Vážená pani predsedajúca, vážený pán námestník generálneho prokurátora, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi vysloviť rozčarovanie z ponuky na funkciu špeciálneho prokurátora, ktorú sme my ako volení zástupcovia občanov Slovenskej republiky dnes dostali. Toto rozčarovanie sa nesie vo viacerých rovinách. Moje sklamanie smeruje priamo do radov prokurátorov. Akým spôsobom sa chcú prokurátori, ktorí v súkromných rozhovoroch a diskusiách...
Vážená pani predsedajúca, vážený pán námestník generálneho prokurátora, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi vysloviť rozčarovanie z ponuky na funkciu špeciálneho prokurátora, ktorú sme my ako volení zástupcovia občanov Slovenskej republiky dnes dostali. Toto rozčarovanie sa nesie vo viacerých rovinách. Moje sklamanie smeruje priamo do radov prokurátorov. Akým spôsobom sa chcú prokurátori, ktorí v súkromných rozhovoroch a diskusiách kritizujú pomery na špeciálnej prokuratúre, podieľať na zlepšení jej fungovania, keď sa do konkurzu na jej najvyššieho šéfa nikto z nich neprihlásil. Vysvetlenie, ktoré som dostal, citujem, „len by niekto skúsil, aj tak by nevyhral, lebo je to dopredu rozhodnuté a dotyčný trúfalec by za svoju opovážlivosť znášal dôsledky,“ ja osobne neberiem". Tento postoj pokladám za alibistický. Ak mám úprimný záujem zlepšiť chod inštitúcie, v ktorej pracujem, tak sa ju musím v prvom rade snažiť zreformovať dostupnými prostriedkami znútra. A týmto dostupným prostriedkom bude jednoznačne konkurz, ktorý na túto pozíciu bol vypísaný. Ak má prokurátor strach alebo obavy z takej veci, ako je kandidatúra, tak ako sa potom vyrovnáva so strachom alebo obavami pri stíhaní zločincov páchajúcich závažnú trestnú činnosť?
Teraz mi dovoľte, dámy a páni, upriamiť vašu pozornosť na samotného kandidáta na funkciu špeciálneho prokurátora pána Dušana Kováčika.
Zdravý rozum nám hovorí, že také pozície, ako je funkcia generálneho prokurátora, špeciálneho prokurátora, ale aj mnohé iné, napríklad riaditeľa Najvyššieho kontrolného úradu, ombudsmana a tak ďalej, do ktorých sa kandidát presadí so širokou podporou, s podporou naprieč politickým spektrom alebo s podporou širokej odbornej aj laickej verejnosti, by sa mali po skončení funkčného obdobia obhajovať a aj obhájiť aspoň s rovnakou podporou, akú kandidát dostal pri svojom predchádzajúcom zvolení. V takejto následnej voľbe sa už totiž posudzuje najmä to, čo kandidát vo funkcii dokázal. Asi sa zhodneme, že funkcia špeciálneho prokurátora je funkcia apolitická. Verejne známymi sú fakty, že pána Kováčika podporovali v minulosti prakticky všetky politické strany. A aká je situácia dnes? Dnes po zhodnotení výsledkov jeho práce jeho opätovnú kandidatúru podporujú dve politické strany, vládna strana SMER a SDKÚ. Je to tak, dámy a páni, podporujú ho strany, ktorým jeho doterajšia činnosť alebo, presnejšie povedané, nečinnosť vyhovovala a vyhovuje. K tomu sa ešte dostanem. Je však proti nemu, a to na základe jeho práce, nastavená verejnosť, odborné organizácie, občianske združenia. Preto si myslím, že špeciálny prokurátor pán Kováčik mal nabrať odvahu na sebareflexiu a kandidatúru vôbec nemal podávať.
