Videokanál klubu

ešte aj povedať, že toto nie je riešenie iba pre jednu skupinu obyvateľstva a napokon z toho bude profitovať celá spoločnosť. Takže asi to je všetko.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, kolegovia, na úvod chcem povedať, že zámer pomáhať ľuďom z prostredia chudoby považujem určite nielen za správny, ale v dnešnej dobe aj za nevyhnutný, a preto si veľmi vážim každú iniciatívu mojich kolegov alebo kolegýň, ktorí prídu s akýmkoľvek návrhom zákona, ktorý pomáha najmä chudobným deťom a najmä v oblasti vzdelávania, pretože je to už také klišé, ale je to realita, vzdelávanie je kľúčom k prekonávaniu generačnej chudoby a sociálneho vylúčenia. Otázka z môjho pohľadu ale je, a myslím si, že aj toto je miesto na to, aby sme mohli otvoriť naozaj diskusiu o tom, či je správny spôsob zacieľovať politiky iba na jednu skupinu obyvateľstva.
Chcem povedať zároveň na úvod, že to, že teraz vystúpim možno trošičku aj kriticky, nie je o tom, že by som chcela kritizovať svojich kolegov a kolegyne, ale naozaj by som bola veľmi rada, keby sme uvažovali nad tým, či takéto zacielene akéhokoľvek zákonu, nielen v oblasti vzdelávania, ale napr. v oblasti sociálnej, je prospešné pre ľudí z chudoby, alebo naopak, či je skôr kontraproduktívne alebo dokonca až škodlivé. Takže budem rada, ak sa nad tým spoločne zamyslíme, ak o tom budeme diskutovať, pretože takéto návrhy zákonov tu nie sú prvýkrát, už aj v minulosti sme tu v parlamente mali tieto návrhy zákonov a nielen z dielne SLOVENSKA, bývalého OĽANO, kedy ich predkladal aj môj dobrý kamarát Peter Pollák, ocino tuto navrhovateľa, ale aj napr. takéto návrhy zákonov predkladala Lucia Ďuriš Nicholsonová v minulosti a už vtedy tieto návrhy zákonov vlastne vzbudzovali aj otvorenú kritiku a diskusiu. Ak si spomínate, tak ona vlastne predkladala práve aj povinnú predškolskú dochádzku pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia s tým zameraním, že by to malo byť teda iba pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. A ona argumentovala hlavne tým, že tento skorý nástup do materskej školy by pomohol deťom lepšie sa adaptovať na školské prostredie, zvýšiť dostupnosť a tak ďalej. A bolo to vlastne v období, kedy sa, kedy existovali ešte nulté ročníky, ktoré mali síce univerzálny charakter, ale naozaj v praxi dochádzalo k tomu, že v týchto nultých ročníkoch boli najmä rómske deti. Čiže ona ich predkladala ako alternatívu pre nahradenie po tejto potreby nultých ročníkov.
V roku 2011, takže to už je teda pár rokov, predkladala aj návrh zákona o sociálne vylúčených spoločenstvách a v rámci, jedným z týchto opatrení bolo aj bezplatný prístup k antikoncepcii a k sterilizácii pre ženy zo sociálne znevýhodneného prostredia. Z môjho pohľadu tu existujú tzv. etické a ľudsko-právne otázky, či naozaj keď zameriame nejaké zákony iba na jednu skupinu občanov, tak je to ľudsko-právny problém, a najmä ak ide o reprodukčné práva žien, a potom, samozrejme, to zameranie na jednu skupinu, hej, že či je aj etické a adekvátne vo vzťahu k tomu, čo chceme vlastne zacieliť. A to najmä z toho dôvodu, že či si to chceme priznať alebo nie, ale ak vyžadujeme iba od jednej skupiny obyvateľstva aj pozitívnu vec, napr. aby chodili do škôlok, materských škôlok, tak si musíme uvedomiť, že ich nepriamo nejakým spôsobom nálepkujeme. Hovoríme, že títo ľudia si vyžadujú teda nejaký osobitný prístup alebo osobitné nazeranie a ak to je v prípade ľudí, ktorí pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo dokonca z oblasti generačnej chudoby, tak vlastne už teda ich označkujeme ako chudobných, často neprispôsobivých alebo menejcenných. Z môjho pohľadu ani nie je až tak dôležité to, že dospelá verejnosť alebo majorita bude takýmto spôsobom nazerať na rómske deti ako na nejaké menejcenné, pre mňa je dôležité to, ako sa asi bude cítiť to dieťa, ktoré prichádza do škôlky a bude identifikované a bude cítiť, že je naňho nazerané ako na iného. Musíme si uvedomiť, že v tomto veku sa naozaj buduje sebavedomie a pocit, že na mňa nazerá spoločnosť iným spôsobom, môže u detí naozaj vyvolať pocit menejcennosti a môže znížiť ich sebaúctu už v rannom veku, čo potom, samozrejme, má ďalekosiahle následky aj v dospelosti a má veľmi negatívny vplyv na to, akým spôsobom sa dokážu alebo nedokážu začleniť do majoritnej spoločnosti.
