Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Po prvé, pán Danko, ja sa naozaj necítim povýšenecký a arogantný a myslím, že ani nie som. Tak buď menujte, alebo nehovorte o všetkých PS-károch.
Pán Danko, neviem, že či ste vaším, počkám, kým dovoláte, pán Danko, neviem, že či ste KDH a celej tejto veci viac nepoškodili týmto vystúpením, naozaj, lebo ako keby ústava je vážna vec, hej, a podľa mňa aj keby mala vedomie, tak už je niekde na hranici s Bergom alebo možno aj ďalej. Lebo proste takto znehodnotiť vážnu debatu o ústave, v zásade ste nepovedali skoro nič o ústave. Ste rozprávali o PS-ku ako takej, myslím si, že pán predsedajúci to mal prerušiť a mal povedať, že sa má vyjadrovať k téme, tak ako to bolo v minulosti. Proste o ústave sa nedá rozprávať ako Ander z Košíc, proste my sa bavíme o základnom texte, okolo ktorého chodíme každý deň, keď prichádzame do roboty. A proste vy ste túto vec skrátili na dva dni debaty a podľa mňa majú z toho občania skôr srandu ako vážnu vec. To znamená, povedali ste, že poďme sa baviť o právach. Toto ja už počúvam 20 rokov, ale vždycky to hovoríte vtedy, keď niekto chce dať práva utláčaným. Vždycky poviete, poďme sa brániť o nejakých právach a tak ďalej, nikdy nedefinujete kedy, nikdy nedefinujete s kým a kedy sa ideme baviť. Vždycky to poviete, len keď ste v úzkych, to znamená, že definujte time plan alebo časový plán, kedy sa o tomto budeme baviť, odložme túto debatu o ústavách, ktoré v zásade potláčajú práva našich občanov a potom sa bavme o ústave.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Ctené kolegyne z môjho tábora určite mi odpustia, ak na nich nebudem reagovať, lebo však tam je úplná názorová afinita, takže naozaj to nie je potrebné. Ale prejdem k poznámke, faktickej poznámke pána poslanca Farkašovského, ktorý hovoril, že nesúhlasí s tým, že v pozadí návrhu SMER-u je jeden cieľ, ktorým je rozbitie opozície, lebo opozícia sa rozbíja sama.
No, musím povedať, že je to rafinovaný spôsob, lebo SMER sa snaží naozaj rozbiť dobre formujúcu sa spoluprácu s KDH na hodnotách KDH a toto je to smutné.
A pokiaľ ide o právo a zodpovednosť rodiča, aby formovali hodnotový svet detí, to im nikto neberie, to je veľká chyba sa domnievať. Ale zodpovednosť má aj štát a tento záväzok prebral na seba v medzinárodných dokumentoch, napríklad v Dohovore o právach dieťaťa. Vyplýva mu to z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a tak ďalej, nemám čas o tom hovoriť podrobne. Čiže tam je delená zodpovednosť.
K pani poslankyni Matejičkovej. Neviem, kde ona prišla na to, že ja som spojila frekvenciu zmien ústavy v Spojených štátoch amerických s tým, že tam sú vykonávané tranzície. Ja som o tom fakt nepovedala ani slovo.