Minister vnútra Robert Kaliňák sa na adresu pána Kováčika vyjadril, že je to človek na svojom mieste, lebo sa za tie roky s ním nespája žiadna kauza ani škandál. Táto replika je ďalší škandál. Pán Kaliňák mal totiž správne uviesť, že sa s ním neviazala žiadna odhalená korupčná politická kauza alebo škandál. To by bolo presné.
Podľa dostupných informácií pán Kováčik riešil za 10 rokov pobytu vo svojej funkcii spolu 110 káuz, dodnes rozhodol v 91 prípadoch, 19 káuz ešte rieši. Za týchto 10 rokov podal 12 obžalôb, zastavil 59 trestných stíhaní. Akceptujem to, že náplňou práce špeciálneho prokurátora nie je len realizovanie konkrétnych trestných vecí, ale aj riadenie úradu. Taktiež nikto z nás od stola nedokáže povedať, že pomer tých káuz nemal byť 12 ku 59, ale napríklad 36 ku 35. Čo je však povšimnutiahodné, smutné a zároveň až tragikomické, to je to, že nebola dotiahnutá do konca ani jedna veľká politická korupčná kauza, ani jedna, dámy a páni. A práve špeciálna prokuratúra má byť garantom vyšetrovania a stíhania takýchto závažných politických korupčných káuz.
Tak si niektoré z tých najväčších káuz pre osvieženie pamäti teda pripomeňme.
Prvá veľká kauza, kauza olejárov. Dňa 26. novembra 2007 zastavil špeciálny prokurátor trestné stíhanie voči Tiborovi Farkasovi a Petrovi Olgyayovi. Polícia ich stíhala pre trestné činy založenia zločineckej skupiny a krátenie daní a poistného v kauze tzv. olejárskej mafie. Vyšetrovateľ sa nestotožnil s rozhodnutím Dušana Kováčika, pretože sa javilo ako predčasné, povedala vtedy hovorkyňa polície pani Dobiášová. Pán Kováčik zastavil stíhanie aj napriek nesúhlasu dozorujúceho prokurátora Vladimíra Turana. Ten na protest žiadal, aby bol odvolaný z prípadu. Pán Kováčik toto rozhodnutie navyše urobil v čase, keď bol pán Turan práceneschopný, pričom tvrdil, že svoj postoj, citujem, niekoľkokrát prekonzultoval s dozorujúcim prokurátorom. Stíhaní Farkas a Olgyay navyše neboli podľa polície pešiaci. V rámci olejárov sme mali zadefinovaných päť úrovni riadenia, v tzv. južnej vetve boli na štvrtom stupni, čo bola druhá najvyššia úroveň. „Zastavenie trestného stíhania nám výrazne skomplikovalo dôkaznú situáciu proti celej štruktúre na južnom Slovensku.“ Toto je citácia jedného z vyšetrovateľov. Policajti boli takí nahnevaní, že 7. januára 2008 podali na Generálnu prokuratúru podnet, aby preskúmala rozhodnutie špeciálneho prokurátora. A vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka im vyhovel. Dňa 3. marca 2008 Kováčikovo rozhodnutie o zastavení trestného stíhania zrušil. Dozorujúci prokurátor pán Turan následne súhlasil, že bude v prípade pokračovať ďalej. A viete, ako to pokračovalo, panie poslankyne a páni poslanci? Pán Kováčik 20. novembra 2009 trestné stíhanie opäť a teraz už definitívne zastavil, ako inak, v čase, keď bol dozorujúci prokurátor Turan na dovolenke. V kauze olejárov vyšetrovací spis mal v tom čase 27 tisíc strán, len prepisy z odposluchov zabrali 17 šanónov, polícia celkovo obvinila 88 ľudí, v prípade 21 z nich bolo trestné stíhanie zastavené. Pán Kováčik však osobne takto rozhodol len o Farkasovi s Olgyayom.
