Príjemný dobrý deň. Vážený pán predseda parlamentu, vážený pán minister, dámy a páni, kolegyne a kolegovia, ja si myslím, že treba začať tým, že tu vôbec nejde o to, ktorí poslanci boli alebo neboli na výbore, ktorí poslanci kedy hlasovali a kedy nehlasovali a akú formu obštrukcie používali. Tu ide o to, že tento návrh zákona je vo svojej podstate tak konfrontačný a tak konfrontačne nezvyklo v skrátenej forme podávaný v parlamente, že to...
Príjemný dobrý deň. Vážený pán predseda parlamentu, vážený pán minister, dámy a páni, kolegyne a kolegovia, ja si myslím, že treba začať tým, že tu vôbec nejde o to, ktorí poslanci boli alebo neboli na výbore, ktorí poslanci kedy hlasovali a kedy nehlasovali a akú formu obštrukcie používali. Tu ide o to, že tento návrh zákona je vo svojej podstate tak konfrontačný a tak konfrontačne nezvyklo v skrátenej forme podávaný v parlamente, že to vyvoláva úplne iné pocity, pocity strachu z deštrukcie. A toto je iba legitímna obrana tých, ktorí cítia nejakú zodpovednosť za nejaký návrh zákona, ktorý tuná fungoval síce zle, ale fungoval. A tuná je práve ako veľké nebezpečie, že to, čo navrhuje v súčasnosti ministerstvo kultúry, nebude fungovať vôbec. To je ten veľký problém.
No a, pán kolega, keď ste hovorili o tom, ako sa poslanci, opoziční, nezúčastnili ani raz rokovania výboru. No tak predsa ten výbor musel byť nejakým spôsobom otvorený, ak si dobre spomínam, tak som ho otvoril ja, takže buďme korektní. Poslanci sa jeho rokovania zúčastnili. Hej? (Reakcia poslanca.) Nie, vy ste to povedali inak.
Ale teraz k samotnému zákonu.
Dámy a páni, vzhľadom na to množstvo pripomienok, ktoré zazneli v podaní pani poslankyne Kiššovej, dávam procedurálny návrh, chcem, aby sa o ňom hlasovalo ešte predtým, ako vôbec budeme hlasovať o zákone, aby sme vzhľadom na to množstvo pripomienok, ktoré tuná padli, a vysvetlenia si vlastne tejto novely ešte nového návrhu zákona tento zákon vrátili späť do výboru pre kultúru a médiá na riadne prerokovanie.
Dámy a páni, v tejto snemovni je o tom, že dozrel čas a mali by sme zrušiť Slovenský rozhlas a Slovenskú televíziu, aby na ich troskách vyrástol nový hybridný mediálny podnik poskytujúci verejnosti služby auditívne i audiovizuálne, vnútorne presvedčených iba zopár ľudí. Niektorým je to jedno, niektorí s návrhom súhlasia, pretože im je osud verejnoprávnych médií ľahostajný. Niektorí im to dokonca aj zo srdca a úprimne prajú. A mnohí s ním nesúhlasíme.
Ja budem hodnotiť to, čo je predložené, to, čo poslanci majú pred sebou, a nie to, čo nám predložila pani poslankyňa Kiššová, a u ktorých osud tejto novely je do istej miery veľmi neistý.
Myslím, že treba znovu zopakovať, že tento návrh je politický, je prudko účelový a že jeho primárnym cieľom je dosiahnuť zmenu na pozícii ústredného riaditeľa Slovenskej televízie čím skôr. Jeden z vašich predchodcov, vážený pán minister, sa tiež netajil so zámerom zbaviť sa nenávideného riaditeľa v Mlynskej doline. Napochodovalo tam potom koaličné komando, ktoré sa do dejín svetovej žurnalistiky zapísalo vytvorením koncentračného strediska pre nepohodlných novinárov. A vyvolalo to apely na medzinárodnej úrovni. Vtedajší minister zahraničných vecí na to musel reagovať. Účel to však nesplnilo. Odskákal si to len program a vznikli ďalšie dlhy.
