Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Kolegovia zo strany SMER, ak máte aj na mňa nejakú sochu, tak teraz je ten čas vyjsť s tým von, chcem povedať, aby sme potom nemuseli prerušovať rokovanie. Je veľa možností, ako na tejto schôdzi hovoriť. Pôvodne som rozmýšľal, že naozaj budem detailne analyzovať, možno aj polemizovať o tom, čo kto naozaj v zdravotníctve spravil a nespravil. Ale myslím, že už uplynulé tri hodiny toho priniesli dosť, a obávam sa, že ešte ďalšie tri až štyri hodiny toho prinesú ešte viac. Potom som rozmýšľal, tento týždeň mi prišla na stôl ďalšia kauza, ktorá sa týka pána súčasného šéfa Všeobecnej zdravotnej poisťovne Vaďuru ešte z čias, keď bol šéfom Fakultnej nemocnice v Bratislave, a je to kauza, kde dokonca je spomínaný aj súčasný predseda vlády, že možno na nejakom novom príklade, aby sme sa nenudili, si budeme ilustrovať, ako to v zdravotníctve fungovalo a funguje za vlády strany SMER. Ale potom som si hovoril, že aj to bude, na to bude čas niekedy inokedy, lebo priznám sa, že mal som teraz dlhšie svojho mladšieho syna v nemocnici a ako som do tej nemocnici za ním chodil, tak som si spomenul na jednu skúsenosť, ktorú som mal pred piatimi rokmi, keď už som bol v Národnej rade a moja manželka mala mať určitý zákrok nemocničný a ja som jej sľúbil, že tam budem. Tak som sa odtiaľto veľmi ponáhľal, ale prišiel som tam neskoro. Už tam s tým začínali a dostal som sa do polemiky s ošetrujúcim lekárom. Na pomery tohto parlamentu tu by sa to nenazvalo dokonca ani polemikou, lebo ináč nedochádzalo k nejakému strkaniu ani osobným útokom, ani nadávaniu, došlo len k niečomu, len k tomu, že sme na seba zvýšili na chvíľu hlas. A napriek tomu ma ten ošetrujúci lekár informoval, že nebude schopný operovať za týchto okolností. A potom mi aj vysvetlil, že nie je to nejaký ani trest, ani pomsta, ale že jednoducho dostal určité množstvo adrenalínu do krvi v rámci tej polemiky a že by bolo nezodpovedné od neho operovať moju manželku v stave, v ktorom v tej chvíli je. A aj to množstvo adrenalínu mohlo ovplyvniť kvalitu jeho výkonu. A ja som si v tej chvíli naozaj uvedomil, že medicína žije v úplne inom svete, než v akom žijeme my tu. Je to svet, teda aspoň v normálnych krajinách, kde sme svedkami trpezlivého, neustáleho zlepšovania zdravotnej starostlivosti, vďaka ktorej vo všetkých vyspelých krajinách sa žije každý rok o niečo dlhšie, vďaka ktorej chorobám, ktoré ešte pred pár rokmi niekoho zabili, sa človek úplne nepoddá. A to nie je len naozaj liekmi. Dokonca to nie je ani len samotnými ďalšími technologickými objavenými prístrojmi. Je to naozaj trpezlivou, pokojnou prácou tímov vysokokvalifikovaných ľudí, ktorí ťahajú ten systém niekam vpred. A keď si predstavíme, ako títo vysokokvalifikovaní ľudia fungujú dnes na Slovensku, v akom prostredí oni fungujú, zastavme sa pri tom na chvíľu.
Veľa sa tu hovorí o vyciciavaní, lebo to je také viditeľné. Tu sa ukradne milión, tu sa ukradne päť miliónov, tu sa ukradne možno desať miliónov a je to aj pomenovateľné, zrejmé, hnevá to všetkých normálnych ľudí. Ale to vyciciavanie je len jedna z vlastností toho, čo máme dneska v slovenskom zdravotnom systéme, tí vysokokvalifikovaní ľudia, ktorí nám majú zachraňovať životy a snažia sa o to, pôsobia v prostredí, ktoré je z hľadiska svojej organizácie charakterizované absolútnou neprofesionalitou manažmentu, absolútnym neporiadkom v tom, ako je to všetko organizované, absenciou pravidiel, formalizmom a systémom, kde vlastne nič neplatí, nič nie je pevné, na nič sa nedá spoľahnúť.

Dovoľte mi použiť predsa len na chvíľku ten minulotýždňový príklad pána Kostku, ale nie z toho uhla pohľadu, z ktorého sa už hovorilo už tu dnes, vlastne v médiách, kde sa pripomenulo, ako sa mu znásobovali objemy a kto sa uňho dal masírovať. Vezmime si to z hľadiska fungovania inštitúcie a pravidiel na Slovensku. Vezmime si, že máte situáciu, kde prevádzkujete šesť veľkých zariadení lekárskych, medicínskych, po celej krajine a zastrešuje vám ich jeden sedemdesiatročný dôchodca na PN-ke. Ja som pôsobil dlho vo vysokom školstve, tam bol problém s lietajúcimi profesormi, trochu aj dodnes ten problém je. Ale ani vo vysokom školstve, kde nejde o život, si neviem predstaviť, že by jeden profesor garantoval šesť pracovísk a ešte popri tom v skutočnosti ležal doma na PN-ke a mal sedemdesiat rokov. To už sa nedeje ani vo vysokom školstve, ani v tom Sládkovičove, ktoré spomenul pred niekoľkým hodinami pán poslanec Hlina. Ale v našom zdravotníctve, kde ide o život, toto možné je. Takisto tam bývalí zamestnanci vypovedali, že mali pracovať s určitým zariadením, ktoré v skutočnosti môžu obsluhovať len lekári. A oni s tým museli pracovať, hoci lekári neboli. A zároveň keď to zariadenie nefungovalo, lebo že sa pokazilo, tak kvôli tomu, aby na to pacienti neprišli, museli predstierať, že funguje. A museli robiť akože procedúry s nefunkčným terapeutickým zariadením v roku 2015 na Slovensku, nie v Kamerune, nie na Haiti, v nejakej voodoo chatke, ale na Slovensku. Tí istí zamestnanci vypovedali, že mali realizovať akupunktúru na základe toho, že dostali do ruky schému s tým, kde majú tie ihly pichať. A toto sa mohlo diať niekoľko rokov na Slovensku. Takisto sa u nás mohlo diať to, že niekto zobral kód, ktorý bol odsúhlasený a ktorý bol určený na experimentálne terapie, ktoré sa mali pravidelne vyhodnocovať, pričom viac ako tri roky ich nikto vôbec nevyhodnocoval. A za ten čas sa znásobil objem tých objednávok viac ako 20-násobne. A opäť ani Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý má priamo v popise zákona strážiť, ako poisťovne nakladajú s peniazmi poistencov, nič na tom nevadilo, ani sa na to ten úrad nepozrel. Toto je to skutočné zlyhanie systémov na Slovensku, že sa tu môžu diať veci tak, že keby sme si to rozprávali pri pive, tak nikto tomu neuverí, pričom sa tu môžu diať a môžu sa tu diať niekoľko rokov, až kým sa na to náhodou nepríde. A možno sa dejú aj ďalej, koniec koncov, ako vieme, v tých objednávkach sa pokračuje. A ja naozaj tu dneska nechcem riešiť maséra, ja tu chcem riešiť absolútne zlyhávanie systémov a inštitúcií v našom zdravotníctve. Ak je možné, aby vám niekto pichal akupunktúru za 45 eur na výkon tak, že má schému v ruke a pichá vám ihly do tela, tak sa pýtam, čo je ešte možné v tomto systéme, akú záruku máte, že keď vaši blízki prídu do nemocnice, že sa im nič nestane, akú záruku máme, keď minister hovorí, že on osobne by si nikdy neodpustil, keby bola znížená kvalita zdravotnej starostlivosti kvôli odchodu sestier, ako mu to môžem veriť, keď podľa neho všetky tie doterajšie kauzy sú pseudokauzy, ako môžem veriť zmyslu pre realitu ľudí, ktorí hovoria, že v slovenskom zdravotníctve sa nekradne, že to sú výmysly zlých neprajníkov. Toto všetko navyše vedie k rozkladu morálky samotných zdravotníckych pracovníkov.

Predstavte si seba, že pracujete v systéme, v ktorom je neporiadok, dá sa všetko vybaviť, na to, čo je v ňom potrebné, peniaze nie sú, ale kradnú sa tam peniaze vo veľkom pre mocných a vy fungujete v tom, vo veľmi ťažkom a stresovom prostredí. Aký to má asi vplyv na tú extrémne vysokokvalifikovanú činnosť? Inými slovami, lekári a zdravotné sestry, ktoré by mali v zásade pôsobiť v skleníku, kde nemusia nič iné riešiť, len to, aby konkrétnemu človeka čo najlepšiu starostlivosť dali, pričom ostatné by nemali riešiť, nemali by sa s tým trápiť, mali by mať ochranu pred inými vplyvmi, tak namiesto toho pôsobia na kombinácii sibírskej tajgy a bordelu a tam od nich očakávame, že budú poskytovať zdravotnú starostlivosť na úrovni Českej republiky alebo až Holandska, a preto máme veľa možných riešení technokratických.

Ja som zvedavý, koľko ľudí tu ešte dneska spomenie DRG. To nie je nič iné, len obyčajný normatív. To je normatívne platenie za výkony. V školstve sme zaviedli normatívne platenie za výkony. Dneska všetci protestujú, že to nebolo dobré. Ja som veľmi zvedavý, keď sa zavedie DRG, koľko ľudí o štyri roky bude hovoriť o tom, že vlastne má to aj nejaké svoje nevýhody a limity. Napriek tomu DRG treba zaviesť. Len to nie je žiadny magický kľúč s tým, že keď sa zavedie, tak naše zdravotníctvo bude fungovať (aj s Pažinkovou, Paškom, Rašim a Čislákom), že ho zavedieme a všetko sa zmení. Nie, tu potrebujeme indikátory kvality, potrebujeme minimálnu sieť úplne zmeniť tak, aby naozaj ľudia z Oravy nemuseli chodiť do Žiliny na niektoré vyšetrenia, aby nemuseli chodiť o štvrtej ráno pre časenky, ktoré aj tak nedostanú. To sú všetko tie technokratické časti, ktoré sú nevyhnutné, ale hádam môžeme povedať úplne normálne a otvorene, že bez splnenia základných politických a morálnych predpokladov všetky tieto technokratické kroky neprinesú do toho žiadnu výraznú zmenu.

A čo sú tie morálne a politicky nevyhnutné kroky? Určite ich je veľa, ale ja si dovolím o troch z nich.

Prvá vec je skutočná vôľa a pozornosť tých, čo to majú na starosti. My máme predsedu vlády, ktorý v súčasnej kríze jediné k nej povedal systémovo, že on osobne sa vyhýba nemocniciam ako čert krížu. Máme ministra financií, ktorého jediný príspevok k riešeniu situácie v zdravotníctve je, že sa aj on dal masírovať, aspoň podľa výpovedí bývalých zamestnancov. To je všetko. Ak ste od Petra Kažimíra počuli niečo iné k tejto veci, tak ma môžete potom informovať vo faktickej poznámke o tom. Rád sa to dozviem. Ale ja som nič iné od neho o tom nepočul. Zdravotníctvo musí byť premiérska téma. Povedal to dokonca už aj prezident, ktorého naozaj, myslím, nikto nepodozrieva, že by v najbližších voľbách mal nejaký bezprostredný záujem.
Druhá vec, ktorá je nevyhnutná, to je niečo s hlboko nepríťažlivým názvom, ktorým je sfunkčnenie inštitúcií. Kým nebude sfunkčnené ministerstvo zdravotníctva, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a Všeobecná zdravotná poisťovňa, tak sa nikam nepohneme, pretože hoci môžeme schváliť akýkoľvek objem zákonov, ale toto sú tri inštitúcie, ktoré musia byť obsadené úplne inak ako dnes, pričom musíme mať na to takú vôľu, ktorá dnes chýba. Viacerí tu spomínali pána Senčáka, že po zlyhaní na ministerstve zdravotníctva ešte za vyšší plat išiel robiť v podstate dvojku na Úrad pre dohľad. No ale povedzme si otvorene, že jeho jednotka pani Pažinková je úplne rovnaké zlyhanie ako pán Senčák. Povedzme si otvorene, že menovaný úrad dnes neplní svoje základné funkcie vo väzbe na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Všeobecná zdravotná poisťovňa je organizácia, cez ktorú prechádzajú dve tretiny zdrojov v zdravotníctve, ale napriek tomu ona zjavne dodnes nemá systém, ako nastaviť, vyhodnocovať a ukončiť pilotné projekty, lebo inak kauza maséra by nikdy nemohla nastať, je z organizácie, ktorá zjavne nemá žiadny systém na funkčné riešenie konfliktu záujmov, inak by kauza tety Anky nemohla nastať, čo je z jedného z najväčších podnikov na Slovensku vôbec, a z verejných peňazí je to u nás asi najväčší podnik, okrem Sociálnej poisťovne, ktorá však má pomerne jednoduchú prácu vyplácania dôchodkov, nemá základné manažérske systémy a kvalitných ľudí na to, aby ich vykonávali.

