Videokanál klubu

Toto sa volá whataboutizmus, čo ste predviedli, whataboutizmus a to v Rusku učia. Ja som ako trinásťročný začal robiť na družstve. Čo vy o mne viete, pán Hazucha? Štrnásťročný som išiel do lesa robiť, pätnásť-šestnásťročný som robil v Potri, sedemnásť-osemnásťročný som opäť robil na družstve. Od svojich osemnástich rokov sa živím sám. Ja si žijem na vysokej nohe, všetko, čo mám, nemám vďaka komunizmu, ktorý, ktorý socialistom, ktorí aj tam kradli, kradli, pretože kto nekradol, okrádal svoju rodinu. Vy ste tu vymenovali všetky tie veci, ktoré, ktoré naozaj ako, jasné, že ako iskričky, veď to bol taký populizmus celý ten socializmus, také populistické veci robili, jasné. V štyridsiatom ôsmom rozkradli komunisti, rozkradli a ukradli súkromný majetok a z toho majetku sa stavalo, z toho majetku boli fabriky, samozrejme, ale z ukradnutého. To nemali komunisti, to ukradli, ukradli. No a keďže komunisti kradli, kradli, kradli a do tej špajze nedávali, tak tá špajza sa zrútila. A kde, keď ktokoľvek, ktokoľvek sa opovážil povedať niečo, že vy kradnete, veď vy ste, toto nie je sloboda, my tu máme spievať Znie pieseň slávna, vznešená, veď my chceme spievať svoje piesne, ktoré chceme my!
Som rád, pán Hazucha, že ste sa ozvali, ale naozaj taký whataboutizmus, čo ste predviedli, ačohentizmus sa to volá, namiesto toho, čo, aby ste porozprávali o tých ľuďoch, čo trpeli, ste rozprávali o iskričkách, ktoré, a táboroch, ktoré mali. A to, že na niekoho tu strieľali, úha, ale prečo? Čo myslíte? Ale ja by som bol veľmi rád, keby sa tá streľba vyšetrila. Budem rád, pán Hazucha, keď budete tiež za to a prispejete k tomu, aby sa to vyšetrilo všetko. Ako? Kto? A prečo?

Ďakujem za slovo. Áno, my máme teraz na stole možnosť odčiniť alebo kompenzovať tým preživším to utrpenie. Ja som si našiel čísla z toho obdobia, aby sme mohli aj tak na číslach ukázať, že aký hrozný režim to bol. Takže v Československu bolo od februárového prevratu v 1948 za politické trestné činy popravených 248 osôb. Približne 4,5-tisíc zomrelo vo väzení a najmenej 282 pri pokuse utiecť cez železnú oponu. Do väzenia bolo z politických dôvodov odsúdených vyše 205-tisíc ľudí, do táborových, do táborov nútených prác bolo bez súdu zaradených asi 20-tisíc ľudí a do pomocných technických práporov z politických dôvodov asi 22-tisíc osôb. Do zahraničia utieklo v rokoch 1948 až 1987, také dáta tu mám, 170 938 občanov, a to len tie prípady, ktoré sa podarilo dokumentovať, to nemožno považovať za konečné čísla, pretože mnoho ľudí zmizlo alebo sa nedostali do týchto štatistík.
Čiže táto totalita bola hrozná a my tu máme ľudí, ktorým môžme malou mierou dnes kompenzovať to, čo prežili, a že sa vzopreli tomuto režimu. Takže preto podporujem tento návrh zákona.

Ďakujem pekne za slovo.
