Videokanál klubu

že z tých obyvateľov to urobí milionárov a oni sú takí hlúpi, že sú ochotní zbaviť sa tejto príležitosti, tak nečakajte žiadne závratné zisky pre tento konkrétny región. Ale minister samozrejme nemá problém čokoľvek sľubovať, keď to vyhovuje hlavne jemu. A možno čo je ešte vážnejšie ako tieto výmysly o turizme, tak minister životného prostredia nepreukázal, že táto stavba neohrozí pitnú vodu pre 60 tis. ľudí Novohradu, pretože ako som spomínala, súčasťou tejto prečerpávačky je, alebo mala by byť, aj vodná nádrž, ktorá dnes slúži ako pitná voda pre tie tisíce ľudí. On nereflektoval toto riziko, napriek stanovisku, ktoré ho na to upozorňovalo, napriek memorandu stoviek potenciálne zasiahnutých obcí, ktoré ho na to vyzývali. Namiesto toho, namiesto vysvetľovania si kúpil podporu hŕstky obcí, pričom väčšiny z nich by sa tá stavba vôbec nedotkla. Veď prečo by takú stavbu prečerpávačky nepodporila napríklad obec Očová, ktorá sa nachádza 50 kilometrov od plánovanej výstavby, to znamená, že nebude vôbec dotknutá, ale môže za podporu dostať peniaze, lebo to je to, čo Tomáš Taraba sľúbil. Mňa celkom mrzí, že keď vidím, že na tých malebných lazoch Podpoľania, kde som na rozdiel od ministra bola hneď niekoľkokrát a ktorú chce minister zatopiť, že tam žije naozaj súdržná komunita, že tam funguje farmárčenie, ktoré je udržateľné vo vzťahu ku krajine, že sa tam rozbieha aj ten turizmus práve teraz, lebo podľa mňa toto je ten vidiek, ktorý by sme mali podporovať, toto je ten vidiek, ktorý sa táto koalícia zastrája chrániť, ale nakoniec preň keď príde tá príležitosť, neurobí vôbec nič alebo úplne naopak, ho ide len ničiť. Takto vyzerá podľa mňa čistá arogancia moci, ale aj tá spomínaná zbabelosť, pretože naozaj Tomáš Taraba za celý ten čas priamo na to miesto nikdy neprišiel, miestnym nebol schopný a ochotný čeliť, hoci ho o tie stretnutia žiadali, prosili, cestovali za ním. Toto sú jednoducho tí národniari, ktorí milujú našu krajinu len vtedy, keď ju môžu ovládnuť, zničiť a nemajú odvahu pozrieť sa ľuďom do očí. Štát podľa Tarabu, to je aj štát, v ktorom jednoducho nie je miesto pre prírodu, len pre biznis bohatých. A povedzme si to veľmi jasne, tá ochrana prírody, to nie je len nejaká charita, to nie je ochrana nejakej chránenej rastlinky niekde ďaleko, to je jednoducho ochrana vody, pôdy, klímy, ekologickej stability, jednoducho všetkého, na čom závisí naše prežitie, lebo my všetci tu dýchame vzduch, my všetci tu pijeme vodu, my všetci tu nejaké jedlo musíme konzumovať. No, Tomáš Taraba sa od začiatku rozhodol byť skôr ministrom hospodárstva takého typu z minulého storočia, hoci sedí na rezorte životného prostredia a je v 21. storočí, ale ani tá túžba byť ministrom hospodárstva mu nevyšla, pretože samotní podnikatelia, keď sa s nimi rozprávame, tak pomerne rýchlo zistili, kto on v skutočnosti je, tento náš kráľ Slnko. Človek, ktorý sa rozháda s každým, kto sa mu nepodriadi, kto sa rozháda s každým, kto da dotkne jeho ega. A tak sa nakoniec minister Taraba stal ministrom len pre tých, ktorí s ním dokážu vyjsť a to sú spravidla tí ľudia, ktorí na tom dokážu niečo získať. Tarabove ťaženie v prospech týchto ľudí a proti prírode vidíme všade. Vidíme to v podobe zničeného zákona o ochrane prírody a krajiny, v rámci ktorého verejnosť napríklad prišla o právo hájiť prírodu pri jej poškodzovaní. V rámci tohto zákona sa zdecimovala aj stráž prírody, kde naozaj dnes po roku to cítime všade, hlavne ale na drzosti motorkárov, štvorkolkárov, ktorí jazdia po našich lesoch, poliach, lúkach, po potokoch a sú agresívni, keď sa proti nim niekto ozve. Problémom sú aj nelegálne výruby, ale treba povedať, že vďaka zdecimovanej stráži, kde dnes sa o celú rozlohu našej krajiny stará približne 50 profesionálnych strážcov na celú rozlohu krajiny, tak my sa o väčšine tej protizákonnej činnosti dnes už ani nedozvieme alebo nie včas, aby sa s tým dalo niečo robiť. Jednoducho vďaka Tomášovi Tarabovi pytliaci, štvorkolkári, zlodeji a podvodníci majú na Slovensku raj. Ale pri tomto zákone nekončíme. Snahu Tomáša Tarabu oslabiť prírodu v prospech najbohatších podnikateľov v našich horách vidíme napríklad aj pri legislatíve posudzovania vplyvov na životné prostredie, alebo pri zonáciách národných parkov, ktoré sa aktuálne chystajú. Cieľ je jediný, minister životného prostredia chce umožniť divoký neregulovaný rozvoj turizmu. Chce lanovky, zjazdovky, hotelové komplexy, bufety, hlasnú hudbu, nevkusné reštaurácie v každej jednej doline. Asi preto, aby ľudia nemohli byť ani na sekundu so svojimi vlastnými myšlienkami a nemohli si všimnúť, že im tu potichu kradnete krajinu. Ale tá smutná pravda na tomto prístupe je, že keď tie národné parky zničíte, keď tú prírodu zničíte, ani do tých hotelových komplexov ľudia nebudú chodiť, pretože nebudú mať za čím. Štát podľa Tomáša Tarabu je aj neschopný. Ideálne si to vieme ilustrovať na jeho čerpaní, resp. nečerpaní eurofondov, pretože minister životného prostredia je v tomto dlhodobo najhorší, aktuálne tretí najhorší spomedzi všetkých ministrov. On to samozrejme nikdy neprizná a nemá vôbec problém, žiadne škrupule klamať v priamom prenose, hoci my tie vyhodnotenia vidíme pravidelne na rokovaniach vlády. On sa dokonca je schopný napriek tomu, že jeho výkon je taký mizerný, on je schopný sa vyhlasovať za premianta. A keď náhodou dôjde na tú debatu, tak vinu hádže na všetkých okolo seba a ja sa pýtam, načo je nám minister, ktorý nie je schopný ani prevziať zodpovednosť za svoje konanie. Na čom mu skutočne záleží ilustruje podľa mňa taký jeden príklad, ktorým sa nedávno samotný minister aj chválil. V Strede nad Bodrogom čakali 20 rokov na kanalizáciu. No a vďaka tomuto nášmu fenomenálnemu ministrovi, ktorému tak záleží na čerpaní eurofondov, si počkali ešte o rok viac. Tá zmluva bola pred rokom nachystaná na podpis, ale minister ju jednoducho nepodpísal. On si musel vytvoriť príležitosť, on si musel počkať, aby si tam v žiare reflektorov, v žiare kamier prišiel urobiť tlačovku, aby boli prítomné osobnosti, jednoducho aby to malo ten honor. Veď hádam nebude on cestovať len tak, tento náš vicepremiér. Veľmi podobne sa zachoval aj v Stakčíne. Tam rovnako bola pripravená zmluva, čakala na rok, aby tam došiel Tomáš Taraba, urobil si tlačovku s bývalým prezidentom Schusterom, aby mu to stálo za to sa na ten východ vydať. Čo tam po ľuďoch, ktorí vďaka nemu čakajú ešte o rok dlhšie k základnej dôstojnosti, k základnej infraštruktúre. Čo tam po hrozbe prepadnutia eurofondov. Tomáš Taraba je jednoducho niekto a zaslúži si všetok rešpekt a úctu, ktorú si takýmto spôsobom vymôže. Za povšimnutie určite stojí aj výkon ministra v Pláne obnovy, kde jeho ministerstvo dlhodobo podávalo naozaj veľmi zlý výkon, malo mnoho nesplnených míľnikov a bol to obrovský problém, na ktorý sme uprednostňovali. Nevedel si jednoducho dať rady s tými úlohami, ktoré mal a nevedel ani vymyslieť alternatívu, lebo to je opäť to čo ja hovorím, on je schopný rušiť, ničiť, ale neprinesie nič, čím by to nahradil. No a dnes treba povedať, že už nie je premiantom v tomto negatívnom zmysle s tým najhorším výsledkom, ale nie je to preto, žeby zamakal a dobehol tie zameškané reformy ale preto, že on sa dobrovoľne vzdal 300 mil. pre svoj vlastný rezort. Nevedel si s nimi poradiť, nevedel čo s nimi, tak ich odovzdal, nech sa páči, využite ich inde, ja to neviem. Fakt tomuto hovorím manažér roka. No problém je, že na chvíľu mal možno pokoj, ale už sa opäť zmráka a financie z Plánu obnovy pre jeho ministerstvo sú aj naďalej ohrozované. Je to jeho neaktivitou pri zonáciách národných parkov, ktoré som už spomínala, ale naopak aj priveľkou aktivitou jeho štátneho tajomníka, alebo koaličných poslancov, ktorí podávajú novely, ktoré sú v rozpore. Zonácie samotné musia byť schválené v prvom polroku tohto roka, pričom nespĺňajú základné parametre ochrany prírody, ktoré si dohodol s Európskou komisiou už samotný minister a bolo to presne v tom čase, keď zástupca vlády vykrikoval, že teraz už je to ich Plán obnovy a teraz už oni naozaj preberajú plnú zodpovednosť a prestanú výhovorky. No tak pri zonáciách je minister v úplnom pate, Európska komisia vie, že sú zle pripravené, on samotný vie, že sú zle pripravené, všetci vedia, že sú hrozbou, že tá hrozba je, že Slovensko príde o stovky miliónov eur. A Tomáš Taraba nerobí vlastne nič, takto vyzerajú schopnosti tohto nášho ministra životného prostredia. No a myslím, že už sme si celkom dosť povedali, ako vyzerá štát podľa Tomáša Tarabu, ale je dôležité povedať, že kým on sám chce byť ten kráľ Slnko, v skutočnosti keď sa pozrieme na to čo robí, on je len obyčajný papaláš. Začnem tým najvypuklejším, čo nie je priamo jeho konanie, ale je to niečo, čo toleruje a obraňuje keď na to príde a to je rodina Kuffovcov. Tým podľa mňa by sme za bežných okolností nemali veľmi venovať pozornosť, ale osud má naozaj čierny zmysel pre humor, resp. zmysel pre čierny humor a sú to dnes štátni tajomníci a tak im tú pozornosť dávať musíme. Podľa mňa naozaj kráľom papalášizmu nie je nikto iný ako Filip Kuffa a určite si pamätáte všetci jeho slávny prelet nad Národným parkom Malá Fatra, tak ako je to zo zákona zakázané. Tento človek, ktorý by mal zákon o ochrane prírody a krajiny detailne poznať, nieže ho porušovať, ale on ho má obhajovať. Podobne jeho spanilá jazda štvorkolkami po Národnom parku Poloniny, kde je to rovnako zakázané, ale jeho odpoveď bola, že on ako štátny tajomník vlastne na toto všetko má právo, jemu keď vlastníci lesa v tomto prípade povedia, že má sadnúť na štvorkolku, do vrtuľníka, tak on tak jednoducho urobí, lebo on je štátny tajomník a hádam má na to právo. To je jednoducho čistá definícia papaláša, keď si štátny tajomník myslí, že jeho sa zákony netýkajú. Alebo si spomeňme na jeho vozový park s desiatimi vozidlami, lebo veď štátny tajomník to tiež nie je len tak hocikto, hoci tú úroveň kráľa Slnko celkom nedosahuje. Keď zacitujem Filip Kuffa povedal pri tejto príležitosti, že minister alebo štátny tajomník by mal mať kedykoľvek ktorékoľvek auto k dispozícii. Tak ja hovorím, že to aby sme si dávali pozor, keď pôjdeme okolo ministerstva, lebo za nami dobehne Filip Kuffa s jeho zamestnaneckým preukazom a povie, že chce naše auto, lebo on je štátny tajomník a musí sa niekam dostať. Toto všetko Tomáš Taraba kryje, toleruje, obhajuje vždy, keď na to príde, ale za ušami má naozaj aj on. Stačí keď sa pozrieme na predražené letenky do Ameriky, ktoré sú naozaj boli drahšie, ako stála cesta ministerky kultúry, ktorá sa pomerne dosť v médiách objavovala a bolo to na služobnú cestu bez výsledkov, pretože on v tom svojom programe, kam letel za 13 tis. len on a jeho generálny tajomník, tak on tam v skutočnosti riešil len jedno jediné pracovné podujatie. Ostatné bloky v jeho služobnej ceste sa niesli v duchu hesla voľný čas. V čase konsolidácie si myslím, že toto, takéto plytvanie prostriedkami je naozaj výsmechom do tváre ľudí, ktorí dnes napríklad platia vyššie odvody. No alebo pripomeniem inú výpovednú vec, ktorú minister Taraba nejako ťažko nesie, keď sa mu pripomína. On sa tvári, že je to nejaká normálna vec. On opäť v čase konsolidácie si povedal, že prečo kam neminúť tie peniaze. No nainštaloval si na ministerstvo koberec a nielen tak hocijaký koberec, rovno červený koberec, lebo veď ten honor. A môžete hádať, natiahnutý bol odkiaľ kam? Od vchodu ku kancelárii ministra životného prostredia a tam končil. On síce hovoril, že to je preto, aby sa ľudia nešmýkali, ale tak mimo jeho priestorov kade chodí on, sa asi šmyknúť už môžu. Dámy a páni, toto je vaša excelencia, vaša výsosť, skutočný kráľ Slnko, Tomáš Taraba. Minister, ktorému naozaj viac záleží na vlastných privilégiách, prestíži a ornamentoch, ako na osudoch bežných Slovákov a Sloveniek. Tých dôvodov, prečo odvolať ministra Tarabu je viac než dosť. Mohli by sme o nich hovoriť dni, týždne, nieže hodiny. Podľa mňa si vyberie úplne každý. Vymenovali sme ich tu dosť. Komu záleží na slovenskej prírode a životnom prostredí, lebo to je to, vďaka čomu sme a na čo by sme mali byť aj v tejto sále hrdí. Preto vás žiadam, hoci sa to môže zdať
