Videokanál poslanca

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tejto zmene rokovacieho poriadku. Na rozdiel od kolegu Kadúca sa budem venovať len jednej časti tohto návrhu zákona. A to je Etický kódex poslanca a jeho vymáhanie. A keďže vďaka tomu budem mať možnosť sa špecializovať, obávam sa, že vám budem musieť preukázať, že záver kolegu Kadúca, dokonca aj záver kolegu Hlinu sú až príliš optimistické, lebo záver kolegu Kadúca bol, že je to krok vpred, hoci nie úplne dokonalý. Kolega Hlina bola taký, že je to o ničom, ak som to správne pochopil. A ja vám chcem ukázať, že je to hmla, ktorá ale zakrýva jednu veľmi nebezpečnú zmenu. To znamená, v skutočnosti je to krok späť alebo krok, povedané veľmi silno, až do priepasti, no dovoľte mi teraz byť konkrétnejší.
Pani kolegyňa Žitňanská už povedala vo svojej faktickej poznámke, že týmto ide o predvolebnú kampaň a že namiesto toho potrebujeme silný ústavný zákon o konflikte záujmov. Toto tvrdenie je nespochybniteľne pravdivé a myslím si, že si zaslúži osobitnú diskusiu, ku ktorej sa však prihlásim v ďalšom bode rozpravy, kde takýto návrh zákona, ústavného zákona, ale bohužiaľ, nie účinného, ale deravého bude predložený opäť pánom navrhovateľom Čížom.
V tejto chvíli dovoľte mi sa venovať len teda tomuto návrhu rokovacieho poriadku, a to z uhla pohľadu etického kódexu.
Moje tvrdenie, ktoré som už naznačil, má dve časti. Tá prvá časť je, že tento návrh etického kódexu je neúčinná hmla, ktorá nijako nezlepší etické správanie poslancov. A to tvrdenie číslo dva je, že v ňom je ale skrytý nebezpečný osteň, ktorý, naopak, umožní legalizovať určité správanie, ktoré by legalizovať nemal.
Dovoľte mi, začať tým prvým tvrdením. Ak si prečítate etický kódex, tak zistíte, že v podstate všetky jeho ustanovenia možno zhrnúť až na tú jednu výnimku, ku ktorej sa dostanem, do dvoch viet alebo slovných spojení, a to: „Správajte sa slušne a dodržiavajte zákony.“ Ak mi niekto neverí, dovolím si prejsť ten etický kódex v tomto prejave.
V článku I sú tu všeobecné ustanovenia, kde sa v podstate hovorí o tom, že poslanci sú povinní dodržiavať jednak zákony a jednak aj tento kódex zachovať sa slušne. Potom sú tam etické princípy, v ktorých tiež nenachádzam nič, čo by nebolo v ústave alebo v iných zákonoch alebo vo všeobecných predpisoch, alebo v základných princípoch slušného správania. Potom je tam konflikt záujmov, kde tiež nenachádzam nič, čo by nebolo v štandardných pravidlách alebo, myslím, dokonca v zákonoch. Tu sa kopíruje buď ústavný zákon o konflikte záujmov, alebo niektoré iné veci. Jedinou výnimkou tu je, a tú chcem prečítať, že poslanec oznámi výboru pre nezlučiteľnosť funkcií každé stretnutie so zástupcami profesijnej záujmovej skupiny alebo s inými osobami, ktorého predmetom bolo alebo by mohlo byť nenáležité ovplyvňovanie rozhodnutí poslanca pri výkone jeho funkcie. Pokiaľ ho teda poslanec bude považovať za náležité, tak ho oznamovať nemusí. A keďže vyhodnotenie náležitosti alebo nenáležitosti zákon nijako neustanovuje a ponecháva tým pádom na hodnotenie poslanca, zostáva to prázdnym ustanovením. Navyše treba povedať, že ak by sa poslanec takto ovplyvniť nechal a neskôr sa na to príde, tak už podľa dnešného ústavného zákona o konflikte záujmov čelí zodpovednosti, a to nie tej miniatúrnej, o ktorej budem neskôr hovoriť podľa tohto zákona, ale pekne dvanástim platom, pretože by sa jednalo o porušenie článku 4 ústavného zákona o konflikte záujmov.
Tu potom nasleduje článok IV Dary a iné výhody, k tomu sa vrátim, lebo to je ten jedovatý osteň, potom je článok V Deklarácia majetkových a finančných pomerov, ktorý obsahuje v podstate len odkaz na ústavný zákon o konflikte záujmov, potom je transparentnosť pri výkone funkcie poslanca, čo opäť obsahuje povinnosti buď všeobecne deklaratívne, alebo také, ktoré už v zákonoch sú, a potom je zneužitie funkcií poslanca, to je to isté, pretože ak ich takto zneužije, podlieha už dneska zodpovednosti podľa ústavného zákona o konflikte záujmov, potom je taký zvláštny bizarný článok Rešpektovanie úloh zamestnancov kancelárie, ktorý teda hovorí, že poslanec nevyžaduje od zamestnancov kancelárie, aby zanedbávali alebo obchádzali právne predpisy. Ja síce nie som právnik na rozdiel od pána Číža, ale myslím, že pokiaľ navádzate niekoho na porušovanie zákonov, tak to je samo osebe protizákonné a nemusíte mať na to etický kódex. A ak, naopak, rešpektujete úlohy, povinnosť a odbornosť zamestnancov kancelárie, na požiadanie poskytne potrebné informácie v súlade s ich postavením a funkciou, tak to je opäť dodržiavanie všeobecne záväzných predpisov tam, kde takéto oprávnenia majú. No a potom tam už sme len pri postupe pri porušení, kde sa hovorí, že teda je to disciplinárne stíhateľné v záverečných ustanoveniach. Inými slovami, s výnimkou toho článku IV, ku ktorému sa o chvíľu dostanem, nie je to nič nové, nič reálne, meniace situáciu: „Správajte sa slušne a dodržiavajte zákony.“
Zároveň, a to bude veľmi dôležité, dovoľte mi teda povedať, aké sankcie ustanovuje tento rokovací poriadok za porušenie týchto ustanovení, ak teda by náhodou niekto bol uznaný vinným. Sú to ustanovenia predchádzajúce, kde tento návrh ustanovuje pokutu 500 eur. Myslím, že pri výhľade na pokutu 500 eur sa každý poslanec Národnej rady strasie, zľakne, dostane v podstate až nezastaviteľnú triašku z obavy, že by musel zaplatiť 500 eur, keby sa náhodou prišlo na to, že porušuje etický kódex, a ešte ho teda aj väčšina odsúdila, pričom chcem poznamenať, že v tomto funkčnom období väčšina strany SMER vo výbore pre nezlučiteľnosť funkcií spoľahlivo zastavila všetky stíhania poslancov strany SMER alebo ministrov strany SMER bez ohľadu na meritum veci. To je ale len taká poznámka bokom. Ja na rozdiel od kolegu Kadúca verím, že tu budú aj iné väčšiny, takže z tohto samotného by som ešte záver nevyvodzoval.
