Videokanál poslanca

86.
Ďakujem. Ja budem stručný.
Ďakujem, pán poslanec, že ste reagovali napriek tomu, že moja výzva bola adresovaná ministrovi. Ja by som predsa len požiadal pána ministra o reakciu, pretože platí stále to, čo som hovoril, že je vhodné riešiť alebo je nevyhnutné, nieže vhodné, riešiť tieto veci spoločne a nie je možné ich riešiť tak, že jedna finančná noha rieši niečo a druhá trestnoprávna ich nerieši.
A zároveň poznámka kolegu Martvoňa ma vedie k rozšíreniu tej otázky aj naozaj na to, že či teda vy ten súčasný režim považujete za vhodný. Pretože ja sa priznám, že ja som sa veľmi nestretol ešte doteraz s tým názorom, takže aj som trochu prekvapený. Lebo pokiaľ ide o tú jednorazovosť, tam máte, pán kolega, pravdu, len to v podstate jediné, čo to znamená, že môžete skúsiť raz a potom už si teda treba dávať pozor. Ale to samo osebe sa mi nezdá ako veľmi silný argument, lebo aj vzhľadom na to, čo bolo povedané o počte daňových kontrol a počty zachytených prípadov, to nepredstavuje nejakú zásadnejšiu hrozbu. Takže to samo osebe je, samozrejme, správne, že to možno použiť len raz, ale samo osebe to nepredstavuje nejakú zásadnejšiu hrozbu pre ľudí, ktorí robia podvody.
A pokiaľ ide o tú vašu interpretáciu skutkových podstát, tak z toho, čo o tom viem, a z toho, čo som konzultoval s daňovými poradcami, musím povedať, že sa nestotožňujem s vašou interpretáciou. Myslím si, že nemáte pravdu, ale obávam sa, že ten priestor vo faktickej poznámke je asi nedostatočný na to, aby sme si to vysvetlili.
Čím chcem ale predsa len na záver znovu požiadať pána ministra, aby sa vyjadril k tomu, ako on vidí túto problematiku, pretože je to podľa mňa dosť zásadná vec, a keď už dochádza k takejto zmene v daňovom poriadku, mali by sme to naozaj doriešiť. Plus požiadal by som predsa len o to stanovisko k tej jednorazovosti v tejto amnestii, resp. ako sa stavia k takýmto jednorazovým krokom.
Ďakujem.

82.
Vážené poslankyne, vážení poslanci, vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, predchádzajúci rečník ušetril veľa času z môjho vystúpenia, keďže povedal veľa z toho, čo som chcel aj ja z hľadiska uplatnenia prísnejších sankcií na neplatičov daní, kde ja však zároveň musím povedať, že mi absolútne chýba ten druhý rozmer, a to je rozmer trestnoprávny, kde dnes nastavený systém, a nemôžem v prípade vlády akceptovať to, že minister financií svoje problémy rieši, ale minister spravodlivosti alebo vláda ako celok ich v druhej časti nerieši, kde máme dnes veľmi nesprávne nastavený systém riešenia daňových podvodov z trestnoprávneho hľadiska.
Podľa súčasne nastaveného stavu sme vo veľmi zvláštnej situácii, kde už aj veľmi malé množstvo nezaplatených daní sa stáva trestným činom. Už za pár sto eur daní, ktoré nezaplatí daňový subjekt, je vystavený trestnému stíhaniu. Ale zároveň, a to je treba zdôrazniť, sa tomuto trestnému stíhaniu môže veľmi ľahko vyhnúť, pretože súčasne nastavený koncept účinnej ľútosti v prípade daňových deliktov je nastavený tak, že až do vznesenia obžaloby v podstate, alebo do jej uzavretia, teda aby som bol presnejší, do uzavretia samotného konania, ak zaplatí dlhovanú daň, tak je to považované za účinnú ľútosť, ktorá zastavuje trestné stíhanie.
Myslím si, že to je veľmi zle nastavený systém, pretože ono na jednej strane znamená, že je možné stíhať ľubovoľného živnostníka za pomerne malé chyby už aj trestnoprávne, nielen tým, že sa mu teda vyrubí daň, nielen tým, že sa mu dorubí aj pokuta, ale aj trestnoprávne, čo je absurdné, a zároveň ten istý živnostník, ale aj miliardový podvodník sa má možnosť z toho dostať veľmi ľahko tým, že počká si, počká si až do posledného dňa, či teda bude obžalovaný, a potom to zaplatí tesne pred tým a tá obžaloba nikdy nebude vznesená.
Myslím si, že to tiež potrebujeme zmeniť. Osobitne to potrebujeme zmeniť, keďže pán minister naozaj v tom daňovom poriadku mení pravidlá pre, nazvime to, de facto daňové amnestie, ktoré sú. A poviem to veľmi jednoducho, ale veľmi jasne, na to máme vládu ako kolektívny orgán aj s ústavnou zodpovednosťou, aby tieto veci riešila spoločne. Nie je podľa môjho názoru možné, aby minister financií prišiel riešiť jednu nohu tohto problému a nikto neriešil druhú nohu tohto problému.
Zároveň chcem ešte k tomu, čo povedal pán kolega Kollár, dodať jednu vec, a to je to, že to, čo teraz robí minister financií, vytvára určitú formu daňovej amnestie do konca tohto roka, keďže zaplatenie daní a podanie dodatočného priznania do konca tohto roka v podstate ešte unikne tým novým sankciám a bude podliehať len tým starým sankciám.
K daňovým amnestiám mám ja osobne veľmi komplikovaný vzťah, lebo viem aj zo skúseností iných krajín, že ich časté alebo opakované konanie skôr prispieva k zníženiu príjmov štátu, ako k zvýšeniu príjmov štátu, keďže ľudia, ktorí sa daniam vyhýbajú, si vedia spočítať, že stačí vydržať, kým príde nejaká ďalšia daňová amnestia. Na druhej strane tento krok, ktorý zažívame dnes ako jednorazový, podľa mňa môže teda nielen priniesť štátu jednorazové dodatočné prostriedky, ale ak bude skutočne jednorazový, tak voči nemu nemám závažnejšie námietky.
Chcel by som však ministra financií požiadať o uistenie, aj keď, samozrejme, keďže volebné obdobie končí, tak je to uistenie trochu aj platonické, ale predsa len ako zástupcu a ministra financií ekonomického a zástupcu nielen súčasnej vládnej, ale stále aj najsilnejšej parlamentnej strany, by som chcel jeho stanovisko k tomu, ako on vníma jednorazovosť takýchto opatrení a aký má vzťah teda, ak by som povedal, k týmto typom de facto amnestie pre budúcnosť? Pretože ak by sme sa zhodli na tom, že ide o výnimočný jednorazový krok, ktorý súvisí s prechodom z jedného sankčného režimu na iný, tak musím sa priznať, že by som mal k tomu oveľa pozitívnejší postoj, ako než keby sme to vnímali povedzme ako pri II. pilieri ako opakovaný krok, ktorý sa vykoná vždy, keď náhodou vláde chýbajú na jej plány nejaké tie zdroje v danom fiskálnom roku.
Ďakujem veľmi pekne.

38.
Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa, poslankyne, poslanci, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona, ktorý reaguje bezprostredne na kauzu Váhostav, aj keď o niektorých problémoch súvisiacich s neplatením DPH malým subdodávateľom sa aj v tejto snemovni hovorí už dlhšie. Ja sa chcem predovšetkým venovať širšiemu kontextu tohto zákona, jeho miestu v krokoch, ktoré nasledujú po kauze Váhostav.
Ale dovoľte mi ešte predtým aj pár technických poznámok k tomu, čo tu odznelo.
Pokiaľ ide o účinnosť tohto zákona, tak neobstojí celkom vysvetlenie, ktoré tu máme a ktoré aj pán minister prezentoval, aj pán spravodajca prezentuje, o nevyhnutnosti časovej, pretože tento krok sa plánuje už dlhšie. Koniec koncov analýza v tejto veci bola vyhotovená už minulý rok. A skôr sme naozaj svedkami, a myslím, že pán poslanec Hlina to pomenoval jemu vlastným, síce ostrým, ale presným štýlom, že sme jednoducho svedkami politického načasovania tejto zmeny tak, aby prišla čo najkratšie pred parlamentnými voľbami. Ak v tom istom prejave pán minister hovorí o tom, že v rámci DPH je možné robiť zmeny aj počas roka, takže treba to brať v pohode, a v tom istom práve odôvodní, že ale v tomto konkrétnom prípade je nevyhnutné to robiť presne dva mesiace pred voľbami, keď o tom samotné ministerstvo financií diskutuje už viac ako rok, tak to nie je celkom poctivé a priame.
Na druhej strane nie je to ani z môjho pohľadu zásadná vec. Ja som rád, že sa uľaví malým subdodávateľom, resp. malým podnikateľom všeobecne, lebo, samozrejme, táto zmena nie je viazaná na malých subdodávateľov, a vadí mi len skôr trochu naozaj také to až ostentatívne časovanie volebného charakteru.
Zároveň musím povedať, že mi v tomto istom zákone chýba druhá vec, o ktorej sa tiež hovorilo a hovorí, a to je to, že ak v prípade DPH existuje zo strany štátu, by som povedal, neférový vzťah k podnikateľom, tak má predovšetkým dve roviny. Jedna je tá rovina, ktorú tu dnes riešime, teda že podnikateľ musí zaplatiť DPH aj v situácii, keď teda jemu nebolo zaplatené. To znamená, že musí v podstate, musí v podstate úverovať štát z vlastných zdrojov a to tu dnes sa snažíme riešiť v nejakej miere pre malých podnikateľov a v stavebníctve. A druhý problém je v tom a ten problém trochu stojí aj za tým výberom DPH, ktorým pán minister sa rád chváli, aj dnes sa tu ním pochválil, a to je otázka daňových kontrol a pozastavených vratiek, resp. platieb štátu späť podnikateľovi, kde sme opakovane svedkami toho, že tie kontroly trvajú čo najdlhšie a v rámci toho aj vyplácanie nárokov platcov DPH, platieb DPH trvá čo najdlhšie, čo pre tých, pre tie jednotlivé firmy, ktoré sa ocitnú v takejto situácii, predstavuje ešte väčšiu existenčnú hrozbu ako tá vec, o ktorej tu dneska rokujeme, pretože musia v podstate financovať štát len na základe prebiehajúcej kontroly, a to dokonca v situácii, keď tá kontrola nenájde žiadne pochybenie, alebo teda na konci je negatívny nález.
Preto si osobne myslím, a predpokladám, že v druhom čítaní o tom budeme môcť diskutovať, že ak štát zavádza takéto plošné oslobodenie malých podnikateľov od povinnosti platiť DPH pred zaplatením faktúry, ktorého sme tu dnes svedkami, tak by bolo namieste diskutovať aj o tom, ako by mal štát kompenzovať podnikateľov, u ktorých nebude vážny nález pri kontrole to, že im zadržiaval aj rok finančné prostriedky v pomerne značnej výške, proti ktorej výška faktúry voči jednému odberateľovi je často zanedbateľná. To je k samotnej novele.