A k tomu ešte jeden príbeh, ako nesúcitne sa pozeráme na túto skupinu ľudí. Išla som do parlamentu, vonku stála transrodová osoba a niesla plagát, na ktorom bolo napísané: "Ja nie som kultúrno-etická otázka, ja som ľudská bytosť." O tom som ja hovorila. Nespájala som zmeny v americkej ústave... (Prerušenie vystúpenia časomerom.) (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Ďakujem kolegyni Kalmárovej, ktorá teda aj vďaka svojej odbornosti a skúsenostiam sa snažila vysvetliť, že prečo tieto ustanovenia, ktoré teda máme v úprave, sú nielenže nebezpečné, ale prečo aj opäť raz podporujú to rozdeľovanie spoločnosti a vôbec to, že o takýchto veciach, ja neviem, ale mne strašne chýba diskusia, aby sme mali reálnu diskusiu, napríklad o potrebe vzťahovej a sexuálnej výchovy. Vy to idete dať do ústavy, ktorá by mala byť takým tým základným kameňom toho, ako vlastne funguje náš štát a ako sa to robí. Robí sa to pozmeňovákom, pričom máme tu už jeden návrh, potom prišiel ďalší pozmeňujúci návrh, ktorý niečo vypúšťa. Teraz kolegovia z KDH prišli s ďalším pozmeňujúcim návrhom. No kde je nejaká normálna diskusia, napríklad na tej odbornej úrovni, kde by prišli, ja neviem, zástupcovia škôl základných, stredných, vysokých, kde by boli nejaké, ja neviem, študentské rady alebo ktokoľvek? Proste všetci dotknutí. Prebieha niečo takéto? Nie. My tu ideme schváliť znenie, o ktorom nikto ani netuší, že čo to vlastne bude, lebo sa to mení 25-timi pozmeňovákmi. A toto skutočne nie je hodné toho, aby sme menili ústavu. Nehovoriac o tom, že aj to navrhované znenie je teda nielen v rozpore s tým, že už tu máme zákon a toto by skutočne, však ja som za, nech je to, nie v tejto podobe, ale nech je to upravené zákonne. Načo to máme mať v ústave a navyše takýmto spôsobom, keď je to aj v rozpore s rozhodnutiami Európskeho súdu ľudských práv? Mali sme o tom čas diskutovať? No, samozrejme, že sme nemali, lebo ja mám taký pocit, že z tejto ústavy ste si spravili nieže trhací kalendár, ale že vy tam takto prihadzujete nejaké listy, komu sa čo páči, tak idem si to tam rýchlo vsunúť, lebo je možné, že to vybavím za podporu. Takto by sa skutočne naša ústava, ak si ju vážite, nemala meniť. A obzvlášť nie v takejto otázke, keď hovorím, máme tu zákon... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Aj som váhala, že či teda to svoje vystúpenie nezruším, lebo je otázka, aký má zmysel to, že časť sály je skalopevne presvedčená o tom, že návrh novely ústavy nesleduje ten cieľ, za aký sa vydáva, a to teda ale nehovorím o KDH, tam rešpektujem, že teda reprezentuje a prezentuje ich hodnoty a časť sály jednoducho je vopred rozhodnutá, ako bude hlasovať, nehľadiac na akýkoľvek argument.
Ale treba si povedať, že ústava je nejaký pôdorys, keby som to mala zobrať z nejakého geometrického hľadiska a ten pôdorys predurčuje charakter krajiny. Je to nejaký základ, ktorý definuje normy a pravidlá, podľa ktorých má táto krajina fungovať. A, samozrejme, uznávam, že nejde o nemenný dokument a že má reflektovať spoločenský vývoj, ale v tom pozitívnom zmysle. Tým chcem povedať, že návrhy na zmeny sa nemajú používať ústavy ako prostriedok politického boja, boja o voliča, o zachovanie alebo uchopenie moci, ale majú sledovať vyšší cieľ.
Ale nemyslím si, že jeden z tých predkladateľov alebo tých, ktorí sa zúčastnili na tvorbe tohto návrhu, sledujú práve tento cieľ. A, mimochodom, americká ústava, ktorá bola prijatá v roku 1788, čiže má 237 rokov, má iba 27 dodatkov, zatiaľ čo Ústava Slovenskej republiky, ktorá bola prijatá v roku 1992, čiže má 33 rokov, sa zmenila už 22-krát. A za zmienku stojí aj to, že bolo podaných 174 návrhov na jej zmenu. Táto frekvencia nehovorí o tom, že ten pôvodný text by bol taký zlý. Hovorí o tom, aký priestor poskytuje ústava pre politický boj, pre rozhádanie spoločnosti a vytvorenie ilúzie, že iné problémy spoločnosť nemá.
V návrhu novely, o ktorom teraz rokujeme a v pozmeňujúcich návrhoch k nemu, vidím jasne to, čo značná časť spoločnosti. V mojich predstavách ako keby sa zatiahol nepriehľadný záves medzi skutočné problémy, ktoré majú ostať nevidené a fiktívne problémy, ktoré majú byť nasvietené. Samostatným, ale mimoriadne dôležitým bonusom toho celého je rozhádanie a rozbitie opozície. A to je problém.
