Videokanál klubu

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, pán minister, pani predsedníčka výboru, čiže pokračujem v tých svojich minútach, ktorých mám dohromady 30, teda mal som 20 v ústnej, pardon, v písomnej a desať teraz v ústnej. Za normálnych okolností by som mal tri a pol hodiny na toto.
V prvej časti v tej písomnej rozprave som nakoniec venoval necelé dve minútky povinnému predprimárnemu vzdelávaniu a dve minútky necelé domácemu vzdelávaniu, čiže de facto už len ako také faktické, lebo naviac som nemal čas. Takže dovolil by som sa venovať týmto dvom veciam, čiže povinnému predprimárnemu vzdelávaniu a domácemu vzdelávaniu.
Prečo týmto dvom veciam? Lebo hovoríme v prvom čítaní hlavne o filozofii zákona a toto sú podľa mňa také kľúčové filozofické veci. Inšpiroval ma trochu aj pán kolega Šmilňák, keď hovoril o tých kandidátoch učiteľoch, o tých trojročných učiteľoch po troch rokoch štúdia. A mne sa to spojilo aj s týmto, čo chcem povedať ja, že sú tu nejaké problémy, na ktorých sa v podstate asi zhodneme a chceme ich riešiť, napríklad nedostatok učiteľov alebo problémy so zaškolením tých marginalizovaných skupín, pre ktoré je to potom problém v ďalšom školskom štúdiu a v uplatnení na trhu práce. Ale je dosť podstatné, ako to chceme riešiť a aby sme naozaj nepoužili veci, ktoré tu boli niekoľkokrát pomenované ako komunistické alebo socialistické, alebo totalitné, alebo ešte iným slovom etatistické, to znamená, že štát proste sa k tomu postaví nejak tak paternalisticky a bude dávať niečo povinné alebo, naopak, niektoré veci, kde by si rodičia mohli slobodne vybrať, tak ich bude obmedzovať.
Začnem od konca, teda od tých učiteľov kandidátov, že náš problém je, že si nemôžme príliš vyberať alebo máme vôbec, ani nemáme tých, ktorí by sa hlásili do zamestnania na niektoré predmety, napríklad na matematiku, fyziku. No lebo ten status učiteľa a tá mzda a to hodnotenie, proste to na tom trhu nevypôsobí. Viete, jednotlivci sú jednotlivci, ale keď zoberiete štatisticky proste, tak sa vám tí ľudia nebudú trhať v takých počtoch, v akých potrebujete. No a my namiesto toho, aby sme to vyriešili, ja viem, že pán minister si nemôže povedať, koľko chce peňazí a dať od svojho stola plat učiteľom, teda určiť jeho výšku, ale to je dlhodobý problém, ale toto je problém, pretože keby bola dostatočná ponuka, tak dostatok kvalitných ľudí štatisticky a môžte si z nich vybrať a nemáte žiaden problém a nemusíte riešiť učiteľov kandidátov. Čiže toto je problém. Ja nehovorím, že ja naňho mám zázračné riešenie, alebo že vy ho nechcete takto vyriešiť, ale musíme sa pozrieť na to, čo sú skutočné problémy a nepoužívať pseudoriešenia. A mne sa zdá, že v tomto prípade je to pokus, ktorý nie je, že celé zle, ale ja súhlasím s tou argumentáciou, ktorá padla a ten princíp je, že riešime teda problémy, ktoré sú skutočné riešeniami, ktoré sú veľmi otázne a tie ktoré by boli skutočné, vlastne nevieme k nim prikročiť.
No v prípade toho povinného predprimárneho vzdelávania čo riešime? Tá zaškolenosť všeobecne v populácii je pomerne slušná a vysoká, 76 % vo veku troch rokov nastupuje do škôlky z logického dôvodu, to sú veci ako materská a nástup do zamestnania a tak ďalej. To podľa mňa vôbec nie je malé číslo. Áno, sú niektoré komunity, kde táto zaškolenosť je malá, pretože im tam chýba motivácia. Možno ani nemajú možnosti. A ďalšia vec je, že potrebujú to kvôli tomu, aby sa napríklad naučili dobre vyučovací jazyk, čiže slovenský, ale k tomu sú zasa aj iné riešenia, napríklad jeden náš kolega v minulom volebnom období dosť často hovoril a apeloval na myšlienku, že vyučovať takého deti slovenčinu ako cudzí jazyk, pokiaľ sa ju nenaučia, pretože začať vyučovať v slovenčine a predpokladať, že oni vedia, tak no nevedia. Predpoklad je základom prúseru, hovorí neoficiálne heslo FBI. Takže je to problém, ktorý sa dá riešiť. Znova, toto je také zjednodušené riešenie, povinné predprimárne vzdelávanie najprv od štyroch, potom od troch už, a teda teraz v určitej diskusii také šalamúnske riešenie, že maturita. Ja chápem dobrú vôľu, chápem dobrú vôľu aj snahu to vyriešiť, ale už sme si to hovorili, bolo to spomenuté, proste filozoficky to nesedí. A ja si naozaj myslím, že v dnešnom svete si musíme dávať pozor na to, o aké rozmýšľanie, o akú filozofiu opierame tie naše riešenia. A toto je podľa mňa chybná filozofia, aj keď to môže byť lákavé, zjednodušíme si to, nemajú maturitu, no tak tam dostaneme väčšinu tých, ktorých tam chcem dostať. Ale viete, tá predstava, ahojte (reakcia z pléna), veď jasné, ale ja mám zapnutý mikrofón, no, že potrebujeme to naozaj vyriešiť, nie tak pseudo, ale skutočne, preto sa mi to nezdá. Ako som to zjednodušene povedal, je automaticky inštalatér horší otec ako jadrový fyzik, no cítime že nie, hej? Čiže je to lákavé riešenie, ale nie je to skutočné riešenie.
Tá druhá vec, ku ktorej sa chcem ešte dostať, zhruba tak na polovicu, aby mi to vyšlo, je domáce vzdelávanie. Ja si opäť myslím, že domáce vzdelávanie je filozofický základ, z ktorého sa školské odvádza. Áno, postupne v histórii, už veľmi dávno zaviedla sa povinná školská dochádza, aj keď v dnešnej dobe mnohí a v niektorých krajinách to tak už je, sa hovorí skôr o povinnom vzdelávaní ako o povinnej školskej dochádzke. A znova, hovoríme o veľmi, veľmi malých percentách, myslím, že keď som si to rátal, tak to vychádzalo asi 0,4 % z detí, ktoré sú školopovinné, že využívajú domáce vzdelávanie, čiže 99,5 % využíva nejakú formu štátnych alebo neštátnych škôl.
Zaujala ma pritom poznámka kolegu Šmilňáka, ktorý hovoril, že v istom zmysle je to prevencia, môže to byť prevencia, pred tým, aby tí, ktorí nebudú môcť ísť na neštátnu školu, teda na súkromnú alebo cirkevnú, neskĺzli k domácemu vzdelávaniu, ale skončili to, čo sa zdá z pohľadu ministerstva, a nemyslím to len osobne pána ministra, ale myslím tým celý ansámbl, žiaduce, a to je teda, aby skončili v štátnej škole. Ale znova, ja si myslím, že to je mylný predpoklad. Ak sú nejaké problémy pri domácom vzdelávaní a sú, samozrejme, takisto sú ako pri štátnych formách, ale ja si myslím, že tie možnosti tam už dnes sú, riaditeľ má možnosť žiadať prezenčné preskúšanie. Teraz vlastne ale vy zoberte možnosť, že by mohla byť aj tá dištančná forma a sťažuje sa to tak školám ako aj tým rodičom. Zvlášť keď je tam taká nízka časť toho normatívu, čo je pre štát lacné, ale ak pridávate povinnosti a nepridávate prostriedky, no tak zhoršujete celú tú situáciu. Znova, si nemyslím, že to je riešenie, ktoré zlepší kvalitu domáceho vzdelávania, skôr to odradí ľudí, aby do toho domáceho vzdelávania išli a je to otázka, je to cieľ, to je cieľ, odradiť ľudí od domáceho vzdelávania? Lebo predpokladám, a tak je to, myslím, prezentované, že cieľom je skvalitniť domáce vzdelávanie. Ale my vám tu hovoríme, že je tu dosť veľa takých bodov, ktoré naznačujú, že to neskvalitní, ale vyženie to tie deti do tých škôl. Veľmi často, vyjadrím sa k tomu, lebo sa to často hovorí, je taký argument, že takým deťom chýba socializácia. Môže sa to stať. Takisto ale sú deti, ktoré sú izolované napriek tomu, že chodia do škôl a zažívajú tam napríklad rôzne veľmi negatívne javy ako napríklad šikanu. Ale ja, čo poznám rodičov, ktorí ponúkajú svojim deťom domáce vzdelávanie, sú ľudia, ktorí často, nie vždy, ale často, sú to viacdetné rodiny a takmer vždy sú to ľudia, ktorí sa dávajú dohromady s inými rodinami, v ktorých prebieha domáce vzdelávanie a tá socializácia je tam na dobrej úrovni. Ja si myslím, že pri deťoch, či už trojročných, štvorročných, v predškolskom veku, alebo pri deťoch na prvom stupni, je často dôležitejšie, aby ste tie deti ochránili pred patologickými javmi, ako je šikana, alebo ako je nedostatočná inklúzia napríklad pri deťoch autistoch a tak ďalej, kde tá rodina naozaj našla spôsob a vie to zvládnuť a to dieťa sa cíti komfortne a to domáce vzdelávanie je cesta pre nich. Takže je lepšie, aby sme to dieťa chránili, než ho za každú cenu vždy sa snažili tlačiť do tej inštitucionalizovanej formy, do štátnej školy, lebo to nevyrieši ten problém.