=====

...riaditeľ chránenej krajinnej oblasti Záhorie, ten je zase prevádzkovateľom strelnice, to sú mi skúsenosti. No a títo ľudia, sú síce možno verní, ale niekedy naozaj dôjde na to, že sú nekompetentní a veľa o tom hovorí aj tá fluktuácia, ktorú vidíme v rezorte. Napríklad Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, ktorý mimochodom rieši práve tie environmentálne záťaže, má od nástupu vlády už štvrtého riaditeľa. Rovnako tak Národný park Poloniny, Národný park Muránska planina, ten má dokonca už piateho riaditeľa, ale aby som nekrivdila, Tomáš Taraba priťahuje aj naozaj talentovaných ľudí. Ten riaditeľ štátnej ochrany prírody, ktorého som spomínala, on je taký fenomenálny, že ešte popritom všetkom zvláda byť riaditeľom Národného parku Veľká Fatra a dokonca nie je sám, pretože riaditeľ Národného parku Nízke Tatry zvláda zároveň zaskakovať aj v TANAP-e, kde nevedia nájsť náhradu za pytliaka. No a do tretice, riaditeľ Národného parku Slovenský kras, tak ten zase zaskakuje aj v Pieninách. Možno Tomášovi Tarabovi krivdím, možno on je v skutočnosti majster konsolidácie, ale podľa mňa v skutočnosti šetrí len vďaka tomu, že nevie zohnať ľudí, lebo preňho nikto schopný nie je ochotný ísť pracovať. Aj organizácie mimo ochrany prírody sú v skutočnom chaose, nefungujú základné služby, ktoré majú zabezpečovať, klesá tým odbornosť aj kredibilita nášho štátu ako takého. Napríklad taký Slovenský hydrometeorologický ústav, to je pomerne konzervatívna organizácia, jej zamestnanci sú tradične veľmi zdržanliví, no napriek tomu prednedávnom prišli s otvoreným listom, kde sa sťažujú na atmosféru strachu, ktorá vďaka nominantovi Tomáša Tarabu panovala v tomto ústave. No, možno by ste si povedali, že čo tam potom, že neviem, že však v tej predpovedi počasia sa aj tak často netrafia, no ale SHMÚ je v skutočnosti súčasťou kritickej infraštruktúry, pretože od nich záleží objednávanie plynu na vykurovanie, riadenie leteckej prevádzky a bezpečný prelet a pristávanie. Záleží od nich aj meranie rádioaktivity, detekcia úniku jedovatých látok do ovzdušia a vody, ale aj také veci ako načasovanie sejby na poliach, opatrenia pred búrkami. V čase, keď tí zamestnanci naozaj už v zúfalstve napísali ten otvorený list, hrozilo a takmer museli na Slovensku obmedziť leteckú prevádzku. Také, taký fušer viedol túto organizáciu, lebo Tomáš Taraba tam musel mať svojho človeka a ohrozovať toto všetko alebo sa pozrime na taký Slovenský vodohospodársky podnik, to je možno na prvý pohľad taká nudná organizácia, o ktorej veľmi často nepočujeme, možno vtedy, keď sa bavíme o tom, koľko peňazí v skutočnosti sa do tohto štátneho podniku leje. No ale ono je to opäť dôležitý podnik, dôležitá štátna organizácia, pretože sa stará o desiatky priehrad, stará sa o desiatky vodných nádrží, vodných tokov, udržiava kanály a udržiava hrádze, ktoré nás chránia pred povodňami. Tu má presne pri ochrane pred povodňami, má kľúčovú úlohu, ale rovnako tak aj pri ochrane pred suchom. To znamená, že od Slovenského vodohospodárskeho podniku, ktorý Tomáš Taraba berie ako niečo, s čím môže voľne narábať, závisí ochrana obyvateľstva, závisí poľnohospodárstvo, závisí priemysel, veľmi konkrétne od neho závisia aj vodné elektrárne, ktoré vyrábajú elektrinu a závisia od neho aj jadrové elektrárne, ktoré tú vodu potrebujú na ochladzovanie. Aj tento podnik masovo, naozaj masovo opustili experti s 20 aj 30 ročnými skúsenosťami, no a podľa informácií z tejto organizácie dnes sú v riadiacich pozíciách ľudia, ktorým musíte vysvetľovať, že voda tečie dolu kopcom, lebo oni to nevedia. Takýchto lúmenov si tam priniesol Tomáš Taraba. Naozaj ani rozvrat Slovenského vodohospodárskeho podniku, to nie je len tak, pretože hrozia vážne následky pre Slovensko, nepripravenosť na povodne, na živelné pohromy. Takto vyzerá neodbornosť tejto vlády. Pritom samotný pán minister, on je naozaj odborník na všetko, ako nám tu veľmi často, aj naposledy pri rokovaní o Envirofonde predvádza, ako on všetko vie najlepšie, hlavne poúčať druhých ľudí, hlavne mansplainovať, nech sa páči. Tak tento pán minister vševedko tu blúznil o plazmových spaľovniach, čo sú technológie a projekty, ktoré tam, kde sa o ne pilotne pokúšali, skrachovali, nefungovali a boli drahé. Všetci od toho ustúpili, ale Tomáš Taraba vizionár alebo blúznil o zariadeniach, ktoré budú zachytávať uhlík, lebo napriek tomu, že všetky dôkazy tu máme, tak ten Tomáš Taraba predsa len ešte tú klimatickú zmenu spochybňuje a hľadá nejaké cesty, možno aj na to, aby sa niekde nabalil, tak on tu hovorí o zariadeniach na zachytávanie uhlíka, hoci táto technológia je naozaj ešte len v plienkach, je predmetom výskumu, ale on už ich ide pilotne budovať práve na Slovensku. No a zastrájal sa okrem iného, tento najschopnejší zo všetkých schopných, že to bude on, kto uzatvorí rokovania, naozaj veľmi zložité, o vodnom diele Gabčíkovo-Nagymáros s Maďarskom a tu sa trošku pristavím, lebo, viete, ono nie je veľmi zložité uzatvoriť aj náročné rokovania, vec, o ktorej sa vyjednávalo desiatky rokov, nie je to veľmi náročné, pokiaľ si vy v tom spore, vy v tej diskusii nezastávate záujem vlastnej krajiny, ale záujem niekoho iného, v tomto prípade Viktora Orbána, lebo to je presne to, čo Tomáš Taraba mesiace robil. On totiž ponúkol maďarskej strane dobrovoľne na odovzdávku významnú časť tohto zlatého vajca, ktorým aj on sa pravidelne chválil. On povedal, nech sa páči, berte si polovicu, všetkej vyrobenej elektrickej energie. No, našťastie v tomto prípade tu bol a ostal niekto príčetný a nepodarilo sa mu to a chvíľu som si myslela, že táto jeho spanilá jazda sa uzatvorila, ako to už v prípade Tomáša Tarabu býva klamstvom, pretože keď mu niečo nevyjde, tak on zrazu zostane ticho a tvári sa ako v tomto prípade, že on v skutočnosti celý prvý polrok roku 2025 vôbec nehovoril na každej tlačovej konferencii, ako on bude ten, čo uzatvorí Gabčíkovo, ako musíme, musíme jednoducho dať Maďarsku tú elektrinu, lebo ináč ten spor pôjde do Haagu, čo je samozrejme nezmysel, lebo ten spor je uzatvorený, no ale tá spanilá jazda pokračuje, pretože my sme zistili pomerne nedávno priamo od maďarských predstaviteľov a informácií, ktoré poskytli, že Gabčíkovo pri tomto vyjednávaní tohto nášho najschopnejšieho zo schopných nahradila Tarabova prečerpávačka na Podpoľaní, pretože práve o jej stavbu prejavilo záujem Maďarsko, ktoré má potrebu vyrovnávať svoju sieť, pretože Maďarsko na rozdiel od Slovenska, ktoré už prečerpávacie vodné elektrárne má, Maďarsko nemá a nemá na to ani vhodnú krajinu, aby si to veľmi vybudovali a možno na rozdiel od Tomáša Tarabu majú trochu väčší rešpekt k vlastným obyvateľom, že v tých lokalitách, kde by to možno v tej jednej išlo, si nedovolia, si nedovolia otvoriť túto otázku výstavby, lebo vedia, ako by na to reagovali ich obyvatelia. Tomášovi Tarabovi tomu je to ukradnuté. No a tak, keď to vlastencovi Tarabovi nevyšlo s odovzdávaním elektriny z Gabčíkova, tak chce Maďarsku obetovať Podpoľanie. Je to naozaj vizionár, diplomat, ako tu zažívame pravidelne, charizmatický líder, ktorý nás všetkých inšpiruje. Akurát, že on by zapredal aj vlastnú krajinu, keby to pomohlo jeho vlastnému image-u, tento náš kráľ Slnko. Jemu na prínose pre ľudí nezáleží, jedine na tom jeho vlastnom PR, preto nenávidí odbornosť, lebo práve tá mu odporuje. Štát podľa Tomáša Tarabu je aj zbabelý a potom tú zbabelosť zakrýva aroganciou. To sme videli teda aj na tej odvahe, že minister životného prostredia prišiel sem, obhajoval sa, vôbec namiesto toho netrávil čas nahrávaní videí, kde mohol bez opozície, bez protistrany si hovoriť, čo chce, útočiť a klamať. No, podľa mňa práve spomínaná prečerpávačka Látky-Malinec je toho krásnym príkladom. Práve tento projekt, podľa mňa, mal byť to veľdielo, tá stopa, ktorú Tomáš Taraba zanechá na Slovensku. Nielen na Slovensku, ako v krajine, ale aj naozaj aj v dôstojnosti ľudí. To je to, čo malo byť hodné jeho statusu vicepremiéra. Ja si myslím, že toto v skutočnosti bola tá jeho jedna z dvoch hlavných motivácií. Ja som presvedčená, že on tam v skutočnosti rieši aj nejaké kšefty, ale podľa mňa on chce nechať stopu na Slovensku. On, ale bude to stopa iná, bude to jazva. Ja si viem predstaviť, že on by najradšej túto svoju prečerpávačku, možno keby to trošku inak, keby sme sa proti tomu neozývali, keby sa proti tomu neozývali tí ľudia. Podľa mňa on by ju podľa seba aj pomenoval. Prečerpávacia vodná elektráreň Tomáša Tarabu. To by bolo super, nie? Vieme si predstaviť aj v strede takú sochu, že by mal alebo možno na tom, na tom, na tom priehradnom múre, viete? Bustu, tváričku, juj, aj LED-ková obrazovka môže byť. No, je to, je to v skutočnosti, ale nie možno niečo, čo si vysníval Tomáš Taraba, tento svoj pomníček, ale povedzme si aj realitu, je to projekt, ktorý má, o ktorom sa miestni, napriek tomu, že im má zaplaviť ich domovy, zaplaviť ich nehnuteľnosti, tak sa o ňom dozvedeli z médií, lebo to je taká úroveň a dozvedeli sa o ňom päť dní predtým, ako vlastne Tomáš Taraba chcel spečatiť vyvlastňovanie. Aj v tomto prípade namiesto toho, aby to teda malo nejakú úroveň, tak minister opakovane klamal, dehonestoval a ponižoval tých ľudí, ktorým to naozaj malo zásadne zasiahnuť do života. Hovoril, že vraj to zasiahne iba nejakých päť chalúpok. No v skutočnosti povedzme si aj tie fakty, je úplne jasné, že to zasiahne vyše 40 stavieb a vyše 180 pozemkov, ale pre Tomáša Tarabu to je taká brnkačka. Chcel si to nechať schváliť za strategickú investíciu. Potom za významnú investíciu, lebo však významný je aj on. Bola by to ináč jedna asi z milión významných alebo strategických investícií tejto vlády, lebo prečo si to všetko neposchvaľovať v duchu, že keď je priorita všetko, tak prioritou nie je nič. No ale on to nerobil len bezohľadne voči ľuďom, ale robil to aj v rozpore so zákonom, pretože on je predsa kráľ Slnko, ktorý môže všetko. Za rok odvtedy, lebo to bol vlastne ten hlavný moment, prečo sme pristúpili k jeho odvolávaniu. Za ten rok nám nepredložil žiadnu analýzu, ktorá by preukazovala, že tento naozaj drahý projekt nebude úplne zbytočný. Analýzu, ktorá by ukazovala, že sa to Slovensku a ľuďom na Slovensku oplatí. Hoci to od neho vyžaduje aj zákon a hoci ho k tomu zaviazala aj samotná vláda. To by podľa mňa mohlo trápiť aj viac. On nám stále nevysvetlil, prečo by sa toto malo oplatiť, prečo by sa nemalo v skutočnosti oplatí nejaká alternatíva, či nebude lacnejšia a to plánuje v tomto prípade minúť dve miliardy eur. V čase konsolidácie, všakže? Za dve miliardy eur by sme mohli mať štyri nové veľké nemocnice, vyše 60 km diaľnic a viac ako 20-tisíc novovybudovaných bytov. No ale jediné odôvodnenie, ktoré sme od ministra Tarabu počúvali je alebo boli jeho vlastné pocity a potom klamstvá. Opäť, ako by to bol jeho osobný majetok, ako by to bolo jeho léno, s ktorým si môže robiť, čo chce a on keď môže robiť čo chce, tak sa akurát tak vysmieva ľuďom do tváre. Tú smiešnosť argumentov, ktoré on spomínal, ukážem na tom, že tvrdil, že výstavba tejto prečerpávačky bude mať naozaj zásadný vplyv na podporu turizmu v tejto lokalite. Tak minister životného prostredia chce rozvíjať turizmus pri technickej stavbe, pretože vodná nádrž nie je nič iné, navyše, keď je spájaná s funkciou pitnej vody. To znamená, že k takejto nádrži nebude prístup, pretože tam bude ochranné pásmo, takže si naozaj nech pán minister nepredstavuje žiadne člnkovanie, vodné športy, ani cyklistiku, kde sa môžete popritom ochladiť, žiadne bufety. Treba si predstaviť skôr plot a ostnatý drôt. Napriek rečiam minister Tarabu, jednoducho prečerpávačka z Podpoľania Monako neurobí. Napriek tomu, že minister veľmi konkrétne sľuboval, že z tých obyvateľov to urobí milionárov a oni sú takí hlúpi, že sa, sú ochotní zbaviť sa tejto príležitosti, tak nečakajte žiadne závratné zisky pre tento konkrétny región, ale minister, samozrejme, nemá problém čokoľvek sľubovať, keď to vyhovuje hlavne jemu a podľa...