Pre doplnenie tých informácií chcem povedať, že 27. marca 1996 Slovenská národná rada prijala zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, odporúčam každému si úvodné paragrafy tohto zákona prečítať. Ja odcitujem len ods. 3 z § 1 pre krátkosť času, a síce: „Komunistický režim a tí, ktorí ho aktívne presadzovali, upierali občanom možnosť slobodne vyjadriť politickú vôľu, nútili ich skrývať vlastné názory na dianie v štáte, nútili ich verejne vyhlasovať svoj súhlas aj s tým, čo považovali za klamstvo a zločin, a to prenasledovaním alebo hrozbou perzekúcie voči ním samotným, ich rodinám a blízkym. Systematicky a trvalo porušoval ľudské práva a slobody, pričom obzvlášť závažným spôsobom utláčal niektoré skupiny občanov na základe ich politických názorov, náboženského presvedčenia a príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Porušoval základné princípy demokratického právneho štátu, medzinárodné zmluvy a aj svoje vlastné zákony, čím postavil vôľu a záujmy komunistickej strany a jej predstaviteľov nad zákony. Používal k perzekúcii občanov všetky mocenské nástroje, a to najmä: popravoval, vraždil a väznil občanov vo väzniciach a táboroch nútených prác, pri vyšetrovaní a v dobe väzenia používal brutálne metódy vrátane fyzického mučenia a psychického mučenia a vystavovania neľudským útrapám, zraňoval a usmrcoval občanov pri pokusoch o útek do cudziny," a tak ďalej a tak ďalej. A ešte citát z ods. 4 tohto paragrafu: „Komunistická strana Československa, ako aj Komunistická strana Slovenska nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny, a to aj na ľudských práva a slobodách." Takýto bol komunistický režim zločinný, a preto sa snažíme odškodniť tých ľudí, ktorí počas tohto režimu trpeli.

Milé kolegyne, milí kolegovia, možno si niekto povie, že toto je taký bezvýznamný zákon, že, preboha, sú dôležitejšie veci, občania trpia, naozaj trpia, potraviny nie sú lacnejšie. Poďme odškodňovať tých ľudí, ale sú tu ľudia, ktorí počas komunizmu nemohli tvoriť. Sú tu ľudia, ktorí za svoje vierovyznanie trpeli. Sú tu ľudia, ktorí slobodne povedali svoj názor a trpeli. Máme tu len jediného človeka z opozície a aj by som sa pána Hazuchu chcel spýtať a dúfam, že mi odpovie, čo si on myslí o tom, že komunizmus naozaj utláčal ľudí. Komunizmus devalvoval slobodu. Komunizmus robil z ľudí socialistické, realistické stroje. Tak mňa zaujíma jeho názor na tento zákon. Pretože chcem sa ho spýtať, kde bol na vojne. Ja som bol na vojne v Tachove a môžem vám povedať, že to bolo obdobie neskutočného, slovíčko nechcem povedať, že bordel, ale to bol taký bordel na tej vojne, že to nebolo možné. Ja som bol čatár absolvent, ale ja som nevedel, čo mám robiť, ako mám, nevedel som nič. Nič som nevedel a to nás školili na vysokej škole. Ale preto hovorím o tej vojne, pretože veľmi veľa ľudí, ktorí išli na vojnu, boli zaradení do tzv. viete akých, PTP. A to bolo niečo neskutočné. Tam z vás urobili obyčajnú handru. Spisovatelia, vedci, ľudia, ktorí naozaj v živote dokázali veľmi veľa už v mladom veku, v mladom veku, sa dostali do PTP. Ja som bol s takými vojakmi a mladí socialistickí práporčíci, rotní, ktorí mali osemnásť rokov, tam školili a správali sa ako zvieratá k ľuďom, ktorí mali vedecké tituly, k ľuďom, ktorí naozaj v živote niečo dokázali. A odškodniť ľudí, ktorí trpeli za to, že mali slobodný názor, je normálne.
