Videokanál klubu

Ďakujem za slovo.
Ja by som len chcela reagovať k tým technickým veciam ohľadom domáceho vzdelávania, lebo treba povedať, že tento zákon naozaj obsahuje povinnosť škôl každoročne kontrolovať domácnosť, v ktorej sa domáce vzdelávanie deje, je to ten § 24 ods. 10, to znamená, že naozaj. A na Slovensku je tá nezvyčajná situácia, že mnohé rodiny, ktoré sú na domácom vzdelávaní, majú svoje kmeňové školy cez pol republiky a dôvodom je, že už teraz to veľa škôl nechce robiť, že by sa stali kmeňovými školami domáceho vzdelávania. Keď sa toto zavedie, tak ešte viac škôl si povie, že to robiť nebudú, lebo im to nestojí za to, že by každoročne museli vyslať nejakého svojho zamestnanca cestovať cez celú republiku a kontrolovať tie domácnosti. Čiže ako môžete mať na to svoje dôvody ako ministerstvo, že to predkladáte, len by som chcela uviesť na pravú mieru, že áno, toto ten zákon navrhuje a takisto ten zákon navrhuje to povinné osobné preskúšavanie, kým v súčasnosti sa povoľuje aj dištančné. A dovolím si nesúhlasiť s tým, že toto by vedelo riešiť podobné prípady, ako sa stali v Spišskej Starej Vsi. Veď tam práveže ten žiak prišiel na osobné preskúšanie a vtedy sa práve stala tá tragédia. Tam ten problém bol v tom, že teda v prvom rade, že bol na nútenom domácom vzdelávaní a neriešili sa dlhodobé agresívne prejavy, čo je čiastočne zlyhanie asi aj sociálnej kurately, aj komunikácie medzi školami. A oceňujem, že zákon na túto tragédiu vo viacerých prípadoch reaguje. Pri tom osobnom preskúšaní, áno, môže to pomôcť podchytiť možno niektoré deti, ktoré neprospievajú, na druhej strane naozaj pre deti, ktoré napríklad sú na autistickom spektre a nezvládajú tú zmenu prostredia, tak pre nich to môže byť veľmi problematické. Len to som chcela doplniť.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
A pán Vašečka vo svojom príhovore nastolil na začiatku jednu veľmi dôležitú otázku, to je, že ako sa koalícia správa k opozícii, no tak, že nám zatvárajú ústa. Včera skrátili rozpravu ku konsolidácii o verejných financií, dnes máme rozpravu k siedmim školským zákonom a máme na to vlastne len 30 minút, aby sme sa ku všetkým siedmim zákonom vyjadrili. Otázka znie prečo. No a ja mám už taký pocit, že ide naozaj o vedomú politickú stratégiu. Však keď zlúčia rozpravu, no tak sa nebudeme môcť vyjadriť ku každému zákonu detailne a keď nám skrátia rozpravu ku konsolidácii, tak jasné, že ich nebudeme môcť kritizovať. Takže asi o to ide, umlčať opozíciu, umlčať kritiku alebo, a to je ešte taký druhý dôvod, že možno sú presvedčení, že predkladajú také úžasné zákony, že ich zákony sú také ideálne, že proste nepripúšťajú žiadnu diskusiu. Ale nech už je to akokoľvek, tiež je to arogantné. Neuvedomujú si však jednu dôležitú vec, a to je tá, že poslanci a poslankyne opozície tu majú svoj mandát, boli zvolení svojimi voličmi, sú hlasom týchto voličov, sú hlasom ľudu a ak teda nám zatvárajú ústa, tak to znamená, že zatvárajú ústa polovici slovenského národa. Miesto toho, aby naozaj otvorene diskutovali o problematických veciach v týchto zákonoch, tak ich predkladajú na hulváta, zatvárajú ústa opozícii a nehnevajte sa na mňa, ale to vôbec nie je demokratické, toto nie je demokracia, ale autokracia, vážení.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda.
Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím číslo 926 z 18. júna 2025 pridelil návrh na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Dohodou o partnerstve medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a členmi Organizácie afrických, karibských a tichomorských štátov na strane druhej, tlač 861, na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru a výboru pre európske záležitosti. Zároveň určil, aby výbor pre európske záležitosti ako gestorský výbor podal Národnej rade Slovenskej republiky správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výboroch a návrh na uznesenie Národnej rady. Ústavnoprávny výbor uznesením číslo 331 zo 4. septembra 2025 a výbor pre európske záležitosti uznesením číslo 74 z 26. júna 2025 odporučili Národnej rade vysloviť s dohodou súhlas a rozhodnúť, že dohoda je medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi. Výbor pre európske záležitosti rokoval ako gestorský výbor 9. septembra 2025 a uznesením číslo 78 schválil spoločnú správu výborov o výsledku prerokovania návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady s dohodou, tlač 861a.
Na základe stanovísk výborov Národnej rady výbor pre európske záležitosti ako gestorský výbor odporúča národnej rade vysloviť s dohodou súhlas a rozhodnúť, že dohoda je medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi a zároveň ma výbor poveril, aby som na schôdzi Národnej rady podala správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výboroch a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Skončila som, pán predseda, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Priznám sa, že tu stojím prvýkrát pri týchto interpeláciách a úplne som si teda opomenula pozrieť, aká tlač ide, ale je to interpelácia, tlač 882, čiže je to interpelácia na viacerých, ale prioritne bola smerovaná na pána Roberta Kaliňáka, na ministerstvo obrany. Táto interpelácia potom bola postúpená aj na ministerstvo školstva, takže predpokladám, že o nej bude mať teda informáciu aj pán minister Drucker.
