Pán predsedajúci, ďakujem za úvodné slovo. Pán minister ma, ktorého tiež vítam, presviedčal, že aby som to, vraj, skrátil, ale možnože sa dostaneme aj k nejakému historickému vývoju obrany a presadzovania štátneho jazyka, pretože sme v prvom čítaní a úprimne mám pocit, akoby predkladatelia tento dôležitý fakt, že slovenčina ako štátny jazyk Slovenskej republiky je súčasne aj národnou kultúrnou a duchovnou hodnotou, a preto by sme z tohto pohľadu mali aj veľmi citlivo pristupovať k akýmkoľvek zásahom a zmenám, ktoré podľa môjho názoru sú dosť drastické vo vzťahu k existujúcemu stavu.
Keby som mal na úvod prirovnať samotný návrh, tak hoci hovoríme o jazyku, tak by som si z anatómie vypožičal iný orgán a nazval by som ho ako slepé črevo. Asi som niektorých sklamal, ktoré dostalo politický zápal z hystérie, ktorá sa rozpútala okolo jestvujúceho stavu a predovšetkým z hystérie jednej koaličnej strany, takže v tomto, pán minister, ako, aby sme si vyjasnili teda na úvod aj vzájomné vzťahy, nemyslím si, že vy ste ten osobne zlý muž, ktorý je zodpovedný za predloženie tejto novely. Jednoducho si plníte len programové vyhlásenie vlády a máte akurát tú smolu, že ste minister kultúry a štátny jazyk, a ktorý patrí teda už tradične do kompetencie ministerstva kultúry.
Len nechápem jednu vec, že vždy, keď sa otvára, alebo rokujeme o štátnom jazyku, tak vždy, vždy sa začne viac rozprávať o jazykoch národnostných menšín. Hoci tieto dve normy prakticky vôbec spolu nesúvisia. Toto je generálna legislatívna norma, ktorú má väčšina vyspelých štátov. Je to integrujúci zákon na integritu spoločnosti a vzájomné dorozumievanie sa, keďže európsky kontinent je, aj vďaka migrácii, čoraz viac multikultúrny a prišli na to už aj v Spojených štátoch, kde v dvadsiatichšiestich štátoch, myslím, majú dodatky ústavy jednotlivé federálne štáty, ktoré uzákonili už na svojej úrovni angličtinu ako úradný, čiže komunikačný jazyk.
Nedá mi, aby som v krátkosti nespomenul to, čo som naznačil, a to je postavenie štátneho jazyka, pretože to nie je len vytrhnutá norma, to nie sú len paragrafy a nejaké konštatácie, textácie. To, za týmto je možno tisícpäťstoročný zápas alebo nejaký trend nášho národa o vlastné sebavyjadrenie sa. A je zvláštnosťou, že zatiaľ čo iné národy sa konštituovali na úplne iných smerovaniach, tak v prípade politického zápasu slovenského národa ako štátotvorného národa Slovenskej republiky, to bolo vydeľovanie sa práve v zápase o slovenčinu.
Určite nie bezpríčinne, ale priam symbolicky sa preklad Metoda a Cyrila začína evanjeliom svätého Jána: na počiatku bolo slovo, hoci evanjelium svätého Jána je zaraďované až ako štvrté. Oni zrejme vedeli prečo, keď prišli na Veľkú Moravu a prekladali hlavne cirkevné knihy, tak začali práve Jánovým: na počiatku bolo slovo.
Potom je známe, že nasledovala bula pápeža Jána VIII. Industrie tue, kde slovenčina alebo staroslovienčina, ak chcete, sa stala štvrtým liturgickým jazykom sveta. To určite tiež nebolo bezvýznamné.
Prirodzene, už vtedy boli vikingovia, intrigáni a slovakobijci. Tomu sa zrejme tento národ, bohužiaľ, nevyhne. A máme podobné trendy alebo úchylky, bohužiaľ, aj v súčasnosti.
Potom môžeme hovoriť, že bola dlho pauza, pretože nastúpila latinčina, ale už v roku 1728 musel Ján Baltazár Magin napísať svoju slávnu Apológiu, čiže obranu slovutnej Trenčianskej stolice práve na hanopis Michala Benčíka, ktorý tvrdil, že Slováci nemajú nijakú históriu a v podstate, že tu ani neexistujú, takže sa nemôžu dožadovať ani nijakých práv vo vtedajšom Uhorsku.
