Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Ja som sa domnieval, že ešte niekto vystúpi s faktickou. Ešte raz ďakujem.
Pán poslanec Galbavý, ja si myslím, že je znakom racionality, ak k zlému návrhu zaujmete postoj, aby bol stiahnutý. A zásadné výhrady tohto charakteru nemám len ja, ale aj mnohí odborníci, ktorí sa k tomu vyjadrili. Takže nedomnievam sa, že tu by bolo možné ma kritizovať ako jediného, ktorý toto zlúčenie odmieta.
A s tým zákonom o koncesionárskych poplatkoch to je naozaj zložitá problematika. A vy ju pomerne ovládate. A vy viete, že ten zákon, ktorý platil dovtedy, spôsobil to, že už sme mali 50 % neplatičov a zároveň bola nespokojnosť s vysielaním Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu. Čiže v prvom kroku sa musela riešiť otázka, aby sme nezvýšili, a tým pádom by to stále ťahali tí poctiví, ale aby sme riešili efektivitu výberu. A to sa podarilo, pretože dnes je to na úrovni 90 %. Tým, že ako sociálni demokrati sme aj oslobodili od nich mnohé skupiny obyvateľstva, si myslím, že to je naše nejaké politické právo a náš svetonázor. A sme to aj kompenzovali verejnoprávnym médiám. Samozrejme, by sa malo pokračovať v zlepšovaní výberu tých poplatkov, ale efekt nakoniec bol, že sa vybralo o milióny eur viac týmto novým spôsobom. A neplatičov, či už na strane právnických alebo fyzických osôb, rádovo pokleslo. Pri právnických osobách tam dve tretiny neplatili podľa toho starého spôsobu. Čiže niečo sme urobili a niečo sme aj dosiahli.
A, pán poslanec Poliačik, vy ste tu vykreslili teda už situáciu možnej exekúcie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predseda. Pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, návrh na zlúčenie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu nemá zmysel vylepšovať a opravovať. V tejto chvíli je fúzia svojou nepripravenosťou zo strany ministerstva kultúry, viď 700 pripomienok za 2 dni, ako aj nepripravenosťou Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu krokom chybným a negatívnym vo svojej podstate. Ak by zlúčenie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu malo priniesť deklarované ekonomické aj ďalšie efekty, ak by malo byť zmysluplné, muselo by byť inak pripravené a museli by mu predchádzať iné kroky, ktoré by sa týkali okrem nevyhnutných analytických a procesných podkladov predovšetkým finančného stabilizovania verejnoprávnych médií a vyriešenia problémov ich zastaranej infraštruktúry vrátane ich budov, ktoré aj po zlúčení zostanú nevyriešenou prevádzkou a technologickou záťažou. Keďže na tieto otázky mechanické zlúčenie odpovede nedáva, je zrejmé, že je robené kvôli cieľu, na ktorý dáva až príliš jasné odpovede, a síce kvôli politickému ovládnutiu verejnoprávnych médií, ich kontrolných orgánov a manažmentu.
Zlúčenie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu sa predkladá verejnosti ako zázračné riešenie, ako samospása. A koaliční poslanci mu pritakávajú v poslušnej koaličnej viere, že to tak proste bude, že zlúčenie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu je to zázračné, na čo doteraz nikto neprišiel, a tým zlúčením od budúceho roku vyriešime všetky chronické problémy verejnoprávnych médií. Zlúčenie je však jedna veľká potemkinovská dedina s tým rozdielom, že sa ním napáchajú aj nezvratné škody.
Zlúčenie sa navrhuje údajne z dôvodu hrozby značnej hospodárskej škody, odvolávajúc sa na deficit Slovenskej televízie v roku 2011 vo výške 37 mil. eur. Z návrhu zákona však vôbec nie je zrejmé, ako samotné zlúčenie vyrieši tento zatiaľ predpokladaný deficit. Návrh hovorí o úspore vo výške 1,6 mil. eur, ktoré by malo priniesť zlúčenie. Táto suma však netvorí ani 5 % údajného deficitu Slovenskej televízie. A vôbec nikde nemáme vyčíslené transformačné náklady. Preto sa domnievam, že nakoniec sa v budúcom roku neušetrí ani milión eur. Čiže, ako som už viackrát uviedol, to, čo návrh deklaruje ako svoj cieľ, to nemôže splniť, pretože na to nedáva žiadne záruky a neobsahuje žiadne riešenie, azda len to, že sa verí v koalícii, že možno príde kúzelník.