=====

....v meste Kysucké Nové Mesto. Tam sme si povedali, že práve tento okres je ten najzraniteľnejší z hľadiska extrémnych zrážok. Neuspel ani projekt Centra sociálnych služieb v Žiline, ktorý mal priniesť úžitok za náklady 157 eur na osobu. Kľudne si to porovnajme s tými nákladmi v Bachledke, kde to bolo 55-tisíc eur. No tak si to proste porovnajme, veď to už nemôže byť viac do očí bijúce. To pochopí každý. Päťdesiatpäť tisíc u nejakého podnikateľa alebo 157 eur v Centre sociálnych služieb. No prečo asi. Lebo oni majú šancu reálne zasiahnuť ľudí, reálne zvýšiť kvalitu ich životov.
Neuspeli ani projekty v južných regiónoch, ktoré sú najviac ohrozené z pohľadu horúčav a sucha a neuspel ani projekt fakultnej nemocnice Nové Zámky, kde naozaj si dovolím tvrdiť, že ten benefit by bol dvojnásobný, pretože by pomáhal aj v liečení chorých pacientov. Lebo opäť, kto je zraniteľnou skupinou v prípade dopadov zmeny klímy, v prípade horúčav, no sú to aj chorí chronicky chorí ľudia.
Keď sme si to takto vypočítali, kto tu uspel a kto tu neuspel, ja si myslím, že je úplne očividné, že Tomáš Taraba v ťažkých časoch, ktoré zažívajú ľudia na Slovensku, nepomáha chrániť ani tých najzraniteľnejších, ani tých najohrozenejších. Nepomáha tým, ktorí to skutočne potrebujú, nesmeruje verejné peniaze tam, kde ich treba, ale do vreciek vyvolených najbohatších ľudí na Slovensku. Pretože za Tomáša Tarabu je Slovensko štátom len pre vyvolených. Veľmi podobne konal štát zosobnený Tomášom Tarabom v prospech ďalšieho vyvoleného, snáď najväčšieho oligarchu v našich končinách, Andreja Babiša. Poďme sa teda bližšie pozrieť, ako Tomáš Taraba pracuje v prospech bežných ľudí a ako pracuje v prospech Andreja Babiša. No, tak poďme najprv na tých bežných ľudí. Možno je vám niekomu známe, že máme teda na Slovenku veľký problém s environmentálnymi záťažami a jednou z lokalít, ktorá je skutočne problematická, je Predajná, kde sa nachádzajú gudrónové jamy, kde roky naozaj hrozilo, že sa prelejú a že toto obrovské znečistenie zaleje najbližšie obce. No a táto environmentálna záťaž čaká dva roky, vyše dva roky za ministra Tarabu len na to, aby vyhlásil verejné obstarávanie. Ja som vlastne bola rada, keď som zachytila v januári tohto roka, že teda konečne, konečne sa k niečomu zmohol a na stránke ministerstva pribudol materiál k tejto environmentálnej záťaži. Ale viete čo? On na druhý deň zmizol. A ja, teda keby tu bol tento náš lumen, tak by som sa ho opýtala: Čo sa stalo pán minister? Zase vám to nevyšlo? Nečakane v prípade bežných ľudí. Hlavne, že nadprácu si robí pri všetkých týchto boháčoch. Alebo sa pozrime na Vrakunskú skládku. To je naozaj obrovská environmentálna záťaž, kde sa sanácia pripravovala dlhých osem rokov. No a Tomáš Taraba prišiel v roku 2024, zopár mesiacov po svojom zvolení a urobil čo? Celú tú pripravenú a zazmluvnenú sanáciu zrušil. Urobil to bezdôvodne a urobil to bez náhrady. To znamená, neponúkol žiadnu alternatívu do dnes deň a už to budú dva roky. Nám nepovedal, akom to teda chce riešiť, hoci problém by to bol tak, či tak, lebo on nás po ôsmich rokoch dostal naspäť do bodu nula. A akoby to nestačilo, keďže tá sanácia už bola zazmluvnená, s ministerstvom sa dnes ten dodávateľ súdi o sumu takmer 600-tisíc eur, pretože to boli legitímne náklady, ktoré už vynaložil ten daný dodávateľ. Takže Tomáš Taraba nič neprináša. Žiadne riešenie, žiadne riešenie environmentálnej záťaže, ktorá ohrozuje bežných ľudí. Tomáš Taraba prináša len nové dlhy.
Okrem zrušenia a zdržiavania projektov, ako sme si ilustrovali na týchto dvoch konkrétnych príkladoch, rezortná organizácia ministerstva životného prostredia neprejavili záujem ani o čerpanie ďalších zdrojov na riešenie ďalších environmentálnych záťaží, ktorých naozaj na Slovensku máme tisíce. Prečo? Pretože Tomáš Taraba sa zásadnú časť minulého roka sústredil len na Andreja Babiša a jeho veľmi špeciálnu environmentálnu záťaž v areály Istrochemu. A robil to, treba povedať, na úkor všetkých ľudí na Slovensku, pretože, keď sa sústredí iba na jednu záťaž, iba na jednu lokalitu, ktorá si naozaj vyžaduje stovky miliónov eur na sanáciu, tak to jasne znamená, že na ostatné záťaže, ktoré ohrozujú zdravie, životy ľudí po celom Slovensku, už jednoducho nezostanú peniaze. Toto nečerpanie, tá neaktivita ministrovi Tarabovi, samozrejme, nejaké peniaze pre Andreja Babiša ušetrí a to si ja v skutočnosti myslím, že celý čas je jeho motivácia, prečo nekoná. Tak ale problém je, že stále to nie je dosť. Povedali sme si, že tam tie odhadované náklady sú niekde medzi pol miliardou až 900 mil. eur. Takže Tomášovi Tarabovi chýba ešte nejakých 300 až 800 mil. A presne preto sem do tohto parlamentu priniesol čo? Priniesol novelu zákona o environmentálnom fonde v skrátenom legislatívnom konaní, to znamená, nikto sa k tomu nemohol vyjadriť, ktorá by mu umožnila zmocniť sa, získať kontrolu nad 2 mld. v tomto fonde. On to koniec koncov aj priznal a povedal, aby mohol zaplatiť environmentálnu záťaž Andrejovi Babišovi. Čo na tom, že na ostatné už nezostane.
No a keď sme sa bavili o tom, ako pre bežných ľudí nekoná, tak kde naozaj expresne konal je práve ukončenie tejto kauzy v prospech tohto oligarchu. Bol to totiž on, kto podal na vládu návrh, aby za sanáciu tohto súkromného pozemku, areálu Istrochem, prevzal zodpovednosť štát. A tým by celá táto nespravodlivosť bola spečatená. A kým my sme podávala a hľadali dôkazy, aby sme sa obrátili na generálnu prokuratúru, pretože my si naozaj myslíme, že je nespravodlivé, aby Andrej Babiš so všetkým svojim bohatstvom už nebol zodpovedný za riešenie si vlastného pozemku preto, lebo on si zrekonštruoval, ja neviem, pred 15 rokmi vlastnú administratívnu budovu alebo zrekonštruoval vlakovú vlečku, či čo to bolo, alebo namontoval rozhlas vo svojom areáli. No ja si myslím, že toto nie je hodné toho, aby sme ho zbavili zodpovednosti za sanáciu znečistenia na vlastnom pozemku, ktorý kupoval s vedomosťou, že tam toto znečistenie je a my vieme, že toto znečistenie bude stáť niekde medzi pol miliardou až 900 mil. eur. No a kým my sme hľadali tie dôkazy, aby tu bola na Slovensku nejaká spravodlivosť a nemuseli sa na to skladať bežní občania a občianky, tak minister hľadal čo? No výhovorky, prečo to neurobiť. Pritom je to on, kto má naozaj k dispozícii všetky nástroje na to, aby tú situáciu riešil. Neexistuje dôvod, prečo to nepreveriť, prečo to nevyskúšať. Jedine to, že by sa v skutočnosti on správal ako agent tohto oligarchu, ktorý nekoná v záujme ľudí na Slovensku, ale v záujme tohto jedného konkrétneho človeka, lebo je to preňho výhodné.
No, a kto je teda v štáte len pre vyvolených ten najvyvolenejší, kto iný ako Tomáš, ja som štát, Taraba. Vidíme to aj pri spomínanom envirofonde, kde naozaj jeho cieľom je získať kontrolu nad týmto fondom, kde sa naakumulovalo obrovské množstvo peňazí. Ak mu ten zákon prejde, ak mu ho schválite, tak mu poskytnete tie dve miliardy ako jeho vreckové a o to jemu celý čas ide. Lebo on chce s tým narábať v duchu absolutizmu, v ktorý o verí. On to chce ako svoje vreckové. On to chce ako svoje léno. Toto je jednoducho štát podľa Tomáša Tarabu. No a štát podľa Tomáša Tarabu je aj štát, ktorému je naozaj zdravie ľudí ukradnuté. Vyzdvihnem v tomto prípade dva príklady.