A tretia vec, ktorá je tu predpokladom, je, aby sa do zdravotníctva na tých najvyšších miestach vrátila zodpovednosť. Slovenská spoločnosť rieši, keď nejaký lekár, keď nejaká sestra neposkytne zdravotnú starostlivosť takú, aká by byť mala. Tam niekde sa stane chyba a možno až niečo závažnejšie, tak to sa rieši, ale neriešime vôbec to, že na úrovni manažmentov nemocníc, manažmentov týchto úradov a poisťovní, na všetkých tých stredných a vyšších priečkach tohto systému neexistuje žiadna zodpovednosť. Tu nejde len o pána Senčáka a o to, že jeho trestom za kauzy bolo vykopnutie nahor. Tu ide aj o to, že z riaditeľov nemocníc slávnostne odvolaných za kauzu vývarovne sú všetci dnes buď v nejakých iných pozíciách, kde sa o nich stará SMER a tá istá nemocnica. Tí ľudia, ktorí v tých nemocniciach vtedy boli, v skutočnosti sú často za tie zmluvy zodpovednejší než tí riaditelia, ktorí sú dneska často riaditelia nemocníc, ako to vidíme napríklad v Trnave. A takto by sa dalo ísť ďalej. To znamená, že tu nielen nefunguje trestnoprávna zodpovednosť, ale tu nefunguje ani hmotná zodpovednosť, ale ani základná osobná politická alebo, povedzme, manažérska zodpovednosť. A pokiaľ to nezmeníme, tak, hovorím, môžeme prijať aj DRG, aj MRG, aj SRG aj ľubovoľnú anglickú skratku, akú si vymyslíte, nič sa nezmení. Zmeniť slovenské zdravotníctvo je možné.Bolo tu spomenuté, ja nebudem o tom dlho hovoriť, že Česká republika má radikálne iné výsledky. Napriek takmer 80-ročnej spoločnej histórii, napriek spoločnej kultúre aj mnohým spoločným napríklad vzdelávacím inštitúciám, ak si vezmeme, kde študovali mnohí slovenskí lekári a kde, naopak, študujú českí lekári, napriek tomu, keď po dvadsiatich piatich rokoch od revolúcie robili v Čechách a na Slovensku prieskum o spokojnosti s rôznymi aspektmi, tak drvivá väčšina obyvateľov Českej republiky povedala, že zdravotníctvo funguje oveľa lepšie ako v roku 1989, väčšina obyvateľov na Slovensku tu odpovedala opačne, niet na jednej strane tej depresívnejšej štatistiky, na druhej strane tej nádejnejšej štatistiky, lebo takto dobehnúť Českú republiku sa musí dať v priebehu štyroch až ôsmich rokov, to nie je niečo, čo nemôžeme zvládnuť. Ale zároveň treba povedať, a to je aj záver môjho vystúpenia, že nedá sa to zmeniť s tými, ktorí ten súčasný stav zaviedli, a preto ja osobne aj za SIEŤ môžem povedať, že my ho ani s nimi meniť neplánujeme. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán minister, vzdialenosť vášho prejavu od reality nášho zdravotníctva, ako ju zažívajú každý deň aj pacienti, aj zdravotnícky personál, je asi najväčšia, o akej som na Slovensku počul od čias Vladimíra Mečiara, taký neskutočný falošný tón, aký ste nasadili, naozaj také nielen svetlé zajtrajšky, ale svetlé dnešky, ktoré ste zabezpečili. Ja sa chcem spýtať, kto vám to radí, kto vám to písal? Musím vám povedať, že keby sme video vášho vystúpenia povinne pustili dospelým obyvateľom Slovenska, tak nič horšie by sa vám ani vašim patrónom stať nemohlo, lebo tie úžasné dnešky, ktoré ste nakreslili, nevidí nikto okrem vás. A jedna z najhorších vecí, ktoré sa môžu človeku vo verejnej službe stať, je, keď je už tak mimo reality alebo je ochotný predstierať, že je tak mimo reality, že to už ľudia vidia, že už sa to nedá nijako zahmliť. Ale váš prejav bol absolútne mimo reality, kohokoľvek, aj vašich vlastných voličov, ktorí vás tu nevidia, a nie opozičných. Ja nepoznám človeka v tejto krajine, nestretol som mimo tejto Národnej rady takého, ktorý by si myslel o našom zdravotníctve to, čo ste tu vy predviedli, pričom teraz je úplne jedno, či ten človek volí Fica alebo Procházku. Jednoducho ľudia vidia, aký je to průser, v akom to je. A namiesto toho, aby ste to priznali a pomenovali nejaký plán, skutočný plán, práve tak naozaj ste si nezadali so 17. zjazdom strany, ktorý tiež prišiel krátko pred pádom režimu. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predseda. Dovoľte mi predložiť dva procedurálne návrhy.
Prvý procedurálny návrh je, aby Národná rada hlasovaním sa uzniesla, že pozýva pani Lazorovú, pani Kaveckú a pána Crmomana na rokovanie Národnej rady.
A druhý môj procedurálny návrh je, aby teda Národná rada umožnila týmto trom osobám vystúpiť na rokovaní Národnej rady. Ďakujem veľmi pekne.

Budem stručný, ani som neplánoval, ale keďže pán kolega Poliačik sa vyslovene spýtal, no, ja tiež nie som právnik, ako si správne povedal, ale viem teda z tej päťročnej praxe tu, že prezidentom vrátené návrhy – a to sa týka aj tohto prezidenta, aj predchádzajúceho – bežne obsahujú okrem teda návrhov neschváliť zákon ako celok, prípadne návrhu vypustiť nejaký text aj návrh doplniť nejaký text alebo zmeniť text. No poviem ti taký jednoduchý príklad, ktorý si určite budeš pamätať, je to napríklad zmena účinnosti, čo je z legislatívneho pohľadu úplne to isté a je tam napríklad veľmi bežne, takže to, čo, ak by prezident nemohol navrhnúť zmenu účinnosti, tak by nemohol navrhnúť nič iné. Ale spadá to do tej istej; ale to už je asi veľmi legislatívno-technické, ale prezidenti majú pripomienky aj teda idúce nad rámec vracania zákonov a vypúšťania pomerne často.
Toľko z mojej strany.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi tiež požiadať vás o podporu tohto zákona, ktorý pán prezident vrátil, v jeho pôvodnom znení, teda vrátane tej pripomienky, ktorú namieta. Ako autor toho pozmeňujúceho návrhu, kvôli ktorému prezident vracia zákon, dovoľte mi vystúpiť. Nebudem opakovať to, čo povedal pán kolega Madej, hoci s tým do veľkej miery súhlasím. Dovoľte mi možno zamerať sa ešte na niektoré iné aspekty.
V prvom rade, odkedy bol tento zákon schválený, banková asociácia spustila pomerne nevídanú PR kampaň proti tejto novele a konkrétne proti tomuto bodu, ktorá, musím povedať, je plná buď manipulácie, alebo dokonca neprávd a s tými teda jednak pracuje cez médiá, ale jednak pracuje aj zjavne aj cez orgány štátu. Najprv začali hovoriť, že táto pripomienka bola vymyslená na poslednú chvíľu a predložená tak, že sa o nej nedalo diskutovať ani v parlamente a že jednoducho je to niečo, o čom nebola žiadna diskusia.
Dovolím si pripomenúť, že tento cieľ – predložiť takýto návrh – som ohlásil v prvom čítaní tu viac ako mesiac predtým, než sme to schvaľovali. Takisto pán kolega Hlina vtedy ohlásil zase svoje úmysly, ktoré sa tiež dostali nakoniec do toho zákona v nejakej podobe. Minister financií tu prisľúbil spoluprácu, ak teda dokážeme prísť s rozumným návrhom, ktorý bude aj pre jeho odborníkov technikov prijateľný, takže bolo to pomerne dlho známe. Zároveň musím povedať, že rokovanie s ministerstvom financií, kde už sa dohodol konkrétny text, sa uskutočnilo mesiac predtým, než tu bol ten pozmeňovací návrh uvedený, a nasledujúci deň bolo o tomto návrhu informované aj vedenie Národnej banky Slovenska. To znamená, že obidva tieto orgány o tom vedeli tiež s mesačným predstihom, ktoré sú zodpovedné za komunikáciu s bankovým sektorom.
Zároveň mi dovoľte povedať, že tento návrh nie je, a to bola druhá vec, ktorú začali banky hovoriť cez svoje rôzne, predpokladám, že zaplatené PR agentúry, novinárom, je, že je v Európe nevídaný, neslýchaný, neexistujúci. Tak okrem tých prípadov, ktoré sme použili, kde mi dovoľte povedať, že aj v Spojených štátoch, aj v Dánsku je možné predčasné splatenie takýchto typov fixných hypoték kedykoľvek a bez akéhokoľvek poplatku, zatiaľ čo my sme tam ten poplatok ponechali, len sme ho zastropovali jedným percentom, tak dovoľte mi napríklad povedať, že aj v Belgicku je obmedzenie na trojmesačné úrokové náklady, čo napríklad pri súčasnej úrovni úrokových nákladov je výrazne menej napríklad ako jedno percento. To znamená, že tieto typy stropov nie sú ničím výnimočným a dokonca teda existujú aj nulové stropy, teda kompletný zákaz vyberania takýchto poplatkov.
Nato banky vytiahli tretí argument, že to bude znamenať, že takéto dlhšie fixácie vôbec nebudú ponúkané. Keď sa však pozrieme do Spojených štátov, do Dánska alebo aj napríklad do spomenutého Belgicka, tak fixácie existujú a sú ponúkané a dokonca aj dlhšie ako na slovenskom trhu. Čo však pozorujeme, ale to nijak s týmto nesúvisí, že za posledných 15 až 20 rokov spotrebitelia v takmer celom vyspelom svete preferujú čoraz viac variabilné hypotéky, ale to je ich preferencia, nie to, že by im takáto možnosť fixných hypoték nebola zo strany bánk v iných krajinách daná.
Nato sa vyskytol argument, ktorý si osvojil pán prezident, že je to zle technicky napísané. Ja by som teraz mohol zaujať alibistický postoj, keďže sme to písali v spolupráci s ministerstvom financií a, samozrejme, tá konkrétna textácia bola trikrát s nimi overovaná. Ale musím sa priznať, že ani po opakovanom prečítaní si návrhu zákona pripomienok pána prezidenta nerozumiem, ako to môžu tvrdiť, pretože to ustanovenie veľmi jasne hovorí, s ktorými paragrafmi súvisí a ktoré majú, naopak, z neho výnimku. A myslím si, že je to dobre napísané, takže ani technicky sa s tým neviem stotožniť. Je to len teda štvrtý v rade nejakých pokusov bánk a iných finančných subjektov toto spochybniť.
Navyše, ako spomenul kolega Madej, ak by si to pán prezident naozaj myslel, najjednoduchšie bolo navrhnúť nám textáciu, ktorá by podľa neho túto pochybnosť odstraňovala, ale pán prezident to neurobil. (Reakcia z pléna.)
Môže, samozrejme, že môže navrhnúť zmenu, pozmeňovací návrh. On nenavrhol pozmeňovací návrh. Môže. Môže zmeniť text. On nemusí len vracať, on nemusí len vyškrtávať. (Reakcia z pléna.) Áno, samozrejme, však dáva nám pozmeňovacie návrhy na vrátených zákonoch veľmi bežne, ale tentokrát sa rozhodol to neurobiť, len navrhnúť vypustenie. Čo je tiež pozmeňovací návrh.
Takže toľko z mojej strany. Ja osobne chcem zdôrazniť na záver dve veci: Jedna je, že tento návrh nie je ideologicky zameraný v tom zmysle, že nie je to ani ľavicový, ani pravicový návrh, pretože je to návrh, ktorý chce strop pre určitý poplatok, ale nie preto, aby bol ten poplatok samotný nižší lebo, ale hlavne preto, aby ľudia mohli využiť prechod medzi bankami. Čo je zásadná podpora medzibankovej súťaže. A videli sme, že keď sme tieto kroky presadili pred pár rokmi vo vzťahu k hypotékam v inom bode toho hypotekárneho cyklu, tak to viedlo k významnému zníženiu úrokov, ktoré si banky žiadajú a k významnému posunu bankovej súťaže. Chcem teraz zdôrazniť, toto nie je regulačný nástroj, ktorého cieľom je tá samotná regulácia cenová, ale jeho cieľom je podporiť zásadné zvýšenie súťaže medzi bankami o klienta, ktorý má dlhšiu fixáciu úveru, ktorým si banky doteraz mohli byť isté a primerane k tomu sa aj k nemu správali z hľadiska úrokových sadzieb.
A to ma vedie k druhému bodu, ktorý by som chcel na záver zdôrazniť, a to je to, že slovenské banky za ostatných sedem rokov neskutočne zarobili na úveroch na bývanie, a to z toho dôvodu, že po finančnej alebo počas finančnej krízy klesli úrokové sadzby, ktoré im účtujú centrálne banky alebo ktoré im účtujú sporitelia, takmer na nulu. Ak dneska máte peniaze v banke na bežnom účte alebo na nejakom sporiacom účte, viete, že dostanete 0,5 možno 1 percento, to znamená, že tie úroky sú už sedem rokov na historicky najnižšej úrovni kvôli snahe stimulovať ekonomiky po veľkej finančnej ekonomickej kríze a banky len veľmi, veľmi pomaly premietali toto zníženie, naopak, svojim dlžníkom na ich úrokoch. Mohli si to dovoliť aj preto, že nám trvalo nejaký čas, kým sme začali búrať tieto bariéry, ktorých dnešná je až posledným krokom v tej celej sérii.
Ale chcem povedať, že ak ktorákoľvek banka príde komukoľvek z vás v budúcnosti vyplakávať, ako prerobila na hypotékach kvôli tomu, že sme zaviedli tento strop a klienti mohli odísť, tak si môžte pokojne vytiahnuť jej bilančné údaje, údaje za ostatné roky a môžte veľmi ľahko zadokumentovať, že, naopak, málokto v histórii slovenskej ekonomiky zarobil, legálne, ale zarobil také obrovské peniaze ako banky na tom, že Európska centrálna banka im požičiava takmer za nulu, ale ony požičiavajú za neporovnateľne vyššie peniaze. To, že sa to vôbec stalo, že už dneska pri tých kratších hypotékach to tak nie je, je naozaj dané tým, že sme dovolili klientom odchádzať v tom okamihu refixácie ešte v roku 2011, ale práve pri tých dlhších refixáciách sa to zatiaľ nedialo, a to toto opatrenie umožní.
Pre mňa práve až hysterická reakcia bánk, lebo musím sa priznať, že už som s bankami bol v konflikte o všeličom, ale nikdy som sa nestretol až s takouto hysterickou kampaňou, mne dokazuje, že to opatrenie má potenciál priniesť klientom naozaj významný prospech, a preto vás naozaj si dovolím poprosiť, aby sme ho opätovne schválili.
Ďakujem veľmi pekne.