Dovoľte mi však hovoriť aj trošku širšie k tomuto zákonu a jeho miestu v reakcii na kauzu Váhostav. V reakcii na kauzu Váhostav bolo prisľúbených, čiastočne aj schválených viacej legislatívnych noriem, niektorých my sme aj svedkami schvaľovania na tejto parlamentnej schôdzi, toto je jeden príklad, vo štvrtok by sme mali začať rokovať o protischránkovej novele, zákon o verejnom obstarávaní. A čo všetky tieto zákony spája a tie reakcie, je, že ony sú buď veľmi dôsledné, alebo aspoň čiastočne sa snažia zlepšiť situáciu tam, kde to platíme my všetci, ale veľmi málo a veľmi slabo zlepšujú, alebo dokonca aj niekedy zhoršujú situáciu tam, kde by to mal zaplatiť ten, kto je za to zodpovedný, za tú situáciu.
Aby som bol konkrétny. Dnes rokujeme o zákone, ktorý znova hovorí, že malí podnikatelia všeobecne a všetci podnikatelia v stavebníctve budú mať určité výnimky v oblasti DPH. Pri tých malých podnikateľoch sa to týka zaplatenia až pri zaplatení, teda že odvedú DPH až po zaplatení faktúry. V stavebníctve, ako to pán minister vysvetlil, sa to týka toho, že bude platiť daň z pridanej hodnoty prijímateľ, nie teda dodávateľ, teda odberateľ, aby som použil správnu terminológiu. To sú všetko snahy vlastne zabezpečiť, aby v stavebníctve všeobecne a pre malých podnikateľov všeobecne boli dôsledky platobnej neschopnosti alebo podvodného obchodného partnera zľahčené. Túto vec však, samozrejme, zaplatíme my všetci minimálne z hľadiska toho tzv. kešového alebo hotovostného účtovníctva, kedy peniaze prídu na účet štátu a kedy štát bude môcť použiť. Je otázka, či to bude znamenať aj stratu celkovú na DPH a sú tam určité náklady súvisiace s úročením štátu, keďže oneskorenie hotovostných tokov pre štát má svoje náklady.
Chcem zdôrazniť, že to nie je dôvod neprijať toto opatrenie alebo tieto opatrenia, treba ich prijať, treba však zároveň povedať, že to sú opatrenia, ktorými malým podnikateľom a podnikateľom v stavebníctve v ťažkej situácii pomáhame my všetci spolu zo spoločného. Nebude to robiť Juraj Široký, nebudú to robiť tí, ktorí spôsobujú platobnú neschopnosť, ideme uľavovať my spolu zaslúžene, nevyhnutne, ale my spolu.
Takisto sme boli svedkami veľmi promptnej reakcie, kde sa otvorili, kde sa otvorila Pandorina skrinka použitia prostriedkov vybratých v rámci bankového odvodu viac ako pol miliardy, takmer viac ako pol miliardy eur, ktoré v podstate vláda prehnala týmto parlamentom a otvorila si dvere na prakticky ich akékoľvek použite.
Nie sme však zatiaľ svedkami, aj napriek tomu, že v zákulisí už tie prísľuby padli na, že by sme v tomto parlamente mali zákon, ktorý po kauze Váhostav tieto dvere a túto Pandorinu skrinku opäť zatvorí. To znamená, tam, kde ide o použitie našich spoločných peňazí, tam veci nejdú až tak dobre, tam sme, by som povedal, všetci zodpovední, alebo naše spoločné peniaze môžu byť ľahko obetované.
Ak hovoríme o tom, kde, naopak, by tie náklady mali platiť tí, ktorí sú zodpovední, tak tam ten pohyb je oveľa skromnejší. Pán kolega Hudacký tu spomínal, ja na to môžem nadviazať otázku splatnosti faktúr. V tejto oblasti sa zatiaľ nepohlo takmer nič a ani zatiaľ nemáme ohlásené, že by sa niečo malo stať.
Takisto ten protischránkový zákon, o ktorom máme rokovať vo štvrtok alebo neskôr, tu síce je na základe uznesenia Národnej rady, ale nie je žiadna vôľa zatiaľ doňho zapracovať aj poučenia z kauzy Váhostav, ktoré sa napríklad týkajú zneužívania schránkových firiem v procese konkurzu a reštrukturalizácie. Napriek tomu, že sme o to žiadali, opakovane sme to navrhovali, zatiaľ taká vôľa vyjadrená nebola.
Takisto špičkoví právnici venujúci sa procesu konkurzu a reštrukturalizácie upozorňujú, že dvere na zneužívanie najmä reštrukturalizácie sú stále naširoko otvorené a že to, čo sa stalo v kauze Váhostav, sa môže pokojne zopakovať. Ani s tým sa v tejto chvíli nič nerobí. Inými slovami, a to je to, čo sa pokúšam v tomto prejave vysvetliť, na kauzu Váhostav a na celkové problémy druhotnej platobnej neschopnosti, podvodov, okrádania povedzme malých, slabých podvodov sa dalo a dá reagovať tým, že im budeme pomáhať a uľavovať zo spoločného, alebo tým, že budeme predchádzať možnosti vzniku podvodov a tlačiť na zodpovednosť tých, ktorí sú za to zodpovední. A zatiaľ vláda je nepomerne razantnejšia a rýchlejšia a dôslednejšia v tom prvom, v tom, kde za to platíme všetci, a zatiaľ je pomerne nedôsledná alebo nečinná v tom druhom, tam, kde by sa podvodom malo predchádzať, resp. kde by mali zodpovedať a predchádzať im tí, ktorí sú naozaj zodpovední.
To nepovažujem za správny vývoj, a preto hoci o 13 minút aj ja budem hlasovať v prvom čítaní za tento návrh zákona, aby prešiel do druhého čítania, nemôžem vyjadriť spokojnosť s týmto návrhom, nie kvôli nemu samotnému, ale kvôli tomu, čo ho, naopak, nesprevádza.
Ďakujem veľmi pekne.

114.
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tomuto zákonu bez pozmeňovacieho návrhu, ale chcel by som sa vyjadriť k dvom závažným a jednej, síce z pohľadu systému možno nie až tak závažnej, ale z pohľadu konkrétnych ľudí a ich životov mimoriadne závažnej téme.
Začnem tou najzávažnejšou a to je otázka menovania riaditeľov škôl vo verejných školách, základných aj stredných, kde, máme tu dlhé roky systém v ktorom riaditeľa školy volí vo výberovom konaní školská rada, ktorá pozostáva zo zástupcov zriaďovateľa, ale aj rodičov a aj učiteľov. Je to nastavené tak, aby žiadna z týchto skupín nemohla sama zvoliť riaditeľa, dokonca ani keď sa dohodne medzi sebou, ale aby bol potrebný..., určitá väčšia miera konsenzu medzi kľúčovými hráčmi. Je to niekde na polceste medzi verejnými vysokými školami, kde dekanov a rektorov volia výhradne učitelia a študenti, a medzi, nazvime to štandardnou štátnou správou, kde si, a verejnou správou, kde si riaditeľov organizácií vyberá samotný zriaďovateľ. Tento kompromis ako každé riešenie nefunguje v 100 % prípadov, ale vzhľadom na mimoriadne citlivú povahu školstva aj z hľadiska jeho politizácie, aj z hľadiska toho, že každý z nás tam musí posielať svoje deti alebo má mimoriadny záujem na tom, aby toto prostredie bolo aj kvalitné, ale aj oddelené od naozaj od politiky, tak, si myslím, že je to riešenie, ktoré veľmi dobre fungovalo za posledných viac ako 15 rokov. V tomto návrhu zákona je zmena, je zmena, ktorá hovorí, že zriaďovateľ bude môcť odmietnuť takýto návrh rady školy, čím sa posilňujú právomoci zriaďovateľa. Avšak v kompromise, ktorý súčasný minister pán Draxler dohodol, je tam zároveň uvedené, že ak druhý, ak aj v druhom výberom konaní rada rozhodne nejaký spôsobom, tak už zriaďovateľ je povinný takého rozhodnutia akceptovať.
To znamená, zriaďovateľovi sa dáva naviac okrem toho, že má tretinu zástupcov, akýsi, nazvem to, že varovný prst voči kandidátovi. Dovolím si zároveň pripomenúť, že už podľa súčasného znenia zákona má zriaďovateľ možnosť odvolať riaditeľa pri porušovaní všeobecne záväzných predpisov a finančnej disciplíny a takto odvolaný riaditeľ nemôže byť znovu zvolený za riaditeľa. To znamená, tam, kde kompetencia zriaďovateľa je nespochybniteľná, a to je v organizačno-ekonomických veciach a v zodpovednosti s nakladaním s verejnými financiami, je aj jeho právomoc voči riaditeľovi jednoznačná.
Zároveň však ten súčasný systém umožňuje to, že zriaďovateľ nie je absolútnym pánom nad riaditeľmi, čo jednak ochraňuje školy pred ideologickými zásahmi a politickými zásahmi a ochraňuje pracovné miesta v školách pred ich politizáciou a politickým klientelizmom.
Návrh pána ministra z môjho pohľadu nie je nevyhnutný, ale nemení až tak zásadne túto rovnováhu, aby sme ho museli zároveň ostro odmietnuť. Preto hoci by som za neho nehlasoval, ani by som voči nemu neviedol nejaký zásadný odpor. Ako však vieme, pred niekoľkými týždňami na sneme Združenia miest a obcí Slovenska predseda vlády Robert Fico ohlásil, že v druhom čítaní bude predložené iné znenie a bude to znenie, podľa ktorého bude konečné slovo mať zriaďovateľ, a to dokonca obecné alebo mestské alebo krajské zastupiteľstvo v prípade, že dôjde k nezhode medzi zriaďovateľom a radou školy, čo by znamenalo, že napr. krajské zastupiteľstvo Žilinského kraja by v prípade nezhody medzi radou školy a županom rozhodovalo o tom, kto bude riaditeľom konkrétneho gymnázia alebo konkrétnej strednej odbornej školy.
Vzhľadom na to, že máme, najmä v krajoch a väčších mestách pomerne už rozsiahlu skúsenosť s tým, ako sa obsadzujú pracovné miesta, manažérske miesta, ktoré podliehajú takýmto rozhodnutiam, je možné bez nejakého zbytočného strašenia predvídať, že takéto ustanovenie by viedlo buď k priamym politickým koaličným dohodám o miestach riaditeľov, a teda by sme sa dočkali aj toho, že gymnázium v Myjave by patrilo SMER-u, ale stredná odborná škola v Trenčíne KDH alebo neviem ešte komu inému (reakcia z pléna), napríklad Sieti, áno. A to je podľa mňa niečo, čo je treba odmietnuť veľmi jednoznačne. Takže preto tento návrh, naopak, návrh predsedu vlády, oficiálne ohlásený viac ako tisícke zástupcov miest a obcí, považujem za veľmi nebezpečný. Odkedy to predseda vlády a musím povedať najvyšší predseda vlády, ktorý je zvyknutý, že je po jeho v jednofarebnej vláde, ohlásil, sme svedkom takého zvláštneho mlčania.
