Videokanál poslanca

Pán poslanec Dostál, k vašej poznámke, či je možné stratu občianstva hodnotiť ako trest, a že ja slovíčkarim. V súlade s medzinárodným právom napríklad s Európskym dohovorom o štátnom občianstve, pán poslanec, v žiadnom prípade nemôžeme za trest považovať slobodné alebo následky slobodného rozhodnutia občana vo veci štátneho občianstva, čo je zakázané aj z hľadiska medzinárodného práva, nechať občana alebo človeka bez štátneho občianstva, čo nie je náš prípad.
A čo sa týka pána Kuboviča, prečo si ja dovolím tvrdiť, že naša právna úprava je účinnou elimináciou proti maďarskému zákonu. Pán poslanec, to nehovorím len ja, to povedal, ak ste si nevšimli, aj maďarský prezident. To povedali a sťažovali si v tomto zmysle na náš zákon maďarskí predstavitelia. To je ten najlepší dôkaz, pán Kubovič. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, súčasné znenie nášho zákona o štátnom občianstve, ktoré bolo schválené 25. mája 2010 bolo dôsledkom a slovenskou odpoveďou na novelu zákona o štátnom občianstve prijatú Národným zhromaždením Maďarskej republiky. V tom čase Národná rada Slovenskej republiky prijala aj uznesenie k návrhu novelizácie zákona o štátnom občianstve, o ktorom rokuje Národné zhromaždenie Maďarskej republiky, v ktorom vyjadrila hlboké znepokojenie nad iniciatívou maďarského parlamentu a označila ju za jednostranný a neakceptovateľný krok. Za toto uznesenie hlasovali všetky vtedajšie parlamentné strany s výnimkou SMK.
To znamená, dá sa povedať, že takmer celá slovenská politická scéna sa zhodne na tom, že maďarský zákon o dvojakom občianstve, o štátnom občianstve je zlý, nerešpektuje medzinárodné právo, najmä Európsky dohovor o štátnom občianstve, ktorý považuje za samozrejmosť pri udelení druhého občianstva, priamu rodinnú väzbu k občanovi daného štátu alebo dlhodobý trvalý pobyt na území daného štátu. Tieto podmienky a aj iné zmluvné záväzky maďarský zákon nie, že nespĺňa, on ich bezprecedentne obchádza a porušuje.
Veľmi dôležité bolo a aj je pri rozhodovaní o našej legislatívnej reakcii, odpovedať si správne na otázku, prečo tak Maďarsko urobilo. Čo je zámerom takto koncipovaného zákona? Nájsť túto odpoveď nie je také ťažké, aj napriek tomu, že maďarská strana sa tvári ako neviniatko a hovorí len o akomsi symbolickom spojení s materským štátom.
Nezabúdajme, že živou súčasťou maďarskej politiky dnes, aj dlhodobo je historický revizionizmus. Viktor Orbán už pred rokmi hovoril o potrebe zjednotenia Maďarov v Karpatskej kotline. Ak vnímame tento maďarský zákon v kontexte takejto revizionistickej ambície našich susedov, a ako zodpovední politici to musíme robiť, a ak k tomu pridáme avizovaný a najvyššími predstaviteľmi Maďarskej republiky potvrdzovaný zámer, udeliť maďarským občanom v susednom štáte, ktorí nadobudli občianstvo neštandardne, aj volebné právo, môžeme s čistým svedomím a s veľkým znepokojením tvrdiť, že maďarský zákon narúša štátnu suverenitu Slovenskej republiky. Jeho cieľom je vyvážať štátnu moc Maďarskej republiky na územie Slovenskej republiky. A jeho spojenie s volebným právom, by znamenalo nerešpektovanie hraníc Slovenskej republiky. A toto posledné napokon povedal, toto smerujem k predstaviteľom SDKÚ a KDH, a aj predseda frakcie ľudovcov v Európskom parlamente Joseph Daul.