Takže vágny kódex 500 eur za jeho porušenie a ten článok IV.
No a teraz mi dovoľte prečítať ten článok IV.
Predtým mi však dovoľte vysvetliť dnešnú právnu situáciu. Ústavný zákon o konflikte zákonov už dnes zakazuje všetkým verejným funkcionárom, medzi ktorých patria aj poslanci Národnej rady, prijímať akékoľvek dary súvisiace s výkonom funkcie, a to s dvoma výnimkami. Jednou tou výnimkou sú dary, ktoré sú pri výkone tejto funkcie. Prepáčte, prečítam to: „To sa nevzťahuje na dary poskytované zvyčajne pri výkone verejnej funkcie alebo na dary poskytované na základe zákona.“ To znamená, že v súvislosti s výkonom funkcie nesmieme my poslanci, ale ani ministri, šéfovia všeobecných zdravotných poisťovní a župani a mnohí iní prijímať žiadne dary, pokiaľ teda nie sú poskytované na základe zákona, to je tzv. blanketová výnimka, paušálna výnimka, alebo dary poskytované zvyčajne pri výkone verejnej funkcie. Chcem poznamenať, že neexistuje k tomuto jurisdikcia (výbor pre nezlučiteľnosť funkcií), takže nevieme presne, ako by sa toto pravidlo interpretovalo, ale čo vieme povedať je, že tento už dnešný právny stav nerieši uspokojivo súkromné dary, resp. dary, ktoré sa za súkromné vydávajú. Teda aj dneska má tento ústavný zákon pomerne veľkú dieru. Ak dostanete dar, ktorý prehlásite za súkromný, v zásade nie je zákonom nijako regulovaný.
Na druhej strane treba povedať, že to, že je zákaz prijímania darov v súvislosti s výkonom funkcie, tak je závažný právny precedens v tom, že ak by bolo preukázané, že ten dar bol poskytnutý v súvislosti s výkonom funkcie, napríklad svedectvami svedkov alebo nejakou zvukovou dokumentáciou prípadne napríklad legálnych odposluchov alebo podobne, takže ak by sa dalo preukázať, že ide o dar súvisiaci s výkonom funkcie, je to dnes porušenie ústavného zákona, čo zakladá jednak politickú sankciu, keďže je to jedna z veľkých hánb verejného funkcionára, a zakladá to trest vo výške dvanástich mesačných platov verejného funkcionára a zakladá to v prípade opakovaného porušenia aj stratu funkcie. To znamená, že ústavný zákon hoci, ako vieme často, najmä vďaka blokácii zo strany parlamentnej väčšiny nekusne, má aspoň kúsacie právomoci, hoci sú dneska držané na obojku.
No a teraz pozrime sa, čo s týmto ustanovením, ktoré aspoň v princípe bráni legalizovať úplatky, pretože to je to, o čom hovoríme, keď hovoríme o daroch pri poskytovaní vo výkone verejných funkcií, hovorí etický kódex v prípade poslancov: „Poslanec nesmie pri výkone svojich práv a povinností vyžadovať ani prijímať dary a žiadne iné zvýhodnenia, ktoré by mohli narušiť jeho nestranný prístup a ovplyvniť jeho rozhodovania,“ zatiaľ to znie dobre, „poslanec pri výkone funkcie nesmie prijať žiadne dary ani iné zvýhodnenia, pokiaľ nejde o dary nízkej hodnoty, spoločensky obvyklé, napríklad sponzorské predmety a propagačné materiály a sú prejavom zdvorilosti.“ Tretí odsek tu hovorí: „Poslanec, ktorý prijal dary pri výkone svojej funkcie a ich hodnota zjavne presahuje 100 eur, je povinný ich registrovať v osobitnom registri výboru pre nezlučiteľnosť funkcií a používať ich ako verejné zdroje na verejné účely.“
No a teraz si to poďme trošku právne rozobrať, keďže sa jedná o dosť závažnú problematiku. V dnešnej situácii ak verejný funkcionár prijme dar pri výkone funkcie, napríklad ste v Číne na návšteve a miestni hostia vám dajú nejakú malú jadeitovú sošku v rámci protokolárnych zvyklostí, alebo vás pozve na obed podnikateľ, ktorý sa s vami chce porozprávať o zákone o odpadoch a donesie vám malé rolexky za 12-tisíc eur.