Viete, ja by som vám chcel niečo prečítať, sekunda (rečník pozerá do mobilného telefónu). Komunistický režim naozaj prenasledoval ľudí, ktorí mali svoj názor, mali svoje presvedčenie, ktorí sa správali podľa svojho vedomia a svedomia. A politická perzekúcia, ktorú komunistický režim robil, bola proti ľuďom, ktorí sa postavili proti komunistickému režimu, ktorí sa neváhali postaviť, ktorí čestne bojovali, ale bojovali nie zbraňami, ale bojovali slovom. Bojovali básňou, bojovali dielom, bojovali divadelnými predstaveniami. Boli to disidenti, intelektuáli, novinári, náboženskí lídri a títo ľudia naozaj boli väznení za to, že mali slobodu a nezlomili sa. Veľa z nich sa nezlomilo, pretože keď máte slobodu, keď máte slobodu tu v duši, tak vás nikto nemôže zlomiť. Ja tomu verím. Taká jedna pani mi pred asi tromi rokmi, keď som prišiel sem do Národnej rady, povedala: No veď počkaj, veď ty vyjdeš vonku, teba zatvoria do basy. A ja jej hovorím: Pani, viete, aký je rozdiel medzi Ficom a mnou? Ja môžem v noci spávať. Pani, ja keď stadiaľto zajtra odídem, tak odídem s čistým svedomím, s čistým štítom. Ja, to je mimo tému a nechcem sa k tomu vracať, ale ja Robertovi Ficovi nezávidím tie jeho noci. Ale títo ľudia, ktorí boli zavretí, ktorí boli väznení, ktorí boli utláčaní, bití, týraní, napríklad ten muž, o ktorom som hovoril, sa vrátil domov, nemal ani jeden necheť, nemal ani jeden necheť. A toto? Toto bol komunizmus?! Ten dobrý komunizmus, o ktorom rozprávajú niektorí Ficovi voliči, že to boli časy, to bolo super, to za komunizmu sme sa mali tak dobre! Áno, mali sa dobre tí, ktorí boli ticho, tí, ktorí nerozprávali, a tí, ktorí rozprávali: so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak. Tí, ktorí od iskričky, cez pioniera až po zväzáka a komunistu čestne stáli po boku súdruha Stalina, Brežneva.
V živote nezabudnem, v gymnáziu, keď zomrel Brežnev, moje spolužiačky dve plakali. A ja som sa na ne tak pozrel, že prečo plačú, lebo nám zomrel súdruh Brežnev. A trošku napojím, všimnite si, čo sa deje v Severnej Kórei. Tam všetci plačú, keď súdruh Kim niečo povie. A to je to vymývanie tých hláv. To je to, že tí, ktorí poctivo, poctivo si robili svoju robotu, ktorí mali svoj názor, mali svoje presvedčenie, tak tí boli utláčaní, a tí, ktorí tlieskali, tí ktorí fandili, tak tí sa mali dobre. A teraz je tá príležitosť, je tá príležitosť povedať, nech sa páči, my sa vám ospravedlňujeme a aspoň takouto malou mierou, takouto malou mierou vám chceme pomôcť. Veď pomáhať sa má. Je tu niekto z vás, raz, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deviatich, kto povie, že netreba pomáhať? Veď pomáhať sa má. Máme tu záchranára, ktorý celý život pomáha. Je tak? Tak, pomôžeme tým, ktorí boli celý život týraní? Nie, nie, pán Janckulík, som hovoril... aj vy ste záchranár? Tak prepáčte, ospravedlňujem sa, aj pán Janckulík je záchranár, prepáčte, nevedel som. Tak pán Janckulík tiež záchranár, takže vie, čo to je zachrániť ľudský život.
No a na záver by som vám chcel ešte niečo povedať, prečítať teda. Viete, v komunizme keď ste sa stali triednym nepriateľom, triednym nepriateľom, tak nebolo väčšieho, mohli ste byť vrah, mohli ste byť zlodej, pedofil, ale keď ste bol triedny nepriateľ, keď ste si dovolili povedať alebo si urobiť výsmech z niečoho, tak to bolo strašné. A triedny nepriateľ sa mal veľmi zle. A zase vám poviem príklad, v 1985, kto vie, čo bolo v ´85., aká športová udalosť veľká? Stáli sme sa čo? Majstri sveta v hokeji. A my na intern... no a vy ste sa ešte ani nenarodili, vy dve, že? Nevadí, tak, dievčatá, prepáčte, vtedy sme sa stali majstri sveta v hokeji a my sme to pozerali na internáte. Pozerali sme to na internáte a, samozrejme, sme vyšli pred internát s vlajkami a skandovali sme, nech žije Československo, ale nič sme nerobili, len sme skandovali, nech žije Československo. Dvoch zobrali policajti, teda žandári, pardon, príslušníci Verejnej bezpečnosti. Jeden mal tú žltú pásku, to bol pomocná stráž VB. A tento človek tých dvoch, zobrali tých dvoch mojich kolegov a tých vylúčili zo školy. Vylúčili ich zo školy! Nemohli doštudovať. Jeden je taxikár teraz a druhý ani ja neviem, myslím, že emigroval potom. Ale predstavte si, že komunistický režim namiesto toho, aby sa radoval, že mladí ľudia sa tešia z toho, že Československo vyhralo, tak tak boli zmagorení tými sovietskymi priateľmi, tým Sovietskym zväzom, že týchto dvoch ľudí takto perzekvovali. A vedel by som vám povedať tisíce a tisíce príkladov ďalších a ďalších.