Riziká a negatívne dôsledky tohto maďarského zákona a zámeru sú však oveľa širšie a mnohé možno dnes ešte ani nedokážeme domyslieť, čo napríklad vyplynie z toho, že maďarskí politici si budú celkom prirodzene robiť kampaň medzi svojimi voličmi na Slovensku, že si tu budú možno zakladať pobočky svojich strán, vrátane extrémistických maďarských gárd, združenia 64 žúp alebo Jobbiku. Okrem iného po svojom zvolení sa budú cítiť oprávnení obhajovať na území Slovenska záujmy svojich voličov, pričom bude diskutabilné, či pôjde v tom prípade o členov národnostnej menšiny alebo maďarského národa. Alebo si predstavme možnosť, že Budapešť sa môže rozhodnúť v budúcnosti v nejakej situácii, sa môže rozhodnúť vybaviť svojich občanov na Slovensku, na slovenskom juhu aj brannou povinnosťou. Čo potom? Zdá sa vám to nepredstaviteľné? Skúste vnímať politiku aj v širšom horizonte časovom, aj priestorovom, pán poslanec Gál.
Uvedomte si, že Slovenská republika je mladý štát. A stále nesamozrejmý. Tak, ako tu nebola Slovenská republika pred 19 rokmi, tak tu pri našej neopatrnosti a nedôslednosti nemusí o 20 rokov byť. Alebo pre oživenie našich predstáv. Spomeňme si na ruskú inváziu do Abcházska zdôvodnenú ochranou ľudí, ktorým Ruská federácia predtým udelila ruské pasy. Takže, kým väčšina z nás zhodne tvrdí, že maďarský zákon je zlý, líšime sa už v tom, ako vyhodnocujeme jeho ciele a riziká, a či sme ochotní ich otvorene pomenovať alebo pokrytecky mlčíme, ako slovenská diplomacia a vydávame to za vrchol diplomacie. A z toho, samozrejme, vyplývajú aj rozdielne názory, ako má na tento zákon Slovenská republika reagovať. Aj preto ich máme zásadne rozdielne, niektorí.
Vo všeobecnosti má Slovenská republika dve možnosti reakcie, buď akceptovať ciele politiky maďarskej, zjednocovať maďarský národ ponad hranice a spájať to, čo podľa Orbána sekera Trianonu rozťala, alebo tento zákon neakceptovať a účinne ho eliminovať. Zdá sa, že súčasné znenie tohto zákona túto schopnosť eliminácie má. Aj preto, zatiaľ len jeden občan. Vláda Roberta Fica sa rozhodla s plnou zodpovednosťou pre druhú možnosť, to znamená pre razantnú odpoveď na maďarskú provokáciu a na nie priateľské gesto, ako maďarský zákon označil vysoký komisár OBSE pre otázky národnostných menšín. Pripomínam, bolo to po dlhom čakaní Slovenskej republiky. Maďarsko odmietlo rokovať so slovenskou stranou o tejto otázke. Bolo to po arogantnej reakcii maďarskej vlády, že ide o vnútornú vec Maďarskej republiky, hoci sa dotýka našich občanov a ďalších občanov susedných štátov Maďarska. Bolo to pod časovým tlakom, kedy Národná rada Slovenskej republiky bola už fakticky rozpustená, bolo to koncom mája roku 2010.
Pripomínam aj to, je to veľmi dôležité v tej diskusii, ktorá tu zaznieva, že medzinárodné právo umožňuje, aby štát odňal štátne občianstvo takej osobe, ktorá dobrovoľne prijala štátne občianstvo iného štátu. V tomto zmysle sú zavádzajúce tvrdenia, že súčasne platná úprava nášho zákona o štátnom občianstve niekoho trestá tým, že občan stratí slovenské občianstvo prijatím iného občianstva, pretože je rozdiel, rozdiel odňať niekomu občianstvo, čo môže byť považované za trest a stratiť občianstvo na základe vlastného, slobodného rozhodnutia. V súčasnosti bez rozhodnutia nášho občana mu nikto nemôže slovenské občianstvo odňať. Môže ho stratiť len v dôsledku svojho slobodného rozhodnutia. A uvedomme si, že nehovoríme tu o nejakom členstve v nejakom spolku, v nejakom združení, v nejakom golfovom klube, hovoríme o občianstve.
