Videokanál klubu

Ďakujem pekne.
Vážený pán predsedajúci, pani ministerka, vážené poslankyne, vážení páni poslanci, v ostatné mesiace sme svedkami zvláštneho úkazu. Až príliš často počúvame buď my z Progresívneho Slovenska, alebo opozície alebo ľudia, či médiá odborne a legitímne pýtajúcich sa na kroky tejto vlády, že kde ste boli?
Kde ste boli, keď? Kde ste boli, keď sa stalo to a to? Kde ste vtedy boli? Kde ste boli, keď sa stalo jedno, keď sa stalo druhé? Vždy sú tieto otázky spájané s niečím, čo sa koalícii nepáčilo. Vnímali to ako brutálny, či neférový krok vtedajšej vládnej moci. Ale jednému ja fakt nerozumiem, napriek úpornej snahe pochopiť konanie súčasných poslancov a poslankýň SNS, SMER-u, či HLAS-u, že ak nám teda hovoria, že niečo kedysi nebolo v poriadku, tak čo ich vedie k tomu, že teraz treba robiť veci buď rovnako zle, alebo ešte horšie. To čo chcú, aby po nich zostalo? Čo má byť tá hodnota práce poslancov a poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky alebo tejto vlády? Majú to byť procesy a legislatívne postupy? Veď už teraz vieme, že zhruba 60 % vládnych návrhov tejto vlády ide cez skrátené legislatívne konanie. A to nemáme ani pandémiu a mnohokrát sme tu jasne argumentačne vyvrátili v drvivej väčšine z nich falošne deklarovanú potrebu ísť mimo zaužívané a legislatívne poctivé procesy MPK.
Alebo to má byť obsah návrhov zákonov, čo má ostať po tejto vláde a poslancoch či poslankyniach?
Veď tu sa ide valcom popierajúcim a potierajúcim hodnoty profesionality inštitúcií.
A čo je úplne najhoršie, valcom likvidujúcim demokratické princípy Slovenska.
A, naopak, k tomu vidíme všelijaké papalášske móresy, doživotné renty a tomu podobné návrhy.
Čo to teda má byť?
Opravte ma, ak sa mýlim, ale jediné, čo z toho celého mne vychádza, je, že by to mali byť iba chute mocensky sa zabetónovať. Mať už ideálne navždy moc a renty a platy a príplatky a šoférov a limuzíny a vládne lietadlá a svoje ministerstvá a všetky statky feudálnych panovníkov. Inak by sa podľa mňa takéto veci, ako je napríklad rušenie verejnoprávnej televízie a rozhlasu a za takýchto podmienok nediali.
Počas všetkých týchto týždňov parlamentných schôdzí a rozpráv, či reakcií ministerky kultúry, pána Machalu, Michelka, Danka a celej tejto úderky mi však napadalo dookola stále jedno slovo, ktoré toto celé rámcuje. A tým slovom je neúcta.
Trpko vnímam neúctu vlády k ľuďom tejto krajiny a k divákom a k diváčkam RTVS na Slovensku.
A v tomto prípade rušenia RTVS treba vypichnúť neúctu najmä zo strany ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej a jej spomínaného dreamtímu. Všetky kroky, ktoré robia v novonavrhovanej STVR nie sú v prospech ľudí a je to naopak. Verejnoprávnosť a dostupnosť informácií, nie názorov každého, lebo ten sa zistiť, dá zistiť kdekoľvek a s kýmkoľvek, ale skutočných informácií relevantnej a poctivej žurnalistiky a tiež, samozrejme, poctivej a kvalitnej tvorby profesionálov, nie tvorby vládou protežovaných ľudí.
To nemá o tom rozhodovať ani poslanec Michelko, či pán Danko, ktorý moderátor v RTVS bude alebo nie.
Relevantnosť súčasnej RTVS sa, samozrejme, dá merať aj dátami, ktoré jasne vravia o stúpajúcej dôveryhodnosti meranej nezávislými agentúrami. Čítajúc dôvodovú správu a počúvajúc ju opätovne dnes z úst ministerky Šimkovičovej ma obchádza hanba z tohto textu. Kto toto písal?
Prečo musíme čítať v legislatívnom návrhu irelevantné názory nejakého zatrpknutého pisateľa, ničím nepodložené? Aj toto je neúcta k ľuďom našej krajiny.
SNS týmito ľuďmi neuveriteľne pohŕda. Zákon v tejto forme nijako nezlepší kvalitu vysielania a je to, žiaľ, presne naopak.
Ministerka Šimkovičová ukazuje neúctu k odborníkom a odborníčkam. Neúctu k ich profesionalite, vzdelaniu, či získaným zručnostiam. Neunúva sa ani len vypočuť si ich názor. Neunúva sa ani len pozrieť na to, aký proces majú v iných krajinách, hoc aj napríklad v Českej republike. Koľko dlhých mesiacov trvá prejsť si odborné témy, prejsť si politické stanoviská, nastaviť systém tak, aby aj proces bol v duchu odbornom, v duchu hľadania najlepších možných riešení, v duchu hľadania prienikov ako odborných, tak aj politických. Ministerka kultúry ani len nepríde na mimoriadny výbor pre kultúru a médiá, kde bola prizvaná a kde boli aj zástupcovia a zástupkyne RTVS. Pohŕda nimi, pohŕda ich odborným pohľadom.
Ministerke, ktorá by mala pre kultúru a ľudí v nej aj dýchať, je to nielenže jedno, ale čo je aj horšie, ide úplne proti nim. Asi sa môžeme zhodnúť, že minister nemusí byť vždy odborne zdatný. Avšak jeho silou je aj to, akými ľuďmi sa obklopí. Pri ministerke kultúry máme ľudí schopných hovoriť o plochej Zemi, či spochybňovať pandémiu, ktorú sme tu my všetci museli žiť. A mnohí z nášho spoločenstva to, žiaľ, nedali. Ostali po nich blízki, ktorým sa strana SNS svojimi zástupcami naozaj cynicky vysmieva.
V tomto kontexte, a teda aj v kontexte tohto návrhu vnímam obrovskú neúctu tejto koalície k vzdelávaniu, k vzdelaniu, k profesionalite a ku kultúre.
Ostatne ani novozvolený prezident Peter Pellegrini, vzídený z tejto koalície tieto hodnoty nevníma ako natoľko dôležité, aby sa im patrične venoval vo svojom inauguračnom prejave.
Slovo kultúra použil presne jedenkrát, a to v kontexte politická kultúra, slovo vzdelávanie presne jedenkrát. Ten príhovor mal takmer polhodinu.
V RTVS nerobia iba ľudia zo spravodajstva, sú to stovky a stovky tvorivých ľudí v iných odboroch. Tí a tie, ktorých potrebujeme na produkciu kvalitnej pôvodnej tvorby. Je to množstvo ľudí z podporných profesií, a to od administratívy, hospodársku správu až po kameru končiac. Sú to ľudia z interného, ale aj externého prostredia, ktorí pre RTVS pracujú. Ľuďom, ktorí prejavili svoju nespokojnosť pokojným a legitímnym, ústavou zaručeným protestom sa následne v médiách ich ministerka vyhráža prepustením.
Že dala si zistiť, podľa jej informácií tam bolo asi iba 5%, čo je vlastne cirka tá skupina, čo sa bude prepúšťať. Čo iné ako spupné a arogantné vyhrážanie to je?