Potom by sme mohli pripomenúť štúrovské obdobie, kde v podstate aj prvé politické noviny Slovákov, ktoré založil Ľudovít Štúr 1. augusta 1845 vznikli práve na obranu a propagáciu slovenčiny. No, a potom celé meruôsme roky a vlastne revolúcia 1848, ktorá hýbala v podstate celou Európou, sa v prípade slovenského národa rovnako niesla v oprávnených požiadavkách na používanie slovenčiny. Stačí spomenúť májové mikulášske žiadosti, kde okrem svojbytnosti snemu, zaradenia úradnej reči, teda zaradenie používania slovenčiny ako úradnej reči aj na všetky typy škôl, bola táto požiadavka určite oprávnená. A výsledok? Stanné právo nasledovalo v slovenských stoliciach, zatykač na Štúra, Hurbana, Hodžu. Boli odsúdení na trest smrti, bola vypísaná odmena päťdesiat zlatých, kto ich dolapí. Plus Janko Kráľ a Ján Rotarides smerovali rovno do basy.
1861- Memorandum národa slovenského rovnako žiadalo právo používať slovenčinu v školách a úradoch. Opäť reakcie po tzv. vyrovnaní, známe rozpustenie jediných troch slovenských gymnázií, zatvorenie Matice slovenskej a ďalšie prenasledovanie, dokonca v roku 1868 hneď na začiatku sa odhlasoval tzv. národnostný zákon, ktorý v podstate uzákonil maďarčinu ako jediný štátny jazyk vo vtedajšom Uhorsku. A nastala maďarizácia.
Bohužiaľ, vyskytli sa aj násilné presuny detí zo severu Slovenska, na to bol zorganizovaný predovšetkým spolok Fenké, známy svojou odnárodňovacou politikou. Hneď v prvom roku preniesli z horných dvoch stolíc štyristo detí na Dolnú zem do kalvínskych rodín nielen na pomaďarčenie, ale aby sa z nich stali aj správni kalvíni. V ďalšom roku to bolo stodeväťdesiat a v treťom roku osemdesiat detí.
Táto politika proti národným jazykom spojila vo vtedajšom Uhorsku Slovákov, Rumunov, Chorvátov do tzv. národnostného kongresu. A tento kongres v roku 1898 vydal protest proti zákonu o pomaďarčení miestnych mien v Uhorsku. To je na margo zasa inej situácie, keď sme riešili školský zákon a používanie zemepisných názvov, tak vidíme, že tu je dôkaz, že boli tzv. historické názvy v podstate takouto legislatívnou násilnou formou povinne pomaďarčené.
Potom môžme spomenúť černovskú tragédiu alebo masakru, kde opäť stret línie medzi právami Slovákov a vtedajšou mocou sa niesol v obrane slovenského ducha, keď znemožnili Andrejovi Hlinkovi vysvätiť kostol zo zbierky, ktorú sám inicioval a chceli mať slovenského kňaza. Pätnásť mŕtvych, deväťdesiat zranených, štyridsaťsedem sirôt zostalo po tomto brutálnom akte, po ktorom Andrej Hlinka bol navyše ešte odsúdený na dva roky väzenia a je pamätný jeho výrok: Mňa vy nezmeníte, mňa vy neprerobíte, Slovákom som sa narodil a aj zostanem a budem bojovať za sväté práva slovenského národa.
A preto mi pripadá, naozaj, ani neviem ten správny výraz momentálne nájsť, či farizejské alebo nehodnotné alebo arogantné, keď po takejto peripetii, ozaj len veľmi stručnej, my takýmto spôsobom na politickú objednávku jedného koaličného partnera, pristupujeme k takýmto zásahom do zákona o štátnom jazyku Slovenskej republiky.
Dokonca, dokonca vznikla petícia za používanie maďarčiny. Paradoxne, že je tam podpísaných viacej Slovákov ako príslušníkov menšín, ale to asi opäť poukazuje na jednu historickú skúsenosť, že na Slovensku poturčenec horší od Turka, ako sa hovorí.
Takže, pokiaľ hovoríme aj o istých vzťahoch s používaním menšinových jazykov, vychádza jediné logické východisko, a to je zavedenie princípu reciprocity. Prečo? Pretože zatiaľ čo na Slovensku máme komfortný zákon o používaní jazykov menšín, v Maďarsku jazyky menšín vymreli. Vymizli dokonca menšiny. To nehovorím ja, to na tomto fakte sa zhodli obidvaja ombudsmani, aj ten predchádzajúci Jenő Kaltenbach, aj ten súčasný.