Druhá veľká kauza, kauza Veľký Slavkov. Dňa 26. februára 2008 v čase, keď bolo členom vládnej koalície Hnutie za demokratické Slovensko, polícia obvinila bývalých námestníkov riaditeľa Slovenského pozemkového fondu Branislava Brízu a Helenu Osuskú, obaja boli nominanti za Hnutie za demokratické Slovensko, zo zneužívania právomocí verejného činiteľa. Vyšetrovateľ ich začal stíhať pre prevody lukratívnych pozemkov v rôznych častiach Slovenska vrátane Veľkého Slavkova, ku ktorým sa cez reštituentov dostali podnikatelia blízki Vladimírovi Mečiarovi. Brízu polícia podozrievala aj z antidatovania zmlúv a vydierania zamestnancov fondu, ktorým sa mal vyhrážať, že ak neodsúhlasia prevod pozemkov na konkrétnych reštituentov, prídu o zamestnanie. Pán Dušan Kováčik niekoľko mesiacov po tom, ako ho parlament druhýkrát zvolil za špeciálneho prokurátora, zastavil trestné stíhanie voči pani Osuskej. Kováčikovo rozhodnutie o zastavení trestného stíhania zrušil generálny prokurátor Dobroslav Trnka mimoriadnym opravným prostriedkom. Tá sa následne obrátila na Ústavný súd, kde uspela, Branislav Bríza je už obžalovaný a súd by mal o kauze rozhodnúť 22. mája 2014.
Tretia veľká kauza, kauza korupcie v Železniciach Slovenskej republiky. Dňa 27. októbra 2009 v čase, keď bola najsilnejšou stranou vládnej koalície strana SMER, polícia obvinila päť ľudí z korupcie pri verejnom obstarávaní na Železniciach, ktoré vtedy ovládali nominanti strany SMER. Vyšetrovateľ začal stíhať regionálneho riaditeľa Železníc Slovenskej republiky vo Zvolene Jaroslava Kováčika, podotýkam, aj tomto prípade meno Jaroslav Kováčik, aj v tom prípade, keď som hovoril predtým o pani Helene Osuskej, sa jedná len o menovcov, a zástupcov štyroch firiem, ktorý mal za 5-percentnú províziu dohadzovať lukratívne štátne zákazky. Polícia obvinila aj riaditeľa Centra logistiky a obstarávania Železníc Milana Mikluša, ktorý mal blízko k mecenášom strany SMER Vladimírovi Poórovi a Miroslavovi Výbohovi. Vyšetrovateľ začal Milana Mikluša stíhať spolu s Jaroslavom Kováčikom, vedúcou oddelenia uvedeného centra a dvoma podnikateľmi za machinácie pri verejnom obstarávaní. Polícia sledovala Jaroslava Kováčika, ktorý išiel údajne k Milanovi Miklušovi do Bratislavy odovzdať časť provízie zo zmanipulovaných tendrov. Vyplácanie „sponzorského“ za vopred dohodnuté zákazky najskôr pred vyšetrovateľom potvrdil aj jeden zo subdodávateľov Železníc. Dozorujúci prokurátor Juraj Novocký navrhoval pre Jaroslava Kováčika a Milana Mikluša väzbu pre obavy z ovplyvňovania svedkov a pokračovania v trestnej činnosti. Dva dni po vznesení obvinenia však poslal špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, ktorý nemal s prípadom nič spoločné, špecializovanému súdu fax, že berie návrh dozorujúceho prokurátora Juraja Novockého späť. Dôvod nepoznáme, povedala vtedy hovorkyňa polície Dobiášová. A opäť, čuduj sa svet, aj v tomto prípade bol dozorujúci prokurátor Juraj Novocký v tom čase na dovolenke. Dôležitejšie však je to, že po rozhodnutí nestíhať Jaroslava Kováčika s Milanom Miklušom väzobne sa čiastočne zmenila aj dôkazná situácia. Spomínaný podnikateľ napríklad zmenil výpoveď, keď