, nechali sme tam kopec ďalších, ktoré, ktoré nezmenia ten toxický účinok novely, ktorá nastane po, po 15. marci, a to som sa vôbec nedotýkala ešte procesnoprávnych inštitútov, ani to sem pre túto chvíľu nepatrí.
Ak moje kolegyne teda hovorili o tom, čo by sa malo zmeniť v hmotnoprávnej úprave vo vzťahu k trestnému činu znásilnenia, ja hovorím, že by sa malo komplet zmeniť to, čo bolo doteraz ušité naozaj horúcou, horúcou ihlou.
Ja prezumpujem a chcem prezumpovať, že mnohé z tých vecí boli naozaj že nešťastným následkom proste rýchlej roboty, chvatnej, málo platnej, že to nebol zlý úmysel. Všetky tie veci, ktoré naozaj budú ešte vyprskovávať a prechádzať na povrch, aj sa teda budú dostávať do, do verejnej a mediálnej pozornosti, zvlášť tie pravidlá ukladania sankcií, keď vy zrazu zistíte, že na čo vám je ten trest odňatia slobody, keď ho nemáte ako uložiť, hej?
Čiže tam, kde ja skôr vidím ten priestor na to, aby sme, aby sme sa minimálne, teda už keď nie, hej, vybrali takou tou cestou, ktorá je deklaratórne pripisovaná tejto novele, tejto reforme, tak aspoň aby sme zabránili toxickým účinkom, ktoré, ktoré prináša.
S tým, že, že ak by sme chceli ísť tou cestou, ktorou je zdôvodňovaný tento návrh, tak sa potom naozaj bavme o podmienkach väzenstva, bavme sa o tom, že kto s tými ľuďmi pracuje, do akého prostredia sa vracajú, či je vôbec akože, veď to je tak zložitý systém, on začína povedzme od, od detí, ktoré vyrastali v detských domovoch povedzme, hej, že aké je pre nich prostredie nachystané, kam sa oni zaradia do spoločnosti, aké majú častokrát možnosti na, na ekonomickú činnosť, čím sa živia, hej, a tak ďalej. Deti proste z chudobného prostredia, ktoré, áno, hej, zvlášť teda z marginalizovaných rómskych komunít, že, že aká je perspektíva pre nich, ak sa chceme teda baviť o tom, že nechceme využívať to, hej, trestanie ako, ako nejaký prežitok, tak sa poďme baviť o tom, že aké sú iné možnosti na to, aby trest odňatia slobody ostal zachovaný ako odstrašujúci element. A ak ho teda niekto spácha, ten trestný čin, za ktorý nastupuje, aby naozaj nebol faktorom, ktorý toho odsúdeného vlastne ešte väčšmi zamotá v tomto cykle a zvedie k recidíve.
To je to, čo by sme mali robiť, a to teda ani ten samotný zákon, tobôž táto samotná novela, bohužiaľ, neprináša. Ďakujem. (Potlesk.)

Dobrý deň.
Dnešná situácia, kedy ideme teda opraviť to skrátenie premlčacích lehôt z 10 späť na 20 rokov je podľa mňa veľmi malé, ale, ale stále dôležité víťazstvo všetkých žien žijúcich na Slovensku, ktoré vlastne tejto vládnej koalícii odkázali, že si nenechajú šliapať po svojich právach. A preto by som sa v tejto rozprave už nechcela venovať, rovnako ako moje kolegyne z poslaneckého klubu PS Lucka Plaváková a Beáta Jurík, tomu, čo sa stalo, ale práve tomu, čo je v tejto krajine potrebné spraviť ďalej a čo potrebujeme spraviť ako Národná rada Slovenskej republiky a vláda viac, aby sme reálne a účinne pomohli osobám, ktoré zažívajú sexuálne násilie, sexuálne zneužívanie a obťažovanie, znásilnenie, domáce násilie a iné formy násilia na ženách.
Myslím si, že v tejto snemovni je veľmi dôležité pripomenúť, čo to vlastne násilie na ženách je, pretože tu opakovane síce spomíname pojmy, či už násilie na ženách, alebo rodovo podmienené násilie, mám však pocit, že vzhľadom na tie poznámky a komentáre, ktoré sa tu opakovane vyskytujú, je vhodné pripomenúť, že násilie na ženách je rodovo podmienené násilie nasmerované proti žene, pretože je ženou a ženy neúmerne postihuje. Zahŕňa všetky činy rodovo motivovaného násilia, ktoré majú, alebo môžu mať za následok telesnú, sexuálnu, duševnú, ale aj ekonomickú ujmu alebo utrpenie, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi. Patria k nemu trestné činy ako sexuálne násilie vrátane znásilnenia, ale aj mrzačenie ženských pohlavných orgánov, nútené manželstvo, nútené umelé prerušenie tehotenstva a násilná sterilizácia, vieme, že s tým sme mali problém aj na Slovensku a dodnes nie sú odškodnené obete, obchodovanie s ľuďmi na účely sexuálneho vykorisťovania, čo tiež nie je problém len v zahraničí, nebezpečné prenasledovanie, sexuálne obťažovanie, femicída, nenávistné prejavy a veľmi dôležité trestné činy na základe pohlavia, rôzne formy online násilia, to tzv. kybernetické násilie, vrátane zdieľania intímneho materiálu alebo manipulácie s ním bez predchádzajúceho súhlasu, kybernetické nebezpečné prenasledovanie a kybernetické obťažovanie, o ktorom pred chvíľou hovorila aj moja kolegyňa Lucia Plaváková.
Takéto násilie vychádza z rodovej nerovnosti, ktorá je prejavom štrukturálnej diskriminácie žien. Takisto domáce násilie je formou násilia na ženách, keďže neúmerne postihuje ženy. Dochádza k nemu v rámci rodiny alebo domácnosti bez ohľadu na biologické alebo právne rodinné väzby, buď medzi intímnymi partnermi, alebo medzi inými rodinnými príslušníkmi, a to aj medzi rodičmi a deťmi. Ženy sú neúmerne zastúpené medzi obeťami oboch foriem násilia v dôsledku základných vzorcov nátlaku, moci alebo kontroly. Potenciálnou obeťou tohto násilia však môže byť každý, ako nám tu správne pripomína bývalá ministerka spravodlivosti pani Kolíková, pretože to môže byť napríklad aj muž, mladší alebo starší človek, deti a takisto LGBTIQIA osoby, pričom na tieto kategórie osôb pri dnešnej definícii znásilnenia vôbec nemyslíme.
Násilie na ženách a domáce násilie sú vecou trestného práva, sú porušovaním ľudských práv a formou diskriminácie, to je veľmi dôležité si uvedomiť. Čo je dôležité uvedomiť si, je tiež to, že boj proti nim je súčasťou ochrany základných hodnôt nielen Slovenska, ale celej Európskej únie, ako aj zabezpečovania hodnôt, ktoré sú vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie a v Európskom dohovore o ľudských právach, pričom oboma týmito dokumentami je Slovenská republika viazaná.
Ako už povedala aj Beáta Jurík vo svojom príspevku, násilie na ženách je všadeprítomné v celej Európskej únii, odhaduje sa, že sa týka každej tretej ženy. My tu máme v súčasnosti viac ako 30 poslankýň, myslím Národnej rady, čiže si môžete vyrátať podľa štatistík Európskej únie, koľko z nás nejakej forme rodovo podmieneného násilia bolo asi vystavených. Podľa prieskumu FRA bola v roku 2014 jedna z desiatich žien obeťou sexuálneho násilia a jedna z dvadsiatich znásilnená. Pokiaľ ide o kybernetické násilie, to sa vyskytuje rovnako často. V roku, podľa prieskumu v roku 2020 zažila každá druhá mladá žena rodovo motivované kybernetické násilie. Každá druhá mladá žena v roku 2020. Predpokladám, že situácia dnes v roku 2024 by bola veľmi, veľmi podobná.
