Videokanál klubu

Ďakujem za slovo.
My zdravotne znevýhodnení nie sme len poberatelia sociálnych dávok, chceme chodiť do škôl, pracovať a zúčastňovať sa na verejnom živote na rovnakom základe ako ostatní, ktorí nemajú zdravotné znevýhodnenie. Sociálna izolácia osôb so zdravotným znevýhodnením je závažným celospoločenským problémom. My zdravotne znevýhodnení sa vo svojom živote stretávame s rôznymi prekážkami a tiež mnohokrát riešime odlišné problémy týkajúce sa bežného života ako ľudia bez zdravotného znevýhodnenia. Hľadáme odpovede na mnohé otázky týkajúce sa bežnej existencie, často sme stavaní spočiatku aj do zdanlivo neriešiteľných situácií, ktoré môžu viesť k beznádeji a tým k sociálnemu vylúčeniu. Ja ako osoba so zdravotným znevýhodnením tiež ocením, ak mám všetky informácie dostupné. Sociálna integrácia osôb so zdravotným znevýhodnením je závislá od mnohých faktorov ako napríklad bezbariérovosť, prístup k stavbám občianskeho vybavenia, dostupnosť sociálnych služieb, pomôcok od druhu zdravotného znevýhodnenia, sociálneho prostredia, rodinného prostredia, osobnosti, prístupu k životu, postojov a rôznych ďalších faktorov.
S novovzniknutou situáciou u osôb so zdravotným znevýhodnením ide predovšetkým o prijatie nového statusu a hľadania osôb riešenia zo sociálneho hľadiska, ktoré by malo vychádzať z pomoci a podpory, ktorá prichádza od sociálnych pracovníkov. O aktívnych stratégiách riešenia problému sa hovorí vtedy, ak si tieto osoby vlastnou iniciatívou hľadajú riešenia a dobrovoľne žiadajú sociálne poradenstvo, ktoré v tomto štádiu poskytuje v prvom rade neziskový sektor a občianske zduženia pro bono. V dôsledku tohto dochádza k zníženiu životného štandardu, pretože nemajú vždy dostupné sociálne poradenstvo zdravotne znevýhodnení, čo sa dotýka, samozrejme, aj celej rodiny. Dôsledky zdravotného znevýhodnenia sprevádzajú osobu do konca jej života, čo prináša negatívne dôsledky na kvalitu jej života, ale aj kvalitu života osôb, ktoré sú v jej blízkom a bezprostrednom vzťahu.
Vznik tejto právnej úpravy je prínosom pre život zdravotne znevýhodnených a ich blízkych. V zmysle novely zákona o sociálnych službách sa už sociálne poradenstvo poskytuje, ale nie v otázke, ktoré trápia zdravotne znevýhodnených. Obce sú tie, ktoré by mali poskytovať sociálne poradenstvo práve pre zdravotne znevýhodnených. Obce sú pre nich najdostupnejšie a najbližšie. Výzva sociálnej integrácie pre osoby so zdravotným znevýhodnením nespočíva len v odstránení fyzických bariér, ale aj v podpore a poradenstve pri hľadaní riešení ich individuálnych potrieb. Zlepšenie prístupu k sociálnemu poradenstvu vo veciach konkrétne pre nich relevantných je kľúčové pre zabezpečenie plnohodnotného a aktívneho zapojenia sa do spoločnosti. Zároveň je nevyhnutné, aby tieto služby boli poskytované na úrovni obcí, ktoré sú pre nich najdostupnejšie a najbližšie, čím sa prispeje k posilneniu ich životnej perspektívy a kvality.