Druhá základná vec je, že ak máme zámer pomáhať iba jednej skupine občanov, tak to môže viesť aj k symbolickému a aj k fyzickému oddeľovaniu, ktorý v praxi nazývame segregácia. Čiže namiesto toho, aby deti potom trávili čas s deťmi z rôzneho prostredia, tak, bohužiaľ, sa nám stane, že budú mať zasa väčšinu zo svojich spolužiakov iba rómskeho pôvodu. A my ak zameriavame politiky iba na jednu skupinu obyvateľstva, tak tým vlastne legitimizujeme to, že sa budú vytvárať rôzne triedy alebo skupiny detí iba pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. A my už vieme, k čomu to vedie, čelíme infringementu, dokonca žalobe za pretrvávajúcu segregáciu, takže aj k tým nultým ročníkom, ktoré som už spomínala, nebudem sa k tomuto vracať. A vieme aj to, že v triedach alebo v školách, v inštitúciách, kde je vyšší počet detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, dochádza značne k nižšej kvalite poskytovaného vzdelávania. Čiže to je ďalší problém, učivo sa redukuje, je tam, sú tam učitelia, ktorí nie sú dostatočne kvalifikovaní, alebo sú teda menej kvalifikovaní, a tým pádom sa ešte viacej znižuje nejaká šanca na to, aby tieto deti ukončili základnú školu, strednú školu, aby sa uplatnili na trhu práce.
Mohla by som teda veľa hovoriť aj o tom, že ak sa podávajú nejaké takéto zákony, tak treba brať do úvahy, či je vlastne celý systém vzdelávania pripravený na to, aby sme mohli naštartovať povinnú školskú dochádzku, pretože my najprv na to, aby sme mohli niečo takéto urobiť, naozaj musíme pripraviť aj personálne, aj priestorové zabezpečenie, aj odborné kapacity a vlastne celý ten systém na to, aby sme mohli involvovať všetky deti do vzdelávacieho procesu. A tu si dovoľujem povedať, že na Slovensku, bohužiaľ, ešte nie sme v tom štádiu a treba to robiť naozaj postupne a treba si to načasovať, čiže ak je tu účinnosť zákona napr. od nového školského roka, nie som si istá, či je to zrealizovateľné v takom rozmedzí, v akom by sme chceli. A obávam sa, že v tomto prípade by to bolo príliš alibistické požadovať, aby ten systém bol taký rýchly, pretože v konečnom dôsledku my len prenesieme zodpovednosť na rodiny a prenesieme zodpovednosť aj na tie samosprávy, na to, aby zabezpečili to predškolské povinné vzdelávanie a ale najmä na tých rodičov a tí sú, bohužiaľ, často bez peňazí, bez oblečenia, bez dôvery v inštitúcie a tak ďalej. Čiže my musíme naozaj urobiť omnoho viacej práce ako len zákonom stanoviť povinnú školskú dochádzku, pretože v konečnom dôsledku by výstupom mohli byť len absencie, sankcie a frustrácia všetkých zainteresovaných. Čiže naozaj to treba robiť postupne a s rozumom.