Na ženy sa systematicky zameriavajú aj online násilné pravicové extrémistické a teroristické skupiny, ktorých cieľom je šíriť nenávisť voči ženám. Napríklad tzv. hnutie incel, nedobrovoľný celibát podnecuje násilie na ženách online a propaguje ho dokonca ako hrdinské činy. Kybernetické násilie postihuje najmä ženy pôsobiace vo verejnom živote ako napríklad političky, novinárky, obhajkyne ľudských práv. Môže mať za následok umlčiavanie žien, bránenie ich účasti na spoločenskom živote a podkopávanie zásady demokracie. Ženy takisto zažívajú násilie na pracovisku, podľa štatistík približne tretina žien v Európskej únii zažila sexuálne obťažovanie práve na pracovisku.
Toto sú rôzne formy rodovo podmieneného násilia na ženách, s ktorými sa ženy na Slovensku, ale aj v Európskej únii stretávajú a vo vzťahu ku ktorému Slovenská republika robí žalostne málo. Čo by sme teda ako základ mali spraviť v súčasnosti? Predovšetkým je to to, čo už moje kolegyne Lucia Plaváková a Beáta Jurík, ale aj Mária Kolíková tejto snemovni neustále pripomínajú, a to je téma redefinície znásilnenia, pretože to je práve kľúčová téma, ktorú by sme mali momentálne riešiť, ak by sme sa nemuseli zaoberať skracovaním premlčacích lehôt znásilnenia. Pretože naším cieľom by malo byť pomoc všetkým osobám v intímnych vzťahoch a prevencia toho, aby vôbec k znásilneniu ako trestnému činu dochádzalo, a zároveň v prípade, ak k nemu už dochádza, naším cieľom by predsa malo byť to, aby to znásilnenie bolo trestne postihované v tej forme, v akej k nemu v realite, v skutočnosti dochádza. To znamená, že ide o trestný čin, ktorý zahŕňa absenciu súhlasu pri intímnom styku, pretože len ten podľa najnovších poznatkov odbornej verejnosti zahŕňa vlastne celú tú šírku a rozsah toho trestného činu, ku ktorému v prípade znásilnenia dochádza vo vzťahu aj k jeho priebehu, aj k najtypickejšej reakcii preživších znásilnenia, ktorou je práve to zmrznutie.
Preto tu dookola opakujeme, že len redefiníciou súhlas... redefiníciou znásilnenia na základe absencie súhlasu naozaj štát vo svojej skutočnej podstate zabezpečí to, aby všetky trestné činy znásilnenia, ktoré sa nielen na Slovensku, ale aj v celej Európskej únii dejú, ale teda vo vzťahu vlastne k pôsobnosti nás ako zákonodarcov, tak len prijatím tejto redefinície znásilnenia naozaj zabezpečíme to, aby všetky preživšie a obete tohto trestného činu sa mohli domáhať pozitívneho záväzku, ktorý Slovenská republika má a vyplýva z článku 3 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a z Charty základných slobôd, a to je práve záväzok efektívne stíhať a odhaľovať tieto trestné činy, ktoré sú trestnými činmi znásilnenia. Zároveň súčasťou vlastne toho by mala byť aj zodpovedná sexuálna a vzťahová výchova, založená na poznatkoch modernej vedy, pretože tá je jedinou cestou na to, aby sme zabezpečili, aby sme žili v rešpektujúcich, zdravých a intímnych vzťahoch, ktoré nebudú poznačené emocionálnym, sexuálnym a iným fyzickým násilím.
To, že redefinícia znásilnenia už prešla v prípade pani ministerky Kolíkovej medzirezortným pripomienkovým konaním, preukazuje to, že na tomto, že by sme teda túto redefiníciu mali prijať, už existuje široká odborná zhoda.
A preto my by sme sa tu dnes v roku 2024 nemali vôbec baviť o tom, že či ideme skracovať a následne opravovať premlčanie znásilnenia, ale práveže by sme sa mali baviť práve o tej redefinícii a o jej zavedení. Toto podľa môjho názoru musíme spraviť, ak nám ako spoločnosti záleží na tom, aby sme ochránili všetky, naozaj všetky obete tohto trestného činu v tej podstate, akej sa tento trestný čin deje.
To však nestačí, v skutočnosti ideálny stav, do ktorého by sme sa mali dostať, je nie diskusia o tom, že ideme opravovať skrátenie premlčacích dôb znásilnenia, ale to, že či 20 rokov, resp. 15 rokov od dosiahnutia osemnástin je v skutočnosti aj na základe výsledkov modernej vedy dostatočná doba na, premlčacia doba na to, aby bolo poskytnuté preživším znásilnenia a sexuálneho obťažovania a iných sexuálne motivovaných trestných činov dostatočný čas na to, aby mohli tieto trestné činy nahlásiť a aby sa mohlo začať trestné stíhanie a mohla byť podaná obžaloba. Takúto diskusiu by sme si mali želať, aby sa viedla namiesto týchto týždňov, kde sme počúvali tie absurdné argumenty o motivácii žien a podobne. Pretože ak by sme takúto diskusiu vyvolali a viedla by sa odborne, nadrezortne, nadstranícky, so zapojením všetkých partnerov, ktorí k tejto téme majú naozaj odborne čo povedať, mohli by sme sa dopracovať k zisteniu, že aj tých 20 rokov, resp. 15 rokov v prípade maloletých obetí po dosiahnutí plnoletosti, možno nie je dosť a zjavne potrebujeme túto diskusiu o tom, že či má byť premlčanie znásilnenia a sexuálneho obťažovania oveľa dlhšie, alebo aj bez stanovenia hornej hranice práve tou diskusiou, ktorú by sme mali práve teraz otvoriť a hovoriť o nej, pretože to by v skutočnosti naozaj pomohlo preživším znásilnenia.
My v Progresívnom Slovensku sa budeme snažiť o iniciovanie takejto odbornej diskusie a zároveň apelujeme na vás, pán minister spravodlivosti, aby ste aj v súlade s tým, čo sa už na pôde ministerstva spravodlivosti v minulosti odohralo, čo hovorí odborná verejnosť, aby ste naozaj nielen redefiníciu znásilnenia, ale aj diskusiu o predĺžení premlčacích dôb vo vzťahu k týmto trestným činom otvorili a viedli odborným spôsobom.
Myslíme si, že to je jeden, že to sú minimálne veci, ktoré my ako štát a ako spoločnosť môžeme spraviť v prospech preživších týchto trestných činov. To však stále nie je všetko. Z článku 3 Európskeho dohovoru pre ľudské práva, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že naša krajina má pozitívny záväzok zabezpečiť účinné vyšetrovanie týchto trestných činov, a to bez ohľadu na to, kedy vlastne obeť tento trestný čin nahlási.
