Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, pán spravodajca, vážené kolegyne, kolegovia, začnem, ak dovolíte, z trocha iného konca, od návrhu štátneho rozpočtu na rok 2015, ktorý predvčerom schválila vláda.
Tento zákon, ak ho Národná rada prijme v nezmenenej podobe, spôsobí okrem iného vynútený masívny vývoz, zatiaľ nie vody, ale najlepších mozgov, teda našich vedcov do zahraničia, keďže doma sa nenašli zdroje na financovanie ich činnosti.
Keďže celá dnešná rozprava je o tom, že SMER a ním riadené ministerstvo životného prostredia sa nás a najmä širokú verejnosť snažia presvedčiť, že sú tými najväčšími ochrancami slovenskej vody na svete, pozrime sa, ako bude v budúcom roku financovaná činnosť rezortnej inštitúcie ministerstva, ktorá má vo svojej náplni okrem ovzdušia aj vodu, teda Slovenského hydrometeorologického ústavu. Pokiaľ sú medializované informácie správne, má rozpočet tejto organizácie, ktorý nebol ani dosiaľ dostatočný, klesnúť o neuveriteľné dve tretiny. Počas svojho prvého, ale aj druhého pontifikátu SMER - SD a rezort životného prostredia neraz dokázali, že im na prírode na životnom prostredí, mierne povedané, príliš nezáleží, a ak aj záleží, tak len ako na zdroji príjmov či iných výhod. Ale dnes a následne v utorok, keď budeme o navrhovanej zmene ústavy hlasovať, sa má zrazu všetko zmeniť, ako šibnutím čarovného prútika sa má škaredé káčatko premeniť na krásnu princeznú. Možnože detičky v materskej škole tomu uveria, ale ja nie. Rozprávka je krásny literárny útvar, ale tu nejde o rozprávku, vážení, tu ide o frašku a to nie je môj obľúbený žáner. Vývoz vody síce naďalej hrozí, stačí si pozrieť znenie novely vodného zákona, ktorý zásluhou hlasov poslancov a poslankýň SMER-u - SD prešiel do druhého čítania, ale stále hovoríme len v budúcom čase.
Podľa všetkého k masívnemu vývozu pitnej vody zo Slovenska zatiaľ ešte nedošlo. Ale máme tu iné precedensy, ktoré by nás mali varovať a ktoré sú veľmi inštruktážne. Ako prípad, ako, pardon, príklad toho, ako by dopadol komerčný vývoz vody zo Slovenska a ako úprimné sú snahy SMER-u - SD regulovať vývoz vody a ďalších prírodných zdrojov zo Slovenska, môže slúžiť masívny a dlhodobý vývoz dreva ako viac-menej nespracovanej suroviny. Namiesto toho, aby sme stromy buď nechali rásť v lese, kde spolu vytvárajú dômyselný ekosystém a plnia celý rad nielen rýdzo produkčných funkcií, alebo aby sme vyťažené drevo zhodnotili do podoby skutočne finálnych výrobkov, vyvážame ho vo veľkom nespracované alebo len minimálne spracované do zahraničia. Výsledkom tejto "hospodárskej politiky" sú miznúce lesy, pôdna erózia, povodne a vzápätí vysušovanie krajiny, teda nenahraditeľných, pardon, strata nenahraditeľných komplexných funkcií lesa a na druhej strane celkom zanedbateľný príjem pre štátny rozpočet z tohto - opäť v úvodzovkách - "grandiózneho biznisu", ktorý nás všetkých stojí tak veľa, že sa z toho možno už ani nikdy nespamätáme. Myslím si, že toto je dostatočne poučný precedens na to, aby sme boli pri úvahách nielen o možnom vývoze vody, ale aj o úprimnosti sľubov vlády veľmi opatrní. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou by vývozné povolenky skončili v rukách tých, ktorí sú blízki tým, ktorí sú momentálne pri moci. A nemyslím teraz len vládu SMER-u, asi by to bolo vždy tak pri akejkoľvek vláde. Ak by sme nové chápanie vody v intenciách príslušných dokumentov OSN, Rámcovej smernice o vode a ďalších mysleli skutočne vážne, potom by sme do textu ústavy inkorporovali aj ustanovenie, ktoré tu už vlastne odznelo v rámci pozmeňovákov a predniesol ho kolega Mičovský. Citujem: "Voda, ktorá ako životodarný prírodný zdroj, základná hodnota pre