Minister školstva a síce verejne vyjadril, že on má iný názor ako predseda vlády, ale nedostali sme žiadnu jasnú odpoveď na to, čo sa naozaj tuto v legislatívnom procese stane. V tejto chvíli sme v druhom čítaní, tesne teda pred hlasovaniami, je tu ešte teda piati kolegovia v rozprave, ale potom už zákon bude schvaľovaný v takom alebo onakom znení.
Na školskom výbore, kde by teda mali byť predkladané pozmeňovacieho návrhy a kde aj pán kolega Petrák ako zástupca SMER-u predložil pomerne obsiahly pozmeňovací návrh k tomuto zákonu, táto otázka riešená nebola. Zostáva teda naozaj už len rokovanie v pléne. Keď sa pozriem na tabuľu, ktorá je vedľa, tak vidím, že pán poslanec Blanár sa prihlásil hneď po mne. A ak teda ide SMER predložiť takýto pozmeňovací návrh, tak, predpokladám, že on bude jeho nositeľom. A aj keď, samozrejme, napríklad vždy sa môže ešte prihlásiť spravodajca do rozpravy, ak, ak tak zatúži, takže úplne vylúčené to nie je. (Reakcia z pléna.) Ale cieľom tohto môjho vystúpenie nie je špekulovať.
Cieľom tohto môjho vystúpenia je povedať dve iné veci. Prvá je, že bolo by veľmi zlé, veľmi zlé, ak by takýto návrh, aký predseda vlády avizoval, bol tu naozaj predložený a schválený, z dôvodov, ktoré som už vysvetlil. Bola by to politizácia a klientelizácia nášho školského systému s absolútne nedostatočným zdôvodnením. Neexistuje žiadna analýza, žiadny rozsiahly podklad, ktorý by analyzoval, akým spôsobom dnes výber riaditeľov prechádza, čo sa v skutočnosti deje, a ktorý by zdôvodnil, že ten dnešný systém je nefunkčný. Neexistuje ani žiadny pokus ho nejakým spôsobom vylepšovať. Koniec koncov dnes ten proces je v zákone pomerne neupravený výberového konania, on by sa dal aj upraviť, aby bol precíznejší, ak máme pocit, že negeneruje najlepšie výsledky. Ale keďže nie je ani analýza, že by negeneroval dobré výsledky, je to celé špekulatívne.
Namiesto toho vyslovene z politických dôvodov v snahe ulahodiť ľuďom, ktorí držia moc na lokálnej a regionálnej úrovni a dať im možnosť politicky - a niektorí to dokonca aj klientelisticky - ovládnuť ešte aj posty riaditeľov škôl, bol ohlásený tento návrh. A ja si dovolím aj v mene strany SIEŤ povedať, že ho odmietame a že v prípade, že bude predložený a schválený, tak to bude jedna z vážnych tém nastávajúceho politického boja o tom, či naozaj chceme mať takto spolitizované školstvo alebo či chceme ísť, naopak, opačným smerom, aj do iných sektorom verejného života, napríklad do kultúry, do zdravotníctva, do sociálnej sfére zaviesť princípy podobné, aké sú dnes v školstve, teda princípy, kde politická moc má svoje právomoci a svoj vstup, ale nie je jediná, nie je, nie je dominantná a nie je valcujúca, ale nejakým spôsobom aj zástupcovia klientov, rodičov, pacientov majú svojej slovo. Ale aj zástupcovia zamestnancov, teda učiteľov, opatrovateľov, zdravotníkov.
A zároveň, a to je môj druhý bod, chcem pána ministra vyzvať, tak ako som ho vyzval aj výbore, aby v prípade, že takýto návrh bude predložený, aby využil právomoc, ktorú mu dávajú zákony, a stiahol tento návrh zákona z rokovania, pretože proti jeho vôli ako predkladateľa, nie je možné tento zákon schváliť. Ak ho on stiahne a ak to kredibilne povie, tak nie je možné tento návrh do neho vložiť. A preto chcem aj povedať, že ak by taký návrh bol predložený a bol schválený, nikto nesníme politickú zodpovednosť ani zo strany SMER, ale ani z vás, pán minister, ako nového ministra školstva, ktorý mal priniesť aj nové vetry. Toľko k voľbe riaditeľa školy.
Druhá vec, ku ktorej sa chcem stručne vyjadriť je to, na čo upozornil kolega Jurzyca a čo sa mi opäť zdá nekompatibilné s tým, akú filozofiu prezentuje nový pán minister školstva, a to je ustanovenie v zákone, podľa ktorého sa zakáže žiakom zo stredných odborných škôl prestupovať na iné školy, s výnimkou teda škôl v tom istom odbore, by som povedal, v tej istej oblasti. Je to ďalší filozofický krok k tomu, aby sme vnímali žiakov ako niekoho, koho treba niekam nútene poslať a potom ho tam nútene udržať, aby nám náhodou niekam neutiekol. Ak je problémom to, že máme obavy zo špekulatívnych prestupov, napr. zo stredných odborných škôl na gymnázium, tak je na to, samozrejme, veľmi jednoduchý recept. A proti tomu receptu nikto nič nemá, ten recept sa volá diferenčné skúšky alebo opak, alebo, by som povedal, ekvivalent prijímacích skúšok. Teda že ak niekto prestúpiť, tak, samozrejme, škola ho nemá povinnosť prijať. Ale ak by ho aj riaditeľ chcel prijať, tak môžme dať do zákona povinnosť vykonať skúšky, ktoré sú ekvivalentné tým, ktoré museli vykonať tí žiaci, ktorí sa na tú školu dostali.
Inými slovami, neprotestujem a nenamietam proti tomu, aby vstup do školy aj počas štúdia bol za rovnakých podmienok, ako keď tam niekto prišiel cez štandardné prijímačky. Nejaké obkľuky nám netreba, ale čo nám takisto netreba, je modulárny, je modulárny, je zrušiť modulárny a slobodný systém, kde žiaci môžu meniť a vylepšovať svoju vzdelávaciu cestu. A ja len pripomeniem, že keď som pred dvoma rokmi v mene poslancov podával na Ústavný súd návrh, ktorým mu Ústavný súd aj vyhovel, aby ako protiústavné zrušil obmedzenia pri prijímaní na stredné školy, tak táto istá vláda argumentovala práve tým, že je možné v rámci stredných škôl prestupovať a že tým pádom argument, že ak raz niekto je prijatý na nejakú strednú školu, už je uzamknutý v tej ceste, a ani keď preukáže väčší talent, schopnosti, keď má lepšie známky, že jednoducho už sa nemôže zmeniť, že ten argument nie je pravdivý.
Takže vy ste vtedy argumentovali niečím, čo dnes chcete zakázať. Chcete zakázať to, aby ak niekto na to má, aby mohol prestúpiť. A zároveň chcem zdôrazniť, že nejde len o prestup, nazvem to smerom hore, napr. z nematuritného odbor na maturitný alebo z maturitného odboru na gymnázium, ale ide aj o prestup do iného odboru. Keď v sebe niekto zistí počas štúdia, že niečo iné, nejaká iná oblasť zo skutočnosti ho viac napĺňa alebo niekedy, povedzme si pragmaticky, aj z rodinných dôvodov proste potrebuje zmeniť, zmeniť školu čo pri strednej škole nemusí byť až také zriedkavé.
Takže, pán minister, chcem na vás apelovať, nepodávam pozmeňovací návrh, lebo myslím, že v tejto chvíli to nemá zmysel, a chcem na vás apelovať, aby sme túto vec vyriešili, aby ste nepokračovali vo filozofii, kde najlepší žiak je uzamknutý žiak, a najlepší žiak je ten, ktorý nemá, nemá nijakým spôsobom možnosť zlepšiť svoje postavenie.
A tretia vec a tu už budem naozaj stručný, sa týka toho spomínaného šesťročného gymnázia, ktoré tu už bolo v rozprave. Ja som k tomu ani nechcel vystupovať, ale keďže aj pán Blanár dosť ostro a nekorektne vystupoval voči pánovi Poliačikovi, musím zdôrazniť, že keď išiel rušiť pán minister Čaplovič toto šesťročné gymnázium, tak pán Poliačik a ja sme naozaj politicky sa v tom najviac angažovali. A ja si nebudem prisluhovať zásluhu, mňa to ani nezaujíma, kto k tomu prispel. Ale ani pán Čaplovič, ani pán Blanár vtedy neboli veľmi ústretoví a jednali, ak, tak pod tlakom.
Ale podľa mňa je dôležitejšia skôr všeobecná pointa. A to je opäť niečo, čo by som od ministra školstva akoby očakával, že pochopíte a podporíte, že náš dnešný systém je veľmi zvláštny v tom overovaní. On v podstate hovorí, že ak je nejaká inovácia, treba ju experimentálne overiť a vyhodnotiť. To je v poriadku. Ale potom v podstate ponúka len dve cesty. Buď sa tá inovácia zavedie do celého školstva, alebo sa musí zrušiť aj to miesto, kde sa testovala. Inými slovami, vybudujete novú experimentálnu školu, dáte do toho veľké zdroje a teraz nehovorím o finančných zdrojoch, emocionálnych, intelektuálnych, manažérskych zdrojov, vybudujete niečo, čo funguje, ako bolo šesťročné Gymnázium pána Paulinyho-Tótha, a na konci experimentu ministerstvo školstva pre mňa aj z legitímnych politických dôvodov rozhodne, že nechce rozširovať šesťročné gymnáziá po celom Slovensku, lebo to nesedí do politickej koncepcie súčasného vedenia. To je niečo, čo ja by som vám nikdy nechcel zobrať. Ani vášmu predchodcovi. Minister školstva a vláda musia mať možnosť povedať, že naša koncepcia je takáto.
Ale to, že dnešný zákon umožňuje v takej situácii len aj tú samotnú školu, na ktorej sa to pilotovalo, zrušiť, že neumožňuje nič iné, to je podľa mňa chyba. Prečo nenechať žiť niečo, čo funguje? Môžeme povedať, že nech sa to nešíri. Ale prečo to nenechať žiť?
A musím povedať, že boli opakovane odmietnuté návrhy týmto smerom, kde sme nechceli nejak narušovať právomoc z ministerstva určovať koncepciu a určovať to, ktoré experimenty sa majú stať stredným prúdom a ktoré nie. Ale hovorili sme, prečo zabíjať gymnáziá, ako je napríklad Gymnázium Paulinyho-Tótha, ktoré sa osvedčili. Máme toľko super kvalitných stredných škôl, aby sme mohli povedať, že jedna z nich nás nezaujíma? Máme ich tu také desiatky a stovky? Nemyslím si to.
