Vážený pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne. Ďakujem za slovo. Dovoľte, aby som sa aj ja teda vyjadril tiež v tejto rozprave v prvom čítaní. Na úvod sa teda vyjadrím k procesu možno, ako sme sa sem dostali a ako, ako vznikol tento zákon a potom sa vyjadrím možno k takým základným nejakým trom, trom témam, ktoré v tom vidím, a to je teda to zhromažďovacie právo, opatrenia na úseku bezpečnosti a renta. Ale predtým na úvod len dovoľte, aby som...
Vážený pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne. Ďakujem za slovo. Dovoľte, aby som sa aj ja teda vyjadril tiež v tejto rozprave v prvom čítaní. Na úvod sa teda vyjadrím k procesu možno, ako sme sa sem dostali a ako, ako vznikol tento zákon a potom sa vyjadrím možno k takým základným nejakým trom, trom témam, ktoré v tom vidím, a to je teda to zhromažďovacie právo, opatrenia na úseku bezpečnosti a renta. Ale predtým na úvod len dovoľte, aby som povedal jednu vec, ktorú som ja teda povedal aj v televízii viackrát, zhodou okolností aj tu s pánom spravodajcom. Myslím si, že je šialené, že sa o tejto téme bavíme, podľa mňa je hrozné, že sa musíme o tejto téme baviť. Je hrozné, že máme zákon v skrátenom legislatívnom konaní o potrebe zvýšenia bezpečnostných opatrení v tejto krajine. Mne je to až ľúto, s akou samozrejmosťou k tomu pristupujeme, akoby to bolo niečo normálne. Žiaľ, proste tá situácia je taká, aká je. Stala sa, myslím si, že všetci sme ju odsúdili.
Zároveň si dovolím ale povedať druhú vec, že nie sme asi jediná krajina na svete, ktorá prešla nejakou bezpečnostnou traumou alebo bezpečnostnou krízou. 11. september, vojna v Iraku a informácie, na základe ktorých k tej vojne došlo, atentáty v rôznych krajinách, bezpečnostné incidenty a tak ďalej. A jedna vec, ktorú reakcia v tých krajinách mala, teraz nemyslím na úrovni možno nejakej spoločenskej diskusie, ale tvorby tých verejných politík, bola tá, že došlo tak nejakej revízii. K nejakému štandardizovanému procesu a došlo k nejakým zmenám. Napríklad v Spojených štátoch k veľkej reforme spravodajských služieb na základe obrovskej proste práce dva roky veľkej komisie. Ja chápem, že my sme tu na Slovensku a tá miera, ako fungujeme, je nejaká obmedzená, ale to, čo intelektuálne, teraz čisto z pohľadu toho, že teraz sa ideme baviť o nejakých opatreniach, my ako zákonodarci ideme robiť nejaké legislatívne zmeny, tak to má vychádzať z nejakej analýzy tej situácie.
A my sme, my sme došli do tohto bodu, kedy tu máme tento zákon, a to je podľa mňa fakt dôležité povedať, bez toho, aby sme prešli nejakou úprimnou otvorenou revíziou toho, že na základe toho, že na základe čoho tie opatrenia tie legislatívnej zmeny potrebujeme robiť. Čisto ako teraz naozaj že nie politicky, ale analyticky alebo z pohľadu tvorby, tvorby pravidiel by som čakal, že bude nejaká analýza, či už verejná, alebo neverejná vo výbore, v pléne, ja neviem kde, niekde, kde príde minister, jeden, druhý, tretí, šéfovia spravodajských služieb, ľudia z praxe, ktorí nám povedia, jasne, máme problém s hejtom na internete v takejto forme, tu musíme urobiť, tu musíme urobiť nejaké exekutívne opatrenia, tu urobíme nejaké legislatívne opatrenia. Máme problém s organizáciou spravodajských služieb, ktorej cez sito, ktoré prepadol niekto ako pán Cintula, takže teda musíme urobiť, urobiť zmeny, ktoré sú nutné. A jednoducho toto ako keby beží úplne mimo, mimo bežne, že nieto, že tu máme návrh, ktorý čiastočne naozaj že zjavne nerieši bezpečnostnú situáciu, ale okej, to je rozhodnutie teda exekutívy, že to takto nám to tu poslala, ale jednoducho naozaj, že sú tam opatrenie, ktoré mne zrejme nie je úplne že z akej, nejakej konkrétnej reálnej aplikačnej praxe vychádzajú, z akých problémov.
