Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predsedajúci.
Pán minister, ďakujem za vašu odpoveď. Rozumiem tomu teda tak, že určitá kategória týchto súkromných školských zariadení bude oslobodená od transakčnej dane. Napriek tomu by som sa chcel spýtať, či tento váš výklad, ktorý ste teraz poskytli formou odpovede na túto otázku, bude špecifikovaný v nejakom vykonávacom predpise k tomuto zákonu, resp. jeho novele.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Pán poslanec Viskupič, ja osobne si tiež myslím, že je potrebné, aby sme začali hovoriť o znižovaní počtu dní pracovného pokoja. To považujem za úplne legitímnu diskusiu.
Pre mňa je však na tomto vašom návrhu zaujímavé to, čo ste práve zmienili, totiž tá otázka, alebo tá viazanosť na základnú zmluvu so Svätou stolicou, a teda celá táto téma z pohľadu náboženskej neutrality štátu. Ja si myslím, že je to oprávnený návrh.
Kladiem si ale otázku, či z legislatívnotechnického hľadiska je vôbec možné rokovať o niečom takomto. Ja si myslím, že by sme mali o tejto veci hovoriť, ale tento váš návrh vlastne prináša veľmi dôležitú otázku tej tzv. nezrušiteľnosti základnej zmluvy so Svätou stolicou. Pokiaľ rozumiem tej zmluve správne, tak je možné ju meniť, tam je tá klauzula. Vy ste aj spomínali, že by to vyžadovalo vlastne rokovanie medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, a bude to veľmi zaujímavé, ako ďalej sa bude táto vec vyvíjať.
Myslím si, že v záujme lepšej ekonomickej výkonnosti Slovenskej republiky by bolo žiadúce, aby prípadne bola dohoda na zrušení niektorého z cirkevných sviatkov možná, a preto držím palce tomuto návrhu.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, milí kolegovia, ospravedlňujem sa, trošku som zadýchaný. Rád by som zareagoval na predložený návrh a to v tom zmysle, že je to návrh, ktorý predpokladá ešte väčšie zvyšovanie finančného príspevku pre cirkvi, než ako tomu bolo v doterajšej podobe zákona o finančnom príspevku pre cirkvi. Ide proti trendom, ktoré sú jasné, preukázateľné v spoločnosti, totiž že nám klesá počet ľudí, ktorí sa hlásia k niektorým z registrovaných cirkví a náboženských spoločností. Máme tu teda situáciu, kedy používame verejné zdroje na podporu, na zväčšujúcu sa podporu stále zmenšujúcej sa skupiny veriacich. Myslím si, že tento návrh je preto nezodpovedný voči verejným financiám.
Je takisto nezodpovedný voči veľkej skupine ľudí, ktorí v našej spoločnosti sa nehlásia ku žiadnej z registrovaných cirkví alebo náboženských spoločností. Rovnako je nespravodlivý voči rastúcej skupine ľudí, ktorí sa hlásia k náboženskej viere, ktorá však nemá možnosť získať status registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.
Chcel by som tiež upozorniť na nedávnu skutočnosť, ide o prieskum, ktorý realizovala Slovenská akadémia vied v spolupráci s Prírodovedeckou fakultou Univerzity Komenského a zber dát realizovala agentúra FOCUS. Tento prieskum sa špecificky venoval generačnému prenosu viery v našej spoločnosti. Z výsledkov tohto výskumu, ktorý skúmal aj to, akú podobu vzťahu štátu a cirkví si občania na Slovensku prajú, vyplýva, že takmer polovica, asi štyridsať... vyše 47 % opýtaných nie je spokojná s existujúcim spôsobom financovania cirkví a náboženských spoločností štátom a praje si zmenu.
V tejto skupine tých 47 % sú ľudia s rôznym názorom na to, ako by malo vyzerať financovanie cirkví zo strany štátu. Pomerne veľká skupina osôb z tohto prieskumu, z tej vzorky výskumnej, takisto odpovedala, že si myslí, že cirkvi by mali byť zodpovedné za financovanie svojej základnej prevádzky samé, a teda prijateľný model pre túto skupinu ľudí je taký, že členovia cirkví alebo náboženských spoločností by sami znášali finančné náklady na platy svojich duchovných a prevádzku. Takže aj tento výskum jasne hovorí, že predkladaný návrh ide proti dátam, proti trendom v spoločnosti, a preto ho my v Progresívnom Slovensku nepodporíme.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi ako určenému spravodajcovi výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny uviesť informáciu výboru k návrhu poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Beáty Jurík, Lucie Plavákovej a Zuzany Števulovej na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k útoku na detské zdravotnícke zariadenie Ohmatdyt na Ukrajine, tlač 380.
Podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 400 z 15. júla 2024 pridelil predmetný návrh na prerokovanie výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny s tým, že ako gestorský výbor podá v stanovenej lehote Národnej rade Slovenskej republiky informáciu o prerokovaní predmetného materiálu vo výbore a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Gestorský výbor o návrhu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky dňa 12. septembra 2024 na svojej 21. schôdzi rokoval, avšak neprijal platné uznesenie, nakoľko návrh uznesenia nezískal súhlas nadpolovičnej väčšiny členov a členiek výboru v zmysle § 52 odsek 4 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky. Prílohou informácie je aj návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážený pán komisár pre deti, kolegyne, kolegovia, Nelson Mandela, veľký obhajca ľudských práv, povedal, že charakter spoločnosti poznáme podľa toho, ako sa správa k deťom a ja by som k tomu dodal, že to, ako sa správame k deťom, rozhoduje nielen o našom charaktere, rozhoduje to aj o našej budúcnosti. A keď dnes preberáme správu komisára pre deti, tak vlastne hovoríme o tom, ako sa staviame k našej budúcnosti. Vo svojom vystúpení chcem najprv hovoriť o niektorých pozitívnych aspektoch, ako ich vnímam v správe za rok ´23, a potom sa budem venovať niektorým veciam, ktoré mi tam chýbajú alebo ktoré považujem za nedostatočné.
Ako prvé chcem oceniť, že správa venuje obsiahlu časť novej kompetencii úradu v Národnom preventívnom mechanizme. Pred malou chvíľočkou sme tu prerokúvali historicky prvú správu Národného preventívneho mechanizmu, pán verejný ochranca práv hovoril aj o tom, ako je rozdelená táto kompetencia a v nej má svoju úlohu aj Úrad komisára pre deti. Keďže ide o nový nástroj, je dôležité, aby dotknuté subjekty hneď na začiatku vo svojej činnosti vytvorili priestor pre úlohy vyplývajúce z tohto mechanizmu a aby správne nastavili procesy, ktoré z tohoto mechanizmu vyplývajú, tak, aby tento mechanizmus bol prínosom pre situáciu v Slovenskej republike.
Oceňujem, že Úrad komisára pre deti vytvoril na tento účel špeciálny tím a stanovil aj priority svojej činnosti na rok 2024. Za dôležité považujem aj sústredenie sa na prevenciu neľudského správania v reedukačných centrách, ktoré sa v poslednej dobe ukázali ako zariadenia, v ktorých dochádza k početnému porušovaniu práv dieťaťa. Považujem však za dôležité, aby úrad komisára v súvislosti s plnením úloh Národného preventívneho mechanizmu nespúšťal zo zreteľa celú šírku zariadení v jeho kompetencii. Žiaľ, neľudské, ponižujúce a kruté zaobchádzanie a trestanie je veľkým problémom najmä v uzavretých prostrediach a inštitúciách, v ktorých sa často ocitajú práve aj deti.
Ďalej chcem oceniť, že sa úrad venuje problematike duševného zdravia detí prostredníctvom početných aktivít v rôznych formách. Zhoršujúca sa situácia v oblasti duševného zdravia detí je alarmujúca, ako pán komisár aj uviedol vo svojom predstavení správy. Áno, na poplach bijú odborníci aj rodičia. Pandémia, vojna na Ukrajine, environmentálne a energetické krízy, ako aj silná polarizácia spoločnosti, to chcem zdôrazniť, to všetko sú faktory, ktoré prispievajú k zhoršujúcemu sa stavu psychického zdravia celej populácie a, žiaľ, aj detí a mladých ľudí. Je skutočne najvyšší čas, aby štát v tejto oblasti urobil svoju, alebo aby v tejto oblasti urobil svoju prioritu v sociálnej, zdravotnej a tiež v ľudskoprávnej politike a prestal starostlivosť o duševné zdravie detí a mladých ľudí presúvať len na mimovládne organizácie, ktoré mimochodom teraz viacerými krokmi táto vláda stigmatizuje a hádže im polená pod nohy, najnovšie aj v podobe transakčnej dane, ktorá vážne zasahuje do hospodárenia ziskových organizácií. Ak chceme, aby sme sa pohli ďalej v tejto problematike duševného zdravia detí a mladých ľudí, mali by sme prestať s takýmto stigmatizovaním mimovládnych organizácií, ktoré robia záslužnú prácu v tejto oblasti.
