Videokanál poslanca

Hotovo.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predseda. Ja mám iba jednu vetu. Pani ministerka za SDKÚ, menej nenávisti a nenávistnosti by vám asi viac svedčalo. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja si predsa dovolím len porušiť ten slávnostný záver, ktorý tuná bol, hoci si uvedomujem, že teda sviatky sa blížia.
Pán minister, ten problém vás podľa môjho názoru je ten, že vy ste mali byť najskôr minister zahraničných vecí, potom ministrom hospodárstva, potom predsedom Národnej rady, nakoniec ste sa stali ministrom dopravy, preto možno tá nedôvera.
A ten prejav, ktorý ste mali na záver, tiež vám, samozrejme, prajem príjemné sviatky, ale to ja som čakal trošku argumentačne konfrontačnejší prejav vzhľadom na to, čo tu všetko bolo povedané. A toto bol skôr, prepáčte, prejav z druhov slávnostných prejavov niekde na slávnostnom zasadnutí vašej strany. Ale skutočne nič v zlom, máte na to právo, je to vaša forma vystúpení, cez to všetko vám prajem príjemné sviatky a bohatého Ježiška. Všetko dobré!

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci, no, v prvom rade, pán minister, som rád, že ste prebrali osobnú zodpovednosť za fungovanie budúcej televízie a budúceho rozhlasu, osobnú zodpovednosť aj so všetkými následkami, ktoré z toho vyplývajú a, myslím si, že nie politicky, ale vo vašom prípade aj profesne. Lebo, vy nie ste politický nominant v rámci tejto debaty a v rámci tejto témy, vy ste človek profesie, ktorý by mal vedieť o čom hovorí. O tom bude moja druhá poznámka. Ja som sa vás niekoľkokrát pýtal aj v diskusných reláciách, akú vy máte predstavu o fungovaní verejnoprávneho priestoru, o fungovaní verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Ani raz ste mi neodpovedali, pán minister. Pýtal som sa vás či slabá, či silná televízia, či rozhlas. Vy veľmi dobre viete o čom hovorím, skutočne veľmi dobre viete o čom hovorím. Jeden jedinýkrát ste mi neodpovedali, tak ako ste mi neodpovedali na otázku, prečo chcete tieto dve inštitúcie spájať. No, a stále rozprávate to isté, od prvého čítania po teraz. Stále rozprávate tie isté vety, tie isté spojenia viet, len nič o obsahu tohto zákona a o istej predstave jeho naplnenia. A to je pre mňa veľké sklamanie.

Ďakujem pekne za diskusné príspevky. Pán poslanec Krnáč, pán prezident nevrátil návrh zákona, pretože sa mu páčil. Pán poslanec Viskupič, podobné argumenty som počul vtedy, keď sa chcela predávať novostavba budovy Slovenského národného divadla, no, a som presvedčený, že keby bolo toto zoskupenie súčasné, ktoré existuje, tak by tá novostavba Slovenského národného divadla bola už dávno predaná. Bolo by to jednoducho výhodné pre vás a mali by ste všetky argumenty preto, aby ste zdôvodnili, že sa to inak nedá. Dalo sa, hej. Pán poslanec Galbavý, no, vy ma, skutočne, ničím neprekvapujete, lebo vám je to jednoducho jedno. Vám je to, a ešte pôjdem ďalej, vám je, totižto, všetko jedno. No a, pani poslankyňa Kiššová, no, naozaj, sa tu stretneme o rok. A budeme si tu hovoriť, čo sa podarilo a čo sa nepodarilo. A ja všetky, žiadne z tých slov nezoberiem späť a ja, skutočne, budem strašne rád, keď mi dokážete, že nemal som pravdu a funguje tá televízia skvele, funguje ten rozhlas skvele, ale vy o rok poviete, že je to začiatok reformy a tie ďalšie reformné kroky prídu a takto budete o tej reforme hovoriť desať rokov, kým to úplne zlikvidujete celé. A to je podstatné a to je najpodstatnejšie z tej vašej reformy, že tá reforma nemá koniec. Ona začiatok má, začiatok je deštrukcia, ale koniec žiadny nevidíte ani vy, preto lebo o ňom nehovoríte, neviete hovoriť inak ako o začiatku reformy. Povedzte mi, čo je na jej konci. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Dámy a páni, naozaj, teraz nevystupujem preto, aby som vás nejako chcel politicky naštvať, alebo aby som vás chcel nejako politicky provokovať. Ale, naozaj, vystupujem len kvôli tomu, aby sme sa možno posledný raz predtým, ako tento návrh zákona bude prijatý, zamysleli nad tým, že čo vlastne bude prijaté. Čo vlastne prijmeme? Ako sa zmení, no, možno niekomu je to smiešne, mne nie. Ako sa zmení ten duálny systém veľmi krehký, ktorý je nastavený v tejto spoločnosti, akým spôsobom sa zmenia verejnoprávne inštitúcie zo zákona? Ony to, že sú nevyhovujúce, a že sú zlé, a že sú v tejto chvíli tie, ktoré si neplnia svoju funkciu, to vieme, to vieme. To je fakt. Len metódy, akou by sme to radi riešili, sú možno iné a v tom sa nezhodneme. Ale mali by sme sa zhodnúť aspoň v tom, že čo by sme v tom konečnom dôsledku chceli vedieť, čo tie inštitúcie budú vlastne vysielať. Aké to budú verejnoprávne inštitúcie? Budú silné, budú slabé? Aké budú programovo? Čo bude v tom programe? Vieme si na tieto otázky dať odpoveď? Ak nie, tak potom je to hra vabank a potom mám pravdu ja, že ten duálny systém jednoducho zanikne, alebo bude tak oklieštený, že už bude o ňom škoda hovoriť, preto vôbec nebude existovať.
Tento zákon, to je objednávka. Je to objednávka. Nevieme síce koho, ale vieme, kto tú objednávku realizuje a kto za ňu bude brať zodpovednosť, lebo my sa tu takto stretneme o rok. Toto nie je zákon prijatý na konci volebného obdobia ako budúca vláda, budúca koalícia. Nie. Tu tá zodpovednosť na základe toho, čo tuná prijímame, bude pomenovaná o rok a z toho zákona, ktorý teraz chcete prijať, jasne vyplýva, že sa tým verejnoprávnym priestorom budeme zaoberať, a budeme musieť sa zaoberať a jasne si vyhodnotíme, či to funguje, alebo či to nefunguje. Pre mňa je len jednou takou otázkou, na ktorú, priznám sa, neviem si dať odpoveď, prečo práve takýto návrh zákona dostal zelenú u vás všetkých, u koaličných poslancov, keď ešte zhruba pred tromi, štyrmi mesiacmi boli na programe dňa dva úplne iné návrhy zákonov o verejnoprávnosti. Jeden z dielne SDKÚ, ktorý predkladala pani poslankyňa Vášáryová, ktorý obhajoval pán poslanec Galbavý a druhý z dielne pánov poslancov okolo pána poslanca Zajaca, OKS, ktorý tak isto dostal priestor pri tlačovej konferencii, a ktorý tak isto hovoril o tom, akoby tieto verejnoprávne inštitúcie mali vyzerať. Nuž, ale, viete, mnoho sa tu smejeme z tých verejnoprávnych inštitúcií, skutočne je to taká chrumkavá téma aj mediálne, aj pre tých súkromných kadejakých vysielateľov, ktorí sa v tomto priestore pohybujú, ale na to, aby niekto mohol jasne čosi povedať o verejnoprávnych inštitúciách, možno treba, aby bol niekedy v televízii vo funduse, aby poznal základy tvorby a základy toho, ako sa tie programy vyrábajú v tom rozhlase a v televízii. A v čom je vlastne rozdiel medzi výrobou programu vo verejnoprávnych inštitúciách a výrobou programu v súkromných inštitúciách. To je asi to najpodstatnejšie nad čím by sme sa mali zamyslieť. A to je asi to najpodstatnejšie, ako odpovedať si na túto otázku, či to chceme. Lebo, viete, zahlasovať tak alebo onak, bez nejakej zodpovednosti, náročky to zľahčujem, lebo, priznajme si objektívne, kto z nás stopäťdesiatich poslancov vie ako