Sami navrhovatelia nie sú schopní niektoré návrhy dôveryhodne vysvetliť. Nedávno ma zaujalo vysvetlenie pani poslankyne Neveďalovej, vystupovala v nejakej diskusnej relácii v jednej z televízii a na otázku, prečo má byť v ústave zakotvená formulácia, že Slovenská republika uznáva len pohlavie muža a pohlavie ženy, povedala, že ľudia sú v tejto otázke zmätení a potrebujú istotu. Okrem tohto absurdného vysvetlenia som si položila otázku, či ústava bude vždy reagovať na všetky pocity neistôt, ktoré ľudia budú mať.
Tento návrh je z môjho pohľadu jedným z príspevkov k tomu, aby časť občanov nevnímala zložitý a pestrý svet v jeho mnohorakosti, ale, naopak, rozmýšľali len v nejakých binárnych kategóriách. A to je z pohľadu môjho, ako učiteľky, veľmi škodlivé.
Mohla by som hovoriť o čomkoľvek v návrhu, čo ma trápi. Napríklad o tom, že niekto sa pokúša naplniť moju skutočnú identifikáciu so Slovenskom niečím, čo mi je bytostne cudzie. Z návrhu ústavy som sa totiž dozvedela, čo vlastne bude tvoriť súčasť mojej národnej identity. Doteraz som si myslela, že moja národná identita je spätá s jazykom, ktorý ovládam najlepšie, v ktorom rozmýšľam, snívam, s nejakou historickou skúsenosťou tejto krajiny, či už bola dobrá, alebo zlá, že je spätá s domovom, s blízkymi ľuďmi, že keď prechádzam hranice, tak už sa cítim doma a že mi záleží na tom, aby Slovensko bolo úspešnou a rešpektovanou krajinou. A odrazu mi navrhovaný článok, keď si prečítate dôvodovú správu, aj jeden z tých novelizačných článkov hovorí, že moja slovenská identita je tvorená odpoveďami na kultúrno-etické otázky, ktoré nám povedia, ako má vyzerať súkromný život, ako má vyzerať manželstvo, ako má vyzerať rodičovstvo, partnerské vzťahy, výchova a vzdelávanie, ochrana života.
A chcem k tomu povedať toľko. Ak by vaše odpovede na tieto, vraj, kultúrno-etické otázky mali tvoriť moju národnú identitu, s nadsázkou hovorím, že ja sa takej identity budem musieť vzdať. Vďakabohu, že tomu tak nie je, pretože ústavný orgán by nemal zavádzať a presviedčať ľudí, že to, čo je súčasťou základných práv a slobôd, napríklad právo na súkromie, právo na rodinný život, právo na informácie, sú nejaké kultúrno-etické otázky, ktoré tvoria identitu slovenského národa. Základné práva totiž tvoria identitu slobodnej občianskej spoločnosti a pre mňa ako pre človeka, ktorý sa hlási k slovenskej národnosti, je nesmierne dôležité, podstatné, aby som žila v takej krajine, ktorá priznáva práva všetkým občanom v súlade so základnými právami. A to je tiež nedeliteľnou súčasťou môjho conditio humana.
Aj tu musím upozorniť na vnímanie demokracie politikmi SMER-u. V tej istej debate, o ktorej som hovorila, na poznámku moderátora, že niektoré ustanovenia, ak sa prijmú, budú mať negatívny dopad na menšiny, pani Neveďalová povedala, že rozhodujúci je názor väčšiny a želanie väčšiny. To vychádzala z toho prieskumu SANEP-u, lebo názor väčšiny je rozhodujúcou alebo podstatou demokracie. A to ma prekvapilo, že dnes niekto, kto sa mnoho rokov pohybuje v prostredí Európskeho parlamentu, si zamieňa modernú demokraciu s tyraniou väčšiny. To ma tiež prekvapilo.
Osobitne by som sa chcela venovať téme výchovy a vzdelávania, lebo aj do nej istým spôsobom zasahuje predložený návrh. Na prvý pohľad sa zdá, že nie je nič zlé na tom, ak v ústave bude záväzok, medzitým to už teda zrušil, neviem či zrušil, uvidíme pri hlasovaní, jeden z pozmeňujúcich návrhov, teda ak v ústave bude záväzok, aby vzdelávacie programy, podľa ktorých sa v školách učí, boli v súlade s ústavou. Platí to aj teraz, lebo školská legislatíva nikdy nemohla byť v rozpore s ústavou, čiže ide o nejaké redundantné ustanovenie.