Ak tvrdíme, že tieto trestné činy nemôžme a nedokážeme vyšetrovať, keď ich ženy alebo v prípade, ak by prešla redefinícia znásilnenia, nahlásia až s veľkým časovým odstupom alebo v prípade, ak by sme pristúpili k redefinícii znásilnenia na základe absencie súhlasu, tak takéto tvrdenie musíme odmietnuť. Pretože z môjho pohľadu ide naozaj o nepochopenie záväzku, ktorý štát vo vzťahu ku všetkým preživším má. Štát je totiž povinný zabezpečiť účinné vyšetrovanie týchto trestných činov, pretože má zodpovednosť k obeti, ako aj zodpovednosť k verejnosti, ktorá nechce, aby boli páchatelia týchto trestných činov nepotrestaní a aby žili v prostredí, ktoré ich podporuje v beztrestnom páchaní týchto trestných činov. Pretože práve v takejto spoločnosti, ktorá v súčasnosti sa prikláňa skôr k beztrestnosti páchateľa a nevytvára podmienky pre spravodlivé konanie vo vzťahu k obetiam, práve v takejto spoločnosti dnes žijeme. Prispieva k tomu jednak už spomínaná nedostatočná definícia znásilnenia, pomerne krátke premlčacie doby, predsudky a stereotypy naprieč spoločnosťou, ktoré sa prejavujú aj v trestných konaniach, neefektívne a neúčinné trestné konanie a odškodňovanie preživších, nedostatočná pomoc obetiam a zle nastavená legislatíva.
V skutočnosti, ak používame argument, že nevieme preukázať, že došlo k páchaniu znásilnenia, čím väčší je časový odstup od tohto trestného činu alebo k spáchaniu sexuálneho zneužívania, poukazuje to skôr nie na nemožnosť vyšetriť tieto trestné činy, ale na pohodlnosť, neschopnosť a ignoráciu a neochotu na strane orgánov činných v trestnom konaní, ale aj súdov tieto trestné činy spôsobom zodpovedajúcim modernej vede, vyšetrovať a oslobodiť sa od predsudkov. A toto nie je teda objektívna nemožnosť vyšetrovať tieto trestné činy, ale je to skutočnosť, s ktorou sa dá pri troche snahy a ochoty veľmi veľa urobiť. Táto snaha a ochota by mala zahŕňať intenzívne školenia orgánov činných v trestnom konaní, ale aj odstraňovanie predsudkov vo verejnosti a jasné odmietnutie všetkých foriem násilia na ženách, sexuálnu a vzťahovú výchovu, ktorá smeruje k bezpečnému intímnemu prostrediu pre všetkých, výraznú podporu organizácií, ktoré poskytujú pomoc a podporu obetiam týchto trestných činov, odrádzanie mužov od páchania násilia vrátane odrádzania od rôznych zosmiešňujúcich poznámok, ale napríklad aj výchove a podpore vo vzťahu k predchádzaniu kybernetickému násiliu, ktoré sa dostáva do popredia ako výrazná forma rodovo podmieneného násilia, ktorým žena, ktorým ženy čelia a s ktorým neriešime,
s ktorým nerobíme v súčasnosti vôbec nič, ani na tej praktickej, ani na legislatívnej úrovni. A, samozrejme, zabezpečiť efektívne vyšetrovanie a súdne konanie vo vzťahu k týmto prípadom.
To, že práve vo fáze vyšetrovania a súdneho konania pri preživších trestných činov sexuálneho zneužívania a znásilnenia zlyhávame, máme v poslednom období čoraz viac dôkazov. Chcela by som napríklad poukázať, že takto pred rokom 1. júna v roku 2023 vyšiel článok v denníku SME, ktorý skúmal, aká je úspešnosť pri nahlasovaní trestných činov znásilnenia. Analyzovali vlastne to, že keď preživšia podá, ohlási tento trestný čin, v koľkých percentách prípadov sa vôbec obvodné oddelenie dostane k tomu, aby bola, aby bol prípad vyšetrený, aby bola vznesená obžaloba. Zistili napríklad, že ak obeť znásilnenia príde podať trestné oznámenie na policajnú stanicu v bratislavskom Starom Meste, šanca, že sa prípad úspešne vyšetrí, je významne nižšia, ako keby trestné oznámenie podala napríklad v Karlovej Vsi alebo v Dúbravke. Len každé desiate trestné oznámenie, ktoré podali od roku 2013 obete trestných činov sexuálneho násilia v bratislavskom Starom Meste, sa premenilo do návrhu na obžalobu.
Na druhej strane, v Karlovej Vsi a v Dúbravke dokázali až dve z piatich trestných oznámení úspešne vyšetriť a podať návrh na obžalobu. Ešte lepšie vyhliadky mali obete trestných činov sexuálneho násilia v Kežmarku. Policajti z tamojšieho okresného riaditeľstva dokázali úspešne vyšetriť každé druhé podané trestné oznámenie.
Ak dokážeme takýmto spôsobom vyhodnotiť postup polície pri vyšetrovaní a vidíme, že v takomto postupe dochádza k absolútne neodôvodneným rozdielom, tak diametrálnym, že teda obeť alebo preživšia sexuálne motivovaného trestného činu má väčšiu nádej na úspech na jednom obvodnom oddelení ako na druhom a môžeme to vlastne analyticky zdokumentovať. Mali by sme sa naozaj zodpovedne pozrieť na to, kde máme problém už v týchto prvotných fázach vyšetrovania týchto trestných činov. Preživšie totiž opisujú zaobchádzanie, ktorému sú na polícii často vystavované, a to je napríklad spochybňovanie ich výpovede, opakované znalecké posudky, nedôvera, bagatelizovanie, niekedy oveľa väčší tlak je vyvíjaný na obeť ako na páchateľa, opakované výsluchy a z toho vyplývajúca retraumatizácia alebo aj nezabezpečenie dostatočného oddelenia obete a páchateľa, alebo sa sťažujú na prílišnú dĺžku vyšetrovania a podobne. To všetko dnes vedie k tomu, že preživšie dnes žijú v situácii, kedy skôr preferujú tieto trestné činy nenahlasovať, aby sa nevystavili príliš dlho trvajúcej traume, absencie pomoci a ochrany pred páchateľom a spoločenskej hanbe, ktorú stále tieto preživšie, či už znásilnenia, alebo iných trestných činov, sexuálne motivovaných u nás zažívajú.
A netýka sa to len dospelých preživších, ale aj tých, ktoré zažili sexuálne zneužívanie ako deti. Chcela by som poukázať na to, že 7. júna v roku 2021 vydal Ústavný súd Slovenskej republiky nález 4ÚS9/2021, kde sa, kde vyslovil a vyjadril sa k zákazu ponižujúceho zaobchádzania a k sekundárnej viktimizácii v dôsledku postupu všeobecných súdov. Ústavný súd tu skúmal sťažnosť sťažovateľky, ktorá ako maloleté dieťa zažila sexuálne zneužívanie zo strany jej trénera. Mala vtedy dvanásť rokov. Trestné konanie sa začalo až so značným časovým odstupom, keďže ona bola vtedy stále maloletá, tak trestné oznámenie podala jej matka v apríli 2008.