sa vyrába športová relácia? Kto z nás vie ako sa vyrábajú rôzne inscenácie v televízii? Kto z nás vie, okrem toho, keď bol niekde v spravodajstve v nejakých Televíznych novinách alebo v nejakej inej spravodajskej relácii publicistickej, povedzme. Čo všetko tá tvorba obnáša? A teraz mám na mysli od športových prenosov cez publicistiku, rôzne kultúrne podujatia a tak ďalej a tak ďalej. Základná otázka, ktorá stojí pred každým pri prijímaní tohto zákona je: chceme silné verejnoprávne inštitúcie alebo slabé verejnoprávne inštitúcie? A teraz nie silné z hľadiska nejakého spravodajstva alebo publicistiky, či sa tam ten alebo oný politik objaví 5-krát, 10-krát alebo vôbec nie, ale z hľadiska toho programu. Aký budú mať program z hľadiska tohto zákona? Čo o tom vieme? Aký bude ten program? Aké tam bude to programové zastúpenie? Z hľadiska toho návrhu zákona, ktorý dnes tuná máme na stole. Odpoveď pána ministra je taká, že je to začiatok reformy. Ja sa pýtam, aký začiatok reformy? Po programovej stránke? Kde to vidíme z tohto? Čo my chceme potom, akým spôsobom vstupovať do kompetencií riaditeľov alebo toho generálneho riaditeľa, ktorý dnes je takto, visí kdesi vo vzduchu a vo vákuu? Nevieme o tom skutočne nič. Bavíme sa tu o nejakom plate. Nadnesenom. No, a ja sa o tom budem tak isto baviť, že koho napadlo urobiť ten 9-násobok toho priemerného platu. To, naozaj, to ako skutočne neviem prečo nie 8, prečo nie 7, ale práve 9? To okrem toho, keď v celej spoločnosti hovoríme o šetrení. Bijeme sa tu do pŕs na verejnosti ako si ideme znižovať platy, znižovať platy sudcom, proste, objektivizujeme to teda, že áno, toto treba a teraz vy vyjdete s návrhom zákona, kde vlastne popriete všetko, čo ste doteraz hovorili. A popriete to až, nehnevajte sa za ten výraz, to je až perverzný spôsob toto, veď to je tak niečo nadnesené, prečo toto nie je, prečo toto nie je ten ďalší krok v rámci tých reformných krokov, ktorý by sa mal riešiť. Prečo toto je ten najpodstatnejší krok? No, a potom, samozrejme, vznikajú otázky. Nepripravuje sa to pre niekoho? Alebo nepripravuje si to niekto? Alebo, no, mohol by som sa takto pýtať niekoľkokrát, ale to, skutočne, to sú legitímne otázky, preto lebo toto je tak rozbitie všetkého, to je taká deštrukcia, že ja som, naozaj, sa nestretol za 10 rokov s takýmto deštrukčným konaním a teraz, samozrejme, odpoveď je taká, že ale to nefunguje. No, dobre, ale toto nie je záruka, že to bude fungovať, preto, lebo tie riziká sú tu obrovské. A možno mnohí z nás alebo mnohí z vás si tie riziká ani neuvedomujú, ale tie kroky sú jednoducho nevratné. Keď prijmeme toto, už sa nedá vrátiť späť a, možnože, práve o toto tu niekomu ide, a preto hovorím to úplne otvorene, na rozdiel od pána prezidenta si myslím, že tento zákon je neopraviteľný. Pre mňa je tento zákon príliš rizikový na to, aby som sa mohol normálne pozrieť tým ľuďom v televízii a v rozhlase do očí, že ešte vôbec budú existovať. Tak len, skutočne, nechcel som nikoho naštvať, nechcel som vôbec politizovať, len som chcel, aby sme aspoň trošku, aspoň raz rozmýšľali, kým prijmeme čosi tak nevratného ako je tento, podľa môjho názoru, zlý, riskantný zákon o verejnoprávnej televízii a o verejnoprávnom rozhlase. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predseda parlamentu, poprosil by som členov výboru pre kultúru a médiá, pánov poslancov a pani poslankyne, o jednej výbor pre kultúru a médiá na obvyklom mieste. Poprosil by som o dochvíľnosť, ďakujem za pozornosť.