Ako prvé znečistené ovzdušie. Možno viete, možno nie, je to ten najväčší zabijak spomedzi vplyvov životného prostredia, pretože každý rok je zodpovedné znečistené ovzdušie za tisícky predčasných úmrtí. Ten problém je vypuklý v dvoch takých lokalitách a jednou z nich je Jelšava. Malé mesto na Gemeri, ktoré naozaj funguje v pomerne náročných podmienkach. No a práve tu sa tri roky pripravoval konkrétny projekt, ktorý bol naozaj na mieru šitý. Spolupracovalo na tom ministerstvo, samospráva, odborníci na životné prostredie, na ovzdušie, aby naozaj reflektoval to, čo tam treba riešiť. No a minister Taraba prišiel, v roku 2023 ten projekt najprv schválil, pridelil mu peniaze a vzápätí to zrušil. On sa ešte aj takto zvrátene hral s tými ľuďmi, ktorí naozaj žijú v prostredí, ktoré im spôsobuje zdravotné problémy. No a opäť. Ja hovorím, že on nevie len ničiť, on nikdy, keď niečo zruší, keď niečo zničí, zdeštruuje, nikdy nepríde so žiadnou alternatívou. Zrušil to bezdôvodne a bez toho, aby prišiel a povedal, tu máte druhé riešenie, ja si myslím, že toto je lepšie, tu máte na to dôvody, nech sa páči. Nie. On tento projekt dokonca zastavil napriek tomu, že Slovensko v tejto veci čelí žalobe Európskej komisie, pretože to máme vydokladované, že tak veľmi zanedbávame ovzdušie, vzduch, ktorý ľudia dýchajú, že to má priame dôsledky na ich zdravie a životy. Ale napriek tomu namiesto toho, aby to Tomáš Taraba riešil, tak ten projekt zrušil. On sa jednoducho vykašľal na obyvateľov Gemera, vykašľal sa ich zdravie, osudy, lebo jemu sú tam niekde v tej doline Gemera úplne ukradnutí.
Alebo si vezmime príklad spomínanej vrakunskej skládky. Povedali sme si, že to zastavil, že zastavil pripravovanú sanáciu, nepredstavil alternatívu, ale nepovedali sme si tie dôsledky. No a čo sú tie dôsledky. Možno viete, že vrakunska skládka sa nachádza v, priamo v chránenej vodohospodárskej oblasti Žitný ostrov. A to je naozaj aj v čase klimatickej zmeny strategický zdroj pitnej vody pre celé Slovensko. Lebo Slovensko vysychá. A Tomáš Taraba namiesto toho, aby urobil maximum pre ochranu tohto slovenského pokladu, tak sa úplne vykašľal, úplne sa vykašľal na to, že by s tým niečo robil a to napriek tomu, že my vieme, že to znečistenie nie je statické, ono sa v skutočnosti hýbe. Je to pol kilometra, čo sa každý rok toto znečistenie obrovských rozmerov hýbe hlbšie do tej vodohospodárskej oblasti. To znamená, že ohrozuje to studne, ktoré ľudia požívajú, ale aj tie zdroje pitnej vody, ktorú používame my všetci tu v tejto sále, ale hlavne ľudia, ktorí nás sledujú. Pretože ministrovi životného prostredia je zdravie ľudí ukradnuté.
Štát podľa Tarabu nenávidí aj odbornosť, pretože preňho je v skutočnosti kľúčová lojalita vlastných kádrov. To vidíme od úplného začiatku. Tomáš Taraba systematicky vyhadzuje odborníkov na ministerstve aj vo svojich rezortných organizáciách. Asi by sme sa aj tu zhodli, lebo ja verím, že to preniklo ku každému jednému z vás, že najhoršie to schytáva ochrana prírody. Pretože Tomáš Taraba, ako správny národovec a vlastenec, neverí v jej ochranu. Mohli by sme si tu povedať naozaj desiatky príkladov, ale podľa mňa opäť najlepším symbolom jeho ničenia, jeho vzťahu k odbornosti aj k prírode na Slovensku je to, že náš najstarší Tatranský národný park viedol dva roky právoplatne odsúdený pytliak. Lebo my asi tu na Slovensku máme byť hrdý na tie holoruby, kožušiny, vypchaté zvieratá, no a samozrejme stožiare. Stožiare v národných parkoch, lebo to je to, čo je podstata.
No a ako náhradu za týchto odborníkov, naozaj ľudí s desiatkami rokov skúseností, ktorí zabezpečujú aj kontinuitu, lebo vlády sa menia a my potrebujeme stabilné inštitúcie, ktoré si budú plniť svoju úlohu, tak Tomáš Taraba dosádza nie kompetentných, ale hlavne lojálnych. Keď si chceme ilustrovať tú kompetentnosť, tak sa pozrime napr. na súčasného riaditeľa Štátnej ochrany prírody, ktorý bol 12 rokov konateľom firmy, ktorá predáva domáce potreby. Neskôr pracoval vo firme, ktorá predáva elektrokomponenty v doprave. Taký riaditeľ chránenej krajinnej oblasti Záhorie, ten je zase prevádzkovateľom strelnice. To sú mi skúsenosti. No a títo ľudia, sú síce možno verní, ale niekedy naozaj dôjde na to, že sú nekompetentní a veľa o tom hovorí aj tá fluktuácia, ktorú vidíme v rezorte. Na...
=====

... som ja francúzsky panovník. Jednoducho Tomáš Taraba, ktorý by chcel byť tým panovníkom, chcel by odstrániť všetky prekážky v podobe demokracie, slobody a práv ľudí. Ale akokoľvek to pôsobilo v tom čase absurdne, ja som naozaj rada, že sme toto mohli zažiť, že sme mohli takto nazrieť do jeho vnútra, pretože podľa mňa to ukázalo tú podstatu, to čo definuje a motivuje všetko jeho správanie a konanie tu v tomto pléne, na jeho rezorte. Tomáš Taraba sa jednoducho správa ako kráľ, panovník, monarcha a tak sa správa aj k svojmu vlastnému ministerstvu, akoby ho mal v osobnom vlastníctve, akoby slúžilo len jemu. A tak výsledok jeho pôsobenia na ministerstve môžeme naozaj zhrnúť do veľmi jednoduchej rovnice. Všetko pre neho a pre jeho známych a pre bežných ľudí vôbec nič. On mocensky pretláča naozaj záujmy seba, svojich známych či sú to developeri v národných parkoch, oligarchovia túžiaci po jazierkach alebo oligarchovia s nechcenými environmentálnymi záťažami alebo pretláča záujmy autokratov pri vodných dielach. Pritom na bežných ľudí a ich problémy si čas nenájde, ich problémy prehliada, ignoruje a často úplne vedome koná vyložene proti nim.
Poďme si teda rozobrať ako vyzerá Slovensko podľa Tomáša ja som štát Tarabu. Tak v prvom rade je to štát len pre vyvolených. Podľa mňa úplne najkrajšie sme to videli za tie posledné mesiace a hneď niekoľkokrát. Začnem jeho najaktuálnejšou kauzou Tarabovou eurofondovou výzvou na jazerá pre boháčov v ich luxusných rekreačných strediskách. A ja si ináč trochu myslím, že práve preto sa za tento týždeň tak rozzúril, naozaj rozzúril a išiel z neho jed, ktorý smeroval konkrétne aj na mňa, pretože si myslím, že práve touto kauzou som trafila do čierneho. Rezort životného prostredia ešte minulý rok vypísal eurofondovú výzvu, ktorá mala názov "Vodozádržné opatrenia na adaptáciu na zmeny klímy v sídlach a krajine". Táto výzva mala veľmi správne slúžiť na riešenie dopadov klimatickej zmeny, na riešenie toho čo naozaj už poznáme a zažívame každý jeden z nás, to vďaka čomu už nikto klimatickú zmenu popierať nemôže. To sú tie suchá, horúčavy, prívalové dažde. A táto výzva teda mala naozaj ušľachtilý cieľ. Bola veľmi správna. Podľa mňa, keď sa pozrieme na tieto dopady, úplne logické a správne by bolo smerovať tieto milióny z eurofondov k tým ľuďom, ktorí sú najzraniteľnejší a do tých oblastí, ktoré sú najohrozenejšie. Len to stručne načrtnem. V prípade horúčav a sucha sú to najmä južné okresy, Nové Zámky, Šaľa, Rimavská Sobota alebo Komárno. Vieme, že práve v okrese Komárno v Hurbanove bola aj doteraz historicky najvyššia teplota nameraná 40,3 stupňa Celzia. Južné okresy sú špeciálne zraniteľní aj preto, pretože v nich žije naozaj vysoký podiel obyvateľstva nad sedemdesiat rokov a práve tí sú veľmi citliví na dopady klímy ako horúčavy, špeciálne zle ich znášajú a zároveň v južných okresoch máme aj iný známy problém, že je tu zlá dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Teda tie vzdialenosti k nejakému najbližšiemu zdravotnému stredisku sú v pomere k iným častiam Slovenska vysoké a teda to celé situáciu ešte zhoršuje.
Ak sa potom pozrieme na druhý opačný akoby fenomén a to sú tie prívalové zrážky, tak tam sú zase najohrozenejšie severné okresy, najmä okres Kysucké Nové Mesto, Tvrdošín alebo Dolný Kubín. No a ja teda, keď som otvorila výsledky tej výzvy, tak som čakala, že tam naozaj toto uvidím, že tam uvidím tie najohrozenejšie obce a že tam uvidím riešenia a opatrenia pre nich prínosné, že jednoducho pôjdu tie peniaze tam, kde ich treba. No ale po preštudovaní výsledkov som presvedčená, že práve v týchto oblastiach ľudia, ktorí to najviac potrebujú, z tých peňazí neuvidia vôbec nič. Celkovo v tejto výzve bolo 52 projektov, uspelo 6. A konkrétne obciam a mestám alebo podobným inštitúciám sa nedarilo, čo je paradoxom, pretože práve tie majú možnosť a schopnosť ovplyvňovať verejné priestranstvá, ovplyvňovať ten priestor kde sa premelie naozaj veľký počet ľudí, teda to má šancu priniesť úžitok veľkému počtu ľudí. No ale tým sa nedarilo. A komu sa naopak darilo boli známi a vplyvní slovenskí veľkopodnikatelia. Ich projekty pritom sú naozaj až podozrivo podobné a tak tri štvrtiny z tejto výzvy potečie do jazierok slovenských veľkopodnikateľov na Donovaly, do Bachledky a do golfového rezortu v Skalici. Pripomeniem aj konkrétne kto uspel.
Tak ako prvý to bol Ivan Kmotrík, ktorému ministerstvo odsúhlasilo jeden a pol milióna na projekt jazierka v jeho súkromnom golfovom stredisku na Záhorí. A ja sa pri tomto pýtam, hoci si myslím, že to je tak do očí bijúce, že tomu naozaj rozumie každý, že tento príklad je ten najkrajší. Na tom to naozaj pochopí každý. Ale pýtam sa. Je golfové jazierko v súkromnom rezorte tohto oligarchu, tohto boháča, je to projekt vo verejnom záujme? Budú z toho benefitovať bežní ľudia? Bude z toho benefitovať verejnosť? A bude v skutočnosti tento projekt mať za cieľ tú ochranu životného prostredia, to riešenie dopadov klimatickej zmeny, to riešenie sucha, horúčav, prívalových zrážok? Alebo ten účel je v skutočnosti úplne iný? Poviem k tomu aj zopár faktov. Takéto jazierka sú v golfových rezortoch naozaj úplne bežnou atrakciou. Je to jednoducho prekážka, atrakcia, niečo čo sa tam bežne buduje. Zároveň toto ihrisko je známe aj tým, že v minulosti malo problém so suchom. Pamätajú si niektorí miestni naozaj spálené golfové trávniky, vďaka čomu sa museli rušiť turnaje a medzi ľuďmi sa aj šepkalo, že toto golfové ihrisko sa bude musieť zatvárať. Problém bol, že tie existujúce jazierka, ktoré tam sú, ktoré sa používajú na závlahu, lebo ten zelený hustý golfový trávnik jednoducho nevyrastie sám od seba. Tu nemáme také klimatické podmienky, tak tie jazierka, ktoré sa používali na závlahu jednoducho nestačili. A myslím, že za všetko hovorí fakt, že to nové jazierko, ktoré sa tu má vybudovať z peňazí nás všetkých, z verejných financií, bude prepojené s jedným z existujúcich. Tak, nech sa páči, myslím si, že to, že či tu má prednosť hospodársky účel, zavlažovanie, niečo z čoho priamo benefituje súkromný majiteľ, z čoho má priamo zisky jeho firma, či to prevažuje to alebo tu prevažuje naozaj ten ušľachtilý cieľ ochrany ľudí pred dopadmi klimatickej zmeny. Myslím, že relevantné je tiež to, že len päťsto metrov od tohto golfového ihriska sa nachádzajú Skalické rybníky, možno ich niektorí miestni tuto poznáte, čo sú naozaj oveľa väčšie vodné plochy, ktoré už dnes výrazne ovplyvňujú tú lokálnu mikroklímu. No a keď sa bavíme o tom, či to bude prinášať benefit pre verejnosť, či to bude prinášať benefit pre bežných ľudí, tak za všetko hovorí, že ak chcete sa dostať do tejto lokality, ak chcete mať úžitok z tohto jazierka, tak potrebujete zaplatiť ako vstupné členské tisíc päťsto eur.