Takáto je politika, a preto mi pripadá dosť ako lacný výpredaj slovenských národno-štátnych záujmov, keď nevieme využiť obranu našich spoluobčanov na juh od Dunaja, aby sme aspoň takýmto spôsobom prinútili nášho partnera k serióznemu prístupu aj k slovenskej, nemeckej, židovskej, rusínskej či chorvátskej menšine v Maďarsku. Bohužiaľ, takýchto ambícií, zdá sa, sa súčasná vláda absolútne vzdala.
Je naozaj zvláštne, keď si pozriete zákon o štátnom jazyku, ten pôvodný č. 270/1995 Z. z. ako išli, ako išli novelizácie. Akonáhle sa dostane nejaká etnická strana do slovenskej vlády, tak vždy príde, a to naozaj raketovým spôsobom k zmene zákona. Stalo sa tak v roku 1999. Piaty zákon v tomto roku bol v poradí novelizovaný práve zákon o štátnom jazyku na vtedajšiu politickú objednávku tiež koaličného partnera. A dnes máme tú istú situáciu.
Opäť, pán minister, de facto v skrátenom legislatívnom konaní ste predložili návrh zákona. Pýtam sa, sú ohrozené životy, zdravie, bezpečnosť občanov Slovenskej republiky? Prečo neprešiel zákon riadnym legislatívnym pripomienkovým konaním? Prečo sa takto ponáhľame? Aké sú na to dôvody? A preto potom zákon vyzerá, ako by ste doň hodili granát. Naozaj. Vypadli všetky zmienky o povinnosti.
Neviem si predstaviť zákon, ktorý nezadáva povinnosti. Predstavte si analogickú situáciu, keby sme takýmto spôsobom vstúpili napríklad do zákona o cestnej premávke. A namiesto vodič je povinný dodržiavať rýchlosť, by sme tam preformulovali rýchlosť sa udržiava na úrovni päťdesiat kilometrov za hodinu. Udržiava sa, no a čo. Zastaví vás policajt a poviete, ja nemám povinnosť, auto, jednoducho, mám tu automat, trošku som, noha mi oťažela, a pozrite sa, idem osemdesiatkou v obci. Dodržiava sa. No, tak som nedodržal. Čo sa stane? Alebo rodič. Je povinný svoje deti posielať do..., na povinnú školskú dochádzku. A povieme: rodič alebo deti sa posielajú do školy. A tým to skončilo. Žiadny rešpekt. Žiadna povinnosť.
Ale budem konkrétny. Z úvodných ustanovení zákona vyleteli povinné osoby. Pýtam sa, o čom je ten zákon, keď tam nie sú povinné osoby? Samozrejme, nejde len o tie fyzické. Chápem, že ide aj, a najmä o tie právnické, to znamená obce, samosprávy. Predovšetkým na tzv. jazykovo zmiešanom území. Načo by sme im my dávali povinnosť, samozrejme. Veď hore v Čadci alebo niekde v Tatrách nebudú mať problém s používaním štátneho jazyka. Zväčša ani iný neovládame, ani by sme sa možno nedohovorili. Takže, preto vypadli povinné osoby čo je ozaj raritou v legislatívnej praxi. Aj zmeny v §2 ozrejmujú, že ide o legislatívne balzamovanie, kde sa vyberú najdôležitejšie vnútorné orgány, pretože opäť sme vypitvali z návrhu povinnosť štátnych orgánov ochraňovať štátny jazyk. V podstate navrhovatelia popierajú, keďže v súčasnej vláde sú aj dva subjekty, ktoré tam boli ešte za dvoch Dzurindových vlád, ak sa tak môžem vyjadriť, a z roku 2001 pochádza dosť významný dokument o štátnej ochrane štátneho jazyka. Tu akoby sme rezignovali na štátnu jazykovú politiku. Je to asi na 35 stranách, pán minister, a štátny jazyk by sme dali, odovzdali do rúk vedátorom v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra, nech sa oni starajú o jazykový korpus a nech sa tam hrajkajú a píšu nejaké, nejaké knihy, ale štát, štát sa vzdáva akejkoľvek regulácie alebo akejkoľvek ochrany kultivovania používania štátneho jazyka. To tiež je pre mňa absolútne nepochopiteľné takto degradovať starostlivosť štátu o štátny jazyk a prenos štátnej starostlivosti dať len na akési výskumné jazykovedné pracoviská. V takejto proetnickej horlivosti dokonca vypadla aj povinnosť zamestnancov a inštitúcií a nahradila sa vágnym, opäť ako som spomínal, používa sa štátny jazyk. Hoci pozrite si iné zákony.