Čiže zhrniem to, myslím si, že sa zhodneme na problémoch, ktoré sú, ale nezhodneme sa na riešeniach, a preto si myslím, že bude dobré, že máme, prišla mi teraz pozvánka na výbor, bude okrúhly stôl na budúcu stredu, výborne, teším sa, veľmi dobrý krok a takisto, že bude druhé čítanie, bude riadny výbor, myslím, že nejakého 13. októbra, takže máme na čom popracovať a hľadať dobré skutočné riešenia.
Ďakujem.

Ja len krátko.
Ja som nepovedal, že sú zlé, alebo že tí rodičia vychovávajú zle. Ja som len povedal, pán Šmilňák, že tie kontroly sú dobré.
Ďakujem.

Ďakujem, kolegovia, za vaše faktické poznámky. Zvlášť si pozriem teda aj ten odkaz, ktorý zaznel na zákon a ešte raz si to pozriem. Ale pre tých z vás, ktorí ste nepočuli, čo mi pán minister hovoril, ale na to bude môcť zareagovať teraz ako vystupujúci minister školstva s reakciou na naše vystúpenia, že si to mám doštudovať a pozrieť, lebo teda v zákone to neni. No tak ja si to pozriem, naozaj si to teraz idem ešte raz pozrieť, prečítať, nájdem si ten odkaz, ktorý ste tu aj vy povedali aj súvisiace texty a vystúpim ešte v druhom čítaní, a teda nie v druhom čítaní, myslím teraz pri prihlasovaní do ústnej rozpravy a povenujem sa tomu, lebo ak to tam skutočne je a, pán minister, vy neviete, že to tam máte, tak to je problém.

Veľmi vhodne si sa spýtal, čo ich viedlo k tomu, aby zlúčili toľko zákonov spolu. To bola tak vhodná otázka, na ktorú je jediná vhodná odpoveď, rýchle, rýchle, oni všetko robia rýchle. Trestný zákon rýchle, ožobračovanie ľudí rýchle, školstvo rýchle. Veď tu bolo toľko a je toľko skrátených legislatívnych konaní. Rýchle, ale prečo rýchle, najmä tento, tieto zákony, ktoré sa týkajú školstva, ktoré sa týkajú výchovy detí, kedy naozaj tá výchova tých detí musí byť zodpovedná, musí byť cielená a musí byť motivovaná?
Ja súhlasím s tým, že domškolákov treba kontrolovať, pretože naozaj niektorí rodičia, no, treba ich kontrolovať, treba. Ale prečo rýchle? Prečo sa tak ponáhľate? Kvôli čomu sa tak ponáhľate? Toto je naozaj téma, ktorej sa treba venovať, ktorej treba venovať čas, zodpovednosť. A už ste to tu dnes počuli, že ste to urobili preto, lebo ste nezodpovední, lebo vám nezáleží na tých deťoch, vám nezáleží na tých ľuďoch, vám záleží na tom, aby ste to urobili rýchle.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán poslanec Krátky, ďakujem za vystúpenie aj za to, že sa venuješ tej téme. No ja by som rád vedel, čo si myslí pán minister, že či je domáce vzdelávanie dobré alebo nie. A možno sa to dozvieme, ale v každom prípade viem, že, bohužiaľ, viacerí vplyvní úradníci na ministerstve nepovažujú domáce vzdelávanie za dobré. Ale domáce vzdelávanie je dobré, lebo to je prvotná forma vzdelávania, pretože rodičia sú tí prví, ktorí svoje deti vychovávajú a vzdelávajú a najlepšie ich poznajú. Navyše je to extrémne náročné. Drvivá väčšina rodičov, ktorí aj niekedy uvažovali o domácom vzdelávaní, ich nakoniec dali do bežnej inštitucionálnej školy či už na štátnu, alebo neštátnu školu, lebo je to extrémne náročné. A od tej odpovede, že či je domáce vzdelávanie dobré, alebo nie je dobré, závisí potom aj ten prístup. Pretože ak je dobré, tak vy veľmi, veľmi komplikujete rodičom aj školám možnosť, aby tie deti v tomto domácom vzdelávaní fungovali. Ono to vyzerá tak ochraniteľsky, že chránite ich pred, ja neviem akým, zneužívaním. Ale viete, úprimne ako rodič by som povedal tak ironicky, že ďakujem veľmi pekne, že ak ja som podozrivý ako rodič a štát ma musí skontrolovať, nejakí úradníci z ministerstva, tak ďakujem veľmi pekne. Ja si myslím, že tie mechanizmy ktoré sú, sú dostatočné. Ak je nejaký konkrétny prípad, veď to sa dá riešiť rôznymi spôsobmi, napríklad cez tú sociálku a tak ďalej. Ale vo všeobecnosti toto vlastne vyzerá, že vy považujete domáce vzdelávanie za nie dobré, hádžete im hrubé polená pod nohy a ste presvedčený, že to tí rodičia ťažko skúšaní a tie školy nechajú tak, lebo je to už cez všetky čiary.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán minister, milé kolegyne, kolegovia, nuž, keď som počul, že máme na stole teda reformu školstva, ktorá nemá obdobu za ostatných 20 rokov, tak som spozornel, pretože ja sa teším na to, že naše školstvo sa posunie dopredu a teším sa akejkoľvek snahe toho, že niekto prinesie zmysluplnú, proštudentskú reformu, ktorá bude v záujme nielen žiakov, ale aj rodičov. A potom som sa vrátil teda na ten začiatok, pán minister, tak ako ste to predložili a zistil som, že toto nie sú tie hlavné menovatele, že vaše menovatele boli, že treba naplniť a zadosťučiniť verejnému záujmu, že je potrebné využiť teda ten normatív, ako pani Puškárová teraz popísala, inak nota bene, teraz ste na vlastnej koži zažili, čo to znamená, keď chcete ukázať zmysluplnú tabuľku a graf, čiže ja len podporujem teda tú snahu to neobmedzovať a dať slobodu poslancom, teda prinášať aj vizuálne pomôcky, aby sme mohli deklarovať a argumentovať, čiže vrátim sa k tomu normatívu, čiže ten je potrebné nejako inak prerozdeliť, a teda vo verejnom záujme, ktorému sa má zadosťučiniť, tak je, školy postaviť do pozície, že majú prijať hlavne tých študentov a žiakov, ktorí sú v ich blízkosti. A teraz som zostal tak na pochybách, že či toto je teda naozaj ten problém a či toto je naozaj to gro tej reformy, ktorú potrebujeme. A zostal som sledovať tú debatu, tú diskusiu, pretože začalo sa to veľmi zaujímavo vyvíjať a o to viac, keď v konečnom dôsledku tie kroky, tak ako boli, teraz hovorím na začiatku, navrhnuté, ohrozovali, skutočne ohrozovali vo svojom dôsledku existenciu cirkevných škôl.
Tie súkromné, áno, rozumiem, ale ako teraz by som ich na chvíľočku vynechal z diskusie, lebo ony si vedia nastaviť a upraviť podmienky, hoc teda drvivá väčšina z nich nevyberá tak veľké poplatky, aby vedeli vyjsť s tým normatívom, ktorý ste im pôvodne chceli dať, o koľko ste ho pôvodne chceli znížiť. To by naozaj rapídne museli zvýšiť to, čo vyberajú za školné, aby mohli prežiť.