Čiže naozaj, ja sa spytujem pána, chcem sa teda pána Hazuchu spýtať, čo si on o tom myslí. Teraz už môžete, nebojte sa, nikto tu nebude na vás bonzovať, kolegovia nebudú hovoriť, že ten Hazucha s Pročkom komunikoval, zoberieme mu nejaké oné, príplatky. Takže kľudne môžete povedať.
Ďakujem veľmi pekne, milí kolegovia. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo a ďakujem za všetky faktické poznámky. Áno, mnohí ľudia sa, žiaľ, nedožili odškodnenia napriek tomu, že by dnes spĺňali kritériá na priznanie štatútu veteránov protikomunistického odboja a nedožili sa toho dňa preto, lebo jednoducho tie podmienky, v ktorých ich komunisti väznili, im skutočne podlomili zdravie a jednoducho sa nedožili spomínaného zákona. Počet preživších nieže z roka na rok, ale, ako som povedal aj v rozprave, z mesiaca na mesiac klesá. Sú to navyše ľudia, ktorí majú nízke dôchodky. Pretože tým, že časť svojho produktívneho života strávili v pracovných táboroch alebo vo väzeniach, tak, samozrejme, vtedy prácu nemali, potom keď sa dostali po čase na slobodu, tak sa nevedeli zamestnať, resp. keď získali prácu, tak získali takú prácu, ktorá vôbec nezodpovedala ich vedomostiam, ich vzdelaniu. Mali v podstate podradné práce za veľmi nízku mzdu a samozrejme tým pádom mali aj nízky dôchodok, keď išli do dôchodku. Preto vlastne bol vymyslený celý tento systém odškodňovania prostredníctvom toho príplatku veteránov protikomunistického odboja. No a keďže v súčasnosti naozaj tie životné náklady pre všetkých ľudí na Slovensku stúpajú, tak je namieste, aby sme si týchto ľudí uctili práve takýmto spôsobom, že im ten symbolický príplatok k dôchodku zvýšime.

Ďakujem pekne za slovo.