A teda vlastne si to dovoľujem povedať, že podľa mňa je to zlá prax, že jednoducho tak strieľame ako keby od boku a riešime veci, ktoré, ktoré si myslíme, že tak nejako cítime, že by mali byť zmenené, cítime zlú spoločenskú atmosféru, cítime všetky tie veci, ktoré v spoločnosti sú, ale naozaj tu nie je ako tvorba, to je také módne slovo, teda tvorba na základe, tvorba politík na základe dát a dôkazov, tak rozhodne toto to nie je. Ale tak to je len tak ako na úvod.
Myslím si, že naozaj že je to hrozné to povedať, ale tie prípady 11. septembra alebo britskej komisii alebo španielka komisia, holandská komisia pri rôznych tých incidentoch boli naozaj inšpiratívne v tom, že aspoň nejakým, nejakým spôsobom tú revíziu, revíziu urobili. Dokonca, teda už len fakt bokom poviem, že ak sa nemýlim, pán predsedajúci, pán spravodajca, tak pred troma týždňami vláda schvaľovala dokonca boj proti terorizmu. To sú presne tie veci, ktoré možno jedna s druhou ako keby nejako ladia spolu a vôbec netušíme, že či to, či to nejako do seba zapadá, alebo nie, ale tak to je. Skrátené legislatívne konanie a takto sme tu dostali.
Takže poďme k veci. Ja by som chcel, chcel, prvý veľký okruh, ktorý, ktorý my, my v Progresívnom Slovensku vidíme ako mimoriadne problematický, je teda ten čl. 1, to sú tie, to zhromažďovacie právo a zásah do zákona o zhromažďovacom práve a vlastne aj do ústavných práv. My k tomu budeme ešte aj v druhom čítaní vystupovať konkrétnejšie, aj môj, moje kolegyne právničky a kolegovia k tomu budú mať aj, myslím, že aj právnu analýzu a ja teda si dovoľujem povedať len možno nejakých takých základných pár téz fakt naozaj na prvé čítanie zoširoka, že ako možno rozmýšľať nad tým zhromažďovacím právom.
A taká tá prvá, prvá vec, ktorú by som chcel len povedať, že naozaj že všetci zažívame nepríjemnosti spojené s našou politickou prácou a je mi je to ľúto, že sa to tu ako keby zvrhla tá diskusia, že jeden poslanec povie, a že nám sa stalo toto, vám sa stalo toto. Myslím, že aj akceptujeme rovno to, že všetkým sa to deje, poslancom koalície a aj opozície sa dejú nepríjemnosti pri výkone svojej verejnej funkcie. Patrí sa povedať, že myslím, že sa tie nepríjemnosti dejú aj novinárom a novinárkam, lekárom a lekárkam, ľuďom v občianskej spoločnosti, že naozaj to nie je len o politikoch, ale jednoducho naozaj to napätie v tej spoločnosti je široké.
Druhá taká téza, ktorú by som chcel len naozaj že len povedať, lebo to, o čom sa tu ideme baviť, naozaj nie je sranda, hej. To, o čom sa tu ideme baviť, je zásah do základných práv a teda právo na zhromažďovanie je jedno zo základných politických práv, ak nie jedno z najzákladnejších politických práv, a dám teda aj do kontextu to, že v, tu v snemovni teda máme poslanca Mikloška, ktorý teda sa zúčastnil aj ako organizátor, ak sa nemýlim, sviečkovej demonštrácie, ktorá je ako ikonickým momentom našich moderných politických dejín. Rok osemdesiatdeväť je spojený s právom na zhromažďovanie a jeho výkonom, ako naozaj že je to niečo, čo je významnou súčasťou našich, našich dejín. A teda naozaj ten zákon, ktorý, o ktorý sa tu opiera, ako spomínala aj pani poslankyňa Kolíková, je z roku deväťdesiat. Bola to jedna z prvých vecí, kedy sa demokratická spoločnosť Slovenska rozhodla nejaké právo definovať a ošetriť.
