Videokanál klubu

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Tak keď pán predkladateľ aj jeho kolegovia, kolegyne mlčia, tak ja vám odpoviem. Pani poslankyňa Kolíková, bude sa to týkať predsedníčky Súdnej rady, keď sa jej bude chcieť zbaviť, keď budú chcieť, aby odišla a mohli si tam dať niekoho vlastného. Vidíme, že teda nikto sa neprihlásil, nikto nereaguje na tie naše otázky, takže môžme len zotrvávať na svojich zisteniach, ktoré vyplývajú z tých našich analýz, o ktorých tu hovoríme. A naozaj ešte by som chcel jednu poznámku k tej konsolidácii, lebo to je zaujímavý moment, ktorý ja som nepokryl vo svojom vystúpení, ale teda neodpustím si teraz. Proste vláda nekonsoliduje. Podľa mňa že to je že dezinformácia, ktorá sa rozšírila v celej krajine, lebo tu konsolidujú iba ľudia bežní, tí musia šetriť na sebe, pretože všetko zdražuje, teraz ešte príde transakčná daň, takže bude ešte drahšie, ale vláda na sebe nešetrí a na svojich ľuďoch, tým rozdáva priehrštím, vrátane generálneho prokurátora. Takže tu naozaj nie je žiadna štátna konsolidácia, alebo vládna, tu iba ľudia musia šetriť a konsolidovať.
No a posledná poznámka, je naozaj absurdné, absurdné a treba, aby to zaznelo aj stokrát, že generálny prokurátor dostane rentu doživotnú za to, že nedokončí svoje funkčné obdobie. To naozaj vo svete je unikát. Môžete sa chváliť, vážení koaliční predstavitelia, týmto prvenstvom, lebo to naozaj ani v žiadnej banánovej republike toto neexistuje.
Ďakujem.

Pani Kolíková, ďakujem, že ste sa zapojili do tejto diskusie a že ste tiež riešili to, že tento zákon, respektíve jeho návrh neprináša tú očakávanú zmenu v psychoterapii a ten problém, ktorý ja teda, vy ste to nasvietili, ja to čítam teda veľmi citlivo hej, že nevieme zoficiálniť prácu ľudí so psychoterapeutickým vzdelaním. Čiže tých ľudí, ktorí získali vzdelanie ako nezdravotníci a takto jednoducho nevyužívame zdroje, ktoré máme k dispozícii, ten ľudský kapitál, odborný kapitál. A títo ľudia, ja to teda vnímam veľmi citlivo až kriticky, že zostanú v takej sivej zóne a ak budú teda poskytovať psychoterapiu cez povolenky, tak, tak oni jednoducho ostanú z pohľadu neoprávneného podnikania, vlastne oni budú balansovať na hrane a trestnej zodpovednosti a ja neviem teda, že či toto je to, čo chceme, aby sme tu mali ľudí v pomáhajúcej profesii, ktorí budú na hrane zákona, pretože taká bude realita.
No a keď ste spomínali tú medzirezortnú skupinu na ministerstve zdravotníctva, ktorá začala teda pôvodne pracovať 2020 august, tak ten paradox, že vlastne vtedy tam bolo aj školstvo, no a vo finále školstvo bolo z tohto celého odpílené. Práve tam, kde najviac tú pomoc potrebujeme, v skupine detí a mládeže, tak práve tam tá pomoc nepríde a to ja tiež nemám porozumenie, ja tomu jednoducho nerozumiem. Akokoľvek sa snažím tomu porozumieť, tak tomu nerozumiem.

Ďakujem kolegom za reakcie. Ja chcem teda apelovať, že aby to neznelo, aby som neukončil to tak negativisticky, tá situácia je naozaj zlá a alarmujúca, ale nie je tak zlá ako v iných oblastiach. Viete, že keď sa pozrieme napríklad na sestry, zdravotné sestry, tam nám naozaj fyzicky chýbajú a vieme, je to ťažké ich vyprodukovať. My tuto sme naozaj v situácii, že tuto chce viac-menej že politickú vôľu. My môžme začať od seba, začneme meniť politickú kultúru, začneme, nebudeme si nadávať do psychopatov a podobne, ale ako kebyže aj ten systém si vyžaduje možno viac peňazí a liberalizáciu, trošku pustiť tých ľudí do toho systému. Pretože tí ľudia tam sú, tie výkony sa dejú, ľudia si to platia z vlastného vrecka, stačíte, stačí urobiť to, že my ich pustíme do zdravotného poistenia, my naozaj začneme cielene vynakladať viac peňazí na tieto výkony, tých ľudí, zjednodušíme to, aby sa dostali do toho