Ďalším z úspešných v tejto eurofondovej výzve ministra Tarabu bol Boris Kollár, ktorý má dostať 600 tisíc na nádrž priamo v centre jeho lyžiarskeho rezortu na Donovaloch. Alebo ďalší lyžiarsky rezort tentokrát v Bachledke. Za tým stojí bývalý biznisový partner práve zmieneného Borisa Kollára Peter Struhár, možno ho nepoznáte, je taký menej nápadný, ale jedna z vecí, ktorá ho práve dostala do pozornosti verejnosti je komunikácia v rámci Kočnerovej treeme, kde mal dokonca aj prezývku, prezývali ho Červený pes. No a tento vplyvný podnikateľ má dostať alebo jeho rezort má dostať 5,4 milióna na vybudovanie dvoch vodných nádrží. Tu sa naozaj ani netvária, že by to malo byť nejaké prírode blízke opatrenie. Ide o dve betónové nepriepustné obrovské veľké vodné nádrže a priamo v tom projekte sa píše, že budú využívané na zasnežovanie. Tak ja sa opäť pýtam, slúži toto v skutočnosti na ochranu ľudí pred dopadmi klímy alebo to v skutočnosti slúži ako pomoc tomuto konkrétnemu podnikateľovi pri jeho podnikateľských činnostiach? Lebo zasnežovanie robí čo? Zasnežovanie predlžuje lyžiarsku sezónu a to čo? No, zvyšuje výnosy, zvyšuje to zisk tohto lyžiarskeho strediska. A keby ste stále pochybovali, tak toto konkrétne opatrenie za 5,4 milióna má priniesť úžitok neuveriteľným 97 ľuďom. Keď si to prepočítate, tak za túto sumu , aby to prinieslo úžitok takémuto počtu ľudí, tak nás to vyjde na osobu 55 tisíc, 55 tisíc z peňazí nás všetkých, aby to prinieslo vôbec nejaký úžitok. A myslím, že relevantné vo vzťahu alebo keď chceme preskúmať ten vzťah tejto firmy k tejto vláde, tak je pripomenúť aj to, že už v roku 2024 dostali od štátneho Fondu na podporu športu takmer päť miliónov na výstavbu novej lanovky, ktorá nečakane slúži aj úplne bežným platiacim zákazníkom. Čiže opäť dostali peniaze, dokopy teraz už desať miliónov na to, aby podporili svoju vlastnú podnikateľskú činnosť a svoj vlastný zisk.
No a Tomáš Taraba namiesto toho, keď reagoval na tieto naše zistenia, namiesto toho aby poriadne zdôvodnil prečo chce v čase konsolidácie, keď ľudia naozaj majú hlboko do vrecka, keď sa im ťažko žije, pretože naplno na nich dopadli dôsledky konsolidácie tejto vlády, tak namiesto toho aby vysvetlil prečo smeruje peniaze do luxusných rezortov týchto najväčších boháčov Slovenska, tak on len všetko zľahčoval. Hovoril, že veď ale tam sú iba nejaké schválené žiadosti a že on ešte nepodpísal žiadnu zmluvu. Tak, dámy a páni, Tomáš Taraba nás odhalil, odhalil našu taktiku, že tu slúžime ľuďom na Slovensku, že konáme v ich záujme. Lebo keď vieme, že sa tu chystá takáto rozkrádačka, prečo by sme čakali kým sa tie zmluvy podpíšu? Nedáva náhodou zmysel upozorniť na to ešte pred tým, aby sa tomu dalo zabrániť, pán minister? Tomáš Taraba sa tiež vyhováral na nejakých externých hodnotiteľov, ktorí to vraj za tým celým stoja. No tak v skutočnosti aj tie udalosti po našich odhaleniach veľmi dobre vykresľujú kto za tým stojí, pretože Tomáš Taraba odvolal svoju nominantku a blízku spolupracovníčku generálnu riaditeľku, ktorá v skutočnosti tieto, za týmito výzvami a kam majú smerovať stála formálne, no ale čo hádže zásadné podozrenie na ministra Tarabu okrem toho, že on konkrétne má vzťah s týmito podnikateľmi, vieme, že má vzťah aj s Borisom Kollárom. Z lokálnych informácií dokonca vieme, že len dva týždne pred tým ako si Kmotríkova firma podala túto žiadosť, ktorá neskôr bola na ministerstve úspešná, že Tomáš Taraba sa s ním stretol priamo v jeho rezorte. No ale podľa mňa najvážnejšie podozrenie je to, že vo svojej reakcii minister životného prostredia ani len nenaznačil, že on by sa tie zmluvy nechystal podpísať. On len ukazoval prstom, že on teda, to je všetko, veď tu sa ešte nič nedeje, ja som nič nepodpísal. Ale on nepovedal popri tom všetkom, že on tie zmluvy nepodpíše. Tak ja aj z tohto miesta ho vyzývam, pán Taraba, povedzte a prisľúbte ľuďom, že vy tie zmluvy nepodpíšete. Prehodnoťte túto výzvu, zastavte to a presmerujte tie peniaze tam tak, aby smerovali do tých oblastí, kde ich naozaj treba. My mu na to samozrejme vytvoríme aj priestor budúci týždeň v rámci mimoriadneho výboru, aby naozaj sa už tejto otázke vyhýbať nemohol.
A povedzme si aj naozaj veľmi konkrétne kto bol v konkurencii s týmito slovenskými boháčmi, kam peniaze v skutočnosti nepoputovali, ktoré regióny a obce to sú. Tak napríklad v tejto výzve neuspelo vodozádržné opatrenie v meste Kysucké Nové Mesto. Tam sme si povedali, že práve tento okres je ten najzraniteľnejší z hľadiska extrémnych zrážok. Neuspel ani projekt Centra sociálnych služieb v Žiline, ktorý mal priniesť úžitok za náklady 157 eur na osobu. Kľudne si to porovnajme s ...
=====

... zverenej moci sa pre súčasných koaličných politikov stáva skôr motorom ich zvráteného konania. Dočasnosť svojej politickej moci vnímajú ako príležitosť vykonať čím rýchlejšie a čím viac opatrení na upevnenie vlastnej moci, na oslabenie či právo demontáž inštitúcií, ktoré potrebujeme v demokratickej spoločnosti na kontrolu moci. Každé rozhodnutie politika má vplyv na životy, na príležitosti, na spravodlivosť. Preto sa ma prijímať s mimoriadnou mierou zodpovednosti a s čo najširšou účasťou verejnosti. Ten ďalší dôležitý fakt pri výkone moci je ten, že výkon moci je spojený so zodpovednosťou verejnosti. V istom slova zmysle je mimoriadnou morálnou záťažou pre zvolených politikov. Filozof Paul Ricoeur povedal, že zodpovednosť znamená, ochotu znášať dôsledky, ktoré vyplývajú z našich rozhodnutí a v tom spočíva váha morálnej záťaže, ktorej si ako demokraticky zvolený politici musíme byť vedomí. Ak túto záťaž nie je niekto ochotný alebo schopný uniesť zoči voči spoločenskej kritike a kontrole, má jemu zverenú moc vrátiť späť tým, ktorí mu ju zverili. V demokratickej spoločnosti na to máme ustálené mechanizmy. Odstúpenie ministra, ministerky, v krajnom prípade odstúpenie vlády a vypísanie nových volieb. A presne to je to, čo tu teraz my všetci v mene verejnosti ako zvolení poslanci robíme. Podrobujeme vládu a jej ministrov kritike. Nastavujeme im zrkadlo, aby sami sebe a predovšetkým poslancom ako zástupcom verejnosti odpovedali na otázku, či dokázali uniesť morálnu váhu, ktorú nesú pri výkone im zverenej moci. Vidíte tu niekde tých ministrov? Nevidíte a nevideli sme ich tu počas celého času, čo o nich hovoríme. Po tretie. Politika vyžaduje racionálne rozhodnutia. Ale čistá racionalita nestačí. Historik, filozof a americký prezident v období 1. svetovej vojny Woodrov Wilson pripomína, že muž s mocou, ale bez svedomia môže zapáliť celú krajinu. Svedomie sa pre politika nesmie stať nejakým rušivým morálnym reflexom. Pre demokratické vládnutie je nevyhnutné, aby mu jeho svedomie slúžilo ako vnútorný kompas. Svedomie má politika viesť práve tam, kde mu jeho postavenie síce dáva rozsiahle právomoci, ale nie každý detail výkonu moci je možné riešiť zákonmi a verejnou kontrolu. Práve preto je úloha svedomia pri výkone politickej moci mimoriadne dôležitá. Svedomie v nás má prehovárať práve vtedy, keď naše konanie je síce legálne, ale nie je morálne správne. Neplatí tu to okrídlené a príznačné pre spôsob vládnutia na Slovensku vyhraj voľby a môžeš všetko. A to, že táto vláda sa stále viac riadi týmto zvráteným princípom znamená, že jej členom chýba svedomie. Štvrtou oblasťou, o ktorej je tu potrebné hovoriť, je to, čo znamená kritika v demokratickom usporiadaní, pretože kritika je istým spôsobom demokratickým rituálom. V demokracii má svoje zvláštne miesto kritika výkonu moci. To je kľúčová úloha politickej opozície a médií. Ten kto v demokracii vykonáva moc, musí byť pripravený čeliť kritike a zrozumiteľne bez vzťahovačnosti, bez podráždenia vysvetľovať svoje rozhodnutia a stanoviska. Kritická diskusia nie je nejaký otravný nástroj, ktorý zdržiava nositeľov moci pri dosahovaní ich politických cieľov. Kritická diskusia je krvným obehom demokracie, umožňuje jej zachovať si vnútornú silu a prežiť. Schopnosť viesť kritickú diskusiu pravidelne a vždy, keď vzniknú pochybnosti o rozhodnutiach nositeľov moci, je dôkazom toho, že politik je pripravený niesť dôsledky svojich činov. Bývalý nemecký spolkový prezident Johannes Rau to formuloval takto. Demokracia je forma štátu, ktorá z kritiky čerpá silu nie slabosť. Položili si členovia a členky vlády otázku, ako sú pripravení a schopní čeliť kritickej diskusii? No asi položili, pretože sem neprišli. Čo zostane ako stopa vo vládnutí tejto vlády? Škandalizovanie opozície, urážky kritických médií a ich redaktorov a redaktoriek a vyhýbanie sa kritickým otázkam. Takto čelí táto vláda kritike, čo jej vyplýva z povahy demokracie. Poslednou oblasťou etiky v politike, o ktorej by som tu chcela hovoriť, je to, že etika je každodenná prax politiky. Nie je to príležitostná dekorácia vtedy, keď schvaľujeme nejaké etické kódexy, ktoré sú etické aj kódexy iba podľa svojho názvu. Etika nie je ozdobou demokracie, nie je niečím, čo môžme napísať do nejakého dokumentu. Nie je to nejaký slušne znejúci úvod a potom prejdeme k reálnej politike tvrdých lakťov a nevyberaných spôsobov. Etika je v skutočnosti politika a prejavuje sa v malých často neviditeľných rozhodnutiach každodenného života, prejavuje sa v prístupe k chybám a schopnosti ich revidovať, prejavuje sa v spôsobe, akým narábame s mocou, keď nás nikto nesleduje a prejavuje sa takisto v ochote vzdať sa krátkodobej výhody v prospech dlhodobej integrity. Vidíme niečo z toho počas toho dva a pol roka čo tu sedíme? Historik a držiteľ Pulitzerovej ceny za históriu James MacGregor Burns povedal, ak sa politika oddelí od etiky, stáva sa iba technikou moci. A to je presne to, čoho sme svedkami pri výkone moci touto vládou. Chladnokrvný boj o udržanie sa pri moci. Bez morálky, bez zodpovednosti, bez budúcnosti, neslušne, hrubo a vulgárne. Viete, kolegyne a kolegovia, demokracia zaiste nepotrebuje dokonalých ľudí a za toho dva a pol roka sme pochopili, že nikto z nás tu nie je dokonalý, ale potrebuje ľudí, ktorí sú pripravení zodpovedať sa za svoje rozhodnutia a postoje, ktorí sú pripravení prijať kritiku, urobiť reflexiu, a keď ich konanie neobstojí pred váhou argumentov, odísť a odovzdať moc, ktorá im bola dočasne zverená späť do rúk voličovi a to je to, prečo tu aj dnes sedíme. Toľko veľmi múdre slová môjho kolegu Ondreja Prostredníka, ktorý mi rozmýšľam, že či budem čítať ten dokument 36-stranový o pani ministerke kultúry alebo či už týmto ukončím, ale asi si ho nechám, lebo tipujem, že pani ministerka po dnešku bude mať nové meno, tá, ktorú nemožno odvolať, takže tipujem, že ešte sa tu nevidíme posledný krát, takže si ho nechám na budúce a ďakujem zatiaľ za pozornosť. (Potlesk.)