Venujme sa na chvíľočku tým cirkevným školám, že tu už bolo viackrát, pán minister, povedané, že to je výdobytok novembra. To je v podstate sloboda, kreativita v školstve, mne sa to veľmi páči, keď si rodičia a ja ako študent potom už neskôr, keď som bol na vysokej škole, som si mohol vybrať školu, ktorá sa mi páčila aj obsahovo, aj formou a mohol som tam ísť. Nuž, ja viem, že vy neobmedzujete a neprikazujete priamo rodičom a študentom, čo si majú vybrať, ale vy ten systém nastavujete tak, že tie školy budú mať existenčný problém a stále to tam zostalo. Skrátka vy ste zapli prvý gombík zle a dnes, keď ste ustúpili z niektorých svojich pozícií a keď ste niektoré veci zmenili, tak stále ste to nedopracovali a nevyhodili ste to do výhybky, ktorá by mi hovorila, že toto je po 20 rokoch v školstve očakávaná zmena, ktorá spraví zo školstva inovatívne miesto, ktorá mu dá, hoc teda ja rozumiem, že je konsolidácia, dostatočný vankúš finančný, aby sme sa mohli posunúť dopredu. A ja teraz nechcem hovoriť o financiách v školstve aj keď teda som tam teraz odbočil.
Ak postavíte rodičov do pozície, alebo teda nastavíte systém, že tie školy jednoducho budú mať problém prežiť, alebo stratia svoju identitu, lebo teraz majú na výber jedno alebo druhé, tak znejú tie návrhy, tak idete proti moderným trendom, idete proti tomu, čo vlastne chce naša spoločenská objednávka. Čiže upozorňujem na to, že tu neni len verejný záujem toho, aby rodičia mohli umiestniť deti do výchovno-vzdelávacieho zariadenia, ale aj aby ho mohli umiestniť do takého, ktoré spĺňa ich hodnotový a teda, áno, ich hodnotový rámec.
Zvlášť ma zaujalo, keď som sa pozrel a aj potom som si pozrel tú diskusiu pri jednom špecifickom momente, a to bolo domáce vzdelávanie. Ja teraz rozumiem tomu, že vy pravdepodobne máte, teda ja vám poviem, ako si to vysvetľujem, že ako sa tie zmeny, ktoré teraz navrhujete v tom domácom vzdelávaní, tam dostali. Ja rozumiem tomu, že vy asi máte na ministerstve nejakých ľudí, ktorí sú zaslúžilí vo svojom obore, rozumiem tomu, že majú nejakú erudíciu a je rozumné ich počúvať skrátka. Ale neviem, kto poradil, dať do zákona to, že majú učitelia povinne navštevovať tých rodičov a tie rodiny, ktoré majú študenta na domácom vzdelávaní, a to z tohoto dôvodu, totižto už len, keď si to porovnám s takou školskou inšpekciou, že ani ona nemá (reakcia navrhovateľa), no nie, ešte raz, nie sú, domáce, tak mýlim sa, keď hovorím, že, ešte raz to zopakujem, aby som si bol na 100 % istý, mýlim sa, keď hovorím, že navrhujete v zákone povinnú vizitáciu rodiny s domácim vzdelávaním? Výborne, čiže toto nebude obsahom zákona, ktorý prejde? (Reakcia navrhovateľa.) Tak to je výborné, dobre, lebo videl som to tam. (Reakcia navrhovateľa.) Takto, stretol som sa s ľuďmi, ktorí sa domácemu vzdelávaniu venujú, vystupujem, aby som ich zastúpil, položil som otázku, že garantujete, že teda nie sú tam povinné vizitácie domácností rodín, ktoré domáce vzdelávanie... výborne, lebo to bola jedna z požiadaviek, ktoré mimochodom oni opreli o podmienky alebo diskusiu, ktorá bola aj v MPK, takže ja sa pýtam na to, čo sa tam objavilo, čo mi oni tlmočili a čo som tam videl, takže je výborné, to je jeden z veľmi dôležitých momentov, pretože keby toto tam bolo, tak to znamená, že tie deti, ktoré sú na domácom vzdelávaní s tým normatívom, ktorý je teraz 10 % alebo 30, pokiaľ ide o deti, ktoré majú zdravotné, fyzické problémy, tak tá škola, ktorá dostáva tento normatív, by jednoducho nemala ani zdroje, ani kapacity školské navštevovať tieto domácnosti. A to je výborné, že teda to tam neni a že to vypadlo.
Druhá vec, pán minister, a tiež mi zareagujte, lebo to je dôležitá vec, ktorá ľuďom leží na srdci, zvlášť tým, ktorí teda majú domáce vzdelávanie, je povinnosť prezenčných skúšok teda na škole. Je to tam alebo to tam nie je, pán minister? Povinnosť rodiča prezenčne nehať to dieťa preskúšať, pokiaľ je vzdelávané v domácnosti, je to tam? (Reakcia navrhovateľa.) A jak budete, na Spišskú Starú Ves? (Reakcia navrhovateľa.) Dobre. (Reakcia navrhovateľa.)

Žiga, Peter, podpredseda NR SR
Pán minister, pán poslanec, nie som veľmi nadšený, že tu diskutujete medzi sebou. Normálne prebieha diskusia tak, že vy v rozprave vystúpite, môžte položiť rečnícke otázky a pán minister, keď zváži a uzná za vhodné, tak svojím vystúpením vám na nich odpovie. Tieto veci ste si mali vyriešiť vo výboroch, keď ste tak neurobili, tak ma to mrzí, ale nebudem zhovievavý ku takejto diskusii.

Krátky, Rastislav, poslanec NR SR
Pán predsedajúci, pochopili sme. Akurát, že teraz to náhodou chcem oceniť, lebo väčšinou je s členmi vlády len prestrelka, a toto bolo náhodou, ja som rád, že pán minister na mňa rovno zareagoval, lebo to je dôležité. Ja teraz sa ho pýtam na veci, ktoré tí ľudia, ktorým leží na srdci a ktoré ohrozujú napríklad to domáce vzdelávanie, keby boli v zákone a keby tam sa dostali a boli v takej forme, ako mi boli tlmočené. Toto je veľmi zaujímavý podnet, pán minister, čo ste povedali, teda, že reagujete na to, čo sa dialo na Spiši.
Najprv poviem taký prvý komentár k tomu, že prečo sa pýtam na to, že či je toto povinne zo zákona dané, že rodičia, ktorí majú deti na domácom vzdelávaní, tak musia nechať preskúšať svoje dieťa prezenčne. Nuž, ono to predstavuje prakticky veľký problém, pretože na takom druhom stupni musíte zložiť štrnásť skúšok a teraz nie všetky školy poskytujú možnosť domáceho vzdelávania. Ich je pomerne málo a už keď si nejakú vyberiete a dohodnete sa s ňou, teda že budete mať dieťa na domácom vzdelávaní, tak sa často v praxi stáva, že tá škola je ďaleko od vášho domova. A teraz keď vy vyhodíte zo zákona možnosť ho preskúšať dištančne a postavíte rodiča do pozície, že tam musí prísť fyzicky, osobne, tak asi je teraz v tomto momente každému jasné, že to dieťa nebude schopné zložiť tých štrnásť skúšok po dlhej ceste v jeden deň. Čiže majú ďalšie možnosti, buď tam sa ubytujú a zoberú si študijnú dovolenku a to dieťa bude bývať niekde ďalej od domova, aby zostalo pri mieste školy, alebo kde teda škola určí tú skúšku, čo je, asi cítite to hneď medzi riadkami napísané, extra výdavok aj pre rodiča a extra záťaž pre to dieťa, ale dobre, to je jedna z možností.
Druhá z možností je, že alebo teda komplikácia a nie možnosť, alebo druhá komplikácia je, že nielen to dieťa bude vystavené veľkému náporu spraviť buď tie skúšky jeden deň alebo, ale bude tam musieť byť dlhšie, bude musieť byť v tom mieste dlhšie, lebo tam budú musieť cestovať opakovane, hej? Čiže to je veľmi vážna komplikácia pre rodičov, že budú musieť tam buď byť ubytovaní, alebo tam pravidelne na dlhé vzdialenosti cestovať. Nuž, v poriadku.
Zoberme teraz ten argument toho, že reagujete na nešťastie, ktoré sa stalo a na študenta, ktorý ale nebol v domácom vzdelávaní. Veď on predsa prešiel celým systémom školským, tak ako ho máme nastavený a tam si nikto nevšimol, práveže v tých inštitúciách, kde ho vzdelávali, na školách, prezenčne ho vzdelávali a tam si nikto nevšimol, že tento študent má svoje psychické problémy a akého je nastavenia a razenia. Takže vy vlastne spájate dve podľa mňa teraz nesúvisiace veci. Rozumiem tej požiadavke a tomu postoju držať tých žiakov pod istou formou dohľadu. Na druhej strane uvádzate, že to robíte na základe príkladu, ktorý s tým ale vecne nesúvisí. Takže pokiaľ to robíte na základe študenta, ktorý bol v systéme, bol v školách a nikto to nespozoroval, tak si v prvom rade treba upratať tie systémy a tie nástroje tam, až potom by som zasahoval do iných oblastí, ako je napríklad to domáce vzdelávanie.