zdravotného systému, tí ľudia tam sú. Čiže nie je to ani tak, tá situácia nie je ani tak ťažká v tom, že tých odborníkov nemáme, dobre, naozaj že v niektorých oblastiach akože detskí psychiatri a podobne, tam je to problematickejšie, ale ako kebyže o ten krok skôr, kde potrebujeme riešiť tie intervencie cez tú psychoterapiu, tak tam tí ľudia sú dostupní, treba ich pustiť do systému, treba dať na to peniaze. Podobná situácia je aj v školstve. Že tých psychológov vyštudovaných je naozaj množstvo, ale im sa napríklad kvôli platom neoplatí ísť do toho systému, oni, im sa radšej oplatí ísť napríklad robiť psychológa do veľkej korporátnej firmy na ejdžar, idem robiť naozaj že pohovory a podobné veci. Tí ľudia tam sú, chce to, chce to akurát vôľu a zároveň si dokonca aj myslím, že je to naozaj akurát že do veľkej miery o odvahe, pretože tie peniaze, čo tam my zainvestujeme, dobre, tam možno táto vláda by z toho, keby tam hneď tie peniaze dala, za dva-tri roky nebude benefitovať, ale tie benefity sa ukážu štyri, päť, šesť, sedem, osem rokov, pretože tá návratnosť naozaj môže byť v niektorých prípadoch až desaťnásobná, tie štúdie ukazujú, že špeciálne naozaj u detí a u dievčat tá návratnosť bude že obrovská, ak to tam zainvestujeme.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Toto je veľmi vážna téma, naozaj veľmi vážna. Fakt, že máme z roka na rok neustále stúpajúci počet mladých ľudí, ktorí páchajú samovraždy, je alarmujúci pre túto krajinu. Nehovorím o tom, že odchádzajú a ešte aj tí, ktorí tu zostávajú, tak ich duševné zdravie je tak nalomené, že je otázne, aký budú príspevok pre túto spoločnosť.
Z posledných údajov dostupných, ktoré máme na Slovensku z centra vedecko-technických informácií, z roku 2022-´23 je zrejmé, že na každej základnej škole sa vyskytuje šikana. Sú tam síce údaje, že každá štvrtá má výskyt šikany, ale ja som presvedčená o tom, že tie údaje sú dneska ešte horšie a že mnohé z tých škôl šikanu neriešia tak, ako by mali. Mnohé ich zametajú pod koberec a povedzme si pravdu, mnohí učitelia nemajú dostatočnú kompetenciu na to, aby dokázali v školskom prostredí identifikovať šikanu už v počiatočnej fáze. A v tom, v čom zlyhávame najviac, je prevencia aj v dôsledku nedostatku psychológov a odbornej pomoci. Však keď si uvážite, že na 800 žiakov máme jedného psychológa na základných a stredných školách, tak to je tak enormné číslo, že sa to jednoducho nedá zvládnuť, nie je to v ľudských silách.
Musíme si uvedomiť, že tieto deti to, ako sa vyjadrujú, ako ponižujú, aké vulgarizmy používajú, ako sa šikanujú navzájom, sú len odrazom nás dospelých a tejto spoločnosti, ničoho iného. A ja keď sledujem aj akým spôsobom sa teraz ľudia navzájom k sebe správajú, ale aj to, ako politici a političky reprezentujú túto krajinu, aký slovník majú, vulgárny a zlý, tak sa nečudujme, že tie deti majú takýto slovník. Ak si to dovolia dospelí, ktorí sú normou pre tie deti, tak prečo by sa nemali deti takýmto spôsobom správať v školách?
A nehnevajte sa, keď si premiér krajiny dovolí povedať na oslave MDŽ rasistickú poznámku, mizogýnnu poznámku na ženy a nikto sa pri tom dôsledne v rámci koalície nevyhradí, alebo dneska pán... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Trošku ste mi zobrali náboj, lebo som to chcel sám skonštatovať. Ako som si teda pred ukončením rozpravy teda chválil, že mám plnú sálu pred hlasovaním a môžem o tak dôležitej téme, ako je duševné zdravie, rozprávať pred plnou sálou, tak teraz aspoň ďakujem kolegom z Progresívneho Slovenska, teda ktorí tu ako jediní sedia v sále, tak môžeme teda aspoň my spoločne upozorniť na dôležitosť tejto témy. Ja som končil moje, dobre, aby som bol korektný, už prišli aj nejakí ďalší kolegovia, ale už vás nebudem osobitne zdraviť teda.