Ďalej oceňujem, že úrad sa venuje problematike inklúzie ukrajinských detí na Slovensku. Aj tu ide o zvlášť aktuálnu a naliehavú ľudskoprávnu otázku. Je zrejmé, že prítomnosť detí a mladých ľudí na Slovensku nezostala len vecou niekoľkých mesiacov. Začlenenie detí a mladých ľudí z Ukrajiny je vážnou výzvou pre celú našu spoločnosť. Konanie v najlepšom záujme dieťaťa v tejto špecifickej otázke je obzvlášť náročné, pretože na jednej strane vyžaduje také kroky, ktoré umožnia deťom a mladým ľuďom plnohodnotné začlenenie v našej spoločnosti na Slovensku. Zároveň však vyžaduje aj také kroky, ktoré umožnia deťom a mladým ľuďom plnohodnotný návrat na Ukrajinu v prípade, že po skončení vojnového konfliktu sa takto rozhodnú. Kvalifikovanú podporu a vedenie v tejto oblasti potrebujú školy obce a vôbec všetky inštitúcie, ktoré prichádzajú do kontaktu s deťmi a mladými z Ukrajiny. Ide o veľmi dôležitú skúšku, v ktorej môžeme získať potrebné zručnosti pre inklúziu detí a mladých ľudí aj v budúcnosti v prípade iných konfliktov, ktoré generujú utečencov.
Oceňujem tiež, že úrad komisára rozvíja tému detskej participácie. Konkrétnym výsledkom je napr. aj vyhlásenie Európskej siete ombudsmanov pre deti a stanovisko k ochrane a podpore práv detí v náhradnej starostlivosti, ktoré bolo prijaté teraz nedávno na 28. valnom zhromaždení spomínanej siete ENOC 20. septembra 2024 v Helsinkách. Jedným z kľúčových bodov tohto vyhlásenia je práve zvýšenie participácie detí na rozhodovaní v procesoch, ktoré sa ich týkajú. Úrad komisára sa aktívne zapojil aj do tejto iniciatívy. Deti a mladí ľudia majú vedieť, že ich hlas a ich problémy táto spoločnosť berie vážne. Je to jedno z práv, ktoré im garantuje Dohovor o právach dieťaťa. Je dôležité, aby Slovensko bolo krajinou, ktorá deti a mladých ľudí čo najviac zapája do rozhodnutí o ich živote. V posledných rokoch sú to práve deti a mladí ľudia, kto napr. voči klimatickým zmenám burcuje politikov, aby konali. Ale aj v téme tolerancie k rastúcej rozmanitosti našej spoločnosti sú to práve deti a mladí ľudia, kto citlivo vníma každú nespravodlivosť a vytláčanie na okraj našej spoločnosti, preto je veľmi dôležité, aby aj v týchto oblastiach spoločnosť zabezpečovala dostatočnú participáciu detí.
Teraz sa budem venovať oblastiam, ktoré v správe komisára hodnotím kriticky.
V správe chýba zásadnejšie spracovanie novoprijatej vládnej stratégie s názvom Detstvo bez násilia. Spomína sa v celej správe len okrajovo v dvoch zmienkach, pritom násilie na deťoch je stále vážnym problémom našej spoločnosti. Je čas, aby sme konečne začali zodpovednú a kvalifikovanú celospoločenskú diskusiu o nebezpečne vysokej tolerancii voči telesným trestom ako primeranému výchovnému prostriedku v domácom, rodinnom prostredí. Najmä v rodinnej výchove sa stretávame ešte stále s neprijateľne vysokou mierou akceptácie miernych telesných trestov. Pre mnohých rodičov je to primeraný výchovný prostriedok, ako zvyknú o tom hovoriť, na ktorý majú právo a toto právo si za žiadnu cenu nechcú nechať vziať. Pravdou však je, že násilie plodí násilie a každý, kto fyzické tresty obhajuje ako súčasť výchovných prostriedkov, sa podieľa na ponižovaní ľudských bytostí a tým tiež zasieva do duše detí náklonnosť k násiliu, ktorá sa potom často prejavuje v ich dospelom živote.
