Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Dámy a páni, naozaj, teraz nevystupujem preto, aby som vás nejako chcel politicky naštvať, alebo aby som vás chcel nejako politicky provokovať. Ale, naozaj, vystupujem len kvôli tomu, aby sme sa možno posledný raz predtým, ako tento návrh zákona bude prijatý, zamysleli nad tým, že čo vlastne bude prijaté. Čo vlastne prijmeme? Ako sa zmení, no, možno niekomu je to smiešne, mne nie. Ako sa zmení ten duálny systém veľmi krehký, ktorý je nastavený v tejto spoločnosti, akým spôsobom sa zmenia verejnoprávne inštitúcie zo zákona? Ony to, že sú nevyhovujúce, a že sú zlé, a že sú v tejto chvíli tie, ktoré si neplnia svoju funkciu, to vieme, to vieme. To je fakt. Len metódy, akou by sme to radi riešili, sú možno iné a v tom sa nezhodneme. Ale mali by sme sa zhodnúť aspoň v tom, že čo by sme v tom konečnom dôsledku chceli vedieť, čo tie inštitúcie budú vlastne vysielať. Aké to budú verejnoprávne inštitúcie? Budú silné, budú slabé? Aké budú programovo? Čo bude v tom programe? Vieme si na tieto otázky dať odpoveď? Ak nie, tak potom je to hra vabank a potom mám pravdu ja, že ten duálny systém jednoducho zanikne, alebo bude tak oklieštený, že už bude o ňom škoda hovoriť, preto vôbec nebude existovať.
Tento zákon, to je objednávka. Je to objednávka. Nevieme síce koho, ale vieme, kto tú objednávku realizuje a kto za ňu bude brať zodpovednosť, lebo my sa tu takto stretneme o rok. Toto nie je zákon prijatý na konci volebného obdobia ako budúca vláda, budúca koalícia. Nie. Tu tá zodpovednosť na základe toho, čo tuná prijímame, bude pomenovaná o rok a z toho zákona, ktorý teraz chcete prijať, jasne vyplýva, že sa tým verejnoprávnym priestorom budeme zaoberať, a budeme musieť sa zaoberať a jasne si vyhodnotíme, či to funguje, alebo či to nefunguje. Pre mňa je len jednou takou otázkou, na ktorú, priznám sa, neviem si dať odpoveď, prečo práve takýto návrh zákona dostal zelenú u vás všetkých, u koaličných poslancov, keď ešte zhruba pred tromi, štyrmi mesiacmi boli na programe dňa dva úplne iné návrhy zákonov o verejnoprávnosti. Jeden z dielne SDKÚ, ktorý predkladala pani poslankyňa Vášáryová, ktorý obhajoval pán poslanec Galbavý a druhý z dielne pánov poslancov okolo pána poslanca Zajaca, OKS, ktorý tak isto dostal priestor pri tlačovej konferencii, a ktorý tak isto hovoril o tom, akoby tieto verejnoprávne inštitúcie mali vyzerať. Nuž, ale, viete, mnoho sa tu smejeme z tých verejnoprávnych inštitúcií, skutočne je to taká chrumkavá téma aj mediálne, aj pre tých súkromných kadejakých vysielateľov, ktorí sa v tomto priestore pohybujú, ale na to, aby niekto mohol jasne čosi povedať o verejnoprávnych inštitúciách, možno treba, aby bol niekedy v televízii vo funduse, aby poznal základy tvorby a základy toho, ako sa tie programy vyrábajú v tom rozhlase a v televízii. A v čom je vlastne rozdiel medzi výrobou programu vo verejnoprávnych inštitúciách a výrobou programu v súkromných inštitúciách. To je asi to najpodstatnejšie nad čím by sme sa mali zamyslieť. A to je asi to najpodstatnejšie, ako odpovedať si na túto otázku, či to chceme. Lebo, viete, zahlasovať tak alebo onak, bez nejakej zodpovednosti, náročky to zľahčujem, lebo, priznajme si objektívne, kto z nás stopäťdesiatich