Ja teda, späť na tú vážnu tému, ja som ukončoval moje vystúpenie v rozprave tými hrôzostrašnými štatistikami a ja som chcel upriamiť tú pozornosť hlavne na duševné zdravie detí, adolescentov, kde naozaj nám kriticky stúpajú, zdvojnásobujú sa počty samovražedných pokusov za posledné roky. Je to spôsobené do veľkej miery aj tým covidom. Ten covid vlastne nám poukázal na to, ako je to nebezpečná celá tá téma, tá izolácia, samota, oveľa väčšie fungovanie v online priestore. Pre mňa je to, táto téma, o to viac dôležitejšia, pretože ja som rodič, ja som rodič dcéry, špecificky dcéry, a preto to tu spomínam, pretože tie štatistiky ohľadom tých samovražedných pokusov alebo dokonaných samovrážd alebo rôznych ťažkostí sa týkajú troj- až štvornásobne častejšie teda dievčat ako chlapcov. Vidíme to aj v tých štatistikách v tých pokusoch. Čiže treba proste citlivejšie aj rodovo k tomu takto pristupovať. Treba pozerať na to, že to je rodovo tiež citlivá tiež záležitosť, že sa dotýka jedného pohlavia viac ako druhého. Ja teda to beriem na extrémne dôležitú váhu práve preto, pretože moja dcéra má štyri roky. A keď sa pozerám na tie trendy, čo sa tu dejú, tak ja sa obávam, že keď príde do školy, tak či tá téma nebude stigmatizovaná, ja, v prvom rade je dôležité, aby sme o tom hovorili, aby sme to nestigmatizovali, ja som to poukazoval aj tuto, že tie vyjadrenia o tom, že sa mi tu pán Danko vysmieval o tom, že nech si tu nerobím z toho psychologickú poradňu alebo počúvali sme tu o jeden o druhom, že choďte sa liečiť na psychiatriu a podobné veci. Pani Šimkovičová kádrovala svojich zamestnancov na základe toho, kto bol psychiatrickým pacientom alebo nebol. Ja tu chcem z tohto miesta povedať a všetkým aj odkázať, čo to možno pozerajú cez online prenos, je v poriadku riešiť svoje duševné problémy, je v poriadku ísť k psychiatrovi, k psychológovi, je v poriadku vyhľadať psychoterapiu. Ale zároveň druhým dychom dodávam, že zároveň s tým, ako tu my robíme osvetu a snažíme sa teda možno tu destigmatizovať túto tému, tak zároveň to vytvára aj väčší, ešte väčší nápor na ten systém a možno keby všetci teraz začali, lebo my naozaj máme štatistiky o tom, že množstvo ľudí tie svoje problémy nerieši a keď ich začne riešiť, tak ten nápor na ten systém to môže urobiť ešte väčším a môže tá starostlivosť byť v niečom ešte, žiaľ, nedostupnejšia.
Ja teraz ideme k štatistikám, ktoré sú trošku ešte už konkrétnejšie, na našich policy makerov, na našu vládu. My keď sa pozrieme dlhodobo napríklad, ako ostatné krajiny vynakladajú koľko zdrojov na starostlivosť o duševné zdravie, tak my vidíme, že oni z celkových výdavkov na zdravotnú starostlivosť dávajú možno 6-7 % zo všetkých. My sme krajina, ktorá dáva tak 3 %. My sme podobne na tom aj v prevencii. My zaostávame aj v postupoch. Niekde robia tie skríningy duševného zdravia napríklad už pediatri, všeobecní lekári a starajú sa o to a snažia sa to odchytiť čo najskôr. Ostatné krajiny sú oveľa ďalej v psychoterapii, napríklad preplácaného zo zdravotného poistenia, sprístupnenie, púšťanie ostatných povolaní do toho zdravotníckeho sektora, do tej psychoterapie, do tej psychológie, čo najviac otváranie toho systému. No a tu sa dostávam k tomu samotnému zákonu, aké mám ja s tým problémy.
My teda vieme, že tie problémy v tej psychoterapii sú naozaj obrovské. Tie problémy sú, tie čakačky, všetko, čo som tu ja spomínal, ako sú, dlhé mesiace čakajú tí ľudia, keď už sa odvážia ísť riešiť nemajú priestor, čas peniaze na to, psychoterapia to je drahá záležitosť. Ak teda už naberú nejakú odvahu, že sa už dostanú k tomu riešeniu tých problémov, naozaj tých odborníkov je nedostatok. Nie sú na to peniaze. Musia si to sami platiť, dlho čakajú, nevedia sa dostať. A tie štatistiky, čo som hovoril o tých psychiatroch, špecificky o detských psychiatroch, to si predstavte, že to už sú ako kebyže deti, ktoré sú v akútnej fáze a oni už ako kebyže naozaj potrebujú naozaj pomoc, to sa tu bavíme o jednotkách hodín, o dňoch, to sa nebavíme o tom, oni musia čakať niekedy až pol roka.