Ďalším problematickou vecou, ktorú vnímam, je, že aj v oblasti detí, ktoré sú sociálne znevýhodnené, zo znevýhodneného prostredia, tu predsa nejde o skupiny ľudí, ktoré sú homogénne a ktoré majú homogénne potreby, hej? Sú tu deti, ktoré majú napr. jazykovú podporu, pretože neovládajú dobre slovenský jazyk. Potom sú tu deti, ktoré majú zdravotnú alebo nejakú psychologickú, psychologický hendikep a potrebujú psychologickú alebo zdravotnícku pomoc. Iné sú deti, ktoré nepotrebujú nejaké špeciálne zameranie, ale potrebujú skôr tí rodičia pomoc, hej. Čiže jeden povinný zákon pre všetkých tieto deti nedokáže zachytiť a v konečnom dôsledku by mohlo dochádzať k nespravodlivým rozdielom voči iným deťom, ktoré napr. by potrebovali tiež túto pomoc v oblasti povinnej predškolskej, ale nezapadajú do toho balíku sociálneho znevýhodnenia. Hej, sú to napr. aj deti z nižšej strednej triedy alebo z funkčne neúplných rodín, ktorí proste nedosahujú oficiálnu hranicu sociálneho znevýhodnenia a tu už dochádza k nespravodlivým rozdielom. Akože zoberme si z praxe len, že tu máme jednorodičovské domácnosti, ktoré nemajú nárok na podporu alebo nie sú v tom balíku sociálneho znevýhodnenia, ale napriek tomu práve tieto rodiny by to potrebovali. Čiže aj dobre mienený zákon niekedy môže byť v tej praxi nespravodlivý.
No a napokon pre mňa ten najdôležitejší je ten ľudsko-právny a ten etický alebo občiansky princíp rovnosti, ak chcete, pretože či chceme alebo nie, patríme do demokratického štátu, demokratickej Európskej únie a je jednoznačné, že v demokratickom štáte žiadna legislatíva nemôže rozdeľovať deti podľa pôvodu, rasy a to znamená, že ani podľa príjmu rodičov. Čiže ak má byť zavedená nejaká povinnosť, tak potom nech je táto povinnosť zavedená pre všetky deti. Ak si ako spoločnosť myslíme, že povinná predškolská výchova je dôležitá, a je teda som o tom presvedčená a som presvedčená aj o tom, že môže významným spôsobom pomôcť deťom z chudobného prostredia na to, aby sa lepšie adaptovali do škôl a aby boli aj uplatniteľné v živote, tak potom ju zaveďme pre všetky deti, nielen pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, a to bez ohľadu na to, akú majú etnicitu, aký majú status a podobne. Pretože všetky deti potrebujú byť rozvíjané či už v emocionálnej, sociálnej alebo kognitívnej oblasti.
To je jednoznačne môj postoj, aby sme, aby sme eliminovali vlastne tie negatívne dopady, ktoré by mohol priniesť zákon, ktorý je ale už špecificky zacielený na nejakú jednu skupinu obyvateľstva. A tou cestou sú v podstate inkluzívne politiky. My inkluzívnosť nedosiahneme, pokiaľ budeme návrhy zákonov tvoriť iba špecificky pre jednu skupinu, práve naopak, inkluzívne politiky budeme zavádzať vtedy, keď budeme tieto politiky robiť pre všetkých a teda budú mať univerzálny charakter s tou možnosťou, samozrejme, že budeme cielene podporovať deti na základe ich reálnych potrieb. A to je veľký rozdiel. Čiže nie na základe nejakej kategórie pôvodu alebo sociálneho statusu, ale na základe ich reálnych potrieb. Pretože akonáhle to budeme zacieľovať len na jednu skupinu, tak my riskujeme etnicizáciu chudoby a to je veľmi nebezpečné. Ak si spomínate, presne toto som kritizovala aj v oblasti dávok, hmotnú núdzu, kedy bol zase trošičku opačný príklad, kedy sa aj javí nejaký zákon univerzálne, ale bude mať negatívny dopad iba na jednu skupinu obyvateľstva, tiež hovoríme o etnicizácii skupín, etnicizácii chudoby. A tá nevedie k inklúzii vylúčených a najzraniteľnejších skupín obyvateľstva.