Dovoľte mi k tejto problematike poskytnúť aj osobný náhľad, vychádzajúci z mojej profesionálnej praxe. Pätnásť rokov som sa venujem sociálnemu poradenstvu pro bono pre ľudí so zdravotným znevýhodnením a seniorov. Títo ľudia sú častokrát zúfalí, nevedia, na koho sa majú obrátiť a pokiaľ potrebujú kompenzácie či sociálne služby, častokrát nenachádzajú odpovede na otázky. Toto poradenstvo v plnej miere supluje neziskový sektor a nahrádza tak službu, ktorú by mal robiť štát. V rámci môjho poradenstva som sa stretla práve so zdravotnými znevýhodneniami, ktoré boli veľmi vážne. Ľudia boli naozaj zúfalí. Predstavím vám príbeh 37-ročného zdravotne znevýhodneného, ktorý je od narodenia na vozíku a nevedel napríklad ani len to, že má nárok na kúpeľnú starostlivosť. Keď je niekto 365 dní v roku na vozíku bez kúpeľnej liečby, jeho kvalita života sa často znehodnocuje.
Rada by som sa posunula aj do európskeho priestoru. S veľkým nadšením som ešte v roku 2017 sledovala prijatie návrhu agendy Európskej komisie ohľadom Európskeho piliera sociálnych práv. Je to iniciatíva vychádzajúca z dopytu občanov Európskej únie túžiacich po sociálnejšom európskom priestore, v ktorom budú dodržiavané spravodlivé podmienky, rovnosť príležitostí a prístupu na trh práce a v neposlednom rade sociálna ochrana a začleňovanie. A to ešte s väčšou radosťou som sledovala vyčlenenie z jedného z princípov tohto piliera pre začleňovanie ľudí so zdravotným znevýhodnením a vytvorenie stratégie v oblasti práv osôb so zdravotným znevýhodnením na roky 2021 až 2030.
V systémoch sociálneho poradenstva pre osoby so zdravotným znevýhodnením sa v rôznych členských štátoch Európskej únie často vyskytujú rozdiely. Zatiaľ čo niektoré štáty majú vyvinuté komplexné programy a služby, ktoré poskytujú osobám so zdravotným postihnutím podporu a asistenciu v rôznych oblastiach života, iné štáty sa môžu stretávať s nedostatkom zdrojov a efektívnych opatrení, ako napríklad Slovensko. Je dôležité, aby sa členské štáty inšpirovali osvedčenými postupmi a vzájomne si vymieňali skúsenosti, aby sa zlepšil stav sociálneho poradenstva a podpory pre osoby so zdravotným znevýhodnením v celej Európe.
Na záver by som rada spomenula iniciatívu Aj my, ktorú sme v rámci Progresívneho Slovenska uviedli do života s kolegyňou Janou Hanuliakovou. Je to o rešpekte, pomoci a začleňovaní. Bez ohľadu na politické tričká, každému by malo ísť o zlepšenie kvality života zdravotne znevýhodneným, preto prosím o podporu tohto zákona.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne. Otváram týmto všeobecnú rozpravu. A prvá sa hlásila pani poslankyňa Veslárová, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne za faktické poznámky. Som rada že, kolegyne Petrík a Jurík pripomenuli aj tie argumenty, pseudoargumenty, ktoré sa používajú vo vzťahu teda k nejakým ekonomickým záťažám a administratívnym dopadom a podobne. Naozaj 32 centov za rok na zamestnanca, to je, myslím si, cena, ktorú by sme absolútne bez mihnutia oka mali zaplatiť za to, že vieme týmto ženám v náročnej situácii pomôcť. A ja chcem veľmi pekne poďakovať kolegom a kolegyniam z KDH, že sme sa zhodli na tomto návrhu zákona, že ho chcete podporiť a verím, že sa nájdu aj kolegovia z iných poslaneckých klubov, pretože si myslím, že vieme takýmto spôsobom naozaj vyslať jasný signál ženám, ktoré zažívajú tieto veľmi ťaživé chvíle vo svojom živote, a vieme im pomôcť.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne.