No čiže ak by som k tomu pristupoval, že ako sa to má riešiť, tak má sa riešiť hlavne teda nedostatkový personál a má sa riešiť nedostatkové financovanie. Ja keď si pozriem tento zákon, ktorý tu predkladáte ďalej na rokovanie Národnej rady, tak mne to príde ako akýsi, sformalizovanie psychologickej komory do zdravotníctva a ako akýsi nejaký rokovací poriadok a súbor postupov, ako bude tá komora postupovať, koho bude registrovať, kto sa v nej bude združovať, ako bude postupovať, ako bude riešiť spory, ako bude vydávať licencie, aké má právomoci, ako bude financovaná, aké budú vysoké členské príspevky. Toto iba ten zákon rieši. To je moja najväčšia výhrada voči tomu zákonu, že ja to považujem za akýsi iba rokovací poriadok, to je čistá formalita, to je súbor byrokratických pravidiel administratívnych, ale vôbec nerieši na to, ani nehovorí nám, ako získame viac tých odborníkov do toho systému alebo ako viac financií. A ja zároveň, viete, ja keď sa pozriem aj na, a vy tam riešite napríklad aj vzdelávania odborníkov, ja keď sa pozriem, keď sme sa tu rozprávali o tom záchranárskom zákone, ešte aj tam tie niektoré nariadenia o tom boli konkrétnejšie, aspoň ich priložili niektoré mimo tej siete, čo som ja vytýkal, oproti tomuto, čo tu máme v tomto zákone. Tento zákon sa pri vzdelávaní buď odkazuje na staré neaktuálne normy, staré neaktuálne zákony, ktoré už dlhé roky, dlhé desiatky rokov neboli aktualizované, alebo sa odkazuje na niečo, čo ešte má vyjsť a nevieme vôbec, ako to bude vyzerať a to až možno zmení ten systém. Ono ešte naopak aj betónuje niektoré tie neblahé trendy, ktoré sa nám tu vyvíjajú, kolega Sabo o tom hovoril. My namiesto toho, aby sme ten systém otvárali a povedali, že tak máme množstvo expertov, psychológov mimo sektoru zdravotníctva, v školstve, na ministerstve vnútra, ministerstvo sociálnych vecí, to sú tie najväčšie rezorty, odkiaľ vieme čerpať tie zásoby tých odborníkov, a namiesto toho, aby sme tú psychologickú komoru viac otvárali, to zdravotné poistenie, tie výkony, čo sa týkajú duševného zdravia, otvárali, tak my namiesto toho to vyzerá tak, že ešte viac betónujeme a robíme, dávame oveľa viac prekážiek, aby sa tí odborníci do toho systému dostali. A toto je že obrovský problém, pretože my by sme mali robiť úplný opak. My by sme to mali otvárať, liberalizovať. My sme tu dlhé roky mali problémy s tým, že ak niekto chce byť, naozaj vykonávať psychoterapiu a má byť zaplatená tá psychoterapia aj z verejného zdravotného poistenia, tak ten človek si musí prejsť normálne nejakým medicínskym vzdelaním, keď si prejde tým medicínskym vzdelaním a tou atestáciou, tak potom si ešte robí psychoterapeutický výcvik. To je vyše desať rokov sa tu bavíme naozaj, to sú akože mnohé roky. A potom keď sa dostane do toho systému, tak oni sú väčšinou tí ľudia potom zahltení akútnymi problémami, nemajú čas často na prevenciu a keď chcú byť platení teda zo verejného zdravotného poistenia, tak tá poisťovňa im často preplatí tak nízke marže, že keď chcú robiť aj tú psychoterapiu, tak nemajú preplatené z toho základné náklady.
A čo sa teda v tom systéme deje, je, a to si myslím, že mnohí majú skúsenosti, že najčastejšie sa stretávate so psychoterapiou takou, že niekto si vyštuduje, že to predávajú ako koučing a každý si to musí platiť vlastne samostatne, nedostanete sa k tomu zo zdravotného poistenia. A toto je trend, ktorý nám ukazuje, že tí odborníci, tí vzdelaní ľudia v tom systéme sú, akurát ich tam nevieme dostať. Ja vám poviem, a toto ja najviac vytýkam. Ja keď sa pozriem na celý ten zákon, ja tam nevidím ten nárast, nejaké tie opatrenia, ktoré by nám náhle teda priniesli týchto odborníkov do toho systému, ktorý by to sformalizovali. Nevidím tam nič, že by sa zvyšovali financie na starostlivosť o duševné zdravie. Jediné financie, jediné dopady, ktoré tam vidím, a vy to vlastne, ten zákon tak aj pôsobí, že vy ten zákon vlastne prijímate preto, aby ste mohli vyčerpať pol milióna z plánu obnovy. Jediné finančné dopady, ktoré sú v tomto zákone uvedené, sú 500-tisíc na zriadenie nejakého registra a ten register nie, ja sa pýtam, ako ten register, teda tie peniaze pomôžu teda zlepšiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Ja tam nevidím nikde peniaze, že by sme povedali dajme tomu, ja neviem, napríklad keď sa pozerám na západnejšie krajiny, ako ony napríklad fungujú, fungujú s takými akože, by som povedal, odvážnejšími modernejšími metódami, napríklad takými, že psychoterapeutov oveľa jednoduchšie dostávajú do toho systému a majú napríklad prvých desať probačných sedení, ak niekto má problémy a potrebuje vyhľadať psychoterapiu, tak má desať probačných sedení, kde ten psychoterapeut, ten odborník má to automaticky preplatené a potom sa vyhodnocuje, či sa pokračuje ďalej v tých terapiách, toto na Slovensku sa absolútne vôbec nedeje. Vy tu máte takú bariéru, že vy sa k tomu človeku ani nedostanete. Ak sa k nemu náhodou dostanete, tak potrebujete si to zaplatiť sami. A potom ani štát vám to veľmi neprepláca. Ale zároveň ja sa aj pýtam samotného ministerstva, že ja teraz neviem, že kde je presne ten problém, pretože keď si pozrie človek tú dôvodovú správu a pozrie si tie doložky zlučiteľnosti a pozerá sa na tie alternatívy riešenia, opis problému, ktorý rieši tento zákon, tak to ministerstvo si očividne uvedomuje ten problém. Tí úradníci tam napísali, že je problém s nízkym personálom, je problém s čakacími lehotami, je problém s financiami, že tu máme nízke financie. Ale následne, akože to sú veľké problémy naozaj, a keď sa pozriete na ponúkané riešenia, tak oni tam naozaj ponúkajú, no tak zriadime register, zriadime certifikáciu, zriadime komoru. Ja sa pýtam, to nie sú, ako to sa tam opisujú nástroje, to neopisujú vôbec ciele.