Okrem toho tento návrh prináša veľké riziká a nezvratné škody, z ktorých mnohé boli pomenované v pripomienkovom konaní, či už ide o zásah do duálneho systému a do reklamného trhu, absurdné limitovanie vysielania STV na dve programové služby, právne problémy, najmä vo vzťahu k autorským právam, ale aj právne problémy vo vzťahu k Európskej únii a napokon úplné spolitizovanie verejnoprávnych médií.
Je to návrh amatérsky, bez podkladov, bez riadnej odbornej a legislatívnej diskusie. A, mimochodom, bol nastolený zásadným porušením legislatívnych pravidiel.
Tento návrh je len jedno veľké gesto, ktoré sa falošne vydáva za razanciu, odvahu, reformu. Po tomto kaskadérskom kúsku, resp. už dnes minister kultúry a Koaličná rada hľadá toho kúzelníka alebo kaskadéra, ktorého zvolia a poveria tým, aby si dal hlavu do slučky a aby s milostivo prisúdeným štátnym rozpočtom zredukoval vo verejnoprávnych médiách všetko neefektívne, ak žobrácky rozpočet nedodrží, bude odvolaný. A už máme skúsenosti s tým, že pravica považuje za neefektívnu predovšetkým samotnú tvorbu. Upozorňujem na to tvorcov, ale aj divákov a poslucháčov, ktorí si začali zvykať v poslednom roku na renesanciu pôvodných programov nielen v Slovenskom rozhlase, ale už aj na obrazovke Slovenskej televízie. Tento trend, ktorý nastal vďaka zmluve so štátom a vďaka lepšiemu výberu úhrad, sa skončí skôr, ako sa mohol rozvinúť.
Počúvam často najmä z koaličných radov, že pre verejnoprávne médiá sa v minulom období nič neurobilo. Pravdou však je, že chronické problémy verejnoprávnych médií sa práve v posledných štyroch rokoch začali riešiť realistickým spôsobom. Za štyri roky sa však nedá napraviť to, čo sa zanedbávalo pätnásť rokov. Dnes je populárne hovoriť o tom, že Slovenská televízia, to je katastrofa, a nielen finančná. Je pravda, Slovenská televízia má finančné problémy, a veľké. A nech si za to nesie zodpovednosť manažment, zodpovednosť tam, kde príčinou bolo mrhanie financiami, ak sa preukáže. Ale je nespravodlivé tvrdiť, že Slovenská televízia sa nezačala v poslednom období programovo zlepšovať. Povedať to je nepopulárne, o to viac, že to nevie o sebe povedať ani samotná Slovenská televízia, ani o svojich dokumentoch, ani o svojich kultúrnych magazínoch, ani o svojich pôvodných filmoch, o seriáloch, ani o svojich klubových filmoch, ani o svojom spravodajstve, ktoré sa nutne nezačína sériou príspevkov o vraždách a dopravných nehodách. Niekedy som mal aj ja pocit, že manažment Slovenskej televízie vie len plakať.
Slovenský rozhlas je iný príklad. Situácia je tam priaznivejšia, a to nielen za súčasnej generálnej riaditeľky, ale dlhodobo. Na to by velebitelia súčasného manažmentu nemali zabúdať. Situácia v Slovenskom rozhlase bola vždy priaznivejšia, či už to bolo spôsobené menším politickým tlakom, šťastím na lepších riaditeľov alebo hlbšou rozhlasáckou kultúrou. Takže ani generálna riaditeľka Zemková by dnes nebola v čiernych číslach, keby sa nezlepšilo v posledných dvoch rokoch financovanie verejnoprávnych médií, od vyššieho výberu úhrad, a to bez toho, aby sme tento poplatok zvýšili, cez vykompenzovanie za oslobodených poplatníkov, cez dotáciu na národnostné vysielanie až po zmluvu so štátom. Bez tohto by zostala aj generálna riaditeľka Zemková, ktorá bola v minulosti vášnivou odporkyňou zlúčenia Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, to je len tak na okraj, len druhým Richardom Rybníčkom pre Slovenský rozhlas. A rozhlasoví pracovníci to dobre vedia, dobre si pamätajú pôsobenie v jej prvých rokoch v Slovenskom rozhlase.