Podľa dnešnej legislatívy v tom prvom prípade je legislatíva nie úplne jednoznačná, pretože môžete argumentovať, že tá soška je to, čo je obvyklé pri výkone verejnej funkcie, lebo v protokolárnych medzinárodných vzťahoch sa naozaj tie sošky vymieňajú. Tá jedna možnosť, ktorú máte, je, že si tú sošku zoberiete domov, necháte, dáte si ju niekde na poličku. Ak chcete byť avšak úplne čistý, tak po návrate zo služobnej cesty ju odovzdávate svojmu zamestnávateľovi alebo organizácii, v ktorej pôsobíte, teda minister odovzdá ministerstvu, poslanec odovzdá Kancelárii Národnej rady, iný verejný funkcionár odovzdá teda organizácii, v ktorej pôsobí, a tým pádom môže úspešne argumentovať, ak to tak urobí sám a rýchlo, teda zo snahy neuraziť, hostiteľov napríklad, dar síce prevzal, ale neprijal do svojho majetku, on ho prevzal a odovzdal ho, prevzal ho do majetku štátu Slovenskej republiky. Táto soška potom je majetkom Slovenskej republiky a Slovenská republika s ňou nakladá, ako uzná za vhodné. Na to máme zákon o správe majetku štátu, VÚC-ky a rôzne. V každom prípade zhodneme sa asi na tom, že problémom Slovenskej republiky nie sú sošky čínskych hostiteľov pri oficiálnych štátnych návštevách.
Preto sa pozrime na ten druhý prípad. Ten podnikateľ, ktorý vás pozve na diskusiu o zákone a v rámci toho vám daruje z účty k vášmu úradu 10-tisícové rolexky (alebo 12-tisícové) a zároveň teda s vami diskutuje o tom, ako by ten zákon mal vyzerať podľa neho, a vy teda dostanete inšpiráciu k pozmeňujúcemu návrhu, ktorý by mu teda náhodou mohol pomôcť, takýto dar súvisí s výkonom vašej funkcie. Nemusí to byť ľahké dokázať, ale pravda to je a hovorím, je možné, ak sú na to svedkovia, odposluchy alebo iné veci, to v nejakom bode aj dokázať. Neexistuje dnes legálny dôvod prijať takýto stav. A ak to spravíte a najmä ak teda potom vykonáte napríklad ten pozmeňujúci návrh zákona o odpadoch, tak sa vystavujete nielen trestu podľa ústavného zákona o konflikte záujmov za prijímanie daru v súvislosti s výkonom funkcie, ktorý nemožno označiť za obvyklý protokolárne, ale najmä trestnému stíhaniu za prijatie úplatku, pretože ak vyšetrovateľ a prokurátor budú schopní etablovať akýkoľvek vzťah medzi tým, že ste prijali 12-tisícove rolexky, a tým, že ste napísali tento pozmeňujúci návrh, tak ste sa dopustili trestného činu prijímania úplatku.
No po tomto expozé mi dovoľte, sa vrátiť k samotnému textu. Ten hovorí, že poslanec, ktorý prijal dary pri výkone svojej funkcie, ktorých hodnota zjavne presahuje 100 eur, je povinný ich registrovať v osobitnom registri výboru pre nezlučiteľnosť funkcií a používať ako verejné zdroje na verejné účely. To, čo je najdôležitejšie na tomto ustanovení, je, že on legalizuje dary podľa ústavného zákona o konflikte záujmov, pretože odkazuje ústavný zákon na to, že všetky dary prijímané podľa zákona sú legálne. Keďže tento zákon hovorí, že poslanec, ktorý niečo prijme, má nejako postupovať, tak hovorí, že poslanec môže takéto dary prijať. To znamená, tento zákon pod zámienkou stransparentnenia legalizuje veľké dary prijímané v súvislosti s výkonom funkcie. Zároveň, a pán poslanec Číž asi bude argumentovať, že no ale musí ich dať do registra výboru a ten by ich mal zverejniť, chcem povedať, že o zverejňovaní toho registra tu nie je nič uvedené.
Takže vzhľadom na to, že štátne orgány môžu konať len v súlade s právom, tak asi sa to zverejňovať nebude, ale povedzme, že to je prehliadnutie, že bude ten register na webe, lebo ak by sa argumentovalo, že keď niekto také rolexky prijme a ich bude musieť zverejniť a veľmi rýchlo dostane politicky po prstoch, no tak sa spýtajme, a tu sa vraciame k tej legalizácii úplatkov, čo sa stane, keď ten poslanec prijme tie rolexky, ale nenahlási to výboru pre nezlučiteľnosť funkcií a neskôr sa na to príde. Tak sa stanú dve veci, parlament mu udelí hroznú pokutu 500 eur a zároveň tieto 12-tisícové rolexky budú legálne úplne jeho, pretože to, že ich nenahlásil výboru, to, že ich nezverejnil, nijako nekonvaliduje, nezneprávoplatňuje jeho prijatie daru, ktoré bolo už v tomto prípade v súlade so zákonom.
Zároveň, a to je ešte zaujímavejšie, posilňuje to možnosť toho poslanca brániť sa trestnoprávnemu stíhaniu, pretože bude možné argumentovať, že tento úplatok bol darom v zmysle rokovacieho poriadku Národnej rady. Ale dnes ráno napríklad sme si prečítali, že hoci vyšetrovateľ a prokuratúra boli schopní zadokumentovať v prípade emisií nie zlaté hodinky za dvanásťtisíc eur, ale miliónové toky, vrátane tokov, v ktorých priamo benefitovali verejní funkcionári v prípade emisií, boli ich schopní zadokumentovať vďaka Švajčiarom, vďaka medzinárodnej právnej spolupráci, vďaka tomu vieme, že Ján Slota lietal na lietadle, ktoré bolo zaplatené z emisií a napriek tomu vyšetrovatelia nakoniec skonštatovali, že podľa nich nebolo porušené žiadne ustanovenie Trestného zákona.