Na Slovenský rozhlas a Slovenskú televíziu sa za ostatné roky zosypali tony kritických poznámok. Radi im vyčítame, že nie sú kvalitné, konkurencieschopnými iným médiám verejnej služby. A najčastejšie pritom argumentujeme BBC, ORF či Českou televíziou. Opakujeme, že nevedia hospodáriť, že nám neponúkajú programy, ktoré nám podľa zákona a našich predstáv ponúkať majú, že vysielajú priveľa repríz a majú primálo pôvodných spravodajských materiálov z miest, kde sa píšu dejiny, že vyrábajú málo zaujímavých relácií a aj tie, čo vyrobia, sú pridrahé a že im neustále klesá index sledovanosti.
Už menej často hovoríme jedným dychom o tom, že tento zákonodarný zbor podcenil otvorenie mediálneho priestoru v deväťdesiatych rokoch a nepripravený prechod na duálny systém. Samozrejme, vstup súkromných rozhlasov a televízií znamenal pre Slovenský rozhlas a pre Slovenskú televíziu pokles sledovanosti a nielen to, znamenalo to aj masívny odliv skúsených profesionálov do novovznikajúcich rozhlasových a televíznych spoločností, ktoré jednoducho ponúkali lepšiu odmenu za prácu, ale aj lepšie materiálne podmienky. Kým verejnoprávne médiá každú modernizáciu svojho vybavenia museli najsamprv zložito vysvetľovať a obhajovať, pretože na ne potrebovali subvencie, komerčné prostredie sa orientovalo na najmodernejšie, pretože boli aj najvýhodnejšie, technológie. Preto sme sa tu mohli chytať skutočne, pejoratívne povedané, za bruchá, že spravodajstvo z Národnej rady prišlo pre komerčnú televíziu zabezpečovať dvojmiestne osobné autíčko, ale štáb z STV potreboval na to mikrobus plný ľudí. Keby sme si tu nahlas priznali, že koncesionárske poplatky sme nikdy neupravovali na základe inflácie, ale vždy až po zložitých politických dohodách, aj to iba dvakrát, tak si to dobré pamätám, a iba tak, aby to ľudia veľmi nepocítili. Kto z nás tu niekedy predniesol serióznu ekonomickú analýzu nevyhnutných nákladov na zabezpečenie tohto rozsahu verejných služieb, aký sme definovali v zákonoch o Slovenskej televízii a Slovenskom rozhlase?
Ja som si pred asi piatimi rokmi so skupinou odborníkov sadol a spočítali sme, že ak by mala Slovenská televízia všetky zákonom uložené úlohy napĺňať, musela by vtedy mať k dispozícii asi 4,5 mld. Sk. V roku 2010 podľa rozpočtu disponuje Slovenská televízia príjmami vo výške asi 90 mil. eur, teda zhruba 2,7 mld. Sk. Mala teda, ak nerátame infláciu a rast cien, o málo viac ako polovicu zdrojov, ktoré by mala mať, aby sme mohli opodstatnene hromžiť na jej vedenie, že nám neposkytuje to, čo očakávame. A to už sa do Slovenského rozhlasu aj do Slovenskej televízie dostávajú aj peniaze zo štátneho rozpočtu cez zmluvu so štátom a platí nový zákon, ktorý zefektívnil výber už nie koncesionárskych poplatkov, ale poplatkov za verejnú službu.
Dámy a páni, keďže v mediálnom výbore Národnej rady pôsobím už dlhšie, chcel by som vám všetkým naozaj úprimne povedať, že by som bol prvý, kto by ministrovi Krajcerovi pomáhal presadiť zákon, ktorý by situáciu médií verejnej služby naozaj riešil. Veď denne počúvam nielen od svojich blízkych, ale aj od občanov či kolegov z divadla výhrady a pripomienky k tomu, čo Slovenský rozhlas a Slovenská televízia robia, a návrhy, ako by to robiť mali.
Pamätáte sa na naše snahy vysvetliť riaditeľovi Rybníčkovi, že devastácia výrobných kapacít Slovenskej televízie môže znamenať krátkodobý finančný efekt, ale dlhodobo bude stáť televíziu podstatne viac, než sa tým ušetrí, pretože Slovenská televízia bude odkázaná na dodávateľov z externého prostredia a za výrobu relácií zaplatí podstatne viac, než ju stála výroba vo vlastných kapacitách? Pamätáte sa niektorí na naše snahy vyňať pri predaji Slovenských telekomunikácií z ich majetku sieť vysielačov a zveriť ich do spoločnej správy Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie, čím by verejnoprávne médiá jednak mali vplyv na určovanie výšky poplatkov za šírenie signálu, ale aj získali zaujímavý doplnkový zdroj prostriedkov? Dostal som vtedy odpoveď, že sa to nedá. Dalo sa to ale urobiť vtedy, keď zahraničný štátny podnik ako nový vlastník telekomunikácií usúdil, že vysielacie veže a retransmisia nie sú jeho srdcovou záležitosťou, a celý tento segment z majetku vyňal a predal ďalej. Nuž tak to u nás za pravicovej vlády býva, čo môže zahraničný štátny podnik, nemôže náš, pretože je slovenský. To je fakt.