Príjemný dobrý deň, dámy a páni, vážený pán predseda, dovoľte, aby som vás v krátkosti oboznámil s malou novelou návrhu, ktorú predkladáme spolu s kolegom Mamojkom. Navrhujeme Národnej rade Slovenskej republiky prijať v riadnom schvaľovacom režime malú novelizáciu zákona č. 522/2008 Z. z. o vyznamenaniach Slovenskej republiky. Novelizáciou odstraňujeme na základe skúseností s uplatňovaním zákona v praxi niektoré problémy, ktoré sme nepredvídali pri prijímaní zákona č. 522/2008 Z. z.. V prvom rade ide o rozšírenie okruhu osôb, ktorým je možné udeliť medailu prezidenta republiky aj občanom iných štátov, teda cudzincom, ktorí sa mimoriadne zaslúžili o rozvoj nášho hospodárstva, vedy, kultúry, umenia, športu a iných oblastí. V súčasnosti je jedinou možnosťou oceniť prínos cudzinca udelením štátneho vyznamenania Radu bieleho dvojkríža a praktická skúsenosť opodstatňuje v novele obsiahnutý zámer disponovať aj alternatívnou možnosťou oceniť ich prínos medailou prezidenta Slovenskej republiky. Rovnako na základe konkrétnych skúseností, najmä v súvislosti s obetavými zásahmi napr. záchranárov počas kritických povodní, ale aj iných podobných hraničných situácií, ktoré si vyžadovali mimoriadnu obetavosť a vysokú mieru osobného rizika pri záchrane životov alebo veľkých materiálnych hodnôt, navrhujeme rozšíriť okruh aktivít, ktoré sú akceptované ako zdôvodnenie návrhu na udelenie medaily prezidenta republiky práve o tieto obetavé zásahy.
Dámy a páni, medaila prezidenta Slovenskej republiky je morálnym ocenením osobného prínosu konkrétneho jednotlivca alebo kolektívu osôb a sme presvedčení, že prijatím navrhovanej novelizácie umožníme jej udeľovanie tým, ktorí si ju plne zaslúžia a verím, že k návrhu vyjadríte podporu, event. ho v druhom čítaní nejakým spôsobom vylepšíme. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Bol by som rád pri takýchto argumentoch, keby mi niekto vysvetlil, ako to bude napríklad teoreticky, keď bude vyhlásená mobilizácia v jednom alebo druhom štáte. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja chcem tiež veľmi pekne poďakovať pánovi poslancovi Ondrušovi a, no, skonštatovať spolu s ním, pravda sa skutočne strašne ťažko počúva a pán poslanec Ondruš tuná upozornil a poukázal na isté veci, ktoré v tomto parlamente ešte nezazneli. A som veľmi rád, že zazneli práve z jeho úst a na takej ploche, na ktorej zazneli.
Ale chcel by som povedať, že toto nie je rozpočet nášho sociálneho ministra, ktorý tak strašne rád fujká na svojich tlačových konferenciách, ale toto je rozpočet nadministra Mikloša. A to treba, tam sedí ten zodpovedný človek, tam vpredu sedí ten zodpovedný človek, ktorý je za všetko tuná zodpovedný. Za všetko to, za všetky tieto číselká, ktoré sú tuná napísané, a skutočne tento rozpočet je jeho a zostane tým jeho plagátom, o ktorom si tuná budeme ešte veľmi dlho rozprávať v tomto parlamente.
Ja som, skutočne len so závisťou môžem počúvať, že sa takto nehovorí aj o kultúre, že sa takto nehovorí o vzťahu ku kultúre takýmito jasnými slovami a že nemáme možnosť povedať to všetko, čo v tej kultúre by malo byť a nie je. Ja som si robil pred, za prvej Dzurindovej vlády taký malý prieskum a prišiel som na to, že 70 % poslancov tohto parlamentu v živote nebolo v divadle, dámy a páni. Potom som si už to radšej nerobil, takéto prieskumy. V živote neboli v divadle a to som nešpecifikoval, či ide o divadlo hudobné... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)