Aby som bola konkrétna, o čo ide. Ak v marci tohto roku vláda Slovenskej republiky schválila uznesenie o rýchlej výstavbe materských škôl v lokalitách, ktoré majú akútny nedostatok kapacít a je to financované z Plánu obnovy a odolnosti, s cieľom posilniť, samozrejme, predprimárne vzdelávanie tam, kde chýba. A ako inak, je to najmä v lokalitách s deťmi z marginalizovaných komunít a sociálne znevýhodneného prostredia. To, čo nás zaujalo a prečo v nás vzbudilo takú pozornosť toto uznesenie, je, že na zozname piatich priamo určených prijímateľov financií z Plánu obnovy a odolnosti sa objavilo aj Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, ktoré, ako sme sa potom dozvedeli z hodiny otázok, má záujem z týchto prostriedkov z Plánu obnovy a odolnosti stavať materskú školu vo Zvolene. To, samozrejme, nás veľmi zaujalo. Tento krok je, ako by som to povedala, prinajmenšom aspoň otázny, pretože podľa dostupných údajov, keďže ja sama som Zvolenčanka, bývam tam, túto situáciu veľmi dobre poznám, tak viem, že Zvolen nepatrí medzi mestá s akútnym nedostatkom kapacít v materských školách. Práve naopak, bojujeme tam dlhodobo s tým, že ten počet detí vo verejných materských školách dlhodobo klesá a kapacity škôlok sú teda dostatočné. Preto som sa zaujímala o to, že akým kritériám teda zodpovedá tento výber prijímateľov a prečo majú smerovať finančné prostriedky z Plánu obnovy a odolnosti na výstavbu škôlky do mesta, kde to teda vôbec nepotrebujú, keď sú primárne určené vlastne na lokality, kde je nedostatok kapacít. A preto sme sa teda obrátili na ministra Kaliňáka, na ministerstvo obrany, takisto aj na ministerstvo školstva. Osobne sme si na 211-tku vyžiadali aj nejaké údaje z mesta Zvolen a takisto sme sa obrátili aj 211-tkou na Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity a musím povedať, že tu, po tých odpovediach sa naše pochybnosti ešte viac prehĺbili. Celkovo mám z tých výsledkov taký pocit, že napriek tomu, že tu všemožne deklarujeme podporu deťom z marginalizovaných komunít, tak reálne prostriedky táto vláda posúva na projekty, ktoré s týmto cieľom nemajú absolútne nič spoločné. A prečo si to myslím, vám teraz predstavím.
Takže Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity potvrdil, že v roku 2024 realizoval nejaký mapovací dotazník, ktorého cieľom bolo zistiť záujem samospráv o finančné prostriedky s tým, že chceli identifikovať nedostatočné kapacity v týchto komunitách, kde je najaktívnejší a tieto výsledky boli potom spracované do nejakej databázy, ktorá bola predložená vláde ako podklad pre rozhodovanie. Lenže zoznam týchto lokalít, ktoré boli schválené v tom uznesení, nezahŕňa vôbec tie obce, ktoré Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity teda detekoval, napríklad to boli Chminianske Jakubovany alebo Jarovnice, kde vieme, že je vyššie percento ako 80 % ľudí z marginalizovaných rómskych komunít. Na to ministerstvo školstva argumentovalo, že podmienkou výberu nebola veľkosť tejto komunity, ale pripravenosť projektov, to znamená ukončené územné a stavebné konanie, verejné obstarávanie, uzatvorená zmluva s dodávateľom, proste jedným slovom iba tie obce, ktoré mali dokumentáciu potrebnú, tak mohli byť do tejto výzvy zapojené. O to nepochopiteľnejšia ale pre mňa je tá skutočnosť, že medzi prijímateľmi sa potom nakoniec ocitlo Ministerstvo obrany Slovenskej republiky s nejakým plánom výstavby materskej školy, kde neexistuje, po prvé, vôbec reálna akútna potreba a čo je najzásadnejšie, tam neexistuje ani len žiadny projektový zámer, ani územné rozhodnutie, ani stavebné povolenie, ani nejaká uzavretá zmluva na realizáciu tejto stavby. Takže nehnevajte sa, prečo sa vyskytuje taká otázka, že ak teda platia prísne pravidlá pre obce, kde, naozaj, reálne čelia nedostatku kapacít, prečo takéto isté pravidlá neplatia pre Zvolen a pre ministerstvo obrany, nerozumiem tomu. Prečo má rezort obrany výnimky? Vyzerá to tak, že je to nejaký príklad dvojitého metra a tá pomoc nejde tým deťom, ktoré najviac potrebujú šancu na vzdelanie, čiže opäť tu máme nejakú kategóriu detí, ktoré zostávajú bokom.
Ministerstvo školstva vo svojej odpovedi tvrdí, že kapacity materských škôl sú momentálne na úrovni 96 % a zároveň dodáva, že vzhľadom na pripravované zavedenie zákona, nároku na miesto v škôlke pre deti od troch do štyroch rokov, bude potrebné zabezpečiť, aby nové kapacity aj nad rámec aktuálne voľných miest boli pripravené, uhm. A ako doplnkový argument uvádza aj to, že do štatistík nemožno započítavať deti profesionálnych vojakov, ktoré síce v meste žijú, no nemajú v ňom trvalý pobyt, a preto nemajú právo na prijatie do spádovej školy. Ak by sme ale tento argument pripustili, tak zostáva stále otvorená otázka, ako je možné, že v roku 2022 Zvolen vykazoval 156 voľných miest v materských školách a čo je ešte závažnejšie, tak podľa údajov z mesta Zvolen v roku 2025 a ´26 majú neobsadených 123 miest a v roku 2027 a 2028 bude táto voľná kapacita až na úrovni 338 miest, a to už aj pri započítaní nárokovateľných miest pre deti troj- až štvorročné.