Problém je však v tom, že v takzvaných odpovediach na kultúrno-etické otázky, ktoré má podľa návrhu ústava obsahovať, dôjde k rozporu medzi ich obsahom a súčasným vedeckým poznaním. A pripomínam, že najmä v oblasti spoločenských vied. V tomto kontexte, a hovorím to naozaj s istou mierou irónie, bude potom potrebné zmeniť aj školský zákon, kde sa uvádza, že zákonný zástupca dieťaťa má právo, aby sa v škole alebo v školskom zariadení poskytovali deťom a žiakom informácie a vedomosti vecne, mnohostranne a v súlade so súčasným poznaním sveta. Podotýkam, že toto právo rodič si nemusí vymáhať a škola je povinná automaticky ho napĺňať.
Jeden z návrhov v tejto veci ide ešte ďalej a dáva rodičom možnosť ovplyvniť účasť dieťaťa na vzdelávaní, ak by náhodou po tejto zmene ústavy ešte súčasťou vzdelávacích programov ostali témy spojené s intímnym životom a sexuálnym správaním. Osobne ma mrzí, že v tomto návrhu je zakódovaná pochybnosť, či školy v týchto témach pôsobia v prospech detí. A keby som chcela byť ostrejšia, tak by som povedala, že je tam zakódované presvedčenie, že škola môže byť miestom, kde sa deformuje hodnotový svet jej zverencov. A aby toho nebolo málo, tak sa uvažovalo, už viem, že sa neuvažuje, ale uvažovalo sa o ďalšom pozmeňujúcom návrhu, ktorý sa týkal výhrady vo svedomí a mohol sa vzťahovať aj na učiteľov. Čo by po prijatí tejto skupiny zmien mohlo nastať v našich školách?
Čo nezmení štát, a mám na mysli obsah vzdelávania v súlade teda s odpoveďami na kultúrno-etické otázky, to môže zmeniť rodič a čo nezmení ani štát, ani rodič, tak by mohol zmeniť učiteľ s výhradou vo svedomí. A zdá sa, že aspoň, pri všetkej biede, o čom tu hovorím, aspoň k tej poslednej veci teda nepríde.
Ak prejde ktorákoľvek z týchto zmien, školy prestanú byť priestorom, kde sa naozaj vzdeláva mnohostranne, kde sa ľudia netvária, že v spoločnosti a v otvorenosti v ľudských vzťahoch nedošlo ku zmenám. Jednoznačne k tým zmenám prišlo a svedčí o tom vývoj poznania v spoločenských a medicínskych vedách. Svedčí o tom aj generačný vývoj základných práv a slobôd.
O týchto zmenách sa má diskutovať a do diskusie majú byť zapojení všetci, aj žiaci. Ak zmeny ústavy, ktoré sa týkajú výchovno-vzdelávacích programov prejdú, škola prestane byť miestom, kde sa podľa jedného z princípov školského zákona má uskutočňovať príprava na zodpovedný život v slobodnej spoločnosti a v duchu porozumenia a znášanlivosti. Pretože ako môžete niekomu a niečomu porozumieť a tolerovať, ak o tom nehovoríte a nehovoríte o tom v kultivovanom prostredí školy?
Samozrejme, že kľúčová zmena spočíva v návrhu na ignorovanie medzinárodných dohovorov, rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, Súdneho dvora Európskej únie, pokiaľ pôjde o kultúrno-etické otázky. Uvedené nadnárodné právo aj európska judikatúra totiž jasne definuje, za čo v oblasti výchovy a vzdelávania zodpovedá štát a kde sú hranice ingerencie rodičov. Ja som tu nie tak dávno, pár mesiacov to je, veľmi rozsiahlo hovorila.