16. apríla 2009 bolo, na obvineného bola podaná obžaloba na Okresnom súde v Trnave a trestné konanie trvalo ešte aj v roku 2021, kedy bola podaná sťažnosť zo strany tejto poškodenej na Ústavný súd. Teda trinásť rokov trvalo konanie na okresnom a krajskom súde. Ústavný súd uviedol, rozhodol v prospech tejto sťažovateľky aj s ohľadom na tú neprimeranú dĺžku toho konania, ktorá, žiaľ, nie je žiadnou výnimkou na našich súdoch, a ja považujem za dôležité, aby sme si vypočuli, čo Ústavný súd vlastne povedal. Pripomínam, že toto trestné konanie na súde ešte nie je stále skončené, myslím, a že v tom čase, keď Ústavný súd rozhodol, trvalo trinásť rokov, nebolo ukončené, páchateľ nebol odsúdený a obeť, ktorá v čase spáchania tohto sexuálneho zneužívania mala iba dvanásť rokov, stále čakala na dosiahnutie spravodlivosti, pričom sama už medzičasom dospela a mala aj dieťa.
Ústavný súd povedal: "Sťažovateľka bola negatívne dotknutá dĺžkou trestného konania, ako psychologicky zraniteľná osoba v dôsledku sexuálneho zneužívania bola ponechaná v stave neistoty príliš dlho. Hoci sa neskôr prijali opatrenia na minimalizovanie jej druhotnej viktimizácie, už samotná skutočnosť, že po takmer desiatich rokoch od podania trestného oznámenia sa musela opakovane dostaviť na súd a prednášať svoju verziu skutkov, svedčí o zarážajúcom nedostatku efektívnosti súdneho konania. Takýto postup súdov nielenže vystavuje obete trestných činov proti ľudskej dôstojnosti sekundárnej viktimizácii, ale navyše znižuje nielen ich dôveru v súdny systém. Ak ani trinásť rokov od podania trestného oznámenia a dvanásť rokov od podania obžaloby nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu súdu o skutkoch týkajúcich sa sťažovateľky, nemôže to Ústavný súd považovať za ústavne akceptovateľné a zlučiteľné s procesnou požiadavkou rýchlosti konania, ako je tradične chápaná v zmysle práva na prejednanie záležitostí pri primeranej lehote. Ústavný súd vzhľadom na priebeh napadnutého konania poznamenáva, že práve zmeny v osobe zákonného sudcu najviac ovplyvnili predĺženie konania. Čiastočne k tomu prispel aj obvinený využitím procesného práva namietať zmenu zloženia senátu. Je zodpovednosťou štátu, aby svoj justičný systém zorganizoval takým spôsobom, aby súdom bolo umožnené postupovať v súlade s požiadavkami dohovoru."
A ja sa pýtam, ak sme tu predchádzajúce štyri mesiace diskutovali o zásadnej novele Trestného zákona a Trestného poriadku, ktorá bola odôvodnená niekoľkými rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkali porušenia práva na spravodlivý súdny proces a inými údajnými porušeniami ľudských práv, nie je aj tento nález Ústavného súdu, ktorý hovorí o trinásť rokov trvajúcom trestnom konaní vrátane súdneho konania, kde teda pochybili najmä súdy v prípade poškodenej, ktorá bola v čase spáchania skutku dvanásťročným dieťaťom, dôvodom na to, aby sme sa na ministerstve spravodlivosti zaoberali tým, akým spôsobom zefektívniť súdne konanie a trestné konania vo vzťahu k preživším sexuálneho zneužívania, sexuálneho násilia a znásilnenia? Nie sú toto práve dôvody, to, že nám tu Ústavný súd hovorí, že máme vážne problémy pri efektívnosti trestného stíhania a trestného konania vo vzťahu k týmto trestným činom, dôvodom, aby sme s tým začali niečo robiť? Ja si myslím, že to jednoznačne dôvodom je a pýtam sa, že prečo tak nerobíme.
Prečo okamžite tu nemáme na stole novelu Trestného zákona, ktorá by podporovala právo obetí na účinné vyšetrovanie týchto trestných činov, ešte viac podporovala ich postavenia ako obetí a poškodených aj vo vzťahu k dosiahnutiu odškodnenia a aby sme okamžite začali riešiť aj podporu mimovládnych organizácií, ktoré preživším a iným obetiam týchto trestných činov poskytujú pomoc a podporu.
Namiesto toho sme v novele Trestného zákona, ktorá bola schválená 8. februára, schválili napríklad aj tú neslávne známu zásadu, na ktorú som už niekoľkokrát poukazovala, a to, že bude možné použiť nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného. A ja sa pýtam, ako toto napríklad zasiahne práve trestné konania, ktoré sa týkajú obetí a preživších znásilnenia a sexuálneho zneužívania. Pretože, ak by sme sa pozreli do toho, akým spôsobom sa vedie odborná diskusia o používaní napríklad nezákonne získaných nahrávok v trestnom konaní, tak by sme zistili, že väčšina právnej vedy práve poukazuje na to, že takéto dôkazy by mali byť použité práve v prospech slabšej strany, obete, napríklad ženy, ktorá si pri útoku manžela nahrá tento útok, alebo si nahrá nejaké iné jeho prejavy, ktoré môžu neskôr preukázať práve to správanie násilné, ktoré zažívala, či už emocionálne, alebo fyzické, alebo psychické. Lenže my ideme pristúpiť k tomu, že umožníme používať takýto nezákonne získaný dôkaz nie v prospech obete, ale v prospech páchateľa. Pýtam sa prečo? Na koho prospech? Keď som sa to spýtala na ľudskoprávnom výbore, štátny tajomník Pavol Gašpar mi opísal situáciu, že to bude vtedy, keď proti obvinenému svedčia spolupracujúci, spolupracujúci obvinení a že teda existuje nejaká nahrávka, ktorá ho vyviňuje z toho, že bol na mieste trestného, nebol na mieste, kde bol spáchaný trestný čin.
Čiže znova máme tu v tej schválenej novele Trestného zákona zakotvenú novú zásadu, na ktorej nie je ani odborná zhoda, ktorá, ktorú skritizoval dokonca aj koaličný kandidát na člena Súdnej rady, profesor trestného práva pán Klátik, keď sme ho v pondelok vypočúvali na ústavnoprávnom výbore, a ktorého som sa špeciálne spýtala, či si myslí, či táto zásada má byť v našom Trestnom poriadku a on to skritizoval. Aj preto, že trestný, trestné konanie bude zamorené, môže byť zamorené vlastne nezákonne získavanými dôkazmi. Tak napriek tomu sa to teda schválilo pre nejaký úzky záujem a možno by sme sa mohli začať pozerať na to, že či takéto niečo nebude môcť byť zneužívané v trestnom konaní aj v neprospech obetí sexuálnych, sexuálne motivovaných trestných činov.
Myslím si, že v skutočnosti aj s ohľadom na to, že o chvíľu tu budeme mať 8. marec, Deň žien, aj s ohľadom na to, akú diskusiu sme len za posledné štyri týždne absolvovali v tomto parlamente vo vzťahu k trestnému činu znásilnenia, že by sme si mohli povedať, že vieme a chceme urobiť viac.
My ženy v tejto spoločnosti podľa mňa už máme plné zuby toho, že neustále čelíme sexuálnym útokom. Či už v realite, alebo online, ale aj v téme kybernetického násilia. My tu riešime premlčanie znásilnenia a jeho skracovanie, keď by sme sa mali baviť o tom, že moderná technika už umožňuje páchanie násilia na ženách celkom novým spôsobom.
Preto chceme, aby sa násilím na ženách spoločnosť, ale najmä štátne orgány, a tí, ktorí aktuálne vykonávajú moc, teda táto vládna koalícia, začala zaoberať reálne a účinne.
Dúfam, že si na tento Deň žien, ktorý nás čaká tento rok, nebudeme môcť povedať len to, že sme si vydýchli, že nám vládna koalícia teda nejde skrátiť to premlčanie znásilnenia z 20 rokov na 10, ale pretože to je príliš málo.