každého a spoločné dedičstvo všetkých, je vecou spoločného záujmu a majetkom uvedeným v čl. 4 tejto ústavy a nie bežne obchodovateľnou komoditou." Obchodovanie s vodou, ktoré z nej automaticky robí obchodovateľnú komoditu, by bolo navyše priamo v rozpore s úspešnou petíciou európskych občanov a občianok, ktorej požiadavky v marci 2014 akceptovala aj Európska komisia. A napokon stojí za zmienku celá tá perfídnosť, ktorú tu už veľmi presne popísal pán kolega Chren a ktorej sme svedkami v súvislosti s právnou úpravou vývozu vody. Vláda najskôr v októbri roku 2012, ako tu už bolo povedané, schváli materiál s názvom "Voda ako strategická surovina štátu..." (ten názov bol trošku dlhší), v ktorom predpokladá, že by sa mohlo obchodovať so značnou časťou vody zo Slovenska, tuná už odznel aj ten údaj 8 600 litrov za sekundu, potom príde do Národnej rady s návrhom zákona, ktorý vývoz vody de facto kodifikuje namiesto toho, aby ho jednoducho zakázal – ak sa zhodneme na tom, že je to vôbec nevyhnutné a že to nevyplýva už z doteraz platnej ústavy –, a až keď predkladateľ a spolu s ním aj vláda a vládostrana SMER - SD sa stretnú s masívnym odporom nielen opozície, ale aj veľkej časti odbornej a laickej verejnosti, tak zaradia čosi ako spiatočku, pretože tých potenciálnych voličov pod petíciou bolo podpísaných trošku príliš veľa, a zrazu sa zahrajú na najväčšieho ochrancu slovenskej vody tým, že kvôli údajnému zákazu jej vývozu chcú po pár týždňov od ostatnej novely opäť novelizovať ústavu, navyše spôsobom, o ktorom sa tu všeobecne dnes hovorí ako nie príliš elegantným. To však vládnej strane nebráni zároveň posunúť kontroverzný návrh novely vodného zákona do druhého čítania. Ani ju to nenúti anulovať príslušné ustanovenia toho spomínaného vládneho materiálu z roku 2012. Ale čo je najhoršie, zjavne ju nie veľmi trápi osud vody na území Slovenska a odtekajúcej zo Slovenska, lebo ak by ju skutočne trápil, musela by sa inak správať k slovenským lesom, k riekam a jazerám, chráneným územiam, voľnej krajine, k vode v mestách, priemysle i poľnohospodárstve a napokon i k vode samotných chránených vodohospodárskych oblastí a tá najvýznamnejšia tu bola spomínaná, je ňou Žitný ostrov. V tejto súvislosti sa od začiatku tohto povyku, ktorý tu nastal predložením toho kontroverzného návrhu novely vodného zákona, angažuje občianska odborná verejnosť a zástupcovia tej skupiny, ktorí sú akýmisi hovorcami tejto iniciatívy a ktorí sa prostredníctvom hromadnej pripomienky zúčastnili aj na medzirezortnom pripomienkovom konaní návrhu zmeny ústavy, sa obrátili na členov a členky výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie so žiadosťou, aby sme sa dôsledne zamysleli nad niektorými skutočnosťami a dobre zvážili svoje postoje a rozhodnutie vo vzťahu k vode. K tomu nám poskytli okrem ústneho aj písomné vysvetlenie svojich argumentov a ja považujem za korektné, aby som aspoň podstatné časti z toho vysvetlenia odcitoval:
"V rámci medzirezortného pripomienkového konania bola k návrhu ústavného zákona vznesená hromadná pripomienka verejnosti, ktorú v priebehu necelého týždňa podporili 4 127 podporovateľov. V hromadnej pripomienke bola vznesená požiadavka na zastavenie legislatívneho procesu až do vypracovania právnej analýzy, ktorá by vyvrátila predloženú právnu argumentáciu dokazujúcu, že v zmysle európskych predpisov voda nie je tovarom podliehajúcim pravidlám voľného pohybu tovarov a služieb."
V súvislosti s uvedenou hromadnou pripomienkou poukazujeme na tri hlavné aspekty, ktoré považujeme za potrebné, aby boli zohľadnené v rámci rokovania výboru:
1. účasť verejnosti na legislatívnom procese,
2. právne aspekty,
3. vecné aspekty.