Takisto sa veľmi stručne vyjadrím k pozmeňovaciemu návrhu, ktorého podstatou je, že Slovenská republika uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy. Z tých debát, ktoré okolo tejto témy sa rozpútali, sa dá usúdiť, že nech akákoľvek osoba prejde procesom tranzície, tak pre určenie jej pohlavia bude rozhodujúci typ chromozómu. A čo to v praxi môže znamenať? V mojej bývalej profesii v stredných školách som sa stretla možno s tromi-štyrmi prípadmi, kedy žiaci alebo žiačky prechádzali procesom tranzície. A viem o tom preto, lebo riaditelia škôl so mnou konzultovali spôsob ich vzdelávania počas tohto procesu a rozprávali o tých deťoch aj širšie. A vy si neviete predstaviť, čím si tieto mladé ľudské bytosti prešli. Najprv absolvovali súboj sami so sebou. Neskôr v kruhu svojich najbližších, kým ich teda prijali. A potom neskôr aj v prostredí, v ktorom sa vzdelávali. A musím povedať, že to školské prostredie malo pre tieto osoby viac porozumenia ako ľudia v tejto sále. A keď teda všetko toto zvládli vrátane ťažkých medicínskych procedúr, tak my im touto ústavou hovoríme toto: "Nech si trpel akokoľvek a nech si urobil čokoľvek, aby si konečne našiel sám seba, tak my ti každodenne budeme pripomínať, že to bolo zbytočné."
Ja sa nehlásim ku žiadnej konfesii, ale som presvedčená o tom, že pôvodná kresťanská etika je okrem iného založená na súcite a pomoci trpiacim, a nie na ich stigmatizácii. Ja si neviem predstaviť, že v nejakej klasickej demokracii v západnej Európe, napríklad, ja neviem, v Nemecku, by poslanci CDU alebo CSU hlasovali za takýto návrh. To si naozaj neviem predstaviť.
A na záver ešte jedna poznámka, ktorá má svoj pôvod v nedávnej debate na tému odmietnutia uznesenia, ktoré odsudzovali útoky Ruskej federácie na civilné obyvateľstvo Ukrajiny. K tej poznámke ma inšpirovalo vystúpenie pána Dostála a pani poslankyne Kolíkovej. Pán Dostál veľmi správne pripomenul, že na slovenskej politickej scéne sa stratila spoločenská dohoda o zahraničnopolitickom smerovaní krajiny, a rovnako upozornil na to, že sa začína diskutovať o tom, či široká pluralita politických strán je súčasťou demokratického zriadenia, je vhodný model pre Slovenskú republiku. Pani Kolíková vtedy poznamenala, že v súvislosti s dobyvačnými snahami Ruska my dnes nevieme povedať, kto je náš nepriateľ. A ja by som k tomu dodala, že konanie a postoj premiéra spôsobujú, že strácame priateľov a nielenže nevieme, kto je náš nepriateľ, my to ani nechceme vedieť.
A teraz čo to má s touto ústavou, s týmto návrhom? No, má to spoločné to, že my jednoducho nevieme, kto sme, nevieme, kam patríme, nevieme, kto je náš priateľ, nevieme, kto je náš nepriateľ, nevieme, čo je ušľachtilé a dobré, nevieme, čo je hodné odsúdenia, a pri tom všetkom blúznime o národnej identite. Hľadáme istotu v ústave v tom, či sme muži a či sme ženy.
A teraz ja sa pýtam, akú identitu má národ, ktorý nemá jasno v niektorých úplne jasných a základných veciach. Pán Bartek sa tu čudoval, že prezidentka Čaputová povedala, že prestáva rozumieť svojmu národu. No, musím povedať, že ja si myslím to isté.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Kolegovia, pán Pročko, ja jediné, čo som týmto chcela povedať, je, že kým my tu hovoríme o veciach, ktoré na konci, keď budú prijaté, nikomu nepomôžu, maximálne niekomu ublížia, tak tie veci, ktoré by skutočne niekomu pomohli, sa tu roky neriešia.
To, že či je to o rodičoch, alebo to nie je o rodičoch, štát je tu nato, aby vytváral systematickú pomoc svojim občanom a občiankam v núdzových situáciách, v ťažkých životných situáciách, v tomto roky zlyhávame. Môžeme sa pozrieť dookola, do okolitých krajín, v tomto roky zlyhávame, to bolo jediné, čo som vám chcela povedať, že my tu hodiny trávime čas diskusiou o niečom, čo keď bude prijaté, nepomôže nikomu, ublíži množstvu ľudí a tie problémy, ktoré my tu máme riešiť, sa opäť raz neriešia, opäť raz ich odsúvame v čase. To bolo jediné, čo som vám chcela povedať, že tu márnime čas.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Zuzi, ty si povedala svoju skúsenosť z tohto víkendu, ja poviem svoju. My sme mali stretnutie, rodinné stretnutie, a sa ma pýtali, že čo tam vy vlastne robíte v tej Národnej rade, lebo nám sa nežije lepšie, nám sa žije horšie, že poberáme tuná platy a tým obyvateľom nepomáhame. A to, ako si povedala, že sa nepomáha či rodinám, či jednorodičom, či deťom, áno, je to holý fakt a, žiaľ, áno, máme ako opozícia len 71 hlasov.