Tento návrh dáva ešte jednu tehličku takú drobnú do tohto, že každému prichytenému poslancovi, ak by ho náhodou prichytili, ak si pamätám, za celý čas, čo existuje Národná rada, prichytili len jedného s úplatkom, myslím, že to bol pán poslanec Karlin, ten bol prichytený s úplatkom, tak ak by sa to náhodou stalo, tak tento návrh dáva ešte jednu možnú tehličku do jeho obhajoby, kde bude môcť hovoriť, že išlo o dar. A dary predsa prijímať môže. On dokonca aj ich išiel nahlásiť tomu výboru, len už to nestihol, chudák, lebo tá polícia príliš horlivo po ňom išla. Môžete povedať, že toto je paranoidný výklad tohto ustanovenia, ale v tom prípade ste nežili v Slovenskej republike posledných 25 rokov, pretože toto je výklad, ktorý je plne konzistentný s desiatkami nevyšetrených a neuzavretých káuz, kde sa drobné diery v zákonoch využili na to, aby neboli potrestaní ľudia, ktorí zjavne ozbíjali túto republiku.
A ja mám otázku na predkladateľov: Je naozaj zmyslom Etického kódexu poslanca dať do zákona ešte jednu tehličku, ktorou sa úplatky prijímajúci poslanec môže brániť pri svojej obhajobe? Ak podľa dnešného právneho stavu poslanec nemôže prijímať dary súvisiace s výkonom svojej funkcie, okrem tých, pri ktorých je to protokolárne obvyklé, prečo mu vytvárate túto dieru? Aký je ten úmysel? Ja za tým vidím zlý úmysel. Teším sa tu na vaše vysvetlenie. To je toľko z mojej strany. Ďakujem pekne za pozornosť.

174.
Ďakujem pekne, kolegovia.
Aj pánovi Hlinovi, aj pánovi Radošovskému, súhlasím s oboma, ospravedlňujem sa, pánovi Zajacovi, ten pohľad na tabuľu ma zmiatol, moje podvedomie, takže pánovi Zajacovi a pánovi Hlinovi. Aj súhlasím s tým, že natierame permanentne ten plot verejného obstarávania, len na rozdiel asi od toho plota v Slovnafte je neustále nefunkčný a to je asi hlavný problém, že ak by tie zákony fungovali. Samozrejme, nestabilita legislatívy je zlo samé osebe. Ale nestabilita dobrej legislatívy, ktorá sa mierne vylepšuje, stále je niečo iné ako nestabilita zlej legislatívy, ktorá sa buď zhoršuje, alebo minimálne zlepšuje.
A chcem len oceniť aj to, čo povedal pán poslanec Zajac, že tá problematika subdodávateľov v negatívnom aj v pozitívnom smere, teda aj z hľadiska ich ochrany, tak ako sme to videli v kauze Váhostav, ale, naopak, z hľadiska odhaľovania netransparentnosti tam, kde ide o fiktívnych subdodávateľov a často politicky prepojených, začína byť zásadnou otázkou. Teda už aj je dlhšie a tento ju nerieši tak, ako by mal.
Ďakujem.

168.
Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť v prvom čítaní nového zákona o verejnom obstarávaní.
Oficiálne predkladateľom alebo predkladateľkou tohto návrhu zákona je predsedníčka Úradu pre verejné obstarávanie, ale keďže ako vieme a ako aj pripomenul pán minister Borec v jednom z predchádzajúcich bodov, ona nemôže predkladať ako nečlenka vlády tento návrh, v pléne Národnej rady predkladá pán minister Borec.
Napriek tomu to, čo predkladá pán minister Borec, je v niečom signifikantné, a to v tom, že predchádzajúcu veľkú novelu, jedinú veľkú novelu verejného obstarávania za tejto vlády, predkladal pán minister Kaliňák a tu tento veľký nový zákon predkladá pán minister Borec. Je to tak preto, lebo na začiatku volebného obdobia v prvom roku, keď ju predkladal pán minister Kaliňák, tak konal tak v nádeji, že sa podarí aj týmito novelami získať politické a vecné body úspešnou reformou verejného obstarávania, keďže to sa však až na jednu výnimku nepodarilo, prechádza sa dnes po jednom období do obdobia obmedzovania politických nákladov a škôd, a preto aj zodpovednosť za predkladanie prechádza z druhého muža vlády na ministra spravodlivosti.
Vrátim sa ešte k tomu a myslím, že bude na to aj v tejto snemovni čas vyhodnotiť, čo sa podarilo a čo sa nepodarilo za 4 roky, ale dnes sa treba venovať tomuto zákonu.
Najväčším problémom zákona o verejnom obstarávaní, aj v dnešnom jeho stave, je jeho komplikovanosť. Už dnešný zákon o verejnom obstarávaní je viac ako dvojnásobne dlhý oproti prvému zákonu, ktorým sme, teda oproti zákonu, ktorý sme prvýkrát aproximovali, európske normy, zhruba v roku 1999 až 2000. Aj pred tým sme mali zákon o verejnom obstarávaní, ale ten bol úplne špecifický. Dnešný zákon má 34-tisíc slov a už aj dnes sa, či sú to starostovia, či sú to riaditelia škôl, či sú to riaditelia iných verejných inštitúcií, alebo aj možní dodávatelia, najviac zo všetkého sťažujú na jeho komplikovanosť, nejednoznačnosť a byrokratickú záťaž s ním spojenú. Nový zákon sa rozhodol túto situáciu vyriešiť rázne a jednoznačne, a to tak, že vratku ako zdvojnásobuje dĺžku zákona. Nový zákon má 180 strán a 72 813 slov. Bude to jeden z najdlhších zákonov, ak nie možno vôbec najdlhší, ktorý v Slovenskej republike bude po jeho schválení účinný.
Myslím, že takto si nikto zjednodušovanie procesu obstarávania nepredstavuje, a myslím si, že je zrejmé, a budem to ilustrovať na ďalších príkladoch, že namiesto toho, aby neprípustne dlhý, komplikovaný a niekedy až mätúci legislatívny, legislatívna úprava obstarávania bola ešte komplikovanejšia, dlhšia a nezrozumiteľnejšia a mätúcejšia.