My v skutočnosti dnes v roku 2024, ako ženy žijúce v tejto krajine, chceme od tejto vlády a od tejto vládnej koalície, aby vo vzťahu k násiliu páchanom na ženách a k systémovej diskriminácii, ktorej ženy neustále čelia, spravila viac. A nedáme vám pokoj, kým vašu aktivitu v tomto smere nedosiahneme.
Ďakujem.
(Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán Grendel, aj za ten exkurz do minulosti, tiež ma to popchlo k tomu, aby som pripomenul ďalšiu časť, v ktorom sa táto koalícia snaží dobehnúť a predbehnúť časy Mečiara, a to je menovanie šéfa SIS. Pretože v minulosti tiež máme precedens o tom, ako prezident Kováč odmietol vymenovať Ivana Lexu za šéfa SIS.
Čo vtedy spravila vtedajšia koalícia pod vedením Mečiara, je, že ho vymenovala za štátneho tajomníka ministerstva, ktorý nemal v skutočnosti mini..., ktoré nemalo v skutočnosti ministra, čiže de facto za ministra.
No veľmi podobne mi to znie k tomu, čo sa deje v SIS dnes, kde teda koalícia sa už zastrája vymenovať námestníka, ktorý potom v skutočnosti nebude iba námestníkom, ale aj, aj šéfom SIS.
Takže tých paralel, paralel je tu viac a ďakujem za to, že ste na ne pripomenuli, obávam sa, že nás čaká niekoľko mesiacov a rokov, keď budeme na tieto paralely opakovane, opakovane upozorňovať a pripomínať ich.
Ďakujem.

Vážení kolegovia, vážené kolegyne, druhý deň tu diskutujeme o návrhu novely, nevyhlásenej novely Trestného zákona, teda pokiaľ mám aktuálne informácie a nebola stále vyhlásená. Pán minister možno by nám mohol dať aspoň vedieť, že či už doputovala na ministerstvo spravodlivosti od predsedu parlamentu a kedy potom plánuje vyhlásenie tejto novely Trestného zákona v Zbierke zákonov tak, aby bol dostatočný priestor pre rozhodnutie Ústavného súdu.
Vláda niečo pokazila, preto sme tu. Tak je potrebné napraviť jej chybu. Konkrétne teda pokazila ochranu preživších znásilnenia a iných násilných trestných činov. A opravujeme teda dĺžku premlčacích dôb, teda snažíme sa zachovať tú pôvodnú pred promafiánskou novelou, aby bolo aspoň zachované status quo. Ale už to tu odznelo, že s týmto sa nemôžeme uspokojiť. To je naozaj len oprava chyby. Nestačí, že zachraňujeme túto situáciu, mali by sme sa namiesto toho konečne pohnúť vpred v boji proti rodovo podmienenému násiliu.
Ale keďže sa už teda veľmi vpred nehýbeme, tak využijem tento priestor aspoň na to, aby sme sa porozprávali o tom, ako by sme sa vpred pohnúť mohli. Teda dúfam, že to nebude úplne len môj monológ. Už tu v predchádzajúcich príspevkoch odznelo pomerne dosť o redefinícii znásilnenia. Áno, myslím, že by sme sa všetci mali jednoznačne zhodnúť na tom, že akákoľvek sexuálna aktivita bez súhlasu je jednoducho neakceptovateľná. A je úplne na mieste, aby to presne takto definoval a postihoval Trestný zákon. V tomto kontexte by som aj na margo kolegu z KDH chcela poznamenať, že by sme sa potom o tých jednotlivých slovíčkach mohli radšej baviť v druhom čítaní, lebo teraz vlastne šesť mesiacov nebudeme môcť o tomto návrhu zákona tu v pléne diskutovať, tak možno len do budúcna, keby sme skúsili tak k tomu pristupovať.
Ďalšou dôležitou témou v oblasti boja proti rodovo podmienenému násiliu je téma sexuálneho obťažovania. My sme presvedčení v Progresívnom Slovensku, že Trestný zákon by mal rovnako obsahovať aj trestný čin, konkrétne prečin sexuálneho obťažovania, a to v koalícii zvyknete sexuálne obťažovanie často spomínať vo vzťahu k vyšetrovateľke Santusovej. Tak ja verím, že to nepoužívate len ako takú argumentačnú floskulu, ale že vám na odstraňovaní a postihovaní sexuálneho obťažovania skutočne záleží.
Ten pozmeňujúci návrh, ktorý sme práve k sexuálnemu obťažovaniu dávali, ste síce nepodporili, ale možno teda v budúcnosti sa zachováte inak, keď už o tejto téme, v tomto kontexte hovoríte. Objektom takéhoto trestného činu je ochrana slobody, ľudskej dôstojnosti pred správaním sexuálneho charakteru, ktoré vytvára zastrašujúce, nepriateľské, ponižujúce, zneucťujúce alebo urážlivé prostredie. Toto môže zahŕňať napríklad nútenie k obnažovaniu, k sebaukájaniu, vynucovanie si sexu alebo iných sexuálnych aktivít, vystavovanie osoby pornografickému alebo inému hrubému a urážlivému materiálu proti jej vôli, sexuálne gestá a ďalšie podobné aktivity.
To naozaj zažíva dennodenne množstvo ľudí na Slovensku, najmä žien, ale nielen žien a je tiež dôležité sa tejto téme poctivo venovať. A mali by sme spraviť aj v tomto pléne niečo pre to, aby sme v boji proti sexuálnemu obťažovaniu sa pohli vpred.
V Európe dlhodobo pozorujeme pozitívny trend v náraste počtu krajín, ktoré menia jednak právnu definíciu znásilnenia, tak aby bola založená na súhlase a zároveň do svojich právnych poriadkov zahŕňajú prečin sexuálneho obťažovania. Tak ako to odporúča aj Istanbulský dohovor. Ten, ktorý aj viacerí poslanci a poslankyne, ktorí v aktuálnom parlamente sedia, odmietli s tým, že ho vlastne nepotrebujeme, lebo si to vieme implementovať aj sami. S týmito argumentmi odmietol parlament Istanbulský dohovor v roku 2019, takmer 5 rokov uplynulo. A nič.
Tieto slová zostali prázdnymi floskulami, nejako sme to nedokázali implementovať napriek tomu, že sa to používalo ako argumentácia.
Ďalším problémom, ktorý súvisí s rodovo podmieneným násilím, je domáce násilie. Trestný zákon dnes neupravujú, neupravuje samostatnú skutkovú podstatu trestného činu domáceho násilia, čo znemožňuje adekvátnu odpoveď aj nášho právneho systému na toto závažné a komplexné porušenie ľudských práv. Áno, aj toto je porušovanie ľudských práv, aj o tom radi v koalícii hovoríte, tak skúsme nájsť nejakú spoločnú reč aj v tejto téme. Trestný zákon by podľa nás mal byť preto rozšírený o nový trestný čin zaradený medzi trestné činy proti rodine a mládeži za trestný čin týrania blízkej osoby. My sme takýto návrh predložili ako novelu Trestného zákona, kde sme navrhovali aj kvalifikovanú skutkovú podstatu v prípade, ak pri spáchaní tohto činu sú prítomné maloleté osoby, teda deti, čo je, žiaľ, častý jav.