Ale my v strane SMER - sociálna demokracia si želáme, aby pre občanov Slovenskej republiky zostala možnosť nadobúdať aj druhé občianstvo, pokiaľ ho nadobudnú štandardným spôsobom cez dlhodobý trvalý pobyt alebo priamy príbuzenský vzťah. O tom, mimochodom, je aj naša novelizácia, ktorú sme na túto schôdzu predložili. V súčasnom zákone však musia zostať ustanovenia, ktoré zabránia vzniku druhého občianstva v rozpore so všeobecne uznávanými zvyklosťami, resp., že človek s takto neštandardne nadobudnutým druhým občianstvom stratí občianstvo slovenské, a bude to len a len jeho slobodná voľba. Žiadny trest.
Povedzme si teraz aj to, aká je alternatíva, ktorú už pred voľbami ponúkala SDKÚ - DS ako údajne dokonalé riešenie a v tejto chvíli o nej rokujeme v parlamente prostredníctvom poslaneckého návrhu. Je to alternatíva ilúzia, že my nebudeme uznávať účinky maďarského zákona na našom území. Ide tu o postoj vecne nerealistický a amatérsky. Amatérsky, pán Dzurinda, politicky škodlivý a smiešny. Ak chcete, pštrosí, v tom zmysle, že strčíme hlavu do piesku a budeme predstierať, že problém tým pádom prestal existovať.
Faktom totiž je, že akonáhle vznikne na základe maďarského zákona štátoobčiansky zväzok medzi Maďarskou republikou a naším občanom, do obsahu tohto zväzku už nebudeme môcť nič hovoriť. Bude irelevantné, či ho Slovenská republika uznáva alebo neuznáva, pretože obsahom ho budú napĺňať politické, ekonomické a mocenské kroky Budapešti.
Takže, ak sa na základe tohto zákona Budapešť rozhodne vybaviť svojich nových štátnych občanov žijúcich v susednom Slovensku volebným právom, slovenské neuznávanie tomu nijako nezabráni, pretože už pôjde o občanov Maďarskej republiky.
Ako sa môže takýto občan Maďarska žijúci na území Slovenskej republiky chovať, naznačí aj obsah prísahy, ktorú musí zložiť každý nový občan Maďarskej republiky. Odcitujem vám ju: "Ja, príslušné meno, prisahám, že považujem Maďarsko za svoju vlasť. Budem verným občanom Maďarskej republiky, jej ústavu a zákony si budem ctiť a dodržiavať. Primerane svojim silám ochránim svoju vlasť, primerane svojim schopnostiam jej budem slúžiť. Tak mi, Pán Boh, pomáhaj."
Jednoznačne sa dá povedať, že koaličný návrh, o ktorom rokujeme, nerieši podstatu problému, ktorý spôsobuje maďarský zákon porušujúci suverenitu Slovenskej republiky. Naopak, súčasná vládna koalícia týmto návrhom maďarský zákon akceptuje a určite povzbudí maďarskú stranu k ďalším podobným krokom. Dnes je zrejmé, že iluzórnosť a pštrosí charakter tohto návrhu, ktorého duchovným otcom je Mikuláš Dzurinda, si uvedomujú aj niektorí poslanci koalície a pomenovali to pomerne výstižne. A uvedomila si to zrejme, aj už premiérka Radičová, ktorá navrhla maďarskej strane rokovanie o dvojstrannej zmluve. Iste by to neurobila v prípade, ak by bola presvedčená o dokonalosti riešenia, ktoré ponúka jej strana, jej minister zahraničných vecí a koaliční poslanci. Samozrejme, ale to len tak na okraj, som skeptický v tom, ako dopadnú takéto rokovania Slovenskej republiky a Maďarskej republiky o dvojstrannej dohode, ktoré podľa Viktora Orbána, to pripomínam, maďarská strana zváži.
A nezabúdajme tu aj na existenciu zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o úprave niektorých otázok štátneho občianstva z roku 1961, v ktorej sa obe strany zaviazali, že bez predchádzajúceho prepustenia z doterajšieho štátneho občianstva nepriznajú svoje štátne občianstvo občanovi druhej zmluvnej strany. Je to veľmi dôležitá zmluva a na túto zmluvu sa napokon odvoláva aj uznesenie Národnej rady z mája 2010, ktoré som tu spomínal, za ktoré hlasovalo aj SDKÚ a ktoré upozorňuje na nesúlad maďarského zákona o štátnom občianstve aj s touto zmluvou z roku 1961.