40.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci a pán predseda. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi teda vrátiť sa k prerušenej rozprave. Pred hlasovaním som sa pokúsil vysvetliť, prečo od začiatku nástojím, a nielen ja, ale aj ostatní kolegovia z opozície, na dvoch úplne kľúčových zmenách, bez ktorých tento ústavný zákon o konflikte záujmov naďalej bude len papierovým tigrom. Zároveň som aj stručne vysvetlil to, že tento návrh dokonca nám ho nerieši. Nielenže nerieši ani jednu z týchto dvoch vecí, na ktorých sme pôvodne spolupracovali, ale ešte prináša aj menšie zhoršenia, uvoľňuje možnosť poberania peňazí pre verejných funkcionárov za to, že budú zastupovať štát alebo samosprávu v právnických osobách, čo doteraz bolo zakázané, do úrovne minimálnej mzdy, čo najmä pri niektorých kolegoch, ktorí vedia zo SMER-u naakumulovať tých funkcií aj štyri, päť, aj šesť, myslím, že dosiahne ešte veľmi slušnú ďalšiu úroveň. A zároveň tak isto umožní tento, táto novela by umožnila aj utajovanie podrobnejších údajov nehnuteľností, ak by prešla, lebo to je jedna z mála vecí, ktoré dnešný zákon umožňuje zverejňovať, pokiaľ ide o podrobnosti majetkových priznaní. Ale to sú len také naozaj, že sekundárne veci. To primárne je, bez skutočných majetkových priznaní a bez toho, aby väčšina stratila svoju schopnosť chrániť verejného funkcionára pred stíhaním aj za porušenie zákona, ak sa tak kedykoľvek rozhodne, bez toho tento zákon zostane len prázdnou nádobou.
V tejto chvíli sme už v druhom čítaní, nemáme už možnosť, alebo teda máme možnosť ešte všeobecne diskutovať, ale v tejto chvíli máme hlavne možnosť meniť. Preto mi dovoľte aj v mene šiestich poslancov Národnej rady predložiť pozmeňovací návrh k tomuto zákonu, je to v mene poslancov Žitňanskej, Přidala, Gábora Gála, Poliačika a Kadúca a mojej osoby, čo sme poslanci, ktorí od začiatku spolupracovali na tvorbe zmysluplného zákona o konflikte záujmov, a aj teraz sme sa bez väčších problémov zhodli na tom, že je potrebné pridať do ústavného zákona tieto dve zásadné zmeny.
Dovoľte mi zároveň požiadať aj pani spravodajkyňu, aby dala hlasovať o týchto bodoch z pozmeňovacieho návrhu po jednotlivých bodoch. Teraz prečítam samotný pozmeňovací návrh. Ešte predtým mám však otázku na predsedu Národnej rady.

Pellegrini Peter, predseda NR SR
Nech sa páči.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Pán predseda, tento pozmeňujúci návrh obsahuje, okrem toho, že obsahuje trinásť bodov, obsahuje aj dve prílohy, ktorými sú samotné návrhy o takzvaných majetkových priznaniach. Ja môžem tie prílohy prečítať, aj keby to trvalo pomerne dlho, ale keďže majú aj svoje grafické vyjadrenie, tak samozrejme len prečítanie ich úplne nevystihuje. Alebo teda môžem prečítať len samotný pozmeňovací návrh, ak teda sa zhodneme na tom, že prílohy čítať nie je potrebné. Ale vy ako, chcel som povedať, že budem rešpektovať vaše rozhodnutie ako predsedu Národnej rady, aby potom nedošlo pri hlasovaní k nejakým otáznikom o tom, že či sme postupovali správne.

Pellegrini Peter, predseda NR SR
Dobre, nechajte mi pár sekúnd, pán poslanec. Dobre? Nech sa ešte poradím a hneď vám odpoviem.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Dobre, ja medzitým začnem čítať ten pozmeňujúci návrh a potom sa k tomu vrátime. Ďakujem.
Takže je to pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Beblavého, Lucie Žitňanskej, Alojza Přidala, Gábora Gála, Martina Poliačika a Miroslava Kadúca k návrhu poslancov Národnej rady Petra Pellegriniho, Miroslava Číža a Jany Laššákovej na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini Peter, predseda NR SR
Pán poslanec, aj vám hneď poviem, budeme rešpektovať, keďže je, pozmeňujúci návrh v dostatočnom predstihu bol rozdaný, vieme, že ide o tie dotazníky. Takže všetky textové časti pozmeňujúceho návrhu, samozrejme, prečítajte. Prílohu ako-akú, budeme rešpektovať, že ju každý má k dispozícii a nemusíte ju čítať. Dobre?