Argument, ktorý predpokladám, že použije pán minister, ak bude teda chcieť reagovať, bude ten, že tento zákon len preberá smernice Európskej únie nové, a tým pádom, ak aj moje kritické slová sú pravdivé, mal by som ich adresovať niekomu inému, nie vláde Slovenskej republiky. Bude to však tak. A dovoľte mi vysvetliť prečo.
Európske smernice sú ako všetky, aj vo verejnom obstarávaní, výsledkom dohôd a kompromisov tak, aby sa dospelo k dostatočnému počtu hlasov na ich schválenie, preto sa aj na úrovni Európskej únie často presadia rôzne dodatočné mechanizmy, výnimky alebo iné komplikácie, ktoré sú cenou za to, že celý proces prejde. Členské štáty však majú možnosť implementovať tieto dohody po svojom. Musia, samozrejme, dodržať minimálne štandardy určené týmito smernicami, teda ak smernica povie, že toto a toto sa musí obstarávať od tejto a tejto sumy, tak nemôže členský štát, samozrejme, povedať, že to tak nebude. Ale ak zo smernice vyplýva ix rôznych napríklad finančných prahov, môže členský štát sa rozhodnúť, že kvôli jednoduchosti používa napríklad jeden z nich alebo len dva z nich a tie nižšie sa zaokrúhlia smerom nahor.
Takisto aj vzhľadom na politické handlovanie smernica obsahuje veľké množstvo výnimiek pre obstarávanie, čo netreba, tak tu tieto výnimky nemusí členský štát uplatňovať, alebo ak ich aj chce uplatňovať, mal by ich uplatňovať spôsobom, ktorý bude pre jeho občanov a obstarávateľov a dodávateľov jednoznačný.
Nič z tohto sa v tejto novele, v tomto novom zákone na rozdiel od predchádzajúcich zákonov neuplatňuje. Tento nový zákon sa rozhodol, že využije všetky výnimky Európskej únie absolútne na doraz. Absolútne. A ešte urobí v tej oblasti tzv. podlimitných obstarávaní, kde je ponechaná právomoc členského štátu, si rozhodnúť, tak sa rozhodol tento nový zákon vyraziť aj niekoľko vlastných, unikátne slovenských výnimiek.
Už v dnešnom zákone zaberajú výnimky, čo netreba obstarávať, 2 strany, v novom zákone zaberajú 8 strán, zoštvornásobuje sa dĺžka toho, čo netreba obstarávať. A je to aj reakcia na žiadosti, aby sa menej muselo postupovať podľa tohto zákona. Len problém, ktorý si jeho tvorcovia neuvedomili, je, že pre starostu alebo riaditeľa školy, alebo rektora vysokej verejnej školy je zle formulovaná nejednoznačná výnimka horšia ako jasný postup.
Dovoľte mi spýtať sa aj predkladateľa, či si naozaj myslí, že slovenský starosta bude schopný interpretovať nasledovnú výnimku. Podľa písmena r) v 1. paragrafe "nie je nutné obstarávať civilnú zákazku na dodanie tovaru určeného na ďalší predaj alebo nájom tretím osobám, ak obstarávateľ nemá osobitné právo alebo výlučné právo predávať alebo prenajímať tento tovar a iná osoba môže ten istý tovar predávať alebo prenajímať za rovnakých podmienok ako obstarávateľ, okrem zákazky, ak ju zadáva centrálna obstarávacia organizácia".
Túto formuláciu by mal problém pochopiť aj školený právnik vo verejnom obstarávaní, a ak si myslíme, že týmto spôsobom ideme uľahčiť život starostom alebo riaditeľom škôl, tak sa veľmi mýlime.
Z ich pohľadu je tu však aj ešte lepšia formulácia, nový zákon, a spomenul to tu aj pán minister v úvodnom slove, chce umožniť, aby štátne organizácie alebo verejné organizácie mohli aj bez obstarávania zadávať priamo zákazky svojim vlastným organizáciám, aby sa nemuselo súťažiť, keď sa zadáva, nazvime to tak, vnútri verejného sektora. Či je to dobrý nápad, je na diskusiu, úplne dávať na to plošne výnimku, ale to nechám na chvíľu bokom.
A teraz mi dovoľte prečítať formuláciu, ktorú slovenský zákon teda v tomto má obsahovať: "Tento zákon sa nevzťahuje na civilnú zákazku alebo koncesiu, ak kontrolovaná právnická osoba, ktorá je verejným obstarávateľom, zadá túto zákazku alebo koncesiu svojmu kontrolujúcemu verejnému obstarávateľovi alebo inej právnickej osobe kontrolovanej tým istým verejným obstarávateľom, ak v právnickej osobe, ktorej sa zadáva táto zákazka alebo koncesia, nie je žiadna priama účasť súkromného kapitálu okrem nekontrolných a neblokujúcich foriem súkromnej kapitálovej účasti vyžadovaných na základe právnych predpisov v súlade so Zmluvou o Európskej únii a Zmluvou o fungovaní Európskej únie, ktorými sa nevykonáva rozhodujúci vplyv na kontrolovanú právnickú osobu."