V Nemecku máte povinnosť používať v úradoch aj v zamestnaneckom vzťahu nemčinu. Je to tam jasne definované. My nemusíme, my nemusíme. Predpokladáme, že zrejme sa dohodnú na báze momentálnej, momentálnej lingvistickej dispozície. Ďalšia ukážka. V dvojjazyčných kronikách zmizne povinnosť, ďalšia povinnosť prekladu. Veď to je tam, preboha, kvôli historickej a vecnej presnosti a nahradí sa len totožným obsahom. Je predsa zrejmé, že tu dôjde k opisu, k nejakej, nejakého obsahu so subjektívnym faktorom. Zásadným škrtom tohto charakteru určite prispela na objednávku strana MOST - HÍD ako váš koaličný partner, to je každému zrejmé.
V §3 ods. 3 sa opätovne povinnosť používať štátny jazyk zmenila na používanie detto §3 ods. 5, bezplatná úprava mena a priezviska sa zmenila na právo používať tvar mena a priezviska. Návrh teda evokuje bizarnú situáciu, ako by chcel niekto zrušiť gravitačné pole, ktoré drží planéty na svojich dráhach. Však oni sa už nejako zaradia, nejako tak poprelietajú okolo seba a nebudeme im predsa do toho zasahovať. Nie, veď, čo budeme. Asteroid tak či tak preletí až v roku 2012 a dovtedy môžme veselo schváliť ešte kopu, kopu podobných zákonov. Tento zákon, bohužiaľ, ale teraz vážne, vymetá aj základnú bázu slovenskosti z časti tzv. jazykovo zmiešaného územia, čo mi evokuje dosť nebezpečný precedens a situáciu, ktorá bola v Kosove, pretože tam môžme odsledovať podobný vývoj, podobný vývoj, ktorý išiel cez školskú autonómiu a jazykovú a skončil pri politickej a de facto územnej a vyhlásení samostatnosti. Takže, pýtam sa, chceme ísť týmto trendom a segregovať časť jazykovo zmiešaného územia? Chceme oddeľovať takto občanov, alebo máme záujem o integrovanú občiansku spoločnosť, ktorá sa zhodne, že keďže žijeme v Slovenskej republike, tak štátnym dorozumievacím, komunikatívnym, komunikačným jazykom je slovenský jazyk, ale pritom nijakým spôsobom to neobmedzuje podľa iných zákonov používanie práva príslušníkov hlásiacich sa k niektorej z desiatich menšín. Bohužiaľ, nie.
Uplatnila sa opäť salámová metóda, kúsok po kúsku, jednoducho odkrajovať, tentokrát z jazykovej suverenity slovenčiny na území Slovenskej republiky, pretože je to dosť paradoxné, keďže, a to oceňujem zasa, pán minister, že ste nechali v zákone konštatáciu, ktorá vyplýva aj z ústavy, že štátny jazyk má prednosť pred všetkými ostatnými jazykmi. Len neviem, či po tomto návrhu to naozaj nebude len deklaratívna zmienka, keďže v praxi vaše návrhy smerujú k niečomu úplne, úplne inému. Ruší sa, samozrejme, aj poradie textov na pamätníkoch, pomníkoch a pamätných tabuliach.
Odporúčal by som vám kolegovia, aby ste sa išli pozrieť. Nie je to ďaleko, na cestu do Devína, pri tej odbočke pôjdete rovno pri Dunaji, napravo sú záhradky a uvidíte tam jednu takú pamätnú tabuľu a vedľa, vedľa majiteľ vo svojej záhrade, je to zmienka o milenárnych oslavách z roku 1896, tam dal preklad, asi vlastný, z vlastnej iniciatívy rukou alebo na počítači napísané a v nejakom, v nejakom priesvitnom obale daný preklad. Pretože ten názov, názov na tej pamätnej tabuli je len, je len v maďarčine. Takže, v podstate odporúčate, odporúčate podobnú prax, teraz už legislatívne posvätenú, aby si poprípade niekde, na nejakej drevenej tabuľke alebo, alebo takomto formáte vedľa, niekto umiestnil aj v štátnom jazyku preklad, o čo vlastne ide.