A teda možno tým, že my to právo na zhromažďovanie veľmi berieme v kontexte ako nejakých nepríjemností, a že to sú tí ľudia, ktorí, ktorí chodia po uliciach a je to celé také hlučné a divné, podľa mňa analyticky aj pre túto diskusiu bude dobré rozmýšľať nad právom, nad právom na zhromažďovanie, ako aj, ako istou formou slobody prejavu. A akékoľvek obmedzenie, ktoré budeme tu diskutovať dnes, tak si nehovorte len o tom, ako o nejakom zhromažďovaní, je to forma slobody prejavu. Zhromažďovanie je sloboda prejavu. Forma, akú zvolíte pri zhromaždení, je sloboda prejavu. Slová, ktoré na tých demonštráciách hovoríte, formu, ktorú zvolíte, slogany, ktoré poviete, je sloboda prejavu a myslím si, že v tejto miestnosti, aj mimo nej sú ľudia veľmi citliví na slobodu prejavu, tak podľa mňa veľmi podobným spôsobom, prosím, pristupujte aj k právu na zhromažďovanie ako keby to bolo, bola sloboda prejavu.
Myslím si, že vzhľadom na to, že aké to je základné právo, tak by sme sa mohli dohodnúť na tom, že akýkoľvek zásah do toho základného práva musí byť že mimoriadne citlivý a dobre zdôvodnený. Naozaj že to nie je téma, pri ktorej si povieme, že, á, tak nejako to spravme a nejako to dopadne. Myslím si, že jednak ako aj tá široká judikatúra, ku ktorej sa dostaneme, ale jednoducho naozaj, že zvlášť keď sa bavíme o právach občanov, do ktorých my ako verejná moc chceme zasahovať, tak tam by sme mali byť že mimoriadne premyslení, mimoriadne citliví a obávam sa, že v tomto, v tomto návrhu to úplne tak nerobíme. Samozrejme, aj právo na zhromažďovanie má mať svoje hranice, tie hranice sú definované, definované jasne v zákone a je naozaj úlohou teda predkladateľa, nech nám teda ak, akokoľvek ako keby zmenu chce robiť, tak nech zabezpečí, že je minimálna, dobre odôvodnená a jasná.
A čo ja považujem za veľmi dôležité, nech je napríklad vysvetlené, prečo zmeny, ktoré v tom zákone ideme robiť, už nie sú možné, že neexistujú v súčasnom právnom poriadku. Lebo ak sa bavíme o bezpečnostných opatreniach v blízkosti napríklad zhromaždení vládnych bytov, osôb a tak ďalej, to sú všetko oprávnenia, ktoré, ktoré polícia má už dnes, respektíve nám vysvetlite, ak ich polícia nemá dnes, prečo je nutné do tohto práva zasiahnuť. Skrátka, že z čoho vychádza táto zmena, lebo sa bavíme o základných právach. Tu sa naozaj nebavíme o tom, že či teraz, neviem, či bude nejaká dávka taká, alebo onaká, alebo či nejaký kúsok zorganizujeme inak, nejaký úrad. Bavíme sa o tom, za čo, aké správanie občanov, slobodu budeme kriminalizovať a akú, aké správanie naopak necháme, necháme v tej sfére slobody. Naozaj tu hovoríme o tom, čo je slobodné robiť v tejto spoločnosti, a preto si myslím, že by sme mali k tomu pristupovať veľmi citlivo.
A posledná vec, ktorú, alebo predposledná vec, ktorú k tomuto, k tomuto poviem, je, že, kolegovia, to vás chcem veľmi upozorniť, a to budú naše kolegyne a kolegovia právnici k tomuto hovoriť oveľa viac, ale témy, ktorých sa tu dotýkame, napríklad ako je tá vzdialenosť, právo na bývanie, právo na pokojné užívanie obydlia, vzdialenosti teda od úradov, možnosť polície vstúpiť do práva na zhromažďovanie, to sú veci, ktoré dnes už súdy, či už Ústavný súd, alebo európsky súdny, Európsky súd pre ľudské práva rozhodol. Naozaj že sú rozhodnutia, ktoré sú dokonca k týmto veciam, keď chcete, príďte si za nami, my máme tri strany, tri strany nálezov týchto súdov, ktoré hovoria, ktoré jasne odpovedali na tieto otázky, že či sa dá stanoviť napríklad vzdialenosť od nejakého úradu taxatívne, kde sa nemôže protestovať. A aké prekážky môže dať verejná moc voči občanom. A bolo by dobré a by som požiadal teda aj predkladateľov, aby tieto, aby tieto argumenty brali do úvahy, lebo jedno, jednoznačne ak toto prijmeme, však je to rozhodnutie pléna, tak vám teda garantujem, že to budú veci, ktoré skončia na Ústavnom súde a potom skončia, skončia v Štrasburgu a akurát my si nesplníme našu úlohu zákonodarcov prijímať zákony, ktoré sú v súlade s hodnotami a s ústavným rámcom tejto spoločnosti.