...veci spomeniem napríklad to, ako sa mu podarilo rozvrátiť celú políciu, čo mu už nehovoríme len my, to mu už jasne odkázal aj generálny prokurátor. To odcitujem, čo pán generálny prokurátor na jeho adresu povedal, citát: "Na základe údajov, ktoré máme k dispozícií za rok 2025, žiaľ, musím konštatovať, že experiment s názvom, "Novela Trestného zákona," v časti korupcie a zvlášť zmena organizačnej štruktúry v polícii sa nevydarili. Stav boja proti korupcii je katastrofálny, nehovorím to rád, mrzí ma to, ale je jednoducho katastrofálny," koniec citátu. No a toto je, samozrejme, odkaz aj pre druhého ministra, pre ministra spravodlivosti Borisa Suska, treba tu zopakovať experiment s názvom, "Novela Trestného zákona" sa nevydaril. Trocha by sme mohli aj polemizovať s týmto vyjadrením generálneho prokurátora, lebo zase z iného uhla pohľadu, z uhla pohľadu Borisa Suska alebo vlády Roberta Fica sa očividne tento experiment obzvlášť v časti korupcia vydaril, pretože mnohí im blízki ľudia vďaka tomuto experimentu získali slobodu. Problém je, že, a tento problém tu budeme mať aj naďalej, že mnohým to pomohlo, ale komu to nepomohlo, je vlastne obžalovaný podpredseda parlamentu Tibor Gašpar, ktorý je aj naďalej obžalovaný. A my chápeme, že je z toho frustrovaný a v podstate ani neviem celkom presne, že prečo ho vynechali z tejto novelizácie. V každom prípade ten následok je, že v tomto pléne nás neustále obšťastňuje svojimi príbehmi zo spisov, ktoré by mal prezentovať na súde, a teda dúfame, že toho súdu sa čoskoro dočkáme.
Ale nadväzujúc na slová generálneho prokurátora, možno by sme si mohli zopakovať a v súvislosti s tým, prečo považujeme aj pána ministra vnútra, aj pána ministra spravodlivosti za nespôsobilých zastávať svoju pozíciu, možno by sme si mohli zopakovať ako prebiehali tie novely trestných kódexov, lebo to je tiež veľmi príznačný príbeh. Takže, mali sme prvú veľkolepú novelu trestných kódexov, ktorú pán generálny prokurátor nazval experimentom, a ktorá mala za cieľ, výlučne pomôcť korupčníkom a zlodejom. Táto novela sa prijímala v parlamente v skrátenom legislatívnom konaní. Potom sme mali druhú novelu trestných kódexov, ktorá opravovala tú prvú novelu trestných kódexov v časti týkajúcej sa premlčania násilných trestných činov, čo bolo aj vďaka nášmu vytrvalému tlaku a celospoločenskej kritike tejto nehoráznej zmeny, tiež sme ju prijímali v skrátenom legislatívnom konaní, ale to ani z ďaleka nebol koniec, lebo prišla tretia novela trestných kódexov, ktorá opäť opravovala prvú novelu trestných kódexov, tentokrát v časti týkajúcej sa ochrany finančných záujmov Európskej únie. To sme dokonca museli robiť na mimoriadnej schôdzi, pretože bolo treba rýchlo sanovať konflikt s právom EÚ a hrozilo nám odobratie európskych prostriedkov. Hádajte, ako sa prijímala táto novela? Áno, v skrátenom legislatívnom konaní. Potom nasledovala štvrtá novela trestných kódexov, to bola transpozícia európskej smernice, takže okej. Ale ani to nebol koniec, pretože nasledovala piata novela trestných kódexov, ktorá prišla ako štvrtá oprava prvej novely trestných kódexov, a jej cieľom bolo riešenie nárastu krádeží, ktoré ste spôsobili, už som to tu dnes spomínala. Ako inak, opäť v skrátenom legislatívnom konaní, ale to ešte stále nebol koniec. K tejto piatej novele sa pozmeňujúcim návrhom na poslednú chvíľu pridala podstata, ktorá opäť, teda konečne asi bola pomocou, pánovi podpredsedovi Národnej rady Gašparovi, prostredníctvom ničenia inštitútu kajúcnikov. No, takzvaný kolaterál demič alebo vedľajší účinok tejto novely bol ten, že táto novela pomohla najhorším zločincom, vrahom a mafiánom. A ako bonus, ešte priniesla fascinujúce nové trestné činy, ktorých cieľom je cenzúra a zastrašovanie občanov a sme presvedčení o tom, že sú aj v rozpore s ústavou, a preto sme podali aj podanie na Ústavný súd. Mali sme päť noviel trestných kódexov, myslíte si, že to končí? No nie, nekončí, lebo na stole máme šiestu novelu trestných kódexov, a to je dekriminalizácia extrémistických trestných činov, lebo už sme pomohli korupčníkom, už sme pomohli podvodníkom, tak ešte teraz treba pomôcť aj neofašistom a extrémistom. Zhrnuté a podčiarknuté, minister spravodlivosti stihol za dva roky zmeniť trestnú politiku Slovenska tak, že pomohol korupčníkom, zlodejom, najhorším zločincom, vrahom, mafiánom a teraz ešte chystá pomoc extrémistom. Pre porovnanie, aj my sme predkladali novely trestných kódexov, ich cieľom bolo napríklad, pomôcť ženám zažívajúcim násilie a deťom, ktorí sú sved, ktoré sú svedkami násilia, ale tieto, myslíte, že boli schválené? Nie neboli. Koalícia týmto skupinám občanov odmieta pomôcť. A keďže, pán minister Susko sa vôbec nevenuje pomoci týmto najzraniteľnejším skupinám ľudí v spoločnosti, sa ich situácia ešte zhoršuje, toto je naozaj obludné. Viete, hneď v úvode v programovom vyhlásení vlády si vláda zadefinovala, že citujem: "Bude mať vysokú pracovnú disciplínu a využije všetky skúsenosti, ale aj ponaučenia z minulosti, aby Slovensky, Slováci, príslušníci národnostných menšín a ostatní občania Slovenskej republiky mohli po skončení jej mandátu konštatovať, že na Slovensku sa žije lepšie, pokojnejšie a bezpečnejšie," koniec citátu. Máte pocit, že plníte túto vec, ktorú máte v programovom vyhlásení, že keď sa tak rozprávate s ľuďmi, tak máte pocit, že toto sa deje? Lebo dáta hovoria presný opak. V oblasti domácej politiky je s prácou vlády spokojná len zhruba štvrtina opýtaných, 6 % je veľmi spokojných a 20 % skôr spokojných. Naopak, kritický postoj zaujalo až 71 % respondentov, pričom najpočetnejšiu skupinu tvoria ľudia, ktorí sú s vládou veľmi nespokojní, ktorých je 43 %. No, možno aj preto, že namiesto ich problémov sa vláda zaoberá obhajobou odsúdených fašistov, normalizáciou extrémizmu, šírením dezinformácií, ktoré už pomaly považujeme za základné ľudské právo. A toto je podľa mňa extrémne nebezpečný trend, ktorý badáme pri tejto vláde, pretože vidíme vzorec, že ľudia z okolia moci, prípadne priamo predstavitelia moci verejne rámcujú osoby spojené s extrémizmom, ako obete systému alebo obete názorovej represie. Ako príklad spomeniem veľmi známu kauzu Daniela Bombica, pri ktorej boli medializované, napríklad, vyjadrenia ministra obrany Roberta Kaliňáka, ktoré Bombica rámcovali ako obeť súdneho systému a navyše mu právnu pomoc poskytuje priamo poradca premiéra. Do toho všetkého táto vláda narába s dezinformáciami spôsobom, ktorý je pre štát toxický. Namiesto toho, aby systematicky bojovala proti dezinformáciám, ruší mechanizmy inštitucionálne, ktoré ich mali mapovať a vyhodnocovať. Jednak kompletne rozmontovali centrum boja proti hybridným hrozbám. Tí, ktorí majú mať pod kontrolou a vyhodnocovať v možnom kontexte vplyvových operácií, dezinformácie a hybridné hrozby sa naopak, stali súčasťou politického arzenálu a zároveň vidíme, že rôzne konšpiračné bludy sa preberajú do oficiálnych politických naratívov, ale čo sa čudujeme, keď ministerkou kultúry je bývalá moderátorka konšpiračnej televízie, a keď ten, kto vyšetruje pandémiu, je pán Kotlár. To je presne tá chvíľa, keď štát vlastne prestáva byť štátom a začína byť servisným centrom pre propagandu. A tento trend je podľa mňa zámerný a veľmi nebezpečný. A je to ďalší dôvod, pre ktorý by táto vláda nemala ďalej pokračovať, pretože je našou povinnosťou chrániť štátne inštitúcie pred tými, ktorí ich používajú ako štít pre seba a ako bič na ostatných. Toľko možno k ministrom vlády, ktorí, ktorí sú súčasťou celého tohto balíka odvolávaní, ale chcela by som ešte, ja som mala taký veľmi zaujímavý rozhovor počas tej dlhej noci, keď sme tu sedeli, s mojim kolegom Ondrejom Prostredníkom, ktorý tu dnes nie je, ktorý bol o etike v politike. A keďže ani kolega Prostredník nemal príležitosť o tomto pojednať v tejto rozprave, pretože tá rozprava bola uzavretá prv, než poslanci mohli sa v nej vyjadriť, tak by som možno zhrnula niekoľko poznámok k tejto zaujímavej téme od kolegu Prostredníka.
V tejto spojenej rozprave k návrhu na vyslovenie nedôvery vláde a tiež viacerým ministrom a ministerke, je podstatné hovoriť aj o ideáloch vládnutia v demokratickej spoločnosti. O tých ideáloch, ktoré vláda a jej ministri ignorujú a porušujú a tým vedú našu krajinu do úpadku a morálneho rozvratu. Demokracia nie je iba jedným z mnohých spôsobov riadenia veci verejných. Demokracia je zrkadlením našej ľudskej podstaty. To, ako sa správajú ľudia, ktorým bola zverená moc, je zrkadlom našej spoločnosti. Preto ako poslanci zástupcovia verejnosti, nemôžeme mlčať, keď konanie vlády a jej ministrov krivý obraz našej spoločnosti. Aristoteles nazval človeka zoon politikon, bytosť, ktorej podstata sa naplno realizuje až v spoločenstve, v konaní vo vzťahu k iným ľudským bytostiam. Zároveň Aristoteles varoval, že moc bez cností sa môže stať tyraniou. Preto pri výkone moci musíme hovoriť o hodnotách, ktoré majú byť súčasťou dobrého vládnutia a musíme biť na poplach, keď sa tieto hodnoty zvládnutia vytrácajú. Medzi tieto hodnoty patrí, napríklad, múdrosť, spravodlivosť, odvaha, zmysel pre zodpovednosť alebo rozvážnosť. Nie sú to žiadne abstraktné ideály, sú to presne veci, o ktorých by sme mali hovoriť v tomto pléne, a pretože, sú to úplne konkrétne požiadavky na ľudí vykonávajúcich moc. Sú to základné osobnostné predpoklady, bez ktorých sa naozaj výkon moci ľahko mení na tyraniu. Etické zodpovedné vládnutie začína rešpektovaním týchto hodnôt. Práve oni sú cestou k tomu, aby sa vládnutie nezvrhlo na bezbrehé upevňovanie vlastnej moci, na znásilňovanie demokratických pravidiel a na postupnú demontáž demokracie ako takej, ale aby výkon moci bol neustále otvorený demokratickej kontrole. Povedzme si niečo o aspektoch demokratického výkonu moci, ktoré nám chýbajú v konaní tejto vlády a ministrov, a pre ktoré dnes celú túto vládu podrobujeme kritike.
Po prvé, výkon moci je v demokracii iba dočasnou úlohou a treba na to pamätať. Možnosť vykonávať moc je vždy len dočasnou úlohou. Toto vedomie dočasnosti má byť dôležitým vnútorným kontrolným mechanizmom pre každého demokratického politika. Nebudeme tu navždy a tento obmedzený čas na výkon moci je potrebné využiť na čo najefektívnejšiu službu v spoločnosti s vedomím, že na konci volebného obdobia má vydať odpočet svojho vládnutia. Pri pohľade na kroky súčasnej vlády mám však dojem, že vedomie dočasnosti zverenej moci sa pre súčasných koaličných politikov stáva skôr motorom ich zvráteného konania. Dočasnosť svojej politickej moci vnímajú ako príležitosť vykonať čím rýchlejšie a čím viac opatrení na upevnenie vlastnej moci, na oslabenie, či priamo demonšta...
=====

a myslím si, že jedného dňa, keď budeme na tieto mesiace a roky spomínať, budeme až neveriacky krútiť hlavou, že takéto niečo bolo vôbec možné.
Ja som sa pani ministerke aj z tohto miesta, aj z iných prihovárala veľakrát doteraz, ale nikdy sa z hory naspäť neozvalo. A keďže toto je rozprava aj teda k odvolávaniu celej vlády, tak by som sa radšej chcela prihovoriť pánovi premiérovi, pretože je to v konečnom dôsledku on, ktorý za ministerku kultúry zodpovedá a je to naozaj on, ktorý ju môže kedykoľvek odvolať, ale napriek tomu ju stále drží vo funkcii.