Ďakujem tebe, Gábor, že prichádzaš s týmto návrhom zákona a keď si rozprával, tak som si uvedomil jednu vec, že vlastne táto vládna koalícia, presne pred rokom sme tu mali novelu Trestného zákona, kedy tvrdili, že na základe porušovania ľudských práv idú meniť trestnú novelu a potom následne ďalej pokračovali v tých svojich, v tom svojom valcovaní a ďalej pokračujú. Renta pre Žilinku, keď tu bola pred pár dňami, tak som si hovoril a keď som počúval tie argumenty, že za štyri roky vo funkcii generálneho prokurátora mal by dostávať doživotnú rentu v hodnote päťtisíc eur, veď to je výsmech práve voči týmto ľuďom, o ktorých sa dnes večer bavíme, o ktorých dnes večer hovoríme. To sú hrdinovia, ktorí, ktorí, ktorým ideme zvýšiť z 10 na 15 eur ten príplatok. Veď to je smiešne. A ešte, ešte v tomto období, kedy všetko stúpa. Ceny energií, ceny potravín, dane. A tak ako si povedal, Gábor, že títo ľudia sú vo veku, kedy naozaj ich zdravie je podlomené a môže sa rýchlo stať, že odídu, tak o to viac kvitujem tento návrh. Poďme im vzdať tú úctu a náležitú česť za to, že bojovali za túto slobodu, ktorú teraz môžeme mať. A naozaj dávajme ľuďom, ktorí si to zaslúžia, nie za štyri roky odrobenej práce, kde má slušný plat, ale naozaj za to, že obetovali svoje životy. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Gábor, myslím, že tento návrh je veľmi, veľmi dobrý a prichádza v správnom čase. Škoda, že ho teda máme na stole teraz, lebo však ty si ho navrhoval už dávnejšie a len pre tie ukončené alebo skôr ukončené schôdze, ako sme stihli prerokovať nové návrhy zákonov a medzi nimi aj tento, o ktorom rokujeme dnes. A boj proti totalitnému režimu, zvlášť proti takému režimu, ktorý protiprávne väzní, potláča ľudské práva alebo núti ľudí ukladať nútené práce aj v uránových baniach, tak boj proti takémuto režimu je veľmi záslužná činnosť, je činnosť, ktorú si vážime aj dnes, a my máme taký nedostatok v našej legislatíve domácej, že sa nevalorizuje automaticky tento príplatok k dôchodku. A ten príplatok, ktorý má ísť z 10 na 15 euro, je, myslím, že to najmenej pre tú úzku skupinu ľudí, ktorú tu dnes máme, ktorí sú zaslúžilci a ktorí prežili naozaj náročné veci, kedy boli porušované ich ľudské práva, a zároveň sa nezlomili a vydávali svedectvo o tom, že táto totalita nie je ten správny, by som povedal, cesta života pre ľudí a že nechceme takto žiť. Že to je to najmenej, čo pre nich môžeme urobiť, a pri tom, ako dotujeme Sociálnu poisťovňu, že dávame, alebo ide do nej transfer cez 2 mld. eur na dôchodky, je toto to najmenej, čo môžeme urobiť pre tak zaslúžilých ľudí, ako veteráni protikomunistického odboja sú.

No a ja ešte pôjdem do rozpravy k tomuto, pretože toto je veľmi citlivá téma, veľmi, veľmi potrebná, ale tu má ešte jeden rozmer tento zákon a to je to, že nielen odškodniť týchto ľudí finančne treba, ale treba si pripomenúť aj to, že rodiny týchto ľudí neskutočne trpeli. Ja poznám príbeh jedného človeka. Bol to učiteľ, ktorý, ktorého odvliekli do Sovietskeho zväzu, do Sovietskeho zväzu súdruhovia a bol tam v gulagu. Rodinu presviedčali, že pracuje v Sovietskom zväze a vyrábali listy. Raz za čas poslali rodine list, že ako sa tam má krásne, ako tam pracuje a aké je to krásne. Po desiatich rokoch, po desiatich rokoch, keď padol komunistický režim, sa vrátil domov, vrátil sa domov a jeho rodina bola stále v presvedčení, že vráti sa človek, ktorý nám pomáhal, ktorý nám zarábal, prišla domov troska. Prišiel domov strhaný človek, ktorý o dva roky nato zomrel, ale tam žil, lebo chcel sa vrátiť domov. Komunisti boli odporné hyeny. Boli to totalitní zabíjači slobody, keď niekto slobodne niečo povedal, tak sloboda bola potlačená okamžite. Tak aspoň takto, aspoň takto by sme mohli ľuďom, ktorí neskutočne trpeli, pomôcť, pretože nikto im nevráti to, čo im komunistický režim zobral – slobodu.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán podpredseda, pred malou chvíľou sme sa rozprávali o ľuďoch, ktorí počas komunistického režimu strpčovali život ľuďom, tento návrh zákona sa týka tej opačnej skupiny, teda tých ľudí, ktorí trpeli počas komunizmu. Hlavným účelom nášho návrhu zákona je zvýšiť veteránom protikomunistického odboja príplatok k dôchodku zo súčasných 10 eur na 15 eur, a to za mesiac väzby alebo mesiac výkonu trestu odňatia slobody, za mesiac zaradenia do táborov nútených prác, vojenských táborov nútených prác, mesiac protiprávneho násilného odvlečenia alebo mesiac internácie v centralizovaných kláštoroch. Na tento príplatok sa totiž nevzťahuje valorizácia a v súčasnosti, keď si vládna väčšina v konsolidácii odhlasovala zvýšenie daní a ľuďom stúpnu životné náklady, je zvýšenie tohto príplatku nástrojom kompenzácie týchto zvýšených životných nákladov.