Poďme sa však, vážený pán minister, pozrieť na váš návrh paragraf za paragrafom.
Ak tento návrh parlament prijme, spôsobí prvý problém už § 1. Ním sa totižto zriaďuje Rozhlas a televízia Slovenska. Slovensko je skrátená forma názvu nášho štátu, teda návrh nepriamo hovorí, že sa zriaďuje nie médium verejnoprávne, ale štátne. Teda malo svoju logiku, ak sa našla Národná banka, ktorá má v názve upresnenie „Slovenska“, ale „rozhlas a televízia“ môže byť verejnoprávne a potom slovenské alebo štátne a slovenské, odhliadnuc od toho, že skratka RTS spôsobí problémy, keďže rovnakú používa srbský rozhlas a televízia. Alebo to mám vnímať ako snahu našej súčasnej vlády ústretovo pomôcť vláde istého susedného štátu, ktorá už má medzinárodné problémy pre svoje snahy podriadiť médiá verejnej služby vládnej kontrole? Pán Krajcer, robíte to azda preto, aby veľký Viktor mohol povedať, že aj vo Felvidéku to tak robia?
Podľa § 2 by sa na prvý pohľad zdalo, že obe inštitúcie, teda Slovenský rozhlas a Slovenská televízia len „vplávajú“ do akéhosi ochranného bazénu tvoreného novou inštitúciou RTS, ale budú si naďalej robiť svoju prácu jednak v oblasti rozhlasového, druhá inštitúcia v oblasti televízneho vysielania. Prekvapuje ma, že tento postup nenaráža na tuhý odpor všetkých tých kolegov a ďalších občanov, ktorí svojho času zvádzali úporný boj s ministrom kultúry o zachovanie právnej subjektivity okresných knižníc, galérií, múzeí, osvetových zariadení a ďalších maličkých kultúrnych zariadení. Dvojročná skúsenosť s regionálnymi kultúrnymi centrami aj mňa osobne núti byť veľmi obozretný pri posudzovaní návrhu zobrať Slovenskej televízii a Slovenskému rozhlasu právnu subjektivitu. Ono to totižto síce fungovať môže, ale nemusí. Stačí, ak sa riaditeľ „strešnej firmy“ dostane do problémov a bude ich riešiť raz na úkor jedného, inokedy na úkor druhého zastrešeného subjektu. A teraz nejde o knižnicu s piatimi zamestnancami alebo o inštitúciu s niekoľkými stovkami vysokokvalifikovaných zamestnancov. Samostatne hospodáriace vnútorne organizačné jednotky bez právnej subjektivity je, mimochodom, pojem hodný pozornosti sám osebe. Nepripomína to tých, čo si občas naštudujú z histórie tzv. vnútropodnikový chozrasčot? Ako cez kopirák. Strana a vláda aj vtedy garantovali, že „vnútorné jednotky“ nebudú zvýhodňované či znevýhodňované a že bude záležať iba na ich iniciatíve a výkonnosti. Ale pamätníci spomínajú, ako dostávali tie „správne kolektívy“ všetko a tie ostatné iba zvyšky. Zopakujeme si to po dvadsiatich rokoch v priestore mediálnych inštitúcií?
V § 3 predkladateľ definuje rozsah služby verejnosti. A mám chuť s týmto paragrafom súhlasiť, hoci v pripomienkovom konaní sa objavili návrhy, ako precizovať niektoré konkrétne formulácie, v zásade by tento paragraf nemusel spôsobiť problémy.