následne tvrdil, že pod pojmom sponzorské nemyslel úplatky pre manažérov Železníc, ale peniaze pre železničné odbory a športový klub. Polícia síce zaistila v Miklušovej kancelárii niekoľko obálok s peniazmi, no nepodarilo sa jej už preukázať, že mu ich priniesol Jaroslav Kováčik. Milan Mikluš napokon z kauzy vyviazol bez trestu, Jaroslava Kováčika však špecializovaný súd, trestný súd už trikrát odsúdil za prijímanie úplatku. Naposledy to bolo teraz 3. marca 2014, hoci rozhodnutie nie je ešte právoplatné. Pôvodne bol pritom Jaroslav Kováčik podozrivý, že zobral provízie vo výške 10 tisíc eur. Súd mu však preukázal úplatky len za 5 600 eur. Jaroslav Kováčik napokon dostal štyri roky nepodmienečne a peňažný trest 6 500 eur. Dámy a páni, vzhľadom na verdikt súdu v prípade Jaroslava Kováčika, ktorý bol nakoniec predsa len odsúdený, je otázka spochybnenia rozhodnutia špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika nevziať svojho menovca v roku 2009 do väzby a aj otázka, či nekonal v tomto prípade špeciálny prokurátor opäť účelovo, keďže išlo o nominanta strany SMER, absolútne namieste.
Štvrtá veľká kauza, kauza financovania politických strán. Dňa 6. 12. 2010 bolo vydané asi najviac kontroverzné rozhodnutie Dušana Kováčika, a síce rozhodnutie, ktorým zrušil uznesenie vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania v kauze utajených sponzorov strany SMER. Bolo tým zabránené tomu, aby zmluvu medzi podnikateľom Ľubomírom Blaškom a bývalým koordinátorom volebnej kampane strany SMER Fedorom Flašíkom preskúmali odborníci z oblasti grafológie. Zároveň týmto rozhodnutím bolo znemožnené tomu, aby preverili nahrávku s hlasom podobným Robertovi Ficovi špecialisti z Kriminalistického a expertízneho ústavu polície. Oba tieto úkony totiž mali policajti v úmysle vykonať. A dodnes sa nevykonali. Napriek tomu, že som presvedčený, že všetkým prítomným v tejto sále a zároveň drvivej väčšine občanov Slovenska je známe, o čo v prípade podvodného financovania strany SMER ide, pripomeniem, že išlo o prípad, keď z kópie zmluvy, ktorá bola zverejnená médiami v lete 2010, vyplýva, že podnikateľ Ľubomír Blaško mal za tridsaťdva miliónov slovenských korún, ktoré daroval strane SMER, dostať miesta na kandidátke strany, štátneho tajomníka a funkcie v energetike a na železniciach. Špeciálny prokurátor Dušan Kováčik nevzal do úvahy ani originál zmluvy medzi Ľubomírom Blaškom a Fedorom Flašíkom, ktorý doručil na políciu vtedajší minister vnútra Daniel Lipšic. Zo zvukového záznamu predmetnej nahrávky vyplýva, že utajení sponzori naliali do strany SMER mimo oficiálneho účtovníctva minimálne sedemdesiatpäť miliónov slovenských korún. Hlas navlas podobný dnešnému premiérovi Robertovi Ficovi zároveň na nahrávke tvrdí, že peniaze zohnal vlastnou hlavou. A nepomohlo ani to, že paralelné a nečestné financovanie strany SMER cez médiá potvrdil aj zakladajúci člen strany SMER Bohumil Hanzel, ktorý demonštratívne odniesol údajné dôkazy na švédsku ambasádu. Napriek tomu, že verejne obvinil niektorých predstaviteľov strany SMER a ich údajných sponzorov z nečestných praktík a paralelného financovania, títo naňho nikdy za to nepodali