Súčasná programová renesancia v Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii sa úplne skončí so zmenou financovania verejnoprávnych médií. A možno práve kvôli sľubu zrušiť tzv. koncesionárske poplatky a financovať Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas len zo štátneho rozpočtu sa rýchlo pristupuje k ich zlúčeniu, pretože minister financií, samozrejme, nebude mať peniaze na saturovanie potrieb verejnoprávnych médií a ich divákov a poslucháčov a vie, že potrebuje zminimalizovaný vysielací podnik zvaný RTS, to znamená verejnoprávne médiá bez tvorby.
Takto pripravené, resp. nepripravené zlúčenie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu je výrazom odbornej a politickej bezradnosti pána ministra kultúry a cynického technokratizmu ministra financií. Skutočné, prospešné riešenie pre Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas je oveľa zložitejšie a náročnejšie, na to však nie je vo vládnej koalícii ani vôľa a, zdá sa, ani schopnosti. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. Pán poslanec, tebou spomenutý sľub zrušiť tzv. koncesionárske poplatky, myslím, odhaľuje ďalší motív tohto kaskadérskeho kúska, ktorého sme svedkami, pretože sa domnievam, že tí, ktorí sľúbili zrušiť tieto poplatky, najmä strana SaS, nie veľmi dúfali, že to budú práve oni, ktorí vo vláde budú musieť tento problém riešiť, pretože je to problém rozpočtový, na jednej strane problém prísť o príjmy v rozpočte a na druhej strane nevyhnutnosť doplniť rozpočet o ďalšie výdavky. Takže predpokladám, že jedno z hlavných zadaní nového generálneho riaditeľa, politického nominanta, bude zredukovať, možno lepšie povedané, zdeštruovať verejnoprávne médium jednotné na nevyhnutné minimum. A tu pravdupovediac čítam už skôr rukopis pána ministra financií, nie pána ministra kultúry. No ale dá sa to odvodiť aj z toho, že tento návrh prináša súčasne aj páku na generálneho riaditeľa, ktorý by nechcel sa podvoliť politickej vôli, koľko dá z rozpočtu vláda na verejnoprávne médium, a to tým, že pokiaľ by nechcel prijať nejakú almužnu, ktorá ho donúti zdeštruovať verejnoprávne médium, Rádio Televíziu Srbska, tak jednoducho podľa tohto návrhu bude odvolaný. Takže je to nielen jasná politizácia, ale aj marginalizácia verejnoprávnych médií, pretože vás dobehol váš vlastný populistický zlomyseľný sľub zrušiť koncesionárske poplatky. A budete musieť hľadať peniaze v rozpočte. To sú, samozrejme, tiež peniaze daňových poplatníkov.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Zajac, ak dám nabok ten politický úvod, tak musím povedať, že s veľkou časťou vášho vystúpenia súhlasím. Neviem, či to bolo vystúpenie len za vašu osobu alebo teda aj za frakciu OKS, ale vyslovili ste naozaj zásadné kritické argumenty a domnievam sa, že pokiaľ ctíte určitú konzistentnosť, tak predpokladám, že podporíte môj návrh, aby Národná rada nepokračovala ďalej v rokovaní o tomto návrhu zákona. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ďakujem obidvom pánom poslancom a naozaj veľmi úprimne pánovi Galbavému za to, že zopakoval, a ja som veľmi rád, ten účel prvoradý, ktorý sleduje tento návrh. To znamená ovládnutie verejnoprávnych médií a politizáciu. Treba to opakovať a treba to hovoriť verejnosti.
A pánovi poslancovi Viskupičovi ďakujem takisto za pripomenutie toho, že kým ste nemali ešte tento krok premyslený, tak ste sa snažili dostať iným spôsobom do týchto rád aj spôsobom odvolania členov Rozhlasovej rady. A to, že ste ten cieľ mali, bolo jasné aj v tom, že sa to dotýkalo len niektorých členov Rozhlasovej rady a obchádzalo to, povedzme, reprezentanta koaličnej vašej strany.