Účasť verejnosti na legislatívnom procese:
13. augusta 2014 sa uskutočnilo prvé kolo rozporového konania k novele Ústavy Slovenskej republiky na expertnej úrovni za účasti vedúcich a odborných pracovníkov. Rokovanie nebolo uzavreté. Nejestvuje vzájomne odsúhlasený záznam z rokovania. Rozpor nebol odstránený. Podľa metodického pokynu na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády v rámci legislatívnych pravidiel vlády malo nasledovať ministerské rokovanie na úrovni členov vlády, resp. iného štatutárneho orgánu. To sa neuskutočnilo a na rokovanie vlády Slovenskej republiky bol predložený materiál ako bezrozporový. Bol porušený aj bod 3.2 metodického pokynu Vyhodnotenie pripomienkového konania, v ktorom sa požaduje: "osobitne treba taktiež uviesť rozpor s hromadnou pripomienkou verejnosti". Konaním predkladateľa zákona došlo k porušeniu vnútroštátnych predpisov, metodický pokyn na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády a tým aj k porušeniu čl. 8 Aarhuského dohovoru, ktorý sa týka účasti verejnosti na príprave vykonávacích predpisov. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že petíciu proti vývozu vody doteraz podpísalo viac ako 60-tisíc občanov.
Právne aspekty. Zásadný spor medzi predkladateľom zákona a verejnosťou spočíva v tom, že verejnosť trvá na tom, že voda nie je tovarom, preto Slovensko nemá povinnosť otvoriť obchodovanie s vodou v zmysle pravidiel o voľnom pohybe tovarov a služieb. Tvrdenie verejnosti sa opiera o Rámcovú smernicu o vode 2000/60/ES (ďalej aj skratka RSV), ktorá predstavuje právny rámec pre spoločnú vodnú politiku záväzný pre všetky členské štáty Európskej únie. Spoločná vodná politika je založená na princípe, že, citujem: "Voda nie je komerčný výrobok ako iné výrobky, ale skôr dedičstvo, ktoré treba chrániť, brániť a nakladať s ním ako takým." Dôraz na rešpektovanie tohto princípu kladie aj pán Janez Potočnik, dosiaľ eurokomisár pre životné prostredie, ktorý vo svojom liste adresovanom zástupcom verejnosti vyjadruje fakticky identický názor s tým, ktorý som citoval. Požiadavka na rešpektovanie tohto princípu je zdôraznená aj v aktuálnom dokumente Európskej komisie z 19. 03. 2014 COM (2014) 177 final on the European Citizens' Initiative "Water and sanitation are a human right! Water is a public good, not a commodity!" v ktorom sa zdôrazňuje, že voda nie je obchodný tovar, ale je verejný zdroj. Citované stanovisko Európskej komisie prezentoval verejnosti 24.03.2014 podpredseda Európskej komisie pán Maroš Šefčovič, ktorý vo svojom vystúpení uviedol: "Voda je verejný statok, ktorý pre všetkých občanov Únie predstavuje základnú hodnotu." Nie je teda tovarom, nevzťahujú sa na ňu pravidlá voľného trhu. Za tovar, resp. výrobok môže byť považovaná iba voda balená do spotrebiteľských obalov, v tomto prípade ide o výrobok, teda tovar, a preto vývoz takejto vody, čiže vody balenej nie je možné zakázať na rozdiel od pitnej vody poskytovanej pre zásobovacie účely obyvateľstva. Táto nie je tovarom, a preto členské štáty nemajú žiadnu povinnosť umožniť jej vývoz do zahraničia. V zmysle Rámcovej smernice o vode v prípade vývozu pitnej vody mimo hraníc ide o vodohospodársku službu, na ktorú sa vzťahujú osobitné pravidlá Rámcovej smernice o vode.
Preskočím:
"Odmietnutie ministerstva akceptovať základný princíp, že voda nie je tovarom, a vágne naformulovanie výnimiek v Ústave SR vyvolávajú vo verejnosti silné podozrenie o tom, že týmto netransparentným postupom, za týmto netransparentným postupom je snaha zlegalizovať vývoz vody do zahraničia, a nie mu zabrániť, ako sa to verejnosti podsúva. Verejnosť očakáva od predkladateľa návrhu ústavy, jasné vysvetlenie výnimiek a splnenie hromadnej pripomienky verejnosti, a to jedným z dvoch možných spôsobov:
1. akceptovaním základného princípu, že voda nie je tovar - to inak navrhujeme v tom našom pozmeňujúcom a doplňujúcom návrhu - alebo
2. predložením právnej analýzy s odvolaním sa na európske predpisy dokazujúce, že voda je tovarom.