No a teda úplne posledná vec, ktorú by som ja chcel teda povedať k tomuto celému, čo je ten argument, ktorý, ktorý, ktorý má mierne desí až, lebo on je vo svojej podstate pekný, keď hovorí, že však nám verte, však my to nezneužijeme, urobíme tam tie zmeny tak, aby to bolo dobré. Však len si tam niečo zmeníme. Však ani vy potom by ste to, však ani vy by ste neurobili niečo takéto. A ale ja by som vás chcel veľmi poprosiť všetkých, že nech o ústavných právach a o tom, ako verejná moc vykonáva ústavné práva a ako ich, ako obmedzuje pri občanoch, to nestálo na tom, že si dôverujeme navzájom ako opozícia a koalícia a že sem nikto nepríde nikdy, kto by to nezneužil. Tieto pravidlá, ktoré tu prijímame, musia byť prijaté tak, že ich nezneužije nikdy nikto spôsobom, ktorý by bol protiústavný. Nemôžu tam byť diery, nemôžu tam byť široké interpretácie. Nemôžu stáť na tom práve, že či je to minister hentaký alebo onaký, či je príčetný alebo polopríčetný, alebo nepríčetný. Jednoducho tie pravidlá musia platiť rovnako pre všetkých, musia byť kamene pevné a rozhodne nemôžu byť na dôvere nejakých vzťahov. Myslím, že to je rozdiel medzi právnym štátom a nejakou klanovou spoločnosťou alebo, alebo neviem čím, je to, že proste v právnom štáte pravidlá platia pre všetkých a najmä ochraňujú občanov pred nejakou svojvôľou verejnej moci.
A teda z týchto princípov, to sú princípy, kolegovia potom budú potom hovoriť o konkrétnostiach najmä v druhom čítaní, ale by som len teda povedal, že ak dnes je nejaká zhoda na tom, že tie zmeny, ktoré tam musíme robiť napríklad v tom článku, v tom čl. 1, ja poviem len zopár príkladov, kde majú že obrovské otázniky, napríklad pri tom, ono to tak dobre znie, že právo, že obydlia, neťahajme demonštrácie k obydliam. Lebo to je také automaticky zlé. A tak intuitívne to človeka napadne, že to je automaticky zlé.
Ja vám teraz poviem napríklad, že na Slovensku sú veľmi časté protesty proti developerom. Proti nelegálnym alebo pochybným zmenám v územných plánoch a nejakým výstavbám v parkoch, výrubov stromov, výstavbám, kde nemajú byť. Myslím, že pán poslanec Hlina by o tomto vedel niečo povedať. A skrátka napríklad je veľmi časté, že sa teda demonštruje v rezidenčných oblastiach, ktoré mimochodom nie sú úplne jasne definované ani v tom návrhu, neviem úplne, že čo tým myslíme rezidenčná oblasť a či to budeme robiť podľa územných plánov obcí, že kde sa demonštruje, alebo nie. No tak napríklad toto je veľmi častý, častý žáner protestov a myslím si, že absolútne legitímny. Samozrejme, že ten protest nemusí byť svojvoľný, nemusí si ten protest, nemusí byť hocikde, ale naozaj, že prípad protestu, ktorý je na konkrétnom mieste, v rezidenčnej oblasti, na hranici napríklad nejakého parku napríklad v Košiciach, kde napríklad bola veľmi pochybným spôsobom teda urobená nejaká zmena územného plánu, tak si myslím, že to je sloboda prejavu, ktorú by táto spoločnosť mala chrániť. A kúsok ma prekvapuje, že takým jednoduchým rozhodnutím by sme tento, akože tento stav dali preč.