Takže ak teda ministerstvo školstva tvrdí, že kapacity nestačia, tak ja by som sa chcela opýtať, že pre koho nestačia. A chcem sa spýtať pána Kaliňáka, to akože ministerstvo obrany plánuje nejaký masívny presun vojenského personálu, ktorý bude mať viac ako 300 škôlkarov alebo ako tomu mám rozumieť? A prečo to má byť určené z peňazí, ktoré mali byť pôvodne určené pre deti z marginalizovaných rómskych komunít a z regiónov, kde je akútny nedostatok kapacít? No ak je toto pravda, vážení, tak sa tu vynára otázka, že či nejde o zneužitie európskych zdrojov, ktoré boli Slovenskej republike poskytnuté s jasne definovaným cieľom – zvýšiť inklúziu a šance pre deti z najohrozenejších skupín.
No a teraz prejdime k interpelácii ešte od ministra obrany Roberta Kaliňáka, ktorý na našu interpeláciu reagoval argumentom, že rezort má povinnosť postarať sa o deti profesionálnych vojakov, ktorí kvôli výkonu služby často nebývajú v mieste práce. Podľa jeho slov je výstavba materskej školy vo Zvolene súčasťou balíka benefitov, ktoré majú zvýšiť stabilitu vojenských posádok a podporiť rodičov - vojakov. Zároveň tvrdí, že rezortné škôlky uvoľnia kapacity v bežných zariadeniach a tým nepriamo prispejú k vyššej inklúzii a kvalite predprimárneho vzdelávania. Toto zdôvodnenie však, vážené kolegyne a kolegovia, naozaj stojí na vode, pretože kapacity vo Zvolene už dnes existujú, ako som aj pred chvíľou povedala, a žiadne relevantné dáta ani nepotvrdzujú, že by deti profesionálnych vojakov vytvárali strašný tlak na bežné materské školy, práve naopak, oficiálne čísla hovoria o voľných kapacitách, ktoré budú v najbližších rokoch ešte narastať. Inými slovami, kým v takých obciach ako sú Jarovnice alebo Chminianske Jakubovany, rodičia márne bojujú o miesto v škôlke, tak ministerstvo obrany si buduje komfort navyše, a to ani nie z vlastného rozpočtu, ale zrejme z európskych peňazí, ktoré by mali ísť na podporu detí z marginalizovaného prostredia.
Obrana navyše argumentuje duálnym využitím prostriedkov, ale povedzme si otvorene, tieto peniaze nepochádzajú z kapitoly obrany, ale ide o zdroj z Plánu obnovy, ktoré Európska únia poskytla Slovensku s jasným cieľom – riešiť krízové situácie a zvýšiť dostupnosť predprimárneho vzdelávania pre najzraniteľnejšie skupiny detí. A nehnevajte sa na mňa, ale vyhlasovať v tomto kontexte škôlku pre vojenský personál za kritickú infraštruktúru, tak to nie je nič iné ako buď prejav cynizmu, alebo absolútneho nepochopenia samotného zámeru celého mechanizmu Plánu obnovy a odolnosti a my by sme to nemali len tak prejsť nejakým mlčaním.
Po opakovanej komunikácii s úradmi a naozaj po dôkladnom preštudovaní všetkých dostupných údajov zostáva teda základná otázka nezodpovedaná. Prečo získalo financovanie práve ministerstvo obrany, keď existujú obce, ktoré dlhodobo deklarovali oveľa závažnejšie problémy a predložili pripravené projekty? Mesto Zvolen to nebolo.
Po revízii Plánu obnovy sa podarilo síce navýšiť alokáciu a získať aj dodatočné zdroje, lebo to je asi argument, ktorý teda môže zaznieť, ale je pravda, že záujem samospráv bol taký veľký, že už teraz je tá predbežná alokácia dávno minutá.
Ja by som ešte chcela zdôrazniť fakt, že samotný zámer výstavby materských škôl pre deti vojakov profesionálnych vôbec nepovažujeme za nejaký problematický, pretože, samozrejme, aj profesionálni vojaci, mimochodom, môj manžel je tiež profesionálny vojak, si zaslúžia podporu pre svoje rodiny a o tom snáď nikto nemusí pochybovať, ale problém tu nastáva v tom momente, keď sa takéto projekty realizujú na úkor detí, ktoré vyrastajú v generačnej chudobe. S tým problém naozaj mám. Preto je z môjho pohľadu absolútne neakceptovateľné, aby sa financie, ktoré majú byť primárne určené na deti z chudoby, presúvali do rezortu obrany. A ak chce ministerstvo obrany z duálnych zdrojov čerpať rezortné škôlky pre vojakov, no tak nech to urobí, ale zo štátneho rozpočtu, zo svojho rozpočtu a nie z európskych peňazí.
Ja len pripomínam, že tento fakt jasne zdôrazňoval aj Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity, ale napriek tomu vláda tieto varovania ignorovala a rozhodla sa uprednostniť iné záujmy. Mne sa vidí, že jednoznačne, ale to už asi nie je nič, čo by nás malo prekvapovať, prednosť pri tejto vláde dostávajú vždycky rezortné záujmy a politické rozhodnutia a nie reálne potreby ľudí v tejto krajine.