Takže oceňujem, že aspoň jedna z týchto dvoch vecí sa do zákona nedostane, pretože to tým rodinám, aj keď je ich veľmi málo, myslím, že ani percento ľudí, ktorí využívajú, neni ani teda z toho celkového počtu rodičov, ktorí majú deti v škole, nie je, ktoré využívajú to domáce vzdelávanie. Ale za mňa by bola veľká škoda hodiť im polená pod nohy a jedna z vecí, ktorá bola, tak bola to, aby teda tí učitelia navštevovali prezenčne tie domácnosti, s čím by som ani inak akože nemal problém, to chcem ešte dovysvetliť, pretože ani tí rodičia v skutočnosti to nerozporovali, ale je tam potom enormná záťaž znovu na školu, ale nejdem to teraz riešiť a rozoberať, keď teda to tam nebude.
Chcem ešte podčiarknuť jednu takú politickú vec, ktorá sa tiahne celou touto rozpravou. A neviem, pán minister, že či je možné, aby vám to ušlo, aby ste to nezachytili, ale tu sa tento týždeň stala jedna výnimočná vec. Pri reakciách na ministra, konkrétne na ministra financií, požiadal asi podľa môjho názoru minister financií, pán Kamenický predsedajúceho, aby prerušil rozpravu, aby ju skrátil už v beztak v skrátenom legislatívnom konaní. Ja nerozumiem tomu naozaj nerozumiem tomu, čo vás viedlo k zlúčeniu siedmich bodov zákona v školstve, aby ste ich zlúčili do jedného bloku na diskusiu v parlamente. Nerozumiem tomu obzvlášť teda, keď podľa vašich slov je toto po dvadsiatich rokoch dlho očakávaná reforma. Ja by som očakával, že sa tým budete pýšiť, že budete tomu venovať obrovské množstvo priestoru a času, že budete mať radosť z tej diskusie, že budete predávať, aké vynikajúce výsledky donesiete, čo všetko to prinesie tým rodičom, aké možnosti získajú, čo sa zagarantuje pre tých študentov, ako sa nám posunú, ako sa nám zlepšia výsledky v testovaní, ako bude napríklad viacej peňazí v školstve, akým spôsobnom proste poriešime tie najakútnejšie problémy, ktoré tu máme. Ja namiesto toho sledujem, že áno, myslím, že kto vám spočítal, jeden z mojich kolegov myslím, že Richard Vašečka povedal v priebehu tejto rozpravy, že sedem minút ste vystupovali v úvode, minútu ku každému zákonu. A to sú tu zákony, ktoré sú úplne nové. Je mi ľúto všetkých kolegov, ktorí sa poctivo venujú téme školstva, pretože si viem predstaviť, ako boli pripravení do tejto diskusie. A osobne mám za to, že práve toto je to miesto a ja ocením aj svojich politických oponentov ako pani Puškárová, ja by som bol rád, keby vystupovala viacej, pretože to nám tu chýba, chýba nám tu ten stret myšlienok a nielen pri školských zákonoch mi to chýba, mne to chýba aj pri hospodárskych alebo pri životnom prostredí, aby sme sa dostali do konštruktívnej diskusie, vypadol z toho ten najlepší možný variant a ten sa aplikoval. Ale to už nejdem ani hovoriť, že tu chýba aj otvorenosť koalície na to, aby ste, keď zistíte, že opozičný návrh a opozičný variant je lepší, že aby ste ten prevzali a implementovali. To sa tu vlastne ani nedeje. Takže tu chcem dať veľký výkričník a chcem povedať, že toto je cesta a teraz použijem slová vášho predsedu vlády, vášho šéfa, naozaj toto je cesta do pekla, že robíte reformu bez toho, aby ste ju otvorili podrobnej diskusii o každom jednom svojom návrhu. Ja som si takmer istý, že každý jeden z tých kolegov, ktorý vám pravidelne vystupujú k téme školstva, by vám vystúpil ku každému jednému bodu, ak nie ku každému, tak k väčšine. A je veľká škoda, že vy nie ste hrdý na tú reformu, ktorú teraz predkladáte, ale že potrebujete s tým rýchlo prefrčať cez parlament, aby ste to mali za sebou.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem.
Ďakujem, pani poslankyňa Puškárová. Ja som sa chcela vyjadriť aj k školnému, pretože verejné, to je taká otázka, taká dvojsečná, totiž aj verejné školy vyberajú skryté poplatky, viete, však rozprávam sa s rodičmi, jednak peniaze na ZRPŠ, to je kešovka, dáte to pani učiteľke, potom napíšu celý zoznam, čo treba doniesť, hygienické potreby, vreckovky, mydlo, neviem čo. Čiže vidíte rodičov, ktorí s takými veľkými taškami, kde majú nakúpené, idú do školy a zložia to tam, dostali zoznam. Ďalšie príde, za tento zošit pracovný chce 20 eur, za anglický zošit chceme 31 eur, za toto a keď to narátate, zrazu sa pozrete na ten účet, ktorý platíte v štátnej škole, hovorím stále, tak zistíte, že len za ten prvý mesiac, ktorý dieťa išlo do školy, ste už vycálovali okolo 200 eur. A to ja nazývam skryté poplatky.
Súkromné školy, s ktorými som sa rozprávala, majú možno nejaké minimálne školné, možno 50, 60 eur, sú aj také, pozor, ktoré majú 1 500, 2 000 eur, ale to hovorím, že tým im je úplne, tie sú ani podľa mňa neni v sieti škôl. (Reakcia z pléna.) Cambridge? Britská Cambridge škola? No ale tak to je, im bude úplne (reakcia z pléna), tak potom tým bude úplne jedno, či zaplatia ich rodičia 1 500, 2 000, 2 500 eur, pretože tam tí rodičia naozaj nemajú problémy s peniazmi. Ja hovorím o školách, ktoré vyberajú minimálne školné, ktoré pokryjú, že keď dieťa príde, rodič príde s dieťaťom do školy, tak už nepotrebuje nosiť vreckovky, mydlá, neviem čo všetko, hygienické potreby, lebo to všetko tam už je, to si už raz zaplatil a koniec a už neplatí. Takže ja sa obávam, že týmto zákonom alebo touto reformou sa zvýši aj tá šedá ekonomika, že presne takýmto spôsobom sa začnú vyberať v školách takéto skryté poplatky. Ale týchto škôl, o ktorých hovoríte, že platia obrovské školné je minimum. A áno, s tými urobte poriadok.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja som dostal takú správu od jednej mamičky, spýtala sa ma, že prečo teda ideme zlikvidovať súkromné školstvo. No ja hovorím, že ja nejdem nič zlikvidovať, ani nikto z nás nejde zlikvidovať.
A presne si poukázala na to, že keď si rodič vyberie teda pre to dieťa súkromnú školu, prečo by mal byť rozdiel. Prečo je rozdiel medzi tým, kde chodí to dieťa a prečo je rozdiel v tom, ako sa tento štát stavia k súkromným školám? Keď sme už teda raz dali súkromné školy a keď majú možnosť tie súkromné školy fungovať, tak by mali byť aj rovnaké pravidlá pre tie súkromné školy a pre štátne školy.
Nebudem hovoriť o kvalite súkromných škôl ani o kvalite štátnych škôl, ale jednoducho naozaj tá spravodlivosť a tá rovnosť by tu mala byť. A tá spravodlivosť a tá rovnosť tu nie je.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, vyjadriť sa k jednému zo školských zákonov vo veci, ktorá mi zvlášť leží na srdci.