A druhú napríklad situáciu, pri ktorej, a viem, že o tomto som sa bavil aj s pánom spravodajcom, ma teda akože celkom, celkom ide na nejakú hranicu tej intuície, je to, že však nedovoľme, aby boli protiprotesty, lebo z toho sú len bitky. Alebo z toho je len problém a tak ďalej. Tak dajme bokom to, že si myslím, že políciu máme primárne na to a na to sa na ňu skladáme, aby jednoducho nám chránila výkon našich práv a kľudne aj tých dvoch skupín. Ale napríklad ja si myslím, že to, čo navrhujete v, a to je konkrétne ten priestupok v novelizačnom bode 9, bod m): „Svojím konaním naruší priebeh zhromaždenia a tento priebeh prestane byť riadny, pokojný alebo k takému konaniu podnecuje." Tak ja len rozmýšľam, že keď si predstavím, a to som ja sám videl, kde boli pochody neonacistov po Bratislave a bokom stojí preživšia holokaustu a drží transparent, potichu, nenarušuje nikoho, nekričí, stojí tam, chce vyjadriť svoj občiansky postoj a nesúhlas s tým. Stojí na kraji ulice a okolo nej prejde pochod. Možno vedľa nej musia stáť traja policajti, možno ani nemusia, možno stojí od nich desať metrov, možno stojí päť metrov, ale veľmi ma desí, a to som počul aj verejne aj neverejne, že možno takéto prejavy by nemali byť dovolené. Aj si to predstavujem aj naopak, že, samozrejme, môže byť pochod, však napríklad keď sú dúhové pochody, tie sú narúšané zase opačnou stranou, len si myslím, že opäť, že to je, že tak zásadná otázka, že ako my pristupujeme k tomu, že akým spôsobom je vedený diškurz vo verejnom priestore, akým spôsobom je vedená diskusia. Čo je prípustné, čo nie, že do tohto celého povedať, že toto sa nedá robiť, toto je priestupok, lebo to sťažuje policajnú prácu alebo je to zlé pre spoločenskú atmosféru, mi jednoducho príde, príde jedno málo, respektíve si myslím, že to je tak vážna otázka a že je to tak zásadná otázka o tom, ako rozmýšľame o slobode prejavu, že to riešiť druhý deň, 19. 6. a celé to dopečieme 21. 6., keď nám dobre vyjdú termínované body, tak to je akože, proste sorry, aleže zle, to je málo. Toto je vážna vec, ktorú, opäť si myslím, že teda bude rozhodovať Ústavný súd v Košiciach a ten ďalší v Štrasburgu, lebo to tak bude.
Tak strávil som kúsok viac času na tom zhromažďovaní, ja len v rýchlosti, čo sa týka opatrení na tom úseku bezpečnosti, my sme to povedali aj verejne, že sú tam veci, ktoré majú logiku, nejaká ochrana, nejaké tie chránené objekty, rezidencie a tak ďalej, sú tam veci, ktoré sú otázne, čo ja považujem za veľmi zvláštne inak čisto ako keby z pohľadu, z pohľadu riadenia štátu, a to myslím, že aj pani poslankyňa Kolíková pomenovala veľmi dobre, že mňa by, ja by som očakával, že verejná moc nebude chcieť, teda výkonná moc nebude chcieť, aby jej zákonodarná moc dala taxatívny zoznam 35 osôb, ktoré musí chrániť a ktoré sú v zákone a jednoducho ich musí chrániť, a naopak je to presne vec, ktorá by bola, že zákonná moc povie, že tak treba chrániť nejaké osoby a minister vnútra operatívne na základe operatívnych informácií, bez toho, aby sa do toho zákonodarná moc montovala, vie rozhodovať o tom, že týchto ľudí treba chrániť v tomto čase a tak ďalej. Myslím, že ten argument odznel veľmi dobre a mi to príde ako keby veľmi komplikované nastavenie tohto vzťahu a to bude, no to sa bude proste, z toho bude taký rozpočtový neporiadok a výkon a všetko, že dovidenia, ale v poriadku, opäť, ak si to chcete nastaviť takto, tak nech sa páči, ja by som si stavil, že za tri, za dva roky to bude niekto meniť, lebo sa nebude dať vykonávať.