Ďalšou oblasťou, ktorú sme tu sa snažili otvoriť v tomto pléne ešte pozmeňujúcim návrhom k novele Trestného zákona je týranie blízkej osoby. Kde si myslíme, že by bolo vhodné do znenia skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej a zverenej osoby doplniť kontrolu alebo monitorovanie každodenných aktivít. Element kontroly je totižto jedným z kľúčových indikátorov násilia voči blízkej osobe. Myslíme si tiež, žeby bolo vhodné skutkovú podstatu rozšíriť aj o obmedzovanie slobody, dnes tam je len formulácia o bezpečnosti v súčasnom znení. A práve to obmedzovanie slobody je častým prvkom týchto skutkov.
Všetky tieto návrhy, ktoré som práve pomenovala, sme už v tomto pléne predkladali, či už vo forme pozmeňujúcich návrhov, alebo ako samostatnú novelu Trestného zákona. Ani jeden ste, žiaľ, v koalícii nepodporili a ja chcem teda naivne veriť, že len preto, že išlo o opozičný návrh. Hoci aj to mi príde smutné, pretože by sme podľa môjho názoru mali návrhy posudzovať, rozhodovať sa podľa toho, čo je najlepšie pre spoločnosť a čo je najlepšie pre ľudí, ktorí v našej krajine žijú. To mi príde vlastenecké.
My budeme, samozrejme, ďalej predkladať aj tieto, aj ďalšie návrhy týkajúce sa rodovo podmieneného násilia, pretože nám na tejto téme nesmierne záleží a záleží nám na tom, aby sme pomohli ľuďom, ktorí takéto násilie zažívajú a je ich mnoho.
Budeme ich predkladať aj v kontexte napríklad smernice o boji proti násiliu páchanému na ženách a domácemu násiliu, ktorá sa intenzívne venuje napríklad kybernásiliu. A ja by som chcela naozaj veriť, že v týchto témach dospejeme raz, snáď čoskoro, čím skôr v tomto pléne k zhode. A pomôžeme tak, aby niektoré ženy, deti, ale aj muži sexuálne násilie, alebo obťažovanie nikdy nezažili. Ak ho už aj zažijú, aby páchatelia boli naozaj riadne potrestaní. Ďakujem

Ďakujem za slovo.
Pani poslankyňa Kolíková povedala, že samotné predĺženie času, teda mala na mysli doby premlčania, samo o sebe nič neznamená, lebo to nemusí riešiť to podstatné. A tým podstatným je samotný prístup k téme sexuálneho násilia. To je pravda. A naozaj platí, že žena rovnako môže mlčať aj 10 a môže mlčať aj 20 rokov. Rovnako aj prístup k téme, teda to, čo sa považuje za znásilnenie, môže byť v krajine rovnaký aj 10 aj 20 rokov. A prístup k obetiam môže byť rovnaký celých 10 rokov alebo aj celých 20 rokov.
Je však veľká pravdepodobnosť, že v čase sa veci budú určite meniť. A čím viac času, tým pravdepodobne nastane viac užitočných zmien, ktoré pomôžu obetiam násilia. Viete, faktor času je veľmi dôležitý. Aj pani prezidentka podpísala zákon a zároveň ho poslala na Ústavný súd, lebo si logicky uvedomuje, aký dôležitý je faktor času. Teda časový priestor, ktorý chce poskytnúť Ústavnému súdu na jeho rozhodovanie vo veci pozastavenia účinnosti zákona. Tiež možno nie je isté, ako súd rozhodne, ale potrebuje čas. A rovnako nie je isté, ako sa rozhodnú obete sexuálneho násilia. Ale ak budú mať dvojnásobok času, tak by sa určite rozhodnúť mohli. A oveľa lepšie, ako keď ten čas bude polovičný.

Ďakujem za slovo a ďakujem aj kolegom a kolegyniam za všetky faktické.
Pán minister, ja vás len chcem ubezpečiť, že keď pán Dostál povedal, že tu nie ste, tak nemyslel tento moment.
Ale keď hovoríme o tých ostatných návrhoch, ktoré sú poslanecké návrhy a vy tu vtedy, samozrejme, nesedíte a chcela by som sa zároveň teda pripojiť k tej výzve, ktorú môj kolega Vančo formuloval, aby ste na ministerstve spravodlivosti sa teraz zamerali práve na túto tému, na túto oblasť a konkrétne, aby sme konečne vyšli skutočne k tým európskym štandardom, čo znamená, že bavme sa o redefinícii znásilnenia, bavme sa o tom odborne v riadnom medzirezortnom pripomienkovom konaní a tak ďalej s ľuďmi, ktorí sa skutočne tejto téme venujú roky.
A možno ani nepoďme tak cestou tých našich susedov, lebo na jednej strane je to akýsi pokrok, samozrejme, v Českej republike, ale predsa len to nie je ideál, pretože oni idú tou cestou, že nie znamená nie, ale redefinícia znásilnenia na báze súhlasu by mala byť práve to, len áno znamená áno. Tak ja verím, že ako minister budete iniciovať takúto zmenu, aby sme sa skutočne priblížili tým prodemokratickým západným krajinám, ktoré už takúto zmenu zaviedli.
A ako sme aj minule tu s pani kolegyňou Kolíkovou mali takú debatu spoločne s poslankyňou z vládnej koalície, tak čo sa týka tých dôkazov, tam nebude o nič ťažšie, ani o nič ľahšie dokazovať, že len áno znamená áno, než napríklad v tej situáciu, ako máme dnes, ako sa dokazuje napríklad hrozba násilia. Alebo akékoľvek iné trestné činy, pri ktorých nie je takéto materiálne dokazovanie možné.
A zároveň keď už teda budeme vykračovať k tým ideálom, tak sa zamyslime aj nad zrušením premlčacích dôb.

Ďakujem.
Bea, pri tvojom príspevku som si spomenul na tú diskusiu v tomto pléne, keď PS cez Tomáša Valáška v minulom období, veď si to aj spomínala, predkladalo návrh definície znásilnenia na základe súhlasu. A bolo to naozaj vtedy hrozné počúvať, keď niektorí poslanci tu hovorili o povinnosti podpísania notárskeho overeného súhlasu, či o tom, že budú falošné obvinenia. Tí poslanci, ktorí tu vtedy vykríkali, tu našťastie už nie sú, ale, bohužiaľ, úroveň diskusie sa s novým zložením tohto pléna nijako nezmenila a ani nepostúpila na dôstojnejšiu úroveň, ktorá by bola hodná členskej krajiny Európskej únie. Veď si nemusíme pripomínať tie hlúpe viktimizujúce a stigmatizujúce reči a aj tieto iba zbytočne prehlbujú problém, že obete a preživšie aj naďalej v tomto hostilnom prostredí sa boja ozvať, že incidenty nenahlasujú, pretože ich prípady nespadajú do legislatívnej definície, neveria polícii, majú nedôveru voči inštitúciám, majú obavu zo stereotypov, a to všetko má nedozerné následky aj na duševnom zdraví okrem mnohých iných vecí, na ktoré vplývajú tie ich hrozné skúsenosti.
A toto plénum v tomto novom zložení svojím jazykom ešte prihoršilo situácii. Namiesto toho, aby sme sa rozprávali o zvyšovaní osvety, o zvyšovaní prevencie, o vytváraní bezpečnejšieho prostredia, o spomínanej zmene definície násilia, tak nie, o tom tu vôbec nie je reč. Namiesto toho tu musíme brániť status quo a čo je ešte horšie, tak za tie hlúpe mačistické reči, ktoré tu odzneli, nikto nie je ani len schopný sa postaviť a ospravedlniť sa, a povedať, prepáčte, čo by bolo na mieste. A to je naozaj poľutovaniahodné.