Pán premiér Fico, táto vaše štvrtá vláda vznikla na báze sľubov o pokoji, o konci chaosu a hádok a o návrate do normálu. Tomu ľudia uverili vo voľbách a preto vás volili. Problémom predošlej vlády Igora Matoviča ale neboli iba chaos a neschopnosť sa dohodnúť, ale aj fatálny dopad všetkých jej krokov na kvalitu a stabilitu inštitúcií a základných spoločenských štandardov. Obchádzanie štandardných procedúr, spochybňovanie autority inštitúcie a odborníkov, posúvanie hraníc mysliteľného vo verejnej debate, to všetko sa tu dialo a to všetko sú veľmi nebezpečné postupy, ktoré rozleptávajú základné spojivo spoločnosti a robia ju slabou, rozpadnutou a neschopnou odolávať a riešiť problémy. A áno, ľudia, voliči po posled... najmä voliči SMER-u po posledných voľbách čakali na základe vašich sľubov pokoj a konsenzus. A čo dostali? Dostali vládu, v ktorej je ministerkou kultúry kráľovná konšpiračných a dezinformačných webov, v ktorej pandémiu vyšetruje človek nerešpektujúci elementárne vedecké poznatky, v ktorej jedno z ministerstiev riadi nikým nevolený úradník, ktorý ani nevie, aký má tvar Zem, dostali vládnu koalíciu, v ktorej jeden z lídrov chcel byť vlastne prezident, čo sa mu vzápätí aj podarilo, ten druhý zase chcel byť predseda parlamentu, čo sa mu zatiaľ nepodarilo, a ten tretí, ten síce chcel pokoj, ale najmä pre seba.
A my sa tu celý čas nezaoberáme tým, ako stmeliť tú rozpadávajúcu sa spoločnosť, ako zastaviť ekonomický aj spoločenský úpadok, ale čím sa zaoberáme? Nezmyselnými novelami trestných zákonov, kultúrnymi zákonmi, ktoré rozbíjajú všetko, čo funguje, ďalším ničením fungujúcich inštitúcií, odvolávaním ľudí bez adekvátnych náhrad, alebo novou slovenskou hymnou, ktorá sa nikde nehrá a nedávno aj tým dokonca, aké je vhodné oblečenie pre ženy v parlamente a kam sa nemôže nosiť mikina.
O zastavení chaosu, nepokoja a zmaru už dávno nie je ani reči. Koalícia sa rozhádala tak rýchlo, že to asi v moderných politických dejinách nemá obdoby. Už dva a pol mesiaca po vymenovaní vlády žiadalo 200-tisíc ľudí v petícii okamžité odvolanie jednej z ministeriek, teda zhodou okolností tej, ktorej meno v tejto rozprave by sme aj chceli, ale nemôžeme vysloviť. A medzinárodná izolácia Slovenska bola zreteľná po pár týždňoch a odvtedy sa len prehlbuje.
Som presvedčená, pán premiér, že jedna z vecí, ktorou naozaj fatálne škodíte celému Slovensku, ale aj svojim vlastným voličom, či dokonca sám sebe, je práve tento váš frontálny útok na inštitúcie, na vnútornú dôveru v krajine, na základy toho, čo zo skupiny jednotlivcov tvorí spoločnosť. Vaša vláda nie je žiadnou alternatívou k vládnutiu Igora Matoviča. Naopak, ďalej pokračuje v rozklade už tak vratkej inštitucionálnej bázy nášho štátu. Sľubovali ste ľuďom istoty, ale to, čo ste im priniesli, je základná neistota o všetkom a o všetkých. A čo je ešte dôležitejšie, som presvedčená, že na rozdiel od vášho predchodcu je táto vaša misia úplne zámerná. Čím väčší bude vnútorný rozvrat, čím budú inštitúcie slabšie a hodnoty a rámce nejasnejšie, tým ľahšie je možné robiť z pozície moci prakticky čokoľvek.
Ako si inak máme vysvetliť to, že skúsený politik, akým je Robert Fico, vôbec pripustil myšlienku, že táto pani, ktorej meno nevyslovujeme, môže zastávať ministerský post? Ako ste mohli bez mihnutia oka pochvalne kývať pri jej úvodnom prejave o slovenskej a žiadnej inej kultúre? Ako môžete veriť, že ministerka, ktorá jedná proti záujmom úplne všetkých vo svojom rezorte a ktorej sa dnes nezastanú ani jej stranícki kolegovia, môže bez ujmy na krajine a vláde vydržať na svojom poste jedno volebné obdobie? Ako môžete prehliadať fakt, že vám jedno ministerstvo riadi akýsi nevolený úradníček bez akejkoľvek politickej zodpovednosti? Ako sa môžete prizerať tomu kolosálnemu rozkladu, ktorý v rezorte, ktorý sa v rezorte kultúry udial za dva roky a je zreteľný na každom kroku a myslieť si, že to nepoznačí stabilitu tejto vlády? Ľudia to vidia. Ľudia to vidia v tých obciach a mestách, kde žijú vo svojom každodennom živote.
Už len samotný fakt, že tá pani je dodnes ministerka a vy ste proti tomu nič neurobili, svedčí o tom, že rolu premiéra už nezvládate. Nebyť tejto spanilej jazdy dua, pani ministerka a pán Machala, možno by vládna koalícia nebola deravá ako ementál a nerozpadávala sa na viacerých miestach a možno by nespokojnosť verejnosti s vládou nestúpala strmšie ako Lomnický štít. Viete, lebo ak naozaj môže byť ministerkou tá, ktorej meno dnes nepovieme, ak sa vláda seriózne zaoberá zisteniami z mikroskopu Petra Kotlára, ak logo verejnoprávnej inštitúcie zosmolila po osemnástich mesiacoch od jej vzniku generálna riaditeľka, ak vládou nominovaní odborníci utajujú svoje životopisy, aby nebolo možné zistiť, že nemajú zákonom predpísanú prax ani žiadnu odbornosti, potom je možné naozaj všetko. Je vlastne úplne jedno, kto dostane akúkoľvek funkciu, pretože inštitúcie nemajú zmysel a neplatia žiadne pravidlá a štandardy.
Jedna z najzhubnejších vecí, akú vaša vláda, pán premiér, robí, je práve toto podrývanie základných pilierov, na ktorých stojí táto spoločnosť, spochybňovanie vedeckých právd, relativizácia faktov, vysmievanie sa odbornosti, porušovanie písaných i nepísaných pravidiel, to všetko otriasa základmi našej spoločenskej reality a vedie k strate ontologickej istoty. Pre tých, ktorí, pre také jednoduchšie vysvetlenie, čo je to ontologická istota, som si spomenula na tú pani, ktorá hovorila, že miluje Fica, tak možno k tej by som sa prihovorila.
Viete, milá pani, tie istoty, ktoré vám pán Fico kedysi sľuboval, tie vám dnes zámerne berie. A vy už si za chvíľu nebudete istá ani tým, že či to, čo ráno vyšlo, je Slnko a nie nejaký Sorosov žiarič, alebo tým, či stále ešte žijete v krajine, v ktorej máte právo rozhodovať o vlastnom osude. A nebudete už veriť ani susede Marike, keď dôjde na kus reči, ani doktorke, keď vám predpisuje recept a vlastne ani ničomu, čo vidíte na vlastné oči. Vám to možno nevadí, ale Slovensko to zabíja.
Systematickou likvidáciou dôvery v inštitúcie a posúvaním hraníc, pán premiér, v skutočnosti likvidujete tento štát, ktorý máte riadiť. Likvidujete Slovensko, likvidujete zmysel nášho slovenského života, to, pre čo sme všetci tu. A dôsledky takéhoto jednania sú nedozerné a siahajú tak hlboko, že to možno ani sám nevidíte. Problém je, že si pílite vlastný konár, pretože keď ľudia definitívne prestanú veriť inštitúciám, prestanú veriť aj vám. Fragmentovaná spoločnosť sa rozpadne a vybuchne. Ale v tom výbuchu zahynieme všetci.
Viete, a skutočná kultúra totižto, kultúra a umenie nie sú wellness, ako si myslí pani ministerka. V skutočnosti sú tými najlepšími nástrojmi na budovanie práve tej súdržnosti a dôvery, na vytváranie spoločných zážitkov ľudí, na prežívanie spoločných príbehov, na budovanie identity, ktorá z jednotlivcov robí spoločenstvo. Sloboda, tvorivosť a otvorenosť je najlepším liekom na strach, nenávisť a polarizáciu, a keby ste naozaj tú polarizáciu chceli zmierňovať, tak ku kultúre pristupujete úplne inak.
To, že vláda Roberta Fica úplne rezignovala na skutočnú podporu a rozvoj kultúry, to, že tento rezort vydala napospas pomstychtivej svorke nekultúrnych barbarov a ich ničiteľskej misii nadšene tlieska, je najlepším dôkazom, že reči tejto vlády o pokoji, mieri a potrebe znižovať polarizáciu, sú len falošné táraniny. Robert Fico dnes dokáže vládnuť už len vďaka kŕmeniu strachu, len vďaka zväčšovaniu priepasti v spoločnosti a vďaka nekonečnému zmaru. Je to vlastne tragédia antických rozmerov, ale v tejto tragédii hráme všetci a z hodín literatúry viete, že každá antická tragédia sa končí katastrofou.
Tá pani, ktorej meno sa dnes aj bojíme vysloviť, je v skutočnosti len akýmsi maskotom tejto vlády, symbolom jej neschopnosti priniesť čokoľvek pozitívne, krásne, múdre a inšpiratívne. A určite nie ten lepší, bezpečnejší a pokojnejší život pre ľudí na Slovensku, ktorý má v záhlaví svojho programového vyhlásenia. Ministerka kultúry je nielen maskotom, ale aj nepekným a bolestivým symptómom vážnej choroby štvrtej vlády Roberta Fica. Tá choroba sa volá neschopnosť vládnuť.
Som presvedčená o tom, že Slovensko treba čo najskôr začať liečiť a každý, kto čítal Harryho Poterra, vie, že rázne porátanie sa s tým, koho meno nemožno vyslovovať, by malo byť iba prvým krokom k tejto radikálnej zmene.
Toľko možno k rezortu kultúry a k ministerke kultúry, ale, ako som povedala, keďže je toto rozprava k odvolávaniu celej vlády a keďže mnohí z mojich kolegov nemali šancu sa vyjadriť aj k iným ministrom tejto vlády, skúsila by som možno zhrnúť to, čo v tejto diskusii ešte nezaznelo. A začnem teda pánom ministrom vnútra Matúšom Šutajom Eštokom. Rozprávala som sa o tom s kolegyňou Luciou Plavákovou a tu je zopár poznámok z tejto debaty.
Problém ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka je v tom, že neurobil vlastne nič dobré a všetci sa mu smejú. Za celú tú dva a polročnú kariéru, to, v čom najviac vynikol, je najmä počet prehratých súdnych sporov a výška neustále narastajúcej sumy, ktorú bude musieť zaplatiť. Ten aktuálny účet je okolo 400-tisíc eur, len, bohužiaľ, z nich relatívne veľkú časť budú musieť zaplatiť daňové, daňoví poplatníci a niečo teda bude musieť zaplatiť aj z vlastného vrecka. Problém je, že namiesto toho, aby priniesol nejakú pozitívnu víziu rozvoja Slovenska, tak jediné, čo priniesol, je vlastne pomsta. Dokonale to demonštruje jeho pokus o likvidáciu Úradu na ochranu oznamovateľov, pretože nakoľko tento úrad úplne v súlade so zákonom uložil ministerstvu vnútra pokutu za konanie ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, ktoré bolo v rozpore so zákonom, to sa mu, samozrejme, nepáčilo a rozhodol sa pomstiť a tento úrad rovno zlikvidovať. Urobil to tak, ako to urobil, v rozpore s ústavou a v rozpore s právom EÚ, ale keď ego zavelí, tak treba konať. A takto má dnes pán minister vnútra okrem všetkých svojich súdnych konaní ohľadom porušovania zákona v prípade čurillovcov, na krku aj konanie pred Ústavným súdom a infringement zo strany Európskej komisie. Myslím si, že aj toto by už stačilo na demonštráciu toho, prečo pán minister nezvláda svoju funkciu, ale to ani zďaleka nie je všetko. Za všetky ostatné veci spomeniem napríklad to, ako sa mu podarilo rozvrátiť celú políciu, čo mu už nehovoríme len my, to mu už jasne odkázal aj generálny prokurátor. To odcitujem, čo pán generálny prokurátor na jeho adresu povedal, citát: "Na základe údajov, ktoré máme k dispozícii za rok...