Vieš, so všetkým, čo si povedala, sa dá súhlasiť. Mne je len veľmi ľúto, že Slovenská republika sa prepadáva vo všetkých rebríčkoch kvality života, vo všetkých. Od zdravotníctva, školstva, povedzme príjmu, padajú nám tu fakt že mosty na hlavu, nemocnice a my riešime opäť nejakú zástupnú tému, ktorú si vymyslel SMER. A to je všetko, čo sme urobili.
Takže na tejto schôdzi, keď skončí táto schôdza, môžem sa postaviť pred občanov a povedať im, neurobili sme pre vás opäť nič na tejto schôdzi, lebo opäť nič sa nedalo urobiť. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
No, pôvodne som myslela, že vám tu budem trošku mudrovať právne, prečo toto všetko je zlé a odkiaľ nás to všade vytrhne a čo treba všetko chrániť, ale nemám pripravené ani citáty veľmajstrov slova, ani Štúra, ani majstra Pavla či koho.
V sobotu sa stalo niečo, čo by som sa veľmi rada s vami o to podelila a myslím si, že na tom sa zhodneme, ako tak sa na vás pozerám, všetci tu máte vnúčatá, všetci tu máte deti a snáď deti nebudú kontroverzná téma. Bola som, na počudovanie z progresívnej bratislavskej kaviarne, v Stakčíne u rodičov s mojou dcérou a na parkovisku pred potravinami k nám prišiel malý chlapček, ktorý si proste prišiel pýtať peniaze na jedlo. A kým ja som hľadala nejaké drobné mince, medzi tými deťmi sa odohral veľmi ľudský a veľmi empatický rozhovor dvoch detí z jednej krajiny, z absolútne odlišných svetov. Nebudem vám popisovať, čo sa medzi nimi dialo, to nie je pointa tohto, aby som tu chválila svoje dieťa, ale nesiem vám od neho jeden odkaz. Moja dcéra má sedem rokov a po tomto rozhovore v aute sa ma pýtala, že prečo taký malý chlapček bol sám na parkovisku. A ja som jej vravela, že preto, že niektoré deti žijú ťažký život, lebo ich rodičia sa o nich nevedia dostatočne postarať a evidentne ani tento štát sa o nich nevie dostatočne postarať. Ona mi povedala, že tak v tej Národnej rade musíte pracovať viac, aby hladné deti na parkovisku neboli, že veď ty mi predsa vravíš, že keď ideš do práce, tak tam ideš preto, aby sa ľuďom a deťom žilo lepšie.
A ja vám poviem, že keď tu dnes tak počúvam túto rozpravu, si hovorím, že či tento deň sme, kolegyne a kolegovia, investovali do toho, aby sa tu deťom v tejto krajine žilo lepšie. Lebo tu žijú rôzne deti, tu nežijú len deti v tradičných rodinách. Aj keď môžeme si hovoriť o tom, čo je tradičná rodina. Tu žijú deti, ktoré žijú v jednorodičovských rodinách, deti, ktoré žijú v chudobe, deti, ktoré žijú v detských domovoch, tu žijú deti choré, tu žijú deti, ktoré sú síce zdravé, ale žijú v rodine, kde majú tak chorého súrodenca, že im nikto nevenuje pozornosť a všetky tieto deti, keď sa možno 6. júla zobudia a v ústave budú mať zadeklarované, že ich mama je žena a otec je muž, tak si hovorím, hm, tak to už sa im bude žiť lepšie, to už to tu bude pre tieto deti ako v raji.