Ministerka kultúry nemá ani úctu k slovám, ich naozajstným významom. Tvrdí iné, ako je skutočnosť. Čierne je biele, biele je čierne, pravda je lož. Slová používa len tak, aby nejaké vôbec boli.
Je totiž schopná tvrdiť, že návrh na zrušenie RTVS, jeho vedenia a následne zriadenie novej spolitizovanej entity nie je v rozpore s Európskym právom, ale on v skutočnosti s ňou v rozpore je.
Ministerka je schopná tvrdiť, že budúca STVR nebude spolitizovaná. Ale veď ich kroky a vlastný návrh zákona diktujú presný opak. Rada nominovaná ministerkou, etická, čiže cenzorská komisia, kompetencie rady, to všetko nie je ničím iným, ako ovládnutím verejnoprávneho média.
Podľa dôvodovej správy má návrh zákona za cieľ posilniť verejnoprávny charakter a zabezpečiť pluralitu a demokratické princípy vo verejnoprávnej televízii a rozhlase. Lenže písmená a ich obsah sa nedajú len tak obísť v zákone. Ich obsah nám hovorí, že je to presne naopak. Návrh totižto zvyšuje vplyv ministerstva kultúry na riadiace orgány a kontrolu nad ich obsahom, čo je v rozpore s týmito vládou deklarovanými cieľmi. Ministerka je schopná tvrdiť, že napĺňa programové vyhlásenie vlády. Ale v ňom nič také, ako zrušenie RTVS nie je. Naopak, je v ňom, v časti kultúra, na strane 50 hneď druhá veta sľubujúca debatu s odbornou obcou. Tá však žiadna neprebehla. A aj pred pár dňami na výbore pre kultúru a médiá ministerka ani len neprišla a slovami jeho predsedu, neprišla preto, že pravdepodobne si to ministerka vyhodnotila tak, že výbor bude neuznášaniaschopný, a teda nie je relevantné, aby diskutoval.
Čo viac ako nie napĺňanie, ale neúcta k vlastnému programovému vyhláseniu vlády Slovenskej republiky to je? Členovia a členky vlády a nejaká, špeciálne to majú ešte asi aj členovia SNS, nemajú zjavne ani zamak úcty k efektivite vynaložených peňazí na veci, ktoré presadzujú. Nevidíme nijakú úctu k financiám, k nášmu spoločnému balíku financií na spravovanie krajiny. Veď to nie je len taký imaginárny balík financií, naň musia zarobiť obyvatelia a obyvateľky tejto krajiny. Nie je to hra, zmeniť si len tak RTVS na STVR.
Pohŕdanie efektívnym vynakladaním našich spoločných peňazí je popri novom ministerstve pán Danka, popri dvojnásobnom pokútnom zvýšení odmien ministrov v dobe potreby konsolidácie, popri likvidácii funkčných systémov v inštitúciách typu Fond pre umenie, ale aj popri papalášizme typu odvezieme sa zadarmo na futbal vládnym lietadlom, tak toto pohŕdanie vynakladaním peňazí je aj v tomto návrhu. Namiesto poctivého definovania si problémov verejnoprávneho média a následného nájdenia riešení, čo v prípade RTVS by malo byť okrem dobrého nastavenia fungovania aj navýšenie už aj tak podvyživenej inštitúcie financiami, sme sa dnes, v deň hlasovania o druhom čítaní dozvedeli o pozmeňujúcom návrhu pána Jarjabka o dvojnásobnom navýšení odmien členom rady a novému riaditeľovi STVR. Čím to je?
Tým, že po novom Rada STVR má 9 členov, z toho 4 vymenúva a odvoláva minister kultúry a 5 členov rady volí a odvoláva Národná rada, čiže koalícia. Alebo je to tým, že po novom generálneho riaditeľa STVR volí a odvoláva Rada STVR? Tá rada, ktorú, čo som povedala pred chvíľou?
Čiže kritika ich zlého hospodárenia súčasného vedenia nejde smerom ku kvalitnému nastaveniu riadenia inštitúcie, ale vedie k návrhu zdvihnúť odmeny členom rady a riaditeľovi. Vidí tu v tomto niekto logiku? Logiku veci, kde cieľom má byť zlepšenie fungovania inštitúcie? Počuli sme o analýze, ako na to? Počuli sme o návrhoch, ako vylepšiť infraštruktúru, techniku, kvalitné vybavenie štúdií v regiónoch, školenia zamestnancov? Počuli sme o snahe, ako vylepšiť verejnoprávny obsah, či vôbec verejný diskurz o ňom? Nie, nepočuli sme! To, čo sme da dozvedeli, je, že zrušíme RTVS.
Spomenul tu niekto snahu o začatie verejnej debaty o financovaní verejnoprávneho média?
Počúvame od vlády, aj dnes od ministerky Šimkovičovej, ako sa zrušili koncesionárske poplatky, ale ministerka nielenže neprišla s lepším návrhom, ale rovno svojím príchodom šmahom ruky znížila rozpočet RTVS o celú tretinu, čo je asi 50 miliónov eur. V tomto kontexte počúvať od poslancov koalície výčitky, ako RTVS nemá na hento a nemá na toto a nemôže si niečo dovoliť kúpiť, je viac ako paradoxné.
Spomínala som už teda tú neúctu k financiám a trápi ma ešte stále táto jedna vec. Po ostatnom výbore pre kultúru a médiá mi na priamu otázku, či si ministerstvo kultúry dalo spraviť analýzu, koľko bude stáť rebranding a ako dlho predpokladajú, že bude trvať, pán Bernaťák, zastupujúci ministerku povedal, že takú analýzu nemá, že veď to už bude vecou toho druhého riaditeľa. Ale veď ten nový riaditeľ už bude v novej inštitúcii. Každý, kto sa trochu rozumie procesom hoc aj pri malinkej značke, nieto ešte pri veľkom subjekte, vie, že tento rebranding bude stáť nás všetkých státisíce eur, a to nepočítame milióny, pretože si povieme, že veľa vecí sa dá spraviť kreatívne in haus. Argument, že veď nám to spravia študenti, je hlbokým nepochopením práce dizajnéra. Degraduje jednak študentskú prácu, implikujúc, že veď to bude lacné, ale aj keby sme si vzali tento argument, tak hĺbka a komplexnosť rebrandingu televízie, média, verejnoprávnej televízie a rozhlasu nie je práca, ktorú pri všetkej úcte zvládnu iba študenti.
Čo tým myslím, že iba? No že ak by to aj mali robiť študenti, tak potrebujú k sebe profesionálov, mentorov, a to sa má ako spraviť? Ich pedagógovia prestanú učiť na tých školách podľa syláb, pretože sa roky potrebujú venovať tomuto zadaniu? A ak áno, kto to zaplatí? Však veď zase iba my. A to ešte nehovorím o celkovej produkcii dizajnu do reality, vizuálov všetkých staníc, produkcii upútaviek, grafiky, a to ideme až po vizitky a vám je to tu jedno?