Pán minister mi bude asi oponovať, ale ja to nazvem diskriminácia cirkevných a súkromných škôl. Ja som doteraz sa k téme moc nevyjadrovala, respektíve nekritizovala som daný zákon, lebo som si hovorila, že prebieha ešte, veľmi intenzívne prebiehajú rozporové konania, boli k tomu spisované petície, vyjadrovali sa k tomu zriaďovatelia súkromných a cirkevných škôl, vyjadrovali sa k tomu aj zástupcovia rodičov a čakala som teda na ten finálny text, ktorý príde nakoniec do parlamentu, pretože niečo schválite, niečo je v medzirezortnom pripomienkovom konaní, ale následne do parlamentu môže prísť ten text zásadne obmenený alebo lepší. Čo ma tak trochu zamrzelo, bolo, že rozporové konania na ministerstve sa konali počas leta. Počas leta, kedy väčšina ľudí, ktorí podali napríklad hromadné pripomienky, sú to pracujúci ľudia, ktorí majú deti a ktorí tie prázdniny využívajú na dovolenky a viem o niektorých, ktorí si aj dovolenky zrušili, aby mohli prísť na rozporové konanie. Výsledok je taký rozporuplný, lebo tá hlavná vec, o ktorej budem hovoriť, teda krátenie normatívu, obvody pre cirkevné a súkromné školy, tá nakoniec v tej finálnej verzii upravená nebola. A predstavitelia cirkevných a súkromných škôl, ja som absolvovala desiatky rozhovorov s nimi, rozprávala som sa aj so zástupcami rodičov, so zástupcami zriaďovateľov, s riaditeľmi, s učiteľmi, žiaľ, sa zhodujú na tom, že tieto navrhované opatrenia môžu mať pre súkromné a cirkevné školy priam likvidačný charakter. A mňa to veľmi mrzí, pretože ja si myslím, že v ´89 sme bojovali za slobodu, aj za slobodu toho, aby sme tu mali diverzifikáciu vzdelávania. Áno, ja som ešte komunistické dieťa, do svojich štrnástich, trinástich rokov som bola v štátnej základnej škole, kde sme mali všetky tie občianske náuky a ruštinu a štátnu ideológiu, ktorú do nás štát pchal za komunizmu, ale iná možnosť nebola. A preto jeden z výdobytkov Nežnej revolúcie je slobodná voľba každého rodiča, akú školu pre to svoje dieťa zvolí. A k tej slobodnej voľbe ale je dôležité to, aby potom každé dieťa malo rovnaké podmienky. Nielenže si rodič môže zvoliť slobodne školu, ale zároveň potom musí doplácať, pretože štát mu napríklad skráti normatív, ale veľmi dôležité je, aby každé jedno dieťa v tejto krajine malo rovnaké podmienky, pretože všetci rodičia, aj tí rodičia, ktorí majú svoje deti na súkromnej škole, na cirkevnej škole, rovnako platia dane, rovnako prispievajú k tomu, aby sa v tomto štáte tvorili hodnoty. A preto bez akejkoľvek výnimky a bez akýchkoľvek podmienok to dieťa, nie škola, dieťa by malo mať ten balík peňazí, ten normatív, ktorý ide za ním do školy, by mal byť rovnaký. A toto je to základné presvedčenie a tá základná filozofia, z ktorej vychádza diverzita, slobodná voľba rodiča vybrať si školu a rovnaké postavenie každého jedného dieťaťa či to je dieťa v štátnej škole, či to je dieťa v súkromnej škole, alebo či je to dieťa v cirkevnej škole. Tento zákon razí alebo táto reforma razí takú filozofiu, že najlepšia škola je tá najbližšia. V niektorých prípadoch to platí, ale v niektorých prípadoch to neplatí. Môže sa zrazu matematický génius ocitnúť na hokejovej škole a športový talent sa môže trápiť v matematickej triede deväť rokov. Nie vždy je to pravda.
Najlepšia škola je tá, ktorú zákonný zástupca dieťaťa považuje za najlepšiu pre svoje dieťa, pretože zákonný zástupca, rodič vie najlepšie, čo jeho dieťa potrebuje. A z tohto predpokladu ja vychádzam a z tohto predpokladu dôvery v rodiča vychádzam aj pri manažovaní, riadení celého systému vzdelávania na Slovensku. Akonáhle prestaneme veriť rodičovi, tak zavádzame určitú formu sociálneho inžinierstva, kde štát bude hovoriť, táto škola je pre vás, pre vaše konkrétne dieťa je najlepšia, lebo je najbližšie, táto škola už nie je najbližšia. Nie, rodič vie, ktorá škola pre jeho dieťa je najlepšia.
Keď som sa rozprávala napríklad so zriaďovateľmi súkromných škôl, oni hovorili často o prípadoch, kedy napríklad dieťa príde z poradne k nim s tým, že potrebuje menší kolektív. Sú to deti, ktoré majú možno špeciálne potreby, ktoré majú rôzne problémy. A preto to miesto v tej štátnej škole, ktoré je možno najbližšie, nie je pre nich to najhodnejšie a hľadajú napríklad malé kolektívy. Na to sú dobré súkromné školy, ktoré to vedia, takýto komfort poskytnúť.
Alebo ďalšie prípady kedy štátne školy často nie sú dimenzované na deti, ktoré majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby, ktoré majú možno rôzne hendikepy, možno skryté, ktoré nie sú tak viditeľné. A práve preto vzniká tá ponuka súkromných škôl, ktoré týmto deťom pomáhajú.
A vôbec nie je zlé, že vznikajú súkromné školy, to nie je na škodu. Nezavádzajme filozofiu, že všetko, čo je súkromné, je zlé a najlepšie je to, čo je štátne. Nie vždy to je pravda. Niekedy áno, niekedy nie, ale však na to tu máme tie rebríčky kvality, ktoré mimochodom hovoria o tom, teraz budem hovoriť o základných školách, že napríklad cirkevné školy sú rovnako dobré ako tie verejné, v niektorých prípadoch dokonca lepšie. Všetci Bratislavčania alebo ľudia z Bratislavy si pozerajú rebríčky škôl, tak presne vedia, ktoré školy sú top, ktoré sú horšie. Rodičia sa o to zaujímajú a podľa toho si tie školy následne aj pre svoje deti vyberajú.
Zároveň, pokiaľ ide o cirkevné školy, jeden z výdobytkov novembra je, že môžete dieťa vychovávať v škole, ktorá vyznáva určitý typ hodnôt. Jednoducho sme pluralitná spoločnosť, sme slobodná spoločnosť a pre rodičov, ktorí vyznávajú kresťanské zásady, je mimoriadne dôležité, aby to dieťa sa ocitlo v kresťansky orientovanej škole. A je dôležité mať aj tento typ škôl, pretože v našej spoločnosti tieto školy majú miesto.
Čo sa stane teraz, keď bude povinnosť súkromných a cirkevných škôl, aby brali deti až do výšky 70 alebo 90 % celkového počtu z obvodov? No stane sa to, že následne pre tie deti, ktoré si tú školu vyberajú práve preto, že je niečím špecifická, či už je to súkromná škola, ktorá môže byť zameraná napríklad na environmentálne vzdelávanie, alebo cirkevná škola, alebo škola, ktorá sa špeciálne venuje, má vytvorené podmienky pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, tak pre nich ostane minimálne miesto, 30 %. Keď je to malý kolektív, 20 detí, tak dve deti takéto budú môcť zobrať, hoci práve ich zameranie je orientácia na tento typ problému, na tento typ špecifického záujmu.
Zdá sa mi, že na túto reformu najviac doplatia zraniteľné deti, najviac doplatia deti, ktoré už majú nejaký problém, pretože tie naozaj bohaté deti, to 1 % bohatých detí v našej spoločnosti, ktoré chodia do vybraných súkromných škôl, kde sa platí 1 500 alebo 2 000 eur mesačne, tým to vadiť nebude, pretože tým rodičom je úplne jedno, či za mesiac zaplatia 1 000, 1 500, 2 000 eur, to je v podstate pre nich jedna kabelka a tí rodičia si toto špeciálne elitné vzdelávanie vždy nájdu a týchto najbohatších ľudí sa to nedotkne, ale dotkne sa to strednej triedy, dotkne sa to ľudí, ktorí tých peňazí až tak veľa nemajú.
Takže tu ja by som chcela apelovať na to, aby systém, ktorý bol v rovnakom, to ani nie je že odmeňovanie, ale v rovnakom nastavení normatívu pre verejné, súkromné, cirkevné školy, bez akýchkoľvek dodatočných podmienok, aby tento systém aj ostal, aby sme nevnášali do toho systému zbytočné rozdelenie, zbytočnú diskrimináciu určitého typu detí, ktoré si vybrali práve napríklad súkromné alebo cirkevné školy.