Takže v meste Prievidza alebo v meste Topoľčany si sadnú a budú teda rozmýšľať, že či teda môžu mestské služby zadať niečo mestu alebo mesto mestským službám bez obstarávania, a ešte raz začnú čítať: "Tento zákon sa nevzťahuje na civilnú zákazku alebo koncesiu," okej, "ak kontrolovaná právnická osoba, ktorá je verejným obstarávateľom", v poriadku, "zadá túto zákazku alebo koncesiu svojmu kontrolujúcemu verejnému obstarávateľovi", dobre, takže technické služby mestu, "alebo inej právnickej osobe kontrolovanej tým istým verejným obstarávateľom," okej, takže sesterskej, technické služby mestským lesom, ak sú to verejní obstarávatelia, a teraz, "ak v právnickej osobe, ktorej sa zadáva táto zákazka alebo koncesia, nie je žiadna priama účasť súkromného kapitálu okrem nekontrolných a neblokujúcich foriem súkromnej kapitálovej účasti vyžadovaných na základe právnych predpisov v súlade so Zmluvou o Európskej únii a Zmluvou o fungovaní Európskej únie, ktorými sa nevykonáva rozhodujúci vplyv na kontrolovanú právnickú osobu." No a myslím, že v tej chvíli v Prievidzi a v Topoľčanoch to zabalia, alebo už tretíkrát to skúšať nebudú.
Takže toľko k tomu uľahčeniu.
Ešte jeden príklad. Zákon o verejnom obstarávaní obsahuje tzv. prahy, to sú sumy, od ktorých sa musí postupovať podľa nejakého procesu. Už aj dnes je tých prahov viac, aj v európskych smerniciach je ich viac, ale tento zákon obsahuje, myslím, že historicky suverénne najvyšší počet prahov, od ktorých sa v jednotlivých oblastiach treba obstarávať.
Obsahuje prah 5 000 eur, 20 000 eur, 40 000 eur, 70 000 eur, 134 000 eur, 200 000 eur, 207 000 eur, 800 000 eur a 5 186 000 eur. Priznám sa, že rozmýšľam nad momentálnym procesom úradníka alebo politika, ktorý si povedal, že, no tak toto od 200 000, ale toto až od 207 000, lebo to je fakt zásadný rozdiel, ktorý nemohol zjednotiť, lebo 207 000 eur je jeden z tých prahov vyžadovaných Úniou v určitých prípadoch a on nemohol to tam zjednotiť, ale musel si povedať, že prečo by som si nepridal nový prah a nevyryl tak svoje meno do večnosti slovenskej legislatívy. Dalo by sa ísť týmito príkladmi ďalej, ale myslím, že pointa je pomerne jasná.
Dovoľte mi preto prejsť k tomu, čo zákon robí alebo nerobí s dnešnými najčastejšie, akútnejšie pociťovanými problémami verejného obstarávania.
Jeden z najčastejších pociťovaných problémov, ktoré dneska sú, sa často spomína problém najnižšej ceny. Ak niekto z vás, a myslím, že z tých, čo, poviem, tu zostali, určite to niekto zažil buď osobne, alebo sa rozprával s ľuďmi, tak najčastejšia sťažnosť na zákon o obstarávaní po tej, že je komplikovaný, zložitý a nerozumieme mu, je, že musíme nakupovať za najnižšiu cenu, čo nie je v mnohých prípadoch dobré. Povedia vám opäť starostovia, riaditelia, neviem kto všetko. V skutočnosti ten problém je trochu zložitejší a oplatí sa k nemu trošku vysvetliť.
Aj dnešný zákon obsahuje to, že je možné nakupovať nielen podľa najnižšej ceny, ale aj podľa tzv. najvýhodnejšej ponuky, ekonomicky najvýhodnejšej ponuky. A ten zákon hovorí, že ekonomicky najvýhodnejšia ponuka je taká, ktorá berie do úvahy výhodnosť nielen cenovú, ale aj iných kritérií. To je podľa európskej smernice a to umožňuje, aby obstarávatelia nešli podľa najnižšej ceny. Preto sa priznám, že keď dávno pred mnohými rokmi som prvýkrát počúval tieto sťažnosti, tak som trochu možno aj poučoval - a za to sa dneska chcem ospravedlniť - mnohých obstarávateľov v tom, že však nech si prečítajú zákon, môžu robiť aj ekonomicky najvýhodnejšiu ponuku. Keď však niečo povie viacej ľudí, vždy je vhodné sa zamyslieť, či poučovanie je namieste, a zistil som, že nie je. Nie preto, že by to tam nebolo v zákone, ale preto, že prax Úradu pre verejné obstarávanie voči tomuto bola veľmi reštriktívna, v mnohých prípadoch zrušili mnohé tendre, ktoré išli podľa ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, a zároveň úrad nikdy nevydal podrobné metodiky, ako sa to má uplatňovať. To znamená, že najdlhšia, ktorú kedy vydal, má asi dva odseky, ale to bolo po intenzívnom tlaku aj z mojej strany. Čo znamená, že starosta, riaditeľ štátnej inštitúcie, verejný obstarávateľ je dneska v situácii, kde buď môže ísť na istotu s najnižšou cenou, to mu nikto nezruší, teda minimálne nie kvôli tomu, alebo môže ísť do ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, kde mu ale chýbajú absolútne jasné metodiky, že čo je, keď kupuje mäso, keď kupuje stavbu, čo sú tie kritériá, ktoré tam môže dať, a čo už sú kritériá, ktoré sú diskriminačné alebo neakceptovateľné. Nikto mu to nepovedal.
Úrad pre verejné obstarávanie odmieta k tomu čokoľvek vydať, ministerstvo vnútra odmieta k tomu čokoľvek vydať, hoci oboch som žiadal ja, ale myslím si, že aj mnoho ďalších ľudí, aby to spravili. Nechali obstarávateľov, jednoduchšie povedané, v štichu, a preto obstarávatelia cítia tlak, že radšej idú na najnižšiu cenu, lebo ak si nemôžu dovoliť opakovanie tendra a neistotu, tak potrebujú mať istotu z najnižšej ceny.
