Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán podpredseda.
Vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, myslím, že už tu vládne aj trochu únava. Všetci sme asi radi, že som posledná. Však, pán minister?
A skôr ako prejdem k svojej desať minútovej rozprave a vyjadrím sa k trom zákonom, to bude teda veľmi z rýchlika, tak, škoda, že tu už neni pani Puškárová, lebo veľmi rada by som reagovala na tie jej faktické, ktoré aj povedala a nemala som potom možnosť faktickou reagovať na faktickú. A možno, pán minister, jej potom alebo, pán Habánik, odovzdáte odo mňa teda pozdrav s tým, že celkom dobre nerozumiem tomu rozporu a chcela by som si ho ujasniť, pretože mám pocit, že je tam nejaká mesidžová nejednotnosť, lebo kým pani Puškárová naozaj poukazuje na ten ekonomický model a nevyhnutnosť toho, že ak teda chceme uchovať výšku normatívu, respektíve ju zvýšiť, tak bude dobré, keď sa vysporiadame s tými elitnými školami a prevedieme ten normatív, ak chceme zastabilizovať školstvo a tak ďalej, kdežto mesidž ministerstva školstva, ktorý mi je mimochodom oveľa prijateľnejší, je, že ide o hodnotový, ide o to, aby sme motivovali neverejné školy, len aby sa podieľali na inklúzii a tým sme vytvorili inkluzívnu spoločnosť. Ale tieto dva mesidže sú podľa mňa absolútne diametrálne odlišné. A teraz sa vraciam aj k tej svojej pôvodnej rozprave, pretože tam som presne narážala na to, že my tu, skôr tak vyzerá, že tu ide aj o ten ekonomický aspekt, čo mi ona vlastne len nepriamo potvrdila. Ja by som len upriamila pozornosť na to, že je to v podstate ekonomický nezmysel, čo by pani ekonómka teda mala vedieť, pretože ak si to prepočítame, 600 eur na žiaka, je tu okolo 100-tisíc detí, ktoré aj keby všetky sme im zobrali tých 20 %, tak je to možno 60 miliónov. A ja si nemyslím, že toto nejakým spôsobom zásadným rieši ekonomickú situáciu a normatív v našom školstve.
A ešte jednu takú poznámku predtým, ako dôjdem k tým, tak ja si uvedomujem, že čo strana to odborník, čo odborník to iný názor a že naozaj sa vyznať v tej spleti, urobiť nejaký kompromis medzi tými rôznorodými názormi, je veľmi zložité. Však ani my sa možno v mnohých prípadoch nezhodneme s názormi, čo sú v opozícii, nieto ešte zhodnúť sa s koaličnými názormi. Niekedy, naopak, sa zhodneme s koaličnými, nezhodneme s opozičnými. Aj to sa stáva, jednoducho to tak je.
No ale ja by som bola veľmi rada, keby sme sa naozaj ujednotili aspoň na tom, ako pristupovať v rámci inklúzie MRK. A tu sa mi zdá, že tento návrh zákona a tá nutnosť, naozaj aby mestá prehodnotili svoje školské obvody, tak aby sme sa dopracovali k inklúzii detí z marginalizovaného prostredia, je správny. Len podotýkam na to, že my musíme donútiť tie samosprávy, aby to urobili. A nedávať im nejaké prechodné obdobia s tým, že to nemusia urobiť a potom to snáď možno nejak regionálne centrá a školské správy teda buď nájdu alebo nenájdu a potom nebudú mať žiadne nápravné opatrenia. Proste musíme to zefektívniť. Ale čo sa týka obcí, kde je väčšinová populácia rómska, kde proste nevieme teraz momentálne k tej segregácii, ju nejako vyriešiť, no tak potom sa dohodnime aspoň, že to, preboha, nebudeme prehlbovať, že nebudeme konzervovať tie deti, že nebudeme stavať budovy, škôlky, školy v blízkosti rómskych osád a porušovať 3D princípy, že nebudeme vyhlasovať segregované školy za národnostné. Nekonzervujme tú chudobu, nevytvárajme múry, za ktorými je segregácia. Aspoň na tomto keby bola nejaká celospoločenská zhoda, tak by to bolo super.
A teraz prejdem k školskému zákonu a ja som rada, že môžem v tej 245 mnohé veci oceniť a mali by sme teda povedať, že týchto sedem balíkov nie je len o tom, že by sme mali všetko kritizovať, ale naozaj je tu pár dobrých vecí, ktoré je potrebné oceniť a sú tam aj veľmi dobré inkluzívne nástroje ako napríklad zavedenie minimálneho učebného výstupu, ktoré vlastne umožní deťom získať v hlavnom vzdelávacom prúde stredné vzdelanie, a to konkrétne žiakom s mentálnym postihom. Avšak o to nám ide, aby tam teda boli tieto deti. Takisto oceňujeme zmeny v prijímacom konaní, je to podľa vzoru Česka, na ktoré sme teda aj hovorili, ak si spomínate, s pani Kalmárovou, keď sme kritizovali vlastne tie prijímacie konania, ktoré boli v predchádzajúcom období, a to preferované poradie sa tam dostalo, je tam centralizovaný systém prihlášok, zavedenie jednotnej prijímacej skúšky aj zrušenie štátneho testovania 9, toto všetko pokladáme za dobré veci.