Zároveň keď hovoríme o súkromných alebo cirkevných školách, ony už nemajú rovnaké podmienky v tom, lebo už sú diskriminované napríklad v tom, že zriaďovateľ, respektíve štát alebo samospráva, im neplatí kapitálové výdavky. Napríklad verejné školy, keď sa im pokazí, však ja som bola sama komunálna poslankyňa tu v Bratislave, keď sa v škole, ktorej bola naša mestská časť zriaďovateľom, pokazil kotol, začala zatekať strecha, potrebovali rozšíriť kapacity jedálne, potrebovali nové priestory, potrebovali kúpiť náčinie, no tak mestská časť automaticky našla peniaze v rozpočte a poslala ich škole na opravy a škola to opravila, super. Ale teraz si zoberte tú situáciu súkromných alebo cirkevných škôl. Poviem vám situáciu cirkevnej školy, ktorá sídli v historickej pamiatke a pán primátor chce, aby opravili fasádu. Áno, tá fasáda nevyzerá pekne, je to ale historická pamiatka a oprava fasády bude teda strašne, strašne drahá, ale tá škola na to nemá peniaze, ona nemá kde zavolať, dobrý deň, prosím vás, tuto nám padá omietka, strecha, pokazilo sa nám niečo, dajte nám peniaze. Ony nemajú peniaze, ony ledva vyjdu s tými peniazmi, ktoré majú a to isté sa týka aj ďalších súkromných škôl, ony nemajú sa, kde obrátiť, nemajú takú tú pokladnicu, kde povedia, však teraz toto sa nám pokazilo, dajte, opravte nám to. Môžete argumentovať naspäť, že avšak máme eurofondy, ktoré sú určené na školské zariadenia. Tu vám môžem povedať, že ja, keď som rokovala o Programe Slovensko a pripravovala som Program Slovensko, tak som tam špeciálne medzi oprávnených žiadateľov dala, aby mali nárok aj súkromné, aj cirkevné školy na eurofondy, aby mali rovnaké podmienky, to znamená, že v Programe Slovensko oprávnenými žiadateľmi sú. Ale aká je realita? Realita je taká, keď si pozrete koľko zo škôl, ktoré dostali podporu z eurofondov napríklad na opravy alebo na zatepľovanie a pozrete si štatistiky, tak zistíte, že je to mizivé percento súkromných alebo cirkevných škôl, že všetky peniaze idú z eurofondov, z európskych peňazí, ktoré ale sú určené aj pre tie súkromné, aj pre tie cirkevné školy, idú do štátnych škôl. To isté, keď sa eurofondy čerpajú prostredníctvom integrovaných územných stratégií, keď si pozrete, to znamená peniaze, o ktorých rozhodujú samotné samosprávy, v tých integrovaných stratégiách prirodzene nájdete zväčša školy, kde je zriaďovateľom samospráva, lebo peniaze sú obmedzené, tak oni dajú tam najmä školy, ktorými sú sami zriaďovateľmi, či už sú to župy, stredné školy, alebo sú to mestá, ktoré tam dávajú základné školy. A aby sa súkromná alebo cirkevná škola dostala do integrovanej územnej stratégie a následne dostala z projektu peniaze, to je, cez tento nástroj, to je taký malý zázrak. A, žiaľ, žiadna veľkorysosť nefunguje, preto je potrebné organizovať aj dopytové výzvy. A aj tu by sa mala zrovnoprávniť alebo minimálne nejakým dielom by mala byť, aj možno vzhľadom na počet, koľko je škôl verejných, koľko je škôl súkromných, cirkevných, nemali by byť znevýhodňované súkromné a cirkevné školy pri poberaní eurofondov, pretože ony naozaj nemajú z čoho kapitálové výdavky alebo tie veľké investície nemajú z čoho robiť.
Áno, často sa stáva, že vyberajú školné, ale školné nebudú môcť vyberať. Ale keď nevyberajú školné, zároveň ešte keď by mali nižší normatív, tak mnohé súkromné, cirkevné školy jednoducho toto povedie k ich likvidácii. A nebude to na zlepšenie kvality vzdelávania. Toto skôr povedie k tomu, že bude nižšia konkurencia v sektore vzdelávania, že bude nižší boj o kvalitu a celkovo nakoniec bude z toho škodovať najmä žiak, najmä to dieťa, pre ktorého by sa celá reforma mala robiť.
Vyjadrila by som sa aj k iným bodom, ale tie podľa mňa nie sú tak podstatné. Ja si myslím, že filozoficky o tom ako pôjdeme ďalej v oblasti školstva, filozoficky je najdôležitejší tento bod. Nerobme z detí súkromných a cirkevných škôl, nerobme z nich deti druhej kategórie, nedávajme dodatočné podmienky, čo všetko oni musia robiť, aby mohli mať plný normatív, pretože to dieťa už samo z princípu si zaslúži, aby malo rovnaké podmienky ako dieťa, ktoré chodí do verejnej školy.
Ja tu mám aj situácie, ktoré rodičia, nechcem už to moc rozoberať, ale ktoré rodičia spomínali pri výbere školy. Často je to tak, je to hlavne situácia v mestách, kedy nedávajú napríklad mamičky - samoživiteľky, nedajú dieťa do najbližšej školy, ale dajú ho tam, kde pracujú. To znamená, že cestou, idú do práce, vyložia ho v škole a neďaleko majú, potom ho vyberú z družiny alebo ho vyberú zo školy. Čiže pre nich nie je najvýhodnejšia škola, ktorá je k nim najbližšie, lebo možno je na opačnej strane, ako idú do práce, ale je cestou do roboty, že toto je pre nich taký dôležitý moment, hej? Že tie situácie naozaj sú rôzne a hovorím, neplatí, že najlepšia škola je tá, ktorá je najbližšia. Platí, že najlepšia škola je tá, o ktorej rodič rozhodne, že je najlepšia. Zato sme v tom ´89 bojovali a myslím si, že bola by veľká, veľká škoda, keby tieto výdobytky, ktoré máme, keby sme ich teraz zmenili.
A ďakujem veľmi pekne, ďakujem.

Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, pán predsedajúci, pán spravodajca, predpokladám, že tí, ktorí sme tu, tak sa tým školstvom zaoberáme, natáčame k tomu aj nejaké videjká, ktoré sú ale veľmi krátke a to znamená, že sú veľmi zjednodušené. Väčšinou mi asistenti povedia, že tak dobre do 59 sekúnd, že je to potom také úderné, to si ľudia aj pozrú. Je to spôsob komunikácie, ktorý dnes prebieha a aj ja som bol nejaký primätý k tomu, aby som nejaké veci umiestňoval na sociálne siete. Táto miestnosť ale nie je na to, aby sme tu fungovali alebo rozprávali sa v duchu nejakých videjok z Instagramu alebo iných sociálnych sietí, ale aby sme si to naozaj tak porozprávali.
Ja mám skutočne ako učiteľ v politike problém so zjednodušovaním komunikácie. Ja som rád, keď mám 45 minút a môžme si to s tými žiakmi prejsť, položiť si nejaké otázky, nejaké hypotézy, porozprávať sa, niečo si možno prečítať, pozreť a potom to nejak vyhodnotiť. Takže skúsim byť taký učiteľský, skúsim byť iný ako možno v nejakých videjkách na sociálnych sieťach. Určite nechcem byť osobný, nechcem pripisovať zlé úmysly, ale chcem skôr poukázať na to, čo v tomto vnímam ja.
Veľa ľudí sa ma pýta, už sa o tom hlasovalo, schválili to a tak. Takže možno aj pre tých poslucháčov trocha taký vhľad do toho procesu. Teraz sme v prvom čítaní v parlamente, to znamená, bolo to schválené na vláde, je to ako vládny návrh zákona, pán minister školstva ho tu predložil v prvom čítaní. Prvé čítanie zjednodušene vlastne sa rozhoduje o tom, že či sa o tom bude ďalej rokovať. Nedajú sa tu robiť zatiaľ žiadne zmeny, len že či áno, alebo nie a takisto sa skôr hovorí o filozofii zákona, než o detailoch. K tomu ale procesu zopár faktov. Aj pre nás, aj pre tých, čo to sledujú.
Procesne sa stala taká vec, že na začiatku schôdze Národnej rady, ktorý bol pred skoro dvoma týždňami, tak sme dostali program, v ktorom bolo schválené celou Národnou radou, že sa prebere sedem zákonov ministra školstva v utorok 16. septembra o 14.00 hodine. Na to sme sa od začiatku schôdze aj chystali, keď som mal porady s asistentmi, keď som sa rozprával s ľuďmi, zástupcami rôznych typov škôl, školských zariadení, že to bude takto, oni boli tiež nachystaní. Na rozdiel od nás to nie je ich pracovná náplň, majú ešte kopec iných starostí, takže na toto sa nachystali, ale zrazu, z ničoho nič, sme sa dozvedeli, že napriek tomu, že to bolo schválené, natermínované, nie, nebude to, uvidíme kedy to bude, možno v stredu, možno vo štvrtok. No, tak sa dostal na rad vo štvrtok. Dnes o 9.00 h, ale bolo schválené, že to bude v zlúčenej rozprave. Som tu kontinuálne štvrté volebné obdobie, ešte som nezažil, že by sa sedem zákonov spojilo do jednej zlúčenej rozpravy. Dva áno, niekedy aj tri. Neviem, či som zažil štyri, ale dva, max. tri to býva. Sedem - obrovský problém. Je to veľmi taká procesná vec, praktická aj pre našu prácu poslaneckú. Rozprávali sme sa s pánom poslancom Horeckým, že on by si to tak vedel predstaviť na šesť samostatných, že dva tie zákony by vedel zlúčiť teda, ale tie ostatné by si každé vyžadovali samostatnú rozpravu.
