Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dlhé mesiace sme boli svedkami šarvátok vo vnútri koalície o konečnú podobu návrhu Zákonníka práce. Pri príprave tejto významnej legislatívnej zmeny, ako aj pri rokovaniach v tripartite bola koalícia nerozhodná a lavírovala. Jej správanie malo v tomto období dve charakteristické črty. Prvá, takmer vo všetkých smeroch vyhovovala zamestnávateľom. Druhá, na pozadí politických preferencií robila účelové ústupky odborárom a verejnosti.
Pýtam sa: Aký návrh zákona môže v takejto atmosfére vzniknúť, komu môže priniesť úžitok? Môže riešiť potrebné veci? Výsledok je taký, že nespokojní sú zamestnávatelia a nespokojní sú aj odborári, aj radoví zamestnanci, ktorým novela výrazne siaha na ich istoty. Takto upravený Zákonník práce ide proti finančne slabším vrstvám obyvateľstva a ľuďom s nižším vzdelaním, ktorí budú napríklad pri prepúšťaní z práce alebo pri vstupe do nového zamestnania podstatne zraniteľnejší. Inými slovami, tento Zákonník práce ide proti väčšine občanov a berie im aké-také istoty, ktoré doteraz v zamestnaní mali.
Vládna koalícia argumentuje, že uľahčenie prepustenia pracovníka s nižším odchodným alebo odstupným je impulzom k rastu zamestnanosti alebo spružnením pracovného trhu. Nemyslím si to, že to tak je. Ide iba o masku, s ktorou sa koalícia zakrýva. Pritom, vážení kolegovia, zabúdate, že je tu globálna finančná kríza, a klamete sami seba a tvrdíte, že už nastalo oživenie. Nie je to pravda.
Uvedené kozmetické úpravy na úkor bežných občanov preto nemajú šancu znížiť zamestnanosť, ich cieľom je iba znížiť náklady zamestnávateľa na pracovníka a znížiť jeho právnu ochranu.
Zaujímavé je to, že veľké nadnárodné spoločnosti na rast výroby, prípadne jej rozširovanie a na najímanie nových ľudí nepotrebujú zmeny v zákonníku. Zaujímavé je, že oni sú spokojní so súčasným stavom, a pritom výrobu rozvíjajú podľa potreby trhu a dopytu. To len dokazuje, že tieto zmeny sa dejú na objednávku a s racionálnymi zásahmi do trhu práce nemajú nič spoločné. Týmto návrhom Zákonníka práce vládna koalícia pokračuje v zmenách legislatívy v tom duchu ako doteraz. To znamená, na čo chytila, to spackala, rozbabrala a nedorobila. Od daní cez dôchodky, pokračovať by sme mohli zdravotníctvom a skončil by som vysokými školami.
Cieľom novely Zákonníka práce, ako uvádza vládna koalícia v dôvodovej správe k návrhu novely zákona a nakoniec aj vo svojom programom vyhlásení, je zníženie nepriamych nákladov zamestnávateľov. Nemôže sa tak robiť na úkor občanov a za každú cenu. O tom, že tento cieľ sa koalícii nedarí plniť, svedčí postoj zamestnávateľov. Tí sú s návrhom zmien nespokojní. Podľa nich tento zámer zostal na pol ceste. Novela Zákonníka práce nespĺňa ani očakávanie nezávislých ekonómov a zamestnancov. Preto sa pýtam: Načo vlastne koalícia to realizuje?
Tento návrh novely nerieši ani problém tzv. nútených živností, a to aj napriek tomu, že to bol jeden z jeho pôvodných cieľov a vyriešenie tohto problému ekonomika objektívne potrebuje. Zmeny paušálnych výdavkov v živnostenskom zákone problém neodbúravajú, ako sa chybne koalícia domnieva. Aj naďalej zostáva pre zamestnávateľov veľký priestor na výhodné zamestnanie obyčajného zamestnanca ako živnostníka aj v takých prípadoch, kedy má jeho práca jasný charakter závislej činnosti. Pritom sa zbavuje viacerých administratívnych a odvodových povinností, ale aj zodpovednosti za jeho zdravie, regeneráciu, za pracovný úraz, stravovanie a podobne.
Tieto záležitosti zamestnávateľ tak prenáša na svoje, de facto zamestnanca. K dôslednejšiemu boju proti tejto forme zamestnávania by mala vláda viesť okrem snahy a potierania zneužívania zamestnancov aj potrebe eliminovať výpadky príjmov štátu na daniach a odvodoch, ktoré takto vznikajú. Nemyslím si, že tento problém si vyrieši znížením možnosti paušálneho odpočtu v živnostenskom zákone.