Takisto som veľmi rada, že sa tam našli aj nejaké opatrenia, ktoré sme s pani Kalmárovou predkladali tu v parlamente vo vzťahu k bezpečnosti na školách, zvýšeniu bezpečnosti na školách. Tam by som len chcela teda poukázať na to, že mi tam chýba tá možnosť vykázania problémového žiaka na individuálne vzdelávanie v prípade, že ide o nejakého agresívneho žiaka, ktorý narúša vlastne to prostredie. Tam bol ten, to opatrenie toho okamžitého vylúčenia, čo si myslím, že by teda bolo fajn, keby sa dostalo do tohto zákona. A takisto sa mi páči aj uznanie jazykového certifikátu a tým oslobodenie od konania maturitnej skúšky.
Rada by som sa pristavila ešte pri umožnení toho slovného vzdelávania (správne: hodnotenia, pozn. redakcie), iba slovného vzdelávania (správne: hodnotenia, pozn. redakcie), teda nie známkovania na druhom stupni vzdelávania, teda v druhom a treťom cykle, čo teda v dôvodovej správe sa nachádza, že sa to tam nachádza, ale ja som to v zákone nikde nenašla, takže nie je to tam, hej? Je tam stále kombinácia známkovania a slovného hodnotenia, nie je tam iba samostatné slovné hodnotenie, to je možné iba vlastne na prvom stupni. Ale v dôvodovej správe je, že sa to rozširuje aj na druhý stupeň.
No a rada by som zostala aj pri ocenení, ale je tu jedna vec a myslím si, že pán minister to aj vie, niekoľkokrát sme sa o tom rozprávali, dokonca aj v diskusii, a tým je vlastne to, čo predstavil s tým marketingovým názvom, aby matematika nebola strašiakom, teda zavedenie povinnej maturitnej skúšky z matematiky. A ja uznávam, že dnes máme v PISA testovaní 33 % 15-ročných detí pod hranicou základnej úrovne matematickej gramotnosti, ale obávam sa, že táto povinná maturita nepovzbudí študentov k logickému mysleniu až tak, aby maturita z matematiky nebola strašiakom. Nemám už viacej času, dokázala by som túto tému naozaj rozobrať na celých 20 minút a možno aj poukázať na to, ako by maturitná skúška mala naozaj vyzerať, tak aby bola hodná 21. storočia, a to sa, bohužiaľ, v tomto zákone nenachádza, dúfam, že budem mať niekedy príležitosť.
Takisto aj v rámci vysokoškolského zákona by som toho mala veľmi veľa. Ale rada by som ešte, aby mi zostal čas na to, aby som sa spýtala, čo to znamená v 138 o vzdelávaní pedagógov v zákone, to, že inovačné a aktualizačné vzdelávanie pedagogických zamestnancov musí byť v súlade so spoločenskými potrebami. Ja som si prečítala teda v dôvodovej správe, že to vychádza z aplikačnej praxe, pričom potreby spoločnosti bude oznamovať ministerstvo školstva pred začatím školského roka a že by malo ísť teda možno o príchod umelej inteligencie, aspoň si teda myslím možno nejakú výchovu súvisiacu s hrozbami klimatickej krízy alebo vzdelávanie detí v oblasti finančnej gramotnosti. Ale viete, my žijeme dneska v takej zvláštnej dobe, ktorá je ovládaná rôznymi konšpiračnými teóriami, propagandou, polarizáciou, násilím, rôznymi vecami a máme tu na politickej úrovni ľudí, ktorí sa odvážia obhajovať antivaxérske ideológie, legitimizovať extrémistické postoje a glorifikovať nejakých mizogýnnych silných mužov v cudzích režimoch. Takže mne sa zdá, že toto spojenie "spoločenské potreby" sa stáva naozaj nebezpečnou mínou, a preto v rukách ľudí, ktorí dokážu tieto míny premeniť na nástroj politickej manipulácie, dokážu šíriť dezinformácie, legitimizovať diskrimináciu a potláčať kritické myslenie, je naozaj otázne či takéto slovné spojenie "spoločenské potreby", ktoré vlastne ministerstvo školstva udáva na začiatku školského roka je v poriadku, pretože sa to môže premeniť na ideologické zbrane. História, viete, nám jasne ukazuje, že takéto pojmy sa dajú veľmi ľahko prepisovať podľa momentálnych očakávaní a podľa aktuálnych ideologických preferencií. Zákon teda musí naozaj obsahovať jasné ustanovenie, že vzdelávanie učiteľov má byť, rovnako ako vzdelávanie detí, v súlade s cieľmi štátneho vzdelávacieho programu a s cieľmi výchovy a vzdelávania detí. Takto by to tam malo byť, aby to nemohlo byť nejak zneužité, pretože aj vzdelávanie učiteľov musí byť výsledkom odborného konsenzu a nie odrazom nejakej hodnotovej výbavy ľudí na ministerstve.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne.
Páči sa mi, že tu máme takú detailnú legislatívnu výmenu. A domáce vzdelávanie sa u nás naozaj roky rokúce hovorovo používa pre to, čo zákon uvádza ako individuálne vzdelávanie § 24, a potom máme ešte individuálny učebný plán § 26. Teraz vidím, že teda zavádzate aj samotný pojem domáce vzdelávanie pre malých škôlkarov, ktorí budú na domácom vzdelaní, áno, fajn, tak prichádza nám nový pojem, ale stále si myslím, že treba uznať, že tento zákon zavádza pre to domáce vzdelávanie individuálne na základných školách povinnosť kmeňovej školy, aby zrazu každoročne navštevovala tú domácnosť, čo pravdepodobne bude viesť k tomu, že stále viac škôl toto nebude chcieť robiť, pretože na to dostáva iba 10 % normatívu.