A ak pán minister Drucker tvrdí, že zvyšujeme kapacity tam, kde najviac chýbajú, no tak potom rozhodnutie podporiť rezort obrany vo Zvolene je jasným dôkazom toho, že buď nepoznáme reálnu situáciu vo vláde, alebo ju pán minister vedome ignoruje. A kým vo Zvolene sa bude stavať nová škôlka pre armádu, tak stovky detí v Jarovniciach, Chminianskych Jakubovanoch a desiatkach ďalších obcí zostanú doma bez šance na lepší štart.
Pre mňa je to dôkaz, že niektoré deti majú naozaj v tomto štáte vyššiu hodnotu ako tie iné. Toto je ale nielen politicky, ale aj morálne neudržateľné, a preto by som bola veľmi rada, keby bola zverejnená metodika výberu projektov, aby boli vysvetlené kritériá a prehodnotené tieto rozhodnutia, prečo teda sa uprednostnil rezort obrany pred deťmi z najchudobnejších regiónov Slovenska a bola by som veľmi rada, keby sme dostali naozaj jasnú odpoveď, či táto škôlka vo Zvolene teda bude postavená, z akých finančných prostriedkov bude postavená a aby sme tu nezneužívali finančné prostriedky z Plánu obnovy a odolnosti.
Dúfam, že sa mi nejakej odpovedi konečne dostane.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za vašu odpoveď, pán minister.
A ja naozaj veľmi oceňujem prístup, ktorý zvolilo ministerstvo školstva pri riešení kauzy Biela voda. A myslím to naozaj úprimne. Myslím si, že sa konečne teda našiel minister, ktorý mal odvahu túto kauzu riešiť.
A tá chybička, ktorá sa stala v tej otázke, že tam bol Trebišov miesto Kežmarku, to tiež nie je taká náhoda, pretože vy určite viete, že kauza Biela voda predsa nie je nová, nezačala touto školou, ale práve začala v Trebišove. A v roku 2020 to už vlastne školská inšpekcia prvýkrát podávala na základe svojej kontroly aj trestné oznámenie na NAKA zo subvenčného podvodu, rovnako ako v tejto chvíli. A aký je výsledok? Jednoducho výsledok je taký, že dodnes nikto nebol obvinený. Tá pani Jurgovianová, ktorá je zodpovedná za túto kauzu a ktorá má zrejme aj nejaké politické prepojenia, ja počkám, ďakujem veľmi pekne, ktorá má zrejme aj nejaké politické prepojenia, to je veľmi dôležité tiež povedať, a nejaké kontakty, tak jednoducho zmenila zriaďovateľa. Doteraz nikto nebol obvinený, deti tam naďalej chodia, je tam iný zriaďovateľ a to sa môže stať aj v tejto chvíli, nie? Dobre a toto by som teda od vás potrebovala teda počuť a tam smeruje aj moja otázka. Ako zabezpečíme, aby sa to nestalo znova a aby naozaj niekto pykal za to, že sa obohacuje na úkor chudoby, pretože tu nejde o malé finančné prostriedky, ale minimálne, aspoň teda v roku 2020 tam bolo vyčíslených 500 miliónov a dneska vieme, že ten normatív je okolo dvoch miliónov na túto školu.
Ďakujem za odpoveď.

Ďakujem pekne, pán minister. No nie je to prvýkrát, čo sa Slovenská republika spoločne s Maďarskom snaží o vyňatie niektorých ľudí z tohto zoznamu. Pred pár mesiacmi sa preriekol pán europoslanec Kaliňák v jednej televíznej diskusii a on teda povedal vtedy, že sa jednalo o štyri osoby. Tentokrát podľa medializovaných informácií sa jednalo zo strany Slovenska o dve osoby, a síce o jedných z najbohatších ľudí vôbec v Rusku, pána Usmanova a taktiež pána Fridmana.
A ja sa teda opätovne pýtam, že na základe čoho sa Slovensko a Maďarsko snaží. A keď nechcete tieto konkrétne dve mená komentovať, ale prečo je to vždy iba Slovensko a Maďarsko, ktoré sa snaží o vynímanie týchto ľudí zo zoznamov? A hovoríte, že sú to diskusie, ktoré prebiehajú medzi rôznymi štátmi. O ostatných štátoch sa nehovorí, Slovensko, Maďarsko, tak mňa to zaujíma, že aký je konkrétny slovenský záujem na neustálom dožadovaní sa vynímania ruských oligarchov z tohto zoznamu.
Ďakujem.

Ďakujem.
Pán minister, chcem sa spýtať v doplňujúcej otázke, aj dnes pán splnomocnenec vlády Kotlár opäť spochybňoval očkovanie. Je to veľmi silný komunikačný kanál, na ktorý sa prihliada, prizerá vláda, povedal by som, takmer nečinne, ostatní členovia vlády. A tento silný komunikačný kanál, ktorý splnomocnenec vlády využíva na šírenie konšpirácií o očkovaní má negatívne dopady. Štatistiky jasne hovoria, že sa znižuje zaočkovanosť a ohrozuje to všeobecné zdravie populácie na Slovensku. Myslím si, že v tejto veci by napríklad aj ministerstvo, za ktoré vy zodpovedáte, ministerstvo školstva mohlo konať viac, aby zabránilo takémuto prepadu štatistickému zaočkovanosti, a tým ohrozenia populácie ako celku.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo aj za reakcie.
Pri tej dohode, áno, tá dohoda nehovorí o tom, že by školy dostali viac ako teraz. Ja som chcela hlavne upozorniť na to, že tá dohoda je veľmi nejasná.
To, čo je teraz v zákone, je veľmi nejasné, to znamená, že niektoré školy dohodu uzavrú, niektoré ju neuzavrú. Nie sú momentálne jasné tie podmienky, ktoré ako.