Viete, my tu ideme deklarovať, že teda manželstvo je exkluzívny zväzok muža a ženy, musíme ho všemožne chrániť, napomáhať mu a neviem čo v dobe, kedy každé druhé manželstvo sa rozvádza. A nerobíme preto nič, aby tí ľudia spolu dokázali dobre žiť. Ja som nevidela jeden návrh, ktorý by zlepšoval prostredie napríklad psychologickej podpory rodín, ktorý by zlepšoval podmienky kolíznych opatrovníkov, ktorý by zlepšoval rozvodové konania, aby tie deti prešli tým procesom bez čo najväčšej, najmenšej ujmy. Ja som päť rokov pracovala na krajskom súde v rozvodovej agende, a teda vám poviem, že ak niekde tento štát zlyháva, tak napríklad aj v konaniach, kde rodičia sa nevedia dohodnúť o tom, ako sa budú starať o vlastné deti. A nevidela som za posledné dva roky, ani dávno predtým, aby sme túto problematiku išli nejakým spôsobom meniť.
Do ústavy zavádzame, že deti si môžu adoptovať v prevažnej väčšine len manželia. V čase najväčšej krízy manželstva my obmedzujeme deťom v detských domovoch možnosť, kto si ich môže osvojiť, lebo to viažeme na manželstvo, kde takmer každé druhé sa rozvádza. Prečo? Veď to nie je len o zväzkoch párov rovnakého pohlavia, to je aj o zväzkoch muža a ženy, ktorí nebudú žiť v manželstve. Prečo by takýto pár si nemohol adoptovať dieťa? Dieťa, ktoré evidentne nikto nechce, lebo je v detskom domove.
Roky tu neriešime problémy procesu osvojenia. Máme nespočetné množstvo detí v detských domovoch, ktoré si nemôže nikto osvojiť preto, lebo máme nastavenú právnu úpravu tak, že stačí, keď ten ich rodič ich príde navštíviť dvakrát do roka a zaplatí minimálne výživné, dvakrát do roka. Minimálne výživné je 40 eur mesačne. 480 eur ročne stačí na to a dve návštevy, aby dieťa muselo zostať v detskom domove a nemohol si ho nikto osvojiť. Riešime to, kolegovia, kolegyne? Neriešime. My tu riešime, že tie deti budú mať v ústave napísané, že ich otec je muž a žena matka a oni budú do svojej dospelosti v detskom domove.
Kolegovia zo SMER-u, kolegyne zo SMER-u, 15 rokov ste pri vláde. Nevidela som jeden návrh, ktorý by riešil tú situáciu týchto detí na Slovensku. Za 15 rokov ste v tejto oblasti neurobili nič, tak mi vysvetlite, prečo by sme vám mali veriť nejaký dobrý úmysel, že teraz idete chrániť nejaké hodnoty. Koho hodnoty? Aké hodnoty? Komu toto zlepší život na Slovensku?
Alebo tu máme pojem takzvané sklenené deti. To ste podľa mňa ešte ani nepočuli. Sklenené deti sú deti, ktoré žijú v domácnostiach, kde majú tak vážne chorého súrodenca, že obaja rodičia, všetci rodinní príslušníci sa venujú tomu chorému dieťaťu a tie deti sú prehliadané, preto sa im hovorí sklenené. Kto týmto deťom pomáha? Občiansky sektor, nie štát. Štát pre tieto deti neurobil nič za celú dobu existencie.
Hovoríme tu o stáročnej národnej identite. Za 30 rokov sme neurobili nič pre veľké množstvo skupín detí na Slovensku, nič. A teraz, čo týmto deťom nesiete, že ich otec je muž a žena je matka? Toľko sme boli schopní pre tieto deti vygenerovať za 30 rokov.
Tak sa skúste zamyslieť, či tento deň sme nepremárnili opäť raz na tliachanie o prázdnych vetách, o prázdnych slovách, ktoré ešte do ústavy chcete dať, lebo to je teraz také akože, keď už to bude v ústave, tak to už potom, to už sa tu bude žiť, to už všetko bude vyriešené.