To už ale neplatí o § 4. Podľa neho totiž, citujem, „Rozhlas a televízia Slovenska vykonáva svoju činnosť vo vlastnom mene, na vlastný účet a na vlastnú zodpovednosť“. A už tu máme prvý rozpor s § 2. Takže kto to vlastne bude vysielať rozhlasové a televízne programy? Budú to samostatne hospodáriace vnútorne organizačné jednotky bez právnej subjektivity alebo zákonom určená zodpovedná právnická osoba, teda Rozhlas a televízia Slovenska? Podľa toho istého paragrafu bude RTS „chrániť a rešpektovať nezávislosť svojich programových pracovníkov a spolupracovníkov“, to je opäť citácia. Ale môže niektorý z pracovníkov a spolupracovníkov RTS uveriť, že ho bude chrániť a rešpektovať inštitúcia, ktorej zriadenie bude sprevádzať nechránenie a nerešpektovanie mnohých iných práv, napr. práva riadne a v súlade so zákonom zvolených členov Rady STV a Rozhlasovej rady vykonávať svoj mandát? Kto z pracovníkov RTS môže mať aspoň presvedčenie a nádej, ak už nie rovno istotu, že po najbližších parlamentných voľbách nepoletí na dlažbu, nie pre neschopnosť, ale iba preto, že sa ich šéf nebude pozdávať nejakému novému ministrovi?
Tretí článok v § 4 je poriadny rébus. Ukladá totižto RTS, aby poskytoval archívne dokumenty spred roku 1991 iným právnickým osobám. Na jednej strane iste platí, že navrhovanou fúziou inštitúcií sa do jedného vreca dostane i spoločný majetok, ibaže na využívanie archívnych dokumentov platí, ako mať iné predpisy, než na inventarizáciu či odpisovanie písacích stolov alebo kalkulačiek. Do hry vstupuje, samozrejme, autorské právo. A teraz je to ten mediálny inštitút, o ktorom som už hovoril. Pán minister vám v pripomienkovom konaní napísal: „Navrhovaná právna úprava zásadne ohrozuje audiovizuálne dedičstvo Slovenskej republiky a možnosť sprístupňovať ho v budúcnosti verejnosti. Slovenský rozhlas a Slovenská televízia v súčasnosti disponujú archívmi, ktoré obsahujú výnimočné a vzácne materiály. Tieto inštitúcie dnes narábajú s archívnymi materiálmi rôznej povahy. Slovenský rozhlas a Slovenská televízia majú v archívoch materiály, ku ktorým majú práva na základe akvizičných vzťahov, majú práva na základe koprodukčných vzťahov, majú práva na základe iných zmluvných vzťahov, vznikli ako zamestnanecké diela alebo majú zákonom zverený výkon práv.“ Návrh zákona žiadnym spôsobom nerieši tieto otázky. Takže hrozí, že po 1. 1. 2011 nebude mať RTV čo odvysielať, mimo toho, čo robí po 1. 1. 2011, keďže nikto nebude vedieť, ktorý zámer, záber či záznam z archívu je inštitúcia oprávnená vo vysielaní použiť. V zásade totiž okrem práv k zamestnaneckým dielam žiadne iné práva, iba preto, že návrh zákona skonštatuje, že práva prechádzajú, nemusia na nové inštitúcie automaticky prejsť. Napr. zákonom zverený výkon práv na nový subjekt na základe ustanovenia „Rozhlas a televízia Slovenska je právnym nástupcom SRo a STV a preberá ich práva“ v zásade neprejde. Rovnako práva k archívnym materiálom, ktoré získali Slovenský rozhlas a Slovenská televízia na základe zmlúv, by mohli prejsť na nový subjekt len v rozsahu prípustnom podľa autorského práva a v rozsahu určenom zmluvou. Zmluva však môže takýto prechod vylúčiť. Ešte zložitejšie to môže byť v prípade licencií s medzinárodným prvkom. Mám voči právnikom úctu a rešpekt, ale kdesi cítim, že § 4 vami navrhovaného zákona, pán minister, ich nesmierne poteší. To zase budú palmáre pre všetkých zainteresovaných. Radostná je predstava, ako strapec advokátov čaká na zverejnenie denného programu Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, a okamžite ponúkajú všetkým autorom, účinkujúcim, prekladateľom či režisérom a ich dedičom svoje služby. Už menej radostná je predstava, že za RTS ako štátnu organizáciu nakoniec účet za všetky prehraté spory zatiahne voľky-nevoľky štátny rozpočet.