Keď sa tento zákon dostal do pripomienkového konania, tak pani predsedníčka a ďalší predstavitelia slávnostne povedali, že všetky tieto problémy sú minulosťou, lebo zákon už pôjde podľa ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, a tým pádom už sa nepôjde podľa najnižšej ceny. A musím povedať, že to považujem za mimoriadny cynizmus, a nielen preto, že predtým sa tomu odmietli venovať, keby to teraz vyriešili, by mi to stačilo, ale pretože, ak si otvoríte ten príslušný paragraf, tak tam sa povie najprv v jednej vete, že sa vyberá podľa ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, a potom sa povie, že ekonomicky najvýhodnejšia ponuka má formu buď teda nákladovej efektívnosti, zložených kritérií alebo najnižšej ceny. To znamená, že oni len prehodili dve slovíčka. Predtým sa povedalo podľa najnižšej ceny alebo ekonomicky najvýhodnejšej ponuky a teraz povedali, že podľa ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, medzi ktoré patrí aj najnižšia cena. Nič sa nezmení.
Úrad, ktorý štyri roky odmieta dať obstarávateľom jasné zadanie, ako majú takto nakupovať mäso, aby nešli podľa najnižšej ceny, ako majú takto nakupovať stavby, ako majú takto nakupovať autá, im nedáva v zákone nič, len sa tvári, že slovíčkarením rieši problém.
Schránky. O schránkach dlho hovoriť nebudem, lebo sme tu mali na začiatku tejto schôdze protischránkovú novelu, dovolím si len pripomenúť, že napriek tomu, že medzičasom teda už sú známe aj európske predpisy v tomto smere, tento zákon len preberá zlý, schválený, deravý protischránkový zákon, ktorý sme tu odsúhlasili hlasmi SMER-u pred zopár týždňami.
Tretí problém: dodatky. Keď sem ešte nechodil pán minister Borec, ale chodil vlastne pán minister Kaliňák v nádeji na získanie politických bodov, tak jeden z veľkých politických bodov bolo získanie zákaz dodatku navyšujúcich cenu. A tvrdil, že nebudú možné dodatky navyšujúce cenu, že nebude sa dať tým, že postavím stavbu, objednám si stavbu za milión,a potom si k nej prikúpim dve ceruzky za stotisíc alebo poviem, že sa odohrali nečakané záležitosti, a preto treba cenu navýšiť, lebo treba robiť ešte túto výkopovú prácu alebo treba niečo zmeniť na streche domu, že to už nebude možné, resp. bude to možné len so súhlasom novozriadenej Rady Úradu pre verejné obstarávanie - koniec dodatkov navyšujúcich cenu.
Po roku sme vyhodnotili, čo sa stalo, a zistili sme, že rada úradu, podotýkam, vymenovaná touto vládou, aby bolo jasné, teda o akú politickú zodpovednosť ide, prijala rozhodnutie, že za dodatky navyšujúce cenu sa považujú len také, ktoré navyšujú cenu za úplne rovnaké plnenie. Ak sa však plnenie v dodatku len trošku zmení a rozšíri, tak už to nie sú dodatky navyšujúce cenu, a preto sú vlastne úplne v poriadku. Inými slovami, to, čo sa malo zakázať, je naďalej povolené, ale pán minister Kaliňák mal svoje dva dni v tlači kvôli tomu. Nevšimol som si, že by sa to v tomto návrhu nejakým spôsobom opravovalo.
Štvrtý problém: skrytí subdodávatelia. Jeden z hlavných problémov dnešnej legislatívy, ktorý dlhodobo, musím povedať, že bol zanedbávaný, bola otázka transparentnosti subdodávateľských vzťahov. Zákon totiž dneska umožňuje obstarávateľovi vymáhať mnohé informácie o svojich subdodávateľoch, o subdodávateľoch na zákazke, to znamená, že obstarávateľ, ak chce, tak môže veľa, ale ak nechce, ak aj jemu vyhovuje, že kto je skutočný dodávateľ väčšiny prác, je skryté v tieni, tak zákon ho len málo núti, aby sa to odhalilo. Preto môžu kolovať aj po Bratislave príhody o tom, že ktorá firma spojená s ktorým ministrom je za ktorými projektmi v opise a tam a onam. A tieto tvrdenia sa nedajú dnes ani vyvrátiť, ani potvrdiť, minimálne teda na základe verejne dostupných. A dokonca obstarávateľ sa dneska môže tváriť, že to nevie a ani ho to nezaujíma. Opäť v oblasti transparentnosti subdodávateľských vzťahov nie sme svedkami žiadnej zmeny, aspoň takej, ktorá by stála za pozornosť.
A posledná vec, ktorú férovo priznám, že je len minoritne otázkou zákona, ale treba ju tu spomenúť, je otázka funkčnosti samotného Úradu pre verejné obstarávanie. Úrad pre verejné obstarávanie oslávil tento rok pätnásť rokov a treba povedať, že to nebolo pätnásť rokov zásadného pozitívneho vplyvu na verejné blaho v Slovenskej republike. Nefunkčnosť Úradu pre verejné obstarávanie, dlhodobá nefunkčnosť, a opäť teda to teraz nebudem hádzať vôbec na vládu Roberta Fica, aby nevznikol nesprávny dojem, dlhodobá nefunkčnosť Úradu pre verejné obstarávanie je jeden z najväčších problémov uplatňovania tohto zákona, lebo ona práve často vedie k tomu, že mnohé veci, ktoré by v iných situáciách riešil regulátor dobre, sa potom riešia v zákone, lebo na regulátora sa nedá spoľahnúť.
Dĺžky procesov. Osobne som podal viacero kontrol na Úrad pre verejné obstarávanie, najmä v súvislosti s pánom ministrom Čaplovičom, a bez toho, aby som sa chcel chváliť, musím povedať, že vo väčšine z nich mi nakoniec Úrad pre verejné obstarávanie dal za pravdu, hovorím to len preto, aby niekto ma neobviňoval z frivolných podnetov. Úradu pre verejné obstarávanie dokonca aj v jednoduchých prípadoch trvalo rok až rok a pol, kým tú kontrolu vykonal. Dovoľujem si pripomenúť, že len na podaní na súd na nezákonnosť takej zmluvy pre porušenie zákona je dnes maximálne rok. To znamená, že kontroluje sa dlhšie, ako sa vôbec zmluva môže napadnúť. A takých problémov je tam viac. A opäť, s tým zákon viem urobiť len niečo, ale je podľa na mňa načase sa zamyslieť aj nad širšími inštitúciami, zmenami vo vzťahu k regulácii verejného obstarávania, lebo to, čo máme, nám zjavne nefunguje.