trestné oznámenie. „Z rodinných dôvodov“ sa Bohumil Hanzel veľmi rýchlo z kauzy následne stiahol. Podotýkam, že obálka s údajnými dôkazmi je dodnes na švédskej ambasáde alebo aspoň krátko po voľbách v roku 2012 bola. Viem to, lebo som si to priamo ja osobne na švédskej ambasáde overil. Špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika to však po vydaní jeho škandálneho rozhodnutia v decembri 2010 až dodnes už nezaujímalo. Treba spomenúť aj fakt, že o niekoľko dní, začiatkom januára 2011 špeciálna prokuratúra rozhodla aj o zastavení vyšetrovania v kauze financovania SDKÚ, lebo sa podľa nej nepotvrdilo, že pri predaji hotela Forum Bratislava nastali nejaké nezrovnalosti a nezistili sa skutočnosti uvádzané bývalým predsedom vlády Slovenskej republiky Robertom Ficom o tom, že predstavitelia politickej strany SDKÚ počas privatizácie získali nejaké provízie z tejto privatizácie, ktoré by boli predmetom legalizácie nezákonných príjmov. Pripomínam, že vtedajší expremiér Robert Fico obvinil pred parlamentnými voľbami v roku 2010 stranu SDKÚ z nekalého financovania cez nastrčené firmy. Líder kandidátky SDKÚ Mikuláš Dzurinda vtedy kvôli tomuto obvineniu z kandidátky odstúpil, čo je mimoriadne pozoruhodné v súvislosti s neskorším uvedeným zistením špeciálnej prokuratúry o tom, že sa vlastne nič nestalo. Je potrebné pre objektivitu dodať, že dozorujúcim prokurátorom pri tejto kauze SDKÚ nebol Dušan Kováčik, aj keď prokuratúra bola pod jeho vedením, ale bol ním iný prokurátor.
Piata veľká kauza, kauza Gorila. Špeciálny prokurátor Dušan Kováčik dlhodobo dozoruje aj megakauzu Gorila. Dámy a páni, Gorila je otrasné svedectvo nielen o korupcii pri privatizácii za druhej Dzurindovej vlády, z ktorej sú podozriví nominanti a predstavitelia strany SDKÚ, ale aj svedectvo o kupovaní politikov a štátnych úradníkov, nominantov tak strany SDKÚ, ako aj strany SMER finančnou skupinou. Gorila je svedectvom o kupovaní poslancov, o vydieraní bývalého ministra dopravy, o podvode, do ktorého mal byť zapletený exminister hospodárstva, a o mnohých ďalších špinavostiach. Podľa vyjadrenia novinára Toma Nicholsona, ktorý priniesol prvýkrát spis Gorila na políciu už v lete v roku 2009, pána Kováčika, ktorý ho vtedy vypočúval, nezaujímala podstata, teda korupcia alebo kupovanie politikov, ale to, kto vyniesol spis Gorila von. Nicholsona sa pýtal, odkedy má spis a kto mu ho dal. Zaujímalo ho len to, aby chytil a potrestal zradcu. Takto opísal priebeh výsluchu novinár Nicholson a to bolo všetko. Až po zverejnení tohto spisu na internete v decembri 2011, keď už bol mediálny tlak, aj tlak verejnosti enormný, umožnil opätovné začatie vyšetrovania. To dnes stagnuje a jeho stagnáciu je možné badať hlavne po marcových voľbách 2012. Len málo ľudí na Slovensku, ak takí vôbec existujú, dnes žije v nádeji, že tieto podozrenia týkajúce sa predstaviteľov strán SMER a SDKÚ a osôb s nimi spojených sa niekedy vyšetria. Na kauze Gorila a na kauze financovania strany SMER vlastnou hlavou, dámy a páni, dnes úplne plasticky vidíme, v akej zdeformovanej spravodlivosti žijeme, akú beztrestnosť požívajú v tomto štáte niektoré privilegované skupiny občanov.