Takže to je možno tretí podnet, pán minister, že ak chcete, nazvem to tak, vašu imidžovú stránku, teda to, ako pôsobíte, ako hovoríte, akú filozofiu verbálne presadzujete, ak to chcete naplniť aj, by som povedal, skutočným obsahom počas tých ešte ôsmich mesiacov, ktoré vám vo funkcii zostávajú, a možno aj, samozrejme, aj v ďalších rokoch, tak myslím, že nemôžete v tomto pokračovať v tom prístupe, ktorého sme doteraz boli svedkami, a myslím si, že musíte trošku i na trošku inú koľaj prehodiť. A nie je to koľaj, ktorá sa vyznačuje snahou o politizáciu školstva, a nie je to koľaj, ktorá sa vyznačuje snahou o čo najväčšie obmedzenie slobodného rozhodovania jednotlivcov aj bez akýchkoľvek relevantných dôvodov.
A je to cesta ku kvalitnejšiemu školskému systému aj cez, samozrejme, reguláciu rozhodovania jednotlivcov a taká, ktorá v nich podnecuje to najlepšie. Nie, ktorá z nich robí väzňov a otrokov.
Ďakujem veľmi pekne.
 

Ďakujem veľmi pekne. Moji komentátori alebo poslanci s faktickou poznámkou, myslím si, že vystihli veľa vecí. Takže dovoľte mi k dvom takým dôležitým sa vrátiť.
Ja som sa preto snažil zdôrazniť, že finančné skupiny sú symptómom, nie dôvodom našej biedy, aby sme nepodliehali ilúzii, že keby zajtra ich nejaká aktivistická skupina odniesla na Ukrajinu, tak zrazu Slovensko je úplne niekde inde. Ale pán Lipšic má nepochybne pravdu v tom, že oni už dnes spolu vytvárajú situáciu a pravidlá, a preto dnes už sú aj príčinou, by som povedal, opakovania alebo reprodukcie našej biedy, aj keď sú len jej dôsledkom, nie jej prvotnou príčinou.
A zdôrazňujem to preto, aby sme naozaj vedeli, aj ako ho potrebujeme zmeniť, spôsob správy tejto krajiny, ktorý ide nad rámec riešenia nejakej malej skupiny ľudí, kde to nie je o tom, že my všetci ostatní sme v tejto krajine úžasní a len je tu zopár zloduchov, ktorých keď demonštratívne niekam odvezieme, tak všetko bude inak. Oni využili naozaj a využívajú slabosť našich inštitúcií a našej demokracie, a preto my musíme na to odpovedať aj tým, čo povedal kolega Hlina, to znamená politikmi a ľuďmi vo verejnej službe, ktorí sa neboja, sú slobodní a chcú niečo lepšie. Niekto je menší hrdina, niekto je väčší hrdina, každý sa zľakne niečoho iného, ale ak bude v politike dostatok slobodných ľudí, ktorí chcú niečo zmeniť, tak sa tu aj naozaj niečo zmení.
A ja čo som sa snažil povedať v mojom prejave, bolo, že bez takejto zmeny tie samotné štrukturálne zmeny, zmeny zákonov veľa neprinesú, lebo sa do nich urobia diery a ich uvedenie do života nebude dostatočné. Takže preto si myslím, že nová generácia, ale spolu aj so zmenami zákonov je to kľúčové a to je to, čo tu potrebujeme.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, nie som trestnoprávny expert, a preto sa štandardne ani k samotnému vyšetrovaniu kauzy nevyjadrujem, ale dnes si myslím, že je potrebné vystúpiť. Nebudem ani tak hovoriť o procesných trestnoprávnych záležitostiach, pretože na ne sú tu, myslím, väčší odborníci od predkladateľov samotných aj v radoch vládnej strany, ale skúsim hovoriť o širšom kontexte, v čom je problém a ako by sme ho mohli riešiť a možno aj kde sa dostávame do slepých uličiek vrátane tejto rozpravy, ktorá tu dnes prebieha.
Kauza Gorila je veľkým problémom slovenskej spoločnosti, ale rovnako veľkým problém je aj to, čo sa stalo po odhalení kauzy Gorila, alebo potom, čo sa začala vyšetrovať, resp. to, že sa nevyšetrila. A ja si dovolím povedať, že pre slovenskú spoločnosť je to dnes minimálne rovnaký problém a rovnaká trauma ako samotná kauza. Lebo nepamätám si síce prieskumy, ale dovolím si, že ak by sa aj v roku 2005 niekto spýtal ľudí Slovenska, že či sa v politike klame a kradne, tak asi väčšina Slovákov by povedala, že v politike sa klame a kradne. V tom asi taká tá kauza až taká šokujúca nebola.
Ale čo bolo šokujúce a je dodnes šokujúce, že ani desať rokov po tom, čo sa odhalila, a ani štyri roky po tom, čo sa dostala na verejnosť, nie je žiadnym spôsobom vyšetrená. A dokonca naopak, v tej symbolicko-totemickej rovine ani ľudia, ktorí sa až tak o politiku nezaujímajú, nezabudnú na fotku staronového predsedu vlády s fľašou Coca-Coly v ruke vo volebnú noc. A tá fotografia nie je ani tak dôležitá aroganciou, ktorú vyjadruje, ale je dôležitá symbolom, ktorý vysiela. A to je to, že vyhraj voľby, môžeš všetko. Toto heslo, ktoré nám prezradil pán Paška pred niekoľkými mesiacmi, je tu, bohužiaľ, prítomné už dlho. A v tomto zmysle je kauza Gorila, resp. to, čo sa stalo potom, možno väčší problém ako samotná kauza.
To, čo sa totiž stalo potom, potvrdzuje, že v tejto krajine máme dva typy pravidiel: jedny platia pre bežných ľudí strednej slovenskej pracujúcej vrstvy, ktorí platia svoje dane, keď náhodou niečo nezaplatia včas, tak sa boja, keď náhodou niečo nespravia, ako presne majú podľa často veľmi zložitých zákonov, tak hneď dostanú pokutu alebo aspoň výhražný list od štátu, ktorí aj svoje deti vychovávajú tak, aby sa za ne nemuseli hanbiť a aby sa zákony v tejto krajine dodržiavali, často aj zákony, ktoré nemusia byť dokonalé. A potom sú tí ostatní, pre ktorých pravidlo neplatí a to často platí najmä pre tých najbohatších a najmocnejších v tejto krajine. A táto nerovnosť pred zákonom, ktorú nevyšetrenie Gorily len potvrdzuje a je v podstate najväčším symbolom, je podľa mňa tým najväčším problém dnes, najhorším odkazom kauzy Gorila. Nie to, že sa na Slovensku počas niektorej vlády a počas niektorého obdobia klamalo a kradlo, ale to, že sa to za desať rokov nevyšetrilo a nikto nebol potrestaný. Napriek tomu, že vládli vlády oboch strán politického spektra, to znamená, ani nie je možné argumentovať tým, že by niekto chránil len sám seba.
Keď sa na toto chceme pozrieť, tak je dôležité nebyť posadnutý Gorilou. Lebo keby Gorila bola osamelým príkladom niečoho zlého v našej spoločnosti, akokoľvek veľkým a monštruóznym, tak by už dneska bola len odkazom v histórii, nejakého takého, odkazom pod čiarou, drobným, akokoľvek miliardovým. Ten dôvod, prečo Gorila dnes nie je odkazom pod čiarou, je v tom, že sa nevyšetrila, ale je aj v tom, že všetci vidíme, ako sa v takých praktikách pokračuje. Preto ako krajina sme sa nikdy z tohto nedostali a ani sa ďalej nedostaneme.
Keď sa pozrieme na samotnú finančnú skupinu Penta, tá aj v nasledujúcich rokoch pokračovala v mnohých praktikách, ktoré sú o vyciciavaní tohto štátu a v konečnom dôsledku o vyciciavaní jeho daňovníkov. Ja to nebudem obsiahlo dnes tu dokumentovať, dokumentovali sme to v minulosti. Už dnes spomínané vytiahnutie 400 mil. eur zo zdravotnej poisťovne Dôvera na základe rozhodnutia nominanta Ficovej vlády od roku 2009 ďalej je asi finančne najväčším príkladom. Ale tých príkladov je tu veľa. Bolo by však chybou zosobňovať tento problém na finančnú skupinu Penta. Nie preto, že by si to nezaslúžila, ale preto, že Penta je len jedným z príkladov toho, ako to u nás funguje.
Vezmime si druhú najznámejšiu skupinu, to je finančná skupina J&T. Mal som osobný zážitok tento víkend s jej najvyšším predstaviteľom pánom Patrikom Tkáčom. Nechcem ho dlho popisovať, ale predsa len musím, aby som vysvetlil, ako je to relevantné k tejto dnešnej téme. Pán Tkáč a skupina J&T ovládajú dve banky, J&T banku v Čechách a Poštovú banku na Slovensku. Tieto banky majú veľmi vysokú úverovú expozíciu voči firmám sídliacim na Cypre. V prípade J&T banky je to dokonca 43 % celého úverového portfólia a dvojnásobok vlastného imania tejto banky. Teda dvojnásobok všetkých zdrojov, ktoré v tej banke majú akcionári k dispozícii, má táto banka požičané na Cyprus. A zároveň vieme z verejných údajov, že len zlomok týchto peňazí naozaj je na Cypre investovaných, všetky ostatné sú investované v iných krajinách, prevažne v Čechách a na Slovensku.
To znamená, ak sa vrátime ku kauzám, ako je Váhostav, ako je cétečko, ako je Falck, a mohli by sme ich takto mnoho menovať, to sledujeme teraz, dnes, nie pred desiatimi rokmi, nie ani pred piatimi rokmi, dnes, v tejto chvíli ich sledujeme, tak vidíme to, ako sa dnes využívajú finančné štruktúry schránkových firiem cez Cyprus, ako ich využívajú finančné skupiny.
Keď som na to v piatok upozornil guvernérov oboch centrálnych bánk, českej a slovenskej, aby sa na to pozreli, tak pán Patrik Tkáč okrem toho, že preukázal politickú kultúru, ktorá hovorí, že tento parlament vôbec nie je to najhoršie miesto, aké z hľadiska politickej kultúry akej môžeme byť svedkom. Keďže myslím, že tu napriek tomu, že pán Matovič použil expresívnejší výraz a ktorý to tu aj niekto odsúdil, hoci je to terminus technicus Vladimíra Iľjiča Lenina, tak pán Tkáč bez problémov hovorí o politikoch ako "hlúpych zlodejoch s holou riťou", tak oveľa zaujímavejšie bolo to, že tento oligarcha vôbec nemá problém s tým tvrdiť, že, a vysvetľovať tieto podivné toky na Cyprus s tým, že vlastne cez ne obchádzajú slovenské dane a že to je vlastne pre slovenské rodiny dobré. A to je podľa mňa dnes problém. To je problém vymáhateľnosti porušovania našich predpisov. Nie je to problém minulosti, nie je to problém jednej finančnej skupiny. Je to problém mnohých aktérov a je to problém dnešný.