A keď teda máme takúto veľmi detailnú legislatívnu debatu, tak ja poopravím, áno, chcem poďakovať pánovi kolegovi Habánikovi pri tých sabatikaloch, že tam je na žiadosť, čiže uvedomujem si, že asi keď požiada, tak takú dobu musí dostať na toho pol roka, to som v inom zákone, ale teda uznávam, toto sme si vyjasnili.
Ale myslím, že rovnako platí teda aj to, že si môžme povedať, že áno, na hovorovo domácom vzdelaní sa zavádza táto povinnosť.
Ďakujem.

Ďakujem za reakcie.
No áno, zamerala som sa v tom vystúpení na tie veci, s ktorými nesúhlasíme, ale trošku ste prekrútili moje slová, pán kolega Habánik, lebo ja som spomínala to množstvo noviel v kontexte toho, že to vysokoškolské prostredie už prešlo mnohými zmenami za posledných pár rokov. Každá tá zmena prináša aj istú administratívnu a ďalšiu záťaž pre všetkých zamestnancov vysokých škôl a z tohto pohľadu nepovažujem za prínosné, že sa predložil nový zákon, ktorý za mňa je tak trochu zákon pre zákon, ale okej, tých pár vecí, ktoré bola motivácia zmeniť a časť z nich uznávam, že sú dobré, že sa menia, tie mohli radšej ísť do ďalšej novely, ako to celé prepisovať.
Zároveň to, čo som tvrdila, je, že tento zákon nám výrazne nezlepší vysokoškolské prostredie. A ja vám verím, že časť akademickej obce ho podporuje, to je, samozrejme, v poriadku, napriek tomu si dovolím povedať, že potrebujeme iné zásahy do vysokoškolského prostredia na to, aby sa nám podarilo výraznejšie zvýšiť kvalitu.
A ešte k tomu sabatikalu, tam som vyčítala práve to, že je stanovená maximálna, ale nie minimálna dĺžka, čiže zo zákona to môže byť aj jednodňové tvorivé voľno, zákon je splnený, ale vôbec to neprinesie ten zámer, ktorý je deklarovaný.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, druhýkrát dneska.
Ako som aj avizovala, to prvé vystúpenie som venovala regionálnemu školstvu, toto druhé vystúpenie, teda tých desať minút, ktoré ešte mám k dispozícii, budem venovať vysokému školstvu.
Jeden z tých, ten balík siedmich zákonov, ktoré boli zlúčené do jednej rozpravy, tak jeden z nich je nový vysokoškolský zákon. A v tomto kontexte, tak aspoň stručne na úvod akoby pripomeniem, nech si všetci zvedomíme, že kde sa asi tak nachádzame v oblasti vysokého školstva na Slovensku. Nie sú to nové veci, ale je dôležité to znovu pomenovať, že tu máme dlhotrvajúce problémy, predovšetkým masívny brain drain, masívny odchod študentov zo Slovenska. V zahraničí študuje každý piaty vysokoškolák, to znamená, že ročne nám odchádza vyše 4-tisíc maturantov, často tí, ktorí v jednotných testoch dosahovali najlepšie výsledky. A veď mohli by sme si povedať, fajn, získajú dobré vzdelanie v zahraničí, lenže faktom je, že väčšina z nich sa nevracia. Zhruba dve tretiny zostanú žiť vonku, to znamená, že neprídu pracovať na Slovensko, nevychovávajú deti na Slovensku. A jeden z tých dôvodov je práve to, že naše vysoké školy nevedia udržať kvalitou krok s okolitými krajinami, a teda väčšina týchto študentov odchádza do Českej republiky. Ja som tiež absolventka Masarykovej univerzity v Brne aj Univerzity Komenského. Žiaľ, musím zhodnotiť, že áno, to štúdium v Českej republike bolo kvalitnejšie, ale teda som jedna z tých, ktorá sa vrátila.
Do tohto prostredia teraz prichádza vláda, prichádza ministerstvo s úplne novým zákonom. Potom, ako sme tu za posledných približne päť rokov mali už neviem koľko noviel vysokoškolského zákona. Mali sme masívnu veľkú akreditáciu, mnohé zmeny prišli v kontexte Plánu obnovy, to znamená, že máme veľmi slabú akoby stabilitu právneho prostredia v tom vysokoškolskom prostredí. A zamestnanci vysokých škôl, a mnohí sú to naozaj že pracovití, kvalitní ľudia a ja, keď hovorím o kvalite vysokých škôl, tak nijako neznižujem prácu mnohých tých, ktorí tam pracujú, jedna z vecí, ktoré vám povedia, je, že sú utopení v byrokracii, že nemajú poriadne čas a podmienky na to, aby robili to najdôležitejšie, čo by mali robiť, a to je učiť študentov a robiť vedu.