A ja teraz sa pýtam, že tak je ministerstvo, že uvedomuje je ten problém a nemá naňho zdroje, peniaze alebo ja neviem čo iné, prečo to nerieši, alebo naozaj nie sú schopní adresovať ten problém. Lebo naozaj tento zákon, čo nám jediné spôsobí, a ja to hovorím vopred, neočakávajme od tohto, že toto nám nejako zlepší starostlivosť o duševné zdravie, že nám to navýši odborníkov. Nie, toto je jediný zákon na to, jediný účel tohto zákona je to, aby sme vyčerpali peniaze na nejaký register, ktorý nám vychádza teda z plánu obnovy. A je to teda veľká škoda, pretože ja som si tu zažil teda tie výsmechy, že sa tu nazývajú navzájom psychiatrickými pacientami. Pani Vaľová na mňa, neviem, čo tu kričali rôzne, pán Danko si tu z toho robil srandu. Ale, samozrejme, aj z opozície však akože občas zbytočné narážky a zbytočná stigmatizácia. Ja keď už nejdeme apelovať na takúto ľudskosť, že správajme sa k sebe lepšie, nestigmatizujme to, tak ja chcem apelovať aspoň na ekonomickú výhodnosť riešenia duševného zdravia. My tu máme od 2020 štúdiu ÚHP, ktorá hovorí, že to, že sa nestaráme o duševné zdravie, tak Slovensko prichádza približne o nejakého 2,4 % HDP. To sú všetko tie, keď sa pozriete na zníženú práceschopnosti, ten prezentizmus, že ľudia sú menej výkonní, znižuje sa produktivita. Keď sa pozrieme na sociálny systém, že péenky sa čerpajú a podobne, alebo priamo starostlivosť zdravotníctve, to sú všetko tie peniaze, keď ich narátame, tak to nej niekoľko miliárd eur, to je vyše dvoch miliárd eur, ktoré my takto ako kebyže strácame. Tie výskumy, ktoré už sú zverejnené, aj v tej ÚHP štúdie, ale ktoré sa tu zverejňujú už posledných desať rokov, tých výskumov bolo množstvo, ukazujú, že rôzne intervencie, napríklad v Anglicku, že keď sa vláda rozhodla že zainvestuje jedno euro do duševného zdravia, tak tie investície, špeciálne u detí, špeciálne u detí a u dievčat, kde je tá populácia najzraniteľnejšia, dokážu vrátiť deväť eur tomu systému alebo desať eur. Čiže desaťnásobne sa tá investícia vráti. A ona sa vráti preto, pretože ten človek, to dieťa, ten človek s tými problémami nemusí čerpať zdravotnú starostlivosť, nemusí využívať sociálny systém, má oveľa väčšiu produktivitu a následne teda ako kebyže ten systém celý z toho profituje. A my to vidíme tých peňazí, a keď sa napríklad pozrieme na ten, už nemám veľa času, ale keď to spojím s tým rozpočtom. My to vidíme aj v tom rozpočte, pre tú vládu asi pravdepodobne tá starostlivosť o duševné zdravie nie je priorita. A ja apelujem, že poďme za tými trendmi, ktoré napríklad nadstavuje aj Európska komisia vo svojich rozpočtoch, ktorá si nastavuje rozpočty, masívne zvyšuje peniaze na starostlivosť o duševné zdravie, my sme krajina, ktorá to podceňuje. Už len keď si nevieme uvedomiť tie argumenty tej ľudskosti a starostlivosti o druhého, aby sa nám tu v tomto štáte žilo lepšie, tak aspoň uvedomme si, prosím, tie ekonomické benefity, ktoré môžeme mať z toho, ak začneme masívnejšie investovať a starať sa o duševné zdravie.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem ti za tvoje vystúpenie, Fero, a ja s tebou súhlasím a na to som sa snažil aj v tom mojom vystúpení poukázať, že táto debata sa zvrhla na debatu o biznise, ale nie kvôli nám, kvôli opozícii. Ja som viacero tých vecí, ktoré si ty aj pochválil, tak som vlastne ako tiež pochválil, že vedel by som si to tu vyštrngať, však na to by mal slúžiť ten parlament, vyštrngať. Ale zároveň si tiež vlastne riešil veci, ktoré by sa asi pánovi ministrovi nepáčili, vlastne ktoré on nerieši v tom zákone. Ale to mi vlastne ukazuje aj, že my máme trošku inšie vnímanie politiky, tuto opozícia od koalície a to boli aj naše spory s ministerkou Dolinkovou a teraz to je aj presne vidno. My často poukazujeme na veci, keď tu máme tému záchrannej zdravotnej služby, my sa nemáme baviť o tom, čo vy v tom zákone riešite a čo tam proste upravujete, čo si vy