A preto si myslím, že táto schôdza je dôležitá, preto som aj podpísal návrh, keď kolega Lipšic prišiel s týmto podkladom, lebo my dneska cez poukazovanie na to, čo sa deje s touto kauzou, neriešime minulosť jednorazovú a konkrétnu, ale riešime aj systém a dnešok.
A v tejto súvislosti mi dovoľte povedať, že v jednom sa, myslím, od kolegu Lipšica líšim, a to je v tom, že ja si myslím, že tieto finančné skupiny, aj tie, ktoré sú v Gorile, aj tie ostatné, netreba démonizovať ani preceňovať. Niektorí z ľudí, ktorí ich vedú, sú inteligentnejší, niektorí sú hlúpejší, niektorí sú dynamickejší, niektorí sú lenivejší, ale oni nie sú ten hlavný problém Slovenska. Oni sú len jeho symptóm. Tak ako keď máte oslabený organizmus a nejaká infekcia ho napadne, tak ak by tú infekciu zdravý organizmus zvládol, tak to viac hovorí o potrebe posilniť imunitu organizmu, než ho potrebuje démonizovať, tú infekciu. Netreba, samozrejme, ani takúto infekciu ignorovať a už vôbec z nej netreba robiť nejaký vzor. To sa tu dnes nedeje, aj keď musím byť prekvapený, musím s prekvapením povedať, že sa niekedy deje vo verejnom diskurze, že z týchto bezohľadných mužov, lebo zatiaľ sú to takmer všetko muži, že z bezohľadných mužov, ktorí na úkor nás všetkých bez toho, aby vytvorili skutočnú hodnotu, sa obohacujú prerozdeľovaním hodnoty najmä z verejného, tak niekto je z nich schopný robiť ešte aj hrdinov, takých Robinov Hoodov alebo Jánošíkov. A netreba ich ani ignorovať. V tom súhlasím, a preto som rád, že táto schôdza bola dneska zvolaná, ale netreba ich, ako som už spomínal, ani démonizovať a preceňovať, lebo sú aj symptómom slabosti našich inštitúcií a našej demokracie.
A tu sa dostávam k záveru môjho vystúpenia, čo je úloha tejto schôdze a politiky všeobecne. Za normálnych okolností sa v parlamente nemôže a nemá riešiť vyšetrovanie akejkoľvek kauzy. Ak to vyšetrovanie prebieha v súlade so zákonom a nie sú o ňom nejaké absurdne zásadné pochybnosti, nie je to téma, do ktorej by politici mali zasahovať. Ak však máme naozaj kauzu, ktorá čiastočne rozhodla jedny parlamentné voľby, ako tu už bolo dneska spomenuté, môže ovplyvniť ešte aj ďalšie, ak máme kauzu, ktorá desať rokov po svojom odhalení a štyri roky po zverejnení kompletného, možno presného, možno nepresného, materiálu nie je vyšetrená, tak tu parlament má svoju úlohu. Ale nie je to úloha rozhodovať o vine a nevine, je to len úloha tlačiť na jej vyšetrenie. Nedať tým, ktorí sú za to zodpovední, pocit, že to môžu pokojne zamiesť pod koberec alebo odkladať. V tom sme dneska málo úspešní. Sme málo úspešní nie preto, že by tu neboli individuálni politici, ktorí sa o to snažia, dokonca aj celá jedna veľká časť politického spektra napriek tomu, že si musí vždy pri tej príležitosti vypočuť aj veľmi nepríjemné veci, je ochotná na to tlačiť. Ale sú neúspešní jednoducho preto, že majorita, parlamentná väčšina nemá záujem o vyšetrenie a je ochotná znášať aj nemalé náklady, aby to tak naďalej bolo.
Ale povedzme otvorene, pán Lipšic, vy ste to už tu citovali v úvodnom prejave, aj na strane tej menšiny, aj v prípade pána Trnku bolo zopár ľudí, ktorí sa buď dali kúpiť, alebo, vy ste to povedali, že buď sa dali kúpiť, alebo boli vydieraní. Tak? A ja s týmto, s touto analýzou ja súhlasím. To znamená, že my ešte aj dnes vedieme minoritný zápas, zápas menšiny, a minimálne do parlamentných volieb to tak aj zostane.
Preto mi dovoľte dnes zdôrazniť aj druhý účel tejto schôdze a to je zobrať si z toho politické a spoločenské poučenie. A tu mám názor, ktorý sa s mnohými kolegami zhoduje v jednej veci, ale v inej je veľmi odlišný. A to je v takej dnes už klasickej debate ľudia verzus inštitúcie. Jedna škola zdôrazňuje potrebu zmeny zákonov a pravidiel hry. Potrebujeme skutočne protischránkový zákon, potrebujeme skutočnú hmotnú zodpovednosť politikov, potrebujeme systém, kde policajný prezident nebude bábka v rukách ministra vnútra, potrebujeme systém, kde inšpekcia nad políciou bude nezávislá od politikov a špeciálne od ministra vnútra. Potrebujeme väčšiu verejnú kontrolu práce polície a prokuratúry v niektorých oblastiach, potrebujeme zmeniť pravidlá napríklad vo verejnom obstaraní, v eurofondoch, ktoré sú dnešnou Gorilou, keď to tak môžem nazvať. To všetko je pravda a ja som určite jeden z tých, aj ktorí také kroky navrhovali, navrhujú a presadzovať budú, pretože verím v systémové riešenia.
Zároveň však potrebujeme aj, a to je tá druhá škola, ľudí, ktorí budú tieto zákony vykonávať. A tu mi dovoľte povedať, že ak zmeníme všetky tieto zákony, ktoré som spomenul, a budú vykonávané rovnakými štruktúrami, tak sa nič nezmení, alebo sa zmení len veľmi málo, aby som bol presnejší. A zároveň ak sa začnú meniť ľudia, ale nezmenia sa pravidlá, tak sa tiež zmení veľmi málo. Koniec koncov, ako som už spomenul, vystriedali sa tu, toto už je tretia vláda, odkedy bola nahratá pamätná nahrávka, a ľudia sa menili, ale vyšetrenie tiež nebolo dotiahnuté.
Preto si myslím, že potrebujeme zmenu na oboch frontoch. Ale tú zmenu, a to je podľa mňa to najťažšie, tú zmenu dnes na Slovensku môžu urobiť len politici. A tu mi dovoľte nesúhlasiť s kolegom Matovičom. Kolega Matovič hovoril o tom, že je potrebné odstrihnúť politikov od polície, prokuratúry, justície. Nechcem hovoriť zaňho, ale myslím, že mohol mať na mysli aj český vzor, kde určitá forma odstrihnutia politiky od práve justície aj policajných orgánov pomohla tomu, aby sa aj vyšetrili a otvorili niektoré veľké kauzy. To však bolo možné len preto, že vo vnútri týchto zložiek bol veľmi silný vnútorný kvas a veľmi silná generácia ľudí, ktorí využili tento priestor, ktorý sa vytvoril na to, aby zásadne zmenili situáciu.
Takíto ľudia v nejakej miere určite sú aj na Slovensku vo všetkých zložkách štátu. Ale z toho, čo vieme a čo sme videli za ostatných desať rokov, nedosahujú tú kritickú masu, ktorej stačí len to, aby im niekto neodsekával hlavy a veci sa zmenia, tak ako sa to stalo v Českej republike v prípade štátneho zastupiteľstva a niektorých policajných orgánov.
Pokiaľ politici dnes nebudú alebo v budúcnosti schopní tomu pomôcť, tak sa obávam, že len zvnútra ten impulz nepríde. A preto si myslím, že potrebujeme aj tie štrukturálne zmeny, o ktorých som hovoril, pretože bez nich nevieme pomôcť vnútorných zmenám v rôznych orgánoch tak, aby sme sa dostali z tejto veľmi frustrujúcej situácie, kde pre určitú skupinu ľudí akoby neplatili žiadne pravidlá a neplatili nie na kauzu, ktorá je stará desať rokov, ale neplatili ani na kauzy, ktoré sú zo včerajška, z dneška ani zajtrajška.
Dnes by sme pomaly každý deň vedeli doniesť sem do parlamentu nejakú kauzu, ktorej straty pre verejný rozpočet sa nepohybujú ani v tisícoch, ani v desať tisícoch, ani v státisícoch eur, ale pohybujú sa v miliónoch až desiatkach miliónov. A toto pokračujúce ošklbávanie nás všetkých, ktoré sa stalo tak bezostyšným, že možno ste zachytili minulý týždeň, majiteľ a riaditeľ jednej z veľkých internetových firiem, ktorá nežije zo štátnych zákaziek, sa až búril a povedal, že on vždy vedel, že je tu korupcia vo verejnom IT sektore, ale to, že za ním chodia ľudia, ktorí ho vôbec nepoznajú a bezostyšne mu navrhujú korupčné biznisy so štátom, lebo už sa ničoho neboja, neboja sa vôbec trestu, tak to už aj jeho vyprovokovalo nielen k trestnému oznámeniu, ale aj k verejnému vystúpeniu.
Preto, a tu už naozaj mi dovoľte na záver jednak vyzvať ľudí, ktorí dnes sú vo vnútri týchto orgánov, či sa jedná o finančnú správu, bankový dohľad, políciu, prokuratúru, aby prejavovali svoju občiansku odvahu a prejavovali ju len jednou vecou, že budú robiť svoju prácu dôsledne a nebojácne, ale hlavne, a to je, myslím si, tá úloha pre ďalšiu vládu, je spojiť zásadné štrukturálne zmeny, ktoré niektoré som tu vymenoval, s tým, aby naozaj nová generácia ľudí dostala do rúk moc tak, aby tieto zákony boli nielen schválené parlamentom, ale boli aj uvedené do života, čo je síce ústavný sľub, ktorý skladá mnoho ústavných činiteľov v tejto krajine, že bude uvádzať zákony do života. Ale to je podľa mňa aj tá, najmä v prípade takýchto káuz, tá časť ústavného sľubu, ktorá je najčastejšie porušovaná.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Keďže nakoniec obidvaja kolegovia viac skôr dopĺňali tie otázky a tým, by som povedal, aj z iného uhla, tak asi tá reakcia je viac potom už na pánovi guvernérovi než na mne, takže nemám reakciu.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán guvernér, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vo vzťahu k správe o stave finančného sektora vystúpiť k trom podľa môjho názoru závažným bodom. Dva z nich tu už boli čerstvejšie otvorené v predchádzajúcom bode a ďakujem pánovi guvernérovi, že na ne reagoval, a myslím, lebo myslím, že tým naozaj umožnil možno plnšiu a kvalifikovanejšiu diskusiu, ako keby sme keby sme začali až teraz. Takže, takže chcem mu za to poďakovať.