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem veľmi pekne, pán predseda, budem podľa toho aj postupovať. Takže už som hovoril o tom, že týmto pozmeňovacím návrhom sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z.
Navrhujeme vykonať v čl. I tieto zmeny:
1. V bode 2 čl. 5 ods. 5 znie:
"(5) Verejný funkcionár, ktorý vykonáva činnosti podľa odseku 4, nesmie za ich výkon poberať odmenu a iné finančné plnenie, okrem náhrady preukázaných výdavkov s výkonom tejto funkcie."
To je to zachovávanie súčasného stavu, aby teda nebolo možné za zastupovanie štátu a samosprávy poberať peniaze.
2. V bode 5 čl. 7 ods. 4 znie:
„(4) Majetkovými pomermi podľa odseku 1 písm. e) sa rozumie
a) vlastníctvo nehnuteľnej veci vrátane vlastníctva bytu a nebytového priestoru,
b) vlastníctvo hnuteľnej veci, ak jej zvyčajná hodnota je nad 10 000 eur,
c) vlastníctvo majetkového práva alebo inej majetkovej hodnoty, ak ich zvyčajná hodnota je nad 10 000 eur,
d) existencia záväzku, ak jeho predmetom je peňažné plnenie vo zvyčajnej hodnote nad 10 000 eur,
e) užívanie nehnuteľnej veci a hnuteľnej veci vo vlastníctve inej fyzickej osoby alebo inej právnickej osoby, ak hodnota užívania nehnuteľnej veci alebo hnuteľnej veci presahuje 4 000 eur za kalendárny rok.".
To je prvý podklad k tomu, aby sme mohli mať skutočne výpovedné majetkové priznania, aj keď, samozrejme, to je len základ, a to podstatné ešte len príde.
3. V bode 5 čl. 7 ods. 5 znie:
„(5) Oznámenie podľa odseku 1 sa podáva na tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 1. V oznámení o majetkových pomeroch podľa odseku 4 uvedie verejný funkcionár skutočnosti uvedené v prílohe č. 1. Osobné údaje verejného funkcionára sa poskytujú alebo zverejňujú v rozsahu – titul, meno, priezvisko a verejná funkcia, ktorú zastáva. Národná rada Slovenskej republiky zverejňuje tlačivo na svojom webovom sídle.".
Toto je to kľúčové, to je povinnosť podávať majetkové priznanie na tlačive, ktoré tu uvádzame, ktoré teda máte aj rozdané, a to by bola tá zásadná zmena, keďže bolo jasne predpísané, že majetkové priznanie musí mať výpovednú hodnotu, nie je možné už opísať ho jednoduchým opisom automobil, zbierka a podobne. Bolo by nevyhnutné naozaj pomenovať majetok verejného funkcionára.
Uvediem, len, že sme sa stretli s námietkou zo strany predkladateľov, že prílohy k ústavnému zákonu nie sú súčasťou našej ústavnej tradície, a preto ju nie je možné prijať. Ako som už uviedol v prvom čítaní, ústavný zákon č. 50/1990 o názve v štátnom znaku, štátnej vlajke, štátnej pečati a o štátnej hymne obsahoval štyri prílohy a ústavný zákon č. 102/1990 Zb. o štátnych symboloch Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky obsahoval rovnako štyri prílohy, preto príloha k ustávanému zákonu nepredstavuje žiadny ústavný ani precedentný problém.
4. V bode 5 čl. 7 ods. 8 sa druhá veta vypúšťa. To je legislatívno-technické.
5. V bode 5 sa čl. 7 dopĺňa ods. 10, ktorý znie:
"(10) Povinnosť podať písomné oznámenie podľa odseku 1 je splnená aj vtedy, ak bolo oznámenie podané elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.".
To je umožnenie plnej elektronizácie procesu.
6. Za bod 8 sa vkladá nový bod 9, ktorý znie:
"9. Čl. 8 sa dopĺňa odsekom 7, ktorý znie:
"(7) Oznámenie podľa odseku 5 sa podáva na tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 2. Osobné údaje verejného funkcionára sa poskytujú alebo zverejňujú v rozsahu – titul, meno, priezvisko a verejná funkcia, ktorú vykonával.".
Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
To je opäť vzor oznámenia, tentokrát v súvislosti s takzvaným postzamestnaneckými obmedzeniami.
7. Za bod 9 sa vkladá nový bod 10, ktorý znie:
"10. V čl. 9 odsek 4 znie:
"(4) Orgán podľa odseku 1 umožní verejnému funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie, aby sa ku konaniu vyjadril; ak je to potrebné, vykoná dokazovanie.".
Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
To je technické zlepšenie dnešného stavu.
8. Bod 11 znie: "11. V čl. 9 ods. 8 písm. a) sa za slovo „funkcionárovi" vkladajú slová „počas jedného funkčného obdobia"."
To je len tiež technická vec, kde dnes už tak postupuje výbor, je to právne jasné, že strata mandátu vzniká na základe opakovaného porušenia zákona v prípade jedného funkčného obdobia.
9. Bod 13 znie: "13. V čl. 9 ods. 13 znie:
"(13) Ak sa v konaní nepreukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenia ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, orgán podľa odseku 1 rozhodne o zastavení konania. Na prijatie platného rozhodnutia o zastavení konania je potrebná najmenej trojpätinová väčšina prítomných členov orgánu, ktorý konanie uskutočňuje. Rozhodnutie o zastavení konania obsahuje výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Konanie sa zastaví aj vtedy, ak sa verejný funkcionár v čase po začatí konania a pred hlasovaním o rozhodnutí podľa odseku 6 vzdá svojej funkcie."
Toto je technické ustanovenie, alebo technická zmena oproti dnešnému ustanoveniu.
10. Za bod 13 sa vkladajú nové body 14 a 15, ktoré znejú: "14. Článok 9 sa dopĺňa ods. 18, ktorý znie:
„(18) Ak orgán podľa ods. 1 nerozhodne v lehote podľa ods. 5, konanie sa zastaví. Na rozhodnutie o zastavení konania ods. 13 platí rovnako.".
15. V čl. 10 sa za ods. 3 vkladá nový odsek 4, ktorý znie:
"(4) Proti rozhodnutiu o zastavení konania podľa čl. 9 ods. 13 a 18 môže dotknutý verejný funkcionár alebo 1/3 členov orgánu, ktorý vo veci rozhodol, podať odvolanie do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia verejnému funkcionárovi, okrem konania, ktoré bolo zastavené za porušenie povinnosti podať oznámenie v lehote stanovenej v čl. 7. Príslušný orgán, ktorý vo veci rozhodoval, môže o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie. Ak tento orgán odvolaniu nevyhovie, postúpi ho v lehote 30 dní na rozhodnutie Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodne o odvolaní do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Ústavný súd Slovenskej republiky preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, ak sú pre to dôvody, rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Ústavný súd rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prerokovanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je konečné.".
Doterajší odsek 4 sa označuje ako odsek 5." Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
Toto je to druhé kľúčové ustanovenie pozmeňovacieho návrhu, ktoré hovorí, že ak aj väčšina zablokuje konanie voči verejnému funkcionárovi, je možné sa voči tomu odvolať na Ústavný súd zo strany menšiny. To znamená, že ak dôjde k politickému konfliktu väčšiny a menšiny o to, či naozaj väčšina len chráni svojho papaláša, alebo či je to, naozaj je nevinný, ustanovuje sa arbiter, ktorým je Ústavný súd, ktorý o tom rozhodne, nie ani jedna, ani druhá strana, pričom chcem zdôrazniť, tento arbiter existuje už dnes, Ústavný súd, o odvolaniach proti rozhodnutiam existuje už dnes. Tu len vytvorením takzvaného fiktívneho rozhodnutia o zastavení konania vytvárame situáciu, aby bolo možné sa odvolať aj proti nekonaniu takéhoto orgánu. Je to absolútne zásadná vec, pretože aj v tomto období, ale aj v predchádzajúcich sme boli svedkami toho, že ministri, poslanci, najvyšší funkcionári nikdy neboli ani len vyšetrení. A ak náhodou bolo zo pár tých vyšetrení najmä za predchádzajúcej vlády, tak nikdy neboli ani potrestaní, pretože väčšina si svojich ochráni.
11. Za bod 14 sa vkladá nový bod 15, ktorý znie: "15. Čl. 12 sa dopĺňa ods. 5, ktorý znie:
"(5) Majetkový prírastok verejného funkcionára na účely konania podľa čl. 9 ods. 8 písm. b) je rozdiel medzi jednotlivými údajmi v písomnom oznámení podľa čl. 7 ods. 1, a to najmä rozdiel medzi jednotlivými údajmi podľa čl. 7 ods. 1 písm. d) v roku, v ktorom sa posudzuje pôvod majetkového prírastku s údajmi za predchádzajúci kalendárny rok pri zohľadnení údajov o nadobudnutí nehnuteľnej veci a hnuteľnej veci v posudzovanom období.".
Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
Ústavný zákon už dnes umožňuje zbavenie mandátu za nevysvetlenie majetkových prírastkov, potom však nijak nedefinuje tie majetkové prírastky, čo sa asi zhodneme, že pri tak citlivej veci, ako je možnosť zbavenia mandátu, je vhodné ju aj precizovať.
12. V bode 15 čl. 12b sa dopĺňa ods. 4, ktorý znie: "(4) Oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 5 možno podať orgánu podľa čl. 7 ods. 7 písomne a aj elektronickými prostriedkami. Podrobnosti pri podávaní oznámení podľa čl. 7 odsek 1 a čl. 8 ods. 5 elektronickými prostriedkami upraví orgán podľa čl. 7 ods. 7 a oznámi ich na svojom webovom sídle.".
To je legislatívno-technická.
A potom je bod 13, že za bod 15 sa dopĺňajú nové body 16 a 17, ktoré znejú:
"16 znie: Príloha č. 1 znie: Príloha č. 1 k ústavnému zákonu č. 357/2004 Z. z. v znení zákona číslo .../rok 2015 Z. z. Vzor oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov a iných funkcionárov. Nato nasleduje ten samotný vzor, ktorý tam na základe dohody aj s predsedom Národnej rady a toho, že je to teda graficky spracovaná príloha, ju čítať nebudem.
A potom následne je k zákonu aj Príloha č. 2, čo je bod 17 pozmeňovacieho návrhu.
Príloha dva znie: Príloha č. 2 k ústavnému zákonu č. 357/2004 Z. z. v znení zákona č. neidentifikované /z roku 2015 Z. z. Vzor oznámenia verejného funkcionára po skončení výkonu verejnej funkcie (po uplynutí jedného roka). Opäť nasleduje vzor, ktorý je graficky spracovaný dokument, ktorý teda na základe zhody aj s predsedom Národnej rady čítať nebudem.
Tým je pozmeňovací návrh ako taký prečítaný. Chcem len na záver zopakovať to, čo som už povedal, že keďže sa bude hlasovať o jednotlivých bodoch, tak je to možnosť pre všetkých poslancov Národnej rady podporiť tie časti tohto pozmeňovacieho návrhu, ktoré považujú za užitočné, a nemusia podporiť tie, ktoré za užitočné nepovažujú. Nedá sa teda argumentovať tým, že v tom celku je nejaký bod, ktorý nevyhovuje, a preto ten zvyšok nie je odpojiteľný.
Zároveň chcem zdôrazniť, že v prípade že by tieto dva zásadné body opozície, na ktorých sme teda boli pôvodne aj dohodnutí, teda skutočne majetkové priznania a nemožnosť chrániť papalášov väčšinou vo výbore pre nezlučiteľnosť funkcií, aj keď naozaj porušili zákon, ak by tieto dva body boli naplnené prijatím tohto pozmeňovacieho návrhu, chcem za seba a za poslanca Fedora, ako dvoch poslancov, ktorí sú členmi strany Sieť, povedať, že podporíme návrh tohto ústavného zákona. Samozrejme, ostatní kolegovia, ktorí so mnou podávajú tento pozmeňovací návrh, každý, majú svoju slobodnú vôľu a rozhodnú sa aj sami.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi, vystúpiť v rozprave k tomuto mimoriadne dôležitému návrhu, ktorý však, bohužiaľ, v súčasnej podobe nerieši to, čo je nevyhnutné riešiť a je skôr určitou predvolebnou zásterkou. Napriek tomu, keďže už sme v druhom, respektíve možno budeme aj v treťom čítaní, považujem za potrebné aj spolu s ostatnými kolegami, s ktorými som spolupracoval, prísť nielen s kritikou tohto návrhu, ale prísť aj so zlepšením, s alternatívami najmä cestou k lepšiemu riešeniu.
Dovoľte mi na úvod len povedať, že tie pozmeňovacie návrhy, ktoré zatiaľ padli v rozprave, teda či už pozmeňovací návrh pani kolegyne Vittekovej, alebo aj ten druhý pozmeňovací návrh, sú technického charakteru. Myslím si, že nevidím tam po ich preštudovaní žiadny zásadnejší problém, a preto v mene hľadania spoločného konsenzu si myslím, že ich možno podporiť. V každom prípade ja ich podporím.
A to ma vedie, to ma vedie k širšiemu bodu, a to je ten, že ako všetci vieme, predkladaný návrh zákona je návrh ústavného zákona, respektíve teda novely ústavného zákona, čo znamená, že na jeho prechod do druhého čítania síce postačuje 76 hlasov, a preto ho tu dnes aj máme, no ale na jeho schválenie je nevyhnutých 90 hlasov prítomných poslancov Národnej rady. A preto bez širšej dohody takýto zákon nemá šancu prejsť a je len v podstate určitou demonštráciou či už názorov a hodnôt alebo aj, niekedy aj taktickým predvolebným ťahom.
Musím v tejto súvislosti povedať, že práve preto etablovala Národná rada, respektíve grémium poslaneckej Národnej rady, ešte na záver roku 2012 komisiu poslancov zo všetkých vtedajších poslaneckých klubov, aby našli takúto spoločnú dohodu a zmenu zákona presadili. Ja som mal  vtedy česť byť vymenovaný za predsedu tejto komisie ako predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií.
Táto komisia dospela po necelých piatich mesiacoch aj k dohode všetkých zúčastnených členov a musím povedať, že už vtedy v tom návrhu boli identifikované dva zásadné body, ku ktorým sa aj dneska vrátim, a vtedy na nich bola aj spoločná zhoda. Tieto návrhy boli aj predložené poslaneckému grémiu a na širšiu diskusiu. A najprv sa zdalo, že na nich aj zhoda bude. Ako už dnes vieme, potom strana SMER z tej pôvodnej dohody ustúpila. A odvtedy, hoci je to už viac ako dva a pol roka, nevieme túto dohodu nájsť. Dovoľte mi teda znovu a myslím si, že aj veľmi jasne a jednoducho vysvetliť, o čom je jadro sporu pri tomto zákone a prečo musíme trvať na zmene, bez ktorej tento, táto novela bude absolútne zbytočná a bezzubá.
Hovorím to takto preto, že tieto dve zásadné požiadavky som formuloval nielen ja, ale aj viacerí moji kolegovia ešte v roku 2013. A rovnako som už vtedy deklarovali, že to sú dve zásadné veci, ktoré keď sa do zákona dostanú, tak zaznamenáme zásadné zlepšenie súčasného stavu, a keď sa do zákona nedostanú, tak čokoľvek iné, čo sa v ňom môže tak pro forma spraviť, je v skutočnosti nepodstatné. Priznám sa, že som celý čas očakával ako taktiku zo strany vlády alebo teda zo strany SMER-u to, že vyhovie jednej z týchto dvoch zásadných požiadaviek, čím by dostala napríklad, priznám sa, aj mňa osobne do veľmi ťažkej situácie, lebo hoci akceptácia jednej z nich by neznamenala skutočne účinný zákon o konflikte záujmov, znamenala by zároveň ale aj jeho významné zlepšenie. To znamená, vtedy by som ja, napríklad by som, poviem za seba, čelil veľkému a ťažkému rozhodovaniu o tom, že či takúto, takýto zákon podporiť, aby sme zaznamenali viditeľné a zásadné zlepšenie, hoci v tej druhej oblasti, ktorú by sme rozhodli nepodporiť, by sa nič nezmenilo.
SMER zatiaľ sa rozhodol ušetriť nás takýchto ťažkých dilem, pretože odmietol obidve tie zásadné požiadavky a nehľadal ani žiadny spôsob ako ich, ako ich naplniť alebo ako o nich rokovať.
O aké dve požiadavky ide? Tá prvá z nich je, majetkové priznania, ktoré budú mať skutočnú výpovednú hodnotu. Ako vieme, nielen my ako poslanci Národnej rady, ale aj ostatných niekoľko stoviek verejných funkcionárov podáva výboru pre nezlučiteľnosť funkcií majetkové priznania, ktoré v dnešnej štruktúre sú pre verejných funkcionárov, akými sme aj my, síce otravnou byrokratickou povinnosťou, čo je však cena za to, že sme do verejnej funkcie dobrovoľne išli, neprináša však ten benefit, ten prospech pre verejné blaho. To znamená dneska je to jedna z mnohých vecí, ktoré tento štát uvaľuje na svojich občanov, v tomto prípade sú tými občanmi verejní funkcionári, kde niečo sa deje, čo je pre človeka otravné, ale zároveň ktoré v dnešnej štruktúre sú pre verejných funkcionárov, akými sme aj my, síce otravnou byrokratickou povinnosťou, čo je však cena zato, že sme do verejnej funkcie dobrovoľne išli, neprináša však ten benefit, ten prospech pre verejné blaho.
To znamená, dneska je to jedna z mnohých vecí, ktoré tento štát uvaľuje na svojich občanov, v tomto prípade sú tými občanmi verejní funkcionári, kde niečo sa deje, čo je pre človeka otravné, ale zároveň tam nie je identifikovaný verejný záujem, pretože dnešné majetkové priznania neumožňujú to, čo by mali. Teda ani skontrolovať prírastok a porovnať ho s príjmami verejného funkcionára, teda zistiť, či sa niekto neobohatil neoprávnene, alebo či vie vysvetliť svoj oficiálny majetok, ale neumožňuje ani skontrolovať mnohé iné veci, ktoré máme. Môžeme tu hovoriť o rôznych historkách aj z minulosti, môžme tu hovoriť o lídroch rôznych strán, ktorí nemali síce na seba napísané nič, ale žili v domoch, ktoré neboli napísané na nich, lietali na lietadlách, ktoré neboli napísané na nich, a jazdili na najdrahších autách na planéte, ktoré neboli napísané na nich, a vďaka súčasne platnému zákonu to všetko bolo oficiálne v poriadku.
Ale aby sme sa nevracali k Jánovi Slotovi, ktorý už v tejto snemovni štyri roky nie je, a k ďalším, ktorí tu už nie sú aj dlhšie. Máme donedávna poslanca pána Jánoša, poslanca SMER-u, ktorý disponuje sumami a životným štýlom, ktorý sme tu aj viacerí zažili a videli na vlastné oči, takže nemusíme sa spoliehať len na médiá, ktorý vyžaduje príjmy vo výškach státisíc eur, ale tento poslanec, z dnešného oficiálneho majetkového priznania nie je vlastne možné overiť legálnosť týchto príjmov, keďže oficiálne má len poslanecký plat a zároveň vlastnil permanentne stratovú firmu, na ktorú však mal tiež tento majetok napísaný.
To sú len jednotlivé príklady, keby sme chceli podrobnejšie rozoberať, dá sa ísť aj hlbšie. Ale tým chcem len dokumentovať, že bez zmysluplnejších majetkových priznaní sú dnešné majetkové priznania v tej situácii, v akej dneska celé Slovensko.sk, informatizácia verejnej správy, niečo, čo sa tvári na Západ, ale pritom to je Východ alebo Juh, podľa toho, akú máte preferenciu. To je prvý bod.
Druhý bod je, dneska máme v zákone pomerne prísne ustanovenia o tom, že verejní funkcionári nemôžu zneužívať svoje pozície na osobný prospech, na prospech svojich blízkych, nemôžu vybavovať obchody svojim blízkym, alebo ani komukoľvek inému, so štátom, myslím v tomto prípade. Jednoducho musia sa chovať v súlade s pomerne striktným kódexom správania. Ak vám to nesedí s tým, ako sa reálne chovajú niektorí verejní funkcionári, a chcem zdôrazniť, že len niektorí, pretože nemáme na to paušalizáciu, ktorá sa vo vzťahu či už k parlamentu alebo aj k niektorým iným verejným funkcionárom často vyskytuje, tak tá odpoveď je jednoduchá: dnešný zákon, a v tom je podobný aj tým majetkovým priznaniam, je síce prísny z hľadiska predpísaných pravidiel, ale potom absolútne bezzubý z hľadiska ich vynucovania, keďže akékoľvek konanie voči verejnému funkcionárovi, ktorý podlieha tejto snemovni, musí odsúhlasiť väčšinou výbor pre nezlučiteľnosť funkcií, v ktorom teda väčšinu má aktuálna vládna väčšina, v tejto chvíli SMER. A tá, hoci zákon káže, aby, zákon doslova hovorí o tom, že výbor takéto konanie začne, respektíve vyšetrí, tam nie ja žiadna oficiálna dispozitívnosť, teda možnosť, tak v skutočnosti stačí, aby členovia SMER-u nezdvihli ruky a celý proces je zablokovaný, čo len bez možnosti vyšetrenia.
Opäť nehovoríme o tej, opäť hovoríme o najčastejšej skúsenosti, ja som bol rok a pol približne šéfom výboru, potom kolega Novotný, ktorý tu dnes nie je, bol šéfom výboru, myslím asi rok, teraz je už dlhšie šéfom výboru kolega Přidal, a myslím si, že každý z nás bez rozdielu našiel nejaké presvedčenie, aby vám mohol povedať o tom, aké je to frustrujúce, ak sa vyskytnú legitímne podozrenia, obvinenia, nie nejaké anonymy, ale podložené dátami, výpoveďami, niečím, alebo aj verejne známymi faktami, dokonca v prípade, ku ktorému sa o chvíľku vrátim, aj priznaním samotného verejného funkcionára, a stačí, aby väčšina ho chcela prikryť, a je prikrytý nadosmrti, je v pohode, môže sa vysmievať ľuďom.
Niekedy tie prípady sú aj bizarné. Vezmeme si kolegu Jahnátka, ktorý nielenže zamestnal na ministerstve svoj geografický aj príbuzenský klan, ale zároveň sa aj dokonca priznal vo vysielaní k tomu, že bol priamym účastníkom niektorých týchto rozhodnutí, a napriek tomu strana SMER ho odmietla vyšetriť. Takýto jasný príklad zneužitia funkcie, odmietla sa mu čo i len venovať.
Takže preto tieto dve veci sú úplne základné a zásadné podmienky na to, aby zmena zákona mala svoj zmysel. Ani jednu z týchto dvoch vecí však návrh, ktorý dnes prerokúvame v druhom čítaní, neobsahuje. A zároveň obsahuje dokonca ešte aj zhoršenie dnešnej situácie. Spomeniem len dve veci, jedna bude asi nepopulárna tuto naľavo, lebo počet rôznych iných funkcií, ktoré majú poslanci najmä SMER-u, je pomerne vysoký, ale dnešný zákon zakazuje, aby verejní funkcionári poberali akékoľvek príjmy, ak zastupujú štát, obec, VÚC v orgánoch iných obchodných spoločností. Berie sa to, že sú tam za tú verejnú funkciou, za ňu už každý nejaký odmenu poberá, a preto by nemali poberať dodatočnú... (Zaznievanie gongu. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Pán poslanec, chcem sa spýtať, ešte na ako dlho asi?