zvolíte, my máme riešiť to, čo si aj my myslíme, že je dôležité pre záchrannú zdravotnú službu tu na Slovensku a nerieši sa to. A keď vidíme, že vy sa tu chcete možno rozprávať o linke 116, chcete sa rozprávať o vybavení záchraniek alebo, ja neviem, o hocičom inom, ale už my tu máme v opozícii avízo, že vlastne sa tu bude riešiť biznis, tak my to chceme riešiť, my sa tu o tom chceme rozprávať, my nechceme byť ticho a len tak, že to preženiete nejakým skráteným legislatívnym konaním. To keď nabudúce prídete s nejakou ďalšou reformou nemocníc alebo ambulancií, alebo čím, tak ako tiež nás tu budete napomínať, že však venujte sa len tým paragrafom? No tak nie, tak my vám budeme hovoriť, my chceme, aby boli regulované poplatky, my chceme, aby bolo, ja neviem, aby ste riešili proste nedostatok všeobecných lekárov. To isté tu riešime aj so zdravotnou službou. Ja keď sa spýtam na to, ako plánujete zmeniť výberové konanie a nemáte ho tu priamo zadefinované a možno budete mať cez pozmeňováky, tak by ste to mali vysvetliť nielen mne, ale aj občanom, ktorých tu my zastupujeme, však sme tu v priamom prenose. Keď ma zaujíma, čo bude s dopravnou zdravotnou službou, tak by som to chcel vedieť. Keď tuto kolegu Fera Majerského, aj mňa to zaujíma, čo bude s kritickou infraštruktúrou, bude kritická infraštruktúra ako záchrannej zdravotnej služby? Tak nám na to máte odpovedať a nie nám tu hovoriť, že venujte sa len nejakým paragrafom, čo my sme si tu napísali.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja som veľmi rád, že mám takéto exkluzívne časové miesto, kedy vám môžem porozprávať, teda keď sa tu naplní sála, o téme, ktorá mi je možno aj srdcu najbližšia a je pre mňa extrémne dôležitá a aj poviem prečo. Aj táto debata, ktorú sme tu teraz mali, ukázala, prečo debata o duševnom zdraví je extrémne potrebná, akútna, mali by sme ju riešiť. To najmenej, čo môže, v čom môžeme my začať tuto ako zákonodarcovia, ktorí máme naozaj že nebývalú pozornosť a natáčajú nás kamery, počúvajú nás, mali by sme si dávať pozor na nejaký náš jazyk. Mali by sme, mali by sme rozprávať citlivejšie. Mali by sme sa navzájom možno rešpektovať, pani Vaľová, nemali by ste skákať do reči... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
(Povedané súbežne s rečníkom.) Skúste k téme, pán poslanec, k téme.

Dvořák, Oskar, poslanec NR SR
... mali by sme sa počú... Tak pani Vaľová mi skákala do reči, tak... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Dobre, ale, ale takto, držte sa témy. Vystupujete k nejakému bodu programu.

Dvořák, Oskar, poslanec NR SR
K duševnému zdraviu, k zákonu o duševnom zdraví. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Nech sa páči. Dobre, nedávajte psychologickú poradňu kolegom, ale sústreďte sa na tému.

Dvořák, Oskar, poslanec NR SR
Viete, a aj, aj tieto reči pána Danka poukazujú, prečo je to dôležité. Tá starostlivosť o duševné zdravie nezačína len tým, že predložíme zákon a teraz všetko vyriešime. Teraz každý sa dostane k starostlivosti, ambulancie budú plné odborníkov, deti nebudú mať problémy. Začínali napríklad citlivým jazykom. Ja som to tu videl. Niekto tu spomenie, že chodí na psychoterapiu alebo bol pacientom psychologickým, psychiatrickým, vaša prvotná reakcia je aká? Vy sa začnete smiať. Začnete sa smiať, stigmatizujete to. Čo si potom majú deti v školách napríklad myslieť? Čo si majú bežní ľudia myslieť o tom, keď vy sa tu smejete niekomu, že je psychiatrický, psychologický pacient alebo chodí na psychoterapiu. Čo si má myslieť? Však to potom si myslí ten človek, že to je stigmatizované, že to je hanba priznať. Však sa pozrite na seba, ako to tu rozprávate, si tu nadávate do psychiatrických pacientov, že si máte dať lieky a podobne, vykrikujete tu na seba, skáčete si do reči. Takto všetko, toto všetko poukazuje aj na správanie, na nejakú, nejakú atmosféru tolerancie. Však, preboha, začnime možno s týmto.