A teraz keď ministerstvo prináša nový zákon, nový zákon v prvom rade znamená ďalšiu administratívnu záťaž, už len z princípu, lebo nový zákon, nové číslo, nové paragrafy, všetko sa bude prepisovať, všetko sa bude detailne analyzovať, či toto ešte sedí s týmto. Čiže myslím si, že by si to malo ministerstvo veľmi dobre rozmyslieť, či je naozaj treba nový zákon. A bavila som sa o tom zákone s mnohými ľuďmi z vysokoškolského prostredia a väčšina z nich ako prvú vetu mi povedali, že ten zákon je zbytočný. Niekto na ministerstve, ja to tak poviem, chcel mať politicky čiarku, že áno, prijali sme nový vysokoškolský zákon, môže to znieť tak, že výrazne sme posunuli to vysokoškolské prostredie. Nie, nový zákon v tomto prípade považujeme za zbytočný. A dobre, človek by si mohol povedať, že, okej, zbytočný, veď to neni až také zlé. Problém je v tom, že je aj zbytočne regulujúci, že prináša množstvo nových ustanovení, ktoré ešte detailnejšie zasahujú do toho vysokoškolského prostredia a ešte viac hovorí, že toto musíte a toto nesmiete.
A uznávam, že je tam aj niekoľko užitočných vecí, napríklad schvaľujeme tú možnosť záverečných stáží namiesto záverečných prác, aj tie krátke odborné programy. Tieto veci pokojne mohli ísť novelou a mnohé iné v tom zákone mohlo ostať nedotknuté, aby tí ľudia, ktorí v tom vysokoškolskom prostredí pracujú, sa mohli predovšetkým sústrediť na to podstatné. A uvediem teda pár príkladov toho, aby som ukázala, čo myslím tým, keď hovorím, že ten zákon je predovšetkým zbytočne regulujúci. Mikromanažuje učiteľov, napríklad po novom priamo zákon hovorí, že po druhom neúspešnom pokuse absolvovania povinného predmetu je študent vylúčený zo štúdia. Niečo, čo doteraz bolo v kompetencii tej vysokej školy, aby si to nastavila. Nie, teraz priamo povie zákon, musíte študenta vylúčiť. Alebo, a to sú potom aj veci, ktoré sú podľa mňa aj nezamýšľané dopady, keď sa hovorí o uznávaní kreditov. Znovu, na zákon pre vysokoškolské prostredie zbytočne detailné ustanovenia. A dobre, uznávanie kreditov je potrebné v princípe pre napríklad aj medzinárodnú mobilitu, ktorú podporujeme, to je všetko fajn, lenže tento zákon hovorí o uznávaní kreditov, ktoré predstavujú náhradu za povinné predmety a povinne voliteľné predmety. A kde sú voliteľné predmety? Čiže vysoké školy rozlišujú A-čkové, B-čkové, C-čkové kredity, povinné, povinne voliteľné a voliteľné. Veľmi často zahraničné pobyty sú práve o tom, že si ten študent vyskúša niečo úplne iné, že získa úplne nové podnety, že zažije predmety, ktoré sa nedajú prirovnať k tomu odboru, ktorý má tu a pokojne by mu mohli nahradiť voliteľné predmety, alebo by to aspoň mohlo byť v kompetencii znovu tej vysokej školy, tých pedagógov. Nie, priamo zákon hovorí, A-čkové kredity, B-čkové kredity, ale C-čkové sú vypustené.
Čo ma tak smutne zarazilo, bol napríklad prístup k takzvanému sabatikalu. Znovu fajn vec, oficiálne sa to v zákone volá tvorivé voľno. Dobrá myšlienka, zlé prevedenie, lebo doteraz školy mohli udeliť tvorivé voľno, nebolo to povinné, ale potom malo nejakú minimálnu dĺžku. Po novom ho síce školy musia dať, ale zákon uvádza, že najviac na šesť mesiacov, ale neuvádza minimálnu dĺžku. Čiže keď rektor alebo dekan, neviem presne, kto to bude podpisovať, keď podpíše tvorivé voľno na týždeň, tak zákon je splnený, lebo teda bolo to najviac v trvaní šesť mesiacov.
Nestihnem ísť do mnohých ďalších detailov. Jednu vec, ktorú by som chcela oceniť, a v tomto prípade by som aj chcela oceniť prácu vysokoškolských odborov, je ustanovenie, ktoré sa tam dostalo v rámci MPK, a to sú trvalé pracovné zmluvy pre vysokoškolských pedagógov po deviatich rokoch. Áno, vieme, že je okolo toho istá kontroverzia, ale myslíme si, že práve aj toto akoby zabezpečenie nejakého stabilného prostredia pre tých zamestnancov, môže prispieť, akoby je v súlade s tým, že tí ľudia, ktorí tam pracujú, si to zaslúžia a nie je dôvod, aby mali výrazne menšie práva ako iní zamestnanci.