Pokiaľ ide o sexuálne a sexualizované násilie na deťoch, správa ho síce spomína ako zistenia vo viacerých zariadeniach, Úrad komisára pre deti však v správe neprichádza s účinnými návrhmi na riešenie tohto problému, pritom sa v spoločnosti stále stretávame s odporom práve konzervatívnych kruhov voči modernej sexuálnej a vzťahovej výchove. Je najvyšší čas, aby sme vytvorili také postupy oznamovania a vyšetrovania sexuálneho zneužívania detí, aby obete nemuseli sa obávať stigmatizácie a ponižujúcich spôsobov vypočúvania. Aby sa obete nemuseli pozerať, ako páchateľov kryjú ich nadriadení, ako unikajú spravodlivosti, aby nemuseli žiť s trýznivým pocitom, že hovoriť o sexuálnom zneužívaní a oznamovať páchateľov je zbytočné. Je najvyšší čas, aby Úrad komisára pre deti prispel k tomu, aby mladí ľudia a deti mali prístup k včasnej sexuálnej a vzťahovej výchove, ktorá ich naučí rozpoznať predátorské správanie v ich prostredí.
Za nedostatok v správe považujem aj skutočnosť, že konzekventne používa stigmatizujúce označenie neúplná rodina namiesto jednorodičovská rodina. Zo správy tiež vyplýva, že úrad preferuje tzv. striedavku a intenzívne spolupracuje s organizáciami presadzujúcimi striedavú starostlivosť. V správe absentuje uznanie situácií, keď striedavá starostlivosť nie je v najlepšom záujme dieťaťa.
Za nedostatok považujem tiež to, že správa sa vôbec nezmieňuje o riešení medializovaného prípadu z augusta 2023, pri ktorom zverenci a zverenkyne z Centra pre deti a rodiny v Trnave boli násilím nútení k rôznym náboženským úkonom. V zariadení, ktoré je v zriaďovateľskej pôsobnosti verejnej sféry, teda nešlo o cirkevné zariadenie, je takéto konanie neprípustné a je v rozpore s ústavným princípom, podľa ktorého sa Slovenská republika neviaže na žiadne náboženstvo. Neprípustnosť tohto konania potvrdila aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, keď zasiahla proti vynucovaniu náboženského vyznania a viery u detí v Centre pre deti a rodiny v Trnave. Okrem iného sa zistilo, že plnenie povinností vyplývajúcich z programu sa od detí vynucovalo aj pod hrozbou trestu a bez ohľadu na ich vôľu. Program uplatňovaný v Centre pre deti a rodiny Trnava zároveň nemá oporu v zákone a podľa Generálnej prokuratúry neprípustným spôsobom zasahoval do slobody náboženského vyznania a viery. Je nanajvýš zaujímavé, prečo o takomto závažnom porušení zákona a práv dieťaťa správa komisára pre deti mlčí. Chcem veriť, že komisár túto skutočnosť verejnosti čím skôr vysvetlí.
Napriek uvedeným výhradám chcem v závere povedať, že správu o činnosti Úradu komisára pre deti za klub Progresívne Slovensko v hlasovaní zoberieme na vedomie.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci.
Pani poslankyňa Plevíková, predviedli ste ozaj statočnú obhajobu, čo iné by sa dalo čakať, vášho ministra, ale ja chcem upozorniť na jednu vec, ktorá tu možno doteraz nezaznela. Pán minister urobil veľa vecí, ktorými sa snažil pomôcť svojim ľuďom, o tom sa tu hovorí veľmi veľa, ale zanedbal jednu veľmi vážnu vec, na ktorej do istej miery stojí systém spravodlivosti v každom štáte, a to je služba, súdnych znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.