Považujeme za potrebné vzdať úctu skutočným politickým väzňom, ktorým bolo priznané postavenie veterána protikomunistického odboja. Tieto osoby boli počas komunizmu vystavené skutočným perzekúciám v ťažkých podmienkach. Bojovali často o holé prežitie, boli vystavené biede, politickému prenasledovaniu a sociálnemu vylúčeniu tým, že vzdorovali totalitnej moci a chránili základné hodnoty ako je sloboda, demokracia a ľudské práva. Obeta týchto ľudí je dôvodom, prečo im dnešná spoločnosť dlhuje uznanie a podporu. Keďže veteráni protikomunistického odboja aj z dôvodu podlomeného zdravia napríklad z nútených prác v uránových baniach sa dožívajú nízkeho veku a ich počet klesá každým mesiacom, je prijatie takejto právnej úpravy časovo, by som povedal, nevyhnutné a je to naozaj návrh, ktorý neznesie odklad.
Podľa súčasnej právnej úpravy § 3 ods. 1 zákona č. 274/2007 o príplatku k dôchodku politickým väzňom prináleží veteránovi protikomunistického odboja príplatok k dôchodku vo výške 10 eur, a to za mesiac väzby alebo mesiac výkonu trestu odňatia slobody, za mesiac zaradenia do táborov nútených prác, vojenských táborov nútených prác, mesiac protiprávneho násilného odvlečenia alebo mesiac internácie v centralizovaných kláštoroch. Keďže v súčasnosti je približne 1 146 ľudí uznaných za veteránov protikomunistického odboja, ich počet každým mesiacom klesá, je morálnou zodpovednosťou spoločnosti oceniť tých, ktorí vzdorovali totalitnej moci a bojovali za spravodlivú vec. Zvýšením príspevku z 10 eur na 15 eur by sa prejavilo, že štát uznáva prínos týchto ľudí a nesnaží sa zabudnúť na boj proti neslobode.
Tento návrh zákona sme predložili do Národnej rady ešte pred predchádzajúcou schôdzou, pred októbrovou schôdzou, aby sme si aj takto symbolicky uctili výročie 17. novembra a vyjadrili úctu ľuďom, ktorí pred 17. novembrom trpeli len preto, že bojovali za slobodu prejavu, názoru, vierovyznania a tak ďalej. Žiaľ, väčšina tohto pléna rozhodla na predchádzajúcej schôdzi, že nemôžme tento návrh zákona predniesť, pretože predčasne sa tá schôdza ukončila a tak bola v podstate zmarená tá symbolika tohto návrhu. O to viac vás chcem, kolegyne a kolegovia, naprieč politickým spektrom požiadať, aby sme schválením tohto návrhu vyjadrili úctu obetiam komunistického režimu, z dôvodu, ktorý som teraz spomínal, bude treba, samozrejme, v prípadnom druhom čítaní pozmeniť niektoré termíny, s ktorými návrh zákona počíta, pretože tie termíny boli nastavené tak, akoby návrh zákona bol prerokovaný na tej predchádzajúcej schôdzi, keďže to nám nebolo umožnené, tak bude treba prepísať tieto termíny v potenciálnom pozmeňujúcom návrhu.
Takže ešte raz, dámy a páni, tento návrh zákona predkladáme preto, aby sme zmiernili dopady konsolidácie, aby sme zmiernili stúpajúce životné náklady pre ľudí, ktorí disponujú štatútom veteránov protikomunistického odboja. Je to naozaj to minimum, čo môžeme pre týchto ľudí urobiť.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)