Lenže naozaj nevidíme, že by tento zákon mal priniesť paradigmatickú zmenu pre vysokoškolské prostredie. Tá sa dá dosiahnuť cez tlak naozaj na kvalitu jednotlivých pracovísk, dá sa dosiahnuť cez posilnenie týchto výkonnostných zmlúv ako nástroju financovania Ale tento zákon na jednej strane prináša skôr menšie zmeny, prináša mnohé aj veľmi kontraproduktívne a zbytočné zmeny a v konečnom dôsledku len zase rozryje celé to prostredie, pridá tým ľuďom, ktorí tam pracujú ďalšiu byrokraciu, ale nedosiahneme to, že by sme teraz výrazne posilnili kvalitu vysokých škôl. Čiže z tohto dôvodu ani tento zákon za Progresívne Slovensko nepodporíme a myslíme si, že tých pár dobrých vecí, ktoré tam sú, mohlo ísť radšej cez menšiu novelu a zamerať sa na iné veci v tom systéme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Ja by som len chcela reagovať k tým technickým veciam ohľadom domáceho vzdelávania, lebo treba povedať, že tento zákon naozaj obsahuje povinnosť škôl každoročne kontrolovať domácnosť, v ktorej sa domáce vzdelávanie deje, je to ten § 24 ods. 10, to znamená, že naozaj. A na Slovensku je tá nezvyčajná situácia, že mnohé rodiny, ktoré sú na domácom vzdelávaní, majú svoje kmeňové školy cez pol republiky a dôvodom je, že už teraz to veľa škôl nechce robiť, že by sa stali kmeňovými školami domáceho vzdelávania. Keď sa toto zavedie, tak ešte viac škôl si povie, že to robiť nebudú, lebo im to nestojí za to, že by každoročne museli vyslať nejakého svojho zamestnanca cestovať cez celú republiku a kontrolovať tie domácnosti. Čiže ako môžete mať na to svoje dôvody ako ministerstvo, že to predkladáte, len by som chcela uviesť na pravú mieru, že áno, toto ten zákon navrhuje a takisto ten zákon navrhuje to povinné osobné preskúšavanie, kým v súčasnosti sa povoľuje aj dištančné. A dovolím si nesúhlasiť s tým, že toto by vedelo riešiť podobné prípady, ako sa stali v Spišskej Starej Vsi. Veď tam práveže ten žiak prišiel na osobné preskúšanie a vtedy sa práve stala tá tragédia. Tam ten problém bol v tom, že teda v prvom rade, že bol na nútenom domácom vzdelávaní a neriešili sa dlhodobé agresívne prejavy, čo je čiastočne zlyhanie asi aj sociálnej kurately, aj komunikácie medzi školami. A oceňujem, že zákon na túto tragédiu vo viacerých prípadoch reaguje. Pri tom osobnom preskúšaní, áno, môže to pomôcť podchytiť možno niektoré deti, ktoré neprospievajú, na druhej strane naozaj pre deti, ktoré napríklad sú na autistickom spektre a nezvládajú tú zmenu prostredia, tak pre nich to môže byť veľmi problematické. Len to som chcela doplniť.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
A pán Vašečka vo svojom príhovore nastolil na začiatku jednu veľmi dôležitú otázku, to je, že ako sa koalícia správa k opozícii, no tak, že nám zatvárajú ústa. Včera skrátili rozpravu ku konsolidácii o verejných financií, dnes máme rozpravu k siedmim školským zákonom a máme na to vlastne len 30 minút, aby sme sa ku všetkým siedmim zákonom vyjadrili. Otázka znie prečo. No a ja mám už taký pocit, že ide naozaj o vedomú politickú stratégiu. Však keď zlúčia rozpravu, no tak sa nebudeme môcť vyjadriť ku každému zákonu detailne a keď nám skrátia rozpravu ku konsolidácii, tak jasné, že ich nebudeme môcť kritizovať. Takže asi o to ide, umlčať opozíciu, umlčať kritiku alebo, a to je ešte taký druhý dôvod, že možno sú presvedčení, že predkladajú také úžasné zákony, že ich zákony sú také ideálne, že proste nepripúšťajú žiadnu diskusiu. Ale nech už je to akokoľvek, tiež je to arogantné. Neuvedomujú si však jednu dôležitú vec, a to je tá, že poslanci a poslankyne opozície tu majú svoj mandát, boli zvolení svojimi voličmi, sú hlasom týchto voličov, sú hlasom ľudu a ak teda nám zatvárajú ústa, tak to znamená, že zatvárajú ústa polovici slovenského národa. Miesto toho, aby naozaj otvorene diskutovali o problematických veciach v týchto zákonoch, tak ich predkladajú na hulváta, zatvárajú ústa opozícii a nehnevajte sa na mňa, ale to vôbec nie je demokratické, toto nie je demokracia, ale autokracia, vážení.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda.
Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím číslo 926 z 18. júna 2025 pridelil návrh na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Dohodou o partnerstve medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a členmi Organizácie afrických, karibských a tichomorských štátov na strane druhej, tlač 861, na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru a výboru pre európske záležitosti. Zároveň určil, aby výbor pre európske záležitosti ako gestorský výbor podal Národnej rade Slovenskej republiky správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výboroch a návrh na uznesenie Národnej rady. Ústavnoprávny výbor uznesením číslo 331 zo 4. septembra 2025 a výbor pre európske záležitosti uznesením číslo 74 z 26. júna 2025 odporučili Národnej rade vysloviť s dohodou súhlas a rozhodnúť, že dohoda je medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi. Výbor pre európske záležitosti rokoval ako gestorský výbor 9. septembra 2025 a uznesením číslo 78 schválil spoločnú správu výborov o výsledku prerokovania návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady s dohodou, tlač 861a.