Celkovo návrh zákona znamená zrušenie predchádzajúcich právnych predpisov a zavedenie nového mediálneho subjektu, čo si vyžiada dodatočné finančné náklady a výrazne zmení zaužívané pracovné postupy. To bude trvať roky a mnoho, a mnoho zbytočne vyhodených peňazí daňových poplatníkov a energie odborníkov a odborníčok, ktorá by sa radšej mala vložiť do rozvoja a zlepšenia už existujúceho.
A k tejto náloži si môžeme predstaviť napríklad prerobenie úplne všetkých zmlúv na nový subjekt.
Koľko právnikov to bude robiť? Za aký čas? Za aké peniaze? Na to ministerka nemá odpoveď. Ani si totižto túto otázku v neúcte k peniazom nás všetkých, v neúcte k energii, schopnosti a profesionalite ľudí, nezačala klásť.
Zmeny v RTVS, STVR významne obmedzia činnosť verejnoprávneho média na Slovensku a môžu negatívne ovplyvniť vysielaný obsah a hovorili nám to osobne aj pracovníci RTVS, ktorí prišli na výbor.
A ako dnes podrobne vysvetlila Zora Jaurová, navrhovaná účinnosť zákona môže v praxi spôsobiť aplikačné problémy, keďže neponecháva dostatočný časový priestor na naplnenie nových ustanovení zákona. Snáď všetky odborné argumenty tu už z nášho Progresívneho Slovenska padli počas ostatných týždňov, a to aj v dnešných rozpravách opozície. Snažili sme sa zľava, sprava, logicky, argumentačne, poctivo. To slovo neúcta, ktoré nominanti strany SNS napĺňajú, žiaľ, plným priehrštím však asi determinuje nasledujúce kroky.
A na záver chcem povedať, vo výsledku asi všetci predpokladáme, že sa neozve v pani ministerke vedomie profesionálneho výkonu a asi ani v poslancoch či poslankyniach sa nepohne už vopred daný názor, ako nám povedal pán Michelko na výbore, kocky sú hodené. Kým však vy, poslanci a poslankyne koalície, nestlačíte ten gombík, kým sa podpíšete, nepodpíšete pod likvidáciu demokratickej inštitúcie, stále nie je hotovo. Pokiaľ to vráti prezident Pellegrini do Národnej rady, stále nie je hotovo.
V PS veríme, ako povedala dnes na tlačovke moja kolegyňa pre kultúru Zora Jaurová, že toto asi nie je najlepší typ zákona, ktorý by podpísal ako prvý alebo jeden z prvých. Pre prezidenta, ktorý vo svojej inauguračnej reči hovoril o politickej kultúre. Ak však napriek tomuto všetkému odpíšete RTVS, môžeme povedať, že toto je, či bude čierny deň pre Slovensko. Je to čierny deň pre všetkých obyvateľov a obyvateľky, pre všetkých, a to aj tých, ktorí tvrdia, že televíziu RTVS nepozerajú. To totižto nie je podstata veci, aby všetci ľudia pozerali, či počúvali nespolitizované a verejnoprávne médium, podstata je, aby každý z nás túto možnosť mal.
A na záver, pokiaľ sa naplní tento negatívny scenár, by som chcela tu a nahlas v mene Progresívneho Slovenska poďakovať všetkým zamestnancom a zamestnankyniam RTVS za ich doterajšiu prácu a vysloviť želanie, že nájdu uplatnenie, kde budú môcť napĺňať tvorivú slobodu a robiť prácu poriadne, poctivo a s láskou.
Ďakujeme. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne.
Ja sa chcem len pekne poďakovať a poprosila by som ten podklad, z ktorého ste čítali.
Ďakujem veľmi pekne.

vymazať

"Poblúdiť možno preto, že sme hľadali veľmi netrpezlivo, že už, už sme chceli byť pri cieli, možno ešte hodne vzdialenom."
Vážené kolegyne, kolegovia, tento citát od významnej slovenskej prekladateľky a spisovateľky Zory Jesenskej som v úvode môjho prejavu použila z dvoch dôvodov.
Jednak vcelku presne a stručne popisuje to, čo sa vám neskôr pokúsim oveľa obšírnejšie vysvetliť v rozprave k zákonu o STVR. A zároveň som si po inauguračnom prejave pána prezidenta Pelegriniho, v ktorom spomínal významných mužov zo slovenskej histórie, predsavzala, že v tomto pléne budem viac propagovať aj významné ženy z našej histórie, vďaka ktorým sme dnes tu.
Dielo Zory Jesenskej, jej celoživotná práca pri prekladaní svetovej literatúry z ruštiny, angličtiny, nemčiny, francúzštiny, ale aj jej odvaha, s ktorou čelila režimu po sovietskej okupácii v roku ´68, sú pre nás príkladom a inšpiráciou, ktorú potrebujeme aj na pôde zákonodarného zboru.
Dnes máme pred sebou druhé čítanie zákona o tzv. STVR alebo novej schránky pre verejnoprávne médiá na Slovensku. Dôvodová správa k tomuto zákonu uvádza, že jeho cieľom je priniesť viac verejnoprávnosti do vysielania a odpolitizovať procesy pri voľbe generálneho riaditeľa tejto inštitúcie. Toto všetko sa snaží robiť tým, že zruší súčasnú existujúcu inštitúciu, známu pod názvom RTVS a založí novú STVR, na ktorú prejde všetko, čo bolo doteraz RTVS. Zákon, ktorým to vláda robí, je taktiež kópiou súčasného zákona o RTVS a odlišuje sa od neho iba v niekoľkých sporných bodoch. A to je presne dôvod, pre ktorý je tento zákon nesprávny vo svojej podstate a nijaké pozmeňujúce či doplňujúce návrhy, ktoré by padli v tomto pléne a vlastne ani iné vylepšenia nemôžu zakryť holú podstatu problému, ktorou je to, že bezdôvodné rušenie existujúcej verejnoprávnej inštitúcie a zakladanie novej, identickej, ibaže úplne podriadenej vláde, s cieľom odstrániť súčasného generálneho riaditeľa a manažment, a ovládnuť spravodajstvo, je presne taký zásah do slobody médií, pred akým varuje aj novoprijatá európska legislatíva, s ktorou je táto úprava v príkrom rozpore. To, že pani ministerka tvrdí, že tá úprava nie je v rozpore s európskym právom, to, samozrejme, tvrdiť môže, len problém je, že všetci ostatní, ktorí toto európske právo vykladajú, majú opačný názor. A ja vo svojom prejave aj znovu vysvetlím, prečo sme, prečo sme presvedčení o tom, že rozpor s európskou legislatívou je najväčším problémom predloženej právnej úpravy.
Ja som veľmi podrobne o tých problematických bodoch hovorila v prvom čítaní a pokúsim sa to tu ešte raz trocha prebehnúť a priniesť aj ďalšie, týkajúce sa najmä prechodných ustanovení.