Nejasné podmienky vždy je priestor na nejaké netransparentné správanie. A to nehovorím s tým, že by som predpokladala nejaký zlý úmysel, len hovorím, že celý ten systém, jak je teraz nastavený, je v konečnom dôsledku tak neprehľadný, spôsobí veľkú roztrieštenosť pravidiel, ako sme vraveli. A nevieme tým pádom ani vôbec odhadnúť tie dopady.
A ešte k tým deťom so zdravotným znevýhodnením. Tuším som to zabudla povedať, tak to spomeniem teraz v reakcii. Áno, aj teraz súkromné a cirkevné školy nemusia brať deti so zdravotným znevýhodnením, napriek tomu ich majú rovnaký podiel v priemere ako štátne školy a pri mnohých diagnózach platí, že ich majú ešte viac. To znamená, že z dobrej vôle tieto deti prijímajú. Veď tak to má byť. Len si treba uvedomiť, že naozaj im často vedia poskytnúť lepšiu starostlivosť aj. My máme v rodine dievča, ktoré má poruchu pozornosti, vývinové poruchy učení, skončila na tretíkrát v súkromnej škole, pretože na žiadnej inej škole jej nevedeli zabezpečiť dobrú starostlivosť.
A znovu, to nie je o delení škôl na dobré, zlé, súkromné, štátne. Sú aj také, aj onaké. Poznám úžasne inkluzívne verejné školy, obecné školy. Ide o to, že nemôžeme zrušiť jednu časť, jednu nohu systému, kým nevieme zaručiť, že tá druhá zabezpečí dostatočnú náhradu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Vážení kolegovia, kolegyne, vážený pán minister, dnes rokujeme o niečom, čo bolo označené za teda zásadnú reformu v školstve na Slovensku a naozaj budeme hovoriť o závažných zmenách. A tiež ako moji kolegovia mám potrebu upozorniť na to, že rokujeme de facto v skrátenej rozprave, lebo tým, že bolo zlúčených sedem zákonov do jednej rozpravy, tak nám to výrazne obmedzilo čas, nám, ktorí sme tu zvolení a máme záujem sa k tým témam vyjadrovať. A ono je to, žiaľ, treba to vidieť v kontexte, že ono je to smutná vizitka práce tejto vlády, lebo toľké mesiace ste sa nevedeli dohodnúť na konsolidácii, až ste ju predložili na túto schôdzu v skrátenom legislatívnom konaní, čo odobralo vlastne v konečnom dôsledku čas na rozpravu k iným zásadným zmenám. A preto sa stalo, že dneska máme obmedzený čas k zásadným zmenám v školstve.
Využijem teraz mojich dvadsať minút na to, aby som hovorila aspoň o niektorých kľúčových veciach, ktoré sa týkajú regionálneho školstva, nestihnem, žiaľ, všetko a následne sa prihlásim ešte do ústnej rozpravy, aby som aspoň desať minút venovala potom vysokoškolskému zákonu.
Tieto zákony adresujú mnoho dôležitých problémov, to jednoznačne uznávame a musím uznať ministerstvu aj pánovi ministrovi aj istú odvahu naozaj otvoriť ťažké a dlhodobé problémy, ktoré v našom školstve máme. Hovorilo sa tu veľa o tom, čo najviac rezonovalo aj vo verejnom priestore a to sú zmeny v otázkach školských obvodov a v prístupe k neštátnym školám. Ja sa tiež na začiatku zameriam na toto a pozriem sa na to z optiky toho, aký môžeme predpokladať dopad na deti s rozmanitými potrebami. A myslím si totiž, že práve dopad na tých najzraniteľnejších je istý taký lakmusový papierik, na ktorom môžeme ohodnotiť vôbec akúkoľvek reformu v školstve. Žiaľ, pri viacerých týchto zmenách my dnes naozaj nevieme povedať, ako dopadnú v praxi, nie sú na to ani nijaké akoby relevantné odhady a máme preto dôvodné obavy, že ten cieľ, pre ktorý vlastne boli navrhnuté, sa v praxi nedosiahne. Naopak, tieto zákony prinášajú určité riziká, a dokonca si myslím, že hrozia kontraproduktívne dopady.
Hovorila som tento týždeň s mamou jedného autistického chlapca, ktorý je vo veku základnej školy, je na domácom vzdelávaní a ona o zákone povedala, že je to zákon, ktorý predpokladá ideálny stav školstva. A myslím si, že to vystihla, lebo tieto zmeny, aj tie zmeny o tých neštátnych školách sa akoby zameriavajú na okrajové časti nášho školského systému s predpokladom, že keď nejakým spôsobom okrešeme alebo upravíme tie okrajové časti, tak akoby sa nám nejako zázračne zlepšilo to jadro vnútri, lebo gro regionálneho školstva tvoria štátne školy, to je to jadro.
Lenže problém je, že toto vôbec nemusí nastať, lebo my máme v školstve mnoho problémov, ktoré tento balík zákonov nijako neadresuje, ani si nedáva tú ambíciu. Tu sa neriešia nízke platy učiteľov a nízka atraktivita učiteľského povolania. Nerieši sa nedostatok iných odborníkov v školstve. Nerieši sa, že mnohé štátne školy cielene nie sú ochotné alebo nevedia, ako vzdelávať deti, ktoré sa nejako odlišujú od normy a nechcú ich potom prijať. A nerieši sa ani tu už spomínaný nízky normatív, ktorý potom často musia kompenzovať zriaďovatelia, niekde sú to obce a niekde sú to cirkvi alebo súkromní zriaďovatelia, napríklad pokiaľ ide o starostlivosť o budovy. Alebo sa kompenzujú cez skryté poplatky, čo vie každý z nás, ktorí máme deti na hocakej škole, že minimálne všetky pomôcky, ktoré platíme na začiatku školského roka, to sú tiež skryté poplatky, ktoré v ideálnom svete by mal riešiť dostačujúci normatív.