Ale teraz dovoľte mi k trom bodom vystúpiť. Prvý sa týka otázky ziskovosti bánk a hypoték, druhý sa týka schránok a Cypru a tej jednej banky, ktorú pán guvernér nechcel menovať, a tretí sa týka Slovenskej záručnej a rozvojovej banky a zmeny zákona o bankovom odvode.
Začnem ziskovosťou bánk. Ziskovosť bánk na Slovensku podľa oficiálne zverejnených údajov je naďalej mimoriadne vysoká, čo z môjho pohľadu je problém. A je to problém preto, že táto ziskovosť podľa názoru odborníkov vyplýva nie z nadštandardnej miery inovatívnosti a z nadštandardnej miery kvality služieb, ale z nedostatočnej konkurencie a čiastočne, a k tomu sa dostanem, aj možno regulačných otázok. Za posledné roky sa nám podarila jedna vec, ktorá znateľne zvýšila súťaž v jednej oblasti, a to sú úvery na bývanie, teda hypotéky a ostatné úvery na bývanie, kde vďaka možnosti preniesť si bez poplatku hypotéku o úvere na bývanie v čase fixácie do inej banky sme spolu samozrejme so znižovaním celkových úverových sadzieb v eurozóne zásadne znížili úrokové sadzby pri úveroch na bývanie pre dlžníkov. Pokiaľ som videl analýzy aj z pera analytikov Národnej banky, tak možnosť prenosu úveru zadarmo v čase fixácie tiež prispela k tomuto zníženiu a tak vlastne, keď to tak môžem ľudovo povedať, preniesla určitú časť tuku od bánk k dlžníkom, občanom Slovenska, ktorí si požičiavajú na svoje bývanie.
Bohužiaľ, však musím povedať, že je to zatiaľ jediný takýto významnejší krok, ktorý sa za posledný 5 až 6 rokov podarilo realizovať. Ja som veľmi rád, že sme k tomu mohli prispieť a že tento krok, ktorý začal ešte za predchádzajúceho parlamentu, sa potom podarilo dotiahnuť aj za tohto parlamentu.
Čo ma však už tak neteší, a to teraz nie je kritika guvernéra, je, že sa nepodarilo tento krok nasledovať aj v oblasti vkladov. Tí z vás, ktorí sa tejto téme venujú, je to téma, ktorá pre peňaženky ľudí je mimoriadne závažná, aj keď je technicky zložitá a možno nie tak sexi, tak ministerstvo financií navrhlo a potom aj v spolupráci so mnou sme ten návrh nejak dopracovávali, aby si ľudia mohli preniesť účty v bankách do iných bánk zadarmo aj spolu so všetkými platobnými príkazmi, priamymi platbami, inkasami a ostatnými faktormi tak, aby rovnako ako pri prenose telefónneho čísla medzi operátormi to išlo nekomplikovane. Lebo ten dôvod, prečo to dnes ľudia nerobia, nie sú ani tak tie priame finančné náklady, ale všetky tie nepriame náklady, ktoré súvisia s tým, že ak si chcete preniesť bankový účet, musíte si nanovo nastaviť všetky svoje platby a zároveň musíte všetkých ľudí, ktorí povedzme vám posielajú napríklad platby alebo ktorí inkasujú z vášho účtu trvalo, musíte všetky z nich kontaktovať a informovať o tom, že už máte nový účet. To väčšine sporiteľov za tie úspory nestojí, a preto aj pohyb medzi bankami v tomto je minimálny.
Preto tu padol návrh, ktorý ja som veľmi podporoval, aby sporitelia si mohli takýto účet preniesť komplet so všetkým a aby nemuseli tým pádom byť ako väzňami svojej banky. Dokonca ten návrh bol taký, aby si mohli tento účet preniesť aj v rámci celej tzv. Single Euro Payments Area, čo je jednotný eurozónový priestor na platby, ktorý sa vytvoril, tak aby vlastne mohli ľudia mať účty aj v bankách na Morave, Rakúsku, Maďarsku, kdekoľvek, kde chcú, čím by sa súťaž o sporiteľa zásadne zvýšila na Slovensku a ten "oligo" do slovenských bánk by bol značne oslabený.
Na tomto sme síce s ministerstvom financií našli vecnú zhodu a ministerstvo financií potom s odkazom na pripravovanú európsku smernicu zastavilo celý proces a za viac ako, myslím, že už je to rok a pol, odvtedy sa nič neudialo. Takže musím konštatovať, že na jednej strane je tu rétorická vojna s bankami a na druhej strane vysoká ziskovosť bánk pokračuje. Jediné zásadné opatrenie, ktoré ju obmedzilo v prospech spotrebiteľov, bolo možnosť prenosu hypoték, ktorá sa do veľkej miery prijala už za predchádzajúceho parlamentu a v tomto parlamente sa len doladilo, a v tomto parlamente sa neprijalo zatiaľ, už teda vzhľadom na časové obdobie je dosť pravdepodobné, že sa neprijme ďalšie možné opatrenie, ktoré tomu mohlo pomôcť.
Toto všetko, aby som teda to povedal jasne, nie je zodpovednosť Národnej banky, lebo legislatíva v tejto oblasti je spolutvorená s ministerstvom financií a ministerstvo financií má primárnu zodpovednosť za tvorbu legislatívy. A čo už je trošku zodpovedné, ale nie trošku, ale už je zodpovednosťou Národnej banky, a to už téma, ktorú by som chcel dnes otvoriť s pánom guvernérom, je otázka regulácie hypoték. Lebo ako som spomenul, hypotéky, a teraz budem používať hypotéky v ľudovom slova zmysle, ktoré zvlášť pokrývajú ostatné úvery na bývanie, zabezpečenie nehnuteľnosťou, ktoré zo zákonného hľadiska nie sú hypotékou, ale ľudia ich tak nazývajú a ktoré dnes tvoria drvivú väčšinu úverov na bývanie, tak hypotéky sú, tá oblasť je, ako som zdôraznil, sa podarilo ich zásadne zlacniť aj vplyvom znižovania úrokových sadzieb v eurozóne, ale aj vplyvom zvýšenej konkurencie a posilnenia práv spotrebiteľa. Národná banka však začala argumentovať a upozorňovať na to, že určitý podiel týchto hypoték je vo výške 90 a viac percent hodnoty nehnuteľnosti, dokonca až 100 % hodnoty nehnuteľnosti. To znamená, že ak si kupujete povedzme byť za milión eur, no to si asi nikto na Slovensku, okrem pár ľudí, nekupuje, ale povedzme reálnejší možno za 100-tisíc eur, tak vám banka požičia celú tú sumu, alebo takmer celú tú sumu. Národná banka upozorňovala na to, že takéto pôžičky majú väčšiu mieru rizika, najmä ak sa rozšíria v systéme, pretože takéto pôžičky znamenajú, že v prípade napríklad oslabenia hospodárskeho rastu, alebo nejakého prasknutia nejakej cenovej bubliny, hodnota nehnuteľností môže byť nižšia ako hodnota úveru, schopnosť splácať sa je tým pádom ohrozená, aj zdravie bankového sektora je tým ohrozené. A upozorňovala na to, že prítomnosť takýchto, nazvime ich jednoduchšie, stopercentných alebo takmer stopercentných hypoték aj v krajinách, ktoré mali následne hypotekárnu krízu a realitnú krízu, bola nie, často nie nevýznamná. Z tohto pohľadu Národná banka, a ja to plne chápem, sa postavila za to, aby sa podiel takýchto hypoték obmedzil a začala v tomto smere vydávať určité regulatívy.
Problém, ktorý však nastal, aspoň z toho, ako ho ja vnímam a chcem sa spýtať pána guvernéra, ako ho vníma on, je, že tieto kroky neviedli k obmedzeniu takýchto hypoték, ale len ich k zdraženiu a zvyšovaniu ziskovej marže bánk. Aby som vysvetlil zjednodušene, čo sa deje, je, že ak predtým ste mohli dostať úver na bývanie povedzme v 10-percentnej hodnote nehnuteľnosti, ktorú ste si išli kúpiť, a dostali ste to za výhodnú hypotekárnu sadzbu, lebo hypotekárne úvery, keďže sú založené nehnuteľnosťou, sú najlacnejšie zo spotrebiteľských úverov, tak ste povedzme dostali 100 % na ten svoj stotisícový byt za, dneska sú to niekde 2,5 – 3 percenta. Po tom, čo Národná banka začala tlačiť na tie banky, nedávali 100-percentné hypotéky, dokonca ani o niečo nižšie, tak čo sa stalo, bolo, že banky to využili na to, aby dali ako hypotéku v rozsahu povedzme nižšom, povedzme 70 % hodnoty nehnuteľnosti. Potiaľ by to bolo v súlade s tým, čo asi aj Národná banka chcela z hľadiska obmedzenia rizík. Mohli by sme argumentovať, že to obmedzí prístupnosť bývania pre určité skupiny obyvateľstva, ale v mene obmedzenia rizík pre bankový finančný sektor a určitej bubliny, to je také ťažké rozhodovanie, ktoré politici musia robiť o tom, že ako tie riziká vážia.
Čo sa však stalo, aspoň podľa informácií, ktoré sa začali verejne zjavovať, je, že banky ale tým ľuďom stále poskytnú 100-percentné financovanie, len tých ďalších 20 – 30 % im poskytnú tzv. spotrebný úver, ktorý je oveľa drahší. To znamená, výsledok je ten, že daný človek má stále 100-percentný úver na tú nehnuteľnosť, to je povedzme 70% zabezpečených tou nehnuteľnosťou. To znamená, riziká pre finančný sektor, napríklad prasknutia bubliny hospodárskeho sporenia, sa nijako neznížili, ale ten konečný úver je významne drahší, lebo úroková sadzba tej spotrebiteľskej časti je významne vyššia. Z tohto hľadiska, ak je to tak, tak sa tá regulácia Národnej banky stala skôr spôsobom, akým sa banky mohli skoordinovať a skartelizovať v tejto oblasti a vlastne vytlačiť vyššie svoje marže v tejto oblasti úverovania bývania, ktoré sa im začali vplyvom súťaže stláčať.
Ak je to tak, tak by som ten výsledok nepovažoval za, priznám sa, za veľmi vhodný, ale očakával by som zásah Národnej banky buď v tom zmysle, že následne naozaj obmedzí takéto úverovanie, ak teda považuje za zásadné, aby naozaj nešli banky do rizikovejšieho úverovania bývania, alebo to uvoľní tak, aby, ak už to úverovanie má byť, nech teda neprináša vysoké úrokové sadzby a neprináša nadštandardné zisky bankám, ale lacnejšie financovanie spotrebiteľom, ktoré samozrejme v konečnom dôsledku znamená aj to, že si viac spotrebiteľov môže dovoliť bývanie zabezpečiť. To je prvý bod.