Spoločným menovateľom všetkých týchto problematických bodov je práve skutočnosť, že neprinášajú žiadnu pozitívnu reformu verejnoprávnych médií na Slovensku, ktorú by sme naozaj potrebovali, ale sú len pomstou politikov voči inštitúcii, ktorá neskákala tak, ako oni pískali. Tým prvým problémom je samotná filozofia zákona a je to to, že neexistuje žiaden dôvod na to, aby štát zakladal STVR. Všetky navrhované zmeny bolo možné uskutočniť prostredníctvom novelizácie zákona o RTVS a neexistuje vôbec žiaden dôvod, prečo by bolo treba zakladať novú inštitúciu. Navrhovateľ alebo predkladateľ zákona do Národnej rady má povinnosť v legislatívnom procese zodpovedať otázku, prečo robí to, čo robí, a prečo teda musí dôjsť k zániku RTVS. Bohužiaľ, nikde v návrhu, ani v dôvodovej správe však odpoveď na túto otázku nedostávame. Zvolený legislatívny postup, pri ktorom dochádza k výrazným inštitucionálnym zmenám bez zrejmého dôvodu, keďže 95 % obsahu nového zákona ostáva nezmenené oproti súčasnej verzii, je problematický z niekoľkých dôvodov.
Po prvé, je to v rozpore so zákonom o tvorbe právnych predpisov, ktorý požaduje, aby cieľom tvorby právnych predpisov bolo pripraviť za účasti verejnosti taký právny predpis, ktorý sa stane funkčnou súčasťou vyváženého, prehľadného a stabilného právneho poriadku. Myslím si, že z tejto vety nebolo dodržané nič.
Z rovnakých dôvodov sme názoru, že ten zákon narúša aj princíp právnej istoty, ktorý je zakotvený v čl. 1 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky. A ako som už povedala, je v priamom rozpore s európskym aktom o slobode médií a jeho základnou filozofiou, ktorá tiež predpokladá a vyžaduje právnu istotu a predvídateľnosť v téme mediálneho prostredia.
Druhým problematickým bodom je, že tým skutočným zámerom predkladaného zákona je, nie je reforma verejnoprávnych médií alebo snaha o ich lepšie fungovanie, ale je odvolanie súčasného vedenia, ktoré je súčasnej vládnej koalícii nepohodlné. S účinnosťou nového zákona dôjde k ukončeniu výkonu funkcie aktuálneho riaditeľa RTVS Ľuboša Machaja, a taktiež dôjde k zániku mandátu všetkých členov súčasnej Rady RTVS. Takýto postup je, samozrejme, opäť v rozpore, konkrétne s čl. 5 európskeho aktu o slobode médií, ktorý stanovuje záruky pre nezávislé fungovanie verejnoprávnych mediálnych poskytovateľov.
A to by som možno pani ministerke doporučila, keď teda tak kategoricky tvrdí, že to nie je v rozpore s týmto, s týmto nariadením, aby si špeciálne ten čl. 5 prečítala. Pretože podľa tohto článku by mali mať verejnoprávne médiá zabezpečenú ochranu pred akýmkoľvek politickým alebo ekonomickým zasahovaním, čo je nevyhnutné na udržanie ich objektivity a nezávislosti. A veľmi podrobne tento článok hovorí o tom, že nie je možné ukončovať predčasne funkčné obdobia vedúcich zamestnancov týchto verejnoprávnych médií.
Ako som už spomenula, zákon je problematický aj z ústavného hľadiska, a to napríklad v kontexte čl. 30 ústavy, ktorý občanom zaručuje právo na prístup k verejným funkciám, pričom by mohol obmedziť realizáciu tohto práva nielen pri generálnom riaditeľovi, ale aj pri členoch súčasnej Rady RTVS.
Ďalším problémom predkladaného zákona je spôsob, akým koncentruje všetku moc pri riadení verejnoprávnych médií v tzv. Rade STVR, pričom táto rada je volená čisto politicky. Pretože orgánmi tejto novej inštitúcie budú naďalej rada a riaditeľ, ako je to v súčasnosti, ale mení sa jednak spôsob kreovania rady a jej kompetencie, a jednak sa mení aj pomer medzi tým, čo robí rada a čo robí riaditeľ. Kým doteraz všetkých členov rady vymenúvala Národná rada, po novom bude mať ministerstvo kultúry právomoc vymenovať a odvolávať štyroch z deviatich členov rady. Takisto sa mení funkčné obdobie z piatich na šesť rokov, čo nie je v predloženom návrhu vôbec nijak zdôvodnené. Posilnenie vplyvu ministerstva kultúry cez radu predstavuje veľmi významnú zmenu, keďže môže viesť k priamej politickej kontrole a možnému obmedzovaniu nezávislosti a objektivity v rozhodovacích procesoch a v strategickom smerovaní verejnoprávnych médií.
Ako som už spomenula, návrh o STVR radikálne rozširuje kompetencie rady na úkor kompetencií generálneho riaditeľa. Hlavnou novou právomocou rady je voľba a odvolávanie generálneho riaditeľa, pričom rada rozhoduje aj o úprave jeho mzdy. Rada s výrazným vplyvom ministerstva, a teda v našom kontexte tvorená nominantami jednej politickej strany, resp. v prípade tých členov volených parlamentom nominantami koalície, má ešte menšiu legitimitu ako súčasná rada, ktorá je celá volená parlamentom, takže sa na všetkých členoch musí dohodnúť aspoň koalícia. Pritom keby si predkladatelia naozaj urobili tú domácu úlohu a pozreli si, ako fungujú podobné rady v iných krajinách, tak by zistili, že v mnohých európskych krajinách sú takéto a podobné rady volené zástupcami aj koalície, aj opozície v parlamente práve preto, aby bolo zaručené, že tie médiá sú naozaj verejnoprávne, a aby boli naozaj vyvážené. Prečo tento zákon neobsahuje niečo také, a to napríklad aj v rámci filozofie zmierenia a novej politickej kultúry, o ktorej tu veľmi často v poslednom čase počúvame.
Zákon, ktorý máme pred sebou, rovnako umožňuje rade napríklad schvaľovať akékoľvek zmluvné vzťahy STVR, či povinnosť schvaľovať koncepciu riadenia a rozvoja tejto, tohto verejnoprávneho média a jej programovej služby. To sú ďalšie zmeny oproti súčasnému stavu, ktoré znamenajú výrazné zásahy do právomoci riaditeľa a v princípe sa z generálneho riaditeľa a vrcholového manažéra stáva iba výkonný pracovník, prevádzkar nového verejnoprávneho média, ktorý je plne podriadený rade a tá má všetky právomoci pri riadení tejto organizácie.
Zákon vlastne berie riaditeľovi všetky kompetencie, ale necháva mu výlučnú zodpovednosť za všetko, čo sa v inštitúcii bude diať a navyše ho rada môže odvolať prakticky za všetko.
Čo je opäť v príkrom rozpore aj so spomínaným článkom 5 Európskeho aktu o slobode médií.
Koncentrácia všetkej moci v kolektívnom orgáne, kde vlastne nikto nie je zodpovedný za nič, je tým najlepším mechanizmom na ovládnutie nezávislých inštitúcií bez veľkého rizika pre tých, ktorí ich chcú ovládnuť. A, bohužiaľ, my tu vidíme, že tento princíp začína byť v kultúre pod vedením pani ministerky a SNS akýmsi emblémom. Podobný postup sme zaznamenali aj pri verejnoprávnych fondoch a môžeme sa len dopredu desiť, kde sa zase na najbližšej schôdzi objaví znova.
Ďalším problémom predkladaného zákona sú zmeny v požiadavkách na členov rady, kde zákon oproti súčasnej úprave vypustil ustanovenia o nezlučiteľnosti funkcie člena rady s niektorými inými verejnými funkciami ako sú štátni tajomníci, vedúci služobného úradu alebo aj nejaké funkcie v samospráve, a to sú všetko politicky nominované funkcie.