Komu tento návrh pomáha, je jedine Robert Fico. Robert Fico, ktorý potrebuje vyriešiť svoje koaličné problémy, ktorý potrebuje odviesť pozornosť od toho, že sa mu tu rozpadá koalícia. Veď to vidíme. Každý boží deň sa tu hádate a odkazujete si cez médiá rôzne konflikty. Naposledy dnes pán Kalivoda zaútočil na pána Ferenčáka v relácii v TA3. Toto? Týmto idete naozaj presviedčať ľudí na Slovensku, že toto je v ich prospech? Takáto zástupná téma, ktorá len nevyrieši nič, odvedie pozornosť od toho podstatného a my sa tu celý deň do noci budeme rozprávať o tom, že či národnú identitu tvorí ružový slon, alebo modrý pes, alebo čokoľvek. Zamyslite sa, prosím vás, kolegovia a kolegyne, či naozaj sa chceme na tomto podieľať, či chceme dať Robertovi Ficovi do ruky túto kartu, aby mohol sa oháňať tým, že zase politicky uspel.
Ja si myslím, že už stačilo. 15 rokov ste mali naozaj možnosť robiť pre ľudí, pre deti na Slovensku, niečo prospešné. Za 15 rokov ste vygenerovali tento návrh ústavy a teraz sa tvárite, ako vy idete chrániť hodnoty. Nejdete chrániť hodnoty a my vám tento dobrý úmysel neveríme, lebo to nie je dobrý úmysel. Tak ja takisto prosím kolegov z KDH, aby na to neskočili. Cesta do pekla býva vydláždená dobrými úmyslami a Robert Fico už povedal, že ak tam pôjde, tak na veľkom bielom koni. Tak mu to nedovoľme. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci.
Ďakujem aj za všetky faktické poznámky a skúsim to tak zhrnúť, že to, čo som sa ja pokúšala aj v tých 20-tich minútach svojho prejavu povedať, je, že od rána tu počúvame to, že treba zmeniť Ústavu Slovenskej republiky, aby chránila národnú identitu Slovákov pred ťažko povedať čím, lebo to tu nepadlo pred čím vlastne.
A ja sa pýtam, keď chceme chrániť národnú identitu, tak poďme sa rozprávať o tom, čo tá národná identita je. A ja som vyzývala kolegov, aj kolegu Podmanického, ktorý tu nie je, aby sme teda o tomto diskutovali. Lebo ja považujem toto za oveľa dôležitejšiu debatu ako tieto prestrelky o dvoch pohlaviach.
Tak poďme sa naozaj, kolegovia, baviť o tom, čo vnímame, že je národná identita Slovákov, lebo to tu nezaznelo. S výnimkou pána Barteka, pre toho je národná identita dve pohlavia. No, to je troška problém, lebo to neviem, ako nás odlišuje od akéhokoľvek iného národu, ale v poriadku, však každý to má nejako zadefinované. Len tu sa bavíme o ústave. Tu sa bavíme o dokumente, ktorý má byť spoločný všetkým ľuďom na Slovensku.
Tak si to poďme povedať, poďme o tomto diskutovať. Využijeme zmysluplne celý tento deň a možno sa na konci dňa dopracujeme k niečomu, čo preklenie tie priepasti v spoločnosti, čo preklenie tú polarizáciu, lebo sa dohodneme na niečom, čo máme všetci spoločné. Bohužiaľ, zatiaľ sa tá diskusia takto nevyvíja, ale budem veľmi rada, keď mi ktokoľvek z koalície na túto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vďaka za všetko, čo si povedala, Zori. K tomu by som akurát pridal, a teraz budem aj parafrázovať nového pápeža, a dovoľte mi, varoval pred vylučovacím myslením tvoreným politickým nacionalizmom, ktorý považuje nacionalistickú politiku za hlboký problém dneška, vyzýva k láske, zmiereniu a dialógu. Takže ja by som chcel vedieť, čo v tejto novele, v tejto ústavnej novele, je výzva k láske, zmiereniu a dialógu. Ďakujem.

Ďakujem.
Zora, veľká vďaka za tvoju analýzu toho, čo je národná identita. Plne súhlasím s tebou. A tie biblické citáty, ktoré si uviedla, ma inšpirovali ešte k jednému citátu, ktorý, myslím, že by bol namieste, pretože tu často zaznieva aj ten argument, že tu ide o hodnoty a tam teda musíme byť principiálni a v podstate je to ako keby čosi neutrálne. No, v evanjeliu podľa Matúša je aj tento citát: ,,Nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne."
Ďakujem. (Potlesk.)