A ešte jedna poznámka k charakteru môjho vystúpenia. Myslím si, že každej fáze rokovania zodpovedá určitý typ vystúpenia. V prvom čítaní ak sa niekto rozhodne vystúpiť, mal by azda v takom všeobecnom duchu sa dotknúť predkladaného návrhu. A, samozrejme, v druhom čítaní, pán poslanec Galbavý, sa pokúsim a verím, že spolu budeme detailne diskutovať o tomto návrhu. Bude o čom diskutovať, možnože tých 200 ešte nevyriešených pripomienok alebo možno nejaké ďalšie budú stáť za nejakú zmienku. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ešte pár takýchto prestojov a pán minister získa čas na to, aby mohol aj dopracovať svoj nepodarený návrh.
Nie sme svedkami reformy verejnoprávnych médií, ako to pán minister často uvádza, ale z odborného hľadiska hazardnej amatérskej hry, ktorej politickým účelom je totálne ovládnutie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu.
Aj vzhľadom na to, že včera ste po rozprave, pán minister, obhajovali tento návrh rôznymi citátmi z minulosti, dovolím si poznamenať, že fakty sú také, že my sme ani nerušili kontrolné orgány. Ani sme sa nesnažili odvolať členov rád a normálnym spôsobom, demokratickým, sa obsadzovali tie miesta, ktoré sa po rotácii uvoľnili. To len na margo toho, že by som očakával, že snáď dnes budete svoj návrh obhajovať nie minulosťou, ale nejakými reakciami na tú vecnú stránku.
Návrh na zlúčenie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu je zdôvodňovaný kritickou finančnou situáciou v Slovenskej televízii a jeho hlavným cieľom má byť zastavenie ďalšieho zadlžovania verejnoprávnych médií. Doterajšie kontrolné orgány majú byť zrušené z dôvodu spochybňovania ich odbornosti, to citujem zo samotného materiálu, a nový generálny riaditeľ má byť volený parlamentom, aby sa tým posilnila jeho vážnosť. Skutočnosťou je, že samotné zlúčenie, ktoré je absolútne nepripravené, nevyrieši deficit Slovenskej televízie, naopak, prinesie v budúcom roku zatiaľ nevyčíslené mimoriadne transformačné náklady. Bol by som rád, keby som tu možno počul aspoň nejaký odhad týchto nákladov. A jeho naozaj prvým hmatateľným výsledkom bude politické ovládnutie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu. V druhom slede sa stane takéto bleskové zlúčenie rizikovým zásahom do duálneho systému, do reklamného trhu, do autorských práv aj do hospodárenia a programovej tvorby verejnoprávnych médií. Detailom sa budem venovať v druhom čítaní, pretože predpokladám, že bude tento zákon posunutý do druhého čítania.
Fúzie podobného charakteru a rozsahu sa pripravujú dlhé mesiace a ďalšie mesiace sa podľa podrobne pripraveného plánu uskutočňujú. Východiskom sú ako samozrejmosť štúdie, analýzy a audity, ktoré nielen dokážu oprávnenosť a efektívnosť zlúčenia, ale do detailov a premyslene definujú jeho formu, obsah a postup. My nemáme nič, len rozhodnutie ministra, dodatočne zostavenú pracovnú skupinu, ktorej členovia za pochodu zásadne pripomienkujú aj kritizujú vládny návrh. A vláda napriek tomu sa rozhodla pre nevídaný spôsob zlúčenia, ktorý sa raz možno stane námetom pre prípadovú štúdiu, ako to nerobiť, z večera do rána rozhodnutie ministra, o ktorom sa až dodatočne dozvedeli aktéri zlúčenia čiže verejnoprávne médiá, až následne, ako som už spomínal, zostavenie pracovnej komisie, žiadne analýzy, žiadne audity, žiadne podklady, týždňovú lehotu na prípravu zákona a škandalózne dva dni na jeho pripomienkovanie, lehotu pre prípravu kandidátov na funkciu generálneho riaditeľa 10 dní, možno teraz milostivo 15. A posudzovať ich odbornú úroveň nemajú odborníci v príslušnej rade, ale politici vo výbore Národnej rady. To je naozaj fantastické, odborná úroveň členov rád bola spochybňovaná, to je uvádzaný dôvod na ich zrušenie, ale zrejme odborná úroveň členov