Ďakujem za slovo a som veľmi rada, že kolegyňa Jurík tu veľmi presne popísala tie dôvody, pre ktoré je potrebné, aby sme ako štát a spoločnosť jednak pristúpili k redefinícii znásilnenia na základe absencie súhlasu, ale aby sme, a budem sa tomu aj ja venovať vo svojej rozprave, v skutočnosti tento krok, kedy v podstate len opravujeme to, čo vláda pokazila a vraciame sa k status quo pri premlčaní znásilnenia a ostatných dotknutých trestných činov, mohli považovať len za veľmi malé víťazstvo, pretože v podstate na prospech obetí by v skutočnosti bolo ešte oveľa dlhšie predĺženie týchto premlčacích dôb, resp. ich úplné zrušenie. Aby znásilnenie, sexuálne obťažovanie a iné sexuálne motivované trestné činy vôbec nemali premlčaciu dobu. Pretože je reálne v súlade s poznatkami modernej vedy to, že jednak tá absencia súhlasu je dôležitá preto, lebo väčšina preživších znásilnení, ale aj iných sexuálne motivovaných trestných činov reálne psychicky zareaguje tak, že zmrzne, preto sa v podstate nemôže hovoriť jednak o tom, že sa obeť bránila, alebo mala brániť, alebo že tam mala byť nejaká hrozba násilia. Ale to zmrznutie naozaj zodpovedá tomu, aby sme mali modernú definíciu znásilnenia, a aby sme tam mali absenciu súhlasu. A keď teda niekto tvrdí, že takéto trestné činy sa potom nebudú dať vyšetrovať, podľa mňa ide o zlyhanie orgánov činných v trestnom konaní, o ich neochotu a ignoráciu toho, aké všetky dôkazné prostriedky sa dajú v tomto konaní použiť. A ja verím tomu, že už ani na pôde Národnej rady sa tieto argumenty nebudú vyskytovať.
Takže ešte raz ďakujem, Bea, za tvoj ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán kolega Dostál, k tomu, čo ste hovorili v závere vášho príspevku o konflikte dvoch špecifických špeciálnych ustanovení, čo k tomu dodať, no tak ako bola tá vládna novela šitá horúcou ihlou a veľmi, veľmi neodborne v mnohých častiach, že dokonca aj ich vlastný kandidát do Súdnej rady včera na ústavnoprávnom výbore povedal, že ešte aj on ako expert na trestné právo si myslí, že aj tie premlčacie doby by mali byť čo najnižšie, aj že by mala byť redefinícia znásilnenia na základe absencie súhlasu, aj že by nemal byť používaný nezákonne získaný dôkaz na prospech obvineného v Trestnom zákone, tak, teda v trestnom konaní, tak teraz tu máme ďalší problém, možno príde v druhom čítaní ďalší pozmeňovací návrh, ako to tiež už je tradíciou pri tejto novele Trestného zákona, tak som na to veľmi zvedavá. Ale teda ak by prišiel, tak ja by som už poprosila, že teda, prosím, opravme tie premlčacie doby teda tak, že pri znásilnení nebude vôbec žiadna premlčacia doba a rovnako aj pri sexuálnom zneužívaní dieťaťa, to by bolo naozaj v súlade s modernými trendami a bolo by to skvelé, aby sme to uvítali teda, ak bude potrebný ďalší pozmeňovaní návrh tejto opravy.
Vďaka.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážené dámy, vážení páni, ja už začnem tak tradične citátom z programového vyhlásenia vlády: „Vláda bude presadzovať také zmeny, ktoré povedú k zlepšeniu ochrany žien a detí pred domácim násilím, efektívnemu stíhaniu a sankcionovaniu páchateľov násilia voči deťom, páchateľov sexuálneho vykorisťovania a obťažovania vrátane postihu skutkov v online priestore." To je záväzok z programového vyhlásenia vlády, ktorý ste aj vy viacerí tu schválili. Zatiaľ sme sa teda toho nedočkali, ak ste to teda nemysleli tak, že najprv niečo zhoršíte a potom to akože budete naprávať a tým dosiahnete to zlepšenie. Dočkali sme sa predsa zhoršenia ochrany obetí a preživších násilných činov.
Až keď vláda pochopila, aký veľký prešľap to je, osvojila si náš návod, ako situáciu zachrániť, ktorý sme spoločne s poslankyňami Števulovou a poslankyňou Jurík doručili na úrad vlády. V súvislosti so znením programového vyhlásenia vlády spomeniem tiež náš návrh na zavedenie nového trestného činu domáceho násilia, pretože je s ním plne v súlade. Ako som citovala, zaviazali ste sa k zlepšeniu ochrany žien a detí pred domácim násilím. Dnes sme tu o tomto návrhu hlasovali. A ako hlasovala koalícia, ktorá si tento záväzok dala vo svojom programovom vyhlásení vlády? Väčšina sa zdržala. Ale štyria poslanci hlasovali proti. Poslanec Glück, poslanec Mažgút, poslanec Kotlár a poslanec Lučanský. Štyria poslanci, ktorí sú proti tomu, aby Trestný zákon osobitne postihoval domáce násilie. Dokážem ešte pochopiť, že v rámci nejakých tých koalično-opozičných vzťahov nechcete podporiť opozičný návrh, hoci teda si myslím, že by ste to mali posudzovať podľa toho, čo je dobré pre ľudí na Slovensku, tak ako my sa snažíme aj pri vašich koaličných návrhoch, ale proti?
Ešte raz zopakujem, poslanci Glück, Mažgút, Kotlár, Lučanský boli proti návrhu zlepšenia ochrany žien a detí pred domácim násilím. Podľa mňa veľmi smutné, naozaj. A nikto z nich tu teraz nesedí, ale bola by som rada, keby ste aj vy možno s nimi viedli debatu o tom, akým spôsobom tu hlasovali a ako sa postavili proti ochrane obetí a preživších domáceho násilia.
Ale späť k tomu, čo nás doviedlo do tohto bodu, k tomu, že tu teraz vedieme túto rozpravu. Úmysel, alebo chyba? Ja vlastne dodnes neviem, a už to tu odznelo v rozprave, že je to také zmätočné a možno pán minister spravodlivosti ešte vystúpi v rozprave a skúsi to jasne pomenovať, mohli by sme si vlastne aj povedať, že to je jedno, že či omyl to bol, alebo to bol úmysel, ale nie je to jedno. Je legitímne vedieť, ako táto vláda funguje. Takže úmysel, alebo chyba?
Ja si skôr myslím, že to skutočne úmysel nebol, ale aby ste nepôsobili ako úplní babráci, tak ste sa potom hrali, že to skrátenie premlčacej doby vlastne podporujete a že je to správne aj pri násilných trestných činoch. Toto je teda tá jedna možnosť. Tá druhá je, že ste to spravili úmyselne, aspoň teda časť ľudí, ktorí hlasovali na vláde, časť ľudí tu v pléne, alebo ja neviem, kto všetko o tom vedel, keď sa to tu diskutovalo, možno by mohli za seba povedať poslanci, ktorí tu sedia. A teda táto možnosť je, že ste to spravili úmyselne, zatajili ste to a chceli ste, aby sa to takto nejako v tichosti zmenilo, pretože to nikde nebolo ani v dôvodovej správe, ani v žiadnej rozprave to nikde neodznelo, že sa skracujú aj premlčacie doby pri násilných trestných činoch a že vôbec by táto novela Trestného zákona sa mala akokoľvek dotýkať násilných trestných činov. Takže buď úmysel, alebo chyba. A ja vlastne ani neviem, že čo je horšie. Ale bola by som rada, kebyže máte odvahu povedať to jasne, že ako to teda celé bolo. Opätovne teda vyzývam aj ministra spravodlivosti, aby sa k tomu vyjadril.