Našinec je vynaliezavý a dokáže vyrobiť náklady, aby zvýšil zisk. Túto časť problému považujem zo strany vlády a koalície za nezvládnuteľnú a zanedbanú. Na jednej strane ministerstvo financií naháňa do rozpočtu každé euro, minister financií neváha pritom dokonca ani porušovať sľub premiérky o tom, že nebude zvyšovať dane, no v súčasnej novele Zákonníka práce vláda odhadzuje veľkú príležitosť na úspory.
Naznačil som viaceré oblasti, kde novela Zákonníka práce ide proti občanom a najzraniteľnejším skupinám zamestnancov. Zaujímavá je argumentácia, ako minister práce pán Mihál obhajuje zmeny. Doslova znásilňuje medzinárodné porovnanie Slovenska s inými krajinami Európskej únie. Jeho argumenty sú už však zavádzajúce, pretože každá krajina má svoje špecifické podmienky, inú úroveň ekonomiky, napr. mieru rastu, mieru zamestnanosti, životné náklady, minimálnu mzdu a podobne.
Názorne to môžeme vidieť v časti, kde sa hovorí o zrušení súbehu odstupného a výpovednej lehoty. Vláda tu urobila korekcie, na ktoré doplatili bežní zamestnanci, predovšetkým obyvatelia chudobných regiónov, kde je vysoká miera nezamestnanosti. Pritom argumentuje, že podobné je to v zahraničí. Doteraz možný súbeh odstupného a výpovede umožňoval ľuďom pripraviť sa na ťažké obdobie bez práce, pretože zvyšoval sumu, ktorú človek na toto obdobie dostal. To znamená, aj hľadanie cenového zamestnania, na rekvalifikáciu či zaškolenie. Zrušením súbehu a odstupného a výpovede vláda ľuďom opäť berie peniaze. Myslí si tu niekto, že tento krok bude motivovať občanov skôr si nájsť prácu? Motivácia je jedna vec, ale akú majú reálnu šancu v prostredí s priemernou 15-percentnou mierou nezamestnanosti, ktorá v niektorých regiónoch presahuje 20 až 25 percent? Takéto opatrenie môže pomôcť v iných krajinách, napríklad v Nemecku, kde sa miera nezamestnanosti pohybuje na úrovni 6,5 %, alebo v Rakúsku, kde je dokonca na úrovni 4 %. A naozaj si myslí pán Mihál a celá koalícia, že možnosť zamestnať sa závisí vždy len od snahy konkrétneho človeka? Aj napriek týmto špecifikám ministerstvo práce pokojne pri zrušení súbehov argumentoval tým, že postupuje podobne, ako je to v zahraničí, kde okrem desiatich krajín Európskej únie nemajú súbeh výpovede a odstupného.
Ale pán minister Mihál nepovedal "b", teda to, že kým u nás má v podstate z nižšieho základu nezamestnaný aké-také istoty iba šesť mesiacov, v zahraničí má podstatne viac aj peňazí pri odchode zo zamestnania, aj dlhšie obdobie poberania podpory. Napríklad vo Švédsku dostáva človek až 80 % príjmu po dobu 300 dní, pričom strop je 1 900 euro mesačne. V Nórsku dostáva 62 % platu až 104 dní, ale v Nemecku môže dostať až dva roky mesačne 67 % z poslednej čistej mzdy. Čiže je jasné, že v týchto krajinách majú ľudia oveľa väčší priestor na hľadanie novej práce. Oproti tomu strata zamestnania uvrhne nášho občana na sociálne dno, ktoré sa touto novelou ešte prehĺbi.
Ďalšou zmenou v novele Zákonníka práce je zrušenie tzv. minimálnych mzdových taríf. Tým sa ruší aj garancia, že kvalifikovanú prácu dostane zamestnanec garantovaný mzdovým limit. K čomu to povedie? Znamená to ďalšiu možnosť pre zamestnávateľov zbaviť sa nepohodlného zamestnanca. Pričom platí priama úmera, že čím chudobnejší región, tým účinnejší nástroj pre zamestnávateľa to bude. Tento krok možno využiť aj na selekciu pracovníkov na rovnakých postoch, napríklad podľa sympatie, veku alebo pohlavia. Okrem toho v čase, keď susedné Rakúsko a Nemecko otvorilo svoje trhy práce, môže táto zmena výrazne prispieť k odlivu mozgov do zahraničia.