poslancov vie ako sa vyrába športová relácia? Kto z nás vie ako sa vyrábajú rôzne inscenácie v televízii? Kto z nás vie, okrem toho, keď bol niekde v spravodajstve v nejakých Televíznych novinách alebo v nejakej inej spravodajskej relácii publicistickej, povedzme. Čo všetko tá tvorba obnáša? A teraz mám na mysli od športových prenosov cez publicistiku, rôzne kultúrne podujatia a tak ďalej a tak ďalej. Základná otázka, ktorá stojí pred každým pri prijímaní tohto zákona je: chceme silné verejnoprávne inštitúcie alebo slabé verejnoprávne inštitúcie? A teraz nie silné z hľadiska nejakého spravodajstva alebo publicistiky, či sa tam ten alebo oný politik objaví 5-krát, 10-krát alebo vôbec nie, ale z hľadiska toho programu. Aký budú mať program z hľadiska tohto zákona? Čo o tom vieme? Aký bude ten program? Aké tam bude to programové zastúpenie? Z hľadiska toho návrhu zákona, ktorý dnes tuná máme na stole. Odpoveď pána ministra je taká, že je to začiatok reformy. Ja sa pýtam, aký začiatok reformy? Po programovej stránke? Kde to vidíme z tohto? Čo my chceme potom, akým spôsobom vstupovať do kompetencií riaditeľov alebo toho generálneho riaditeľa, ktorý dnes je takto, visí kdesi vo vzduchu a vo vákuu? Nevieme o tom skutočne nič. Bavíme sa tu o nejakom plate. Nadnesenom. No, a ja sa o tom budem tak isto baviť, že koho napadlo urobiť ten 9-násobok toho priemerného platu. To, naozaj, to ako skutočne neviem prečo nie 8, prečo nie 7, ale práve 9? To okrem toho, keď v celej spoločnosti hovoríme o šetrení. Bijeme sa tu do pŕs na verejnosti ako si ideme znižovať platy, znižovať platy sudcom, proste, objektivizujeme to teda, že áno, toto treba a teraz vy vyjdete s návrhom zákona, kde vlastne popriete všetko, čo ste doteraz hovorili. A popriete to až, nehnevajte sa za ten výraz, to je až perverzný spôsob toto, veď to je tak niečo nadnesené, prečo toto nie je, prečo toto nie je ten ďalší krok v rámci tých reformných krokov, ktorý by sa mal riešiť. Prečo toto je ten najpodstatnejší krok? No, a potom, samozrejme, vznikajú otázky. Nepripravuje sa to pre niekoho? Alebo nepripravuje si to niekto? Alebo, no, mohol by som sa takto pýtať niekoľkokrát, ale to, skutočne, to sú legitímne otázky, preto lebo toto je tak rozbitie všetkého, to je taká deštrukcia, že ja som, naozaj, sa nestretol za 10 rokov s takýmto deštrukčným konaním a teraz, samozrejme, odpoveď je taká, že ale to nefunguje. No, dobre, ale toto nie je záruka, že to bude fungovať, preto, lebo tie riziká sú tu obrovské. A možno mnohí z nás alebo mnohí z vás si tie riziká ani neuvedomujú, ale tie kroky sú jednoducho nevratné. Keď prijmeme toto, už sa nedá vrátiť späť a, možnože, práve o toto tu niekomu ide, a preto hovorím to úplne otvorene, na rozdiel od pána prezidenta si myslím, že tento zákon je neopraviteľný. Pre mňa je tento zákon príliš rizikový na to, aby som sa mohol normálne pozrieť tým ľuďom v televízii a v rozhlase do očí, že ešte vôbec budú existovať. Tak len, skutočne, nechcel som nikoho naštvať, nechcel som vôbec politizovať, len som chcel, aby sme aspoň trošku, aspoň raz rozmýšľali, kým prijmeme čosi tak nevratného ako je tento, podľa môjho názoru, zlý, riskantný zákon o verejnoprávnej televízii a o verejnoprávnom rozhlase. Ďakujem za pozornosť.