V prípade štátnych tajomníkov a vedúcich služobných úradov schvaľované vládou Slovenskej republiky, čo opäť zakladá potenciálny konflikt záujmov a, samozrejme, keďže žijeme v malej krajine a kolujú tu rôzne mená ľudí, ktorí by mohli byť riaditeľmi tej novej televízie alebo nového verejnoprávneho média, vzbudzuje to oprávnené obavy, že ide o zmenu účelovo urobenú pre veľmi konkrétne osoby a obsadenie rady. A o to skôr, že ja som už niekoľkokrát počula napríklad od predstaviteľov SNS vo verejných diskusiách kadejaké ponuky a indície toho, kto by v rade mohol, alebo naopak nemal byť. Napríklad na poslednom výbore pre kultúru a médiá pán predseda výboru ponúkal zástupcom KDH, že by tam mohol byť reprezentant nejakej konkrétnej organizácie, ktorú považoval za im blízku. Tak toto naozaj nie sú spôsoby, ktoré by nás presviedčali o tom, že tá nová inštitúcia a jej orgány budú volené transparentne.
Samozrejme, veľmi veľa sa tu povedalo o nejasných právomociach tzv. etickej komisie, zákon vytvára taký zvláštny poradný orgán rady, ktorý nazval etická komisia a ktorý má teda dohliadať na pracovníkov verejnoprávnych médií. Má zaujímať stanoviská k dodržiavaniu štatútu a iných etických princípov a tak ďalej. Ale my vôbec nevieme, ako táto etická komisia bude fungovať, pretože jej pôsobnosť, aj záber, aj kompetencie, aj právomoci bude upravovať štatút, ktorý schvaľuje rada. A v zásade to znamená, že tá etická komisia môže robiť v budúcnosti prakticky čokoľvek, čo mu rada napíše, jej rada napíše do štatútu.
Viete, etické komisie sú niečo, čo existuje vo verejných inštitúciách celé roky, v zásade aj súčasná RTVS má nejakú etickú komisiu, ich funkciou býva zvyčajne kontrola dodržiavania vnútorných predpisov organizácie alebo etického správania sa zamestnancov. Ale to vôbec nie je ten orgán, ktorý my nájdeme v tomto zákone, pretože už samotný mechanizmus nominácie členov tej etickej komisie, kde sú zastúpené kadejaké organizácie a skupiny organizácií, ale nie sú tam vôbec zastúpení zamestnanci, hovorí o tom, že, že jeho úlohou vôbec nebude nejaký manažment vzťahov so zamestnancami, ale bude kontrolovať program a vysielanie. A že v podstate ide iba o premenovanie pôvodne navrhovanej programovej komisie trocha menej nápadným inštitútom cenzúry. A ja len chcem upozorniť, že ak niečo nazveme etická komisia, to ešte vôbec neznamená, že to bude naozaj etická komisia a nie cenzorská jednotka.
Ďalším bodom, to je môj veľmi obľúbený bod, lebo on veľmi dobre ilustruje tú inkonzistenciu, ktorú v tomto zákone nájdeme, je fakt, že nový zákon desaťnásobne navyšuje objem reklamy, ktorý môže verejnoprávne, môžu verejnoprávne médiá vysielať. Umožňuje im zvýšiť teda objem reklamy iných foriem komerčnej propagácie a ide o naozaj veľmi zvláštne opatrenie práve v zákone, ktorý deklaruje, že jeho cieľom je zvýšiť mieru verejnoprávnosti slovenských médií verejnej služby. Pretože na jednej strane tým vláda v podstate úplne jasne priznáva, že, že nevie, nechce, alebo nebude proste dostatočne financovať verejnoprávne médiá a nejak sa tak nádeja, že to za ňu urobí trh. Čo je teda, samozrejme, úplne presný opak verejnoprávnosti, a zároveň je to aj veľmi výrazný zásah do mediálneho trhu, ktorý ani náhodou nebol prekonzultovaný s tými aktérmi toho mediálneho trhu.
To, že verejnoprávne médiá majú obmedzený objem reklamy, ktorú môžu vysielať, dokonca v mnohých krajinách verejnoprávne médiá nevysielajú žiadnu reklamu, dôvod je na to ten, že my máme jednoducho duálny systém médií a že verejnoprávne médiá vstupujú na mediálny trh s verejnými peniazmi, a teda svojím spôsobom narúšajú hospodársku súťaž a hospodársku konkurenciu. A práve preto štát obmedzuje ich možný objem reklamy, preto, aby to nejakým spôsobom sa nedotklo súkromných vysielateľov.
Navýšenie reklamy pre STVR je z môjho pohľadu postavené naozaj na veľmi nesprávnej úvahe predkladateľa, pretože nízky objem reklamy nie je nevýhodou verejnoprávneho vysielateľa. Je naopak jeho výhodou, pretože nemusí súťažiť o tú reklamu z toho reklamného koláča a nemusí teda prispôsobovať svoj, svoju programovú štruktúru komerčným požiadavkám. Zvýšenie reklamného objemu dostane STVR do obchodnej súťaže so súkromnými médiami, čo oslabuje napĺňanie verejnoprávnej funkcie, obmedzí im to priestor pre obsah, ktorý nemá komerčnú atraktivitu, ale je nevyhnutný pre plnenie verejnoprávnej misie. Čo tu stále sme počuli aj, aj na začiatku, že televízia si neplní tú verejnoprávnu rolu, tak my teraz ešte robíme všetko pre to, aby si ju plnila ešte menej.
A v konečnom dôsledku bude viesť k oslabeniu jedinečnej úlohy RTVS v slovenskom mediálnom priestore a k radikálnemu zníženiu jej verejnoprávnej role.
A ako som povedala, je to pre mňa ten najlepší dôkaz toho, že predkladatelia tohto zákona do hĺbky nechápu samotnú podstatu verejnoprávnosti, a tiež toho, akými politikami sa tá verejnoprávna misia dá dosahovať. Verejnoprávne médiá nemajú konkurovať súkromným, ale, naopak, štát ich zriaďuje práve na to, aby zabezpečili také verejné služby, ktoré trh nedokáže zabezpečiť. Zvyšovanie reklamného podielu pre, pre verejnoprávne médiá je, samozrejme, značne sporné aj z hľadiska európskych pravidiel pre hospodársku pomoc a štátnu pomoc, pretože, ako som povedala, obmedzuje súkromné podnikanie na mediálnom trhu. A áno, asi by sme sa vedeli mnohí dohodnúť na tom, že tým úplne základným a najväčším problémom verejnoprávnych médií na Slovensku je práve chýbajúce, dostatočné, predvídateľné a od politikov čo najmenej závislé financovanie.
Veľa sa tu povedalo o tom zrušení koncesionárskych poplatkov v minulom volebnom období, ktoré bolo katastrofou, ale bolo to len konečnou katastrofou, ktorou sa zavŕšil dlho neriešený problém. Ale vidíme v tomto zákone, že by sa táto vláda nejako snažila tento problém riešiť? Prečo nemáme na stole návrh zákona, ktorý by primárne prichádzal s reformou financovania verejnoprávnych médií. Ani zmienka o tom nie je v tomto zákone. Prečo? Prečo tam nie je ani len náznak toho, ako by sa toto dalo vyriešiť. Ja chápem, že tu teraz odstraňujeme generálneho riaditeľa a nezávislosť RTVS, a tam sa v zásade úplná finančná závislosť médií na vláde veľmi hodí aj tým, ktorí sa počas minulého volebného obdobia celkom správne ohradzovali voči zrušeniu koncesionárskych poplatkov, či hlasovali za radikálne vyšší rozpočet RTVS.