výboru pre kultúru a médiá v oblasti rozhlasu a televízie je nespochybniteľná. Pýtam sa teraz už vážnejšie, kde je garancia, že členovia výboru, politici sú a budú kompetentní posudzovať projekty kandidátov na funkciu generálneho riaditeľa, a kde je garancia, že nebudú pristupovať k veci politicky, a prečo je z tohto procesu vynechaná rada, ktorá by tým aj logicky prevzala zodpovednosť a v novom zložení bude údajne výsostne odborná. Odpoveď je jednoduchá a účelová, o tom, koho výbor odporučí parlamentu na zvolenie, rozhodne koaličná väčšina vo výbore. Týmto návrhom sa teda nevraciame len k praxi volenia generálneho riaditeľa verejnoprávneho média v parlamente, ktorú druhá Dzurindova vláda odmietla ako politizáciu, ideme ešte hlbšie. Voľba generálneho riaditeľa bude spolitizovaná už vo výbore Národnej rady. Čerešničkou na torte tohto procesu je oprávnenie ministra kultúry čiže člena vlády v prechodnom období do zvolenia nového generálneho riaditeľa v určitých situáciách riadiť verejnoprávne médiá. To je niečo, s čím som sa nikdy nikde nestretol, snáď ani pán poslanec Galbavý sa s tým nestretol.
Návrh nič nerieši, ale zakladá veľké riziká. Preto navrhujem, pán spravodajca, v zmysle § 73 rokovacieho poriadku, aby sa Národná rada uzniesla, že nebude pokračovať v rokovaní o návrhu tohto zákona. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán poslanec Viskupič, priznám sa, nerozumel som celkom vašej faktickej poznámke vo vzťahu k môjmu vystúpeniu, ale ak vaša jediná faktická poznámka sa týkala toho, že by som sa mal zúčastniť zasadnutia výboru, tak potom som s týmto veľmi spokojný a s tým svojim vystúpením. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, návrh na skrátené legislatívne konanie je to pomerne vážna vec. Ak som veľmi prekvapený z toho veľmi chabého a krátkeho zdôvodnenia, pán minister, nielen preto, že s týmto návrhom a samotným, potom obsahom navrhovaných zmien, sú spojené veľmi zásadné zmeny, ale vy ste v rámci tohto skráteného legislatívneho konania dokonca neváhali prelomiť a porušiť legislatívne pravidlá. Tak som očakával, že to zdôvodníte trošku serióznejšie. Ja si teda dovolím hovoriť o pár minút dlhšie ako vy, lebo to naozaj považujem za vážny návrh a stojí za to, si o tom niečo povedať.
Návrh na zlúčenie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu prichádza ako absolútne nepripravený krok, pokiaľ by sme mali uveriť jeho oficiálnemu zdôvodneniu. Na to, aby zlúčenie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu v budúcnosti mohlo viesť k deklarovaným cieľom, muselo by ísť o prirodzené a seriózne pripravované vyústenie predchádzajúceho ekonomického ozdravenia, finančného posilnenia a technologického zmodernizovania Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu. Ak však nemá byť zlúčenie výsledkom seriózne pripravovaného procesu postupných krokov, čo zjavne po jednotýždňovom napísaní zákona a dvoch dňoch pripomienkového konania nemôže byť, je jasné, že jeho skutočný cieľ je iný, čo najrýchlejšie sa politicky totálne zmocniť verejnoprávnych médií, ich kontrolných orgánov, aj manažmentu.
Skrátené legislatívne konanie sa navrhuje údajne z dôvodu hrozby značnej hospodárskej škody, odvolávajúc sa na deficit Slovenskej televízie v roku 2011 vo výške 37 mil. EUR. Z návrhu zákona však vôbec nie je zrejmé ako samotné zlúčenie vyrieši tento zatiaľ len predpokladaný deficit. Návrh hovorí o úspore vo výške 1,6 mil. EUR, ktoré by malo priniesť zlúčenie. Táto suma však netvorí ani 5 % údajného deficitu Slovenskej televízie, navyše 1,1 mil. EUR z tejto predpokladanej úspory sa nedotýka Slovenskej televízie, ale zrušenia vysielania krátkych vĺn v Slovenskom rozhlase, ktorý by mal pritom zostať samostatne hospodáriacou organizačnou jednotkou.