Piaty paragraf v odseku 1 prezrádza, že predkladateľ návrhu zákona zrejme vôbec nemá záujem o široko diverzifikované verejnoprávne médiá. Predpisuje vysielať televíznej zložke hybridu najmenej na dvoch okruhoch, rozhlasovej na štyroch, ale ak odrátame nedotknuteľné národnostné vysielanie, vlastne iba na troch. Na jednej strane je to pochopiteľné. Veď minister ako predstaviteľ rezortu, ktorý bude predkladať vláde návrhy na financovanie RTS, zatiaľ ešte formou štátnej objednávky konkrétnych programov, ale perspektívne podľa volebného programu strany, ktorá pána ministra nominovala do funkcie na všetky ich potreby, si vlastne vytvára priestor, aby jeho nároky nevyzerali priveľké. Na strane druhej sa ale ako predstavitelia občanov musíme pýtať, prečo nebudeme mať právo výberu. Prečo počas, a teraz vytiahnem skutočne tie absurdné príklady, ku ktorým môže prísť podľa tohto návrhu zákona, hokejových majstrovstiev nebudú mať tí, ktorí bez hokeja žiť nedokážu, šancu naladiť si vo verejnoprávnom vysielaní pre seba niečo zaujímavé. Isteže majitelia nemenovanej spravodajskej televízie si môžu blahoželať. Veď tento návrh zákona de facto odstraňuje konkurenčnú hrozbu, že by STV časom zrealizovala plán zriadiť aj spravodajský kanál.
Majitelia športových televíznych staníc si môžu mädliť ruky, pretože dvojkanálová STV im otvára možnosť komerčne využívať ďalší priestor. Podľa písmena g) tohto paragrafu sa ukladá televíznej zložke vysielať aj obsahovo a regionálne vyvážené programy v jazykoch národnostných menšín a obom zložkám RTS vytvoriť zabezpečenie výroby a vysielania programov pre národnostné menšiny a etnické skupiny, zriaďuje Rozhlas a televízia Slovenska samostatné útvary organizačných zložiek.
Dámy a páni, je to naozaj absurdné. Chápem, že časť kolegov poslancov je v tomto parlamente predovšetkým preto, aby pracovala v prospech národnostných menšín, ale, prosím vás, nenechajme si naozaj zatemniť zdravý úsudok. To by sme zachovali, zase citujem, „obsahovú a regionálnu vyváženosť“. Budeme k informácii o autonehode v Šali vyrábať informáciu o autonehode aj v Trebišove? A po hokejovom prenose z Martina si bude panstvo želať aj prenos z hokeja v Komárne? Sú to absurdnosti, ale o tomto hovorí tento návrh zákona. Kto, prosím vás, vie povedať, koľko príslušníkov ktorej menšiny a etnickej skupiny sa díva na prenos omše, záznam koncertu či dokumentárny film o včelárstve, aby sme teda vedeli, nie my, ale vedenie RTS, ktorú skupinu divákov musí dodatočne „vyvážiť“? Pán predkladateľ, možnože obzrite sa po Európe a inšpirujte sa ňou. Už fakt, že naše verejnoprávne médiá vysielajú samostatné spravodajské relácie v jazykoch národnostných menšín, patrí v Európskej únii k nadštandardu. V ére digitálneho vysielania predsa môže Turek v Nemecku, Maročan vo Francúzsku alebo Ukrajinec v Čechách kedykoľvek sledovať vysielanie vo svojej materinskej reči. Len my skutočne ideme robiť nadštandard nadštandardu. A občanom Slovenskej republiky budeme okrem spravodajstva v menšinových jazykoch vysielať aj po nemecky či rómsky dabované či titulkované televízne filmy a inscenácie. O tom hovorí paragraf.
Mimochodom, v písmene g) vám vypadlo „rozhlasové vysielanie obsahovo aj regionálne vyvážených programov v jazykoch národnostných menšín a etnických skupín“. Toto predsa nemôže zabezpečiť patria, túto úlohu ukladáte len pre televízne vysielanie, chybička.
Zaujímavé bude aj sledovať, ako Slovenský rozhlas plní úlohu definovanú v písmene h), citujem, „zohľadňovanie potrieb nepočujúcich vo vysielaní“, absurdné.