Čo sa týka toho aj, prečo sme sa presunuli, tak to bola konsolidácia, ktorá tu bola strelená zboku v skrátenom legislatívnom konaní, čo teda myslím, že celkovo Slovensko sledovalo. Jedna z nonsensov, ktoré sa stali, dúfam, že sa nestanú, že vystúpil minister Kamenický, minister financií, boli naňho faktické pripomienky a bolo to uťaté v polovici. To som tiež ešte nevidel teda, hej? A my, ktorí sme boli nachystaní, že ešte budeme v rozprave, tak sme tú možnosť stratili. Potom sa stalo aspoň to, že sme už dopredu teda vedeli, že máme na klub len, povedzme, hodinku sedem minút a nejak sme si to museli rozdeliť. Ale pri tom skrátenom legislatívnom konaní sme to vôbec nevedeli. No a v tomto jednom takom švungu, aby to nejak fičalo, neviem z akého dôvodu, sa zlúčila aj táto rozprava, čo teda mne, vyvalil som oči, že sedem zákonov v zlúčenej rozprave. No a potom aké to má teda dopady? Dopady to má také, že pán minister predstavoval sedem zákonov za sedem minút, možno to bolo osem, ale ja to zjednoduším že sedem. Sedem zákonov za sedem minút to znamená minútu na zákon, pričom tri z nich boli nové, sú to úplne nové zákony, že nie sú to novely. Jednoducho je to málo. Ja predpokladám, že pán minister ešte vystúpi v rozprave, ale aj pre nás poslancov je prvé čítanie na to, aby sme si teda tie zákony, ktoré sme si my sami prečítali teda, však dostali sme ich znenie, tak to musí byť, dostatočne vopred pred schôdzou, ale aby sme si ich mohli prečítať. Ale ja som vždy veľmi rád, keď počujem, ako to vysvetľuje minister, lebo napriek tomu, že som opozičný, tak mám snahu pochopiť minimálne, ako to teda myslí. A pri tomto skrátenom vystúpení k siedmim zákonom naraz som až tak veľa nového sa nedozvedel alebo nejak mi to neobjasnil. Čiže chýba mi to aj zo strany ministra.
Čo sa týka nás samých, tak za normálnych okolností pri bežnom poslancovi, ktorý nevystupuje za klub, tak má tridsať minút na jeden zákon, čiže tri a pol hodiny by tu mohli hovoriť poslanci, ktorí si myslím, že aj majú k čomu povedať, napríklad pán rektor Habánik by naozaj k tým vysokých školám určite mal čo povedať, tridsať minút len k vysokým školám, ale aj ďalší riaditelia škôl a tak ďalej, ktorí by mali k tomu čo povedať. Ale namiesto tri a pol hodiny máme max. tridsať minút bežní poslanci, ak nevystupujeme za klub, dvadsať plus desať. Ja som navrhol a hneď po vystúpení pána poslanca Horeckého, ktorý vystupoval teda za klub, som navrhol procedurálnym návrhom, že podľa § 30 rokovacieho poriadku je možné, že Národná rada môže rozhodnúť o predĺžení času. Ale pán predsedajúci Danko to zmietol, že keď sa o tom bude hlasovať. No tak to už bude neaktuálne, samozrejme, v utorok, to je neaktuálne. Dá sa o tom aj všeobecným súhlasom a zažil som napríklad, že bol tu pán poslanec Mihál, keď tu ešte vystupoval a hovoril a skončilo mu, lebo to bolo po tej, nazvime že Dankovej reforme, keď zrazu boli obmedzené vystúpenia a naozaj všeobecným súhlasom, bez nejakej zvady sme povedali, že áno, že sme za to, aby mal ešte predĺžený čas. Neviem prečo napríklad pán Horecký alebo ďalší, alebo aj pán poslanec Habánik, ktokoľvek, nemôže vystúpiť viac, že zvykneme tu skracovať rozpravu, keď to nemá význam, ale tu by to evidentne význam malo.
Ďalšia vec je, že to nie je ako keby že len skrátenie času, ale je to taký, naozaj prepáčte, ako keď psíček a mačička piekli tortu, všetky veci dohromady, vysoké školy s materskými školami, základné školy s domácim vzdelávaním, poradne, stredné školy, zamestnanci, odborné školy, to je proste strašný mišmaš, v ktorom možno niekto má taký široký rozhľad, ale väčšina z nás sa sústredí skôr na niečo konkrétne. A z toho dôvodu, teda v tom prvom čítaní, hovoríme o filozofii teda tých zá.., nie zákona, ale v tomto prípade zákonov.
Pán minister to prezentoval ako jednotný balík, to znamená, že je za tým pravdepodobne aj nejaká jednotná filozofia legislatívna, odborná. A ďalej, že či sa má rokovať ďalej o týchto zákonoch. Tak to ja využijem hneď a poprosím pána spravodajcu, že dávam návrh ku každému jednému z tých siedmich zákonov, každý jeden, ktorý bol spomenutý pánom poslancom Vlčekom na úvod, že žiadam, aby bol vrátený návrh zákona na dopracovanie, všetkých sedem, vrátiť návrh zákona na dopracovanie, ako procedurálny návrh u každého, samozrejme, asi to musí byť samostatne, pretože za seba poviem, že ja v takejto forme za to určite hlasovať nebudem a nebudem to odporúčať ani svojim kolegom.
No a teraz k tej filozofii zákona. To je, si myslím, že taká najpodstatnejšia časť. Na tú procesnú som minul takmer polovicu svojho času. Prvá vec, ktorá mne sa zdá a budem to naschvál prezentovať takto otvorene, že mne sa to zdá, ak sa mýlim, ešte to možno vyplynie, možno pán minister nás presvedčí, že je to inak, ale mne sa zdá, že tu je filozofia, ktorá uprednostňuje štát pred rodičmi. A neverí, že ten najlepší záujem dieťaťa zastávajú rodičia, ale že to zastáva ministerstvo alebo nejaký úradníci. Ale aj chcem pripomenúť, že aj z právneho hľadiska, z ústavného hľadiska, i z úplne prirodzeného hľadiska strážcami najlepšieho záujmu dieťaťa sú jeho vlastní rodičia alebo teda zákonní zástupcovia. A ďalšia nemálo dôležitá vec v tejto súvislosti, že tí rodičia sú daňoví poplatníci, oni platia školstvo, oni platia aj všetkých nás, aj ministra, ale aj nás poslancov, aj ministerstvo, aj úradníkov. Preto rodičia sú v prvom rade tí rozhodujúci. Ale mne sa zdá, že tieto návrhy zákonov vychádza akoby z niečoho iného.
Ja osobne si dovolím tvrdiť, že to nie je tak, že štát niečo dovoľuje rodičom v oblasti výchovy a vzdelávania, ale že to rodičia delegujú na štát, keď chcú, nejaké z ich práv a povinností, ktoré majú pri výchove a vzdelávaní detí. Viete, ono sa na to tak zabúda, ono sa to stráca, lebo ten život je taký náročný, uponáhľaný, že rodičia, samozrejme, v drvivej väčšine dajú deti do najbližšej školy alebo teda do školy, ktorú pokladajú za dobrú a sú radi, že v tej škole sa im o to dieťa postarajú. Preto ja napríklad pokladám aj tak ojedinelý jav ako je domáce vzdelávanie, myslím, že tam ho absolvuje asi 0,4 % detí v tom veku, keď deti chodia do školy, že predsa len existuje týchto niekoľko stoviek detí a rodičov, ktorí ukazujú, že výchovu a vzdelávanie na prvom mieste poskytujú rodičia, vlastní rodičia svojmu vlastnému dieťaťu. A, samozrejme, pre vývoj spoločnosti, globalizáciu a tak ďalej je jasné, že drvivá väčšina rodičov toto nezvláda, nechce, slobodne sa rozhoduje dať deti do škôl.
Ale je veľmi dobré, že popri štátnych školách majú možnosť dať ich aj do neštátnej školy. To nie je nejaké privilégium alebo nejaká, že vymýšľajú tí rodičia. Ja ako rodič som bol veľmi rád, že som mohol svoje deti dať do cirkevnej školy. Zvažovali sme aj domáce vzdelávanie, ale keďže ja už som starý otec, tak naše deti, keď boli v tom veku, tak to v podstate ešte nebolo možné tie najstaršie deti, takže sme ich dali s ochotou do cirkevnej školy.
Čo sa týka ešte tej filozofie tých rodičov. Ústava hovorí, že ak sú pochybnosti, ak rodičia zlyhajú, tak o tom musí rozhodnúť súd. Nemôžeme my en bloc zákonom povedať, že rodičia sú vlastne podozriví, alebo nekompetentní, alebo nedostatoční a mali by podľa možností, teraz hovorím napríklad o materských škôlkach, ideálne dať všetci v troch rokoch dieťa do škôlky, pokiaľ teda len to nejak lekár neposúdi, že to je absolútne nevhodné. Bolo by ideálne, aby všetky deti od troch rokov chodili do škôlky, vyriešil by sa problém, toto je podľa mňa chybná filozofia. Navyše tá sloboda spôsobuje a boli tu dané čísla, dokonca pán poslanec Habánik ich spomínal, tuším 76 %, dobre som to povedal to číslo, detí vo veku troch rokov nastupuje do materskej školy. Veď väčšine tých matiek tam končí materská alebo rodičovský príspevok a je to prirodzené. Čiže tí rodičia si to vyberú, áno, urobia to tak, sú vďační, že majú miesto v materskej škôlke. Netreba to ani hodnotiť, ani odsudzovať, ani brániť. Je tam tá sloboda a ja by som bol za to, aby tá sloboda aj zostala.