Samozrejme, to zvyšovanie objemu reklamy je iba zdanlivým riešením. Nerieši nič. Nerieši vôbec zásadne nejako štrukturálne financovanie, nerieši udržateľnosť a v podstate len odvádza pozornosť od potreby systematickejšieho prístupu k financovaniu, ktorý by zabezpečil, že verejnoprávne médiá môžu kontinuálne plniť svoju misiu bez toho, aby museli robiť kompromisy v dôsledku závislosti od reklamných príjmov.
Veľa tu teda už zaznelo o rozpore tohto zákona s európskou legislatívou, s európskym aktom o slobode médií, ktorý zdôrazňuje potrebu právnych záruk pre nezávislé fungovanie verejnoprávnych médií, to naozaj v tomto zákone nenájdeme, ktorý požaduje zabezpečenie ich dostatočného financovania na plnenie verejnoprávneho poslania. Ktorý hovorí o tom, že akým spôsobom je možné a nie je možné odvolávať a menovať vedúcich pracovníkov týchto verejnoprávnych médií, a takisto posilňovanie právomocí ministerstva kultúry pri menovaní a odvolávaní rady, ktorá ovplyvňuje celé riadenie inštitúcie, je v rozpore s týmto zákonom, pretože priamo implikuje politickú kontrolu nad touto inštitúciou.
Európsky akt o slobode médií okrem článku 5, ktorý sa venuje priamo verejnoprávnym médiám, tak obsahuje aj ďalšie články, ktoré sa venujú mediálnemu prostrediu ako takému. A v nich požaduje, aby každé legislatívne, regulačné alebo administratívne opatrenie, ktorým sa zasahuje do mediálneho trhu, bolo riadne odôvodnené a primerané. Takisto hovoria tieto články o tom, aby akákoľvek regulácia podliehala vopred stanoveným a jasným časovým rámcom. A ja som to tu už spomínala aj minule, ale považujem to za dôležité spomenúť, že to, že v čase, kedy my vieme, že existuje takáto európska legislatíva a tie rozpory s tým európskym aktom sú pomerne zreteľné, napriek tomu, že tento, toto nariadenie je už právoplatné v čase, keď tu rokujeme o tomto zákone, tak my sme presvedčení, že vláda porušuje aj základnú zmluvu o Európskej únii práve v článku, ktorý hovorí o zásade lojality a spolupráce medzi členskými štátmi EÚ, čo je v zásade dosť závažné porušenie európskej spolupráce.
A tá posledná vec, o ktorej sa tu málo hovorilo v prvom čítaní a ktorú by som chcela trocha rozviesť, prečo považujem tento zákon za problematický, sú práve technické nedostatky, ktoré nájdeme v tej časti o prechodných ustanoveniach, ktoré naozaj zakladajú priestor pre totálny chaos a vlastne vyjadrenia predkladateľov o nejakej tej časovej následnosti toho, čo sa stane po schválení tohto zákona, nekorešpondujú s tým, čo je v tom zákone napísané. A tento bod je veľmi dôležitý, lebo jeho dôsledky pocítime okamžite po tom, ako ten zákon v parlamente parlament schváli.
Pripomeňme si teda, ako zákon upravuje prechod z RTVS na STVR. Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia. To znamená, že keď by sme si teoreticky tento zákon dnes schválili, tak následne ho podpíše prezident, predpokladám, že vcelku rýchlo, a bude zverejnený v Zbierke zákonov. A tým momentom bude zrušená Rada RTVS, bude zrušené celé RTVS, zanikne mandát členom rady, zanikne mandát generálnemu riaditeľovi.
Ja som si teda všimla, že v tom pozmeňovacom návrhu, ktorý pán Jarjabek tu dnes predniesol, posúva účinnosť na 1. júla, ale tak to je povedzme len niekoľko dní oproti tomu, ako by to bolo podľa tej pôvodnej verzie. A tým pádom dňom nadobudnutia účinnosti my máme novú inštitúciu, ktorá nemá ani riaditeľa, ani radu.
V rámci prechodných ustanovení, áno, odo dňa účinnosti až do zvolenia nového generálneho riaditeľa bude funkciu vedúcu v tomto novom, v tejto novej inštitúcii vykonávať štatutárny zástupca, ktorého vymenuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky. Podotýkam, že nemáme predsedu Národnej rady momentálne, ale dobre, predpokladám, že tak ako pán podpredseda zastupuje predsedu v iných veciach, bude ho zastupovať aj v tejto veci.
Tento štatutárny zástupca bude oprávnený vykonávať len úkony súvisiace s bežnou prevádzkou novej inštitúcie a nebude môcť uzatvárať zmluvy v oblasti investícií a výroby programu. A čo sa stane následne?
Minister kultúry, ministerka kultúry vymenuje tých členov rady, ktorí prislúchajú jej, do jedného mesiaca odo dňa účinnosti zákona, pretože ten jej ukladá urobiť nejaké výberové konanie. Čiže budeme mať štyroch členov rady, ktorá stále nebude plne navolená, a teda nebude funkčná. To máme možno teda do toho mesiaca od nadobudnutia účinnosti.
Hlasovanie o voľbe členov rady, ktorých volí Národná rada, zaradí predseda Národnej rady do programu najbližšej schôdze Národnej rady. To je tých ďalších päť členov. A keďže podľa tohto zákona členovia rady musia byť vyberaní na základe výberového konania, ktoré musí byť vyhlásené najmenej 21 dní pred jeho začatím a jeho uchádzači sa musia, musia byť upovedomení sedem dní pred jeho, jeho začatím, tak tým dostaneme tú mesačnú lehotu, ktorú potrebujeme na to, aby sme vôbec vypísali a nejakým spôsobom sprocesovali to výberové konanie, aby Národná rada mala o čom hlasovať. To znamená, že v praxi nie je možné zvoliť radu STVR skôr ako na septembrovej schôdzi. Septembrová schôdza začína 10. septembra. Keby sme si predstavili ten ideálny scenár, že hneď na začiatku tejto septembrovej schôdze Národná rada navolí tých zvyšných piatich členov rady, tí následne musia zasadnúť, musia si zvoliť predsedu a po prvom zasadnutí zverejniť výzvu na prihlásenie kandidátov na generálneho riaditeľa, pričom lehota na prihlásenie musí byť najmenej 15 dní. Čo toto všetko znamená?
Znamená to, že ak dnes tento zákon schválime, nová STVR bude mať kompletnú radu najskôr tri mesiace po nadobudnutí účinnosti tohto zákona a generálneho riaditeľa najskôr tri a pol mesiaca, čiže niekedy začiatkom októbra, ak by všetko šlo úplne perfektne a nepremeškali by sme ani jeden deň, čo ako vieme, sa väčšinou nestáva, napríklad viď prebiehajúce neúspešné voľby sudcov Ústavného súdu alebo zástupcov do mediálnej rady.