Na základe stanovísk výborov Národnej rady výbor pre európske záležitosti ako gestorský výbor odporúča národnej rade vysloviť s dohodou súhlas a rozhodnúť, že dohoda je medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi a zároveň ma výbor poveril, aby som na schôdzi Národnej rady podala správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výboroch a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Skončila som, pán predseda, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Priznám sa, že tu stojím prvýkrát pri týchto interpeláciách a úplne som si teda opomenula pozrieť, aká tlač ide, ale je to interpelácia, tlač 882, čiže je to interpelácia na viacerých, ale prioritne bola smerovaná na pána Roberta Kaliňáka, na ministerstvo obrany. Táto interpelácia potom bola postúpená aj na ministerstvo školstva, takže predpokladám, že o nej bude mať teda informáciu aj pán minister Drucker.
Aby som bola konkrétna, o čo ide. Ak v marci tohto roku vláda Slovenskej republiky schválila uznesenie o rýchlej výstavbe materských škôl v lokalitách, ktoré majú akútny nedostatok kapacít a je to financované z Plánu obnovy a odolnosti, s cieľom posilniť, samozrejme, predprimárne vzdelávanie tam, kde chýba. A ako inak, je to najmä v lokalitách s deťmi z marginalizovaných komunít a sociálne znevýhodneného prostredia. To, čo nás zaujalo a prečo v nás vzbudilo takú pozornosť toto uznesenie, je, že na zozname piatich priamo určených prijímateľov financií z Plánu obnovy a odolnosti sa objavilo aj Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, ktoré, ako sme sa potom dozvedeli z hodiny otázok, má záujem z týchto prostriedkov z Plánu obnovy a odolnosti stavať materskú školu vo Zvolene. To, samozrejme, nás veľmi zaujalo. Tento krok je, ako by som to povedala, prinajmenšom aspoň otázny, pretože podľa dostupných údajov, keďže ja sama som Zvolenčanka, bývam tam, túto situáciu veľmi dobre poznám, tak viem, že Zvolen nepatrí medzi mestá s akútnym nedostatkom kapacít v materských školách. Práve naopak, bojujeme tam dlhodobo s tým, že ten počet detí vo verejných materských školách dlhodobo klesá a kapacity škôlok sú teda dostatočné. Preto som sa zaujímala o to, že akým kritériám teda zodpovedá tento výber prijímateľov a prečo majú smerovať finančné prostriedky z Plánu obnovy a odolnosti na výstavbu škôlky do mesta, kde to teda vôbec nepotrebujú, keď sú primárne určené vlastne na lokality, kde je nedostatok kapacít. A preto sme sa teda obrátili na ministra Kaliňáka, na ministerstvo obrany, takisto aj na ministerstvo školstva. Osobne sme si na 211-tku vyžiadali aj nejaké údaje z mesta Zvolen a takisto sme sa obrátili aj 211-tkou na Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity a musím povedať, že tu, po tých odpovediach sa naše pochybnosti ešte viac prehĺbili. Celkovo mám z tých výsledkov taký pocit, že napriek tomu, že tu všemožne deklarujeme podporu deťom z marginalizovaných komunít, tak reálne prostriedky táto vláda posúva na projekty, ktoré s týmto cieľom nemajú absolútne nič spoločné. A prečo si to myslím, vám teraz predstavím.
Takže Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity potvrdil, že v roku 2024 realizoval nejaký mapovací dotazník, ktorého cieľom bolo zistiť záujem samospráv o finančné prostriedky s tým, že chceli identifikovať nedostatočné kapacity v týchto komunitách, kde je najaktívnejší a tieto výsledky boli potom spracované do nejakej databázy, ktorá bola predložená vláde ako podklad pre rozhodovanie. Lenže zoznam týchto lokalít, ktoré boli schválené v tom uznesení, nezahŕňa vôbec tie obce, ktoré Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity teda detekoval, napríklad to boli Chminianske Jakubovany alebo Jarovnice, kde vieme, že je vyššie percento ako 80 % ľudí z marginalizovaných rómskych komunít. Na to ministerstvo školstva argumentovalo, že podmienkou výberu nebola veľkosť tejto komunity, ale pripravenosť projektov, to znamená ukončené územné a stavebné konanie, verejné obstarávanie, uzatvorená zmluva s dodávateľom, proste jedným slovom iba tie obce, ktoré mali dokumentáciu potrebnú, tak mohli byť do tejto výzvy zapojené. O to nepochopiteľnejšia ale pre mňa je tá skutočnosť, že medzi prijímateľmi sa potom nakoniec ocitlo Ministerstvo obrany Slovenskej republiky s nejakým plánom výstavby materskej školy, kde neexistuje, po prvé, vôbec reálna akútna potreba a čo je najzásadnejšie, tam neexistuje ani len žiadny projektový zámer, ani územné rozhodnutie, ani stavebné povolenie, ani nejaká uzavretá zmluva na realizáciu tejto stavby. Takže nehnevajte sa, prečo sa vyskytuje taká otázka, že ak teda platia prísne pravidlá pre obce, kde, naozaj, reálne čelia nedostatku kapacít, prečo takéto isté pravidlá neplatia pre Zvolen a pre ministerstvo obrany, nerozumiem tomu. Prečo má rezort obrany výnimky? Vyzerá to tak, že je to nejaký príklad dvojitého metra a tá pomoc nejde tým deťom, ktoré najviac potrebujú šancu na vzdelanie, čiže opäť tu máme nejakú kategóriu detí, ktoré zostávajú bokom.
