Pán predseda, kolegyne, kolegovia, dlho som rozmýšľal, či... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Pán poslanec, keby ste nediskutovali s navrhovateľom a nevyrušovali pána poslanca Hrušovského.
Hrušovský, Pavol, poslanec NR SR
... vôbec a ak, tak ako vystúpiť k predloženému, teda dvom návrhom zákonov, jeden dokonca ústavný, preto, lebo obdivoval som odvahu navrhovateľov, ktorí prichádzajú na záver volebného obdobia do parlamentu s témou o živote a smrti. Takto ju treba chápať, takto ju treba pomenovať. A trošku mi je ľúto, že aj tá rozprava k predloženým zákonom bola plná chaosu, niekedy nenávisti, podozrievania sa, jeden druhého a vyčítania si všeličoho možného, len nie hľadania pravdy a príčin, ktoré spôsobilo to, že dnes sme svedkami niečoho, čo nás, predpokladám, všetkých mrzí, že sme si prestali život vážiť. Život od počatia až po prirodzenú smrť. Môžeme na tento problém nazerať rôzne. Nábožensky, ideologicky, stranícky, aj osobne, hľadať v tom nejaké ľudské práva. Mrzí ma trošku, že nehľadáme v tomto pohľade a postoji viacej zdravý rozum, ako niekedy uhýbame pred zodpovednosťou, ktorá pred nami ako zákonodarcami aj v tomto konkrétnom príbehu, o ktorom diskutujeme, je.
Začnem, Štefan, tým, čo si povedal na záver tvojho vystúpenia, a mrzí ma to, úprimne poviem preto, lebo si povytýkal nám, ktorí sme tu už dvadsať rokov od vzniku parlamentu za ochranu života bojovali, ale nikdy sme nepovažovali túto tému, na ktorej si budeme robiť nejaké osobné preferencie. A tento úmysel myslím, že nemáte ani vy. Ale nie je dôležité a nikdy pre mňa nebolo dôležité zákon len predložiť. Vždy tým výsledkom toho úmyslu má byť zákon presadiť. A vy ste vedeli, a to ma mrzí viacej, že tento zákon a v takej normatívnej podobe, aký predložený je, je neprijateľný. Je neprijateľný a ak by nedoznal zmien v druhom čítaní, tak ťažko možno s takýmto návrhom súhlasiť.
Jedno, čo nás vedie k tomu, aby sme podporili návrh v prvom čítaní, je duch toho zákona. Nebohý Ernest Valko vždy hovorieval o ústavných zákonoch, že treba v nich hľadať materiálne ohnisko. A to materiálne ohnisko tohto návrhu ústavného zákona je ochrana života. Preto my ten návrh podporíme. Tu ale treba hľadať príčiny, ktoré sú dôvodom, prečo sa aj dnes tu v Národnej rade Slovenskej republiky trápime s týmto problémom, ktorý je tragický. Viacerí rečníci predo mnou to už zdôrazňovali a ja na takéto ťažké témy sa snažím vždy hľadať jednoduché odpovede. A nie je v tom ani náboženstvo, ani nejaký nesúhlas s inými, ale normálny prirodzený ľudský prístup k niektorým závažným otázkam pohľadu a zmyslu života.
Kardinál Tomko, s ktorým som mal tú česť sa viackrát v živote stretávať pri osobných rozhovoroch, mi hovoril: ´Paľo, nehovorte príliš komplikovane. Neevanjelizujte, nedávajte do toho náboženstvo, ale dávajte do toho normálny ľudský pohľad. Položte vašim kolegom otázku: je normálne zabíjať nenarodené deti? A opýtajte sa, alebo čakajte na odpoveď, či je to normálne.´ No asi to normálne nie je. Ale my tu o tejto nenormálnosti už tretí deň vedieme diskusiu a môžem a tolerujem všetkých, ktorí majú iný názor, ako ho mám ja, ale niekedy sa mi zdá byť, že to nie je v poriadku so zdravým rozumom. Asi takto jednoducho.
My sme zúžili tú diskusiu na interrupcie. Ten návrh zákona ide ďalej. A na to sme pripravení neboli. A keď mám byť konkrétny s odpoveďou na tvoju otázku, či sme o tom vedeli, nevedeli. Dokonca Jožo Mikloško, ktorý je navrhovateľom tohto zákona, v piatok popoludní o štvrtej na parkovisku pred straníckou centrálou sa dozvedel o poslednej normatívnej podobe. Tak ale to nie je to najdôležitejšie. To najdôležitejšie je cieľ, ktorý nesporne je dobrý, ale prostriedky, ktoré používame, nevedú k riešeniu.