V tejto veci pán minister urobil veľmi zaujímavú vec. Od roku 2004 sa neupravovali žiadnym spôsobom podmienky pre výkon tejto služby a bola pripravená novela vyhlášky a po jeho nástupe, jeho ministerstvo, on úplne prestali komunikovať s asociáciou tlmočníkov, prekladateľov takisto so súdnymi znalcami. Týmto minister Susko vážne ohrozuje prístup k spravodlivosti pre bežných občanov, pretože tento stav tlmočníkov, prekladateľov sa vyprázdňuje, ľudia odchádzajú pre zlé podmienky. A to znamená, že občania, ktorí potrebujú službu pri prístupe k spravodlivosti, službu tlmočníkov, znalcov, sa tejto služby nebudú vedieť dočkať, budú sa naťahovať súdne konania. Toto považujem za veľmi, veľmi vážne porušenie služby ministra a znemožnenie prístupu bežných občanov k spravodlivosti.

Ďakujem pekne, pán minister.
Chcem sa uistiť, či som dobre rozumel vašej odpovedi. Povedali ste, že pripravujete úpravu vyhlášky, ktorá by toto obmedzenie mala zrušiť, zároveň ste ale povedali, že to terajšie vylúčenie považujete za legitímne. Teda to je prvá časť mojej doplňujúcej otázky.
A druhá, je známe, že okolité krajiny postupne rušia takéto obmedzenia a je ich stále viac, je to založené na modernom výskume lekárskom, ktorý potvrdzuje, že takéto obmedzenia nedávajú veľký zmysel. Najnovšie sa niečo takéto deje v Českej republike. Tamojší váš rezortný kolega minister Vlastimil Válek v tejto veci uviedol: "Každý zdravý Čech, ktorý chce pomôcť zachrániť životy a darovať krv, by mal mať tú možnosť. Naša metodika zohľadňuje požiadavku na individuálne posúdenie rizík viazaných na sexuálnu aktivitu u každého záujemcu o darovanie, a to bez toho, aby bolo kritériám, aby teda kritériom bolo pohlavie alebo sexuálna orientácia."
Teda, ak je to možné napríklad v Českej republike a v mnohých ďalších iných krajinách, prečo to nie je možné na Slovensku? Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem, Dana, za túto pripomienku. Áno, ako som uviedol, sme vlastne v období, kedy od vlády očakávame znižovanie, šetrenie a nie zvyšovanie štátnych výdavkov a je to o to vypuklejšie, keď sa pozrieme na tú situáciu, ktorú si teraz pripomenula ty, že v rezorte kultúry je množstvo ďalších oblastí, ktoré sú finančne podvýživené, a preto popri tých systémových problémoch, ktoré som sa snažil objasniť, je to aj skoro až neetické, aby takýmto spôsobom v tejto dobe sa navyšovali financie pre cirkvi.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Kolegyne, kolegovia, ministerstvo kultúry deklaruje, že touto novelou chce dosiahnuť dva ciele, a to, ako aj pani ministerka uviedla, zvýšenie miery solidarity s menšími registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami a tiež zvýšenie predvídateľnosti a transparentnosti. Ja sa nazdávam, že v skutočnosti schválenie novely bude znamenať veľmi ťažko predvídateľný mechanizmus zaťaženia verejných financií. Kým v roku 2024 štát poskytne cirkvám 59 mil. eur, po schválení novely v predkladanom znení to bude v roku 2027 takmer 80 mil. eur. Teda v priebehu troch rokov by to bol nárast o takmer jednu tretinu tej súčasnej miery finančného príspevku. A to všetko v dobe, keď od vlády očakávame skôr návrhy na šetrenie a nie na zvyšovanie výdavkov verejných financií.
Za významnú v súvislosti s prerokovávaním tohto zákona považujem skutočnosť, že voči predkladanému návrhu ministerstva kultúry v medzirezortnom pripomienkovom konaní vzniesli zásadné pripomienky ministerstvo financií, ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, Národná banka Slovenska a v istom zmysle aj Generálna prokuratúra a všetky tieto inštitúcie namietajú naviazanie rastu príspevku na minimálnu mzdu, čo je v podstate zásadný prvok tejto navrhovanej novely. Ich pripomienky neboli akceptované, dve kľúčové ministerstvá tejto vlády, teda jedno zodpovedajúce za verejné financie a druhé zodpovedajúce za zamestnanosť a úroveň sociálneho štátu, majú teda zásadnú výhradu voči tomuto riešeniu, s ktorým prichádza ministerstvo kultúry, v rámci jednej koalície vidíme tu isté napätie. Bolo by skutočne zaujímavé počuť, prečo obaja ministri napokon pri hlasovaní vo vláde zmenili názor a návrh nám poslali aj svojimi hlasmi do parlamentu.