Šiesta veľká kauza, kauza tunelovania Vojenskej spravodajskej služby. Kauza, o ktorej netreba asi veľa rozprávať, je kauza, ktorá sa ešte stále vyšetruje. Jedná sa o vážne podozrenia z nezákonných prevodov hnuteľného aj nehnuteľného majetku Vojenskej spravodajskej služby počas prvej Ficovej vlády. Správa o tomto škandále prenikla na verejnosť zhruba pred rokom a rok sa už vyšetruje, napriek enormnej snahe dôstojníkov Vojenského spravodajstva podozrivých z vážnych zločinov, ktorí sú dodnes ako aktívni dôstojníci a môžu veselo mariť dôkazy, keďže ich minister obrany Martin Glváč odmietol postaviť mimo služby, a ktorí sa snažili urputne správu spochybniť, napriek samotnému ministrovi Glváčovi, ktorý označoval správu ako kačicu a snažil sa ju zamiesť pod koberec, napriek predsedovi osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva Martinovi Fedorovi, toho času ešte stále zo strany SDKÚ, ktorý v zle skrývanej zhode s členmi výboru za SMER sabotoval súčinnosť a vyšetrovanie tohto kontrolného výboru, a to až do prijatia toho pamätného uznesenia, že výbor sa danou kauzou už nebude zaoberať. To, či to bolo aj preto alebo práve preto, že sa postupne ukazovalo, že v kauze tunelovania Vojenskej spravodajskej služby lietajú aj dôstojníci, ktorí fungovali vo Vojenskom spravodajstve aj počas rokov 2002 až 2006, keď rezort obrany viedla SDKÚ a niekoľko mesiacov aj on osobne, bližšie nebudem komentovať. Napriek tomuto všetkému sa kauza stále, teda aspoň údajne vyšetruje. Takže stále by tu mala byť šanca na potrestanie vinníkov. Dámy a páni, som však skeptický. Podľa vyjadrenia samotného autora správy, bývalého zástupcu riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Vladimíra Suchodolinského, znova sa zopakovala situácia, ktorú som spomínal v súvislosti s Gorilou a výsluchom novinára Nicholsona u Dušana Kováčika, podstata kauzy, podozrenie z rozkrádania majetku na ministerstve obrany, nikoho vôbec nezaujímala, viac ich zaujímalo, prečo sme to vyšetrovali, kto boli spojky bývalého zástupcu riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Suchodolinského a podobne. Predvolaný na výsluch bol aj novinár Nicholson, ktorý si dovolil napísať o tunelovaní Vojenskej spravodajskej služby blog. Ešte jedna vec sa udiala, dámy a páni, a síce kľúčovému svedkovi, ktorý vyšetrovanie tunelovania Vojenskej spravodajskej služby naštartoval, bývalému riaditeľovi Vojenskej spravodajskej služby Romanovi Mikulcovi. Niekoľko dní po prevalení kauzy tunelovania Vojenskej spravodajskej služby, presne 21. 3. 2013 nariadil policajný vyšetrovateľ prehliadku Mikulcovho auta pre údajné podozrenie zo sabotáže a ohrozenia dôvernej a vyhradenej skutočnosti. Vraj unikali informácie do denníkov SME a Nový Času. Hneď na druhý deň zastavila Romana Mikulca policajná hliadka, jeden z vyšetrovateľov si nasadil gumené rukavice a začal hľadať. A teraz vám odcitujem Romana Mikulca: „Na zadnej strane sedačky spolujazdca je vrecko. Keď tam prvýkrát strčil ruku, nenašiel nič. Jeden z policajtov na to reagoval slovami: „Chlapci, to sa mi nezdá, poďme ešte raz." Druhý pokus už bol úspešný. Po nejakých troch alebo štyroch minútach intenzívneho šúchania povedal, že tam niečo cíti. Odrazu vytiahol akúsi pamäťovú kartu a hodil ju na sedadlo." Podľa jeho slov sa vyšetrovatelia evidentne uspokojili, odišli na obed, pričom povedali kolegom, aby to dokončili, a až potom sa začala štandardná prehliadka auta, to znamená kufor