Pán kolega Mičovský tu hovoril o tom, že prečo sa nezaoberáme sexuálnou výchovou, aby sme predchádzali prípadným následkom, ktoré znamenajú ukončenie života nenarodeného dieťaťa. Nuž, je to aj preto, lebo ľudstvo začína trošku pohodlnieť. Aj pohľad na potrat začína byť iný a považujeme ho za normálnu vec. Obávam sa, že môže prísť k situácii, kedy niekto bude chcieť právo na potrat presadiť ako ľudské právo ženy. (Reakcia z pléna.) No, Martin, áno. Áno, lebo, lebo je to tak. (Reakcia z pléna.) Neskáč mi do reči! No, tak ja ťa budem počúvať, keď budeš hovoriť, ale to je môj názor a som o tom presvedčený.
Jednoducho konzumná spoločnosť, ktorá tu núti nás k nejakej vášni toho života, zľahčuje potom aj naše postoje k takýmto zásadným otázkam. A je treba povedať, že prah citlivosti našej civilizácie, a to nielen k životu, neustále klesá. Je to zrejme preto, lebo je to pre nás cynicky výhodné. A tu sa dostávam k tým príčinám, ktoré vedú k tomu hyenizmu, ktorý tu dnes, ktorého sme dnes svedkami.
Meradlom našej civilizácie sú čoraz častejšie úspech, peniaze a pohodlie. Interrupcie si zdôvodňujeme právami ženy. Eutanáziu si zdôvodňujeme právom na bezbolestnú smrť. Skutočnosť však môže byť oveľa menej vznešená. V našej civilizácii je čoraz menej výhodné mať deti, či starať sa o hendikepovaných až do ich prirodzenej smrti. Stojí to totiž veľké peniaze a tie sme sa naučili konzumovať inak, pre seba oveľa príjemnejšie.
V našej civilizácii prebiehajú dva trendy súčasne. Ty máš rád takéto diskusie o civilizačných zmenách. Stúpa hodnota peňazí a klesá rešpektovanie tradičných morálnych noriem, na ktorých bola naša civilizácia postavená. Čoraz dôležitejším kritériom je pre nás výhodnosť alebo nevýhodnosť vecí. Menej dôležitým sa pre nás stáva, či je vec správna, alebo nie.
A ja si kladiem otázky: koľko času ešte zostáva, kým sa krivky týchto dvoch trendov pretnú? Koľko času ešte zostáva našej civilizácii, kým sa kritérium výhodnosti stane absolútnym kritériom pri našom rozhodovaní?
A ďalej si kladiem otázku, že ak sa tak stane, akú šancu budú mať v našej spoločnosti hendikepovaní, nenarodené deti alebo príliš starí ľudia?
Už tu viackrát mnohí citovali svätého pápeža Jána Pavla II., ktorý naliehavo upozorňoval na to, že akceptovanie potratov a neúcta k životu narúša samotnú podstatu demokracie. Ak sme totiž necitliví k nenarodeným deťom, ak začíname byť necitliví k starým ľuďom, kde je záruka, že sa raz každý z nás neocitne v nejakej menšine, ktorú väčšina necitlivo odvrhne?
A takéto skúsenosti z nedávnej minulosti nám história ponúka. Už tu bol spomínaný holokaust, priatelia. A dá sa urobiť oblúk medzi holokaustom a nenarodenými deťmi. Nechcem zľahčovať tragédiu osudov mnohých Židov, ktorí sa stali obeťou znovu len jednej šialenej propagandy. Bude nám lepšie, ak nám nebudú zavadzať – toto bol cieľ. A možno honba za majetkom, ktorý sa stal tiež prostriedkom na to, prečo je treba niekoho zabiť. Buďme teda opatrní v hodnotení aj v názoroch.
Aj dnešným hlasovaním alebo zajtrajším posúvame prah hranice citlivosti voči ľudskému životu. Je to tak. Je to tak, či sa to voľakomu páči alebo nie. A poprosil by som vás, keby sme sa nepokúšali zastupovať Boha tu v tejto sále pri tomto hlasovaní. Aby sme sa nepokúšali za neho rozhodnúť, ako kvalitný musí byť ľudský život, aby sme ho chránili. Ja viem, že v tejto chvíli sme už asi všetci rozhodnutí, ako budeme hlasovať, ale aj tak mi nedá, aby som vás nepoprosil, aby ste sa trošku zamysleli, čo cítite vo svojom vnútri.
Na záver chcem povedať, že život je naozaj hodný ochrany už pred narodením. Život je naozaj zázrak, niekedy krásny a niekedy krutý, niekedy šťastný a niekedy bolestný. Ale taký je naozaj život. A kým je život, dámy a páni, zatiaľ je nádej.
Preto by som vás poprosil, keby ste hlasovali aspoň v prvom čítaní a v druhom využili šancu zmeniť to, čo považujeme v návrhu za zlé, za predložené návrhy zákonov.
Pán predseda, skončil som. (Potlesk.)