Čiže pravda je, že všetky tieto problémy nám zostanú, ale idú sa nejakým spôsobom okresávať výnimky. Samozrejme, keď sú to extrémne prípady, že ide o porušenie zákona, o zlyhanie jednotlivcov, o tom sa ani nemusíme baviť, tam jednoznačne treba vyvodiť zodpovednosť. Ale my nemáme takýto typ systémového problému pri všetkých neštátnych školách a školských zariadeniach. A teraz otázka je, čo bude s deťmi, ktoré nenájdu vhodné riešenie v jadre systému, teda vo verejných školách, ale doterajšie vzdelanie sa im stane nedostupné napríklad preto, lebo to môže byť súkromná škola, ktorá ale z dôvodu vysokého nájmu, lebo sú v komerčných priestoroch, sa rozhodne nejsť cestou verejného poskytovateľa, ale rozhodnú sa cestou zvýšenia školného, čiže pre časť rodičov sa stanú finančne nedostupné. To by práve bol takýto kontraproduktívny a nezamýšľaný dôsledok tohto balíka a som presvedčená, že budú prípady, kedy sa presne toto stane.
Spomeniem prípad pani Lucie Kurekovej, jej prípad bol aj medializovaný, my sme sa s kolegyňou s ňou aj osobne stretli. Ona má syna tiež na autistickom spektre, ktorý nebol prijatý do spádovej školy. Obvolala 40 škôl, chlapec v povinnej školskej dochádzke a ona musela obvolať 40 škôl, aby našla školu, ktorá jej syna prijala. A našťastie mala tú energiu, čo málokto má, že išla do súdneho sporu so spádovou školou a nakoniec ten súd vyhrala a spádová škola musela toho chlapca prijať.
Toto sú problémy, ktorým my čelíme v našom školstve a nesúvisia s neštátnymi školami. Práveže máme mnoho súkromných aj cirkevných škôl, ktoré veľmi ochotne prijímajú deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a vedia im poskytnúť kvalitnejšie vzdelanie. A ja znovu zdôrazňujem, toto nie je čierno-biely boj, to neplatí tak, že verejné verzus neštátne školy a niekto je dobrý a niekto je zlý, nie. V oboch tých akoby skupinkách nájdeme rozmanité školy, tak ako musíme vzdelávať rozmanité deti. A možno si poviete, možno pán minister si povie, že veď to vyrieši tá dohoda o verejnej službe, lebo je pravda, že ten zákon umožňuje aj takúto nejakú strednú cestičku.
No len tu sa dostávame k tomu, čo vnímam ako ďalší problém tejto legislatívy. Pôvodný návrh, ktorý prišiel do MPK bol veľmi tvrdý a po všetkých výnimkách, ktoré vznikli v MPK, výsledný produkt je tak chaotický a tak nepriehľadný a v konečnom dôsledku bude netransparentný, lebo niektoré školy si na ministerstve vybehajú dohodu a budú mať potom viac financovania a niektoré školy si nevybehajú dohodu a nebudú mať viac financovania. Tie podmienky zákon nakoniec ani neupravuje, bude to upravovať nejaká podzákonná norma, ale v konečnom dôsledku vy ste, pán minister, v úvodnom slove povedali, že chcete teda zabrániť roztrieštenosti pravidiel, to je také pekné slovo, ťažké roztrieštené pravidlá, no ale v konečnom dôsledku pokiaľ ide o neštátne školy a verejných poskytovateľov a dohody o verejnej službe, tak sa zavádzajú nové roztrieštené pravidlá a naozaj dneska nevieme, aký to bude mať dopad. A obávame sa teda, že vo výsledku niektorým deťom vezmeme alternatívu, ale nevieme im zaručiť, že tie základné školy, to jadro školského systému, sa ako celok stanú kvalitnejšie a inkluzívnejšie.
Otázny je podľa mňa v tomto aj dopad práve k deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia a deťom z marginalizovaných rómskych komunít. O tom už dôsledne hovorila moja kolegyňa Kosová a ja len upozorním na to, že pokiaľ chceme zabrániť tomu, aby súkromné školy vznikali ako nástroj segregácie, teda aby nevznikali a zabrániť tomu, že by existovali ako nástroj segregácie, tak tento zákon to v konečnom dôsledku nezakazuje, len to robí drahšie. Čiže stále on umožní, aby si rodičia zriadili súkromnú školu vedľa rómskej osady, ktorá legitímne žiadne rómske dieťa neprijme, akurát teda dostanú od štátu o niečo menej peňazí a o niečo viac si zaplatia tí rodičia, čiže to bude nakoniec iba pre tých bohatších. Ale, žiaľ, tento zákon takéto správanie škôl vlastne nezakazuje.
Na záver teda tejto časti poviem, že áno, my oceňujeme ten zámer zapojiť neštátne školy do nejakého férovejšieho vzdelávania aj detí s rozmanitými potrebami a z toho čo sme s tými školami, veď pravidelne sme v kontakte, aj k tomuto zákonu sme boli v kontakte, vnímame, že aj tam je ochota, aj pri asociácii súkromných škôl, aj pri asociáciách cirkevných škôl je ochota o tom diskutovať, ale naozaj tento návrh, tak ako je nakoniec predložený, nepovažujeme za najšťastnejší.