A prečo to rozprávam? Vy si tu, vy si z toho robíte srandu, že však, dobre, však choďte si, choďte si niekam k psychiatrovi, k psychológovi, ale kto na to najviac v tejto dobe dopláca, sú naše deti. Deti na to najviac doplácajú. A preto je dôležitý tento zákon, je dôležité ho urobiť poriadne, je dôležité venovať sa tejto téme a ja vám poviem pár, pár štatistík. Len počet samovražedných pokusov u detí vo veku 0 až 14 rokov sa v roku 2020 až 2023 zvýšilo o 130 %, viac ako dvojnásobný nárast. Keď sa pozrieme na tínedžerov, vek 15 až 19, pozrieme sa za posledných desať rokov, počty samovražedných pokusov sa nám zdvojnásobili. To sú desiatky detí, ktoré si za posledných desať rokov dvojnásobne siahli na život rôznymi spôsobmi. Prečítajte si napríklad správu NCZI. Tam to presne opisujú, aké sú tie nárasty, napríklad lieky, ľahšie sa dostanú k liekom. A čo sú tie dôvody?
Dostaneme sa k tým dôvodom. Mali sme tu nedávne pokusy o samovraždy, ale aj dokonané samovraždy detí z východu. Počuli sme aj o LGBTI komunite, o dieťati, ktoré nezvládlo tlak, ktorý, ktorý je netolerantný, ktorým naňho tlačia. Ja si neviem predstaviť, čo tie deti zažívajú na tej škole. Teraz sa o tom točia, keď nesledujete aspoň súčasné dianie teda na súčasných školách, pozrite si napríklad rôzne filmy, ktoré teraz aj na Netflixe alebo, alebo dokumenty, ktoré teda dokumentujú a snažia sa spopularizovať túto tému, ukazujú, aké to prostredie v tých školách je nebezpečné. Aké je ťažké pre tie deti. Súčasná doba sociálnych médií, internetu, ako na tie deti tlačí. Keď sa pozrieme napríklad na to, že kde by sa tie deti mali stretávať najčastejšie nejakou prvou pomocou, tak keď sa pozrieme napríklad na školy, keď sa pozrieme na štatistiky, čo naše školy hovoria, tak len tretina škôl vám povie, že ako-tak majú zastabilizovanú teda potrebu personálneho naplnenia školských psychológov, logopédov, terapeutov, hocičoho, odborníkov, asistentov. Vyše, väčšina škôl u nás, väčšina škôl nemá saturovanú potrebu odborníkov, čo sa týka psychológov, detských psychológov, aby sa starali o zdravie, o duševné zdravie našich detí. Toto je realita na školách dneska. Do toho pridáte šikanu, tieto necitlivé jazyky, stigmatizáciu celej spoločnosti.
Ja vám prečítam niekoľko štatistík. Keď už aj niekto, lebo my nie sme ani v tom stave, že niekto tu môže priznať, že má psychologické, psychické problémy a chce ich riešiť, pretože vaša automatická reakcia a reakcia väčšiny spoločnosti je, že tomu človeku sa vysmejeme, že je nejaký slabý, namiesto toho, aby sme mu pomohli. Ale keď ten človek urobí už ten ťažký krok, že príde a chce vyhľadať pomoc, my nemáme ani priestor, ani kapacitu v tomto štáte, aby sme mu pomohli. Keď sa napríklad pozrieme na štatistiky, my pre celé Slovensko, pre celé Slovensko máme 47 detských psychiatrov. Vekový priemer tých psychiatrov je nad 50 rokov. A ambulancie? Úplná rarita. Keď sa pozriete na niektoré oblasti na Slovensku, ani neexistujú ambulancie detských psychiatrov. Keď sa napríklad pozriete na Prešovský kraj, v celom Prešovskom kraji funguje jeden detský psychiater v Poprade v rámci nemocnice. Keď už sa niekto odváži, že ide vyhľadať pomoc, tak ju ani nenájde, my tu nemáme tých odborníkov. Na 1,4 mil. detí na Slovensku máme zhruba 200 miest v nemocniciach alebo v liečebniach. Dvesto miest. Keď niekto prizná, že má problém a už je v tej akútnej fáze, že potrebuje ísť naozaj do nejakej liečebne alebo psychiatrickej nemocnice, čo nie je hanba a nemali by sme sa mu smiať, ako ste sa tu vy vysmievali pred chvíľkou sebe navzájom, tak čaká pol roka. Predstavte si, že máte akútne psychologické problémy a vy máte pol roka čakať na lôžko. Pol roka máte čakať na odbornú pomoc. Keď ste v Prešovskom kraji, máte jednu psychiatrickú ambulanciu, detskú psychiatrickú ambulanciu, a k nej sa ani v tom Poprade v tej nemocnici nedostanete pravdepodobne. Kedy adolescenti začínajú najviac so sebapoškodzovaním, a vidíme to už aj v tých štatistikách, v dvanástom, trinástom roku, vtedy sa najviac stretávame so sociálnymi médiami, s problémami, dospievajú. A my to vidíme aj na tých štatistikách, ja to zopakujem. Za posledných desať rokov sa zdvojnásobili počty samovrážd u našich tínedžerov a my s tým nevieme nič robiť. Ak sa k tomu lekárovi už dostanete, zoberme si situáciu, že už k tomu lekárovi sa dostanete, tomu detskému psychiatrovi, čakáte pol roka, minimálne čakačky také, kde máme viac saturovanú sieť, sú cca tri mesiace, minimálne čakáte, čakáte teda pol roka, tak lekár má v priemere na pacienta 16 minút. Vy už keď sa k psychiatrovi alebo psychológovi dostanete, tak má na vás 16 minút. Z toho musí urobiť toľko administratívnych... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem veľmi pekne všetkým kolegom za faktické poznámky.