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Keďže ešte aj pozmeňovák, tak nadlho... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Takže prerušíme rozpravu. Budeme pokračovať potom po hlasovaní, aby ste mohli predniesť aj pozmeňujúci návrh. Vyhlasujem krátku prestávku, po nej budeme hlasovať. (Zaznievanie gongu.) Poprosím všetkých kolegov a kolegyne, ktoré sa chcú zúčastniť hlasovania, aby sa dostavili do rokovacej sály.

(Prestávka.)

(Po prestávke.)

Ďakujem pekne, pán predseda. Mám pozmeňovací návrh k tomuto návrhu zákona, ktorý mi dovoľte predniesť, ale ešte predtým ho stručne vysvetliť a zároveň zaujať postoj k celkovému návrhu zákona.
Za seba chcem povedať, že úmysel tohto zákona považujem za legitímny, to znamená ochrániť pred exekúciou tepelnú energetiku, najmä vzhľadom na možné dosahy na obyvateľstvo, ktoré by mohli byť bezprostredné za určitých okolností. A najmä v situácii, kde nemáme dostatočne chránených obyvateľov pred tým, aby im takéto zmeny vlastníctva nemohli vyvolať aj zmeny v službách. Takže zákon považujem svojím cieľom za legitímny.
Musím však zároveň upozorniť, že tá textácia, a to je asi najmä pre pána ministra, ten konkrétny návrh, musím byť viac na strane kolegu Lipšica ako na strane pána ministra v tom, že je dosť možné, že takto napísaný zákon neprejde ústavným testom vzhľadom na doterajšiu rozhodovaciu prax Ústavného súdu. A myslím, že by sme nemali takto hazardovať práve s osudmi aj ľudí, ktorí sú na týchto poskytovateľoch tepelnoenergetických služieb závislí, tým, že budeme schvaľovať text v takej podobe, v ktorej tie riziká sú.
To je však riziko, ktoré sa na seba vláda rozhodla zobrať v tomto skrátenom legislatívnom konaní. A za seba aj za kolegu Fedora za Sieť môžem povedať, že my tento návrh zákona podporíme v treťom čítaní.
Zároveň však musím povedať aj to, že je pre mňa len obtiažne pochopiteľné, prečo dnes vláda prichádza s týmto návrhom zákona, ale odmietla vládna väčšina aj vláda samotná podporiť návrh, ktorý som tu predkladal s kolegom Fedorom pred niekoľkými mesiacmi, aby obdobne bol chránený aj majetok obcí, krajov a štátu, ktorý súvisí s vodou, resp. širšie súvisí s vecami, ktoré podľa ústavy sú vyhradené do vlastníctva Slovenskej republiky.
Aby som bol konkrétny, nemusím asi dlhšie predstavovať kauzu sporu špekulantov s mestom Martin, kde v súčasnosti napriek tomu, že Najvyšším súdom bol pozastavený výkon tejto exekúcie, tak napriek tomu sú podnikané ďalej kroky voči mestu Martin. A keďže práve asi tým najlukratívnejším majetkom, ktoré mesto Martin má, a najviac speňažiteľným, je vlastnícky podiel mesta Martin v Turčianskej vodárenskej spoločnosti, navrhli sme ešte v lete po tom, čo 18-tisíc ľudí v Turci podpísalo za doslova niekoľko týždňov petíciu, a po tom, čo túto petíciu podporili takmer všetci starostovia regiónu bez ohľadu na to, ktorú politickú stranu zastupujú, tak sme navrhli, aby aj majetková účasť územnej samosprávy v tých oblastiach, ktoré sú chránené ústavou pred vlastníctvom niekým iným, boli chránené teda aj pred exekúciou, aby k takejto zmene dôjsť nemohlo.
Tento návrh zákona vládna väčšina vtedy odmietla, preto mi ale dovoľte využiť tento návrh zákona, ktorý organicky súvisí, keďže sa jedná o tú istú otázku, aby som tento návrh predniesol znovu. A možno dúfajúc aj v určitú zmenu názoru práve aj po tejto skúsenosti s tepelnou energetikou, požiadal kolegov poslancov, najmä z tej vládnej strany, lebo z tej opozičnej to podporili väčšinou už vtedy, aby zmenili svoj názor a podporili tento pozmeňovací návrh pri dnešnom alebo zajtrajšom hlasovaní.
Myslím, že netreba hovoriť o tom, že ochrana zásobovania teplom je zásadná vec, ale ochrana zásobovania vodou je asi na rovnakej úrovni, pretože bez vody sú obyvatelia vystavení asi rovnakému množstvu stresu, záťaže a životných komplikácií. Takže z tohto dôvodu považujem ten návrh za veľmi dôležitý. A zároveň chcem aj zdôrazniť, že je dokonca z hľadiska konkrétneho legislatívneho riešenia ústavne komfortnejší, keďže sa odvoláva na to a na tie oblasti, ktoré ústava samotná vyhradzuje Slovenskej republike. To znamená, z hľadiska ústavného práva je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že by prešiel ústavným testom, ak by ho niekto na Ústavnom súde napadol.
Toľko z mojej strany na úvod. A teraz mi dovoľte ten pozmeňovací návrh prečítať.
Je to pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Martina Fedora a Miroslava Beblavého k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov, kde sa navrhuje za čl. I vložiť nový čl. II, ktorý znie:
„Čl. II
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov sa dopĺňa takto:
1. § 61c ods. 1 sa dopĺňa písm. f), ktoré znie:
„f) majetková účasť územnej samosprávy v právnických osobách, ktoré v rámci predmetu činnosti alebo predmetu podnikania nakladajú s vecami, ktoré podľa Ústavy Slovenskej republiky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky."
2. Za § 243d sa vkladá nový § 243e, ktorý vrátane nadpisu znie:
㤠243e
Prechodné ustanovenie k úpravám účinným dňom vyhlásenia.
Exekučné konania začaté pred dňom účinnosti tohto zákona, ktoré postihujú majetkovú účasť podľa § 61c ods. 1 písm. f), súd bezodkladne zastaví."."
Doterajší čl. II sa označuje ako čl. III.
Pokiaľ ide o odôvodnenie, myslím, že som ho dostatočne vykonal predtým, než som uviedol samotný pozmeňovací návrh. Takže dovoľte mi ešte raz požiadať všetkých poslancov bez rozdielu poslaneckého klubu o podporu, aj pána ministra o jeho postoj.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Lipšic, mám na vás jednu otázku, podľa mojich vedomostí a chcel by som vedieť, či je to podľa vás tak, lebo myslím, že sa v tomto tiež vyznáte, žiadna skupina verejných zamestnancov za toto volebné obdobie, keď bude schválený tento zákon, nebude mať taký komplexný nárast výhod ako prokurátori a sudcovia. Ani lekári, ani zdravotné sestry, ani učitelia, teda o poslancov už ani hovoriť nemusím. Ale ani nikto iný vo verejnom sektore nebude mať taký nárast, až skokový, aj platový, aj zvýhodnenie, ako budeme za štyri roky svedkami pri prokurátoroch a sudcoch. Ak je to tak, mám na vás druhú otázku, či si myslíte, že podávajú tieto dve profesné skupiny tak nadštandardný výkon, aby teda došlo už pri, ako ste vy spomínali, v podstate najvyšších platoch a odmenách vo verejnom sektore ešte k najvyššiemu aj skoku počas tohto volebného obdobia.
A potom mi dovoľte ale povedať jednu vec, ja s vami súhlasím, aspoň myslím, že ste to povedali vo svojom prejave, že táto téma v mnohom je skôr odlákavajúca, pretože to skutočné nebezpečenstvo, na ktoré ste poukazovali v rozprave aj vy, aj pani kolegyňa Žitňanská, je naozaj koncentrácia moci, ktorú vidíme nielen v prokuratúre, ale celkovo v štáte, ktorá začína dosahovať úrovne, ktoré sme tu naposledy videli v rokoch ´96 a ´97, kedy ani za zmarené referendum a únos občana tohto štátu nebolo možné nikoho stíhať. A zároveň tento zákon má naozaj ten účel, aby bola naďalej garantovaná tzv. papalášska imunita, čo znamená, že hoci poslanecká imunita bola zrušená, tí, čo sú zadobre s mocou a na príslušnom postavení majú istotu, že nikto nikdy ich neodsúdi, nech urobia čokoľvek, tak ako sme boli toho svedkami počas tohto funkčného obdobia. Ja osobne očakávam, kedy sa táto koncentrácia moci začne používať aj na zastrašovanie protivníkov, a myslím, že to nebude dlho trvať.
Ďakujem