Druhý bod, ktorému sa chcem venovať, sa týka, a ten už tu bol spomínaný, schránkovým firmám a Cypru. Dovoľte mi začať trošku všeobecnejšie. Právny poriadok aj v mnohých oblastiach súkromného sektora obsahuje reguláciu, ako sa má niekto chovať voči tzv. spriazneným osobám. Niekde sa to volá spriaznené osoby, niekde blízke osoby, niekde sa to volá nejaký osobitný subjekt, ale vždy tá myšlienka je tá istá, že ak máme aj v súkromnom sektore nejaký regulovaný proces, ktorý ukladá nejaké práva a povinnosti, tak v okamihu, keby to mohol ten majiteľ obísť cez nejaké nastrčené osoby, tak celá tá regulácia stráca zmysel. V tejto snemovni sme sa tým zaoberali už pri konkurze vo Váhostave, kde Váhostav, kde bolo podozrenie a je podozrenie, že cez spriaznené firmy, schránkové firmy s neidentifikovaným vlastníctvom, sa obchádzalo konkurzné právo. Ale niečo podobné platí aj vo vzťahu k bankovníctvu. Aj zákon o bankách, ale aj ďalšie regulatívy sa pomerne prísne pozerajú na obchody banky so spriaznenými osobami, čo je samozrejme nevyhnutné a veľmi dobré, pretože banka ja založená na tom, že drvivú väčšinu svojich peňazí berie od vonkajších spotrebiteľov, vkladateľov, ten, kto jej požičia, a potom ich požičiava niekomu ďalšiemu. Ak by bolo možné bez verejnej kontroly, regulačnej kontroly požičiavať v podstate sám sebe, svojej vlastnej skupine, tak každá oligarchická skupina, každá priemyselná skupina si založí vlastnú banku, zozbiera peniaze od obyvateľstva, ktoré sú navyše poistené zo spoločného Fondu ochrany vkladov, a potom si ich v podstate sama sebe požičia a financuje z nich svoj rozvoj. Toto však nie je to, čo chceme, a práve preto požičiavanie samému sebe, alebo spriazneným osobám je pomerne prísne regulované aj zákonom, aj ďalšími regulačnými aktmi.
Takéto zákony, regulačné akty sú však len tak dobré, ako je ich vymáhateľnosť. A schránkové firmy sú aj v tomto prípade nástrojom, ako zničiť vymáhateľnosť takýchto ustanovení. Lebo ak banka požičia schránkovej firme na Cypre, o ktorej oficiálne nikto nevie, kto ju vlastní, tak v tej chvíli ani banka samotná nemusí vedieť, alebo sa aspoň môže tváriť, že nevie, že je to spriaznená osoba. Preto z pohľadu regulátora, teraz sa obraciam na Národnú banku Slovenska, úvery voči osobám s neznámym, s nejasným vlastníctvom musia byť vnímané ako veľmi rizikové a musia byť veľmi tvrdo strážené regulátorom, lebo v opačnom prípade im celý ten regulačný rámec padá.
A vy, pán guvernér, ste nechceli pomenovať tú banku, ja ju pomenujem, pretože poviem len verejne známe fakty. Poštová banka je banka, ktorá má 566 mil. eur vlastného imaniu ku koncu minulého roku. To znamená, jej kapitálový vankúš je pol miliarda eur, to sú peniaze, ktoré pasujú aj podľa účtovníctva, sú buď pôvodne vložené akcionármi alebo ponechané zo zisku a z výnosov. Úvery Poštovej banky voči Cypru, voči cyperskému subjektu sú 549 mil. eur ku koncu minulého roka. To znamená, Poštová banka prakticky tú istú sumu, ktorá je v nej naskladaná od akcionárov a zo zisku a zo všetkého, má požičané na Cyprus. Zároveň Poštová banka uvádza, že voči spriazneným osobám, mimo oficiálnych akcionárov, ktorým je J&T, Istrokapitál, má úver vo výške asi 52-tisíc eur. To znamená, v zásade môžem povedať zjednodušene, že nulové. To znamená, že Poštová banka tvrdí, že tieto úvery na Cyprus nie sú voči spriazneným osobám s jej akcionármi. Ja samozrejme neviem dokázať, či to tak je, alebo to tak nie je, nie je to ani moja úloha, ale myslím, že táto situácia zavdáva veľký dôvod na osobitný dohľadový režim centrálnej banky voči tak citlivej veci, ako sú schránkové firmy na Cypre a úverová expozícia voči nim.
Ja teraz, už to bolo tu aj povedané, ale aby som bol férový aj ja, ja teraz nechcem predstierať, že Národná banka v tomto spí a my ju tu teraz zobúdzame. Chcem oceniť, že Národná banka na ten problém upozornila z hľadiska bankového sektora ako celku už v svojich komentároch predtým. A ako aj pán guvernér uviedol v tej predchádzajúcej reakcii, robia aj dohliadky. To znamená, že aby teraz nevznikol chybný dojem, že je tu nulová aktivita, na ktorú my teraz musíme upozorňovať. Napriek tomu vzhľadom na závažnosť tejto témy by som chcel požiadať pána guvernéra ešte o dodatočné stanovisko k tomu, či vníma riziko vo vzťahu k schránkovým firmám, firmám s nejasným vlastníctvom a či si napríklad myslí, že dnešný legislatívny rámec je pre Národnú banku dostatočný na to, aby jej umožnil toto všetko vyriešiť? Takže možno viac systémová otázka, pán guvernér, než aby som samozrejme riešil v parlamente vašu dohliadku voči konkrétnej banke, ktorá je vo vašej kompetencii.
No a tretí bod sa týka Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, kde vládna väčšina využila kauzu Váhostav na to, aby v podstate otvorila možnosť využiť bankový odvod, využiť naakumulované peniaze vo Fonde ochrany vkladov, viac ako pol miliardy eur v podstate na čokoľvek, na čo sa vláda rozhodne. A zároveň rozhodla o tom, že Slovenská záručná a rozvojová banka ako štátna banka bude odkupovať pohľadávky veriteľov voči Váhostavu za netrhových podmienok. Pán guvernér, vy ste hovorili v predchádzajúcom bode, že pokiaľ sa tam nedeje niečo systémovo ohrozujúce tú banku a bankový sektor, tak vy to nemáte prečo riešiť. Aspoň tak som pochopil a počul vaše vysvetlenie. Ja rozumiem vašim slovám, ale myslím si, že proaktívnejší prístup centrálnej banky v tejto veci je dôležitý minimálne z dvoch, možno až troch dôvodov, ktoré sa pokúsim uviesť.
Prvý ten dôvod je, že pokiaľ začnem Slovenskou záručnou a rozvojovou bankou, je, že my na Slovensku máme veľmi jasnú historickú skúsenosť so štátnymi bankami, so štátom vlastnenými bankami. A to je historická skúsenosť, ktorá je nielen slovenská, ale hovorme o Slovensku. A najdrahšia operácia v histórii nezávislého Slovenska bolo vyčistenie štátom vlastnených bánk po tom, čo v nich zostalo, najmä po vláde Vladimíra Mečiara. Nič, ani tie balíčky, o ktorých sa tu dneska hovorí, sa ani nepribližujú tomu, čo to stálo občanov tejto krajiny, vyčistiť banky po tom, čo v nich politicky dosadení manažéri urobili za prvých desať rokov tranzície. Keby sme to mali urobiť znovu, tak prestrelíme všetky dlhové brzdy a máme zásadný problém. Jedno pozitívum tohto vývoja však bolo, že hoci dve štátne banky pokračovali aj po procese očistenia privatizácie veľkých komerčných bánk, a je to Slovenská záručná a rozvojová banka a Eximbanka, tak tieto banky boli veľmi konzervatívne a opatrné z hľadiska ich manažmentu. A z hľadiska ich rizík, naozaj aj pre nich samých, pre verejné financie, pre bankový sektor dlhodobo neboli. Takže v tom zmysle rozumiem vášmu výroku. Ak však sa dnes začala otvárať Pandorina skrinka toho, že tieto banky na základe priamych politických príkazov začnú robiť netrhové operácie, to znamená, niečo, čo by za normálnych okolností nespravila žiadna banka, vrátane štátom vlastnenej, tak otvárame obrovskú Pandorinu skrinku toho, že o päť, sedem, desať, dvanásť rokov sa môžme znovu dostať do tejto situácie.
Predseda vlády, nikto menší než predseda vlády, už spomenul, čo všetko si vie predstaviť, že sa bude ďalej diať s touto bankou a s týmito peniazmi. Od odkupovania akcií rôznych podnikov, cez ďalšie investičné operácie. Za tých okolností sa priznám, že bez toho, aby Národná banka vstupovala do politiky, tak si myslím, že z jej úlohy toho, kto naozaj má na Slovensku garantovať cenovú stabilitu, ktorá nakoniec je ovplyvnená výrazne aj fiškálnou stabilitou, ako vieme, mala minimálne vyjadriť to, že aj štátom vlastnené banky by mali principiálne fungovať na komerčnej báze. To znamená, mali by robiť operácie, ktoré majú pre ne, ako je nastavený rámec, komerčný zmysel. Ak majú robiť iné operácie, tak majú ich robiť ako agent štátu, ktorému ten štát na to poskytne prostriedky a za ktoré ten štát preberie aj zodpovednosť a ktoré sú tak jasne aj v účtovníctve štátu od začiatku podchytené. Lebo ak existuje nejaké lákadlo, prečo používať štátom vlastnené banky najmä v dnešnej dobe na financovanie rôznych programov, tak je to toto. Pokiaľ vie takáto banka úspešne predstierať voči Eurostatu napríklad, že ide o komerčné operácie, alebo minimálne, že ako celok funguje komerčne, tak je možné poskytnúť neskutočné množstvo peňazí na neskutočné množstvo aktivít bez toho, aby sa to započítavalo do verejných financií. Tým pádom je tam obrovské lákadlo, keď sa raz tá Pandorina skrinka otvorí, strašnú kopu fajn vecí začať financovať cez štátnu banku. Len o päť, sedem, desať, dvanásť rokov veľa z toho všetci potom zaplatíme a zaplatíme to násobne, pretože zaplatíme nie len dobré rozhodnutia robené cez štátnu banku, ale aj veľa nerozumných rozhodnutí, prípadne veľa korupčných rozhodnutí
To je jeden dôvod, prečo by som očakával, že samozrejme nie mojím jazykom a nie týmto spôsobom, ale spôsobom, ktorý je náležitý centrálnej banke, že predsa len to jasné stanovisko k expanzii úloh štátom vlastnenej a politicky riadenej banky v ekonomike, bude k nej centrálna banka zaujímať určité stanovisko. Hovorím inou formuláciou, iným spôsobom, ale predsa len si myslím, že by to bolo na mieste.