Aby som teda nehovorila len o téme neštátnych škôl, pozriem sa ešte na iné dopady obzvlášť teda vo vzťahu k deťom so špecifickými potrebami. Až po MPK prišla do novely školského zákona zásadná zmena v oblasti podporných opatrení a poradenského systému. Niektoré hodnotíme pozitívne, myslím si, že pri tých podporných opatreniach to, že sa vrátilo vlastne k pôvodnému zneniu, ktoré bolo pri tvorbe Plánu obnovy, že sa podporné opatrenia delia na tri úrovne, všeobecné, cielené a špecifické, myslím si, že to je dobrý krok. Tu by som však chcela upozorniť na to, že nám vypadli dve špecifické podporné opatrenia a to podľa mňa trošku súvisí a to ilustrujem, lebo to trošku aj súvisí práve s tou otázkou, ako sa dajú vtiahnuť neštátne školy. Zo zákona vypadli podporné opatrenia, ktoré sa týkajú prekonávania fyzických bariér, to je obzvlášť pre deti, ktoré sú na vozíku a podporné opatrenie diétna strava pre deti, ktoré majú nejaké závažné alergie a nemôžu sa bežne stravovať v školskej jedálni. A ja za tým vidím, neviem, ale predpokladám, že to súvisí so snahou konsolidovať a s tým, že sa nedalo zaručiť, že by sa teda zabezpečilo financovanie týchto podporných opatrení na všetkých školách, tak sa to zo zákona dalo úplne von.
Tu by som chcela pripomenúť alebo upozorniť na to, že keď vznikal systém podporných opatrení a ja som vtedy bola pri tom ako úradníčka ministerstva školstva, ako pracovníčka na Pláne obnovy, tak tá filozofia zahŕňala aj nejaký regionálny princíp. Keď sa narodí dieťa, ktoré je nechodiace, ktoré je na vozíku, áno, ideálne by malo ísť do svojej spádovej školy, ale pokiaľ tá škola je silne bariérová, to tak poviem, naozaj má tam veľa schodísk, stará budova, nie je možné ju nejak finančne efektívne rekonštruovať, tak v súčasnosti to bremeno väčšinou nesú rodičia. To je ako s tým prípadom, kde mama obvolala 40 škôl, aby našla školu. Sú to tí rodičia, ktorí potom zúfalo obvolávajú a de facto sa doprosujú a hľadajú riešenie, že kde vezmú na vzdelávanie ich dieťa, aby nezostalo na nútenom domácom vzdelávaní. Tá filozofia, ktorá viac-menej v zákone aj je už teraz, aj sa preklápa, je, že túto zodpovednosť by mal prebrať štát. Túto zodpovednosť majú prebrať regionálne úrady školskej správy. Oni sa majú stať tí zodpovední, oni majú mať prehľad o danom regióne, kde sú bezbariérové školy, kde sú školy napríklad, ktoré podávajú diétnu stravu a to sa môže týkať aj ďalších podporných opatrení. Oni majú vedieť, či tie školy majú kapacitu, oni majú zavolať tomu riaditeľovi a potom po dohode s rodičmi oni môžu tej škole nakázať, toto dieťa musíte zobrať. A štát im preplatí dopravné. To je už teraz. Toto napríklad tiež mohol byť jeden z nástrojov, ako vtiahnuť neštátne školy do toho, aby boli inkluzívnejšie a na tento regionálny princíp poskytovania podporných opatrení. Čo sa, žiaľ, stalo, že v tejto novele zákona tieto dve podporné opatrenia vypadli úplne, čiže rodičia tých detí nielenže si nemôžu zažiadať o bezbariérovosť na svojej škole, ale vlastne aj vypadli z tohto princípu, aby ich odbremenila RÚŠS-ka a aby iný úrad a štát mal zodpovednosť za to, nájsť im školu.
Zároveň sa mení aj systém poradenských zariadení, delenie poradenských úrovní, je to v zákone a tento zákon spája dve úrovne dokopy, takzvaná tretia a štvrtá úroveň. Tretia úroveň je práca s intaktnými deťmi v poradniach, to sú preventívne programy, testovanie školskej zrelosti, práca s nadanými deťmi a podobne a štvrtá úroveň je vo všeobecných poradniach, ale práca už so zdravotne znevýhodnenými deťmi alebo deti v riziku, to už sú deti, ktoré potrebujú napríklad dieťa s náročnou komunikačnou schopnosťou, ktoré je de facto nehovoriace, síce už v školskom veku a potrebuje intenzívnu logopedickú starostlivosť. Tieto dve úrovne sa teraz spojili do jedného, lebo sa povedalo, že veď sa dejú pod jednou strechou. No lenže to je iný typ činnosti.
A tuto vyjadrujem obavu, že ak sa zlúči aj financovanie a potiahne sa ten normatív smerom nadol a povie sa, že aj keď robíte so zdravotne znevýhodnenými, tak dostanete iba nižší normatív, teda to nie je normatív v zmysle ako pre školy, ale to výkonové financovanie poradní, tak už teraz finančne podfinancované poradne ešte viac vlastne necháme finančne vykrvácať, neviem to inak povedať. A hrozí nám, že sa nám ešte viac zhorší nedostupnosť týchto zariadení. A my potrebujeme poradenské zariadenia, to je kľúčový prvok celého školského systému, pokiaľ ide o podporu duševného zdravia, pokiaľ ide o prevenciu toho, aby nám deti s rôznymi znevýhodneniami nezlyhávali v školstve. My tie poradne potrebujeme a tu chcem upozorniť na to, že veľa sa hovorí o súkromných školách. Súkromné školy nám tvoria asi 10 % celého systému. Súkromné poradne nám tvoria skoro polovicu systému. Čiže dajme si pozor na to, aby sme ich nezruinovali, lebo keď ony začnú zatvárať dvere, lebo povedia, že ony sa už finančne nevedia utiahnuť, tak ten poradenský systém nám skolabuje a my nemáme náhradu. Tuto naozaj treba dbať na to, aby bol zachovaný, lebo plní dôležitú funkciu.