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, ďakujem pekne. Kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, pôvodne som, priznám sa, plánoval taký stručnejší príspevok, ale diskusia s pánom Kollárom, keď sme tu sedeli, ma podnietila trošku k takému rozsiahlejšiemu zamysleniu, takže poprosím vás aj o trochu pozornosti a trpezlivosti, lebo si myslím, a to som si naozaj uvedomil v tej diskusii s pánom Kollárom, že je potrebné sa pri diskusii o tomto rozpočte pozrieť nielen naň a nielen do najbližšej budúcnosti a je sa potrebné trošku potrebné pozrieť aj do takej ďalekejšej minulosti, nie, nie tak veľmi dlho, ale predsa len pár minút by som tomu povenoval. (Reakcia ministra.)
Takže, pán minister, keď ma porazí Nový čas, to budem brať osobne. (Reakcia ministra.) Lebo ešte keby to bol Denník N, to by sa ešte, to by som ešte akceptoval. Ale, ale teraz vážne.
Takže jedna z vecí, o ktorých sa dnes už nejak veľa nehovorí, je, že bývalé Československo malo naprieč svojou existenciou, naprieč režimami veľmi konzistentne pomerne striktnú rozpočtovú a menovú politiku. Československo bola jedna z krajín, ktoré vznikli po konci 1. svetovej vojny, ktorá sa najrýchlejšie a najpevnejšie vyrovnala s tými veľmi ničivými dopadmi toho konfliktu a rozpadu Rakúska-Uhorska aj z hľadiska rozpočtovej politiky, ale je to aj krajina, ktorá na rozdiel napríklad od Poľska a Maďarska sa nezadlžila v 70. a 80. rokoch voči Západu v snahe udržať pri nefunkčnom ekonomickom modeli spotrebu obyvateľstva. A, naopak, až do roku ’89. sme boli svedkami pomerne konzervatívnej rozpočtovej a menovej politiky, samozrejme, v rámci možností reálneho socializmu.
To znamená, Československo si do nového slobodnejšieho režimu donieslo tradíciu, ak nie vyrovnaného, tak aspoň pomerne striedmeho rozpočtu a aj pomerne striedmej menovej politiky, na ktorú po roku ’89 nadviazala aj Česko-slovenská federatívna republika, vtedy, samozrejme, pod vedením ministra financií Klausa. Táto striedma politika bola chvíľu na Slovensku vnímaná veľmi kontroverzne, bola spájaná aj s negatívnymi dopadmi vtedajšej krízy a prechodu z reálneho socializmu na trhovú ekonomiku, ktoré sa Slovenska dotklo významne negatívnejšie ako Českej republiky. Pamätáme si, že už v roku ’91 za necelých 5 mesiacov nezamestnanosť išla z nula na 11 %, to sme, chvalabohu, odvtedy takú zmenu už nikdy nezažili a to, samozrejme, vyvolalo na Slovensku obrovskú vlnu bolesti aj odporu a tá bolesť a odpor sa spájali vtedy aj s rozpočtovou politikou federácie československej s touto, ako som už povedal, striedmou a tvrdo vyrovnanou. A preto aj vtedajší líder slovenskej opozície Vladimír Mečiar sľuboval úplne iný, iný prístup. Tohto prístupu sme sa dočkali po roku ’93, resp. najmä po roku ’94, keď Vladimír Mečiar zostavil svoju vládu s vtedajšou Slovenskou národnou stranou a Združením robotníkov Slovenska. A rozpočtová politika sa uvoľnila najmä po roku ’96 alebo od roku ’96, keď v západnej Európe pominul, pominulo dobré ekonomické obdobie, keď západná Európa v rokoch ’94, ’95 brala strašne veľa našich exportov, či už v oblasti metalurgie, ocele alebo aj neocelovej metalurgie, ale napríklad aj v oblasti chémie. Vtedy náš export zásadne vzrástol, na Slovensku boli dobré časy rok-dva, potom v ’96. zásadne spomalila západoeurópska ekonomika aj dopyt po našich výrobkoch. A vtedy Vladimír Mečiar asi ako jeden z prvých lídrov Slovenska alebo aj Československa v dejinách sa rozhodol ísť cestou rozpočtovej zásadnej nezodpovednosti. Vtedy sa v priebehu dvoch až troch rokov krajina dostala na pokraj krachu. Nebolo to nutne vidno len v tých oficiálnych rozpočtových číslach, ktoré navyše vtedy boli ešte pomerne zle metodicky robené, tak sa im dalo schovať takmer čokoľvek. Ale bolo to robené aj prostredníctvom štátom vlastnených bánk, ktoré, ktoré štát vlastnil. Vtedy bolo to robené aj cez rôzne mimorozpočtové fondy, bolo to robené cez rôzne neviditeľné záväzky, štátne podniky si brali hromadne úvery, ktoré štát ručil, ale nedal, zjednodušene povedané, do svojich účtovných kníh vtedy. To znamená, Vladimír Mečiar dokázal v priebehu necelých troch rokov dostať krajinu na pokraj ozajstného bankrotu a prvýkrát v dejinách sme boli svedkami toho, čo môže robiť skutočným zásadne nezodpovedná rozpočtová politika.
Po roku ’98, ako vieme, nahradila túto vládu široká vláda ľavice a pravice pod vedením Mikuláša Dzurindu na štyri roky, ktorá sa snažila pod vedením vtedajšej ministerky financií Brigity Schmögnerovej tieto zásadné nerovnováhy aspoň zmierniť. To sa do roku 2002 aj do veľkej miery podarilo. Zároveň vtedy slovenská ekonomika, ako radi viacej podotýkame, dokázala sa dokonca vyrovnať aj s nákladmi ozdravovania bánk, ktoré teda už spomínaný Vladimír Mečiar takmer dohnal pod zem, a dokázali sme aj to urobiť s pomocou Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu aj s mäkkými úvermi a určitými grantmi, ale napriek tomu prevažne z vlastných síl. No a potom druhá Dzurindova vláda, ktorá bola už čisto stredopravá, toto potiahla ďalej ďalšou konsolidáciou a aj štrukturálnymi reformami, ktoré si dali vtedy za cieľ dostať nás do eura do roku 2009, čo by znamenalo splniť maastrichtské kritérium rozpočtu do roku 2006.
Vtedy v roku 2006 počas, za, naopak, najrýchlejšieho hospodárskeho rastu v našich dejinách, lebo roky 2006, ’7, ’8 sú roky najrýchlejšieho hospodárskeho rastu v slovenských dejinách, sme boli svedkami toho, že sa podarilo splniť toto maastrichtské kritérium, teda slovenský deficit sa dostal pod tie bájne 3 %, ale ďalej sa už veľmi nehýbal, lebo prvá vláda Roberta Fica, v ktorej súčasný minister bol štátnym tajomníkom ministerstva financií a minister financií bol pán Počiatek, sa rozhodla ďalej nekonsolidovať, a keďže Pakt stability a rastu vtedajší bol postavený veľmi jednoducho, a to tak, že kto je pod, kto má deficit pod 3 % HDP, má v zásade pokoj a nie je možné z európskeho vnemu mu do toho nejako rozprávať, tak pokiaľ sme dodržali deficit pod 3 %, tak ani nebolo možné zvonku do toho zasiahnuť. Za týchto okolností sme prijali aj euro, ale zároveň prišla aj veľká recesia, veľká hospodárska kríza.
Prečo to spomínam, je, že vtedy nasledovalo, chvalabohu, krátke, ale druhé zásadné obdobie rozpočtovej nezodpovednosti v dejinách Slovenska, keď nielenže ten deficit verejných financií sa prehupol do veľmi, veľmi negatívnych čísel v tom samotnom krízovom roku 2009, ale ani pred voľbami v 2010. sa neurobila žiadna relevantná, aspoň čiastková konsolidácia, čo v atmosfére, kde, ako vieme, krachovalo Grécko, kde krachovalo Írsko, kde krachovalo Portugalsko - a všetky tieto krajiny bolo potrebné zachraňovať zo spoločných peňazí - a kde Španielsko a Taliansko sa zdalo byť už tak-tak na pokraji problémov, ktoré by už mohli pochovať samotné euro vzhľadom na ich veľkosť, tak v tomto období, keď aj Slovensko začalo byť zásadne ohrozené svojou fiškálnou nezodpovednosťou, tak sa nekonsolidovalo, lebo bolo pred voľbami.
Po voľbách v roku 2010 sa, naopak, konsolidovalo dosť razantne, myslím, že to bolo asi najrazantnejšia konsolidácia za posledných 10 rokov v tom roku 2011, tá druhá potom nasledovala za pána ministra v roku 2012, ale k tomu sa ešte dostaneme. A dostali sme sa z tých absolútne červených, prúserových čísel do takéhoto štandardného rozpätia okolo 3 - 4 %, ktoré je ešte problematické, ale, ale neohrozuje, by som povedal, zásadne ekonomiku okamžite. Dlhodobo je problémové, samozrejme, ale krátkodobo na ňom krajina ešte najmä v týchto podmienkach nekrachuje.
Potom nasledovali všetkým známe udalosti, ktoré viedli k pádu vlády, k predčasným voľbám a k nastúpeniu novej vlády, a tu je už to, kde by som sa chcel dostať k tomu, k ministrovaniu pána Kažimíra.
V podstate dnes a tento rozpočet naozaj poskytuje asi poslednú a zároveň najdôležitejšiu príležitosť zhodnotiť rozpočtovú stratégiu pána ministra Kažimíra, a preto si ju dovolím, hoci stručne, myslím si, že o štyri roky by zaslúžili aj rozsiahlejšie expozé, ale dovolím si ju stručne zhodnotiť. V tom veľkom množstve politických rečí, ktoré sa okolo verejných financií vedú, by nám nemali uniknúť podľa mňa tie zásadné body.
Ten zásadný bod prvý je, že boli sme za tejto vlády svedkami reálneho zlepšovania stavu verejných financií vďaka rozhodnutiam vlády len v jednom roku, a to bolo v roku 2013 na základe rozhodnutí prijatých v roku 2012, teda keď vláda nastúpila, tak bol prijatý rozpočet a boli prijaté aj iné opatrenia, ktoré naozaj znížili deficit verejných financií v tom nasledujúcom roku, samozrejme, vtedy sa uplatňujú. Bolo to urobené totižto v prostredí, ktoré malo dve charakteristiky. V prvom rade ešte nebolo vtedy jasné, že Slovensko je, keď to tak môžem povedať, rozpočtovo za vodou, vtedy v súvislosti s tým, čo sa dialo napríklad v tej chvíli so Slovinskom, ktoré sa tiež hojdalo na pokraji krachu nejaký čas, v súvislosti s tým, že boli krátke, boli obdobia, keď zrazu slovenská vláda nevedela predať svoje dlhopisy, zrazu ich nikto nechcel, teda nie minimálne za nejaké normálne úrokové miery, tak krajiny nášho typu, krajiny, ktoré nepatria ani do toho gréckeho extrému, ale ani nemajú ani ten nemecký, alebo povedzme holandský až jednak až stáročný kredit, a jednak predsa len pevnejšie hospodárske postavenie, tie krajiny uprostred ako my, sa, boli veľmi v krehkom postavení. To bol jeden tlak na novú vládu Roberta Fica. Ako som spomenul, tá konsolidácia, ktorú vykonala Radičovej vláda, ich dostala z absolútneho okraja priepasti trošku ďalej, ale bolo jasné, že pokiaľ by sa nič nerobilo, tak sa to zase môže aj, aj vrátiť.
Druhý tlak, ktorý bol, bol tlak zhoršujúcej sa európskej ekonomiky a z toho aj zhoršujúci tlak slovenskej ekonomiky. Dneska už tiež sa na to pomaly zabúda, lebo ľudská pamäť je krátka, ale ten rok 2012 bol rokom, kedy sa prepadla Európa už druhýkrát do recesie v priebehu niekoľkých rokov, síce oveľa mäkšej, ako, ako bola tá prvá krízová, ale stále to bola recesia. Na Slovensku rástla nezamestnanosť, klesala, teda klesala, spomaľovala ekonomika, aby som bol presný, a to vytváralo tiež vlastne negatívne vplyvy na verejné financie. Za tých okolností pán minister prišiel v roku 2012 s konsolidačnou stratégiou, teda povedal, že tieto kroky chcem vykonať, aby sa vo verejných financiách vodilo lepšie. Tie kroky mali svoj krátkodobý, sú včas, také veci, ktoré sa dajú robiť hneď, a potom sa hovorilo aj o dlhodobejších, skutočných zmenách.
A to, čo ja by som dneska chcel tu zdôrazniť, je, že zatiaľ čo v tých krátkodobých, a síce finančne výnosných, ale ekonomicky dlhodobo skôr škodlivejších krokoch pán minister bol razantný a úspešný, tak v tých dlhodobejších reformách, na ktoré treba aj nejaký čas, ale potom prinesú osoh nielen rozpočtu, ale aj celkovej ekonomike a občanom, tak v tých bol oveľa menej úspešný. Či už len priamo, alebo aj v tom, aby dotlačil svojich kolegov k naplneniu ich sľubov. A dovoľte mi byť konkrétnejší.
Tie krátkodobé veci, ktoré vyniesli veľa peňazí, začnem tou veľmi veľkou a to bolo seknutie II. piliera. II. pilier sa znížil z 9 % mzdy na 4 % mzdy, čo prináša, a plus popritom vláda opakovane robila vyháňanie ľudí z II. piliera, čo prináša tiež okamžité peniaze, a to sú obidve veci, ktoré prinášajú peniaze. To vyháňanie prináša peniaze jednorazovo, lebo sa prenesú peniaze tých, ktorí vystúpili späť do štátneho rozpočtu, takže je to ako keby jednorazový, jednorazové vrecko zlata, a to zníženie z 9 na 4 % prináša v najbližších rokoch každý rok svoj výnos, lebo teda z každej mesačnej výplaty ľudia odvádzajú menej do II. piliera, a Sociálna poisťovňa..., a viac zostáva štátu. To znamená, hoci to okamžite je menej ako to vyháňanie, tak z hľadiska horizontu už dvoch, troch, štyroch, piatich rokov je to oveľa viac peňazí, čo z toho seknutia II. piliera bolo. Celý tento problém v tomto perpetum mobile má jeden problém a to je to, že každé euro, ktoré takto štátny rozpočet získa dnes, bude musieť zaplatiť a ešte viac o 20, 30, 40, 50 rokov, a to nehovorím ja, to hovoria prepočty napríklad Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, to hovoria prepočty aj iných, aj medzinárodných inštitúcií a to je koniec koncov jeden z hlavných dôvodov, prečo sa tieto typy dôchodkových reforiem aj robia. Prinesieme nejaké náklady dnes, aby sme v budúcnosti nemuseli platiť toľko, aby sme v budúcnosti nezbankrotovali naše deti, keď, ak tie, lebo tie výdavky na penzie aj tak narastú, ale aby nenarástli tak, aby sme ich nevedeli zvládnuť. Takže prvý krok pána ministra bolo zvýšenie príjmov zo Sociálnej poisťovne cez seknutie II. piliera, ktoré je krátkodobo preňho a pre štátny rozpočet veľmi výnosné, ale dlhodobo je pre nás všetkých ešte nákladnejšie.
Druhý krok pána ministra, ktorý bol krátkodobo výnosný, bolo zvyšovanie daňového odvodu zaťaženia podnikateľov a zamestnávateľov. Nielenže sa zvýšila daň z príjmov právnických osôb z 19 na 23, neskôr sa znížila na 22, ale zvýšilo sa aj odvodové zaťaženie živnostníkov cez rôzne, viacero konkrétnych krokov, ktoré tu zase nemusím všetky vypočítavať, ale sa aj zaviedla tzv. daň zo straty, teda minimálna, minimálna daň, ktorá sa zaviedla potom v ďalšom roku.
Čo majú spoločné tieto dane? Je možné legitímne debatovať o tom, aká má byť sadzba dane z príjmu právnických osôb, 19 %, ktoré sme mali dovtedy, určite nie je posvätných a určite nemôžeme proste povedať, že každý, kto ju zvýši, je nepriateľ ekonomiky. Otázka však je pri týchto veciach, ako sme konkurencieschopní voči iným krajinám, napríklad v okolí, a ak sme povedzme v tomto menej konkurencieschopní, či vieme ponúknuť niečo iné, čo, naopak, zvyšuje našu konkurencieschopnosť.
Problém pána ministra v stratégii bol v tom, že zatiaľ čo, že zatiaľ čo zvýšil dane podnikateľom rôznymi spôsobmi, nedokázal on ani jeho kolegovia ponúknuť nejaké významnejšie iné kroky, ktoré by viac než kompenzovali to zvýšenie, to zvýšenie daní. A v prípade právnických osôb treba zároveň povedať, že to nemalo nejaké katastrofálne krátkodobé účinky, teda ak nevynechám to, čo sa dialo na začiatku, a tam to asi súviselo aj celkovo s tou európskou recesiou, ale keď sa pozrú z horizontu štyroch rokov, tak tá daň vynáša. Zároveň však vidíme, a to určite nesúvisí len s tou daňou, ale vidíme, že Slovensko je dnes oveľa menej atraktívnou destináciou pre nové investície, to znamená, že tie podniky, ktoré tu už sú, najmä ak dostanú od vlády špeciálne výhody, tu buď zostávajú, alebo niekedy aj expandujú, ale toho, čo sme boli svedkami v predchádzajúcom desaťročí, masívnej vlny nových investícií, či už tých tradičných, alebo tých sofistikovanejších, tých už svedkami nie sme a hovorím, hoci by som to nehádzal len na tú daň, dovolím si povedať, že tá daň je súčasťou celkového zhoršovania klímy pre..., proinvestičnej klímy.