K ďalším krokom, ktoré tu smerujú k znižovaniu právnych istôt zamestnancov, je rozšírenie možnosti reťazenia dohôd na dobu určitú na trikrát za obdobie troch rokov. Táto zmena smeruje len k tomu, že zamestnávateľ sa pracovníka v prípade potreby opäť ľahšie zbaví a bude to pre neho úspornejšie, pričom táto zmena nemá so spružnením pracovného trhu nič spoločného. Možnosť predĺženia takejto zmluvy dvakrát, tak ako to doteraz bolo, dávalo dosť priestoru na to, aby si zamestnávateľ pracovníka overil, prípadne aby si zistil, či je dané pracovné miesto alebo pozícia pre neho potrebná. Treba povedať, že aj doteraz bola táto možnosť zneužívaná na špekulovanie zamestnávateľov. Je rozšírená na tri roky. Aj trojnásobné predĺženie dohody ide ešte viac proti zamestnancovi, ktorému takto zamestnávateľ odoprie istoty vyplývajúce zo stáleho zamestnania. A opäť to znásobuje v chudobných regiónoch, kde človek nemá inú možnosť hľadať si prácu, naopak, musí súhlasiť aj s týmto diktátom.
Prípadov, kedy sa obmedzujú práva zamestnancom, je v novele zákonníka ešte viac. Ide o zvýšenie rozsahu týždenného pracovného času na doterajších dohodnutých 48 hodín, možnosť predĺžiť povinné čerpanie hromadnej dovolenky z dvoch na tri týždne, povinnosť zabezpečiť nepretržitého odpočinku zamestnanca v trvaní 24 hodín iba raz za dva týždne. Tieto ďalšie zmeny ukazujú, ako nekriticky vláda ide po ruke zamestnávateľom. Vytvárajú sa predpoklady pre vyššiu únavu a opotrebenie pracovníkov, ktorí budú tráviť viac času v práci a menej budú venovať rodine a regenerácii. Tým vznikajú riziká pracovných úrazov.
Mimochodom, počet ťažkých pracovných úrazov sa neznižuje, ale stagnuje. A počet smrteľných pracovných úrazov dokonca v roku 2010 oproti roku 2009 dokonca mierne vzrástol, a to aj napriek tomu, že vláda prijala koncepciu znižovania počtu pracovných úrazov do roku 2012. Tými zmenami ide teda proti svojim vlastným dokumentom.
Navrhované zmeny v Zákonníku práce vyššiu produktivitu práce či rast ekonomiky nezabezpečia, nenahradia lepšiu organizáciu práce a moderné vedenie firmy, ani lepšiu vyťaženosť pracovníkov. Povedú iba k znižovaniu právnej ochrany zamestnancov a k horšiemu zaobchádzaniu s nimi. To je problém tejto novely Zákonníka práce, ktorá tak síce môže pomôcť predĺžiť agóniu niektorých zamestnávateľov, ale celkovo ako nástroj rastu ekonomiky a spružnenia zamestnania ľudí nedáva žiadny zmysel. Novela Zákonníka práce ide proti väčšine zamestnancov a občanov Slovenskej republiky.
Navrhujem, aby sa táto novela odložila a o sporných otázkach sa v nej ešte rokovalo.
Chcel by som ešte reagovať na niektoré príspevky poslancov, ktoré tu boli, pokiaľ sa týka zdravotníctva, ale aj pokiaľ sa týka dôchodkov. Pokiaľ sa týka zdravotníctva, padli tu čísla, že koľko ostáva zadlženosť. Treba sa pozrieť za reformu, ktorá bola zavedená pánom ministrom Zajacom, na Veriteľa, aká bola zadlženosť zdravotníckych zariadení, ktoré preberala vláda Roberta Fica. Aká bola zadlženosť, keď odchádzala, pokiaľ sa týka zdravotníckych zariadení. A pričom rast miezd bol 1,5-násobne, čiže mzdy za štyri roky v zdravotníctve rástli.
Poviem prípad v Sociálnej poisťovni. Keď som nastupoval za riaditeľa Sociálnej poisťovne, a môžte si to overiť, priemerná mzda posudkového lekára bola 870 euro, keď som odchádzal, bola 1 450, ale môžme si zrátať, koľko v absolútnej čiastke dostali posudkoví lekári v Sociálnej poisťovni. Prečo to hovorím? Musel som zvýšiť, pretože posudkoví lekári sa tak aj správali. Pokiaľ nemali slušné platy, a to som sa nedostal na úroveň lekárov, ktorí sú proste v zdravotníctve, takže mohol by som ďalšie veci argumentovať číslami.
Ďakujem pekne.