K tomu, ako tento návrh nedokáže dosiahnuť ministerstvom deklarované ciele, sa vyjadrím v rozprave počas druhého čítania, pretože predpokladám, že návrh sa dostane asi aj do druhého čítania. Teraz sa sústredím na niekoľko zásadných aspektov novelizovaného zákona o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností, je to zákon 370/2019.
Predkladaná novela totiž prehlbuje finančnú závislosť cirkví na financovaní z verejných zdrojov. V Progresívnom Slovensku zastávame názor, že finančná závislosť cirkví na verejných zdrojoch by sa mala znižovať a nie zvyšovať. Ako politici by sme mali hľadať mechanizmy a dohodu s cirkvami, ako dosiahnuť túto nižšiu závislosť cirkví na štáte. Je to iste náročná úloha a vyžaduje si zásadnú zmenu myslenia a nastavenia v spoločnosti, čím skôr sa však do tejto úlohy pustíme, tým lepšie to bude pre štát i pre cirkvi. Je to v záujme náboženskej neutrality štátu. Je to v záujme oddelenia štátu od cirkví, v záujme naplnenia ústavnému princípu, podľa ktorého je Slovenská republika sekulárny štát, lebo sa okrem iného neviaže ani na žiadne náboženstvo.
Je to tiež otázka náboženskej slobody. Na prvý pohľad by sa azda zdalo, že zvýšenie finančného príspevku zvýši mieru slobody cirkví. Opak je pravdou. Aj teraz navrhované zvýšenie je, aby som to vyjadril obrazne, iba predĺžením reťaze, na ktorej cirkvi zostávajú stále pripútané k štátu. Hoci novelizovaný zákon nesie názov o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností, z dôvodovej správy je zrejmé, že ide o finančné zdroje, ktorých 97 %, teda veľká väčšina, slúži na pokrytie mzdových nákladov cirkví. Zbytok, 3 %, cirkvi využívajú na krytie administratívnych nákladov svojich ústredí. Áno, najzákladnejšia činnosť cirkví je úplne závislá na verejných financiách, mzdy duchovných a administratíva ústredí. Dôvodová správa uvádza, že terajšia podoba zákona je výsledkom niekoľkoročných rokovaní s cirkvami.
Zásadnou zmenou voči stavu pred prijatím nového zákona v roku 2019 malo byť, že kým dovtedy sa príspevok štátu používal výhradne na mzdy duchovných a prevádzkové náklady ústredí a ministerstvo kultúry dokonca zostavovalo platové tabuľky zamestnancov a rozpočítavalo ten príspevok aj na konkrétne mzdy, po zmene v roku 2019 sa krytie mzdových nákladov uvádza len ako posledná z viacerých oprávnených možností na využitie štátneho príspevku. V § 6 ods. 1 tohto zákona sa uvádza: „Príspevok štátu je určený na podporu financovania činnosti cirkví na bohoslužobné aktivity, výchovné aktivity, kultúrne aktivity, charitatívne aktivity cirkví, na náklady cirkví súvisiace s výkonom jej činnosti v postavení zamestnávateľa a prevádzkové náklady cirkví."
Teda tá filozofia zákona tej zmeny v roku 2019 bola, že ten finančný príspevok sa bude používať skôr na iné potreby cirkví a nie primárne na mzdy. Z dôvodovej správy sa však napriek tomu dozvedáme, že ide predovšetkým o riešenie vážnej krízy vo financovaní miezd duchovných, keďže cirkvi nedokážu zabezpečiť dostatočný prísun financií na mzdy z vlastných zdrojov, tak musí zasiahnuť štát a svoj príspevok navýšiť. Toto je v úplnom rozpore s filozofiou nového zákona z roku 2019.