A dovtedy, tri a pol mesiaca bude riadiť celú obrovskú, transformujúcu sa inštitúciu, ktorá prebieha takou transformáciou, akú sme tu ešte nezažili, akýsi štatutár s veľmi obmedzenými právomocami, ktorého bude kontrolovať, kto vlastne? Konkrétne nikto. Nikto nebude kontrolovať tohto štatutára, lebo nebude existovať orgán, ktorý by ho mohol kontrolovať podľa tohto zákona.
To znamená, že predkladatelia zákona naozaj hrubým nedomyslením prechodných opatrení a nepremyslene stanovenou účinnosťou vydali verejnoprávne médiá napospas totálnemu chaosu a rozkladu. Pritom stanovenie realistickej účinnosti zákona a presného časového harmonogramu prechodu na novú inštitúciu bolo dôležitou pripomienkou zo strany RTVS v pripomienkovacom konaní, ale ministerstvo kultúry túto pripomienku neakceptovalo. Čo nedáva žiadny zmysel, pretože je úplne logické, že súčasné vedenie by sa malo na takýto zložitý prechod vedieť pripraviť, aby mohli odovzdať agendu, strategické informácie a tak ďalej, a tak ďalej.
Čiže tento zákon je teda okrem problematického obsahu a zmien vo verejnoprávnych médiách nedomyslený aj technicky a formálne, navyše jeho prijatie spôsobí Slovensku aj medzinárodnú hanbu. Deje sa tak už dnes.
Svoje znepokojenie nad zamýšľanými zmenami vyjadrili prakticky všetky relevantné medzinárodné organizácie. Protestuje Európska únia vysielateľov, Reportéri bez hraníc a mnohé ďalšie a asi všetci ste dostali list komisára Rady Európy pre ľudské práva, ktorý nás upozorňuje na to, že prvky návrhu zákona môžu narušiť záruky prevádzkovej alebo redakčnej nezávislosti verejnoprávneho vysielateľa. A v tejto súvislosti odporúča zvážiť najmä tie ustanovenia, o ktorých tu stále hovoríme, ktoré sa týkajú predčasného ukončenia mandátu súčasného riaditeľa a ďalších orgánov, ako aj systém, v ktorom sú viacerí členovia rady priamo menovaní vládou.
Na záver by som chcela povedať, že my všetci dnes v zásade veľmi dobre vieme, čo sa stane, keď dnešným dňom parlament schváli tento takzvaný zákon o STVR. Jeho jediným cieľom, ktorý v zásade predkladatelia ani neskrývajú, je totiž úplne ovládnuť fungovanie inštitúcie výsostne politicky volenou radou, ktorá bude mať všetky kompetencie, ale prakticky žiadnu zodpovednosť. Všetky zodpovednosti ostanú generálnemu riaditeľovi, ktorý však bude musieť iba usilovne plniť príkazy rady, a tá mu bude podľa ľubovôle zvyšovať a znižovať plat, ako sa im zachce, prípadne ho kedykoľvek odvolajú. Ale zároveň, ako sme aj počuli v pozmeňovacom návrhu pána poslanca Jarjabka, keď bude poslúchať, tak mu teda ešte tam zvýšili plat, aby zase poslúchal.
Nad programom bude bdieť cenzorská komisia, ktorú ironicky zákon nazýva etická. A väčšinu týchto orgánov si navolí strana SNS, ktorá bude zároveň cez verejnoprávnu televíziu predávať viac reklamy, a tým akosi zvláštne zvyšovať jej verejnoprávnosť. Ale ešte predtým nebude mať inštitúcia niekoľko mesiacov takmer žiadne vedenie a vôbec žiadnu kontrolu. A otázka je, čo tam po tomto období vlastne ostane, čo nájdeme v tej novej inštitúcii na začiatku októbra. Prach a spálenú zem? Zdá sa, že táto vojenská taktika spálenej zeme je v rezorte kultúry zatiaľ to jediné, čo nové vedenie do jeho agendy prinieslo. Viete, nezávislé médiá, slobodná a zodpovedná žurnalistika a najmä šírenie overených a kredibilných informácií, či ochrana pravdy a spoločného verejného priestoru, to sú úlohy verejnoprávnych médií, ktoré by sme tu mali chrániť. Pretože tieto hodnoty sú dnes dôležitejšie ako kedykoľvek predtým, pretože v súčasnosti čelia väčším hrozbám ako kedykoľvek predtým. A ak chceme chrániť demokraciu, musíme chrániť aj verejnoprávne médiá pred všetkými, ktorí by si ich chceli privlastniť. Presne preto nemal tento zákon vo svojej súčasnej podobe nikdy vzniknúť, pretože ako som povedala, jeho dôsledkom bude len spálená zem, chaos a menej slobodného verejného priestoru.
A v tejto súvislosti nemôžem nespomenúť, že po tom, čo sa na Slovensku stalo 15. mája, je úplne očividné, že slovenská spoločnosť potrebuje úplne novú úroveň budovania súdržnosti a vnútornej jednoty. Dnes asi všetci vidíme, kam vedie zámerná polarizácia v spoločnosti, vedená s cieľom získavať politické body. Ja osobne som presvedčená, že Slovensko naozaj potrebuje radikálny a nový konsenzus o tom, čo je vo verejnom priestore možné, a čo je už za čiarou. Že potrebujeme vlastne novú spoločenskú zmluvu a súčasťou tejto novej spoločenskej zmluvy by mali byť aj úplne nové rámce toho, ako majú fungovať verejnoprávne médiá, ktorých úloha v tomto procese je nezastupiteľná a dôležitejšia než, než bola predtým. A ak vládna koalícia myslí vážne tie sľuby, ktoré dala aj v tom uznesení, ktoré sme si vlastne jednotne v Národnej rade odhlasovali, ak myslí vážne záväzok k novej politickej kultúre, asi je každému jasné, že zákon, ktorý máme pred sebou, nie je ten správny zákon o verejnoprávnych médiách.
A ja by som chcela ešte raz už po neviem koľkátykrát vyzvať vládnu koalíciu, aby stiahla tento predložený zákon, ešte stále to môže urobiť. A aby to zobrala ako príležitosť naozaj vytvoriť priestor pre celospoločenskú debatu o kvalite verejnej, verejnej rozpravy a o reforme verejnoprávnych médií, ktorá by prispela naozaj k zmierneniu polarizácie a k spoločenskej súdržnosti a k lepšiemu Slovensku. Pretože verejnoprávne médiá budú naozaj verejnoprávne iba vtedy, ak sa na základnom rámci ich fungovania dohodneme všetci. A na takúto diskusiu a legislatívny proces sme kedykoľvek pripravení a budeme v nej súčinní.
A ešte na záver raz zopakujem Zoru Jesenskú: "Poblúdiť možno preto, že sme hľadali veľmi netrpezlivo, že už, už sme chceli byť pri cieli, možno ešte hodne vzdialenom."
A ja by som ešte chcela navrhnúť spravodajcovi, aby vo vzťahu k pozmeňovaciemu návrhu pána poslanca Jarjabka a Michelka, ktorý dnes predniesol v pléne, aby sme body dva... o bodoch 12 a 14 hlasovali zvlášť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci, ja len by som chcel takisto dať tú poznámku k tej mzde.