Nuž, a legislatívne dielo skazy dokonáva § 6, keď ešte aj, na tom sa určite zhodneme, najlogickejšia a najopodstatnenejšia povinnosť používať štátny jazyk v ozbrojených alebo silových zložkách sa mení len na používanie. Takže, my už berieme povinnosť silovým, ozbrojeným zložkám, ktoré zasahujú v prípade katastrof alebo vojnového konfliktu, kde bez spojenia neni velenia, berieme im túto povinnosť. To je, to je už úplne nenormálne, čo sa tu deje. Ja som myslel, že MOST - HÍD sa trošku umravní a urobí len nejaké kozmetické úpravy, ale zdá sa, že toto odhodlanie naozaj smeruje na hĺbkové deštrukčné ničenia. Prečo sa tak možno stalo? No, preto, že som si urobil nejaký taký krátky rešerš, aké boli približne vyjadrenia a názory a odzneli aj v tomto, v tomto parlamente v minulom volebnom období na štátny jazyk Slovenskej republiky. Takže, v podstate, a keď som si pozrel výhrady strany maďarskej koalície z roku 2009, tak v podstate takmer všetko, všetko sa prekopírovalo celé, všetky tieto výhrady, ktoré sú tam uvedené, sa vlastne riešia pozmeňujúcimi návrhmi. Exprezident László Sólyom sa svojho času vyjadril, nie tak dávno, že Maďari nielen v Srbsku, Rumunsku, ale i na Slovensku by sa mali učiť štátny jazyk len ako cudzí jazyk. Štátny jazyk na území Slovenska sa v školách má odsunúť na úroveň vedľajšieho, na úroveň angličtiny, francúzštiny alebo nemčiny. Potom nestačí ani preklad učebníc do maďarčiny, čo by bolo asi také, ešte aj pre normálnych ľudí stráviteľné. Nie, treba len a len zásadne maďarské učebnice z Budapešti dovezené do okolitých štátov. Odpor voči dvojjazyčnému vzdelávaniu vraj vedie k strate materinského jazyka. Mimochodom, bolo by aj na adresu iniciátorov petície za používanie materinského jazyka, neviem, či si uvedomujete, koľko je nárečí na Slovensku. Je 1500 jazykových aj etnografických mikroregiónov a v podstate záhoráčtina, trnavčina, východniarčina, zemplínčina toto je rodný jazyk množstva ľudí na Slovensku. Takže, teším sa, teším sa na veľmi veľa podpisov a na ten jazykový babylon a guláš, ktorý tu budeme mať. To ste si asi neuvedomili.
Bývalá štátna tajomníčka Ágnes Biró sa vyjadrila, že slovenčina údajne nie je štátnym jazykom na území Slovenskej republiky. To je vyjadrenie ústavného činiteľa. No a to už zakončime len ex poslancom Durayom, ktorý ho nazval fašistickým zákonom. Takže, čo iné mohlo, mohlo vzísť po takýchto výrokoch, tlakoch, ak nie, ak nie, tá podoba, ktorú som kritizoval. Pokiaľ, pokiaľ niekto argumentuje, že štátny jazyk súvisí s používaním zákona o jazykoch národnostných menšín a pokiaľ sa odvoláva niekto na čl. 34 ústavy, tak treba čítať ďalej, pretože má tri odseky a čl. 34 ods. 3 ústavy hovorí, že príslušníci menšín majú právo používať svoj jazyk a majú zaručené práva v ústave, ale nesmie viesť, citujem presne: "k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva". Veľmi jasne, pregnantne napísané autormi ústavy o čom to je. Áno, toto je tá jasná deliaca čiara, právo jedného nemôže spôsobiť ujmu práv druhých.
A preto, vážené dámy a vážení páni, dávam procedurálny návrh v zmysle rokovacieho poriadku Národnej rady. Teda, dávam procedurálny návrh, aby sa Národná rada uzniesla podľa §73 ods. 3 písm. b, že o predmetnom návrhu zákona nebude ďalej pokračovať. V prípade, že by ste nepochopili, čo bolo povedané, namietnuté, tak žiadam, aby sa následne hlasovalo podľa §73 ods. 3 písm. a a norma sa vrátila navrhovateľovi na dopracovanie. Je zrejmé, že práve kvôli tým výhradám, o ktorých som hovoril a aj z toho dôvodu klub poslancov Slovenskej národnej strany v žiadnom prípade takúto normu nemôže podporiť. Ďakujem.