No, ja aktuálne tehotná som, takže radšej ani nebudem myslieť na to, že by to mohlo dopadnúť nejako zle, ale áno, je to súčasť života a skrátka občas sa to stáva. Písalo nám množstvo žien, ktoré zažili podobnú situáciu a cítili, že napríklad od zamestnávateľa, že napríklad to nemôžu povedať zamestnávateľovi, alebo sa to hanbili povedať a s tým svojím smútkom a s tým trúchlením vlastne museli prísť do práce. A naším, naším cieľom, v podstate tam musím povedať, hlavne oceniť Luciu, ktorá prišla s týmto nápadom, a ja som rada, že som sa k nej mohla pridať, pomôcť týmto ženám práve v tomto trúchlení, aby aspoň tie dva dni mohli využiť na to, že to v sebe ako-tak spracujú, aj keď je to naozaj vec, ktorá, ktorú množstvo žien nám písalo, ich spracovávalo aj niekoľko mesiacov. Ale myslím si, že keď dokážeme mať v našej legislatíve dni voľna pri úmrtí nášho blízkeho alebo rôzne iné péenky, tak si myslím, že takéto dva dni voľna navyše aj pre ženy po spontánnom potrate nie sú niečo, čo by išlo našu ekonomiku zrútiť, skôr naopak, ide tu o nejaký rešpektujúci prístup či už vládnej koalície, alebo nás všetkých, pochopenia tomu, že takéto prípady existujú.
A ja len sa pridám teda ku kolegyni Beáte Jurík, my sme boli spolu na takej debate, že prečo ženy zarábajú menej, a tam presne odznel ten argument, že by mohli zamestnávatelia začať zamestnávať menej ženy, ktoré by si nejak húfne teraz začali pýtať takéto voľno. To snáď nemyslíme vážne, ale my sme to dokonca s kolegyňou aj prepočítali a ide o 32 centov na jedného zamestnanca na rok. Takže, prosím vás, to nie sú žiadne náklady.
Ďakujeme pekne za pod... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ja vám, kolegyne Plaváková a Petrík, veľmi pekne ďakujem za tento návrh a pamätám si, ako ste ho pripravovali, ešte keď sme mali len jediného poslanca Tomáša Valáška, a ja som vtedy bola tehotná zrovna, tak som mala z toho také pocity, že nevedela som si predstaviť, aká neskutočná bolesť to asi musí byť pre ženu, ktorá čaká dieťatko, ktorá sa naň veľmi teší a ktorá si niečo takéto zažije. Čiže o to viac som to aj vtedy podporovala a, samozrejme, aj teraz.
Ale chcela by som iba vyvrátiť takú, taký pseudoargument, ktorý niektorí ľudia používajú zrovna proti takýmto návrhom, ako je napríklad teda dva dni voľna po spontánnom potrate, alebo dva dni voľna počas menštruácie a podobne, že potom firmy nebudú zamestnávať ženy, lebo že si povedia, že načo im máme dávať dva dni naviac v porovnaní s mužmi, alebo že to nejak administratívne zaťaží podnikateľskú sféru a podobne. Tak chcela by som vyvrátiť tieto bludy, vravím, pseudoargumenty, bludy, to je jedno, pretože tie štáty, v ktorých takéto podporné opatrenia zaviedli, tak jednoducho nič sa nezmenilo. Skutočne tam firmy neprestali zamestnávať ženy a práve naopak, aj celkovo to prispelo k tomu, aby tá pracovná atmosféra, pracovné podmienky boli lepšie a tým pádom sa zlepšila aj celková situácia tých zamestnankýň a tiež aj firmy. Čiže je to win-win či už pre tých zamestnancov, zamestnankyne, ale, samozrejme, aj pre tú firmu.
Takže iba by som vás poprosila, keď budete uvažovať o podpore tohto zákona, tak v skutočne tento, na tento pseudoargument ani nemyslite.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Kolegovia, kolegyne, ja už budem naozaj len veľmi krátko k tejto téme. Myslím, že všetko podstatné už aj odznelo. Ja chcem len ako právnička, ktorá sa venuje ľudským právam, zdôrazniť práve ten ľudskoprávny aspekt tohto návrhu.
Pri poslednej novele sa odstránila diskriminácia vdov a vdovcov s jedným dieťaťom, ale znevýhodnení naďalej zostali vdovy a vdovci, ktorí deti nemajú. A už sa tu spomínalo vyjadrenie Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Ono ešte v roku 2021 vydalo stanovisko, v ktorom konštatovalo, že súčasný legislatívny stav je v rozpore s ústavou. Konštatovali to vtedy vo vzťahu k tej situácii, kedy ani vdovy a vdovci s jedným dieťaťom nemali následne po dvoch rokoch nárok na vdovský a vdovecký dôchodok, ale rovnako konštatovali, že sa to týka aj situácie bezdetných ľudí.