Neviem, ale keď ste si všimli tak priemerná mzda v roku 2023 bola vo výške 1403 eur a priemerná mzda v roku 2024 je 1569 eur, čo znamená, že tá inflácia tam bola. Ja tomu, ja tomu nerozumiem, ja fakt tomu nerozumiem, že my máme minimálnu mzdu 750 eur, ľudia živoria a tu sa idú rozdávať tisíce, tisíce eur.
Viete mi to, prosím vás, nejakým spôsobom odôvodniť? Kvôli čomu?
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Mňa tiež teda zaujal celý tento proces predkladania pozmeňujúceho návrhu, aj teda tá bodka bola tu a akým spôsobom to bolo realizované tu v pléne. Ale teda naozaj je to pomerne rozsiahly pozmeňujúci návrh, má 19 novelizačných bodov. A teda dva z nich, ako už bolo zmienené, sa venujú navyšovaniu odmeny jednak členov rady na dvojnásobok. Ja chápem, že sme tu mali aj nejakú infláciu, ale dvojnásobok odmeny? A je to tam zdôvodnené iba, že proste sa navyšuje odmena. Tak možno keby sme k tomu vedeli si tu viac povedať, pretože to vyzerá tak, inak, že táto vláda sa vie hlavne postarať o seba a svojich ľudí. Pretože už si sama sebe zvyšovala odmenu a teraz tuto pozmeňujúcim návrhom naozaj na dvojnásobok navyšovať odmenu členom rady, tak keby sme k tomu vedeli mať aspoň nejakú diskusiu a odôvodnenie.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Chcel by som požiadať a podať procedurálny návrh na termínovanie parlamentných tlačí 240, čo je zákon o mene a priezvisku, teda jeho zmena, tlači 243, Trestný zákon, tlači 342, zákon o štátnom občianstve, a tlači 343, zákon na vydanie príspevku na úhradu nákladov na bývanie, na štvrtok 27. júna na deviatu kvôli účasti hlavnej predkladateľky v Rade Európy reprezentujúc Národnú radu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Pán kolega Hlina, vy ste upozornili na jeden veľmi zaujímavý aspekt existujúceho platného zákona o zhromažďovaní z roku 1990, a to je istá výnimka pre náboženské zhromaždenia. Ja to chcem spresniť, ste tam mali isté otázky, tak ono to ustanovenie je naozaj veľmi veľkorysé. Hovorí jednak o tom, že nie je potrebné ohlasovať zhromaždenia v kostoloch, čo dáva zmysel, samozrejme, kto by to robil každú nedeľu či každý deň napríklad, hej? Ale, a to je, to je vlastne presne to, na čo ste poukázali, to ustanovenie hovorí, že vlastne oznamovať sa ani nemusia zhromaždenia slúžiace na prejavy náboženského vyznania a vôbec sa to nevymedzuje na registrované cirkvi a náboženské spoločnosti. Jednoducho ak niekto deklaruje, že jeho zhromaždenie slúži na prejav náboženskej viery, nemusí ho oznamovať a môže byť akokoľvek veľké. Myslím si, že toto je, je teda ten tenký ľad podľa mňa, o ktorom ste hovorili, a ja viem tak, že v praxi vlastne ľudia, ktorí organizujú takéto zhromaždenia, z praktických dôvodov nevyužívajú túto slobodu, oznamujú tie zhromaždenia, ale tak ako to je teraz napísané, je to podľa mňa veľmi veľkorysé ustanovenie.
Ďakujem.

Ďakujem, ja si dovolím reagovať na pani Vaľovú, najmä skúsim ešte dovysvetliť ešte ten svoj argument, alebo v podstate máme takú teoretickú diskusiu. Tak áno, len v súčasnou poriadku predpokladá sa celoživotná renta, najmä prezidenta, kvôli tomu, že on reprezentuje tú štátnosť, že od neho sa nečaká, že sa vráti do bežného občianského života, on už proste má tam dačo robiť, písať knižky alebo tak, hej. Tieto, naozaj akože tá rola prezidenta v našom ústavnom poriadku je objektívne iná ako než, než ďalší, je taká transcendentná priam, by možno povedali nejakí ústavní právnici. A nedáva to úplne potom zmysel v tom, že potom keď už v tom návrhu sa to rozširuje na toho predsedu parlamentu, ktorý sa tam chudák ocitol už len preto, no, chudák, možno dobre pre neho, že teda vlastne tak jeden dostane rentu, lebo je to exekutívna funkcia, musí dostať on a ten predseda parlamentu, tak už je najvyšší činiteľ tiež, tak to dáme aj jemu. No proste akože logicky vnútorne to nesedí, ja chápem, že tam ide o jednu konkrétnu vec, ale no proste nedáva to logiku a nemusíme sa tváriť, že hej.
Lebo druhá vec potom je to poistenie, ktoré hovoríte, čo podľa mňa je veľmi dobrý argument, ja som nad tým taktiež rozmýšľal, lebo napríklad je to podobná situácia ako príslušníci bezpečnostných zborov, ktorí pri výkone, pri výkone svojej funkcie sú zranení alebo, alebo zomrú a v tom prípade dostáva rodina nejaké odškodnenie, no ale potom nerozumiem, že prečo to je po dvoch rokoch, hej, či po dvoch celých volebných obdobia. Lebo ak to má byť, opäť nie je zrejmé, že čo je zámer toho opatrenia, či to vďaka, či je to akože sociálne zabezpečenie, nejaká forma jeho, alebo je protikorupčné opatrenie, transparentnosť. A že lietame hore-dole medzi tými argumentami a nikdy nám to úplne nesedí. A preto len ja hovorím, že ja chápem, čo sa akože v jadre tej, argumenty majú hlavu aj pätu, ktorú hovoríte aj vy, ale v zmysle toho legislatívneho materiálu, ktorý sem prišiel, je zrejmé, že to nie je nejaká komplexná zmena pomerov ústavných činiteľov a všetkého, čo od toho čakáme, čo bude s nimi po alebo počas výkonu ich funkcie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ja len chcem kolegu podporiť v tvrdení o tom množstve rozhodnutí Európskeho súdu a Ústavného súdu, ktorými disponujeme. Naozaj existuje množstvo konkrétnych rozhodnutí či už Európskeho súdu pre ľudské práva, stanoviská Benátskej komisie, nášho Ústavného súdu, ktoré konkrétne a podrobne popisujú a vysporiadavajú sa so situáciou zásahu do práv zhromažďovať sa, a všetky tieto orgány vnímajú toto právo ako jedno z najdôležitejších politických práv občanov a občianiek a veľmi citlivo vnímajú zásah do tohto práva. A viete, my môžme ísť aj cestou zákazov a obmedzovania práv občanov, ale to je také primitívne, jednoduché riadenie štátu a vyspelá demokracia má predsa na viac, že štát si musí vo vyspelom demokratickom systéme vedieť poradiť so zabezpečením bezpečnosti bez toho, aby musel zasahovať do najzákladnejších a najdôležitejších politických práv občanov a občianiek a musí byť schopný technicky, aj personálne, aj schopnosťami zabezpečiť bezpečnosť bez toho, aby obmedzil občanov. Lebo to obmedzovanie je tá najjednoduchšia cesta, ktorou môžme ísť a po tridsiatich rokoch demokracie, si myslím, že už máme na viac.
Ďakujem pekne.