Napokon vecné aspekty:
Vývoz vody v súčasnosti považujeme za riskantný hlavne z toho dôvodu, že Slovensko nemá vyhodnotené využiteľné zdroje podzemnej vody, ktoré sú podkladom pre vyhlasovanie kvantitatívneho stavu podzemnej vody v zmysle požiadaviek RSV. Ministerstvo si zamieňa dva pojmy, a to využiteľné zdroje podzemnej vody a využiteľné množstvá podzemnej vody uvedené vo vodnej bilancii. O tom sa tu tiež už dnes hovorilo. Ide o zásadný rozpor s požiadavkami Rámcovej smernice o vode. V tejto súvislosti upozorňujeme aj na neplnenie termínových požiadaviek smernice. Vyhodnotenie využiteľných zdrojov podzemnej vody a vyhodnotenie kvantitatívneho stavu podzemnej vody malo byť ukončené do 22. decembra 2013. V liste pána Janeza Potočnika, teda eurokomisára pre životné prostredie, sa uvádza, že Európska komisia už podnikla v tomto smere právne kroky s odvolaním na dokument evidovaný pod reference 4887/13/ENVI. V prípade vášho záujmu radi poskytneme ďalšie podrobnejšie informácie za občanov Slovenskej republiky, ktorí nesúhlasia s vývozom vody, predkladatelia hromadnej pripomienky a výzvy proti vývozu vody RNDr. Elena Fatulová, Ing. Jaroslav Baran, Ing. Vladimír Mosný, CSc., Bratislava 6. októbra 2014."
No a teraz ešte trošku všeobecnejšie o prípadnej novele ústavy. Ak totiž už máme otvárať ústavu, je podľa mňa žiaduce, aby sme sa pozreli okrem čl. 4 aj na ďalšie články, ktoré sa explicitne týkajú životného prostredia, prírodných zdrojov a kultúrneho dedičstva, teda najmä na čl. 44 a 45 Ústavy Slovenskej republiky. Keď sa takmer pred štvrťstoročím začala rodiť nová slovenská ústava, bolo to v dosť špecifickom čase. Bol to čas, keď stav životného prostredia v bývalom Československu bol podľa takmer všetkých ukazovateľov zlý až katastrofálny a potreba jeho nápravy sa vnímala celou spoločnosťou ako priorita. Vo verejnom povedomí silne rezonoval étos a fenomén ochranárstva a v slovenskom parlamente fungoval klub Zelených. Navyše vrcholilo niečo, čo by sa dalo nazvať globálnou environmentálnou revolúciou, a za taký vrchol alebo kulminačný bod tohto procesu sa považuje pamätný svetový Summit Zeme v roku '92, teda v práve v čase, keď finišovali práce na príprave novej slovenskej ústavy. Toto všetko plus niektoré ďalšie skutočnosti sa podpísali pod to, že záležitosti prírodných zdrojov, práva a povinnosti voči životnému prostrediu a prístupu k informáciám o životnom prostredí sa do znenia slovenskej ústavy z roku '92 premietli vo vcelku uspokojivej podobe, dokonca progresívnejšie, ako tomu bolo v tom čase vo väčšine ústav v tzv. starých demokracií na západ od nás. Ale odvtedy, ako vieme, ubehlo bezmála štvrťstoročie a v nazeraní na životné prostredie sa všeličo zmenilo.