Ale aj, dajme tomu v chabej nádeji, že Maďarská republika by bola ochotná dohodnúť sa so Slovenskou republikou na nejakom rozumnom riešení, je nevyhnutné, aby na Slovensku do toho okamihu ostal v platnosti zákon prijatý v bývalom období a tiež pripomínam, hlasmi vtedy opozičného Kresťansko-demokratického hnutia. SDKÚ, ako už je jej zvykom v národnoštátnych otázkach, uprednostnila dnes, aj v minulosti, aj dnes svoje úzke politické ciele, vtedy opozičné, pred ochranou národnoštátnych záujmov a suverenity Slovenskej republiky a vtedy zákon nepodporila.
Kým SDKÚ sa aj dnes snaží obhájiť svoje predvolebné amatérske rozhodnutie v rovine odbornej a ústupčivé v rovine politickej, KDH avizuje zmenu svojho štátnického postoja pred voľbami v záujme koaličnej dohody. Naozaj, som úprimne zvedavý, či teraz pri hlasovaní o tomto poslaneckom návrhu KDH zaprie samé seba. Bolo by to nielen biblické, ale pre KDH, žiaľ, aj príznačné. Ak by sa chceli vyhovoriť na novelu zákona o štátnej službe, ktorou KDH mieni upraviť podmienky výkonu niektorých povolaní, ktorých výkon je spojený so špecifickými potrebami zachovávať lojalitu voči Slovenskej republike, ten má jeden zásadný nedostatok. Akceptuje totiž maďarský koncept dvojakého občianstva a venuje sa už len niektorým prípadným následkom, ktoré maďarský zákon môže spôsobiť. Nie, že by išlo o návrh úplne zbytočný. Nezbavuje však KDH záväzku obhájiť súčasné znenie zákona o štátnom občianstve, za ktoré poslanci KDH hlasovali. Ak to KDH neurobí a poprie svoje hlasovanie spred volieb, bude sa tým súčasne prizerať, ako mu národný vlastenecký rozmer v koalícii bez zaváhania ukradnú Obyčajní ľudia, podobne, ako si už KDH nechalo ukradnúť euro kritický postoj od Richarda Sulíka a Ivana Mikloša, a ako mu na zmluvu o výhrade vo svedomí siaha kradmou rukou minister zahraničných vecí Dzurinda. Možno by tú výhradu vo svedomí mohli využiť aspoň teraz niektorí poslanci KDH vo vzťahu ku koaličnej dohode a k tomuto zákonu, keďže tu ide o Slovensko.
Na záver. Súčasne platný zákon o štátnom občianstve je v súlade s medzinárodným právom. Nikoho netrestá, pretože nikomu občianstvo svojvoľne neodníma. A čo je dôležité, tento zákon preukázal, že je zatiaľ veľmi účinnou hrádzou proti zámeru maďarských politikov privlastňovať si masovo neštandardným spôsobom občanov Slovenska. Sme otvorení jeho vylepšeniu tak, aby nadobudnutie druhého občianstva štandardnou cestou bolo možné bez straty občianstva slovenského. Ak by sa to nepodarilo, aj tak je pre Slovensko, pre obranu jeho suverenity a pre jeho národnoštátne záujmy lepšie, ak zostane v platnosti súčasné znenie zákona o štátnom občianstve.
Dámy a páni, ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. S radosťou konštatujem, že tu nejde o spor politický, ale ide tu o spor kultúrny. Na jednej strane sú takí ľudia ako Dušan Čaplovič alebo František Mikloško, rozhľadení v otázkach kultúry, histórie, spoločenských vied, ktorí si svojho času mysleli, že je dobré a prospešné, aby Parlamentná knižnica odoberala a po istú dobu archivovala aj povinné výtlačky periodickej a neperiodickej tlače. Na druhej strane je názor technokrata, možno dobrého počtára, ktorý si myslí, že tým veľa získame ekonomicky, ak to tak robiť nebudeme.
Ja sa v plnej miere staviam na stranu Dušana Čaploviča a Františka Mikloška.
Ďakujem.