V tejto oblasti by sa ešte dalo potom veľa rozprávať aj o tom, že v súčasnosti určite viete o tom, že ministerstvo školstva predstavilo nejaký prvý zámer toho, že by mala byť povinná predškolská príprava, nie dochádzka, ale príprava pre deti od troch rokov, ktorá by mala byť postupne zavádzaná, s tým, že od budúceho školského roka by to malo byť od štyroch rokov a potom od roku 2028 od troch rokov. A určite ste zaregistrovali aj to, že sa tu, že tu vznikla aj taká búrlivá verejná diskusia o tom, či je to správne, aby vlastne bola povinná predškolská príprava pre všetky deti. My v Progresívnom Slovensku sme presvedčení o tom, že áno, je to dôležité, ale treba mať naozaj na zreteli pripravenosť toho systému aj dostatočného počtu učiteľov a tak ďalej, ale zároveň odmietame tvrdenia, že by to mal teda byť nejaký konflikt zásahu práv do rodičov, pretože štát nikomu neberie možnosť vychovávať svoje dieťa doma, rodičia môžu aj naďalej si zvoliť individuálnu formu vzdelávania, ktoré spĺňa základné štandardy a v tomto prípade je dôležité ešte aj povedať, že toto nie je riešenie len pre jednu skupinu obyvateľstva a napokon z toho bude profitovať celá spoločnosť.
Takže asi to je všetko, ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)
=====

Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, kolegovia, na úvod chcem povedať, že zámer...
=====

Ďakujem pán predseda, takisto pri hlasovaní 247, číslo parlamentnej tlače 845, som hlasoval za, ale chcel som hlasovať proti. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Myslím si, že pozmeňujúci návrh na záver tejto debaty, 0.03 h bol prednesený na záver debaty o novele ústavy, je dokonalou bodkou za tým, čo ste tu predviedli, ale dokonalou. Naozaj. Pozmeňujúci návrh ešte o polnoci pri debate o novele ústavy, to je absolútne jedno, že ide tu len o účinnosť. Je to podľa mňa úplným podčiarknutím toho, kde sme sa tu dostali. Naozaj, o polnoci na záver rozpravy o novele ústavy. Ach.

No, pôvodne som chcel reagovať na teda, čo ste uviedli ohľadom toho, tých tvrdení a analýz pána Bujňáka, ale teda hlavne sa teraz spýtam, myslím si, že to je najdôležitejšie, máme to chápať tak, že zajtra nebudeme hlasovať o tomto návrhu novely ústavy a bude sa presúvať až na september? (Reakcia poslankyne Plevíkovej mimo mikrofón.)

Ďakujem pekne za slovo.
Ja by som chcela v prvom rade nadviazať na tie ďakovačky, ktoré tu odzneli. Tak chcela by som sa poďakovať verejnému ochrancovi práv, Výboru slovenskej spoločnosti pre medzinárodné právo pri SAV, bývalým sudcom Ústavného súdu a verejným ochrankyniam práv, ale aj komisárovi Rady Európy pre ľudské práva, ktorí sa vyjadrili proti tejto novele.
Zároveň iba jednou vetou, odznelo tu také, že vďaka nejakým suverénnym postojom kedysi sa zavetovali kvóty na migrantov. Kvóty na migrantov nikdy nikto nevetoval. Veto nepoužili a nepoužil ho už vôbec teda premiér Fico za všetky svoje doteraz štyri obdobia vlády. A bolo mi sľúbené tu pred asi dvomi hodinami, že ak si štyrikrát vypýtam ten list, tak ho dostanem a toto je štvrtýkrát, takže by som si ho poprosila.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Pán minister Taraba, vy, podľa vášho teda vystúpenia je zjavné, že netušíte vlastne, čoho ste navrhovateľom. Toto nie je žiadna normálnosť. A teda pani kolegyňa Jurík to vo svojej predchádzajúcej faktickej poznámke nepovedala na plné ústa, ale ja to poviem, pretože zakaždým, keď tento parlament rokuje v noci, tak sa chystá koalícia schváliť tie najväčšie svinstvá. A to bol príklad promafiánskeho balíčka, to bol príklad aj ruského zákona proti mimovládkam a je to aj príklad tejto novely, ktorá nikomu nepomôže, ale, naopak, bude iba škodiť a ubližovať.