Ide v zásade o porušovanie zákazu diskriminácie vo vzťahu k ľuďom, ktorí sa nachádzajú naozaj v zraniteľnej životnej situácii, ako tu už odznelo aj z konkrétnych príbehov ľudí, ktorých sa to dotýka. Naozaj to zásadným spôsobom negatívne ovplyvňuje ich život a mohli by sme im pomôcť, mohli by sme zlepšiť ich kvalitu života, ich životnú situáciu a aj ekonomickú stabilitu, ktorá prispieva k tomu, aby sme viedli kvalitný život.
Máme teda možnosť spoločne pomôcť a ja chcem veľmi pekne poďakovať aj kolegom a kolegyniam z KDH, že sa pripájajú k tejto našej iniciatíve. Verím, pevne verím, že sa nájde podpora aj v ostatných opozičných, ale aj koaličných kluboch, pretože takýmto spôsobom môžeme naozaj jednoduchou malou novelou pomôcť mnohým ľuďom na Slovensku, ktorí sa ocitajú nie vlastným pričinením v zložitej životnej situácii. Naozaj sa to môže stať komukoľvek a my máme príležitosť týmto ľuďom pomôcť. A, samozrejme, v druhom čítaní môžeme diskutovať o tom, ako ešte tento návrh zlepšiť tak, aby sa tá právna úprava napríklad zjednotila podľa toho, ako tu odznelo.
Takže ja by som chcela na záver naozaj len opakovane apelovať na to, aj aby koaliční poslanci a poslankyne sa zamysleli nad podporou tohto návrhu zákona, ktorá môže naozaj pomôcť ľuďom v mimoriadne zložitej životnej situácii a máme tú príležitosť ich životy zlepšiť k lepšiemu.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Ondrej, ty si v závere svojho vystúpenia uvažoval o možnej retroaktivite. Skonštatoval si, že teda to nevyzerá, že by sa nejaká retroaktivita javila v tomto zákone, to znamená, že ľudia, ktorí podstúpili právnu tranzíciu doteraz, by mali byť akoby v bezpečí. Ja by som ale napriek tomu, keď sa pozerám na to znenie zákona, tam sa hovorí, že ministerstvo vykoná na požiadanie zmenu rodného čísla, nehovorí sa, kto môže byť žiadateľom. Ja by som fakt asi požiadal predkladateľov, aby urobili právnu analýzu alebo aby niekto iný urobil túto právnu analýzu a s určitosťou stanovil, že niečo také nebude možné, pretože ak niekto vykoná genetický test a nejaký úrad bude mať tento výsledok toho testu, tak iniciatívny úradník môže tiež toto požiadanie urobiť. Ja som si fakt nie istý, takže myslím, že by bolo dobré, keby sme takúto právnu analýzu mali.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja by som chcela opäť zopakovať, že sme tu sekulárna krajina. Po roku 1989 sme sa mohli vrátiť naspäť k slobode vierovyznania a tak je to dobré, samozrejme. Avšak teraz sa dostávame do situácie, kde v tejto krajine ľudia s mocou vnucujú druhým, ako majú žiť podľa toho, ako povedal sám pán Vašečka pred chvíľou, presvedčenia. Čiže keď majú niektorí ľudia nejaké presvedčenie a majú moc, tak neviem, prečo majú zrazu pocit, že potrebujú vnútiť iným ľuďom ich spôsob života a ich presvedčenie. A to nie je správne.