Taký možno praktický príklad čo sa týka cirkevných škôl a tých obvodov, kto nastúpi, kto bude mať miesto na cirkevnej škole. Všetky naše deti bez toho aby sme to nejak teraz tak ideologicky plánovali, že to tak musí byť, že to je proste dogma, že všetky naše deti musia chodiť do cirkevných škôl, skončilo to nakoniec tak, že všetky naše štyri deti, akokoľvek sú individuálne, originálne, tak nakoniec navštevovali alebo navštevujú v prípade tej najmladšej cirkevnú školu. A my bývame, teraz taký príklad, spomínal ho aj pán poslanec Krajčí, my bývame vlastne, keď to poviem tak, v satelite, bývame v dedinke, deväť kilometrov od centra krajského mesta a my naše deti vozíme do cirkevnej školy, ktorá je v meste. Fakt je aj taký, že v tej malej dedinke, kde bývame, žiadna škola nie je a obec pod ktorú spadáme, je na opačný smer od krajského mesta sedem kilometrov, keby sme ich vozili do štátnej školy, tej obecnej. Takže sme si vybrali, že do cirkevnej, do toho krajského mesta. Samozrejme, keď sú deti väčšie, jazdia autobusy a tak ďalej. A skutočne som veľmi zvedavý, ja som už z obliga, tá najmladšia už je na strednej škole, čiže ja to neriešim ako svoj problém, ale rozumiem tomu, lebo sme niečo podobné zažili, že naozaj tie, zjednoduším to, čachre-machre s obvodmi môžu spôsobiť, že takí ľudia ako my napríklad, budú mať s tým problémy a môže sa stať, že naozaj miesto pre ich deti sa na takejto cirkevnej škole nenájde a budú musieť voziť svoje deti na opačný smer, kde idú do práce, sedem kilometrov do obecnej školy, ktorá podľa mňa je normálna, nemám nič proti nej, ale proste chcel by som si vybrať tú cirkevnú v meste, ktorá je jedna z najkvalitnejších základných škôl.
Ja som napríklad na cirkevnú školu nechodil, pretože som bol ôsmak, vtedy sa končila osmičkou základná škola, v roku 1988, to znamená, cirkevné školy neboli. Dôvod je jasný, komunisti. Viete, dneska sa môže stať, že nejaké dieťa sa nedostane na cirkevnú školu, hoci by rodičia veľmi chceli, je to pre nich dôležité z hľadiska viery, ale nielen z hľadiska viery, veriace dieťa nemusí nutne chodiť povinne na cirkevnú školu, ale z hľadiska aj kvality vzdelávania, aj toho spoločenstva tých ľudí, ktorí tam sú. Toto napríklad ja si cením najviac na tých cirkevných školách. Dobre, nejaká úroveň vzdelania tam je, lepšia, menšia, tieto boli kvalitné, teda aj čo sa týka vzdelávania. Ale perfektný kolektív nielen žiakov, ale aj učiteľov, zamestnancov, rodičov, už to tu bolo viackrát spomínané. Preto by som bol veľmi nerád, keby na toto nejakým spôsobom sa siahalo. Ja verím tomu, pán minister, že vy to nechcete a že si myslíte, že to tak nebude, ja tomu verím, ja vám to nepripisujem ako zlý úmysel. Ale skutočne z mnohých dôvodov a mnohých aj konkrétnych situácií máme dôvod sa domnievať, že to tak sa môže veľmi ľahko stať a to by sme neboli radi.
Takisto na tých školách, už to tu bolo spomínané a môžem to len potvrdiť, že tá inklúzia v tom najlepšom slova zmysle, nielen nejaké pridelenie žiaka, ale celkovo, to spoločenstvo, to prijatie toho žiaka je na tých cirkevných školách a aj mnohých súkromných, ktoré poznám veľmi dobrá, nadpriemerná, dokonca aj kvantitatívne, ale aj kvalitatívne je nadpriemerná, alebo určite nie o nič horšia ako v priemere na štátnych školách.
Teraz ešte pár slov, ešte mám štyri minútky, povinné predprimárne vzdelávanie. Ja som vďačný za túto debatu. Padli tu čísla, navzájom si napríklad kolegovia Habánik a Horecký odporovali, že vôbec nie je pravda, že je to nejaký veľký trend v Európe ako povinné predprimárne vzdelávanie, že je väčšia zaškolenosť detí, že rodičia viac sa rozhodli dávať deti do škôlky už v tom veku troch rokov, dobre, to je ich vec. Nech sa páči, motivujte, pomôžte, vytvorte miesta, proti tomuto nie som. Ale stanovovať to ako povinnosť akýmkoľvek spôsobom, za to nie som. My sme si to už viackrát aj vyjasňovali, ale je tam teraz taká podmienka po novom, ktorá to, nazvem, že zjemňuje a to je maturita. A ja rozumiem, čo chcete dosiahnuť, pán minister, ale ja sa môžem zase opýtať a opýtam sa aj za ľudí, že vyplýva automaticky, že inštalatér je horší otec ako jadrový fyzik, alebo že kaderníčka je horšia matka ako napríklad univerzitná profesorka. Myslím, že nám je to jasné, že automaticky nie. A ak chceme riešiť problémy nejakej rómskej komunity, a mali by sme ich riešiť, tak majme možno odvahu a skúsme to pomenovať konkrétnejšie a ponúknuť a motivovať a ja nehovorím, že to je ľahké a že to je jednoduché, ale narobíte problémy mnohým a problém, tak ako mnohí vyjadrili pochybnosť, podľa mňa nevyriešite.
Pre mňa je naozaj veľmi dôležité, že dieťa trojročné, štvorročné dieťa, že preňho okrem nejakej zaškolenosti je extrémne dôležitá vzťahová väzba. No a tú má v prvom rade so svojou mamou, otcom, súrodencami, tými najbližšími. A veď dobre, veď keď si rodičia povedia, že dajú to dieťa do škôlky, veď tomu ja nebránim, ja netvrdím, že niekto je zlý rodič, lebo dá v troch rokoch dieťa do škôlky, to by som si nedovolil tvrdiť. Ale na druhej strane nezľahčoval by som tú dôležitosť tej vzťahovej väzby v takomto veku.
A posledné dve minútky by som ešte venoval, je to málo, ale dobre, domácemu vzdelávaniu. Sadol som si s troma mamičkami, s troma ženami, ktoré veľmi aktívne pracujú v tejto oblasti a zastupujú týchto rodičov, čo sa týka domáceho vzdelávania. A keď som si to prešiel, ony boli veľmi pokojné, veľmi také racionálne, mňa to viac vytáčalo aj emocionálne, že som zjednodušene povedané, že hádžete im polená pod nohy. Lenže ak budete úspešný, tak tým idete proti konsolidácii, lebo domáce vzdelávanie je veľmi lacné pre štát. My sme to tam zrátali, že to, že tie deti sú na domácom vzdelávaní a nie v škole, ušetrí asi tri milióny eur a to len za predpokladu, že rátam iba deti, ktoré nemajú špeciálne vzdelávacie potreby, lebo tam je ten normatív, proste rastie veľmi, hej? Čiže tri, štyri, možno päť miliónov ak by sme tie deti zaradili do škôl, čo si myslím, že už ani z hľadiska štátu nie je úplne bezvýznamná suma. Ale ja si stále myslím, že v prvom rade je to obdivuhodné, že títo rodičia chcú svoje deti vzdelávať, vychovávať doma, že majú takú slobodu. A, naopak, podľa toho ako to poznám už roky, majú veľké problémy to robiť a zaslúžili by si podporu, zaslúžili by si našu podporu aj tie školy, ktoré im to umožňujú, lebo naozaj nastáva tu to, bolo to už dnes to spomenuté, že mnohí rodičia, prijmú ich deti a zapíšu do školy na domáce vzdelávania ako zodpovedná škola len niekde úplne na druhom konci Slovenska. A robí to problém aj tým rodičom, aj tej škole. A keď sa prijmú tieto novely, tak mnohí naozaj budú mať veľké problémy časové, finančné, personálne, aby sa to uskutočnilo.
Takže ja, tak ako som povedal, nechcem byť osobný, nechcem byť protivný, ale proti týmto zákonom som proti a navrhujem, aby boli stiahnuté na dopracovanie.