V § 5 ods. 4 navrhovateľ konštatuje, že, citujem: „Rozhlas a televízia Slovenska preberá do archívu Rozhlasu a televízie Slovenska archívne dokumenty z oblasti vysielania, ktorých je pôvodcom, ochraňuje a sprístupňuje ich a umožňuje k nim prístup.“ Teda k 1. januáru 2010 vznikne zaujímavá situácia, keď archív RTS bude úplne prázdny a archívy SRo a STV bude využívať iba samovrah, keďže na to nejestvuje právny podklad. Neviem ako vy, ale ja veľmi pochybujem, že by niekto priniesol do novej inštitúcie „z domu“ nejakú svoju kolekciu rozhlasových a televíznych programov a daroval by ju RTS, aby mal okrem monoskopu čo vysielať.
Šiesty paragraf opodstatnene vytvára situáciu, už sme tu o tom hovorili, mali sme to raz na stole, keď nás iný minister kultúry a ten istý minister financií presviedčali, akým zázračným prútikom bude pre zadlženú STV, ak sa jej umožní podnikateľská činnosť. Ale žiadna veľká sláva to nebola, akurát vrcholoví manažéri Slovenskej televízie si splnili svojich zopár snov a verejnoprávne médium na ten experiment skutočne viac doplatilo, ako z neho vyťažilo. Nuž čo, ešte sa asi dá uzatvoriť zopár desaťročných zmlúv na dodávku dabingu a ktovie čoho ešte. Ja som osobne presvedčený, že ak Slovenský rozhlas a Slovenská televízia majú nejakú kapacitu, ktorú nevedia samotné využiť a o ktorú je záujem, je komerčné využitie logické, ak je toho trochu schopný manažment organizácie a vôbec na to netreba vytvárať kadejaké obchodné spoločnosti. Ono sa to takým spoločnostiam, samozrejme, podniká, keď riziká ponesie RTS a zisk zhrabnú ich konatelia.
Paragrafy 7 až 9 riešia vedenie novej firmy. Tvorí ho rada a generálny riaditeľ. Vraj už je tu vytypovaná známa tvár zo sveta slovenských komerčných médií. Návrh zákona prenecháva podľa doterajšej tradície parlamentu voľbu deviatich členov rady. Ale je tu ďalší legislatívny rébus. Obyčajný zákon v § 9 ods. 1 ukladá, citujem, „príslušnému výboru Národnej rady“, ako má vyzerať zostava členov rady, teda že tam majú byť po dvaja odborníci z oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, dvaja právnici a traja ekonómovia. Stále hovorím o tom zákone, ktorý máme na stole, nie o tých pozmeňujúcich návrhoch. Nebudem sa teraz venovať diskusii o tom, že v Rade RTS by minimálne mala byť garantovaná majorita odborníkov, ktorí majú puvoár hovoriť do toho, ako má verejnoprávna mediálna inštitúcia vyzerať, a nie právnikov a ekonómov, s tým súhlasím, ktorí, pri všetkej úcte, nemusia vždy vedieť, že najlacnejšie riešenie nemusí byť vždy aj najefektívnejšie.
Chcem sa však pozastaviť nad tým, že pracovnú náplň poslanca Národnej rady Slovenskej republiky chce navrhovateľ okrem ústavy a zákona o rokovacom poriadku upraviť aj obyčajným zákonom. To mám predpokladať, že najbližšie poslanci v školskom výbore parlamentu dostanú za úlohu pripraviť pre ministerstvo školstva, povedzme, štipendijný poriadok alebo výbor pre obranu a bezpečnosť poverí minister obrany spracovaním návrhu parametrov nového bojového vozidla, pán minister? Je to vtipné. To si naozaj v prostredí, z ktorého pán minister prichádza, myslia, že poslanec parlamentu nie je ústavný činiteľ, ale somár, na ktorého každý môže naložiť náklad, aký sa mu nechce nosiť? (Reakcia navrhovateľa.) To bola moja citácia, to si môžete napísať. (Opätovná reakcia navrhovateľa: „Áno, dobre.“)
Dva problémy spôsobuje §10, ktorý upresňuje, kto sa môže stať členom rady.