Ministerstvo školstva vo svojej odpovedi tvrdí, že kapacity materských škôl sú momentálne na úrovni 96 % a zároveň dodáva, že vzhľadom na pripravované zavedenie zákona, nároku na miesto v škôlke pre deti od troch do štyroch rokov, bude potrebné zabezpečiť, aby nové kapacity aj nad rámec aktuálne voľných miest boli pripravené, uhm. A ako doplnkový argument uvádza aj to, že do štatistík nemožno započítavať deti profesionálnych vojakov, ktoré síce v meste žijú, no nemajú v ňom trvalý pobyt, a preto nemajú právo na prijatie do spádovej školy. Ak by sme ale tento argument pripustili, tak zostáva stále otvorená otázka, ako je možné, že v roku 2022 Zvolen vykazoval 156 voľných miest v materských školách a čo je ešte závažnejšie, tak podľa údajov z mesta Zvolen v roku 2025 a ´26 majú neobsadených 123 miest a v roku 2027 a 2028 bude táto voľná kapacita až na úrovni 338 miest, a to už aj pri započítaní nárokovateľných miest pre deti troj- až štvorročné.
Takže ak teda ministerstvo školstva tvrdí, že kapacity nestačia, tak ja by som sa chcela opýtať, že pre koho nestačia. A chcem sa spýtať pána Kaliňáka, to akože ministerstvo obrany plánuje nejaký masívny presun vojenského personálu, ktorý bude mať viac ako 300 škôlkarov alebo ako tomu mám rozumieť? A prečo to má byť určené z peňazí, ktoré mali byť pôvodne určené pre deti z marginalizovaných rómskych komunít a z regiónov, kde je akútny nedostatok kapacít? No ak je toto pravda, vážení, tak sa tu vynára otázka, že či nejde o zneužitie európskych zdrojov, ktoré boli Slovenskej republike poskytnuté s jasne definovaným cieľom – zvýšiť inklúziu a šance pre deti z najohrozenejších skupín.
No a teraz prejdime k interpelácii ešte od ministra obrany Roberta Kaliňáka, ktorý na našu interpeláciu reagoval argumentom, že rezort má povinnosť postarať sa o deti profesionálnych vojakov, ktorí kvôli výkonu služby často nebývajú v mieste práce. Podľa jeho slov je výstavba materskej školy vo Zvolene súčasťou balíka benefitov, ktoré majú zvýšiť stabilitu vojenských posádok a podporiť rodičov - vojakov. Zároveň tvrdí, že rezortné škôlky uvoľnia kapacity v bežných zariadeniach a tým nepriamo prispejú k vyššej inklúzii a kvalite predprimárneho vzdelávania. Toto zdôvodnenie však, vážené kolegyne a kolegovia, naozaj stojí na vode, pretože kapacity vo Zvolene už dnes existujú, ako som aj pred chvíľou povedala, a žiadne relevantné dáta ani nepotvrdzujú, že by deti profesionálnych vojakov vytvárali strašný tlak na bežné materské školy, práve naopak, oficiálne čísla hovoria o voľných kapacitách, ktoré budú v najbližších rokoch ešte narastať. Inými slovami, kým v takých obciach ako sú Jarovnice alebo Chminianske Jakubovany, rodičia márne bojujú o miesto v škôlke, tak ministerstvo obrany si buduje komfort navyše, a to ani nie z vlastného rozpočtu, ale zrejme z európskych peňazí, ktoré by mali ísť na podporu detí z marginalizovaného prostredia.
Obrana navyše argumentuje duálnym využitím prostriedkov, ale povedzme si otvorene, tieto peniaze nepochádzajú z kapitoly obrany, ale ide o zdroj z Plánu obnovy, ktoré Európska únia poskytla Slovensku s jasným cieľom – riešiť krízové situácie a zvýšiť dostupnosť predprimárneho vzdelávania pre najzraniteľnejšie skupiny detí. A nehnevajte sa na mňa, ale vyhlasovať v tomto kontexte škôlku pre vojenský personál za kritickú infraštruktúru, tak to nie je nič iné ako buď prejav cynizmu, alebo absolútneho nepochopenia samotného zámeru celého mechanizmu Plánu obnovy a odolnosti a my by sme to nemali len tak prejsť nejakým mlčaním.
Po opakovanej komunikácii s úradmi a naozaj po dôkladnom preštudovaní všetkých dostupných údajov zostáva teda základná otázka nezodpovedaná. Prečo získalo financovanie práve ministerstvo obrany, keď existujú obce, ktoré dlhodobo deklarovali oveľa závažnejšie problémy a predložili pripravené projekty? Mesto Zvolen to nebolo.
Po revízii Plánu obnovy sa podarilo síce navýšiť alokáciu a získať aj dodatočné zdroje, lebo to je asi argument, ktorý teda môže zaznieť, ale je pravda, že záujem samospráv bol taký veľký, že už teraz je tá predbežná alokácia dávno minutá.
Ja by som ešte chcela zdôrazniť fakt, že samotný zámer výstavby materských škôl pre deti vojakov profesionálnych vôbec nepovažujeme za nejaký problematický, pretože, samozrejme, aj profesionálni vojaci, mimochodom, môj manžel je tiež profesionálny vojak, si zaslúžia podporu pre svoje rodiny a o tom snáď nikto nemusí pochybovať, ale problém tu nastáva v tom momente, keď sa takéto projekty realizujú na úkor detí, ktoré vyrastajú v generačnej chudobe. S tým problém naozaj mám. Preto je z môjho pohľadu absolútne neakceptovateľné, aby sa financie, ktoré majú byť primárne určené na deti z chudoby, presúvali do rezortu obrany. A ak chce ministerstvo obrany z duálnych zdrojov čerpať rezortné škôlky pre vojakov, no tak nech to urobí, ale zo štátneho rozpočtu, zo svojho rozpočtu a nie z európskych peňazí.
Ja len pripomínam, že tento fakt jasne zdôrazňoval aj Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity, ale napriek tomu vláda tieto varovania ignorovala a rozhodla sa uprednostniť iné záujmy. Mne sa vidí, že jednoznačne, ale to už asi nie je nič, čo by nás malo prekvapovať, prednosť pri tejto vláde dostávajú vždycky rezortné záujmy a politické rozhodnutia a nie reálne potreby ľudí v tejto krajine.
A ak pán minister Drucker tvrdí, že zvyšujeme kapacity tam, kde najviac chýbajú, no tak potom rozhodnutie podporiť rezort obrany vo Zvolene je jasným dôkazom toho, že buď nepoznáme reálnu situáciu vo vláde, alebo ju pán minister vedome ignoruje. A kým vo Zvolene sa bude stavať nová škôlka pre armádu, tak stovky detí v Jarovniciach, Chminianskych Jakubovanoch a desiatkach ďalších obcí zostanú doma bez šance na lepší štart.
Pre mňa je to dôkaz, že niektoré deti majú naozaj v tomto štáte vyššiu hodnotu ako tie iné. Toto je ale nielen politicky, ale aj morálne neudržateľné, a preto by som bola veľmi rada, keby bola zverejnená metodika výberu projektov, aby boli vysvetlené kritériá a prehodnotené tieto rozhodnutia, prečo teda sa uprednostnil rezort obrany pred deťmi z najchudobnejších regiónov Slovenska a bola by som veľmi rada, keby sme dostali naozaj jasnú odpoveď, či táto škôlka vo Zvolene teda bude postavená, z akých finančných prostriedkov bude postavená a aby sme tu nezneužívali finančné prostriedky z Plánu obnovy a odolnosti.
Dúfam, že sa mi nejakej odpovedi konečne dostane.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za vašu odpoveď, pán minister.
A ja naozaj veľmi oceňujem prístup, ktorý zvolilo ministerstvo školstva pri riešení kauzy Biela voda. A myslím to naozaj úprimne. Myslím si, že sa konečne teda našiel minister, ktorý mal odvahu túto kauzu riešiť.
A tá chybička, ktorá sa stala v tej otázke, že tam bol Trebišov miesto Kežmarku, to tiež nie je taká náhoda, pretože vy určite viete, že kauza Biela voda predsa nie je nová, nezačala touto školou, ale práve začala v Trebišove. A v roku 2020 to už vlastne školská inšpekcia prvýkrát podávala na základe svojej kontroly aj trestné oznámenie na NAKA zo subvenčného podvodu, rovnako ako v tejto chvíli. A aký je výsledok? Jednoducho výsledok je taký, že dodnes nikto nebol obvinený. Tá pani Jurgovianová, ktorá je zodpovedná za túto kauzu a ktorá má zrejme aj nejaké politické prepojenia, ja počkám, ďakujem veľmi pekne, ktorá má zrejme aj nejaké politické prepojenia, to je veľmi dôležité tiež povedať, a nejaké kontakty, tak jednoducho zmenila zriaďovateľa. Doteraz nikto nebol obvinený, deti tam naďalej chodia, je tam iný zriaďovateľ a to sa môže stať aj v tejto chvíli, nie? Dobre a toto by som teda od vás potrebovala teda počuť a tam smeruje aj moja otázka. Ako zabezpečíme, aby sa to nestalo znova a aby naozaj niekto pykal za to, že sa obohacuje na úkor chudoby, pretože tu nejde o malé finančné prostriedky, ale minimálne, aspoň teda v roku 2020 tam bolo vyčíslených 500 miliónov a dneska vieme, že ten normatív je okolo dvoch miliónov na túto školu.
Ďakujem za odpoveď.

Ďakujem pekne, pán minister. No nie je to prvýkrát, čo sa Slovenská republika spoločne s Maďarskom snaží o vyňatie niektorých ľudí z tohto zoznamu. Pred pár mesiacmi sa preriekol pán europoslanec Kaliňák v jednej televíznej diskusii a on teda povedal vtedy, že sa jednalo o štyri osoby. Tentokrát podľa medializovaných informácií sa jednalo zo strany Slovenska o dve osoby, a síce o jedných z najbohatších ľudí vôbec v Rusku, pána Usmanova a taktiež pána Fridmana.
A ja sa teda opätovne pýtam, že na základe čoho sa Slovensko a Maďarsko snaží. A keď nechcete tieto konkrétne dve mená komentovať, ale prečo je to vždy iba Slovensko a Maďarsko, ktoré sa snaží o vynímanie týchto ľudí zo zoznamov? A hovoríte, že sú to diskusie, ktoré prebiehajú medzi rôznymi štátmi. O ostatných štátoch sa nehovorí, Slovensko, Maďarsko, tak mňa to zaujíma, že aký je konkrétny slovenský záujem na neustálom dožadovaní sa vynímania ruských oligarchov z tohto zoznamu.
Ďakujem.