Pán Mažgút, keď sa niečo stane a niekto niečo urobí a, alebo niekomu na niečo prídu a porušuje to nejaké pravidlá alebo prekračuje to medze, je minimálne slušné sa ospravedlniť a vysvetliť situáciu. Ja mám za to, že som sa aj ospravedlnil, aj som situáciu vysvetlil. Myslím si, že vec, ktorá je stará viac ako desať rokov, by tým pádom mala byť uzavretá. Keby som mal robiť dlhý zoznam všetkých vecí, ktoré vy ste porozprávali alebo kde a ako ste sa správali vy a vaši kolegovia, tak by sme tu mohli, mohli byť dlhšie. Môžeme sa porozprávať o tom, ako sa napríklad vaša kolegyňa Beňová správa, keď sa niečo stane. Ona sa tvári, že nepočuje, nevidí, hej? Tak, prosím, ja už neviem, čo mám iné urobiť, ako sa ospravedlniť a vysvetliť situáciu, ako to, že sa budem napríklad brániť trestnoprávne, pretože k tej situácii prišlo pričinením vášho kamaráta Daniela B., áno (reakcia z pléna), tak ja neviem, chodíte s ním do telky napríklad, TA3. (Reakcia z pléna.) Nie, však vy a vaši kolegovia. Ale dobre, veď boli ste v kampani, hej, akože nechajme to, nechajme to tak, lebo je to úplne zbytočné krútenie sa okolo vlastného chvosta.
Ja si myslím, že mnohým, aj pánovi Mažgútovi, aj vašim, vašim kolegom a kolegyniam by pomohlo v rámci odbornej diskusie o psychoterapii a psychologickej pomoci, ktorú tu vedieme, aby ste ju vyhľadali. Pretože na rozdiel od bežných obyvateľov a obyvateliek tejto krajiny ste natoľko privilegovaní, že si ju môžete dovoliť. A špeciálne teda vládni predstavitelia, ktorí si navýšili aj platy, čo teda bežne ľudia vďaka tomu, ako sa zdravotníctvo vyvíja v tejto krajine, nemajú ten benefit.
Ja si myslím, že keby ste tú psychoterapeutickú pomoc vyhľadali, tak by to mnohým z vás veľmi pomohlo v rámci vášho videnia plochozemského a analogického, tak by som to povedal. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
No aj z poslednej faktickej poznámky je zjavné, že tento návrh zákona je dôležitejší, ako by sa mohlo zdať, kolegovia a kolegyne. Možno by sme mohli začať od seba tak preventívne využívať psychologickú pomoc všetci, lebo malo by to dopad určite pozitívny aj na diskusiu v tomto pléne. Ja pre kamaráta sa, pán Mažgút, opýtam, aký dopad má na spoločnosť, keď váš kolega fyzicky napadne iného kolegu v aute na verejnosti? (Reakcia z pléna.) A teda ja by som rada podporila pána Saba nielen v tom, že otvoril túto tému odborne, ale otvoril ju aj osobne. A ja teda sama prispejem do tejto debaty, aby som zvýšila vážnosť toho. Ja tiež navštevujem psychologickú pomoc preventívne, pretože to, čo sa v tejto krajine deje, je tak závažné, že niekedy sa treba o tom porozprávať s odborníkom. Pán Mažgút, odporúčam aj vám, aj všetkým ostatným kolegom, má to blahodarný vplyv aj na rôzne frustrácie, aj na rôzne, aj na rôzne... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Skúste reagovať na vystupujúceho a nie na poslanca.

Mesterová, Zuzana, poslankyňa NR SR
Ja reagujem na pána Saba, lebo on o tomto rozprával. Možno keby ste s porozumením, pán Danko, počúvali, tak by to malo blahodarný... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
(Povedané súbežne s rečníčkou.) Nemám pre vás porozumenie. Reagujte na...

Mesterová, Zuzana, poslankyňa NR SR
(Povedané súbežne s predsedajúcim.) ... dopad aj na vás. Nemuseli by ste potom niektorí riešiť svoje frustrácie napríklad alkoholom alebo nejakými, šikanou, nejakými útokmi alebo nejakou agresivitou na ostatných kolegov.
Takže skúsme sa zamyslieť, kolegovia v koalícii, či tak dôležitý zákon by si nezaslúžil väčšiu pozornosť, ako len odfajknutie v nejakom zozname.
Ďakujem.