Pán poslanec Muňko, akokoľvek budú naši koaliční kolegovia ironizovať, tvoj príspevok bol veľmi užitočný, pretože bol nasýtený faktami, ktoré osviežia našu pamäť a veľmi pekne ilustrujú, kto sa v priebehu uplynulých mesiacov ako choval a vyjadroval k problematike volieb a špeciálne aj voľbe generálneho prokurátora, a veľmi krásne dokazuje rôzne účelové zmeny postojov.
A tu sa snaží koalícia tváriť, že dnes rokujeme o niečom, kde v podstate ide o nejakú nevinnú novelu rokovacieho poriadku. A sú veľmi nervózni z toho, že my tým, ako z rôznych uhlov pohľadov vystupujeme a reagujeme, či už sú to uvažovanie o tých veciach, alebo aj - ako v tvojom prípade - uvádzanie faktov, dávame najavo a dokazujeme, že tu nejde o nevinnú novelu rokovacieho poriadku, že tu ide o veľmi závažné zmeny, ktoré krivia demokraciu a ktoré hlavne vedú k účelovému spolitizovaniu, obsadeniu generálnej prokuratúry s ďalekosiahlymi negatívnymi dôsledkami.
Takže ďakujem ti, pán poslanec, že si tým, ktorí tu sedia, tú pamäť osviežil a ostane to napokon aj v záznamoch a možno sa s tým niekedy niekto zoznámi a bude si môcť porovnať tie slová, ktoré boli vyslovované zo strany koalície predtým, teraz, potom.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pán poslanec, pri voľbe generálneho prokurátora, pretože akokoľvek chcete alebo nechcete, o tú tu ide aj dnes, nejde o vzťah občana a poslanca, ale ide o vzťah poslanca, resp. politickej strany ako voliteľa a generálneho prokurátora ako voleného. A je v záujme občanov voličov, na ktorých sa vy odvolávate, aby tento vzťah nebol poznačený politickou závislosťou, aby nebol poznačený zaviazanosťou generálneho prokurátora voči poslancom, ak bude presne vedieť, kto ho volil alebo kto ho nevolil.
Som presvedčený, že toto si voliči uvedomujú a nenaletia na tie vaše demagogické táraniny, že vy tu hráte teraz o to, aby ľudia vedeli, ako vy volíte a hlasujete. Tí, ktorí si demokraciu ctia, tí, ktorí vedia, aká je dôležitá nezávislosť politická Generálnej prokuratúry, určite si budú ctiť aj to, aby sa generálny prokurátor volil tajne, aby ste vy neboli pod diktátom, vydieraním a vyhrážkami premiérky, ktorá nedemokraticky spája svoju funkciu, osud vládnej koalície s voľbou alebo nevoľbou konkrétneho človeka za generálneho prokurátora.

Pán poslanec, vy sa čudujete, prečo v rozprave o zmene rokovacieho poriadku často hovoríme o generálnom prokurátorovi. Ale veď nehrajme sa na slepú babu. Veď ten rokovací poriadok meníte kvôli voľbe generálneho prokurátora. Takže to je prvá vec.
Druhá vec. Keby ste s tou druhou časťou nevystúpili hneď po mojom príspevku, tak by som to nekomentoval, ale veď ja som presne o tom hovoril, že áno, sú legitímne, je legitímna aj voľba verejná, je legitímna aj voľba tajná, ale vždy je dôležité, kedy sa volí, v akom prostredí sa volí, kto sa volí. A určite to nie je prípustné, aby sa uprostred hry zrazu tajná voľba, lebo veď vy ste začali voliť tohto prokurátora, nového, tajnou voľbou, menili tie pravidlá hry. To znamená, že my si uvedomujeme, že je to všetko možné, ale myslíme si, že pri, a tvrdíme to a doteraz ste s tým aj vy súhlasili, lebo si nepamätám, žeby ste v minulosti to chceli meniť, že keď sa volia minimálne takí funkcionári a také inštitúcie, ktoré majú byť politicky nestranné a nezávislé, tak by v parlamente poslanci mali voliť tajne.
O tomto je debata a okrem iného ešte o tom, že meníte pravidlá uprostred hry a jednoducho, že nie ste schopní sa dohodnúť, navzájom sa vydierate, podozrievate, a preto idete nám teraz vnútiť predstavu, že ste sa vy už priam narodili naozaj s tou túžbou zaviesť na Slovensku len čisto verejnú voľbu, pričom mnohí vaši predstavitelia ešte včera obhajovali voľby tajné.
Takže v takom zvláštnom rozpore ste vy a nepredvádzajte nám takéto divadielko teraz, že my sme tí, ktorí ako nechápu tú situáciu, no. Zvolíte si svojho generálneho prokurátora, budete ho mať a zakladáte veľmi, veľmi zlý precedens. Každá ďalšia garnitúra môže postupovať tak, ako postupujete vy, a bude to pre ďalší vývoj slovenskej demokracie, ktorá sa, samozrejme, vyvíja, bude to veľmi zlé. (Potlesk.)

Ďakujem.
Pán poslanec Fronc, určite viete, že pri voľbe členov Ústavného súdu sme nemenili pravidlá, to znamená, volili sa tak, ako to bolo aj v predchádzajúcom období. A o ich závislosti alebo nezávislosti snáď možno svedčia aj posledné rozhodnutia Ústavného súdu. Takže vašu poznámku považujem za úplne bezpredmetnú z hľadiska politizácie Ústavného súdu.
Pán poslanec Viskupič, absolútne vám neupieram právo povedať svojim voličom, koho ste volili. Ale som presvedčený o tom, že pre demokraciu v prípade voľby generálneho prokurátora je dôležitejšie, aby generálny prokurátor nevedel, kto ho volil, ako to, že by voliči vedeli presne, ako volili poslanci. To považujem pre výkon nepolitickej a nestrannej Generálnej prokuratúry za podstatné. Preto som ja vo svojom príspevku hovoril o určitých funkciách, ktoré majú byť z podstaty veci politicky nestranné, preto som vo svojom príspevku a priori nevylúčil verejnú voľbu. Veľmi jasne som to povedal.
A čo sa týka zmeny pravidiel hry uprostred, ja som hovoril o generálnom prokurátorovi. Iná vec je, že bude verejná voľba pri iných funkciách takisto zneužitá na to, aby ste si zvolili svojich nominantov. A po včerajšku ešte viac, pretože sa ukázalo pri voľbe členov Rady pre vysielanie a retransmisiu, že napríklad jednej politickej strane, MOST - HÍD, neprešiel kandidát do tejto licenčnej rady, o to viac bude mať, samozrejme, záujem trvať, aby všetci, na tom, aby už povedzme pri voľbe členov Rady Rozhlasu a televízie to bola voľba verejná, aby ste sa pekne odkontrolovali a aby bolo jasné, že tí deviati budú vaši. (Potlesk.)

Ďakujem.
Takže John Stuart Mill vidí dôvod na tajnú voľbu aj tam, kde môže byť hlasujúci zastrašený nátlakom alebo tým, ak je niekto dostatočne nadradený druhému a môže si privlastňovať právo predpisovať mu, ako má hlasovať. Toto, samozrejme, tiež niečo pripomína.
Ako inak totiž nazvať vyhlásenie, lepšie povedané, vyhrážku pani premiérky Radičovej, že ak bude zvolený konkrétny kandidát za generálneho prokurátora, ona podá demisiu? Čo to je, ak nie nátlak na koaličných poslancov? Môže hlasovať po takomto vyhlásení koaličný poslanec slobodne, verejne práve za tohto kandidáta, ak mu hrozí, že bude označený za príčinu pádu vlády a rozpadu koalície? Verejne nemôže, akokoľvek by si myslel podľa svojho vedomia a svedomia, že ide o dobrého kandidáta.
Trúfne si vôbec poslanec, ktorého politická budúcnosť závisí od rozhodnutia politickej strany, či ho dá, alebo nedá na zvoliteľné miesto na kandidátku, hlasovať inak, ako si to želá vedenie strany? Nie. Ak je voľba verejná, podriadi sa rozhodnutiu toho, kto mu je nadradený.
Samozrejme, ten v civilizovanom svete nevídaný nátlak premiérky a ďalších členov Koaličnej rady na poslancov "judášov" nie je jediným dôvodom na zachovanie tajnej voľby. Tajná voľba nie je len ochranou pred nátlakom. V prípade určitých funkcií je aj základným predpokladom požadovanej politickej nezávislosti a nestranného výkonu funkcie zvoleného. Verejná personálna voľba totiž logicky vytvára jasne čitateľný vzťah medzi poslancom a zvolenou osobou. Títo ma volili, títo boli proti. To je, samozrejme, vzťah, ktorý môže zvoleného pri výkone funkcie ovplyvňovať.
Konkrétne teda, ak sa chceme vyhnúť riziku politizácie prokuratúry, generálny prokurátor by nemal vedieť, ktorým poslancom je zaviazaný za svoje zvolenie a, naopak, ktorí ho nevolili. Samozrejme, ak si chce koaličná väčšina poistiť zvolenie konkrétneho kandidáta, na ktorom sa dohodla Koaličná rada a ktorý uspokojí predstavy politických strán aj menovaním dohodnutých ľudí na pozície námestníkov, efektívnym spôsobom na dosiahnutie tohto cieľa je verejná voľba a súčasne nátlak na poslancov, že nezvolenie koaličného kandidáta ohrozuje samotnú koalíciu.
Voliči, ktorými sa často argumentuje, že to práve kvôli ich právu vedieť, ako hlasovali poslanci, že kvôli tomu je voľba verejná, sa pritom ani tak nedozvedia, koho koaličný poslanec slobodne volil, slobodná voľba je tu totiž ilúziou, ako som to pred chvíľou argumentoval, ale predovšetkým sa dozvedia, či poslúchol príkaz Koaličnej rady. Pripúšťam, že niektorým poslancom, resp. voličom koalície možno stačí aj to.
Nikto súdny nemôže pochybovať o tom, že tajná voľba sa má zmeniť na verejnú, čisto účelovú kvôli tomu, že vládna koalícia nebola schopná zvoliť si pri prvých pokusoch svojho prokurátora v tajnej voľbe. Aj to je však ďalší silný argument proti zmene spôsobu voľby, keďže táto sa má udiať zmenou pravidiel uprostred hry.
Ako napísal istý provládny politológ: "Ak sme raz voľby nového generálneho prokurátora začali ako tajné, musíme ich aj ako tajné ukončiť." Napokon aj premiérka sa svojho času vyjadrila, že pravidlá hry by sa nemali meniť v jej priebehu. Tú však ťažko brať za slovo, vyjadrila sa aj proti privatizácii ziskových štátnych podnikov a Koaličná rada bude napriek tomu rokovať o privatizácii teplární. A to nie je - jemne povedané - jediný rozpor medzi jej slovami a skutkami.
V každom demokratickom a právnom štáte je dôležité, aby personálna voľba v parlamente, najmä pri nepolitických funkciách, mala takú formu, aby politická moc nemohla zastrašiť poslanca a diktovať mu nátlakom, či už faktickým, alebo mediálnym, koho má voliť. Ešte dôležitejšie je to v takom štáte, kde sa koaličná väčšina svojimi skutkami začína stavať nad zákony.
Napríklad keď chcela zbaviť právomocí opozičného predsedu výboru pre kultúru a médiá alebo keď navrhla plénu na voľbu členov Rady Rozhlasu a televízie Slovenska ľudí, ktorí poslali svoju prihlášku po termíne. Alebo, čo je ešte horšie, nespĺňajú kritériá požadované zákonom. Alebo keď koaličná väčšina toleruje protiprávne konanie predsedu parlamentu, ktorý nevyhlasuje voľbu generálneho prokurátora napriek tomu, že Slovensko generálneho prokurátora nemá, no zákon na jeho zvolenie má a, samozrejme, aj povinnosť voliť.
Žiaľ, hovorím o súčasnej Slovenskej republike, o štáte, v ktorom vládna koalícia považuje aj nezávislosť súdnictva za prekážku svojho vládnutia. Predpokladám, že koalícia si bez ohľadu na všetko schváli verejnú voľbu generálneho prokurátora a aj si ju uskutoční s dopredu jasným výsledkom a zvolený pán Dr. Čentéš vymenuje do pozícií námestníkov už viackrát menovaných nominantov koaličných strán a médiá budú tlieskať, pretože v ich čiernobielom videní sveta bude porazená zlá opozícia a, samozrejme, bude porazený démon Trnka a sily dobra zvíťazia. A nadšení budú aj niektorí voliči koaličných strán, lebo uvidia čierne na bielom, že ich koaliční poslanci hlasovali tak, ako sa to na Koaličnej rade dohodlo.
Výsledkom bude však ešte aj niečo iné. Bude založená a potvrdená tradícia, že pravidlá sa môžu meniť uprostred hry, že politicky obsadiť Generálnu prokuratúru je legitímne, že koaličná väčšina je viac než zákon a právny štát, jednoducho, že účel svätí prostriedky.
Avšak, vážená koalícia, uvedomte si, na tie spôsoby, ktoré zavádzate, na tie spôsoby, ktoré vám dnes vyhovujú, na tie spôsoby nebudete mať právo zajtra sa sťažovať.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v dôvodovej správe k návrhu zákona, ktorým sa mení tajné hlasovanie na verejné, chýba skutočné zdôvodnenie tejto zmeny. Obsahuje v podstate iba konštatovanie, že účelom návrhu je upraviť spôsob hlasovania v Národnej rade Slovenskej republiky. Oceňujem, tak trochu, že dôvodová správa neobsahuje rozprávky o transparentnosti a o tom, že volič má právo vedieť, ako hlasoval jeho poslanec. Skutočný dôvod tejto zmeny, samozrejme, priznaný koalíciou byť nemôže. Ale my si ho povedzme.
Dôvodom je to, aby táto vládna koalícia mala istotu, že na dôležité posty v tomto štáte, ktoré majú byť politicky nezávislé a nestranné, si zvolí svojich politických nominantov. Ešte raz, verejná voľba je pre túto koalíciu prostriedkom na politické obsadenie a ovládnutie Generálnej prokuratúry, Rozhlasu a televízie Slovenska a v budúcnosti ďalších dôležitých inštitúcií a funkcií. Skrývať sa za potrebu transparentnosti, potrebu preukazovať sa svojim voličom by sa azda mohli vtedy, keby voľbu generálneho prokurátora nezačali práve tajnou voľbou. Až zistenie, že tajná voľba je pre nich riziková a z hľadiska dosiahnutia mocenských záujmov, až to urobilo z našich takzvaných demokratov zo dňa na deň vášnivých bojovníkov za verejnú voľbu. Aj Šavel zmenený na Pavla by im mohol závidieť, ten totiž ani po svojej zázračnej premene na kresťana nezabudol, že kedysi kresťanov prenasledoval.
My by sme však asi mali uveriť, že pani Radičová, pán Sulík, pán Figeľ, pán Bugár a im podriadení poslanci sa s myšlienkou na verejnú voľbu už narodili. Škoda, že si to dlhé roky nechávali pre seba. Škoda, že podaktorí kedysi dokonca obhajovali užitočnosť a dôležitosť tajnej voľby. Škoda, že niektorí sa v minulosti pohoršovali napríklad nad tým, že v niektorých stranách sa volí predseda strany verejne, čo malo byť podľa nich znakom nedemokratičnosti takýchto strán.
Dovoľte mi aj malú historicko-teoretickú odbočku. Otázka hlasovania v zmysle verejnosti alebo tajnosti je veľmi stará, siaha prinajmenšom do starého Grécka. A treba povedať otvorene, že nie je možné tvrdiť, že jeden spôsob je dobrý a druhý zlý, že jeden a priori znamená demokraciu a druhý nedemokraciu. Dôležité sú vždy okolnosti, za ktorých sa volí, prostredie, v ktorom sa volí, a, samozrejme, aj to, čo je predmetom voľby.
Aj klasik liberálnej demokracie John Stuart Mill, ktorý viac preferoval verejnú voľbu, píše, že tajnosť hlasovania je v mnohých prípadoch príkazom a že sú prípady, keď je tajné hlasovanie lepšie ako verejné. Najsilnejší dôvod pre tajné hlasovanie, ako uvádza, je tam, kde sa vzmáha zhubná nadvláda malého počtu nad väčšinou. Neviem sa ubrániť v tejto chvíli, nejako mi rezonuje vo mne pojem Koaličná rada. (Reakcia z pléna.) Dôvod na tajnú voľbu vidí... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)