A teraz k niektorým argumentom, ktoré na obhajobu skrátenej premlčacej doby následne odzneli. To ako keby ste sa snažili to nejako celé zachrániť a tváriť sa teda, že to nebola nejaká babrácka chyba. Odznelo tu, že má ísť o nejakú motiváciu k nahlasovaniu týchto trestných činov. To je úplne že absolútne nehorázny nezmysel. Potvrdil to v tejto sále dokonca aj generálny prokurátor Maroš Žilinka, čo teda na máločom sa zhodneme, ale na tomto sa zhodneme, že dĺžka tej premlčacej doby, a teda jej skrátenie, neovplyvňuje motiváciu obetí, teda preživších trestných činov. Ja si teda naozaj neviem predstaviť preživšiu traumatizovanú sexuálnym násilím, ktoré zažila, že si bude niekde odpočítavať, či má ešte čas na nahlásenie trestného činu a ešte si to tak vypočíta, aby sa stihlo aj vzniesť to obvinenie, pretože to je kľúčové. Až vtedy sa preruší premlčacia doba a začína plynúť nová. Tak, prosím, už to, už to naozaj neopakujte ani teraz, ani v budúcnosti. Naozaj to nijako nemotivuje.
Ďalším tým argumentom, ktorý hlavne minister spravodlivosti používa aj v poslednej dobe, je teda to prerušenie premlčacej doby v prípade vznesenia obvinenia, čo je teda ďalší nezmyselný argument, pretože nijako nesúvisí s tým, čo sme celý čas tvrdili, že je potrebné ponechať preživším čas, aby sa mohli vysporiadať s tým, čo sa im stalo, a keď k tomu dozrejú, tak daný trestný čin mohli riadne nahlásiť v čase, ktorý, ku ktorému dospejú, teda k tomu rozhodnutiu podľa toho, ako sa vyvíja aj ich psychická odolnosť, nastavenie. A to nijako neovplyvňuje skutočnosť, že áno, prerušenie premlčacej doby nastáva v prípade vznesenia obvinenia, ale musíte sa k tomu dopracovať a keď ten čas skrátite, tak logicky k tomu vzneseniu obvinenia ani nemôže dôjsť. Veď to je dosť jednoduchá matematika. A aj keby sa to malo týkať naozaj len malého počtu prípadov, ktoré majú šancu byť následne prešetrené a páchateľ je odsúdený, tak to stojí za to. Naozaj to stojí za to.
Čo je všetko potrebné robiť, aby sa preživšie cítili, že môžu orgánom činným v trestnom konaní dôverovať? To je tiež niečo, čo sme veľakrát tu počuli, že je potrebné hlavne zmeniť celé to nastavenie, aby preživšie nahlasovali tie trestné činy a mali dostatočnú podporu, psychologickú, sociálnu, právnu. Áno, na tom sa zhodneme, ale to nejako nesúvisí so skracovaním premlčacích dôb.
Máme na Slovensku obrovský problém s tým, že preživšie znásilnenia či sexuálneho násilia nenahlasujú tieto trestné činy. A vôbec, nijako vôbec nepomáhajú slová, ktoré sme tu počúvali o tom, že žena si hádam všimne, keď ju niekto znásilní. Verte tomu, že neprejde deň, kedy by si na to nespomenula. Tak, prosím, nešírte takéto naratívy. Toto nevytvorí to prostredie dôvery, v ktorom preživšie budú chcieť tie trestné činy nahlasovať, toto nie. Ak máte tento cieľ, ak chcete takto pomôcť, tak nepodporujte takéto úplne škodlivé vyjadrenia. A skúste sa naozaj aj rozprávať, možno vás sa to netýka, pán poslanec Hazucha by asi nikdy nič také nepovedal, ale skúste sa aj rozprávať so svojimi kolegami, aby takéto niečo nešírili.
Pár slov k účinnosti. Nastavili ste ju teda na 15. marca. Podľa mňa by bolo lepšie to dať o niečo skôr, ale dobre. Je to nastavené na rovnaký deň ako tá mafiánska novela, ktorú ste schválili 8. februára, ale tá stále nie je vyhlásená v Zbierke zákonov, teda kontrolovala som to, nie je tam. Prečo? Tak ste sa veľmi ponáhľali, chceli ste to mať schválené pred Vianocami a teraz sme dnes, koľkého je dnes, 27. februára, a už vám to teda neponáhľa, že nepotrebujete to mať vyhlásené v tej Zbierke zákonov? Nepotrebujete zabezpečiť tú legisvakančnú dobu do účinnosti? Áno, máme tu všelijaké vyjadrenia. Minister Taraba povedal, že on by to minútu pred účinnosťou zverejnil. Jediný cieľ je zamedziť tomu, aby Ústavný súd mohol rozhodnúť včas, aby mohol riadne vykonávať svoju právomoc. A to mi príde aj také celkom zbabelé, lebo hádam sa nebojíte Ústavného súdu, či bojíte? Neviem, minister spravodlivosti by mohol možno povedať, či sa bojí Ústavného súdu, keď to takýmto spôsobom účelovo zadržiava, lebo to by som teda fakt od ministra spravodlivosti nečakala.
K samotnej ešte mafiánskej novele a v súvislosti s tým, čo tu prerokovávame, teda novelu novely, novelu novely, ktorá nebola ešte ani vyhlásená. Pre vylúčenie všetkých pochybností je potrebné povedať naozaj, že ani tento návrh, ani to, čo tu prerokovávame, nemení nič na škodlivosti celej novely Trestného zákona, ktorú ste tu agresívne pretlačili cez parlament s cieľom zabezpečiť beztrestnosť pre vašich ľudí. A táto novela, ktorú teraz tu prerokovávame, novela nevyhlásenej novely, nemení teda nič ani na opodstatnenosti nášho podnetu na Ústavný súd, ktorý dnes teda tri podané podnety spojil do jedného konania.
Ale umožnite mu naozaj rozhodnúť, pán minister spravodlivosti, ak vám teda na spravodlivosti záleží, ak vám záleží na ústavnosti prijímaných zákonov, alebo sa naozaj tak bojíte toho rozhodnutia Ústavného súdu, pán minister? Nerobte to takto zbabelo v rozpore demokratickou deľbou moci, Ústavný súd má mať šancu riadne vykonávať svoju právomoc. Je neprijateľné ho o túto právomoc oberať, a to veľmi dobre viete. Veľmi dobre to viete, že toto nie je správne. A môžete sa odvolávať na to, že všetko je v súlade s lehotami, s tými maximálnymi lehotami, ale viete, že to nie je správne. Viete, že nie je správne zamedziť Ústavnému súdu, aby mohol riadne vykonávať svoju právomoc. Mal by to vedieť každý člen a členka vlády a každý človek aj v tejto miestnosti a obzvlášť by to mal vedieť minister spravodlivosti. Tak to, prosím, nerobte, nezdržiavajte to a zabezpečte to vyhlásenie v Zbierke zákonov.
Ďakujem.