a ďalšie priestory, polícia zaistila aj dokument s logom Vojenskej spravodajskej služby, ktoré vybrala z auta tak, aby ich bolo dobre vidno aj na kameru, celú akciu totiž monitorovala TV Markíza aj iné médiá, ktoré boli „čisto náhodou prítomné“, ostentatívna prehliadka, ktorá trvala približne šesť hodín, pôsobila ako demonštrácia sily. Prehliadku v byte Romana Mikulca nevykonali. Dámy a páni, takže sa nám tu niekto snaží nahovoriť, že máme tu bývalého riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby, ktorý robil dvadsať rokov ako vrcholový dôstojník Vojenského spravodajstva, ktorý cestou na kúpalisko nosí so sebou pamäťové karty v nejakom zadnom vrecku svojho vozidla a zároveň nejaké dokumenty v papierovej forme s logom Vojenskej spravodajskej služby, a pri zákroku, ktorý bol povolený len niekoľko hodín predtým, ako sa vykonal, sa pri jeho začatí čisto náhodou ocitli aj dve najmienkotvornejšie médiá. Už vtedy som vyjadril presvedčenie že zo strany polície a terajšieho vedenia Vojenskej spravodajskej služby išlo o zastrašovanie kľúčového svedka pri kauze tunelovania Vojenskej spravodajskej služby. A som o tom presvedčený do dnes. Polícia následne Romana Mikulca zadržala. A umiestnila ho do cely predbežného zadržania. Na pamäťovej karte, ktorú vytiahol z jeho auta jeden z vyšetrovateľov, sa vraj nachádzali tajné informácie. Romana Mikulca vzápätí obvinili z ohrozenia dôvernej a vyhradenej skutočnosti. Roman Mikulec strávil v cele predbežného zadržania zhruba 24 hodín, odvtedy je stíhaný na slobode. Viackrát bol vypovedať k údajnému úniku utajovaných skutočností aj k tunelovaniu Vojenskej spravodajskej služby. Mal pritom rovnaký pocit ako Vladimír Suchodolinský, že vyšetrovateľovi pripravil otázky opätovne niekto, kto nemá záujem, aby sa vyšetrilo samotné tunelovanie, ale má enormný záujem na tom, aby zistil, ako sa informácie dostali na verejnosť, a najmä aby sa zapchali ústa svedkom. A tento niekto, dámy a páni, sedí v tomto ťažko skúšanom štáte hodne vysoko. Samozrejme, ani v obvinení, ani v trestnom stíhaní sa už slovo sabotáž vôbec nespomína, to tam bolo preto, aby sa mohla urobiť taká prehliadka, pretože ohrozenie dôvernej a utajenej skutočnosti by takúto ostentatívnu prehliadku a demonštráciu sily neospravedlňovalo. No a aby som nezabudol, viete, kto je podpísaný pod súhlasom na túto prehliadku auta Romana Mikulca a aj pod súhlasom na jeho umiestnenie do cely predbežného zadržania? Tušíte správne, je to špeciálny prokurátor Dušan Kováčik. V zmysle všetkého tohto, čo som tu uviedol, som presvedčený, že ani kauza tunelovania Vojenskej spravodajskej služby nebude nikdy vyšetrená tým spôsobom, že tunelári budú postavení pred súd.
Dámy a páni vymenoval som šesť najväčších káuz a kontroverzných rozhodnutí kandidáta na funkciu špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika a vrátim sa k mojim sklamaniam.
Ďalšie sklamanie, ktoré je zároveň aj opovrhnutím, smeruje k niektorým predstaviteľom politických strán SMER a SDKÚ. Dnes je jasné a zároveň i tragické, prečo práve tieto dve strany, ich členovia a ich klienti, ktorí lietajú v takto závažných kauzách, ako je financovanie politických strán, alebo Gorila, podporujú opätovnú kandidatúru pána Kováčika. On totiž mnohých činovníkov zachránil pred trestným stíhaním a zrejme aj pred odsúdením. Dušan Kováčik je totiž kľúčovou osobou pri udržiavaní tohto nemravného systému privilégií a beztrestnosti pri živote.