No som veľmi rád z toho, čo som počul, že celá tá časť o tých priestupkoch, o ktorých budú hovoriť kolegovia právnici, asi pôjde von, uvidíme, som veľmi rád, že celá tá časť o tých vzťahoch obce a polície vraj že pôjde von, nebudem teda o tých argumentoch hovoriť, nech hovoria kolegovia a teda tá renta.
Renta na záver, ak dovolíte. Jednak, že je zrejmé, že ani do tohto návrhu o bezpečnosti nepatrí, a to už, to už je opäť, ako povedal pán minister obrany, teda politické rozhodnutie, že to tam chcú mať, tak ja by som sa teraz ako rešpektujúc toto politické vyjadrenie, teda stanovisko, len povedal to, že zdá sa mi, že je to návrh, ktorý opäť absolútne nevychádza z nejakej slovenskej tradície o tom, ako, akým prístu... ako pristupujeme k odmeňovaniu verejných funkcionárov. Ak chceme túto tradíciu zmeniť alebo diskusiu otvoriť, tak, prosím, otvorme celý zákon o platových pomeroch ústavných činiteľov, lebo, prepáčte, že to porovnanie s prezidentom republiky podľa mňa veľmi kríva, lebo prezident alebo prezidentka republiky jednak v súčasnosti je teda volený priamo na rozdiel od iných, iných exekutívnych funkcionárov vlády. Prezident republiky stelesňuje slovenskú štátnosť a s tým sú spojené aj iné znaky, napríklad teda dostane všetky tie štátne vyznamenania najvyššie, dostane štátny pohreb, požíva iné protokolárne, protokolárne výsady, jednoducho dovolím si povedať, že funkcia teda prezidenta v tejto republike a v našom súčasnom ústavnom poriadku je v kontexte, je v tomto kontexte že úplne iná. A ak chceme z toho robiť niečo, otvárať túto diskusiu, opäť neviem, či to SLK dnes, toho 19. 6., je ten správny moment. Ale v poriadku.
A teda len by som potom povedal, že ak potom sa použije ešte ďalší argument, že sú krajiny, kde, kde sa renta teda dáva, tak by som potom len pripomenul napríklad také príklady že ako Európska komisia, kde nejaká čiastočná renta existuje a veľmi často táto renta je buď teda v jednej tradícii spojená s výsluhou a vďačnosťou štátu, a to je Veľká Británia, v poriadku, alebo keď sú tieto exekutívne renty, tak je to väčšinou spojené aj s tým, že tie osoby napríklad nemôžu byť zamestnané v určitých sektoroch, že keď bol niekto eurokomisár pre obranu alebo minister obrany v nejakej krajine, tak sa päť rokov, v čase, kým mu bude vyplácaná tá renta, tak jednoducho nemôže zamestnať v bezpečnostnom sektore, lebo je to, aby sa zamedzilo nejakému konfliktu záujmov, a to je opatrenie, ktoré neslúži na nejakú vďaku, ale je to opatrenie, ktoré slúži na jednoducho zamedzenie konfliktov záujmov a zvýšenie transparentnosti a protikorupčné opatrenia. Čo opäť sa mi zdá, že nie je to, čo chcete, resp. neviem, proste ani tomu úplne nerozumiem, že z čoho to iného vychádza ako z nejakej osobnej motivácie a politického rozhodnutia. Fajn.
A takto na záver teda si myslím, že teda majme konštruktívne druhé čítanie, ďakujem aj predkladateľom za to, že sú ochotní načúvať minimálne nejakým argumentom, ale podľa mňa tá pointa na záver celá je tá, že akékoľvek napätie máme v našej spoločnosti, ja s tým súhlasím, že je veľké, je veľmi naivné si myslieť, že bude vyriešené nejakými zmenami v priestupkovom zákone, bude v prvom rade vyriešené tým, že zmeníme svoje správanie ako politici a verím, že tohto sa budeme aj držať tu v pléne aj v budúcnosti aj hoci... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)
Skryt prepis