=====

.... v rade fondu a títo sú, viete, nám pán Michelko, keď ten zákon tu navrhoval, tak sľuboval, že keď sme mu hovorili, že to predsa je politické zasahovanie do financovania kultúry, keď o tom budú tí politickí nominanti rozhodovať, tak on nám vtedy sľuboval, že to nebudú politickí nominanti, to budú takzvané, citujem, nespochybniteľné kultúrne autority. No tak tieto nespochybniteľné kultúrne autority, ktoré dnes sedia v tej rade fondu, sú ľudia, o ktorých menách sme počuli prvýkrát, keď ich tam nominovali, a hlavne sú to ľudia, ktorí musia protizákonne utajovať svoje životopisy, aby nikto nevedel, že sú úplne nespôsobilí na výkon tejto funkcie. Táto rada je vlastne od začiatku nekompletná, pretože pani ministerka už vlastne nedokáže nájsť nikoho, kto by sa chcel až tak strápniť v tej komunite a sedieť v tejto rade.
Fond na podporu umenia momentálne nefinancuje nič, žiadne kultúrne aktivity, pretože nedokázal vypísať včas výzvy na rok 2026. Tá prvá výzva bola otvorená až v decembri 2025, pričom v tom čase po tie uplynulé roky už bolo dávno vyhlásených aj vyhodnotených päť z ôsmich výziev. A v praxi to znamená, že tie výzvy prvé sa vyhodnotia najskôr v apríli a peniaze dostanú žiadatelia najskôr v auguste, takže prvých sedem-osem mesiacov tohto roka sa vlastne v kultúre nebudú diať žiadne aktivity, usporiadatelia budú rušiť mnohé letné aktivity a tak ďalej a tak ďalej. A to nie je stále všetko. Fond nedokáže dnes ani len zostaviť tie odborné komisie, ktoré mu zákon prikazuje mať, aby posudzovali projekty, pretože tí odborníci, ktorí v nich pôvodne boli, tak z nich odišli a nevedia nájsť žiadnych ozajstných odborníkov, ktorí by im chceli robiť štafáž, pretože tí odborníci nejako rozhodnú a rada potom zmení ich rozhodnutia. A čerešničkou na torte je, že keďže tá, ten fond nedokáže tých odborníkov zohnať, tak kancelária fondu zháňa členov do odborných komisií napríklad prostredníctvom facebookovej skupiny susedská obživa, kde si hľadáte pána, ktorý vám opraví kvapkajúci kohútik.
Tá novela programová štruktúra FPU, ktorú nominanti pani ministerky predstavili na tento rok, vynecháva z podpory celé široké portfólia aktivít, ktoré sa v minulosti financovali, napríklad kultúrne centrá. Rada fondu nekomunikuje s kultúrnou obcou a dokonca protizákonne vylučuje verejnosť zo svojich zasadaní. A vedeli by sme hovoriť o mnohých ďalších detailoch, pretože Fond na podporu umenia je v niečom najsymbolickejším príkladom zlyhávania celého rezortu, napríklad to, že pôvodného riaditeľa Fondu na podporu umenia rada odvolala za to, že dodržoval zákon, ktorý mu oni prikázali nedodržať a on teda ho dodržal, tak ho odvolali. Ten nový riaditeľ je protiprávne poverený, nemá vôbec žiadne pracovné skúsenosti z oblasti kultúry, ale to už je asi taký lajtmotív celého tohto nového vedenia rezortu, ktoré predtým tiež s kultúrnou nemalo žiaden kontakt. Pán riaditeľ, samozrejme, trvá na tom, že ten fond funguje perfektne a nedávno prišiel s takým nápadom, že bude dávať tým úspešným žiadateľom do zmlúv klauzulu o tom, že im bude zakazovať akékoľvek negatívne výroky na adresu fondu. A teda veľmi veľa by som mohla hovoriť o tomto fonde, ale poďme sa pozrieť napríklad, ako fungujú erbové kultúrne inštitúcie na Slovensku.
A začnime napríklad Slovenskou národnou galériou. Určite viete, že Slovenská národná galéria prešla za ostatné desaťročie veľmi zásadnou rekonštrukciou, tá budova. Bola to vlastne jediná veľká investícia do kultúrnej infraštruktúry, ktorá sa na Slovensku realizovala od roku ´89, a po jej nedávnom, teda nedávnom, predtým ako ste nastúpili, otvorení sa postupne stávala prirodzeným zdrojom hrdosti pre mnohých občanov Slovenska, galéria praskala vo švíkoch, mala pred sebou veľmi ambiciózny výstavný plán, stavala sa partnerom, prirodzeným partnerom prestížnych medzinárodných inštitúcií. A tu treba povedať, že naozaj Slovenská národná galéria po svojej rekonštrukcii bola presne to slovenské a žiadne iné, na čo sme mohli byť naozaj hrdí.
Ako vyzerá dnes Slovenská národná galéria? Nemá ani návštevníkov, ani výstavy, denná návštevnosť sa ráta v jednotkách, maximálne desiatkach, všetky významné výstavné projekty boli zrušené, nakoľko partneri v zahraničí stratili akúkoľvek dôveru v túto inštitúciu. Svetové slovenské umenie sa namiesto Slovenskej národnej galérie vystavuje úplne inde, ako príklad môžem spomenúť nedávnu výstavu naozaj najvýznamnejšieho súčasného slovenského vizuálneho umelca Romana Ondaka, ktorý má svoje diela v najprestížnejších galériách po celom svete. Táto výstava pôvodne bola plánovaná v Slovenskej národnej galérii, dnes je inštalovaná v Prahe, pretože Roman Ondak odmietol vystavovať v Slovenskej národnej galérii.
Samozrejme, ten odborný personál bol z galérie buď vyhodení, alebo títo ľudia odišli sami, dnes tam pracujú ľudia bez kvalifikácie a v zásade prestáva byť tak celkovo jasné, aká je misia tejto inštitúcie. Poďme na ďalšie inštitúcie, Slovenské národné divadlo.
Slovenské národné divadlo, trojsúborové veľké divadlo, pred dvomi rokmi zaznamenávalo najvyššiu návštevnosť vo svojej histórii, malo ambiciózny repertoár s medzinárodným ohlasom a riaditeľ, ktorý tam bol, sa mu dokonca podarilo viac-menej ekonomicky stabilizovať túto inštitúciu, čo v minulosti nebolo vždy tak.
Ako vyzerá SND dnes? Riadi ho už tretíkrát dočasne poverená Zuzana Ťapáková, čo je, samozrejme, v príkrom rozpore so zákonom o výkone funkcie vo verejnom záujme, ktorý umožňuje zriaďovateľovi poveriť človeka iba na šesť mesiacov. Na jeseň 2025 prvýkrát vo svojich dejinách činohra Slovenského národného divadla neuviedla žiadnu premiéru a zároveň ministerstvo kultúry žiada od divadla, alebo žiadalo 10-percentné prepúšťanie vo všetkých zložkách, čo by v princípe ochromilo celú činnosť divadla, ale to, čo ich zaujímalo, boli najmä menné zoznamy prepustených. Následne prepustili najmä tých, ktorí kritizujú ministerku a súčasný stav kultúrneho sektora. Pani ministerka kultúry veľmi často zdôrazňuje, že umelci nemajú občanov obťažovať svojimi názormi a postojmi, pretože ľudia chodia do divadla relaxovať a oddychovať. A ja sa pýtam, že koľko to ešte bude trvať, kedy príde z ministerstva kultúry návrh premenovať Slovenské národné divadlo na slovenský národný wellness.
Pozrime sa ďalej, pozrime sa do Slovenského národného múzea. Pred dva a pol rokom to bola síce trocha ťažkopádna a staromódna inštitúcia, ktorá už dávno potrebovala reformu, ale predsa len to bola inštitúcia, ktorá zastrešuje vlastne viaceré expozície a špecializované múzeá po celom Slovensku, a v tých jednotlivých zložkách si v rámci možnosti plnili svoje funkcie pri ochrane a propagácii kultúrneho dedičstva.
Čo nájdeme v Slovenskom národnom múzeu dnes? Od nástupu tejto vlády sa na poste generálneho riaditeľa SNM vystriedali traja riaditelia, ani jeden z nich pred nástupom do funkcie nepôsobil v múzejnej inštitúcii. Z vedenia tých špecializovaných múzeí, ktoré sú pod SNM, bolo odvolaných 10 z 18 riaditeľov, v niektorých múzeách dokonca došlo k opakovanej výmene vedenia vo veľmi krátkom časovom horizonte. Minimálne sedem múzeí v súčasnosti vedú riaditelia bez preukázateľnej odbornej praxe a bez skúseností v múzejných inštitúciách. Slovenské národné múzeum donedávna riadila bývalá hovorkyňa Generálnej prokuratúry, ktorá sa do povedomia verejnosti dostala najmä tým, že fyzicky atakovala zamestnancov, ktorí sa potom na to sťažovali.
Čo sa vystavuje v Slovenskom národnom múzeu, aké expozície si tam môžte pozrieť? Tak napríklad, určite poznáte, Múzeum Andreja Kmeťa, významného slovenského prírodovedca, ktoré je v Martine, tak tam bola výstava strašidelných bábik Monster High v Kaštieli Betliar, ktoré je vlastne prvým múzeom, ktoré sme mali na území Slovenskej republiky, v ktorom sa nachádzajú unikátne zbierky rodiny Andrášiovcov, tak tam sa nedávno na Mikuláša uskutočnilo významné športové podujatie pod patronátom zápasníka MMA Karlosa Vémolu, ktorého teda následne zatkli za prechovávanie a obchod s drogami. Práce na obnove hradu Krásna Hôrka, tam musíme objektívne priznať, že ten hrad už 13 rokov nevieme opraviť, ale stále tie práce nejako prebiehali počas tých 13 rokov, tak dnes neprebiehajú vôbec, sú úplne zastavené. Viaceré objekty neboli pred zimou zabezpečené, keďže bola rozviazaná zmluva s tou firmou, ktorá hrad rekonštruovala, a tečie do nich, čiže hrozí nenávratné poškodenie aj toho, čo sa už opravilo.
A ja by som mohla naozaj ešte veľmi dlho pokračovať, mohla by som napríklad spomenúť to, ako opera v Banskej Bystrici minulý rok niekoľko mesiacov prakticky nehrala, lebo nemala peniaze ani na bežnú prevádzku, ani na elektriku, ani na upratovačku, na čistiace prostriedky a nejaké peniaze na bežný chod dostali náhle až po tom, keď riaditeľ vyhodil dramaturgičku Alžbetu Lukáčovú, ktorá bola teda výraznou kritičkou pani ministerky. Mohla by som tu rozvinúť to, akým škandálom skončilo tento rok jedno z najstarších medzinárodných kultúrnych podujatí na Slovensku Bienále ilustrácií Bratislava v réžii bývalej opatrovateľky, veď viete koho, pani Flach, alebo by som mohla pokračovať tým, ako ľudia, ktorí pracujú v kultúre a s ktorými sa ja dennodenne stretávam, dnes hromadne rušia živnosti a hľadajú spôsob, ako prežiť, pretože to, čo nezlikvidovala ministerka kultúry, dorazili nezmyselne nastavené konsolidačné opatrenia, vďaka ktorým by museli na odvodoch a daniach zaplatiť viac, ako zarobia.
Ja úprimne naozaj neverím, že ktokoľvek aj z vás v koalícii je naozaj presvedčený, že kultúra na Slovensku funguje lepšie ako pred tým dva a pol rokom. A ak by si to niekto náhodou myslel, tak ja teda mu rada poskytnem ten dokument, ktorý možno ešte aj prečítam. Len ten dokument sa každý deň rozširuje, každý deň má viac a viac strán.
Zaujímavý fakt je aj ten, že ministerka kultúry, ktorú tu nemenujeme, sa zasadania výboru pre kultúru a médiá zúčastnila v tomto volebnom období dvakrát, pričom naposledy to bolo v decembri 2023. Na výbor neprišla predstaviť ani jeden z predkladaných zákonov, ani dokonca návrh rozpočtu kapitoly kultúra. Ministerka kultúry, ktorej meno by sme si radšej nepamätali, sa od januára 2026, do januára 2026 nezúčastnila ani jednej televíznej či inej diskusie s akýmkoľvek oponentom, ale tu nastala nedávno taká zmena, pretože v januári odvysielala verejnoprávna televízia diskusiu, ktorej sa teda zúčastnila a nebola tam sama, boli tam aj iní ľudia, ale tá diskusia vyzerala tak, že proti ministerke, moderátorke a dvoch názorových pritakávačoch bol ako oponent presne jeden zástupca opozície. Pani ministerka v tejto debate rozprávala o autobusoch, traktoroch a kosačkách a tiež o tom, že kultúra na Slovensku je absolútne slobodná a prekvitá. No, mohla by som o tej pani, ktorej meno nehovorím, a jej smutnej dráhe na poste ministerky kultúry hovoriť naozaj veľa a myslím si, že jedného dňa, keď budeme na tieto smutné mesiace a roky spomínať, budeme až neveriacky krútiť hlavou, že takéto niečo bolo vôbec možné.
Ja som sa pani ministerke aj z tohto miesta, aj z iných prihovárala veľakrát doteraz, ale nikdy sa z hory...
=====

...toto je to.

(Problémy poslanca s prihlásením a mikrofónom za rečníckym pultom.)