Je to teda z tohto hľadiska smiešne, ako aj všetky všeobecné frázy, že tento zákon vytvára pre budúci manažment priestor na šetrenie, pretože sa budú spájať duplicitné činnosti. O čo sa opierate, okrem zbožného želania, o akú analýzu, audit, alebo dopadovú štúdiu? Sú to frázy a sľuby vycucané z prsta. Navyše návrh nespomína nevyhnutné mimoriadne transformačné náklady, ktoré zo zlúčenia Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu logicky vyplývajú. Ak by tieto transformačné náklady boli analyzované, možno by sa ukázalo, že prevyšujú očakávané úspory v roku 2011, a teda deklarovaný dôvod na skrátené legislatívne konanie, by sa ukázal ako nepravdivý.
Takmer 600 pripomienok za 2 dni trvajúce pripomienkové konanie nie sú dôkazom bohatej diskusie ako s uspokojením prehlásil pán minister, ale sú najlepším dôkazom nekvality vládneho návrhu. Súčasne sú dôkazom zúfalej snahy verejnosti a iných inštitúcií vyslať signál, že ministerstvo kultúry začalo zle s tým, čo nazýva vzletne reformou, a že žiadne hrozby týmto návrhom nerieši, naopak, hrozby vytvára.
Áno, takto expresne, amatérsky bez podkladov, bez riadnej odbornej a legislatívnej diskusie zásadným porušením legislatívnych pravidiel, ktoré poznajú v prípade mimoriadnych okolností skrátenú 7-dňovú lehotu pripomienkového konania, nie 2-dňovú, prináša zlúčenie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu mnohé závažné riziká, ako sú zásah do duálneho systému, zásah do reklamného trhu, absurdné limitovanie vysielania Slovenskej televízie na dve programové služby, právne problémy, najmä vo vzťahu k autorským právam, ale aj právne problémy vo vzťahu k Európskej únii, a napokon úplné spolitizovanie verejnoprávnych médií už v prechodnom období, prostredníctvom práva ministra kultúry riadiť Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas, ako aj totálne spolitizovanie voľby generálneho riaditeľa už nielen prostredníctvom pléna Národnej rady, ale už aj prostredníctvom príslušného výboru Národnej rady.
Aj preto, v tejto chvíli, práve aby sa zabránilo nezvratným škodám vo verejnoprávnych médiách a v samotnom duálnom systéme je nevyhnutné návrh na skrátené legislatívne konanie zamietnuť. Vzíďme z kratšej cesty a dajme ministerstvu kultúry šancu, pripraviť návrh zásadných a závažných zmien zodpovedne a profesionálne. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Civilizované štáty od nepamäti stoja aj na zákonoch, formách, symboloch, určitej miere protokolu a nielen na cite, nielen na veciach prirodzených. A, samozrejme, je otázkou určitej miery, aký priestor zavedú aj pravidlá, ktoré stanovuje nejaký zákon. Naozaj ide tu aj o otázku miery, a práve preto by bolo namieste, keď som na úvod povedal, aby ste nezavádzali, a vo faktických poznámkach ste sa práve k tomu opäť vrátili, pretože vy sa snažíte vašu novelu obhájiť neexistujúcim vlasteneckým zákonom, kde určite boli veci, ktoré prekračovali mieru, a ja vám tvrdím, že veci v zákonoch o štátnych symboloch túto mieru neprekračujú, preto ste odkázaní neustále sa vracať k neexistujúcemu vlasteneckému zákonu.
Takže samých seba usvedčujete z toho, že vám nejde o to, aby ste nejakú správnu mieru našli v tejto veci, ale vám prekáža, že tu ide o symboly slovenské, Slovenskej republiky. To vám, pán Dostál, špeciálne prekáža.