V prípade živnostníkov, a čiastočne platí ale aj pre tie firmy, sme zároveň svedkami iného kroku, ku ktorému už mám oveľa kritickejší pohľad, a než k tej samotnej sadzbe, lebo aj tá sadzba, tam je to otázka iných kompenzácií a odhadov, a to je to, že ak štát nie je schopný reálne ukontrolovať podvodníkov a tých, čo sa vyhýbajú plateniu daní a odvodov, tak potrestá všetkých. A to bola stratégia, ktorú vykonal pán minister, či už cez to, ako zaviedol tzv. daň zo straty, kde každý, kto nemá firmu v zisku, musí platiť túto daň, bez ohľadu na to, či tú firmu v zisku má z legitímnych alebo nelegitímnych dôvodov, takisto aj to, že drvivá väčšina živnostníkov na Slovensku platí minimálne odvody, tak namiesto toho, aby sme tých, ktorí reálne majú oveľa vyššie príjmy, skontrolovali a dotlačili k tomu, aby platili dane a odvody zo svojich reálnych príjmov, nie z tých, ktoré účtovne vykazujú, tak sa zásadne zvýšili tie minimálne odvody pre všetkých aj pre tých najchudobnejších, aj pre toho živnostníka, ktorý naozaj zarába pár sto eur mesačne. A teraz, a to je možno to, čo chcem povedať, je, že ako sa hovorí v prísloví, "zúfalé ženy robia zúfalé veci", tak aj zúfalí ministri financií robia zúfalé veci, a keď to pán minister v 2012. urobil, čiastočne aj v 2013., mal by som preto väčšie pochopenie ako pre krátkodobý krok, ako pre určité dočasné opatrenie v ťažkej dobe, kým prijmem systémové opatrenia na zlepšenie fungovania Finančnej správy a tých vecí, ktoré s tým súvisia, aj Sociálnej poisťovne, ktorá mi v horizonte tých troch až štyroch rokov zabezpečí, že budem vedieť rozlíšiť podvodníkov od skutočných ľudí s nízkymi príjmami, a tie vyššie dane a odvody dám platiť tým, ktorí sú, tým, ktorí majú, a nie všetkým. Ale to pán minister tiež neurobil. To znamená, že ja ho dnes kritizujem nielen za to, že vôbec k tej stratégii pristúpil, lebo tam mohol argumentovať v ťažkej chvíli, že naozaj nemá na výber, hoci si myslím, že na výber mal, ako uvidíme o chvíľu, ale O. K., ale on ani v nasledujúcich rokoch nikdy nepristúpil ku krokom, ktoré by umožnili toto zmeniť.
A posledný príklad, ja sa vrátim ku kolegovi Mičovskému a k jeho vystúpeniu, kde budem mať aj rovnaký, aj rôzny názor, a možno z toho vznikne zaujímavá debata. Ja na rozdiel od kolegu Mičovského si totiž myslím, že štátne podniky sú legitímny zdroj príjmov verejných financií. Každý majiteľ, ktorý má nejaký majetok, ktorý je komerčne využívaný, má mať nárok na to, aby mal z neho primeraný výnos. To znamená, že pokiaľ si myslíme, že to nemá podnikať, tak z toho robme neziskovú organizáciu, že to nemá zarábať a že to nemá byť v konkurencii hospodárskeho prostredia, a robme z toho neziskovú organizácia, ako máme povedzme niektoré nemocnice, a tam povedzme, že áno, toto nezarába, a keď náhodou zarobí, všetko to má ísť späť do toho subjektu, aby ho to skvalitňovalo. Ale pokiaľ je to štátny podnik, štátna akciová spoločnosť, ja si myslím, že by to zarábať primerane malo, lebo všetci jeho konkurenti na tom istom prostredí tam tiež zarábajú, to znamená v situácii, keď on nezarába, tak to akurát znamená, že my daňovníci nemáme z toho nič, ale či už zamestnanci, alebo najčastejšie rôzne podnikateľské skupiny a manažérske s tým spoločné ten prebytok vytiahnu za nás.
Takže v tomto ja mám trochu iný názor, ale v praxi mám názor veľmi podobný ku kolegovi Mičovskému, pretože to, čo pán minister urobil, nebola stratégia štandardného manažovania štátneho majetku za účelom dosiahnutia štandardného výnosu, ale bola stratégia zrýchleného, často jednorazového a extrémneho vyťahovania peňazí zo štátnych podnikov, ktoré sa mnohé museli často zadlžiť, aby vôbec vedeli zaplatiť tie dividendy a super dividendy, ktoré im štát nakázal. To znamená, že namiesto toho, aby sme povedali, že, manažmenty, musíte hospodáriť štandardne, zarobiť štandardne a my vám z toho štandardne vezmeme dividendy, aké by si zobral normálny majiteľ dlhodobý, slušný, nie nejaký rýchly zbohatlík, tak namiesto toho sme povedali, že vytiahneme od vás obrovské peniaze, aby sme zaasanovali rozpočet, a keď treba, tak si na to požičajte, ale takmer nič sa neurobilo pre skutočne lepšie hospodárenie tých firiem. To znamená, že tie peniaze sa ťahali veľmi často z podstaty tých firiem, nie z lepšieho fungovania, takže v tom ja v konečnom dôsledku s kolegom Mičovským súhlasím v jeho kritike toho, ako sa to reálne na Slovensku robí vrátane lesov, len som chcel povedať, že je tu aj iná cesta, ale tou cestou sa táto vláda nevydala. A to je teda to, na čom pán minister zarobil najviac peňazí.
A teraz ja som spomenul, že je viacero dlhodobých krokov, ktoré je možné, aby vláda vykonala, mnohým z nich sa aj táto, tento minister a táto vláda chystali, a ktoré by mali zabezpečiť dlhodobé lepšie hospodárenie štátu. Keďže čas sa hýbe, dovoľte mi stručne ich pomenovať.
Prvým takým erbovným príkladom bolo ESO, reforma štátnej správy. Neviem, či si pamätáte, ale ESO vzniklo nasledovne, v auguste sem pán minister a vláda prišli s tým balíčkom, ktorý som spomínal, ktorý bol pre ľudí dosť nepríjemný, napriek tomu, že sa snažili svoje voličské skupiny ochrániť, ako sú povedzme dôchodcovia a niektoré ďalšie, tak pre všetkých živnostníkov, pre všetkých ľudí, čo si sporia v druhom pilieri, a to už také drobnosti ako pre všetkých ľudí, čo si kupujú auto, už ani nehovorím, pre nich všetkých bol veľmi nepríjemný ten balíček a všetky tieto skupiny aj my ako ich zástupcovia sme sa tu pýtali, že no dobre, šetrí sa na všetkých, ale prečo nešetríte na sebe. A keďže premiér Fico má, samozrejme, vytríbený politický inštinkt, tak ešte v priebehu augusta sa zrazu odohrala taká prekvapujúca tlačovka, kde po boku s ministrom vnútra vyhlásil, že bude reforma ESO štátnej správy, na ktorej štát ušetrí 700 mil. eur. Tá suma znie strašne dobre, hoci v skutočnosti oni tam spočítali úspory, teda to, čo vôbec chceli, úspory z niekoľkých rokov, takže v skutočnosti na ročnej báze už aj v tom ohlásení to bolo významne menej, ale nebuďme malicherní. To, čo bolo na tej reforme od začiatku vidieť, bolo, že to bolo čisté politikum, kde marketing bol nadriadený čomukoľvek inému, pretože vláda nemala plán ani ochotu urobiť veci, ktoré by skutočne zásadne znížili výdavky na verejnú správu. Pozlučovanie pár úradov dokopy v zmysle prehodenia škatúľ nemá šancu ušetriť ani túto sumu, ani jej významnejší zlomok. To, čo umožňuje ušetriť významné peniaze vo verejnej správe, k tomu sa ešte vrátim, je niekoľko vecí. Jedna je zásadná úspora v obstarávaniach a v tovaroch a službách, ktoré táto verejná správa na seba vynakladá. To by sa dalo, ale to by vyžadovalo, aby tie všetky tie záujmové skupiny, ktoré okolo vlády a štátu sa hýbu, im klepli zuby na prázdno.
Druhá možnosť je zásadne zoštíhliť štátnu správu, zásadne, o 10 %, to neni až tak zásadne, ale aspoň o tých 10 % zoštíhliť. SMER má však mantru, ktorú, že neprepúšťa vo verejnej správe, dokonca aj tam, kde by to bolo potrebné, pretože najmä v tých chudobnejších oblastiach Slovenska, kde má svoje zastúpenie, je to preňho nástroj klientelistickej personálnej politiky voči svojim ľuďom a ich všetkým rodinám. Preto sme nemohli ísť do razantnejšieho škrtania štátnej správy.
Preto jediné, čo sa uskutočnilo, boli dve veci, jedna boli nejaké jemné úspory, ktoré v skutočnosti dosiahli pár desiatok miliónov úspor, a to som ešte relatívne ústretový voči tejto vláde, ktoré sa dosiahli skutočnými zmenami, a tie boli napr. zadokumentované aj v rozpočte na rok 2014, čo bola posledná skutočne vyargumentovaná položková sumarizácia úspor reformy ESO, odvtedy vláda nikdy neukázala, kde ich akože šetrí.
A potom druhá vec, ktorú pán minister urobil, bola tá, ktorú robia ministri financií na Slovensku od nepamäti, a to je plošné obmedzovanie rastu miezd, to znamená, že štát neumožnil rast miezd vo verejnom sektore niekoľko rokov, alebo veľmi minimálny, a to, o koľko usporil oproti tomu, keby mzdy rástli ako v súkromnom sektore, vyhlásil za úsporu reformy ESO. To však s reformou ESO nemalo a nemá nič spoločné a ani na to žiadne ESO nie je potrebné.
Druhá vec, ktorú pán minister sľuboval, bolo lepšie zdaňovanie majetku. My máme dneska situáciu na Slovensku, kde máme jednu z najnižších majetkových daní v Európe, a zároveň je rozloženie bremena na medzi chudobných a bohatších, je často pomerne nerovnomerné, resp. nie je tam veľký rozdiel. Toho značkovým príkladom je daň z nehnuteľnosti, ktorá je najväčšou majetkovou daňovou, kde niekto v Stropkove s domom s trhovou hodnotou 50-tisíc eur platí síce nižšie dane ako niekto v Bratislave na Palisádoch, ale v pomere k hodnote nehnuteľnosti v skutočnosti platí väčšie. To znamená, že na jedno euro hodnoty platí vyššie dane, pretože štát, teda resp. obce a štát spolu, keďže ten systém je kombinovaný, nasadzujú vyššie. Pán minister sľuboval opakovane aj lepšiu a spravodlivejšiu daň z nehnuteľnosti, nedočkali sme sa jej.
DPH. A to je tá oblasť, kde vláda si tradične berie najväčšiu zásluhu a jej ju rád priznám, aj keď asi nie v tom rozsahu, v akom si pán minister predstavuje. Úspešnosť výberu DPH na Slovensku klesala kontinuálne a významne od zhruba roku 2005 až ’6. Klesla významne za prvej vlády Roberta Fica, klesla nie až tak významne za Radičovej vlády a za druhej vlády Roberta Fica, za ministra, pána ministra sa jej podarilo tento pokles zastaviť a podarilo sa, aby výber DPH dokonca mierne vzrástol, jeho úspešnosť. To je, myslím si, zásluha, ktorú treba pánu ministrovi dať a netreba ju samo osebe spochybňovať. Nie je však spochybňovaním povedať dve veci. Prvá vec je, že dosiahlo sa to opäť ako pri tých veciach, o ktorých som predtým hovoril, nie za cenu chytrejšieho systému, ale za cenu oveľa vyššej buzerácie všetkých podnikateľov, či poctivých, alebo podvodníkov, za cenu dlhodobo otvorených kontrol, za cenu veľmi silného nátlaku na podnikateľskú obec - aj zaslúženého - ale veľmi často aj tam, kde je to nezaslúžené, a tým pádom aj za cenu zhoršovania podnikateľského prostredia.
A druhé nespochybňovanie, ale pravda je to, že zároveň to zvrátenie nie je zatiaľ, bohužiaľ, až také signifikantné, ako často počujeme. Česká republika, ktorá považuje vnútri v svojej politike, keď v českej debate, keď som sa rozprával s českými ekonómami, tak oni považujú výber DPH v Čechách za katastrofu, nič sa s tým nechvália. V Českej republike, však keby sme my tak vyberali DPH ako v Českej republike, tak vyberáme oproti tomu, čo pán minister dokázal vybrať, o 650 mil. eur ročne viac. To znamená, že nebudem upierať to, že sa konečne ten trend zlomil, aj keď hovorím, cena je vysoká, ale budem upierať to, že sme ešte nedokázali ani len dohnať zďaleka Českú republiku, ktorá sama v tomto sa považuje za dosť problematický štát vo vysokom európskom podpriemere, navyše vzhľadom na dejiny, kultúru, daňovú legislatívu neni dôvod, aby tam takýto rozdiel bol, naschvál neporovnávam s Rakúskom, porovnávam s Českou republikou.
Pánovi ministrovi sa nepodarilo zaviesť ani spoločný výber daní a odvodov, o ktorom hovoria vlády už od roku 2005, to je UNITAS. Je síce možné v tomto a to aj vedenie Finančnej správy - myslím, neviem, či aj pán minister - ľúbili sa vyhovárať ešte na problémy daňovej správy z ministrovania Ivana Mikloša, ale ak vláda, ktorá je vláda jednej správy a má štyri roky, nedokáže takýto projekt spustiť napriek tomu, že spustí celý nový informačný systém finančnej správy, je vláda, ktorá má problém.
Prečo spomínam spoločný výber daní a odvodov? Že to je jeden z najlepších a najchytrejších nástrojov, ako práve obmedziť to špekulovanie a daňové úniky, o ktorých som hovoril predtým, pretože integrované, manažment informácií medzi zdravotným poistením a Sociálnou poisťovňou a finančnou, resp. jednotný výber tohto všetkého jedného inštitútu, ktorou bola Finančná správa, by minimálne na strane dane z príjmu významnej zmenilo situáciu, samozrejme, neriešilo by to situáciu na strane DPH, ale bolo by to významným krokom vpred, ku ktorému sme sa nedostali. Namiesto toho máme za 100 mil. eur nový informačný systém Finančnej správy, ktorý, keď som sa pýtal prezidenta Finančnej správy, akú priniesol pridanú hodnotu za 100 mil. eur, tak mi nedokázal dať presvedčivú odpoveď. Minister financií nedokázal ani zabezpečiť efektívne vynakladanie eurofondov, hoci za to zodpovedal nielen ako minister financií, ale aj ako šéf kontroly auditu, tzv. certifikačného orgánu a orgánu auditu. Má na to dve sekcie na ministerstve. Vrchol jeho snahy a úspechu na túto vládu uznávam celkom dobre, bolo, že dokázal odblokovať tie zablokované eurofondy, keď ich minulý rok Európska komisia zablokovala, tak zhruba po pol roku ich dokázal odblokovať. Ale akúkoľvek ambíciu na skutočne lepšie vynakladanie eurofondov už zjavne nemal, ani nemá.
V oblasti verejného obstarávania, čo je jeden z najväčších spôsobov vynakladania verejných peňazí, spolu aj s monopolmi je to 11 mld. eur ročne. Toto ministerstvo ani nehleslo do toho, ako sa to má robiť, a pokiaľ ide o jeden z dvoch najväčších rezortov, ktorým je výdavkovo rezort zdravotníctva, tak s výnimkou občasných snáh Martina Filka nepozorujem, že ministerstvo financií malo akúkoľvek reálnu snahu vstúpiť do toho brutálneho, do toho brutálneho mora neefektívnosti a rozkrádania, ktorým je slovenské zdravotníctvo.
Preto aj dnes po štyroch rokoch sme v bode, kde potrebujeme zmenu. A myslím si, že tá zmena by mala mať podobu, ktorá už vyplýva z tých vecí, ktoré som spomenul. Mali by sme predovšetkým smerovať k nižším daniam a odvodom pre bežných ľudí, živnostníkov a malých a stredných zamestnávateľov. To, že sa to nedalo v rozpočtovo ťažkých časoch, možno sa aj môžme zhodnúť. To, že sa to nedá v časoch, keď premiér vyhlási, že má miliardu eur na sociálne balíčky, je už nepochopiteľné. Ja osobne presadzujem už viac ako rok to, aby sme zvýšili nezdaniteľné minimum na daň z príjmu fyzických osôb a zvýšili daňový bonus na dieťa tak, aby priemerná slovenská rodina ušetrila ročne 500 eur. Dovolím si povedať, že celkové náklady tohto kroku sú okolo 350 mil. eur. To znamená, je to náklad len jedného z tých troch balíčkov, za tú cenu by priemerná slovenská rodina mohla ušetriť 500 eur a nemusela by sa nikoho doprosovať o lyžiarske zájazdy. Takisto si však myslíme, že je rovnako dôležitou prioritou znížiť odvodové zaťaženie. Nie tým najväčším, lebo tí, ako sme videli, si vždy s vládou dokážu dať rôzne výnimky, špeciálne dealy, ale živnostníkom a malým a stredným podnikateľom. Pán minister zaviedol minulý rok osobitnú odvodovú položku odpočítateľnú zo zdravotných odvodov, ktorú však v snahe ušetriť urobil tak, že ju využíva len 25 % tých, ktorí sú oprávnení, a tých oprávnených je minimálne množstvo, keďže pomerne rýchlo nad minimálnou mzdou to klesá. Preto si myslím, že potrebujeme znížiť odvody všetkým zamestnancom a živnostníkom u menších a stredných zamestnávateľov, a myslím si, že to vieme urobiť o sumu tiež 500 eur ročne, čo by ročne stálo 450 mil. eur. Zároveň si myslím, že potrebujeme urobiť zásadnú investíciu do školstva, a to je to, kde by som bol k pánovi ministrovi asi najkritickejší, lebo nielenže za jeho ministrovania sme nijakú zásadnejšiu investíciu nespravili, ale ani v tom trojročnom rozpočte, ktorý je tu pred nami, ju nerobíme. Budúci rok rastú výdavky do školstva o menej, ako je tzv. rast nominálneho HDP, to znamená, že nie sú prioritou budúcoročného rozpočtu, a v ďalších dvoch rokoch pán minister navrhuje 0, slovom nulaeurové navýšenie výdavkov na regionálne školstvo a 0, slovom nula eur na vysoké školstvo.
Ja si osobne myslím, že potrebujeme 30 % nárast zdrojov do školstva v najbližšom volebnom období, čo je 624 mil. eur podľa dnešných odhadov. Toto by mali byť kľúčové priority najbližšej vlády, ako ich financovať.
Pán predseda, chcem sa spýtať, môžem dokončiť ešte, mám dve minúty, alebo ako to vidíte? (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Dokončiť, samozrejme. Však ste ma informovali, že máte aj také kratšie vystúpenie, tak, prosím, nech sa páči.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Prosím, pán Kollár ma presvedčil, ja sa ospravedlňujem.