My sme tu počuli viac príbehov, osobne poznáme mnoho transrodových ľudí, ktorí tu desiatky rokov aj s nami žijú. Tí nám hovoria, že im to ubližuje. V tej chvíli by sme ale my mali zahaltovať. Zahaltovať a počúvať, čo tí ľudia potrebujú a aký servis od tejto krajiny potrebujú, pretože okrem obyčajnej vzájomnej rovnosti tu napríklad aj platia dane, z ktorých sme platení my. My tu, my všetci. My by sme mali cítiť pokoru k ostatným ľuďom a ich potrebám a nielen teda k našim vlastným, tým osobným. My tu už máme byť tí, ktorí budú ľuďom naozaj pomáhať a nastavovať zákony tak, ako potrebujú, a nie teda im ubližovať, ako sa tu stále toto spomína. Tvorme pekné veci, dobrý servis, buďme príkladom v rešpekte. Keď chceme pomáhať, tak naozaj pomáhajme, ale toto pomoc nie je, toto je stále to spomínané slovo ubližovať. Prosím vás, neubližujme týmto ľuďom, pomôžme im. (Potlesk.)

Pán Dostál, vďaka za vašu zmierlivosť vo vašom vystúpení. Takto, ja by som sa veľmi potešil, keby pán predkladateľ a pani predkladateľka sa osobne stretli zoči-voči s transrodovými osobami a keby sa ich spýtali, aký život dnes na Slovensku žijú vo svojej dennodennosti, keby sa predkladateľ a prekladateľka spýtali, akú konkrétnu pomoc potrebujú, keď špeciálne pani predkladateľka chce tak veľmi pomáhať, veď na tom má svoju politickú kariéru postavenú, že chce pomáhať. Tak keby sa to stalo, keby sa pýtali a keby pozorne počúvali, keby dali stranou všetko a naozaj by pozorne počúvali, tak na gigaliardu percent by sa tento návrh zákona v tomto pléne nikdy neobjavil. A tiež by sa tu nikto v tomto pléne neoháňal anecdotal evidence, že niekde v Nemecku si raz do roka niekto mení pohlavie, lebo na internetoch tak písali. To nie je argument do tohto pléna, pardon.
Transrodové osoby bez ohľadu na to, aká je legislatíva, aká bude, u nás na Slovensku boli a budú a žiaden zákon to nezmení. A svedectvá transrodových osôb vrátane mojich priateľov a priateliek potvrdzujú, že vstúpiť do toho procesu tranzície je náročné a ten proces je dlhý, že to nie je otázka toho, že v piatok sa rozhodnem a v pondelok idem, ale je to záťaž, ktorá je mimoriadna ako pre telo, tak pre psychiku, a tuto záťaž byť naozaj nikto dobrovoľne nepodstupoval z rozmaru, len tak a určite nie raz do roka.

Ďakujem pekne. Ďakujem za vaše vyjadrenia.
Začnem reakciou na pani poslankyňu Záborskú. Povedali ste to sama. V konečnom dôsledku Francúzsko umožňuje právnu tranzíciu. Má to možno inak usporiadané ako ten príklad z Nemecka, ktorý som uviedol, ale majú to nastavené tak, že je to možné. Zákon, ktorý vy predkladáte, to znemožní.
Budem pokračovať reakciou na pána poslanca Majerského. Áno, každá bunka vypovedá o tom, aké biologické pohlavie človek má. Lenže človek nie je len biologická veličina. Človek je čímsi viac. A keď budete hovoriť s lekármi alebo sa priblížite k transrodovým ľuďom, tak pochopíte, že to je reálny stav, že títo ľudia pociťujú nesúlad s tým, čo im príroda nadelila, a s tým, čo ako ľudia žijú. A toto chcú vyriešiť. Ak vy zdvihnete ruku za toto a znemožníte týmto ľuďom, aby mali občiansky preukaz, najprv teda rodné číslo, potom občiansky preukaz, ktorý je v súlade s ich rodovou identitou, tak ich vystavujete nekonečnému utrpeniu. Pri každom úradnom úkone budú musieť vysvetľovať, prečo majú v papieroch niečo iné, ako ich vníma ten úradník alebo spoločnosť naokolo. To je to, čím títo ľudia trpia. A my musíme týmto ľuďom pomáhať a nie im sťažovať život. Prosím vás, rozprávajte s lekármi, so sexuológmi, s psychiatrami. Toto je... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)