Moje ďalšie sklamanie patrí poslancovi za SDKÚ Ivanovi Štefancovi. Je to sklamanie z jeho vyjadrenia pre médiá, že pán Kováčik v princípe vo funkcii nefungoval nijako zle, že ide o jednu z mála inštitúcií, ktorá sa snažila postupovať konštruktívne, že odbornosť v nej zostala zachovaná, že s osobou pána Kováčika nemá žiadny problém a že sa Dušan Kováčik neprofiloval ako stranícky kandidát na rozdiel od bývalého generálneho prokurátora Dobroslava Trnku. Toto jeho vyjadrenie je úplne scestné.
A na záver mi dovoľte vysloviť výčitku, aj keď sprostredkovane, keď tu nie je pán generálny prokurátor, aj vám, pán námestník generálneho prokurátora, budem rád, keď ju budete tlmočiť generálnemu prokurátorovi, pretože on je ten, čo mal medzi prokurátormi vytvoriť atmosféru súťaživosti pri hlásení sa do výberového konania na funkciu špeciálneho prokurátora, on je ten, ktorý mal dať najavo, že o takúto súťaž stojí, a posmeliť tých prokurátorov. Neurobil to. Podľa medializovaných informácií sa v uzavretom prostredí špeciálnej prokuratúry za prejavenie svojho postoja trestá. Naznačuje to aj spôsob, akým sa pán Kováčik v minulosti vyrovnával so svojimi podriadenými. Za prejavenie kritického názoru sa mal postarať, aby jeho podriadení Maroš Žilinka a Jaroslav Palkovič nedostali polročné odmeny ako jediní z celej Generálnej prokuratúry, a to len preto, že Maroš Žilinka s Jaroslavom Palkovičom sa v rozhovore pre médiá vyslovili za otvorenie diskusie o zásadnej systémovej zmene vo fungovaní prokuratúry. Takisto médiami prebehli informácie, že prokurátor Ján Šanta, ktorý sa v roku 2009 postavil ako protikandidát Dušana Kováčika pri voľbe špeciálneho prokurátora, následne čelil nezmyselnému disciplinárnemu konaniu, ktoré proti nemu inicioval sám kandidát pán Kováčik. Neviem, či sú tieto medializované informácie pravdivé úplne do bodky, ale práve preto, že ich dodnes nikto nevyvrátil, mal pán generálny prokurátor Čižnár vyslať jasný signál prokurátorskému zboru, že nedopustí, aby sa takéto niečo pri terajšej voľbe pod jeho kuratelou udialo, že ani jeden protikandidát pána Kováčika nebude perzekvovaný ani nijako inak postihovaný, preto, lebo on sa osobne o to zasadí. Ja som na 100 % presvedčený, že ak by takýto signál pán Čižnár vyslal medzi prokurátorov, bolo by sa ich tam prihlásilo viac. Tento signál však nevyslal. A preto aj on nesie svoj diel viny na tom, že ste dnes, pán námestník generálneho prokurátora, medzi nás, volených zástupcov slovenských občanov, prišli s ponukou jediného kandidáta na funkciu špeciálneho prokurátora, ktorá je pre mňa osobne a mojich kolegov zo strany Sloboda a Solidarita neprijateľná.
Dámy a páni, poslanci za stranu SaS na základe skutočností, ktoré som uviedol v tomto vystúpení, pána Dušana Kováčika na funkciu špeciálneho prokurátora nepodporia a vás, vážené kolegyne a vážení kolegovia, si dovoľujem požiadať, aby ste spravili to isté. Ďakujem vám za pozornosť.
Skryt prepis