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Nabudúce potom budeme aj tak postupovať tak ako vy.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Dobre. Takže pokiaľ ide o tie zdroje, tak 650 mil. by sa dalo získať, keby sme vo výbere DPH len dobehli Českú republiku. To už som spomínal. 940 mil. eur by sa dalo získať, keby sme o 10 % dokázali znížiť výdavky na verejnú správu, a tam nepočítam ani učiteľov, ani zdravotníkov, ani vedcov, ako to napríklad robil Kaliňák pri ESE. Počítam len naozaj len úradníkov štátu aj samospráv.
140 mi. by sme vedeli získať len o niečo lepším makroekonomickým vývojom, keby sa podarilo zrýchliť ekonomický rast, napr. aj vďaka čerpaniu eurofondov. Neni to jednoduché a trvalo by štyri roky podľa môjho názoru toto uskutočniť, nedá sa to uskutočniť zo dňa na deň, ale ide o ten typ zmien, ktoré bude najbližšia vláda musieť k nim pristúpiť, ak chce, aby aj o štyri, o osem, o dvanásť rokov bolo z čoho čerpať. Lebo pokiaľ nebudeme stimulovať zamestnanosť, neznížime dane bežným ľudom a nezainvestujeme do školstva, tak stredná trieda na Slovensku sa nám pomaly, ale isto rozpadne a to je osud, ktorý, si myslím, že si nemôže nikto z nás dovoliť.
Ďakujem veľmi pekne.