Ďakujem za slovo.
Pán minister, vy ste vlastne potvrdili, že táto novela má negatívny dopad, len teda vás to netrápi, lebo sa to týka len nejakej našej minority. Tak ja vás chcem teda upozorniť na to, že tu my nemáme žiadnu našu minoritu, nemáme žiadnu farmu, kde si pestujeme nejakú minoritu. Ľudia, ktorí sú súčasťou nejakej menšiny na Slovensku, akejkoľvek, sú normálne obyvateľmi, obyvateľkami Slovenska, občanmi a občiankami, ktorým máte aj vy slúžiť. Vy konkrétne, pán minister, máte aj im slúžiť, všetkým ľuďom, ktorí žijú na Slovensku. A vy tu len potvrdzujete, že týmto ľuďom idete ubližovať. Sám ste to tu potvrdili. Aspoň to tu máme úplne jasné. Všetkým máte slúžiť na Slovensku. Všetci vás aj platia preto, aby ste im slúžili. To je podstata politiky a vašej práce, že máte pracovať pre všetkých ľudí na Slovensku. (Ruch v sále.) Rozumiete tej podstate? (Ruch v sále.) Rozumiete tomu, že vy máte slúžiť všetkým ľuďom na Slovensku? Tak to robte. Presne tak, tak to robte. Tak to robte.

Ďakujem pekne.
Ja by som sa tiež chcela prihovoriť za to, že by som chcela vidieť ten list. A fakt ma zaujíma, že čo v tom je a myslím si, že by sme ho tu mali stále viac a viac spomínať, lebo ten list ma zaujíma, teda obsah toho listu a trošku je čudné, že my to berieme akoby list z Európskej komisie, teda vy, myslím koalícia skôr, ako vy Európsku komisiu alebo Európsku úniu beriete ako nepriateľa. Oni vám niečo napísali a teraz všetci vieme, že asi tam je aj trošku tak prúser, ale tak to neukazujete a pritom Európska únia je náš partner.
My sme chceli byť v Európskej únii. My sme v Európskej únii. A vy stále to beriete, že toto je nejaký nepriateľ, nie partner, pričom z peňazí daňových poplatníkov Európskej únie, z peňazí ľudí, ktorí žijú v Európskej únii, je postavených asi 70 alebo 80 % našich ciest, opravených škôl po celom Slovensku, vydláždených námestí, no aj nejakých súkromných haciend, že áno. Ale sú to európske peniaze, je to európska solidarita a Európska únia je naším partnerom a vy sa k tomu správate, k tomuto zväzku, absolútne otrasne, a to aj touto novelou ústavy, kde chcete porušiť medzinárodné dohody a zaštiťujete sa tu nejakou národnou identitou, ktorej pojem vy ani nejak, verím tomu, že väčšina ani netušíte, o čom to je. A nejaké tradičné hodnoty by som chcela vedieť, keby ste sa každý z vás jeden pozreli do zrkadla, ako tradične žijete, či to je naozaj tak, alebo že či to je iba nejaká zásterka, ktorou chcete úplne iné veci zamazať vo verejnom priestore.
Takže vraciam sa naspäť k tomu, mám posledných 15 sekúnd, ktoré by som chcela využiť na to, že opäť by som chcela apelovať, že by som chcela vidieť ten list Európskej komisie o tom, čo vám tu vyčíta k tejto novele ústavy a keďže mám posledné štyri sekundy, tak prosím si ten list. Ďakujem.