A preto mi dovoľte na záver tohto vystúpenia povedať, že tento navrhovaný zákon nespĺňa ani kritérium jednoduchosti, nespĺňa ani kritérium zvýšenia transparentnosti a nespĺňa ani kritérium zvýšenia efektívnosti, čo sú podľa mňa tri kľúčové kritériá na nový zákon o verejnom obstarávaní. A preto, ak ho táto snemovňa schváli, bude ho potrebné v budúcom období dosť zásadne zmeniť, za čo sa už vopred chcem ospravedlniť všetkým obstarávateľom, ale myslím, že radšej než pracovať pod týmto zákonom, ešte nejakú zmenu, najmä smerujúcu k zásadnému zjednodušeniu celého procesu, zvládnu.
Ale aby sme sa tomu vyhli, ak sa dá, dovoľte mi na záver navrhnúť, aby sme tento zákon vrátili na dopracovanie vláde, a tým pádom ešte si dali priestor na jeho zásadné zlepšenie.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja teda som vo svojom vystúpení ten colný sadzobník celkom neriešil, ale iba vrátim sa k tej prvej časti.
Myslím, že tu môže byť aj trošku nedorozumenie a hneď v dvoch rovinách. Prvá rovina je, že medzi Čínou a Ruskou federáciou dneska z hľadiska slovenskej zahraničnej politiky existujú dosť významné rozdiely, ktoré vyplývajú nielen teda z rozličnej ekonomickej veľkosti a dôležitosti, ale napríklad aj z toho, že voči predstaviteľom jednej z tých krajín sme súčasťou sankčného systému vzhľadom na agresiu na východnej Ukrajine a voči druhému nie sme v žiadnom takom vzťahu. Ale ten podstatnejší rozdiel medzi komerčnou bankou a medzinárodnou bankou, ktorá je nástrojom zahraničnej politiky a určitých štátnych cieľov, to znamená, že keď, ak si tu akákoľvek komerčná ruská banka alebo aj čínska, teda o ruskej, bude zriaďovať svoju pobočku, ja s tým nemám problém. Koniec koncov máme tu aj Sberbank, aj keď tá sa dneska zase predáva. Takže to je trošku rozdiel.
Ale to, o čom hovoríme tu, je medzinárodná banka, ktorá je vyjadrením aj určitých zahraničnopolitických hodnôt a preferencií a ktorá zároveň dostane určité zvýhodnenie a imunity, ktoré teda komerčná banka nedostane. Ak komerčná banka je na Slovensku prítomná, tak sa musí chovať podľa slovenských bankových zákonov a podlieha štandardným reguláciám. Toto zastúpenie bude trošku v inej situácii.
Keď to poviem tak, ideme v podstate akreditovať a určitými privilégiami a imunitami vybaviť agentov na, agentov inštitúcie, ktorá ide za cieľmi Ruskej federácie, a nevidím na to, na to dneska dôvod. Nehovorím, že keby taká vec dneska existovala, že ju máme rušiť a ísť do toho baranom, ale v tejto zahraničnopolitickej situácii to aktívne robiť ako prví na svete je pre mňa mimoriadne zvláštne.
Takže z toho titulu bolo moje vystúpenie, nie ani z nejakej rusofóbie, ani z obavy z pôsobenia komerčných bánk na slovenskom trhu, ale z tejto veľmi špecifickej situácie.
Ďakujem.

251.
Ďakujem pekne. Je asi prekvapujúce, že budem vystupovať k veci, ktorá pôsobí natoľko technicky ako táto zmluva. Priznám sa dokonca, že asi by som ani nevystupoval, ak by sa tejto téme chcel venovať iný poslanec Národnej rady, ale keďže sa jej nikto venovať zjavne nechce, tak cítim potrebu aspoň pre záznam a budúcnosť tu niekoľko vecí uviesť.
Chcem uviesť, že Medzinárodná investičná banka je banka, ktorá sídli v Ruskej federácii, je to banka, ktorej rokovací jazyk je ruský a ktorá je do veľkej miery ovládaná Ruskou federáciou, čo vzhľadom na súčasnú geopolitickú situáciu, ktorá trvá už viac ako rok a pol, by malo otvárať otázniky o zmluvách tohto typu. Ako sa píše v samotnej predkladacej správe, je to prvá kancelária takejto tejto banky mimo územia Ruskej federácie, mimo centrály v Moskve a musím sa priznať, že som prekvapený, prečo považujeme za vhodné v tejto dobe týmto spôsobom poskytovať tejto banke privilégiá, ktoré vyplývajú z tzv. prezidentskej zmluvy. To znamená, jednak je to tá nadradenosť nad slovenskými zákonmi, ktoré tu teda odhlasujeme v utorok, keď sa o tom tu bude hlasovať, a jednak je to naozaj zriadenie prvej kancelárie mimo územia Ruskej federácie.
Takže chcem týmto vyjadriť za seba prekvapenie, že Slovenská republika k tomuto pristupuje v kontexte aj našich postojov v rámci Európskej únie vo vzťahu k tomu, čo sa deje najmä na východe Ukrajiny, ale celkovo vo vzťahu k politike Ruskej federácie voči Európskej únii, v súčasnosti to považujem za, poviem to otvorene, považujem to za nemúdre.
A chcel som, aby to zaznelo, takže preto, kolegovia, ďakujem ešte raz za vašu pozornosť.