V súvislosti s príslušnými ustanoveniami našej ústavy sa dá konštatovať, že to, čo platilo v roku '92, platí aj dnes, ale k tomu je žiaduce pridať aj niektoré nové skutočnosti, niektoré nové pojmy a koncepty. Aspoň časť týchto skutočností týkajúcich sa ústavného zakotvenia ochrany tradičného charakteru krajiny sa snažíme reflektovať naším pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom, ktorý vám chcem predstaviť. Podotýkam, že zachovanie hodnôt krajiny, ktoré teda predstavuje jednu z položiek obsiahnutú v tomto pozmeňujúcom a doplňujúcom návrhu, má vo svojich ústavách zakotvenú viacero štátov Európskej únie. Nakoniec vyplýva to aj z analýzy, ktorú kolega Jurzyca zadal vyhotoviť nášmu Parlamentnému inštitútu, a príkladmo spomeniem aspoň štáty, ako Švédsko, Rakúsko, Francúzsko... No aspoň tieto tri. Nemám ich tu, nemám ich tu zaznamenané, ale myslím, že tá analýza už bola aj zverejnená, lebo po mesiaci sa zvykne zverejňovať všetkým poslancom, takže je k dispozícii, je to veľmi zaujímavé čítanie. Ja som vďačný kolegovi Jurzycovi, že takúto objednávku Parlamentnému inštitútu adresoval.
No a už budem končiť, už len prečítam ten pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Mikuláša Hubu, Jána Mičovského a Martina Fecka k vládnemu návrhu ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (tlač 1110).
Vládny návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, sa mení a dopĺňa takto:
V čl. 1 sa doterajší text označuje ako bod 1, za ktorý sa vkladajú nové body 2 a 3, ktoré znejú:
2. V čl. 44 ods. 2 a 3 znejú:
"(2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie, ktorého súčasťou je aj charakteristický vzhľad krajiny, a kultúrne dedičstvo.
(3) Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, biologickú rozmanitosť prírody, prírodné zdroje, krajinu a kultúrne pamiatky."
3. V čl. 45 sa slová "včasné a úplné informácie" nahrádzajú slovami "včasné, pravdivé a úplné informácie".
Odôvodnenie:
Právo na životné prostredie je širokým pojmom, ktorý zahŕňa niekoľko aspektov, a medzi ne nepatrí len právo na vodu. Asi najvýznamnejším aspektom v tejto súvislosti je ochrana a udržiavanie charakteristického vzhľadu krajiny, pod ktorým v zmysle zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov rozumieme časť územia tvoreného významnými krajinnými prvkami. lde o tak významný aspekt práva na priaznivé životné prostredie, že si zaslúži aj výslovnú zmienku v základnej právnej norme štátu, ktorým je ústava.
Právo na priaznivé životné prostredie je zakotvené aj v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj v čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky. Formulácie použité v oboch týchto ústavných dokumentoch nie sú totožné a javí sa vhodným obohatiť text ústavy o tie pojmy, ktoré sa v súvislosti s právom na životné prostredie uvádzajú či už v Listine základných práv a slobôd, alebo v zákone č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov. Čiže ide o tie pojmy už avizované, biologická rozmanitosť prírody, ktorá je širším pojmom zahŕňajúcim aj druhové bohatstvo prírody, a krajina ako pojem výslovne uvedený už v samotnom názve spomínaného zákona. Slovenská republika je tiež už pomaly desať rokov zmluvnou stranou Európskeho dohovoru o krajine a podľa už spomínanej analýzy Parlamentného inštitútu je pojem krajina zakotvený v ústavách viacerých členských krajín Európskej únie, tu ich teda mám vymenované: Švédsko, Francúzsko, Chorvátsko, Litva a ďalšie.
Základné právo zakotvené v čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky súvisí oveľa viac so základným právom na informácie zakotvené v čl. 26 Ústavy, ako so základným právom na priaznivé životné prostredie. Preto sa aj jeho uplatňovanie bezprostredne viaže na zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Hoci zákon o slobode informácií výslovne požaduje, aby informácie vrátane informácie o životnom prostredí boli pravdivé, nedokonalý sankčný mechanizmus tohto zákona v praxi neraz umožňuje, aby v oblasti životného prostredia neboli informácie poskytované včas, úplne alebo pravdivo, je preto namieste, aby súčasťou základného práva na informácie v oblasti životného prostredia bol aj prvok pravdivosti, ktorý by bolo možné si prípadne vynútiť aj formou ústavnej sťažnosti, a nielen správnej žaloby na súde v zmysle zákona o slobode informácií.
Teší ma, že pod tento pozmeňujúci a doplňujúci návrh sa podpísal reprezentatívny súbor nie 15, ale 21 poslankýň a poslancov zo všetkých poslaneckých klubov. Verím, že v hlasovaní k nim pribudnú aj poslanci a poslankyne za vládnu stranu SMER, za čo vám vopred ďakujem.