Potreba jeho novelizácie navyše potvrdzuje, že tvorcovia tohto zákona nedokázali uspokojivým spôsobom vyriešiť problém nízkych platov duchovných a zákon si vyžaduje ďalšiu novelizáciu. Je pritom zrejmé, že ani táto novelizácia problém s nízkymi mzdami duchovných nevyrieši. Ak je teraz priemerná mzda duchovných 763 eur, ako uvádza dôvodová správa, tak zvýšenie štátneho príspevku sa do navýšenia miezd premietne len minimálne. Navrhovaný nárast príspevku je pre rok 2025 o 10 %, z 59 mil. na 64 mil. Zhruba sa teda tie mzdy navýšia asi o nejakých 70 eur. Iste, pre duchovných je to lepšie ako nič, ale vôbec to nerieši celkovú situáciu s mimoriadne nízkymi mzdami duchovných. Aby sa tak stalo, potrebujeme skutočne zásadnú zmenu terajšieho modelu a nie predlžovanie tohto nedôstojného vzťahu medzi štátom a cirkvou.
Na záver mi dovoľte krátky exkurz do histórie platov duchovných na našom území, na tom, ako vlastne bol usporiadaný ten vzťah financovania medzi štátom a cirkvou. Ako je známe, v dávnejšej dobe, v minulosti pred rokom 1918 cirkvi hradili platy duchovných predovšetkým v naturáliách. Duchovní mali k dispozícii poľnohospodársku pôdu, ktorú obhospodarovali. Faktom je, že aj vtedy už štát vyplácal cirkvám finančný príspevok, jeho cieľom však bolo zabezpečenie istej minimálnej miery hotovosti pre duchovných popri ich hlavnom zabezpečení, ktoré bolo v naturáliách z hospodárenia na majetku cirkví. Tento cirkevný príspevok, tento príspevok štátu pre cirkvi sa vtedy nazýval kongrua, z latinčiny teda doplnok mzdy. Po roku 1948 komunistický totalitný štát tento model prispôsobil svojmu cieľu, ktorým bola totálna kontrola duchovných a ich prostredníctvom aj totálna kontrola cirkvi samotnej. Hlavný zdroj hmotného zabezpečenia duchovných a cirkví, teda poľnohospodárstva pôda a nehnuteľnosti, komunistický režim zabavil, zoštátnil. Cirkvám výmenou za to veľkodušne zákonom o hospodárskom zabezpečí prisľúbil pokrytie všetkých nákladov zo zdrojov štátu. V skutočnosti však platy duchovných držal na úrovni minimálnej mzdy a akékoľvek iné investičné projekty cirkví podliehali tzv. štátnemu súhlasu, ktorý cirkevní tajomníci udeľovali svojvoľne a využívali tejto nástroj na vytváranie vnútorných pnutí a závisti v rámci cirkvi alebo medzi jednotlivými cirkvami.
November 1989 priniesol zrušenie ideologického dozoru totalitného štátu nad cirkvami. Postupne došlo aj k vráteniu majetku cirkvám. Až do roku 2019 však platil starý komunistický zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví. Aj keď sa príspevok štátu cirkvám priebežne zvyšoval, stále to bolo niekde na úrovni minimálnej mzdy. Ako dnes vidím, ani zásadná zmena zákona, vlastne aj vytvorenie úplne nového zákona v roku 2019 situáciu nevyriešila. Dnes po piatich rokoch nového modelu stojíme opäť pred potrebou jeho novelizácie. Myslím, že problém je tu oveľa hlbší, koncepčný. Úlohou štátu naozaj nemôže byť vyplácanie primeraných miezd zamestnancom cirkví. Úlohou štátu naozaj nemá byť vytváranie akýchsi štátnych zamestnancov, duchovní nemôžu byť de facto zamestnancami štátu. Mzdy duchovných a tá základná prevádzka, ich krytie má byť úlohou veriacich. Úlohou štátu má byť vytvorenie takých podmienok pre cirkvi, aby mohli slobodne vykonávať svoju činnosť a tak je na cirkvách, ako dokážu finančne pokryť svoju základnú činnosť. O pár dní si pripomenieme 35. výročie novembra ´89, je ozaj najvyšší čas, aby sme začali diskusiu o tom, ako splníme poslednú nesplnenú požiadavku novembra ´89, ktorou je dôsledná odluka štátu a cirkví.
Ďakujem za pozornosť.