V odseku 4 sa hovorí, že, citujem: „Funkcia je nezlučiteľná s pracovnoprávnym vzťahom alebo iným právnym vzťahom k Rozhlasu a televízii Slovenska.“ Ale v čase voľby prvej rady ešte asi nik nebude mať s RTS pracovnoprávny vzťah. Na tom nič nezmení prechodné ustanovenie v § 23 ods. 5 a 6, ktoré deklaruje, že zamestnanci Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie sa od 1. 1. 2011 stávajú automaticky zamestnancami RTS, pretože právnu silu má až pracovná zmluva medzi konkrétnou osobou a novou inštitúciou. Do zákona sa dá napísať kadečo, ale v praxi by bolo prinajmenšom predmetom dlhého súdneho sporu, či škoda spôsobená napr. zamestnancom, ktorý má zmluvu s STV, ale nie s RTS, by bola vymáhateľná.
A v odseku 5 sa cez kopirák opakuje problém, ktorý sme nedávno aj v našom výbore riešili. A to je vzťah člena rady k politickým stranám a hnutiam. Opäť sa tu stretávame s formuláciou, o ktorej sme hovorili na výbore, že je zlá a že ju treba zmeniť a kvôli ktorej nastali všetky problémy, že, citujem: „Člen rady nesmie vykonávať funkciu v politickej strane alebo v politickom hnutí, nesmie byť v pracovnoprávnom vzťahu s politickou stranou alebo politickým hnutím, vystupovať v ich mene alebo pôsobiť v ich prospech.“ A opäť je to iba a výlučne otázka subjektívnej interpretácie, kedy niekto pôsobí a kedy niekto nepôsobí v prospech strany alebo hnutia. V prípade troch členov Rozhlasovej rady sa niektorí moji kolegovia nazdávali, že pôsobili v prospech strany alebo boli jej funkcionármi a tak ďalej a tak ďalej. Tento problém poznáme preto, lebo sme tuná o ňom dlho hovorili. A vieme, že sme sa dostali do právnych sporov, v rámci ktorých sa právnici nevedeli dohodnúť. Boli to určite spory, ktoré boli iné ako politické. Preto si myslím, že túto formuláciu bolo treba minimálne zmeniť, a to aspoň takým spôsobom zmeniť, ako sme o tom hovorili, keď už nikde inde nie, tak na výbore. (Ruch v sále.) Páni, ja by som vás poprosil o pokoj, naozaj ma to ruší.
Podľa § 17 návrhu zákona sa vrátime k vývojovo už prekonanej voľbe riaditeľa verejnoprávneho média v parlamente. Opäť sa tu úkoluje náš výbor pre médiá a kultúru, ktorý má zabezpečiť výzvu kandidátov na prihlásenie sa a vypočutie kandidátov i predloženie návrhu predsedovi parlamentu a predsedovi Národnej rady, teda nášho najvyššieho zákonodarného zboru. Tento jednoduchý čiže nie ústavný návrh zákona ukladá povinnosť zaradiť návrh výboru na rokovanie pléna, vymenovať schváleného kandidáta do funkcie. Potom nám tento návrh zákona určuje, kedy by sme mohli na návrh 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky generálneho riaditeľa odvolať, a v § 24 a 25 nám predkladateľ navyše aj určuje, v akom termíne sme povinní konať v procese voľby prvého generálneho riaditeľa a prvých členov rady.
Pán minister, budeme vám nesmierne vďační, ak nám príp. každý deň budete posielať e-mail s úlohami, ktoré pre nás máte na nasledujúci deň. Veď čože sme už my, prepáčte tú iróniu, obyčajní poslanci, ktorých zvolilo zopár tisíc, desaťtisíc či stotisíc ľudí ako svojich zástupcov v najvyššom zákonodarnom zbore? Zato vás si vybrala samotná pani premiérka, takže máte pred kýmkoľvek z nás nedosiahnuteľný náskok.
Právnym skvostom je navrhovaný § 23 ods. 11, ktorý rieši situáciu, ku ktorej pravdepodobne príde v druhý deň fungovania RTS, pokiaľ sa ešte v decembri Národnej rade nepodarí zvoliť riaditeľa RTS, čo sa vzhľadom na kalendár dá predpokladať. Pre taký prípad totižto to prechodné ustanovenie ráta s tým, že doterajší riaditelia Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie budú funkciu generálneho riaditeľa vykonávať ako tandem a rozhodnutia budú prijímať a podpisovať spoločne, „ak ale,“ citujem, „nie je možné dospieť k ich vzájomnej dohode a zároveň by nevykonanie úkonu mohlo ohroziť riadne fungovanie Rozhlasu a televízie Slovenska alebo plnenie úloh, činností a povinností vyplývajúcich mu z tohto zákona alebo osobitných predpisov“. Stačí, ak podľa návrhu zákona jeden zo spoluriaditeľov zájde za pánom ministrom Krajcerom, ktorý je oprávnený nahradiť prejav vôle jedného z nich. Dámy a páni, prepáčte, nevnímate to ako istú nebezpečnú koncentráciu moci? Opäť nekomentujem, čo sa udialo pred zhruba pol hodinou v rámci novelizácie novely.
Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, už v prvom čítaní sme upozorňovali na to, že predložený návrh nie je výsledkom odborného posúdenia problémov našich verejnoprávnych inštitúcií a koncepčného hľadania východiska, ale že je to účelová a horúcou ihlou ušitá právna norma, ktorá má jediný cieľ, a to dostať médiá verejnej služby pod kontrolu politikov vládnej koalície. V neuveriteľne skrátenom procese pripomienkovalo návrh množstvo subjektov a už tá kolekcia stoviek výhrad dáva jasne na známosť, že návrh je veľmi diskutabilný. Ak Mediálny inštitút konštatuje, že predložená právna úprava je diskriminačná a znamená likvidáciu vyváženosti duálneho mediálneho systému, že je v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže a štátnej moci a zásadne ohrozuje audiovizuálne dedičstvo Slovenskej republiky, nemôžeme nad tým mávnuť rukou a označiť ich zásadné pripomienky ako „čiastočne zapracované“. Netrúfam si odhadnúť, aká je motivácia pána ministra, aby takto tvrdohlavo a doslova za každú cenu pretlačil cez Národnú radu predložený návrh zákona.
Viem, že aj medzi koaličnými poslancami prevládajú isté rozpaky. A ani tí, ktorí sa mediálnemu priestoru nevenujú, prioritne cítia, že sa tu ide urobiť zásah, ktorý jednoducho nie je reverzibilný, teda čo sa stane, už sa nemôže vrátiť späť, ak by sa ukázalo, že to nefunguje. Prijatie tohto návrhu hoci aj prikrášleného niektorými drobnými zmenami nepochybne vysunie situáciu do centra medzinárodnej pozornosti, pretože naozaj v modernej Európe nebýva zvykom obetovať dva subjekty verejnej služby kvôli uchopeniu moci v Slovenskej televízii.
Jedno je isté, návrh zákona nijako nerieši podfinancovanie našich médií verejnej služby, pretože ako zosypáva do jedného vreca Slovenský rozhlas a Slovenskú televíziu, tak do toho istého vreca presúva i zdroje, ktoré majú k dispozícii. Akurát z nich bude treba uživiť jeden „krk“ navyše, generálneho riaditeľa RTS a jeho, predpokladám, lineárne sa rozrastajúci tím. Nuž ak chcete pri tejto poprave verejného záujmu tupým mečom asistovať, smelo do toho.
No a ja by som v tejto chvíli veľmi rád predložil procedurálny návrh, návrh ohľadne hlasovania, hlasovania verejného so slovným vyjadrením. Navrhol by som veľmi rád formuláciu, som za prijatie alebo proti prijatiu predloženého návrhu zákona, ktorý likviduje duálny mediálny systém, a osobne ponesiem spoluzodpovednosť za ekonomické dôsledky jeho prijatia. No predstavte si, že by som toto navrhol a že by to náhodou prešlo. To by som skutočne chcel vidieť tie tváre, konečne zodpovedné tváre, ktoré budú rozhodovať o tom, akým spôsobom sa verejnoprávna Slovenská televízia a verejnoprávny Slovenský rozhlas uberie. Samozrejme, to nenavrhnem. A opäť apelujem na racionálny, zdravý rozum všetkých z nás, aby sme teda nelikvidovali to, čo ako-tak funguje, a skutočne sa zamysleli nad tým, ako by to mohlo fungovať lepšie. Ale o tom nehovorí tento návrh zákona.
Mám pre seba jednu jedinú vnútornú otázku: Pre koho minister kultúry chystá toto nové mediálne prostredie? A predpokladám, že sa to dozviem o 4 roky.
Dámy a páni, ďakujem za pozornosť, ospravedlňujem sa, že som bol trošku dlhší, ale tento zákon k tomu akosi provokuje. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis