Ďakujem za slovo, pán predseda. Dámy a páni, predpokladám, že prezidentom vrátený zákon o periodickej tlači koalícia schváli, je to napokon jedna z mála vecí, ktorú môže vykazovať pred verejnosťou ako svoj takmer prevratný úspech. "Prevratný", samozrejme, v úvodzovkách. Nezaškodí si preto zrekapitulovať, čo sa vlastne novelou tlačového zákona zmení, a zamyslieť sa, či skutočne prináša nejakú zásadnú alebo prospešnú zmenu.
Novela tlačového zákona rozšírila dôvody, kedy nie sú vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra povinní uverejniť opravu, a to o prípady, ak by bol uverejnením opravy spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt alebo by uverejnenie bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Takéto rozšírenie však nijako predkladateľ v dôvodovej správe neodôvodnil a je problematické jeho univerzálne praktické uchopenie, nakoľko nie je zrejmé, kto by mal daný delikt spôsobiť. Napríklad slovenský právny poriadok nepozná trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb. Respektíve aká praktická situácia pri uvedení pravdivých skutočností by zverejneniu mala zabrániť, inými slovami, uvedenie pravdivých skutočností predsa nemôže byť v rozpore s právom.
A absolútnu pravdu má pán prezident, keď nesúhlasí s tým, že vydavateľ nie je povinný uverejniť opravu a odpoveď, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Pretože dobré mravy nielenže nie sú definované v našom právnom poriadku, ale obsah tohto pojmu sa dá naozaj rôzne vykladať.
Novela tlačového zákona zásadne zmenila, presnejšie povedané, zúžila charakter práva na odpoveď, keď zrušila možnosť domáhať sa uverejnenia odpovede k akémukoľvek skutkovému tvrdeniu, t. j. nepravdivému, pravdu skresľujúcemu, ako aj pravdivému skutkovému tvrdeniu o konkrétnej fyzickej alebo právnickej osobe, ak sa takéto tvrdenie dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby.
Jednoznačne tým oklieštila právo na odpoveď v jeho podstate, kedy by akákoľvek fyzická alebo právnická osoba bez ohľadu na národnosť či miesto pobytu mala mať právo na odpoveď, ktorou môže reagovať na akékoľvek informácie v médiách, ktoré nielenže prezentujú nepresné fakty o tejto osobe, ale osobitne aj ovplyvňujú negatívne jej všeobecné osobné práva.
Novela tlačového zákona nedôvodne, avšak v súlade s reštriktívnym zúžením uplatniteľnosti práva na odpoveď, zrušila kumulatívnu možnosť uplatnenia práva na opravu a práva na odpoveď. Právo na opravu ako prostriedok zabezpečenia pravdivého informovania verejnosti v objektívnom význame nemožno v žiadnom prípade spájať s právom na odpoveď ako prostriedkom ochrany subjektívnych osobných práv, ktoré až sekundárne plní funkciu zabezpečenia pravdivého informovania verejnosti.
Novela tlačového zákona zrušila možnosť uplatnenia nároku žiadateľa o uverejnenie opravy odpovede alebo dodatočného oznámenia na primeranú peňažnú náhradu uplatniteľného na súde v prípade, ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra neuverejnia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo ak nedodržia niektorú z podmienok na ich uverejnenie.
Tento štandardný inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v prípade, ak nie je možné uplatnenie iného zadosťučinenia, je jednoznačné potrebné aplikovať o to viac, ak intenzita tohto zásahu odôvodňujúca uplatnene nároku náhrady ujmy v peniazoch je v súdnom konaní preukázaná.
Dôvodová správa uvádza, že v prípadoch, kedy dôjde k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, má dotknutá osoba právo žiadať o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v rámci konania o ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, pričom cieľom navrhovanej úpravy je zabrániť prípadom dvojitého postihu vydavateľov a tlačovej agentúry. Toto tvrdenie však neobstojí, nakoľko zákon v pôvodnom znení vytváral konštrukciu spojenej veci pred súdom z dôvodu účelnosti a rýchlosti konania, ktoré sú na prospech účastníkov konania a predstavujú garanciu ústavných práv, navyše v prípade špekulatívneho uplatňovania náhrad ujmy v peniazoch podľa Občianskeho zákonníka môže protistrana podať námietku už v rozhodnutej veci na súde a súd posúdi oprávnenosť takéhoto nároku.
Čiže zhrniem to. Vláda Slovenskej republiky jednoznačne nad rámec vlastnej úlohy z programového vyhlásenia vlády obmedzila právo na odpoveď bez náležitého odôvodnenia. Nesprávne zmiešala dva inštitúty, právo na opravu a právo na odpoveď zrušením možnosti ich súbežného uplatnenia a zmarila preventívny účinok právnej úpravy zrušením nároku na domáhanie sa primeranej peňažnej náhrady na súde v prípade neodôvodneného odmietnutia uverejnenia opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia vydavateľom, čím značne sťažila osobám v Slovenskej republike efektívnu vymožiteľnosť a ochranu ich práv a právom chránených záujmov.
Novelou tlačového zákona vláda Slovenskej republiky, vláda Ivety Radičovej, jednoznačne vyšla v ústrety záujmovej skupine osôb, vydavateľom periodickej tlače na úkor ostatných osôb v Slovenskej republike.
Napriek tomu je zmena tlačového zákona ospevovaná demagógiou o záchrane slobody tlače a o tom, že verejní činitelia prestávajú byť chránenou zverou prostredníctvom práva na odpoveď. To, že súčasné znenie tlačového zákona neobmedzilo slobodu slovenskej tlače, sa mi už ani nežiada dokazovať. Kto číta slovenské noviny, vie to sám. Kto číta slovenské noviny, vie aj to, že ich problémom nie je nesloboda, ale nekvalita a tú nemôže zlepšiť žiadny tlačový zákon.
Tlačový zákon má však povinnosť reagovať na dôsledky tejto nekvality, ktorých súčasťou sú veľmi často publikované nepresnosti, nepravdy, zásahy do osobnostných práv ľudí. V tomto zmysle malo veľký význam zaviesť inštitúty práva na odpoveď a dodatočného oznámenia, rovnako veľký význam malo zvýšenie vymožiteľnosti opráv odpovedí a oznámení aj prostredníctvom primeranej peňažnej náhrady za ich neuverejnenie v prípade, že neboli pritom dodržané zákonné podmienky.
Po odstránení týchto inštitútov sa, samozrejme, svet nezrúti a ani slovenská žurnalistika sa nezlepší. No slovenská verejnosť bude ťahať opäť za kratší koniec pri uplatnení svojho práva na prístup k pravdivým informáciám alebo pri ochrane svojho súkromia.
Dovoľte mi ešte poznamenať niečo všeobecne na margo slobody médií, ako si ju predstavuje vládna koalícia, musím to poznamenať vzhľadom na to, o čom sa tu pri predchádzajúcom bode debatovalo, o relácii verejnoprávnej televízie Pod lampou. To je totiž predstava koaličnej slobody médií, keď úzka skupina názorovo vyhranených, neznášanlivých novinárov združená v protiopozičnom časopise, pred voľbami v protikoaličnom, napokon aj riadila a robila kampaň proti predchádzajúcej vláde, hlásila sa k tomu, organizovala ju, keď takáto úzka skupina dostane dobre zaplatený každotýždenný niekoľkohodinový čas pre seba a pre svojich kamarátov, v rámci ktorého s povýšenosťou nositeľov, jediných nositeľov pravdy predstavuje, propaguje svoju propagandu, svoju ideológiu, prezentuje kampane proti vybraným skupinám alebo jednotlivcom alebo vytvára imidž svojim protežantom, ako napr. policajnému prezidentovi Spišiakovi. A keď sa tu trafilo do živého, ako jeden sa ozvala sekta zvaná OKS. Sekta ochrancov a požívateľov tejto bezbrehej jednostrannej slobody Pod lampou.
Ale späť k tlačovému zákonu, k právu na odpoveď. Ako je to teda s právom na odpoveď pre papalášov, ktoré sme teda akože teraz obmedzili? Uvediem vám jeden príklad. Denník Pravda 10. mája 2011 uverejnil odpoveď Mgr. Tatiany Bérovej, budem citovať: "Dňa 3. 5. 2011 bol v čísle 101 denníka Pravda na strane 2 a 3 zverejnený článok "Poradkyňa premiérky zarába na ministerstve financií", kde bolo konštatované, že ako poradkyňa predsedníčky vlády pre verejné obstarávanie zarába na ministerstve financií. K uvedenému skutkovému tvrdeniu uvádzam, že všetky zmluvy, ktoré má spoločnosť CFCU, s.r.o., v ktorej som jednou zo spoločníkov a konateľov s Ministerstvom financií SR, boli uzatvorené v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní. Pri ich uzatváraní neprišlo k žiadnemu porušeniu právnych predpisov alebo k porušeniu pravidiel etiky, transparentnosti a hospodárskej súťaže." Koniec odpovede.
Čo je na tejto publikovanej odpovedi zaujímavé? Minimálne dve veci. Bola to reakcia na publikované pravdivé skutkové tvrdenie, že dotyčná osoba zarába na ministerstve financií. Posúďte sami, či bola odpoveď oprávnená, či ohrozila slobodu denníka Pravda a či priniesla nejakú užitočnú informáciu čitateľom tohto denníka? Ja sa domnievam, že to bola reakcia oprávnená, pretože z článku, ktorý uviedol pravdivé skutkové tvrdenie, mohlo napriek tomu vyznievať, že pri takomto zarábaní na ministerstve financií dotyčná pani využíva svoje postavenie poradkyne premiérky. Domnievam sa tiež, že slobodu denníku Pravda táto odpoveď nezúžila, no možno vplýva na to, že bude zodpovednejšie dbať aj na kontext zverejnených skutkových tvrdení a čitateľom poskytla dôležité doplňujúce informácie o spôsobe zarábania poradkyne premiérky Radičovej.
Toľko k námietkam, že je absurdné mať právo reagovať na pravdivé skutkové tvrdenia.
Napokon, a to je tá druhá vec, celkom milou pointou tlačového zákona, a špeciálne toho prekliateho práva na odpoveď, je skutočnosť, že oň požiadala blízka spolupracovníčka, poradkyňa premiérky Radičovej, a teda jedna z osôb, ktorá patrí k súčasnej vládnej garnitúre, ktorá nepotrebuje byť v pozícii chránenej zveri.
Otázka by teda mohla znieť, či je takéto vládne farizejstvo v súlade s dobrými mravmi, aby som sa teda vrátil aj k námietke pána prezidenta.
Odpovedajte si sami, vážené panie poslankyne, páni poslanci, ako verejní činitelia na takúto odpoveď zatiaľ ešte právo máte.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