Druhý ten dôvod je ten, že naozaj hovoríme o takzvanom bankovom odvode a Fonde na ochranu vkladov, čo je niečo, čo nielen podľa zmluvných záväzkov Slovenska má v tom svoje slovo aj Európska centrálna banka, ale opäť aj z hľadiska fungovania bankového sektora, je veľmi dôležité, ako tento fond funguje, ako je legislatívne upravený. A poviem to veľmi jednoducho. Keď sme v tomto parlamente prijali v decembri uznesenie o protischránkovom zákone, kde mal vzniknúť register, a teda on aj vznikne, register takzvaných konečných užívateľov výhod, a v tom uznesení to smerovalo k tomu, aby Národná banka takýto register spravovala, tak Národná banka bojovala ako lev, aby to tak nebolo. Bola ochotná vyvinúť nebývalú aktivitu, aby toto nebolo. A ja teraz nechcem sa k tomu ani vracať, ani polemizovať o tom, či to mala byť Národná banka alebo nemala byť, lebo to asi naozaj dneska už nemá význam riešiť, ale chcem povedať, že Národná banka nebojovala ako lev, nebojovala vôbec, keď parlamentná väčšina zrazu rozhodla, že pol miliardy eur z Fondu ochrany vkladov na sanáciu bankového sektora v prípade potreby sa môže použiť v podstate na čokoľvek, na čo si to vládna väčšina raz zmyslí. A to, musím sa opäť priznať a opäť nečakám, že týmto jazykom a týmto spôsobom, ale toto by mala centrálna banka ako gestor aj cenovej stability, ale aj gestor bankového dohľadu a stability finančného sektora k tomu niečo povedať.
Takže toto sú tri veci, ktoré som chcel k predkladanej správe povedať. Myslím si, že vo všetkých troch prípadoch sú to témy, ktoré sú buď zásadné pre ľudí alebo pre verejné financie alebo pre oboje, a sú to témy, ku ktorým hlas centrálnej banky, ale aj tam, kde má samozrejme kompetencie, praktický zásah centrálnej banky, by boli veľmi, veľmi dôležité, a preto som aj zvedavý, pán guvernér, na vaše názory v týchto oblastiach.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ak som pochopil správne, vlastne faktické poznámky oboch pánov boli určené viac pánovi guvernérovi ako mne, takže nebudem sa pokúšať na ne odpovedať.
Tie otázky, ktoré položil pán Jurzyca, sú podľa mňa relevantné veľmi. Ja osobne sa priznám, že skôr som dúfal, že, alebo teda chcel som o nich diskutovať v tej časti v ďalšom bode, ktorý sa venuje finančnému sektoru, ale keďže si myslím, že máme tu už guvernéra na obidvoch bodoch, je to asi skôr na ňom, že v ktorej tej časti o tom bude hovoriť.
A pokiaľ ide o euro a cenovú stabilitu. Ja by som možno doplnil len to, že aj mňa by zaujímalo stanovisko Národnej banky Slovenska v tom, že aké sú s odstupom možno šiestich, piatich, šiestich rokov náklady a prínosy menovej únie pre Slovensko v porovnaní so susednými štátmi, lebo vidíme naozaj to, že aj v tej prvotnej kríze a niekedy aj dnes tieto štáty viac mohli používať menovú politiku na oslabenie svojej meny, čo má, čo oslabuje síce v niečom domácu kúpnu silu voči zahraničiu, ale zároveň to posilňuje exportnú schopnosť a znižuje to niektoré typy, niektoré typy cien. My tým, že sa, participujeme na, zjednodušene povedané, tvrdšej mene, tak to má aj svoje výhody, aj nevýhody. A moja otázka možno je, že či Národná banka nejakým spôsobom aj dlhodobo toto sleduje alebo už to považuje za natoľko vyriešenú otázku, že nemá zmysel sa k nej vracať.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán guvernér, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tejto správe o hospodárení Národnej banky Slovenska. Budem stručný, pretože mám len jednu vec, ktorej sa chcem dnes venovať.
Hospodárenie inštitúcie je primárne o jej vstupoch a o jej výstupoch, teda čo za peniaze, ktoré dostáva alebo nejakým spôsobom získava alebo produkuje. O vstupoch, ktoré idú na financovanie Národnej banky, sme už v tomto parlamente niekoľkokrát hovorili aj pri predchádzajúcich správach, takže nebudem k tomu dnes sa vracať. Tá diskusia tu prebehla a nevnímam za ostatný rok nejakú dramatickú zmenu, prečo by sme tú diskusiu mali opäť obnovovať. Preto by som chcel využiť dnešnú príležitosť na to, aby sme trochu viac hovorili, alebo ja aby som trochu viac hovoril o výstupoch.
Národná banka za ostatných šesť, sedem rokov prekonala dramatickú zmenu v tom, že v dvoch stupňoch sa presúvajú do Frankfurtu dve jej najzásadnejšie právomoci. Jedna, ktorá sa presunula teda už prvým januárom 2009, a to je zodpovednosť za menovú politiku slovenskej koruny, ktorá vstupom do eura sa presunula teda do európskeho systému centrálnych bánk, a druhá, ktorá je nová, deje sa v podstate aj v súčasnosti, je zmena regulácie bánk, kde v rámci toho, že sa v rámci Európskej únie vytvorila tzv. banková únia, sa okrem iného dosť dohľad nad kľúčovými európskymi bankami presúva tiež do Frankfurtu, do Európskej centrálnej banky. Tu treba povedať, že Slovensko vzhľadom na to, že má jeden z najvyšších podielov zahraničného kapitálu v bankovom sektore v Európskej únii a vzhľadom na to, že tie banky, ktoré tu vlastnia naše domáce banky, sú väčšinou veľké európske skupiny alebo minimálne stredne veľké európske skupiny, tak aj dohľad nad týmito skupinami, vrátane ich dcér, ktoré sú na Slovensku, sa do veľkej miery presunuli do Bruselu, pardon, do Frankfurtu, čo neznamená, že Národná banka v bankovom dohľade stratila svoje právomoci. Jednak sú tu tie menšie banky, jednak aj vo vzťahu aj k tým domácim dcéram zostáva, zostávajú významné kompetencie. Len včera sme napríklad zaznamenali, že banková rada rozhodla o tom, ktoré banky budú tzv. lokálne systematicky dôležité. Takže z tohto pohľadu určité kľúčové právomoci sa presunuli smerom nahor. A, naopak, niektoré nové prichádzajú, napríklad dohľad nad nebankovým sektorom, ktorý bol nedávno prijatý, a kde Národná banka nadobudla nové kompetencie.
Čo však, a to je tá otázka, tá téma, o ktorej chcem hovoriť, čo však v práci a najmä vo vonkajšej práci, teda v tej, ktorú môžeme vnímať zvonku Národnej banky, mne osobne trochu chýba, na čo by som sa chcel dnes spýtať, je otázka tzv. štrukturálnych reforiem.
Štrukturálne reformy sú také kroky vlády a verejného sektora, ktoré zvyšujú potenciálny rast krajiny, ktoré zvyšujú to, aby sme sa, lepšie a rýchlejšie zvyšovala naša životná úroveň, aby klesala nezamestnanosť v tejto krajine a v konečnom dôsledku, aby sme mali aj lepšie hospodárenie verejných rozpočtov a nižšiu infláciu z dlhodobého hľadiska. Štrukturálne reformy sú niečo, čo priamo centrálna banka ani Európska centrálna banka, ani Národná banka Slovenska pred tým, než odovzdala svoju menovú politiku do Frankfurtu, nerobili. To je zodpovednosť primárne vlády a parlamentnej väčšiny a niektorých iných verejných inštitúcií. A centrálna banka môže zohrávať veľmi dôležitú úlohu a vlastne pomerne veľká časť európskej diskusie o európskej menovej únii v posledných rokoch sa práve vedie o štrukturálnych reformách, pretože práve v menovej únii, kde členské štáty stratia ten vankúš vlastnej menovej politiky, kde už nemôžu len tak devalvovať, tak dôležitosť štrukturálnych reforiem je kľúčová. A v situácii, v ktorej sa ocitli viaceré európske krajiny, dokonca aj fiškálnu politiku majú obmedzenú ako nástroj hospodárskej politiky, či už vplyvom pravidiel spoločných alebo aj vplyvom toho, že vysoká zadlženosť, deficit im neumožňujú ani v kríze dostatočne proticyklicky reagovať, tak v takej situácii dôležitosť štrukturálnych reforiem aj pre nás, spoločný úspech európsky, aj pre náš jednotlivý slovenský úspech, alebo úspech členskej krajiny, je aj pre zachovanie samotnej menovej únie je veľmi dôležitý.
Neprekvapí preto, že podľa štatistík tri štvrtiny brífingov guvernéra Európskej centrálnej banky Maria Draghiho od jeho nástupu obsahovali nejaký element vyjadrovania sa k štrukturálnym reformám. Či už z hľadiska ich potreby, či už z hľadiska ich možných dôsledkov, alebo z hľadiska toho, čo sa deje v členských krajinách. Ak teda guvernér Európskej centrálnej banky tri štvrtiny svojich brífingov venoval buď úplne, alebo čiastočne, väčšinou čiastočne, otázke štrukturálnych reforiem, myslím, že je na mieste otázka, či aj slovenská Národná banka, teda Národná banka Slovenska, aby som bol presný, by nemohla využívať viac túto svoju verejnú kapacitu na to, aby tlačila na reformy, na reformy, ktoré zvýšia náš potencionálny rast, zvýšia náš, potenciálnu zamestnanosť a pomôžu poklesu nezamestnanosti aj z hľadiska hlavného cieľa Európskej centrálnej banky, teda aj Národnej banky Slovenska, ktorou je cenová stabilita.
Guvernér Draghi vysvetlil v pomerne slávnej prednáške, že štrukturálne reformy a cenová stabilita sú významne spojené. Sú spojené cez to, že neprítomnosť alebo slabý podiel štrukturálnych reforiem vedie aj k predĺženiu dĺžky recesií, čo má vplyv napríklad aj na infláciu, negatívnu, tlačí to na deflačný vývoj. Má to vplyv na nízky potenciál hospodárskeho rastu krajiny a má to potenciál na ekonomickú divergenciu, teda rozdielny vývoj v rámci jednotlivých krajín menovej únie, čo všetko zásadne ovplyvňuje schopnosť Európskej centrálnej banky napĺňať svoj mandát zabezpečiť v európskej menovej únii cenovú stabilitu.
Chcem sa preto pána guvernéra spýtať, aký je jeho pohľad na túto tému a možno aj v najbližšom roku, dvoch, ako vidí úlohu Národnej banky Slovenska z hľadiska nie teda realizácie, lebo to nie je, samozrejme, v mandáte Národnej banky, ale z hľadiska diskusie, pozorovaní a možno aj nejakej verejnej plnej podpory potreby štrukturálnych reforiem na Slovensku z hľadiska posilnenia hospodárskeho rastu a rastu zamestnanosti.
Ďakujem pekne.