No a úplne na záver už pre krátkosť času iba stručne sa ešte pozriem na tému výchovných zariadení, doterajších špeciálnych výchovných zariadení. Viacerí viete, už som sa minulý rok intenzívne venovala téme reedukačných centier, veľmi to vtedy rezonovalo aj v dôsledku tých odhalení generálnej prokuratúry, bolo vtedy prisľúbené, že príde reforma, reforma meškala, ale teda teraz máme na stole nejaké návrhy zmien, je škoda, že tieto návrhy legislatívne nejdú ruka v ruke s nejakou ucelenou koncepciou. A podľa mojich informácií na ministerstve aj vznikla koncepcia, ktorá ale z nejakého dôvodu nikdy nebola predložená vláde, nikdy nebola zverejnená, čiže my nevieme posúdiť týchto pár legislatívnych zmien v kontexte toho, čo sa plánuje s celou sieťou. To, čo však zo zákona vieme vyčítať, je, že chýba znovu riešenie pre pedopsychiatrických pacientov. My máme teraz veľa detí v reedukačných centrách, ktorí v skutočnosti patria na pedopsychiatriu, sú to deti s ťažkými poruchami psychiatrického charakteru a to, že majú potom poruchy správania, je iba dôsledok. Ale oni v skutočnosti by nemali byť v reedukačných centrách, ani im nevedia v tých reedukačných centrách poskytnúť primeranú starostlivosť a ešte tam trpia medzi inými spoluchovancami. Pre tieto deti by mali byť pedopsychiatrické liečebne a ja viem, že to už trošku zachádzame do rezortu zdravotníctva, ale tento zákon ruší liečebno-výchovné sanatória a pred pol rokom, keď sme zvolávali mimoriadny výbor v tejto veci, tak vtedy ste, pán minister, predložili nie koncepciu, ale prezentáciu, v ktorej bolo uvedené, že vznikne aj špecializované liečebné centrum. Taký bol prísľub, teraz to v tom zákone chýba.
Čiže otázka je, čo a registrujem, že ste mali tlačovku s ministrom Šaškom, myslím, že minulý týždeň, kde sa hovorilo o tom, že niečo bude, no to sú vždy také prísľuby, bude koncepcia, bude pracovná skupina, bude všeličo, ale keď už tuto sa ide meniť tá sieť, lebo sa idú rušiť liečebno-výchovné sanatória, otázka je, aké riešenie je navrhnuté pre pedopsychiatrických pacientov. Sú tam, samozrejme, aj niektoré iné pripomienky k reedukačným centrám, napríklad to, že by tam nemali patriť deti mladšie ako dvanásť rokov a ďalšie, ale teda končí mi čas.
Myslím si, že naozaj tento zákon adresuje mnoho dôležitých problémov, mnoho aj dlho odkladaných problémov, to určite uznávam, ale tie riešenia, ktoré sú prinesené, žiaľ, nie vždy naozaj ten systém zlepšia a skôr máme dôvodné obavy, že prinesú mnohé riziká. A to je dôvod, prečo teda nevieme tieto zákony v prvom čítaní podporiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Pán Habánik, vy ste spomínal fínske školstvo, ku ktorému by mali vlastne sa pozerať naše snahy a vízia a kam by sme to školstvo chceli dostať, pretože tam vlastne majú aj neštátni, aj štátni zriaďovatelia stopercentný normatív a nemôžu vôbec vyberať školné a, samozrejme, musia teda prijať všetky deti. Ja s vami celkom aj súhlasím, pretože ja takýto model naozaj považujem za najférovejší, len potom nerozumiem tomu, prečo sa ministerstvo vydalo absolútne iným smerom, nepozerá sa na školné, ale pozerá sa na rozdiel v normatívoch. A keď sa už pozeráme teda aj na to Fínsko, tak ja by som len pripomenula, že je tam trojnásobne vyšší normatív, učitelia tam majú dvojnásobné platy, je tam oveľa vyššia životná úroveň, samozrejme, ako u nás a to, čo je najpodstatnejšie, je, že tam ide 7 % HDP do školstva, nie ako u nás štyri.
Čiže to, kam by sme sa mali my pozerať na Slovensku, je postupne zvyšovať práve percento HDP nato, aby sme mohli zvýšiť normatív tak, aby všetky, aj verejné, aj neverejné, štátne a neštátne školy mali možnosť mať normálny normatív a potom by sme mohli regulovať školné. Toto si myslím, že by mal byť cieľ nášho vzdelávania.
A ďalej ste hovoril o tom, že každý zriaďovateľ, aj ten neštátny, si musí nastaviť nejaký ekonomický model, tak aby mu to vychádzalo. Čiže títo neštátni zriaďovatelia by teraz asi nemali kričať, že teda ale my nemáme z čoho platiť komerčný nájom, ak to správne chápem. No ale ja by som tu teda upriamila pozornosť na to, že oni 30 rokov fungovali v nejakom legislatívnom prostredí a museli sa mu prispôsobiť a nemali dosah na to, aby mohli sídliť vo verejných budovách a mnohí z nich si museli zadovážiť budovu napríklad na úver, ktorú teraz nebudú môcť normatívu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)