Ďakujem, ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia, v prvom rade by som chcel poprosiť pána predkladateľa, aby nezavádzal, keď tvrdil, že týmto návrhom reagujete na vlastenecký zákon. Vy reagujete na zákon o štátnych symboloch, pretože novelizujete tento zákon. To je dosť podstatná vec.
Na prvý pohľad sa zdá, že ide o návrh malých zmien, napríklad odstrániť zo zákona to, čo je už v inom zákone, školskom, konkrétne, že výchova k vlastenectvu má byť zaradená do štátneho vzdelávacieho programu škôl. Väčšou by už bola zmena, že školy nebudú mať povinnosť umiestniť znázornenie štátnej zástavy, text hymny a preambuly ústavy v každej triede, ale iba na vhodnom mieste, a že samosprávne orgány budú úplne zbavené povinnosti mať v zasadacej miestnosti v zastupiteľstvách štátnu zástavu a preambulu ústavy.
Podľa predkladateľov je dostatočné označenie týchto miestností štátnym znakom. To je vec ich subjektívneho názoru, samozrejme.
O čo im teda ide? Naozaj o tieto zmeny? Alebo hľadajú správnu mieru zákonom podporovaného vlastenectva a úcty k štátnym symbolom? Myslím si, že určite nie. Ich novela má tiež predovšetkým význam symbolický. Má byť symbolom toho, že vlastenectvo je niečo nemoderné, že štátne symboly sú takmer prežitok a ich prítomnosť vo verejných priestoroch treba redukovať a každého, kto by chcel úctu k štátnym symbolom pestovať alebo nejakým spôsobom zvyšovať vedomosť o nich, treba zosmiešniť alebo ho vyhlásiť rovno za diktátora, ktorý chce mládež znásilniť tým, že si, preboha, budú musieť vypočuť štátnu hymnu na začiatku a na konci školského roka.
Kam sme to prišli po dvadsiatich rokoch demokracie, že budeme obmedzovať práva a slobodu občanov týmto spôsobom, hraním štátnej hymny alebo tým, že sa budú musieť v zasadacej miestnosti zastupiteľstva pozerať na štátnu zástavu? Taká drzosť, taká nemodernosť, také vnucovanie.
Podľa predkladateľov "nemožno predpokladať, že umiestnenie uvedených symbolov v každej triede by mohlo zvýšiť úctu žiakov a študentov k nim". Dokonca, ako som sa dočítal, "môže mať na skutočné vlastenecké cítenie žiakov a študentov úplne opačný vplyv, ako je zamýšľané". To je naozaj pozoruhodný názor.
V jeho logike by bolo najúčinnejším upevnením vlastenectva, keby sme rovno zrušili všetky štátne symboly Slovenskej republiky a nevnucovali ich vlastenecky cítiacim občanom.
Divím sa, že predkladatelia nenavrhli odstránenie štátnych znakov a zobrazenie prezidenta Slovenskej republiky. Veď aj tieto nám nanucuje zákon. To, že grafické znázornenie zástavy, hymny a preambuly sa netýkajú len zvýšenia úcty, ale aj rozšírenia vedomostí žiakov, to predkladateľom nenapadlo.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, novela zákona o štátnych symboloch prijatá v minulom období nepriniesla žiadne povinnosti, ktoré by boli neúmerné, prehnané, nacionalistické alebo by mali charakter nanucovania vlastenectva. Naopak, ja sa nemôžem ubrániť subjektívnemu pocitu, že predkladateľom a priori prekáža malá nástenka v triede, kde je zobrazená štátna zástava, text hymny a preambula ústavy. A pýtam sa, prečo? Možno preto, že ide o ľudí, ktorí si neželali samostatnú Slovenskú republiku a doteraz sa s jej existenciou nezmierili. A špeciálne mám na mysli poslancov za OKS.
A ak sa takíto ľudia, ak takíto ľudia nemôžu štátne symboly zrušiť, tak sa snažia aspoň obmedziť ich používanie. Pretože ak umiestňovanie štátnych symbolov v triedach nie je neprimerané, neprinieslo to školám žiadne praktické problémy, tak potom návrh redukovať ich nemôžem pomenovať inak ako zlomyseľnosť, ako urážku, ako neúctu k vlastnému štátu a k jeho symbolom.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)